Úvod: Pochopenie fenoménu sebapoškodzovania
Sebapoškodzovanie je vážny a čoraz rozšírenejší problém, ktorý si vyžaduje zvýšenú pozornosť a citlivý prístup. Je definované ako poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Zároveň je to vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč. Hoci to nemusí znamenať pokus o samovraždu, je to vážny signál, že dieťa prežíva ťažké emócie a potrebuje pomoc. Sebapoškodzovanie treba rozhodne brať vážne a nebagatelizovať ho.
Odborníci o sebapoškodzovaní súkromne hovoria ako o epidémii. Tento jav v posledných desaťročiach dramaticky vzrástol, pričom za posledných 20 rokov sa počet prípadov zvýšil až o 250 percent. Celosvetovo si týmto spôsobom ubližuje až desať percent mladých ľudí, čo znamená, že v každej jednej stredoškolskej triede sa môžu nájsť 2 až 3 žiaci, ktorí majú skúsenosti s ubližovaním sebe samému. Je dôležité pochopiť, že sebapoškodzovanie je často spôsob, ako sa vyrovnať so zdrvujúcimi a znepokojujúcimi myšlienkami a situáciami. V uplynulom období vyhľadávali pomoc psychológov v súvislosti so sebapoškodzovaním tisíce ľudí, čo potvrdzuje naliehavosť tejto problematiky.
Formy a prejavy sebapoškodzovania: Viac než len rezanie
Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách, nielen v rezaní, ktoré mnohým príde na myseľ ako prvé. Medzi tieto formy patrí rezanie, pálenie, poškriabanie, ťahanie a trhanie vlasov, otravou alebo predávkovaním. Najčastejšími formami býva rezanie žiletkou alebo inými ostrými nástrojmi, pálenie sa, pichanie sa a prepichovanie častí tela, ako aj rozškrabávanie poranení. Používané predmety sa rôznia a nie sú to len žiletky, ale aj nože, nožnice, hrany papiera, črepiny, kružidlá a ďalšie ostré predmety.
Typické miesta, kde sa rezné rany objavujú, sú predlaktia, píšťaly alebo stehná. Niekedy sa objavujú aj vyrezané slová, napríklad ak má niekto problémy s prijatím svojho tela, môže mať vyryté „tučná“, alebo ak sa dieťaťu nedarí v škole či v živote, môže tam mať nápis „úbožiak“ alebo „hlupák“.
Ten, kto si ubližuje, často skrýva svoje správanie do poslednej chvíle. Maskuje to dlhými rukávmi alebo sa zraňuje na miestach, ktoré nie sú viditeľné. Pred rodičmi sa nechce vyzliecť, zakrýva si zranenia a vymýšľa si rôzne príbehy, ako k nim prišlo. Ak sa však objavujú pravidelne a často, určite nejde o náhodné poškriabanie.
Sebapoškodzovanie v širšom slova zmysle existuje aj u batoliat, najmä pri deťoch deprimovaných, ktoré majú nedostatok podnetov. Môže sa u nich prejaviť určitá forma pohybov, ktoré môžu prerásť až do búchania hlavy o stenu. U predškolákov a mladších žiakov býva sebapoškodzovanie spojené často s nudou a môže sa u nich prejaviť škrabanie, lúpanie kože rukou, pichanie pravítkom či kružidlom. S týmto problémom sa psychológovia stretávajú hlavne u prvákov.
Sebapoškodzovanie môže prerásť do nutkania robiť to opakovane, ak s tým dieťa raz začne. Je to podobné závislosti od nejakej drogy, načo riešiť reálne problémy, keď si stačí vziať pilulku? Časom sa frekvencia rezania zvyšuje, rany sa objavujú častejšie a vo väčších počtoch. K rezaniu nie je potrebný taký veľký dôvod ako predtým. Rezanie je intenzívnejšie, aby jedinec dosiahol rovnaký pocit uvoľnenia. Dieťa vďaka krátkodobej fyzickej bolesti má aspoň na chvíľku šancu zabudnúť na to, čo ho trápi, a sebapoškodzovanie používa ako spôsob, vďaka ktorému sa môže vyrovnať s náročnou situáciou. Je však dôležité, aby si deti uvedomili, že rezanie funguje len určitú dobu, potom sa situácia začne len zhoršovať.
Hlboké korene sebapoškodzovania: Prečo si mladí ľudia ubližujú?
