Problematika vývinu reči a jej prípadných porúch je pre rodičov častým zdrojom obáv a otázok. V logopedickej praxi sa ešte stále stáva, že ambulanciu navštívi do krvi urazený rodič, ktorého upozornil pediater, učiteľka v materskej škole alebo niektorý príbuzný či známy, že by mal so svojou ratolesťou navštíviť logopéda. Urazený je väčšinou preto, lebo obsah pojmu „logopéd“ chápe len veľmi nepresne alebo vôbec. Väčšinou požaduje potvrdenie, že „jeho dieťa nie je debil“ ani „zaostalý“. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na logopedickú starostlivosť, so zvláštnym zameraním na takzvané „ráčkovanie“, odborne nazývané rotacizmus, a ponúka praktické rady pre rodičov.
Čo je to vlastne tá logopédia a kedy zasahuje?
Slovo logopédia vzniklo zložením dvoch gréckych slov: logos znamená slovo, paidea výchova. Cieľom logopédie je rozvíjanie správneho vývinu reči z hľadiska formy aj obsahu, predchádzanie vzniku porúch a chýb reči a odstraňovanie už vzniknutých porúch a chýb reči. Zhrňujúci názov pre všetky chyby a poruchy reči je pojem „narušená komunikačná schopnosť“. Tá je podľa odbornej literatúry definovaná nasledovne: Komunikačná schopnosť človeka je narušená vtedy, keď niektorá rovina jeho jazykových prejavov (príp. niekoľko jazykových rovín súčasne) pôsobí interferenčne vzhľadom na jeho komunikačný zámer. Zjednodušene povedané - ak cítime, že reč nášho komunikačného partnera (hovoriaceho tým istým jazykom ako my) sa v niečom líši od normy, odhliadnuc od jeho nárečia a sociálneho prostredia, z ktorého pochádza.
Úlohou logopéda je následne zistiť, čo je príčinou poruchy. Logopéd, vo všeobecnosti, rieši narušenú komunikačnú schopnosť. Nie vždy ide len o narušenú zvukovú stránku reči. V dnešnej dobe sú rodičia viac vnímaví k obsahu reči. Napríklad vidia, že dieťatko pekne rozpráva, ale nerozumie všetkému alebo sa mýli v gramatike. Logopedická prax zahŕňa široké spektrum problémov, nielen známe „ráčkovanie“. Logopédov navštevujú najmä rodičia s deťmi, keď majú narušenú zvukovú stránku reči. V oblasti logopédie existuje mýtus, že logopédi sa zaoberajú len tým, že učia deti správne hovoriť a vyslovovať hlásku „r“. Samozrejme, že sa zaoberáme aj správnym vyslovovaním, avšak je to len malý úsek, ktorému sa v praxi venujeme.
Simonu Renčkovú na strednej škole bavila biológia človeka, psychológia a slovenčina. Ako ona sama hovorí, dlho nevedela, akým smerom sa bude v živote uberať. V súčasnosti pracuje ako logopedička v ambulancii klinickej logopédie v Skalici pod vedením doktorky Barbory Bunovej. V rozhovore s ňou boli zodpovedané mnohé otázky týkajúce sa rozsahu logopedických kompetencií.
Rozmanitosť narušenej komunikačnej schopnosti: Od artikulácie po afáziu
A čo všetko spadá do kompetencie logopéda? Spektrum narušených komunikačných schopností je naozaj široké a zahŕňa rôzne roviny jazykových prejavov.
1. Narušenie artikulácie reči:
- Dyslália - predstavuje chybné tvorenie hlások. Pod dysláliu spadajú ďalšie kategórie, ako napríklad: * Mogilália (vynechávanie hlások). * Paralália (zamieňanie hlások za iné). * Tvorenie hlásky na inom artikulačnom mieste (napr. „francúzske“ R - rotacizmus). * Dyslália multiplex (viac chybne tvorených hlások). * Tetizmus (takmer nezrozumiteľná reč, nahrádzanie všetkých spoluhlások hláskou „T“).
- Dyzartria - je porucha reči, ktorá sa často vyskytuje pri detskej mozgovej obrne. Všeobecné symptómy sú v rôznej miere narušená respirácia, fonácia, rezonancia, artikulácia a prozódia.
2. Narušenie plynulosti reči:
- Zajakavosť - je syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov zúčastňujúcich sa na hovorení. Môže sa prejavovať v rôznych formách: * Klonická (opakovanie hlások, slov alebo slabík). * Tonická (kŕčovité sťahy na začiatku slov). * Zmiešaná forma: klonicko-tonická, tonicko-tonická.
- Tumultus sermoris (brblavosť) - je porušenie tempa a rytmu reči.
