Úvod do Problematiky Šikanovania
Šikanovanie je vážny problém, ktorý ovplyvňuje nielen obete, ale aj prizerajúcich a celú spoločnosť. Hoci šikanovanie nie je novodobý fenomén, s príchodom internetu a moderných technológií nadobudlo nové, často skryté formy, ako je kyberšikanovanie. Šikanovanie sa môže prihodiť úplne každému dieťaťu. Aj keď to nie je úplne normálne, takmer každé dieťa si prejde provokovaním či šikanou. Šikana v materskej škole sa podľa nej prejavuje napríklad tým, že si deti berú hračky a pre hračky sa pri hre búchajú a kopú. Žiaci na základných školách sa už stretávajú s nadávkami, či agresívnym správaním. Stretávame sa s ňou v rôznych kolektívoch: na školách, krúžkoch, na praxi či stáži, brigáde či v prvom zamestnaní. Šikanovanie je súčasťou života a poznajú ho mnohé deti. Viac ako polovica prípadov sa odohráva priamo v školskom prostredí.
Čo je šikanovanie a ako sa líši od bežného doťahovania sa?
Kto z nás by to nepoznal - sem-tam nejaké posmešky, občas bitky. Možno si poviete: veď aj to patrí k detstvu a dospievaniu. Asi áno, no hneď za tým musí nasledovať veľké ALE. Šikanovanie je nežiaduce agresívne správanie, ktoré vyplýva z nerovnováhy síl. Šikanovanie sa definuje ako správanie, ktoré je nechcené a agresívne. Zahŕňa skutočnú alebo vnímanú nerovnováhu moci a dochádza k nemu opakovane. Charakteristikou šikany je aj to, že silnejší jednotlivec ubližuje verbálne alebo fyzicky slabšiemu jednotlivcovi, ktorý sa nedokáže brániť. Dieťa (alebo aj skupina detí), ktoré sa cíti nadradené, ponižuje či ubližuje ostatným. Takéto správanie sa často opakuje alebo má tendenciu opakovať sa. Pri šikane teda ide o nevhodné prejavy agresívneho správania, ktoré niekomu ubližujú a obeť šikanovania sa voči nim nevie alebo nemôže účinne brániť. Šikanované dieťa sa nevie, nemôže alebo nechce brániť. Cieľom takéhoto konania je ublížiť, zraniť, ponížiť. Hoci obeť dáva najavo, že je jej to nepríjemné, agresori vo svojom správaní pokračujú. Dieťa je tak zosmiešnené a ponížené, pociťuje strach, hanbu, bolesť, bezmocnosť.
Naproti tomu, podpichovanie (doťahovanie sa) je prejavom priateľských alebo kamarátskych vzťahov, ktoré sú rovnocenné. Môže ísť o žartovanie alebo hnevanie druhého, avšak cieľom nie je druhému ublížiť, skôr preukázať náklonnosť, uvoľniť atmosféru, zoceliť druhého. Ten, ktorý je podpichovaný, má rovnocenné postavenie, môže podpichovanie vrátiť alebo povedať, že mu je to nepríjemné a tým celá aktivita končí. Pocity, ktoré podpichovanie vyvoláva sú zväčša radosť, vzrušenie z hry a doťahovania sa, občas mrzutosť, nie však bezmocnosť.
Treba si uvedomiť, že šikanovanie je niečo iné ako bežné detské či mládežnícke konflikty. Pri konflikte nejde o nerovnováhu moci. Pri konflikte s niečím nesúhlasia obe strany rovnako. Učitelia a vychovávatelia hovoria, že sú frustrovaní z toho, ak rodičia označujú bežné detské konflikty za šikanovanie.
Formy a prejavy šikanovania
Šikanovanie môže mať rôzne prejavy. V zásade rozoznávame dve podoby šikanovania - psychické a fyzické. Motívom môže byť dokazovanie si svojej sily, zaháňanie nudy, zvedavosť, ale aj žiarlivosť či predchádzanie vlastnému týraniu. Častými formami šikany sú:
- Fyzické šikanovanie: Patrí sem napr. štuchanie, kopanie, rany (nemusia byť silné, ale obeť ich nevracia). Medzi fyzické šikanovanie patria bitky, kopance, facky, potkýnania či iné násilné a agresívne prejavy správania.