Za aktmi sebapoškodzovania sa skrývajú komplexné emočné a psychologické problémy. Sebapoškodzovanie je vyjadrením psychického utrpenia prostredníctvom fyzickej bolesti. Dieťa sa môže začať sebapoškodzovať vo chvíli, keď prežíva vnútornú psychickú bolesť alebo sa nevie vyrovnať s nejakou traumatickou situáciou. Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili.
Existuje však aj druhá skupina detí, ktoré sebapoškodzovanie využívajú preto, lebo chcú na seba upozorniť, napodobňovať iných alebo sa od ostatných odlíšiť. Niekedy býva sebapoškodzovanie volaním o pomoc, aby si už konečne niekto všimol, že niečo nie je v poriadku.
Za sebapoškodzovaním sa skrývajú hlboké konflikty a problémy v najbližších vzťahoch dieťaťa, nedostatok lásky a prijatia, násilie v rodine, či zanedbávanie. Tieto faktory vedú k pocitom menejcennosti, sebaobviňovaniu, pochybnostiam o sebe a svojej hodnote, pocitom samoty a izolácie. Spoločný menovateľ pri pôvode v detstve býva, že rodičia deťom hovorili, ako sa majú cítiť, a neuznávali ich emócie. Hovorili im: „Takto to necítiš, ty si zlý chlapec, a preto robíš toto.“ Ale ten zlý chlapec bol napríklad úplne ľútostivý a nešťastný.
Dospievanie je jednoducho náročné obdobie s mnohými nástrahami. Nové technológie veľa uľahčujú, ale napríklad sociálne siete môžu často vytvárať nové výzvy a prekážky. Na internete zverejňujú dospievajúci osobné blogy, v ktorých propagujú sebapoškodzovanie, rozprávajú sa o ňom na fórach a četoch. Nebezpečné na týchto stránkach je to, že podávajú sebapoškodzovanie v pozitívnom svetle a znižujú jeho možné riziká. Takáto stránka nedokáže presvedčiť hociktorého tínedžera, aby sa tiež začal rezať, ale pre ohrozených dospievajúcich, ktorí hľadajú riešenie svojich problémov, sa môže stať príkladom, ktorý sa rozhodnú vyskúšať. Zároveň je sebapoškodzovanie „nákazlivé“. Keď sa v triede začne sebapoškodzovať jeden človek, je možné, že sa pridajú aj tí, ktorým by to nenapadlo.
Mnoho mladých o svojom správaní neuvažuje - nevedia presne prečo sa režú, či inak si ubližujú. Predpokladá sa, že asi desať percent mladých ľudí má skúsenosti s ubližovaním si, no reálne čísla môžu byť podstatne vyššie. So sebaubližovaním začínajú už deti v mimoriadne citlivom veku - okolo dvanásť rokov, pričom vekové rozloženie sa posunulo aj smerom dolu. Máme už osemročné deti, chlapcov aj dievčatá, ktoré si ubližujú, čo predtým nebolo tak časté. Aj samovražedné tendencie sa posúvajú do nižších vekových kategórií.
Pre mnohých je sebapoškodzovanie spôsobom, ako uvoľniť veľké množstvo emócií. Keď nevyjadrujeme svoje emócie a nehovoríme o veciach, ktoré nás trápia, hnevajú nás alebo rozčuľujú, tlak sa zvyšuje a postupne sa stáva neznesiteľným. Práve v týchto momentoch sa mnohí ľudia sebapoškodzujú. Mladí ľudia opisujú veľmi často pocity prázdnoty a zmysel existencie niekde v nedohľadne: má cenu vôbec chodiť do školy? Má cenu žiť? Má cenu zakladať si rodinu? Sledujeme aj veľké stavy úzkosti - tá je naozaj nebezpečná v tom, že je to strach z niečoho nedefinovateľného, čo vzbudzuje veľkú hrôzu. Sebapoškodzovanie súvisí aj s tým, že frustrácia vzbudzuje hnev, a hnev je často tabuizovaný. „Na niekoho zakričať? Tak to som zlý človek. Dievčatá sa nehnevajú, dievčatá nesmú kričať. A tak radšej, ako by som zakričala, ublížim sebe a budem dobré dievča,“ vysvetľuje terapeutka Lenka Ottová.