3. Narušený vývin reči:
- Vývinová dysfázia - ide o štruktúrne a systémové narušenie niektorých oblastí vývinu reči, osvojovania si materinského jazyka: * Impresívny typ (neschopnosť rozoznávať počuté výrazy a chápať obsah počutých slov). * Expresívny typ (nedostatok rečového prejavu pri dobrom chápaní a porozumení počutej reči). * Zmiešaný typ.
- Narušený vývin reči (NVR) na báze psychomotorickej retardácie.
4. Získaná neurotická bezrečnosť:
- Mutizmus - náhla strata už vyvinutej reči.
- Elektívny mutizmus - výberová strata reči s negativistickým postojom - útlm reči k určitým osobám, v určitom prostredí, za určitých okolností.
- Surdomutizmus - onemenie pri strate sluchu.
5. Získaná orgánová bezrečnosť:
- Afázia - porucha už vyvinutej reči, ktorá nastáva po niektorých ochoreniach alebo úrazoch mozgu. Logopédom prichádzajú pacienti s tzv. neurogénnymi poruchami komunikácie, napríklad afáziou, čiže získanou poruchou reči, najčastejšie po cievnej mozgovej príhode.
6. Narušenie zvuku reči:
- Fufnavosť (rhinolália) - zmenená nosná rezonancia: * Zatvorená (znížená nosovosť). * Otvorená (zvýšená nosovosť). * Zmiešaná.
- Palatolália - vývinová chyba reči, ktorá vzniká na základe rázštepu podnebia.
7. Narušenie grafickej podoby reči:
- Dyslexia - vývinovo podmienená neschopnosť naučiť sa čítať bežným vyučovacím spôsobom aj napriek normálnemu intelektu.
- Dysgrafia - neschopnosť naučiť sa písať.
- Dysortografia - neschopnosť zvládnuť gramatiku.
- Dyskalkúlia - neschopnosť naučiť sa počítať, písať číslice, zvládnuť niektoré matematické operácie.
8. Symptomatické poruchy reči: * Sprevádzajú iné dominantné postihnutie, narušenie alebo ochorenie: * Zrakové postihnutie. * Sluchové postihnutie. * Mentálnu retardáciu. * Logopedička Simona Renčková uvádza, že sa vo svojej praxi najčastejšie stretáva so symptomatickými poruchami reči. Sú to poruchy, ktoré vznikajú v dôsledku iného zdravotného postihnutia.
9. Poruchy hlasu:
- Detská hyperkinetická dysfónia: korene v útlom detstve - dôvodom vzniku môže byť dlhý plač bábätka; kričanie ako reakcia na slabý hlas; snaha prekričať ostatné deti v kolektíve; snaha vyniknúť, upútať na seba pozornosť.
- Hyperkinetická dysfónia u dospelých: z premáhania hlasu, najčastejšie u hlasových profesionálov, ako sú moderátori či učitelia.
- Psychogénne poruchy hlasu: psychogénna dysfónia a afónia.
- Mutačné poruchy - predĺžená, predčasná, perverzná mutácia a fistulový hlas.
10. Autizmus: * Bezrečnosť spôsobená vrodenou poruchou osobnosti ako celku, z neschopnosti nadväzovať kontakty s okolitým svetom.
11. Kombinované chyby a poruchy.
„Ráčkovanie“ - rotacizmus: Špecifiká a bežné omyly
Najviac detí navštevuje ambulanciu kvôli artikulačným poruchám, alebo keď majú špecificky narušený vývin reči. Medzi najčastejšie artikulačné poruchy patrí práve ráčkovanie, odborne povedané rotacizmus, čo je chybné tvorenie hlásky „r“. Písmenko „r“ je najzložitejšou hláskou pre detský jazýček. Správna výslovnosť tejto spoluhlásky vie nejedno dieťatko pekne potrápiť. Rodičia často robia tú chybu, že hneď, ako dieťatko začne rozprávať, upozorňujú ho na to, aby pekne hovorilo „r“. Nútime ho hovoriť dlhé „ŕŕŕŕŕŕ“ a slová, ako napríklad traktor. To, že dieťatko do 5 rokov nevie povedať „r“ je prirodzené. Dieťatko je pripravené správne vyslovovať hlásku „r“ až po piatom roku života. Ak sa ho to snažíme naučiť skôr, môžeme u neho vytvoriť problém s račkovaním. Dieťatko v čase, keď jeho prirodzený vývin nie je pripravený na hlásku r, začne toto písmenko hovoriť cez hrdlo. Naučí sa tak hovoriť hrdelné r, a tým začne račkovať. Písmeno „r“ nahradí iným písmenom. Račkovanie je jedna z najčastejších rečových chýb a je náročné sa jej zbaviť. Preto vaše dieťatko do ničoho nenúťte, ale nechajte ho prirodzene sa vyvíjať. Tak ako všetko aj toto sa naučí, keď príde jeho čas. Samozrejme, netreba nič zanedbať.