- Verbálne šikanovanie: Zahŕňa urážky, nadávky, vyhrážky, posmievanie sa, vydieranie, vulgárne vyjadrovanie sa o niekom, zastrašovanie. Sem patrí aj pokorujúca prezývka, nadávky, hrubé žarty a kritika dieťaťa (nepriateľská až násilnícka).
- Sociálne šikanovanie: Ide o nahováranie iných detí na vyčlenenie obete z kolektívu, ohováranie, ignorovanie, zámerné prehliadanie človeka, poškodzovanie niekoho dobrého mena alebo jeho reputácie.
- Sexuálne šikanovanie: Prejavuje sa nevhodnými narážkami, dotykmi, komentovaním vzhľadu, urážlivými gestami či posielaním a preposielaním pornografického obsahu.
- Kyberšikanovanie: Predstavuje písanie nenávistných komentárov, zverejňovanie nevhodných fotiek, vytváranie skupín na ponižovanie, zverejňovanie a preposielanie nevhodného obsahu.
Prečo je dôležité riešiť šikanovanie?
Negatívne následky si šikanované dieťa so sebou často nesie po celý život, preto je dôležité situáciu rozpoznať čo najskôr a okamžite zakročiť. Ak nikto nepomôže obeti prekročiť tento začarovaný kruh a v škole naďalej ubližovanie pokračuje, dieťa môže stratiť jeho základný pocit bezpečia vo svete, dôveru v seba a vzťahy, môže rezignovať a upadnúť do depresívnych stavov. V terapii sa ocitá veľa dávnych zážitkov so šikanovaním a aj tých aktuálnych. V takom prípade to ovplyvňuje život celej rodiny, nielen dieťaťa. Z terapeutickej praxe mám aj skúsenosť, že človek, ktorý bol obeťou šikanovania alebo aj iného zneužívania moci voči nemu, si neraz so sebou nesie túto stigmu, nevýhodný sociálny status nedostatočnosti dlhodobo. Často od základnej školy až po maturitu, až do práce. Možno to len vie šikovnejšie kompenzovať. Rola obete a agresora sa totiž prenáša skrz prostredia aj formy, až kým nedôjde k dostatočnému korektívnemu zážitku, viacerým korektívnym zážitkom. V konečnom dôsledku trpia nielen samotné deti, ktoré sa stali obeťou šikany, ale aj deti, ktoré šikanujú, pretože ich správanie je znakom hlbšieho problému. Šikanovanie medzi deťmi a mladými ľuďmi nie je hra ani zábava.
Ako rozpoznať, že je dieťa šikanované? Príznaky a varovné signály
Je dôležité všímať si zmeny v správaní dieťaťa. Rodič pozná svoje dieťa a vie odhadnúť, či je to nejaká situačná záležitosť alebo je dieťa dlhodobo smutné, hnevlivé, uzatvára sa do seba, správa sa nezvyčajne. Napríklad vyhľadáva spoločnosť na cestu do školy a domov, chce akoby niečo povedať, ale nevie ako. Je pravdepodobné, že vaše dieťa vám o šikane samo od seba nepovie. Obete šikany sú väčšinou skutočne niečím odlišné a v očiach tých, ktorí šikanujú, aj slabšie. Deti, ktoré sú šikanované, väčšinou vyzerajú inak ako ich rovesníci a sú tichšie a nie až tak sebavedomé.
Medzi typické znaky šikanovania patria:
- Zmeny v správaní: Plačlivosť, hnev, smútok, strach, podráždenosť, nervozita, výbušnosť, utlmenosť.
- Problémy v škole: Zhoršený prospech, neschopnosť sústrediť sa, vyhýbanie sa škole, nezáujem o školské aktivity.
- Sociálna izolácia: Vyhýbanie sa rozhovorom o kamarátoch a škole, vyhľadávanie spoločnosti mladších detí, uzatváranie sa do seba.
- Zdravotné problémy: Bolesti brucha, hlavy, nespavosť, zlé sny, zmena apetítu, zvýšené potenie. Drobné úrazy dieťaťa (modriny, odreniny, škrabance, začervenané fľaky na koži) sú tiež varovným signálom.