Väčšina jedincov využívajúcich sebapoškodzovanie má tendenciu byť na seba tvrdí, sú perfekcionistami. Majú problém s vyjadrením seba a neznášajú svoje telo. Pre niektorých je zložité zdôveriť sa so svojím sebapoškodzovaním, pretože sa cítia zahanbení a majú pocit viny. Svoje správanie držia v tajnosti a majú pocit, že sú blázni, a vo svojej podstate zlí. Sú zdržanliví pri prosbe o pomoc, pretože majú pocit, že kvôli ich sebapoškodzujúcemu správaniu budú proti svojej vôli zavretí na psychiatrické oddelenie.
Rozpoznanie sebapoškodzovania: Všímajte si skryté signály
Rozpoznanie sebapoškodzovania si vyžaduje ostražitosť a vnímavosť k fyzickým aj emocionálnym prejavom. Nie vždy sú rany viditeľné na prvý pohľad, a preto je dôležité všímať si celkové zmeny v správaní a náladách dieťaťa.
Fyzické znaky:
- Rezné rany, popáleniny, modriny alebo škrabance: Najčastejšie sa prejavujú reznými ranami na predlaktiach, píšťalách alebo stehnách. Dôležité je venovať pozornosť tomu, ak sú rany časté a pravidelné, namiesto náhodných poškriabaní.
- Nosenie dlhých rukávov alebo nohavíc aj v teplom počasí: Toto je často snaha skryť si zranenia.
- Vyrezávanie slov na tele: Niekedy sa objavujú aj vyrezané slová, napríklad ak má niekto problémy s prijatím svojho tela, má vyryté „tučná“, alebo ak sa dieťaťu nedarí v škole, či v živote, môže tam mať nápis „úbožiak“ alebo „hlupák“.
- Časté nehody a zranenia: Dieťa si môže vymýšľať rôzne príbehy, ako k nim prišlo.
Emocionálne a behaviorálne prejavy:Emocionálne príznaky sa dajú ťažšie rozoznať a nemusia hneď znamenať, že mladý človek sa sebapoškodzuje. Ale keď vidíte niektoré z emocionálnych prejavov a zároveň si všimnete aj fyzické príznaky, potom môžu nastať dôvody na obavu.
- Depresie, plačlivosť a nízka motivácia niečo robiť.
- Uzatvorenie sa do seba a izolovanie sa od iných, napríklad dieťa chce byť dlho osamotené vo svojej izbe.
- Nezvyčajné stravovacie návyky, náhly úbytok hmotnosti alebo priberanie.
- Nízke sebavedomie a obviňovanie sa.
- Pitie alkoholu alebo užívanie drog.
- Zmeny nálad, úzkosť: Časté zmeny nálad, pocity smútku, beznádeje a úzkosti. Človek, ktorý si ubližuje, často skrýva svoje správanie a má problém niekomu o tom povedať, cíti sa osamelý.
- Zvýšená frekvencia a intenzita sebapoškodzovania: Časom sa frekvencia rezania zvyšuje, rany sa objavujú častejšie a vo väčších počtoch. K rezaniu nie je potrebný taký veľký dôvod ako predtým. Rezanie je intenzívnejšie, aby jedinec dosiahol rovnaký pocit uvoľnenia, podobné ako u užívaní drog.
Ak máte sklony k sebapoškodzovaniu, určite je dobré porozprávať sa o nich s odborníkom. Rady kamarátov či okolia nemusia byť dostačujúce a ani vhodné. Závislostné správanie sebapoškodzovania sa rozbieha napríklad nervozitou, objaví sa spúšťač, nervozita narastá, človek začne bažiť po tom, aby si ublížil, podobne ako niekto túži po poháriku alkoholu alebo po cigarete. Potom nasleduje veľký vnútorný boj neublížiť si. Človek ho prehrá, pretože je na to sám, poškodí sa a vyplaví sa koktail chemických látok v mozgu. Človeku sa uľaví, ale okamžite prídu pocity viny, a pri ďalšej príležitosti, keď dôjde k spúšťaču, sa koliesko roztočí znova.
Ak zistíte, že sa dieťa sebapoškodzuje: Kľúčové kroky pre rodičov
Zistenie, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje, je pre každého rodiča emočne náročná situácia. Je normálne pociťovať strach, hnev, vinu, smútok. Avšak, hlavne NEPANIKÁRTE! Je dôležité zachovať chladnú hlavu a prehnane nereagovať. Psychologička Barbora Downes odporúča rodičom dodržať nasledujúce kroky:
- Zostaňte v pokoji, nedávajte najavo zdesenie. Nekritizujte, nezakazujte.