Jak na hlásku R
Príčiny rečových porúch: Multifaktoriálne pôsobenie
Nedá sa určiť jedna príčina, lebo vždy to je kombinácia faktorov. Najčastejšie navštevujú logopéda ľudia s poruchami výslovnosti. Poruchy môžu vzniknúť v dôsledku toho, že dieťa, ale aj dospelý môže mať napríklad nesprávny zhryz zuboradia, to ovplyvňuje artikuláciu. Niekedy majú deti zväčšenú nosohltanovú mandľu alebo má dieťa oslabenú oromotoriku. Vplyv má nielen samotná anatómia tela, čiže to, ako sa už narodíš, ale aj dlhodobé používanie cumlíka alebo dojčenie. Ak je dieťa príliš dlho dojčené, môže mať problém s rečovými svalmi. Môžu sa preto vyskytnúť neskôr problémy s artikuláciou.
V dnešnej dobe však môžeme vidieť, že deti nemajú problém vytvoriť tieto hlásky, skôr pozorujeme, že ich nevedia správne používať. Reč je odrazom toho, ako premýšľame o jazyku. Štatistiky v súčasnosti ukazujú, že len približne 12 % detí s narušenou zvukovou rovinou reči má len čisto artikulačný problém a až 87 % percent detí má fonologickú poruchu. Nárast však môže vyplývať aj z toho, že kedysi sa táto porucha nevedela správne diagnostikovať. Pred 20 rokmi sa logopedička Mgr. Daniela Hudecová málokedy stretla s diagnózou, ktorá sa nazýva vývinová fonologická porucha. V súčasnosti sa s ňou stretávajú logopédi pomerne často. Niekedy sa predpokladalo, že deti, ktoré navštevujú logopéda, majú tzv. lenivý jazýček, a teda majú problém s niektorými hláskami, napríklad aj so sykavkami.
Komunikačné schopnosti nadobúdame celý život, ráčkovania sa vie zbaviť nielen dieťa, ale aj dospelák. Lenže v správnej výslovnosti sú rozhodujúce prvé tri roky života. Zdravý vývin dieťatka je pre každého rodiča dôležitý. Problém je, že prirodzene sme sa my ľudia začali medzi sebou menej rozprávať. Do popredia sa dostali iné formy komunikácie. Za posledné roky logopédovia a iní jazykoví odborníci zaznamenali enormný nárast rečových porúch u detí, ale aj u dospelých. Faktorov, ktoré ovplyvňujú rečový vývin je veľa.
Rodičia, ale aj pediatri, by si mali všímať, či má dieťatko očný kontakt, používa gestá, ako komunikuje s okolím a ako sa hrá. Ak si lekár všimne nejaký problém, odporučí návštevu klinického logopéda, aj keď má dieťatko napríklad len rok a pol. Je veľmi dôležité hovoriť na pediatrických prehliadkach, ako sa dieťa hrá, aký má očný kontakt a či reaguje na okolie. Dôležitá je raná intervencia, na ktorú poukazujú všetci svetoví odborníci a organizácie. Skoré podchytenie problému je kľúčové.
V súčasnosti robia rodičia aj mnohé veci, ktoré na prvý pohľad nemusia vyzerať ako „škodlivé“, ale majú príčinu na vzniku narušenej komunikačnej schopnosti. Pri dlhom používaní vzniká nesprávny vzorec prehĺtania, pretože jazyk nie je v správnej polohe, čo sa môže odraziť v artikulácii. Ďalšia vec je, že deti sú vystavené veľkému množstvu technických vymožeností. Málo sa fyzicky hrajú, veľa času strávia s tým, že pozerajú televíziu a používajú tablet. Z toho vyplýva, že je menšia interakcia medzi dieťaťom a rodičom alebo dieťaťom a iným dieťaťom. Nepodceňujte to, keď sa dieťatko nevie dobre hrať.
Kedy vyhľadať logopéda: Signály, ktoré netreba prehliadať
Logopedická starostlivosť nie je otázkou len estetiky reči, ale aj celkového vývinu dieťaťa. Je mýtus, že k logopédovi sa nemá chodiť do 5 rokov, a že aj to najprv má byť konzultácia s psychológom a až potom logopédia. Ak niektorú z hlások dieťatko vyslovuje chybne alebo s problémami, znamená to, že dieťa má dysláliu. V takomto prípade sa odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr, tým lepšie.