- Strata alebo poškodenie vecí: Časté strácanie a ničenie vecí, poškodené oblečenie, chýbajúce predmety. Poškodené veci a školské pomôcky v zlom stave (potrhané či počmárané zošity, natrhnutá mikina, špinavé oblečenie). Častejšie strácanie vecí a školských pomôcok (učebnice, prezuvky, perá, oblečenie na telesnú).
- Zmeny v online správaní: Schovávanie mobilu, náhle zatváranie počítača, výrazne dlhší čas strávený online alebo naopak úplná rezignácia.
- Finančné požiadavky: Ak si dieťa pýta viac peňazí či iné druhy potravín na desiatu.
Šikanujú ťa? TIPY, čo robiť 👉
Kyberšikanovanie: Nová dimenzia ubližovania v digitálnom svete
Kyberšikanovanie sa stáva vážnym problémom, na ktorý nie vždy vedia rodičia či učitelia správne reagovať. Obeťou sa môže stať ktokoľvek. Nemenej zložité je problém identifikovať. Kedysi existovalo šikanovanie tvárou v tvár, dnes technológie rozšírili spôsoby, ktorými sa ubližovanie môže diať. Zdieľaný priestor, sociálne médiá navyše znásobujú nežiaduci efekt šikanovania na psychiku obete. Ak sa totiž poníženie deje v neobmedzenom verejne zdieľanom prostredí, dotyčný nevie, kam až ponižovanie siaha, kto všetko bol toho svedkom a kedy sa to skončí. Ide o efekt snehovej gule, ktorá sa nabaľuje. Navyše ľudia sú vďaka anonymite internetu pod vplyvom disinhibičného efektu v ubližovaní neraz odvážnejší, cítia sa, akoby mohli všetko, bývajú krutejší a tvorivejší v spôsoboch ako obeti ublížiť.
Podľa výskumu Centra vedecko-technických informácií Slovenskej republiky, ktorý sa zameral na výskyt šikany na základných a stredných školách, je šikana na Slovensku veľmi vážnym a rozšíreným problémom. V školskom roku 2019/2020 sa s ňou stretla väčšina škôl, teda až 86,3 % zo všetkých zapojených vzdelávacích zariadení. Zároveň sa do popredia dostáva pojem kyberšikana, ktorá sa podľa rovnakého prieskumu vyskytla až na 73,6 % škôl. Oba tieto javy spolu úzko súvisia - teda tam, kde sa objavilo klasické šikanovanie, sa tento model správania preniesol aj do prostredia mobilov, tabletov a počítačov.
Deti a tínedžeri majú často profily na sociálnych sieťach verejné a nezabezpečené. Robia to dokonca zámerne. Nezdá sa im totiž ohrozujúce, že nemajú svoje kontá chránené. Deti na internet a sociálne médiá chodiť budú, preto je dôležité, aby sa včas naučili, že je potrebné byť zodpovedný v tom, čo vypúšťajú von. Mali by vedieť si svoje profily aj zabezpečiť pre zvolenú šírku publika. Dôležitá je prevencia a zvyšovanie povedomia o tom, že je skutočne dôležité zodpovedne jednať aj v tomto „virtuálnom priestore“. Táto v úvodzovkách virtualita totiž napokon človeka doženie aj v priestore tvárou v tvár. Sú to spojené nádoby, nie je možné ich oddeliť.
Čo robiť, ak máte podozrenie na šikanovanie - Sprievodca pre rodičov
Ak máte podozrenie alebo ste sa dozvedeli, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. Uvedomte si, že to čo sa deje nie je vaša vina a nie je to ani vina dieťaťa. Šikanovaným sa môže v živote stať každý z nás. Ak niekto šikanuje vaše dieťa, nie je to jeho vina. Nikto nemá právo ubližovať mu. Je prirodzené, že vás táto informácia zasiahne a možno na chvíľu vyvedie z rovnováhy. Môžete cítiť hnev, strach, ľútosť, pocity krivdy, bezmocnosti alebo dokonca aj poníženie. Pre dobro vášho dieťaťa a vyriešenie situácie ich ale musíte odsunúť a začať problém riešiť aktívne a s chladnou hlavou, aj keď je to možno ťažké.