- Skúste prejaviť pochopenie. Spomeňte si na roky svojho dospievania a ako ste aj vy často bojovali s rôznymi problémami. Porovnajte si tiež dobu, v ktorej ste vyrastali vy a v ktorej vyrastajú dnešné deti. Nové technológie veľa uľahčujú, ale napríklad sociálne siete môžu často vytvárať nové výzvy a prekážky.
- Dajte dieťaťu najavo, že ste tu pre neho. Povedzte mu: „Som tu pre teba.“ Dajte svojmu dieťaťu vedieť, že o jej/jeho probléme viete a že sa na vás môže kedykoľvek obrátiť. No nenúťte ich do rozhovoru. Ak budú sami chcieť, prídu za vami.
- Počúvajte. Nepreberajte kontrolu a nechcite všetko rýchlo vyriešiť, aj keď je normálne, že ak sa niekto, koho máme radi, trápi, chceme mu rýchlo pomôcť.
- Nekričte, nevyčítajte a určite dieťa netrestajte. Aj keď je to pre každého rodiča emočne náročná situácia, skúste sa s dieťaťom porozprávať v kľude.
- Pýtajte sa ho, čo sa deje, či ho niečo trápi. Ponúknite mu možnosť porozprávať sa s niekým iným z rodiny, prípadne s odborníkom. To, že niektoré veci dieťa nechce preberať s vami, neberte ako zlyhanie.
- Učte sa rozprávať o pocitoch. Pomenujte pocit, ale nehodnoťte ho. Stačí povedať: „Si smutný. Hneváš sa.“ Dôležité je odmalička s deťmi sa rozprávať o pocitoch. Pýtajte sa, ako sa deti cítia alebo čo prežili v škole a podobne.
- Súrodencom vysvetlite, čo sa deje a zrozumiteľne im tiež povedzte, že brat alebo sestra sa nechce zabiť. Z toho totiž mávajú súrodenci veľký strach.
- Nežiadajte svoje dieťa, aby okamžite s rezaním prestalo. Je to dlhodobý proces, kým sa naučí novým a zdravším spôsobom vyrovnávania sa s emocionálnou bolesťou. Je to forma tzv. copingovej stratégie, teda jeden zo spôsobov zvládania stresu.
- Porozprávajte sa s dieťaťom o "pre a proti" sebapoškodzovania. Sebapoškodzovanie má svoje pre a proti. Najčastejším dôvodom sebapoškodzovania je krátkodobý pocit úľavy, kvôli ktorému je také ťažké sa ho zbaviť. Dieťa si totiž často uvedomuje, že sebapoškodzovanie celkovo prospešné nie je, ale práve bezprostredná úľava vytvára ilúziu toho, že pomáha. Okrem toho má však sebapoškodzovanie veľa negatívnych dôsledkov. Vymyslite ich spoločne čo najviac a porovnajte pozitíva aj negatíva. Nespochybňujte kladné dôsledky, pretože tam naozaj sú.
- Dávajte viac najavo, že vás dieťa zaujíma. Venujte mu pozornosť a čas.
- Zabudnite na reči typu: „Nikam nebudeš chodiť, zo školy hneď domov.“ Takýto prístup väčšinou vedie k odstráneniu tej poslednej sociálnej väzby a dieťa si potom ubližuje ešte viac.
- Buďte trpezliví. Odvyknutie si od sebapoškodzovania je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje množstvo času a podpory. Zmena nenastane za jednu noc - ale určite príde.
Praktické stratégie a alternatívy k sebapoškodzovaniu
Cesta, ako z tohto celého von je, že o svojich pocitoch a sebapoškodzovaní budeš hovoriť s niekým, komu dôveruješ. Odvyknutie si od sebapoškodzovania je dlhodobý proces. Podobne ako keď sa fajčiari odúčajú svojmu zlozvyku s pomocou nikotínových náplastí, tak aj pri sebapoškodzovaní je treba na to ísť postupne. Hlavne pokiaľ už trvá dlhší čas v rozsahu niekoľkých mesiacov. Je dôležité, aby sa vaše dieťa naučilo vyjadrovať svoje myšlienky a pocity - napríklad aj prostredníctvom písania denníku.