Signály, ktoré naznačujú potrebu logopedického vyšetrenia:
- Po druhom roku nemá dieťa potrebu komunikovať, nežiada o predmety, slová, ktoré dieťa tvorí, sú málo zrozumiteľné, často ich komolí (napr. kefa je tafa), alebo často tvorí slová len za pomoci samohlások.
- Po štvrtom roku má nesprávnu výslovnosť viacerých hlások (napr. L, R a spoluhlásky s mäkčeňom).
Rodičia dávajú svojim deťom rečový vzor. Ak má rodič rečovú vadu, zvyčajne ju má aj dieťa. Zaujímavosťou je, že ak má dieťa oneskorený vývin reči, väčšinou mal rovnaký problém v detstve aj otec dieťatka.
Podpora reči v domácom prostredí: Efektívne komunikačné stratégie
Rodičia, najmä matky, robia mnoho vecí, ktoré podporujú zdravý vývin reči, veľmi prirodzene. Avšak, existujú konkrétne postupy a stratégie, ktoré môžu rodičia prijať, aby sa stali efektívnymi komunikačnými partnermi svojho dieťaťa, nech je na akejkoľvek vývinovej úrovni. Tieto stratégie pomôžu vášmu dieťaťu dlhšie zotrvať v spoločnej konverzácii.
1. Priblížte sa a buďte tvárou v tvár: Skloňte sa k dieťaťu, vyložte si ho do lona alebo sa posaďte vedľa neho. Priblížte sa k nemu tak, aby vám videlo tvár - váš pohľad a vaše ústa. Dieťa bude vedieť, na čo sa práve pozeráte. Bude lepšie vidieť, ako pohybujete perami a jazykom pri vytváraní zvukov reči a slov.
2. Čakanie - dajte dieťaťu priestor: Táto stratégia nie je ľahká, lebo dospelí intuitívne vypĺňajú prázdne miesta. Chcú dieťaťu pomôcť, a preto mu kladú otázky, nabádajú ho na odpoveď a keď dieťa nereaguje, tak odpovedajú namiesto neho. Ak počkáte, dieťa vám ukáže, čo chce: výrazom tváre alebo pohľadom, pohybom tela alebo ruky, prstom, gestom, zvukom alebo slovom. Čakanie je silným komunikačným nástrojom, pretože dáva dieťaťu možnosť vyjadriť sa jeho spôsobom. Naše mlčanie mu hovorí: „Verím, že to dokážeš.“ Dôležité je nenútiť dieťa rozprávať. Snažte sa vytvárať uvoľnené situácie, v ktorých sa dieťa môže prejavovať bez zábran.
3. Nasledovanie záujmu dieťaťa: Záujem dieťaťa je východiskom tejto komunikačnej stratégie. Keď sa dieťa o niečo zaujíma alebo na niečo pozerá, je pravdepodobné, že na to aj myslí. To je najvhodnejšia chvíľa na poskytnutie slov vyjadrujúcich práve prebiehajúcu situáciu, pretože dieťa môže slová priradiť k svojim myšlienkam. Keď budete vychádzať zo záujmu dieťaťa, zvýšite šancu, že sa s vami podelí o svoje pocity a myšlienky.
4. Opakovanie je matkou múdrosti: Toto známe príslovie stopercentne platí pri rozvíjaní rečových schopností. Deti sa najlepšie učia nové slová alebo pravidlá materinského jazyka, keď ich počujú a zažívajú znova a znova. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo alebo pravidlo 20-krát, iné 1000-krát. Vytvárajte komunikačné situácie, ktoré poskytujú možnosť na neustále opakovanie nových slov alebo viet. Vynikajúcim prostredím na neustále opakovanie komunikačných situácií je vytváranie rutín. Rutina, teda činnosť, ktorú môžeme mnohonásobne opakovať, má pre dieťa niekoľko výhod. Rutina má predpokladateľný sled udalostí a dieťa vie časom predpokladať nasledujúci krok.
5. Vyladenie sa na správnu rečovú úroveň: Toto je možno jedna z najdôležitejších komunikačných stratégií vôbec. Ak zaplavujete dieťa nepretržitým tokom reči zloženej z dlhých viet, dieťa vám nielen horšie rozumie, ale má aj sťažené podmienky na osvojovanie si materinského jazyka. Je dôležité spomaliť tempo reči (reč však musí aj naďalej znieť prirodzene) a prispôsobiť dĺžku viet aktuálnej vývinovej úrovni dieťaťa. Pokúste sa hovoriť vo vetách, ktoré sú len o krôčik zložitejšie, ako sú vety dieťaťa. To znamená, že ak je dieťa v počiatočných vývinových štádiách a vie sa vyjadrovať len pomocou zvukov a gest, poskytujte mu len jednoduché slová. Ak je dieťa na úrovni jednoslovných viet, vy hovorte v dvojslovných spojeniach.
6. Neopakujte nesprávnu výslovnosť: Veľa rodičov rado opakuje po svojich deťoch maznavú alebo nesprávnu výslovnosť alebo nesprávne slovné spojenia. Je to také milé! Ak to však robíte neustále, posilňujete u dieťaťa nesprávne návyky. Ešte jedno dôležité upozornenie: vyhnite sa negatívnym hodnoteniam (napr. „to si nepovedal správne“, „tak sa to nehovorí“) a nikdy nežiadajte dieťa, aby po vás správne slovo opakovalo (napr. „Povedz dom!“).
7. Napovedanie a podpora konverzácie: Napovedanie pomáha udržať konverzáciu. Napovedajte vtedy, ak vidíte, že dieťa vám chce odpovedať, ale nevie ako. Môžete povedať prvú slabiku alebo dať dieťaťu na výber.
8. Aktívne počúvanie a opisovanie: Pri rozhovore sa pozerajte na dieťa, sústreďte na neho celú svoju pozornosť. Deti cítia, keď sú rodičia mysľou inde. Opisujte predmety, deje a udalosti, ktoré práve pozoruje. Rozprávajte mu o tom, čo sa deje v jeho okolí. Môžete komentovať prostredie dieťaťa, napríklad počasie, okoloidúcich ľudí, brechot psa alebo škrípanie bŕzd. Rozprávajte dieťaťu o tom, čo práve robíte. O tom, že umývate riad, periete, pozeráte televíziu, kreslíte dom a oblaky, nakladáte kocky do auta alebo že ukladáte bábiku spať. Nezabudnite hovoriť aj o tom, ako sa cítite. A môžete hovoriť aj o tom, čo dieťa práve robí.
9. Pomenúvanie a vysvetľovanie: Aby sa dieťa naučilo mená ľudí a predmetov vo svojom okolí, potrebuje ich viackrát počuť. Pomenúvanie však na osvojenie si nových slov nestačí. Dieťa potrebuje počuť o ľuďoch a predmetoch viac ako sú ich mená. Nové slová vysvetľujte. Prepájate, premosťujte poznané s nepoznaným -hovorte o hlavných črtách predmetov a javov, ktoré slová označujú tak, ako by ste boli výkladovým slovníkom. Napríklad, ak učíte dieťa slovo pes, povedzte mu, že je to zviera, že je chlpaté a že robí „hav-hav“. Alebo ak chcete dieťa naučiť slovo pohár, povedzte mu, že z neho pijeme, že sa môže rozbiť a že do neho nalievame džús. Používajte nové slovo opakovane, v rôznych vetách a v rôznych situáciách. Ukážte dieťaťu psa v knižke a na ulici. Nechajte dieťa ohmatať pohár, ukážte mu rôzne poháre.
10. Efektívne kladenie otázok: Tieto stratégie sú určené hlavne pre deti na vyšších vývinových stupňoch, ktoré sa do konverzácie vedia zapojiť. Avšak používanie efektívnych otázok je vhodné aj pre deti na nižších vývinových stupňoch, ktoré nevedia odpovedať slovom alebo vetou. Je potrebné vyhýbať sa otázkam, ktoré dieťa testujú (napr. Čo je to? Ako sa to povie? Aká je to farba?), otázkam, ktoré si samy odpovedajú, otázkam, ktoré sa pýtajú na zjavné informácie, bombardujúcim otázkam (napr. Čo je to? Čo je to?) a častému používaniu otázok, na ktoré sa dá odpovedať áno/nie (napr. Postavíme vežu? Ideme spať? Chceš sa hrať? Chceš čajík?). Skôr ako položíte dieťaťu otázku, popremýšľajte o nej. Správne položené otázky dávajú dieťaťu priestor na vyjadrenie jeho myšlienok, ako aj možnosť použiť už osvojené rečové schopnosti. Dobré otázky sú otázky, ktoré pomôžu dieťaťu pokračovať v rozhovore.
- Otázky, ktoré vytvárajú atmosféru očakávania, napr. Čo ďalej?
- Otázky ponúkajúce výber, napr. Chceš to žlté alebo modré?
- Otázky podporujúce myslenie dieťaťa, napr. Čo sa stalo?
- Otázky interpretujúce zvedavosť, napr. Čo? Kto? Kde? Prečo?
- Otázky týkajúce sa pocitov a názorov, napr. Čo si myslíš?
- Otázky podporujúce tvorivosť dieťaťa, otázky, ktoré nemajú jednu správnu odpoveď, napr. Čo chceš robiť? S čím sa zahráme?