Techniky na postupné znižovanie intenzity:
- Namiesto ostrého a nebezpečného predmetu môžete použiť rúž, červenú fixku, ceruzku, alebo kocku ľadu a postupne znižovať citlivosť.
- V prípade, že sebapoškodzovanie netrvá tak dlho, alebo už sa podarilo jeho prejavy zmierniť, je vhodné si spísať zoznam aktivít, ktoré môžu pomôcť.
- Keďže sebapoškodzovanie prináša krátkodobý pocit úľavy, hľadajte spôsoby, ktoré úľavu poskytnú, ale bez negatívnych dôsledkov.
Zoznam alternatívnych aktivít (tzv. copingové stratégie):Môže to byť kreslenie, maľovanky, kreatívna tvorba, možnosť niekomu napísať alebo zavolať, ísť sa prejsť, zahrať si hru, počúvať hudbu, nahlas zakričať, trhať papier a veľa ďalších. Nebojte sa ani zdanlivo bláznivých aktivít, hovorte aj o tom, čo pomáha vám. Zoznam môže byť pripnutý na viditeľnom mieste, prípadne napísaný v telefóne, aby ho dieťa malo stále pri sebe. V prípade, že príde nutkanie na sebapoškodzovanie, môže najskôr skúsiť všetky ostatné alternatívy.
Konkrétne techniky z praxe:
- DÝCHANIE: Zastavte sa a sústreďte sa na svoje dýchanie, aspoň minútu sa venujte dýchaniu a pokúste sa ho spomaliť.
- CUKRÍKY: Možno sa nad týmto odporúčaním budete diviť, ale jedna z techník ako zvládnuť náročnú situáciu sú aj kyslé cukríky. Ich intenzívna chuť dokáže odpútať pozornosť.
- VODA: Vo chvíli, keď máte pocit, že si potrebujete ublížiť, stojí za to vyskúšať vodu. Pustite si teplú alebo studenú vodu a nechajte si ju tiecť na ruky, kým napätie vo vás odznie.
- ĽAD: Niečo podobné ako voda je technika s ľadom. Otvorte mrazničku a vyberte z nej ľad, držte ho v rukách, kým budete potrebovať. Intenzívny chlad môže pomôcť odviesť pozornosť.
- DOMÁCI MILÁČIK: Ak máte doma nejakého domáceho miláčika, venujte si s ním práve vo chvíli, keď cítite napätie, spoločný čas, hru a dotyky.
- APLIKÁCIA: Stiahnite si aplikáciu, ktorá vám pomôže evidovať dni a hodiny, ktoré ste zvládli bez ublíženia si. Vidieť tieto čísla je veľmi motivujúce.
- KREATIVITA: Ak nie ste športové typy, môžete sa venovať kreatívnej tvorbe.
- ABECEDA: Povedzte abecedu odzadu, sústreďte sa na proces.
- Písanie a ničenie: Napíšte si myšlienky, ktoré vám ubližujú, na papier a roztrhajte ho alebo spáľte.
- Vybíjanie hnevu: Vybiť hnev si môžete aj do vankúša.
- Sebastarostlivosť: Niekto sa reže preto, aby sa o seba mohol následne starať. Skúste si napríklad vybrať krém a vtierať si ho do miesta bez toho, aby ste si ublížili. Privonia si, skúsi konzistenciu, urobí si taký obrad.
- Cvičenie: Posilňovňa je napríklad pre traumatizovaných ľudí úplne skvelá, pretože sa tam učia napnutie a uvoľnenie a nie sú stále len v napätí.
Dôležitou súčasťou liečebného procesu je znovuzískanie rešpektu k vlastnej osobe a sebavedomia. Psychoterapeut v spolupráci s vami nájde spôsob, ktorý vám bude najviac vyhovovať. Terapeuti väčšinou hovoria o tom, že sebapoškodzovanie je také lešenie na dome, ktorý je rozpadnutý a nemá pevné základy. Klienta rôzne posilňujú, najmä jeho sebavedomie, ak ho nemá. Učia ho, ako zo seba dostávať hnev a ďalšie emócie inak. Je normálne cítiť hnev a nikto nemôže za to, že ho cíti. Pokiaľ je človek úzkostný, pracujú s úzkosťou - ako ju vyventilovať, z čoho pramení, ako sa jej zbaviť. Za každým správaním sú vždy emócie. Emócie sú vyvolané nenaplnenou potrebou, takže keď dokážeme naplniť potreby človeka, emócie sa premenia a nebude mať potom potrebu poškodzovať sa. A bude mať zásobu stratégií, ako zo seba emócie dostať von bez toho, aby si musel ublížiť.