Mini test efektívneho komunikačného partnerstva: Ak ste označili výroky ako „Pýtam sa dieťaťa veľa otázok, aby som ho vyprovokoval/a k reči“ za pravdivé, znamená to, že je priestor na zlepšenie. Čím viac výrokov ste označili za nepravdivé, tým efektívnejší komunikačný partner ste pre svoje dieťa. Dúfame, že postupom času označíte viac a viac výrokov za nepravdivé. (Zdroj: K. Horňáková, S. Kapalková, M. Bednárová).
Rozvíjanie komunikačných návykov: trpezlivosť a rešpekt
Jedna z matiek sa podelila o osobnú skúsenosť, ktorá ilustruje dôležitosť trpezlivosti a správnych komunikačných návykov už v ranom veku. Spomína si, že keď mal jej syn asi 3 roky, stretli jednu známu. Bola to staršia pani učiteľka. Ako sa pár minút rozprávali, syn ju nenápadne začal ťahať a tlačiť od nej na opačnú stranu. „Prestaň s tým už, poďme“ naznačoval. Keďže sa však dlhú dobu nevideli a pani sa jej chcela v rýchlosti popýtať aspoň na najdôležitejšie novinky, bolo jej trápne ukončiť rozhovor po 5 minútach. Vzala teda syna na ruky a pokračovala v konverzácii. Syn sa ale nevzdával. Nuda dvoch tetiek trvajúca 8 minút bola pre neho v tom veku neznesiteľná. Pridal teda aj zvukové signály a snažil sa rozhovor predčasne ukončiť stoj čo stoj. Na to sa pani už nezdržala a oslovila syna, že sa to nepatrí, aby s tým prestal a škaredo na neho pozrela. Matka nevedela, ako rýchlo reagovať, a tak predsa len rozhovor po chvíli ukončila. Toto stretnutie sa jej však stále premietalo v hlave. Prečo sa jej zdalo, že bol neslušný? Veď je to ešte malé dieťa. Uvedomila si, že táto situácia sa prakticky diala často. Či už niekoho stretla na ihrisku, v obchode, navštívila starých rodičov alebo len pár minút telefonovala. Žiadne polhodinové rozhovory nepripadali do úvahy.
Začala teda pátrať, či je možné s tým niečo už u takýchto malých detí urobiť a našla jeden skvelý overený trik: Ak chce dieťa niečo povedať počas vášho rozhovoru, nech vždy jednoducho položí svoju rúčku na tú vašu a čaká. Milé, láskavé a rešpektujúce pre obe strany - pre dieťa i pre rodiča. Vyskúšali to a u nich sa to ujalo. Syn cítil, že má jej pozornosť a zároveň bol schopný pár minút počkať. Dieťa sa vraj ľahšie učí niečo urobiť, ako niečo neurobiť. Žiadne: „Neprerušuj ma,“ alebo „počkaj“ sa viac nemuselo niekoľkokrát za deň opakovať. Také jednoduché gesto, jednoduchý dotyk, ktorý hovorí za všetko. Ako všetky pravidlá, tak aj toto si muselo nájsť svoje výnimky. Boli ním napr. návštevy toalety, prípadne nejaké poranenia.
Ďalším účinným tipom, ako svoje dieťa tohto zlozvyku zbaviť, je dávať mu dobrý príklad. Neprerušujte dieťa, ak hovorí. Dajte si s partnerom záväzok, že toto pravidlo budete dôsledne dodržiavať. Ak sa vám to náhodou stane, nemajte obavy povedať: „Prepáč, prerušila som ťa, pokračuj.“ Takto sa nenápadne dieťa učí nielen dobrým spôsobom, ale i tomu, že pripustiť si chybu je v poriadku. Ak sa často stáva, že dieťa nezvláda chvíľky, kedy telefonujete, pokúste sa mu vždy ponúknuť nejakú ďalšiu činnosť, ktorou na chvíľu zamestnáte jeho pozornosť. „Chcel by si knižku alebo lego, kým budem telefonovať?“ Aj takto môžete na nejaký čas jeho snahu o získavanie pozornosti stlmiť a uľahčiť mu situáciu. Trpezlivosť je totiž niečo, čomu sa deti vo veku 3 rokov iba učia - pekne a pomaličky.
Domáce cvičenia pre hlásku „R“: Hravou formou k správnej výslovnosti
Ešte pred vlastným nácvikom hlásky R cvičte s dieťaťom pery a jazyk. Tieto metódy pôsobia vcelku hravo, zaujímavo, bláznivo a dieťa si bude myslieť, že ide o hru a nie o učenie. Sadnite si pred dieťa a ukazujte mu, čo má robiť a chcite po ňom, aby vás napodobňovalo.
1. Cvičenia na rozhýbanie jazyka:
- Vyplazovanie jazyka do diaľky alebo aby sa snažilo dotknúť jazykom špičku svojho nosa.
- Olizovať si pery.
- Ďalšie cvičenie môže byť tzv. „kôň“ - tlieskanie jazykom o podnebie.
- Jazyk vytrčiť von.
- Jazyk k predným zubom.
2. Cvičenia na posilnenie pier:
- Striedavé našpúlenie a uvoľnenie pier.
- Fúkanie do pier, vytváranie vibrácií (ako keď auto ide po hrbolatej ceste).
3. Prípravné cvičenia na hlásku „r“:
- Uistite sa, že dieťa správne vie vysloviť hlásku D.
- Precvičujte slabiky s D potichu.
- Precvičujte slabiky tr, dr, vr, kr. Pre začiatok nahraďte hlásku R hláskou D. Miesto „sveter“ poviete „sveted“, „ruka“ poviete „eduka“, „ráno” - „edáno“.
- Dôležitá je správna poloha jazyka - jazyk mať za hornými rezákmi. Dieťa si rado pomáha spodnou čeľusťou. Tomu zabránite tak, že opriete váš ukazovák o spodné predné zuby.
4. Hravé aktivity:
- Kúpte si kartičky s obrázkami. Používajte ich na hravé precvičovanie hlások, napríklad vytvorte absurdné slová, ak dieťa už vie vysloviť „d“ (napr. „hduška“ namiesto „hruška“).
- Používajte pesničky, ktoré slúžia na precvičenie R. Dnes je veľa online videí, stačí si len nájsť vhodné na stiahnutie. Prispôsobte výber pesničiek s ohľadom na svoje dieťa a jeho záujmy.
Logopedická terapia: Individuálny prístup a domáci tréning
Postup pri terapii artikulačných porúch je jednoduchší a dá sa povedať, že aj viac predvídateľný. Pri zajakávaní je terapia náročnejšia a záleží od samotného pacienta. Dôležité je, kedy sa dieťa začalo zajakávať, koľko pretrváva daný problém, v akej forme a frekvencii sa neplynulosti prejavujú a záleží aj na tom, aká je genetika dieťaťa. Podľa všetkých týchto zistení následne plynie terapia. Len samotná diagnostika niekedy trvá niekoľko sedení. Je to veľmi individuálne. Logopédia nie je ako kuchárska kniha. Máme štandardy, ktoré dodržiavame, ale nedá sa povedať, že s každým dieťaťom robíme daný postup úplne rovnako.
Logopéd vykoná podrobnú diagnostiku a na základe nej určí ciele terapie. Keď chceme napríklad zlepšiť artikuláciu, budeme pracovať pred logopedickým zrkadlom. To funguje tak, že logopéd s klientom sedia pred zrkadlom a spoločne trénujú výslovnosť.
Veľmi dôležitý je však domáci tréning. Koľko mladý človek trénuje doma, od toho závisí, aký bude efekt celej terapie. Logopedická terapia pre dospelých je podobná terapii pre deti, ale prispôsobená ich veku a potrebám. Aký dlhý proces stojí za odbúraním rečovej poruchy? Je to veľmi individuálne, môže to trvať niekoľko mesiacov aj rokov.
Zajakavosť: Mýty a realita
Pri zajakávaní hovoríme o multifaktoriálnych príčinách a doteraz nie je presne známe, čo túto poruchu vyvoláva. Keď logopéd okamžite s istotou povie rodičovi, že určite vylieči jeho dieťa zo zajakávania, tak pravdepodobne klame. Na prvom sedení sa nedá presne určiť, akým smerom sa zajakavosť bude uberať. Štatistiky však ukazujú, že veľké percento ľudí, ktorí sa ako deti zajakávali, netrpia v dospelosti touto poruchou. Zahraničné výskumy ukazujú, že asi 5 zo 100 detí sa zajakáva. Štyri z týchto piatich detí sa z toho v detskom veku dostanú, teda asi 1 % sa zajakáva aj v dospelosti.
Častým mýtom je, že psychologické problémy vyvolávajú zajakavosť. Psychologické problémy sa teda zvyknú k zajakavosti pridružiť, nie je to tak, že sa zľakneš a začneš sa zajakávať. Zajakavosť má genetickú predispozíciu. Človek si postupne uvedomuje, že mu táto porucha komplikuje život a začne mať strach komunikovať, napríklad, aby sa mu nevysmievali spolužiaci. Zajakavosť nevzniká zo strachu alebo stresu. A aj s týmto logopéd robí.