Prvá pomoc pri rezných ranách: Kedy je potrebný lekár?
Väčšinou sa rodičia v panike obávajú najhoršieho, že dieťa má samovražedné sklony, a keď vidia rany, zoberú dieťa na pohotovosť. Mnoho rodičov si mýli rezanie s pokusom o samovraždu. No keďže nie každý zdravotnícky personál je ohľadne tohto správania vyškolený, môže dôjsť k mylnej hospitalizácii kvôli samovražednému pokusu, aj keď reálne vaše dieťa nie je suicidálne (nemá samovražedné sklony). Je dosť možné (prevažne kvôli predsudkom k sebapoškodzovaniu), že sa k vám a k vášmu dieťaťu budú doktori správať nepriateľsky - len kvôli tomu, že rany si vaše dieťa spôsobilo samo. Takže zbytočne nerobte paniku, nestresujte seba a vaše dieťa.
Ak rana nie je príliš hlboká a krvácanie sa dá zastaviť, nie je nevyhnutné vyhľadať okamžitú zdravotnícku pomoc. Dôležité je ranu správne ošetriť:
- Umyte si ruky: Dôkladne si umyte a osušte ruky, aby ste predišli infekcii.
- Vyčistite ranu: Umývajte reznú ranu pod tečúcou vodou maximálne minútu. Za tento čas sa pod dostatočným prúdom vody z rany vyplavia všetky mechanické nečistoty, ako napríklad prach či piesok. Poznámka: Nepoužívajte antiseptické prípravky, pretože môžu poškodiť pokožku a spomaliť hojenie. Ak je rana príliš hlboká alebo znečistená, vyčistite ju benzínalkoholom alebo inou dezinfekciou.
- Osušte ranu: Oblasť rany osušte prikladaním a jemným pritlačením čistého uteráka alebo hygienickej vreckovky. Dôkladné osušenie rany je prvým predpokladom pre zastavenie krvácania.
- Zastavte krvácanie: Ak rana krváca, jemne na ňu zatlačte čistým gázovým obväzom alebo handričkou a ranu nadvihnite, kým krvácanie neprestane.
- Zafixujte ranu: Ak rana už nekrváca, je potrebné ju čo najskôr zafixovať náplasťovým stehom.
- Priložte sterilný lepiaci obväz: Obväz sa môže meniť denne, ak je to potrebné, alebo vždy, keď je mokrý alebo znečistený.
Kedy vyhľadať lekársku pomoc:
- Ak rana silno krváca a krvácanie sa nedá zastaviť.
- Ak je rana hlboká alebo rozsiahla.
- Ak sa v rane objavia príznaky infekcie (začervenanie, opuch, hnis, horúčka).
- Ak si nie ste istí, ako ranu ošetriť.
- Ak sa stupňuje intenzita sebapoškodzovania.
Odborná pomoc a linky podpory: Nehanbite sa požiadať o pomoc
Hoci s dieťaťom na probléme pracujete doma, je vhodné obrátiť sa na odborníka, ktorý má so sebapoškodzovaním skúsenosti. Sebapoškodzovanie môže mať veľa dôvodov a to, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje, nemusí vôbec znamenať, že ste zlyhali vo výchove. Rodičia v dôsledku sebapoškodzovania svojho dieťaťa často prežívajú obrovské pocity viny, ale rozhodne to nemusí byť ich vina.
Kde hľadať pomoc:
- Psychológ alebo psychiater: Kvalitný terapeut či terapeutka je tou najlepšou cestou. Navyše sa nemusíte báť, že sa vaše problémy rozšíria do okolia a prípadne vám poškodia meno. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
- Školský psychológ alebo výchovný poradca: Pomôcť môže rodina, ale aj školská psychologička, citlivý vychovávateľ či výchovný poradca, dôveryhodná učiteľka alebo dobrý priateľ.