„Ráčkovanie“ v dospelosti a spoločenské vnímanie
Áno. „Račkovanie“, odborne povedané rotacizmus, je možné odstrániť aj v puberte či dospelosti. Nás logopédov ale vždy zaujíma, prečo dospelý človek „račkuje“. Či to je preto, že ako malý nevyhľadal odbornú pomoc a nenaučil sa to alebo „račkuje“ preto, že má anatomickú anomáliu. Pre dospelých ľudí je však veľmi náročné odnaučiť sa to. Pretože musia trénovať viac ako deti. Precvičovať musia pravidelne a svedomito. Až vtedy môžu odstrániť tento zlozvyk. Následne, keď je hláska správne vyslovená, musia si dávať veľký pozor, aby opätovne neskĺzli do „ráčkovania“, aj napriek tomu, že vedia pekne vysloviť novo naučenú hlásku „r“. Horná hranica návštevy logopéda nie je určená. Bežne chodia k logopédovi aj dospelí ľudia. Ťažšie sa však rečová chyba odbúrava v dospelosti ako pri malých deťoch. Keď príde k logopédovi malé dieťa, zvykne si zamieňať r za j alebo l. Keď už niekoľko rokov robíš niečo zle, ťažšie sa to preúča ako u malých detí, ktoré ten návyk ešte nemajú.
Je možné odbúrať rečovú poruchu úplne? Veľmi dôležitý je však domáci tréning. Ja osobne mám skúsenosť s chalanom, ktorý chcel ísť na konzervatórium a potreboval sa správne naučiť vyslovovať R. Začal sa to učiť v deviatom ročníku a bez problémov sa to naučil.
Spoločnosť vníma ráčkovanie rôzne, niektorí to považujú za roztomilé, iní za prekážku. V diskusii sa objavujú názory ako: „Je mi to trochu trápne sem písať, ale mam taký problém, že ráčkujem. Viem, že si možno poviete, že prečo sa to nenaučíš a podobne ale to vôbec nie je také ľahké.“ Iný používateľ uvádza: „Aj ja rackujem a uz som si na to zvykla. Uz si ani neviem predstavit, ze by som nerackovala. Moj brat tiez rackuje, jeho dvaja kamarati tiez. A ked sa stretneme, tak sme taka rackujuca stvorka Vpodstate sa mi to celkom paci a kamoska mi povedala, ze je to zlate…“ Ďalší hovoria: „Rackovanie? jezisi vsak je to mile. Mne sa to nahodou paci. Aj jedna moja kamoska rackuje a strastne sa mi to pacilo a dokazal som pocuvat to jej r dlhe hodiny.“ Existujú aj názory, že sa to vôbec nehodí a je to odpudzujúce, ako napríklad: „Videl som par ludi ktory rackuju a im sa to hodilo a nijak to neprekazalo ale vacsinou mi to vadi a je to odpudzujuce ked to pocujem. Nic sexi na tom nemoze byt.“
Niektorí porovnávajú slovenskú výslovnosť „r“ s inými jazykmi: „Predstav si, že by boli zakomplexovaní všetci Francúzi alebo Angličania či Američania (alebo všetci, čo rozprávajú po anglicky či francúzsky a nie je ich málo!). Tí všetci račkujú… A v iných rečiach zase nevedia dobre povedať iné hlásky… Jednoducho, nemáš sa za čo hanbiť.“ Iný komentár dopĺňa: „Angličtina je reč, ktorá obsahuje račkované "r" namiesto nášho normálneho. Ten, kto tomu neverí, mal asi zlého učiteľa alebo anglicky hovoriaceho človeka nikdy nestretol.“ Hoci je dôležité rozlišovať medzi prízvukom a logopedickou poruchou, podstatou je, že „Ráčkovať - chybne vyslovovať hlásku "r" - tak je to uvedené v Krátkom slovníku slovenského jazyka.“
Je zrejmé, že ak niekoho trápi ráčkovanie, mal by vyhľadať odbornú pomoc. Ako bolo spomenuté: „Ak ta to trapi, chod k logopedovi…proste odbornik, ktory ti pomoze. Viem, ze sa mozes citit hlupo, ale si vezmi vela vysoko postavenych ludi a politikov rackuje tiez a pohoda…“ Dôležité je nenechať sa ovplyvniť predsudkami a nehanbiť sa. „Alica… Nehambi sa za račkovanie, a hlavne nebud ticha. Tym sa to nestrati ked budes ticho sedet v kute a tvarit sa ze si tam neni. Okolity svet si to ani nevsima, bere ta taku aka si. Ci s račkovaným alebo bez. Da sa toho zbavit. Len treba hodiny trenovat, rozpravat a hlavne vyhladat odbornu pomoc (hore uvedeni logoped).“
Mgr. Simona Renčková dodáva, že nech sa ľudia neboja navštíviť logopéda a ak to tak pociťujú, nech svoj problém riešia, pretože v každom veku vieme našu reč a komunikáciu ovplyvniť k lepšiemu.
tags: #ako #oducit #dieta #rackovat