- Linky pomoci: Existujú rôzne linky pomoci, vďaka ktorým sa môžete porozprávať s odborníkmi úplne anonymne. Napríklad odborníci z liniek pomoci IPčko sú v kontakte s mladými ľuďmi, ktorí sa sebapoškodzujú denne. Dovolia im vstúpiť do svojich životov a sú s nimi, keď im je fakt ťažko, ale aj vo chvíli, keď sa im darí zvládať tieto náročné momenty. Vďaka týmto rozhovorom a vzájomnej dôvere sa dozvedajú o rôznych možnostiach a zdrojoch, ktoré im „fungujú“, keď im je ťažko.
- Rodičia by mali tiež zvážiť odbornú pomoc pre seba. Ako uvádza terapeutka Lenka Ottová: "Keby som toto ako rodič zistila, určite by som pre seba tiež vyhľadala odbornú pomoc."
Požiadať o pomoc neznamená ukázať slabosť. Je to dôležitý krok k uzdraveniu sa. Samozrejme, nie je ľahké hovoriť o tom, že si ubližujete, čo pri tom prežívate, a dôvodoch, ktoré k tomu vedú. A určite je aj veľmi ťažké požiadať o pomoc. Ak máte v okolí vnímavého blízkeho človeka, porozprávajte sa otvorene s ním.
Detská psychiatria je v mnohých krajinách v stave kolapsu a čakacie lehoty sú v niektorých krajoch naozaj hrozné. Netreba však zamieriť rovno na psychiatriu, sebapoškodzovanie sa väčšinou aj tak lieči terapeuticky. Avšak aj klinických psychológov je málo. Aby sme neboli len pesimisti, začínajú sa teraz objavovať rôzne aktivity a možnosti podpory.
Mýty a fakty o sebapoškodzovaní: Prekonávanie predsudkov
V súvislosti so sebapoškodzovaním sa spája množstvo mýtov a predsudkov, ktoré môžu brániť včasnej a účinnej pomoci. Je dôležité tieto mylné predstavy prekonávať.
Mýtus: Sebapoškodzovanie je pokus o samovraždu.
- Fakt: Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Vo všeobecnosti povedané ide o opakované a zámerné ubližovanie si, ktoré nemá za cieľ vedome si ukončiť život. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Hoci asi v šesťdesiatich percentách prípadov sa k sebapoškodzovaniu nasadajú aj samovražedné myšlienky, nie je to primárny cieľ. Mnoho ľudí sa ani zabiť nechce, ale ako navyšujú mieru ubližovania, môžu neúmyselne prejsť hranicu.
Mýtus: Sebapoškodzovanie je len volanie o pozornosť alebo manipulácia.
- Fakt: Sebapoškodzovanie nie je pokusom o samovraždu alebo volaním o pozornosť. Pre niektorých ľudí je to spôsob, ako sa vyrovnať so zdrvujúcimi a znepokojujúcimi myšlienkami alebo pocitmi. Autorka Barbora Downes zdôrazňuje, že chcieť pozornosť nie je manipulácia. Je to prejav potreby, ktorú si dieťa nevie inak naplniť.
Mýtus: Ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú, sú blázni alebo duševne chorí.
- Fakt: „Väčšina detí, ktoré sebapoškodzovaním riešia určité situácie, netrpia duševnými chorobami,“ hovorí Barbora Downes. Sú zdržanliví pri prosbe o pomoc, pretože majú pocit, že kvôli ich sebapoškodzujúcemu správaniu budú proti svojej vôli zavretí na psychiatrické oddelenie. To však nie je pravda. Sú to často ľudia s hlbokými emočnými konfliktmi, nie nutne s diagnostikovateľnou duševnou chorobou.
Mýtus: Sebapoškodzovanie je znak slabosti.
- Fakt: Požiadať o pomoc neznamená ukázať slabosť. Naopak, je to prejav obrovskej sily a odvahy. Je to cesta a možnosť cítiť sa lepšie a zvládať náročné situácie aj iným spôsobom.
Mýtus: Sebapoškodzovanie je len teenagerský problém alebo problém "emo" subkultúry.
- Fakt: So sebaubližovaním začínajú už deti v mimoriadne citlivom veku - okolo dvanásť rokov, a veková hranica sa posúva aj smerom nadol, už sú prípady osemročných detí. Postihuje chlapcov aj dievčatá a dokonca aj dospelých ľudí. S tým, ako sa téma dostáva viac do povedomia, našťastie, vymizli niektoré až ostrakizujúce názory, že keď sa niekto poškodzuje, je emo, precitlivený, labilné dievča.
Mýtus: Ľudia, ktorí si ubližujú, sa v bolesti vyžívajú.
- Fakt: Sebapoškodzovanie prináša krátkodobý pocit úľavy, ale okamžite po ňom prichádzajú pocity viny a hanby, ktoré len zvyšujú psychickú bolesť. Nejde o vyžívanie sa v bolesti, ale o snahu prežiť a zvládnuť neúnosný vnútorný tlak.
Mýtus: Sebapoškodzovaniu sa dá zakázať.
- Fakt: Sebapoškodzovaniu sa, bohužiaľ, nedá zabrániť zákazmi. Aj rodičia majú často predstavu: „Ja mu to zakážem - všetkom mu vezmem a on si nič neurobí.“ Realita je však taká, že si dieťa nájde iný spôsob, ako si ublížiť, napríklad vypreparuje strúhadlo na ceruzky, alebo si začne vyhrýzať vnútro líc. Pokiaľ si niekto bude chcieť ublížiť, má stále ešte seba. Takýto prístup väčšinou vedie len k odstráneniu tej poslednej sociálnej väzby a dieťa si potom ubližuje ešte viac.
Prevencia a podpora: Budovanie zdravých základov
Dá sa vôbec zabrániť tomu, aby si ľudia ubližovali? Sebapoškodzovaniu sa bohužiaľ nedá zabrániť, ale dá sa deťom poskytnúť nástroje a prostredie, ktoré znižujú riziko a pomáhajú im vyrovnať sa s náročnými emóciami zdravším spôsobom. Určite je fajn sa deťom venovať, skôr než to nastane. A tým nemáme na mysli len to, že sa spýtame, ako to šlo v škole, čo kamaráti a tak.
Vytváranie podporného prostredia:
- Otvorená komunikácia: Uistite sa, že vaše dieťa vie, že sa na vás môže obrátiť s akýmkoľvek problémom. „Netreba až toľko vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“
- Vzorové správanie rodičov: Ukazujte, ako vy sami zvládate emócie. Keď poviete svojmu dieťaťu, že ste dnes naozaj nahnevaní, idete si zabehať, alebo idete na záhradu, zavriete sa na chvíľu do auta a tam si zakričíte a potom sa vrátite, dávate tým dieťaťu dobrý vzor. Alebo poviete, že ste smutní a poplačete si pri filme, tak nech vás chvíľu nechá.
- Vnímavosť k blízkym: S rovnakou citlivosťou, trpezlivosťou a ochotou máme pristupovať aj k svojim blízkym, u ktorých máme len podozrenie, že by sa to mohlo diať. Určite im dajte ponuku: „Mám pocit, že ti teraz asi nie je úplne dobre, možno sa mýlim, ale ak je to tak, môžeš mi naozaj povedať čokoľvek a ja to unesiem.“ Určite si pred tým netreba zatvárať oči, ale zároveň to neprestreliť - nemá zmysel človeku kontrolovať ruky, lebo si potom začne ubližovať na miestach, ktoré mu nekontrolujeme.
- Pochopenie príčin: Je úľavou vyhodnotiť to tak, že za všetko môže mobil, tak ho dieťaťu zoberiete a ono sa prestane poškodzovať. Bolo by krásne, keby to tak fungovalo. Taký prístup však väčšinou vedie k odstráneniu tej poslednej sociálnej väzby a dieťa si potom ubližuje ešte viac.
V žiadnom prípade nedovoľte, aby vás strach zo zlej reakcie odradil od hľadania pomoci, ktorú potrebujete a ktorú si zaslúžite. Nezľahčujte problém s tým, že to nič nie je a že to prejde. Ísť tam s tým, že „som tu a teraz pre teba, pomôžem ti.“ Barbora Downes povzbudzuje rodičov: „Nezabúdajte, že vyhliadky sú optimistické. Sebapoškodzovania je možné sa úplne zbaviť.“ Je to však dlhá a úporná terapeutická liečba, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a čas. Najdôležitejšie je, že nie je žiadny manipulátor, nechce tým ubližovať svojmu okoliu, aj keď to okolie, samozrejme, ovplyvňuje. A aj to, že mu treba pomôcť trpezlivým prístupom a snahou vyhľadať mu odbornú pomoc. Pretože dokázať požiadať o pomoc tiež nie je jednoduché.
tags: #ako #postupovat #ak #si #dieta #reze