1. Rozhovor s dieťaťom
Ak sa vám dieťa so šikanou zdôverilo, potrebuje najmä vašu pomoc a pocit bezpečia, preto sa rozhodne vyvarujte kriku alebo plaču. Pocit bezpečia rozrušený, kričiaci či plačlivý rodič dieťaťu nevie poskytnúť. Preto najlepšie čo môžete urobiť je to, že sa upokojíte. Teraz tu buďte len pre vaše dieťa. Myslite na to, že pre dieťa môže byť náročné hovoriť o tom, čo sa stalo. Doprajte mu preto dostatok priestoru a času. Často sa deti viac otvoria pri spoločnej aktivite - pri varení, počas jazdy autom a pod. V prvej fáze je najdôležitejšie obeť vypočuť, neskákať mu do reči ani nerobiť unáhlené závery. Ak si to dieťa neželá, nezaťahujte do vašej diskusie ďalších členov rodiny. Ak niečomu nerozumiete, na otázky bude čas neskôr. V prvej fáze je lepšie viac počúvať ako hovoriť. Otázky na dieťa voľte citlivo a pokiaľ možno všeobecnejšie. Napríklad: „Stalo sa ešte niečo iné, o čom by si mi mal/a povedať?“, „Je ešte niečo, čo by som o tom mal/a vedieť?“, „Čo sa dialo potom?“, „Kto iný tam ešte bol?“, „Hovoril si o tom ešte s niekým okrem mňa?“, „Ako by si chcel/a, aby sme situáciu riešili?“, „Čo navrhuješ?“. Veľa detí má strach z toho, že sa pre neho situácia a intenzita šikanovania po tom, ako ju začnú riešiť rodičia alebo škola zhorší. Dieťa upokojte a vysvetlite mu, že sa mu pokúsite pomôcť. Nikoho neobviňujte. Nie je to chyba ani dieťaťa, ani školy (krúžku) ani vás. Žiaľ, aj takéto situácie sa stávajú. Pochváľte dieťa za to, že našlo odvahu zdôveriť sa vám - určite ho to stálo veľa síl. Vďaka tomu teraz môžete situácii čeliť spoločne. Zároveň ho ubezpečte, že jeho šikana nebude pokračovať a že mu v tom aktívne pomôžete. Zaznačte si informácie, ktoré vám dieťa poskytlo. Ak o šikane existujú nejaké dôkazy (zranenia, zničené veci, správy v telefóne a pod.) odložte si ich, možno ich budete neskôr potrebovať. Neodsudzujte a neznevažujte deti (aktérov šikanovania), ale odsúďte samotnú šikanu. Určite vášmu dieťaťu nehovorte, že to malo riešiť skôr, inak alebo že sa malo brániť a pod. Na terajšej situácii to už nič nezmení a dieťaťu tak len znižujete sebavedomie. Je normálne, ak sa dieťa obáva zhoršenia situácie po tom, ako ju začnete riešiť.
2. Komunikácia so školou
Ak sa tento problém dotýka priamo školy alebo inej organizácie, je načase do situácie zasvätiť aj triednu učiteľku alebo trénera, respektíve osobu, ktorá vaše dieťa pozná a je s ním v kontakte najčastejšie. Ak sa šikanovanie týka školy či spolužiakov dieťaťa, oslovte triednu učiteľku. To aj v prípade, pokiaľ sa šikanovanie nedeje priamo na jej hodinách. Triedny učiteľ by mal deti poznať najlepšie a nie je vhodné ho obchádzať a ísť napríklad priamo za riaditeľom, iným vyučujúcim a pod. S triednym učiteľom si dohodnite stretnutie alebo mu zavolajte. Nie je vhodné ho „prekvapiť“ cez prestávku a postaviť ho tak pred hotovú vec. Trvajte na prešetrení šikany, no pokojnou a efektívnou formou. V komunikácii so školou či s učiteľom trvajte na riešení situácie, ale zostaňte pokojný, slušný a vecný. Nie je vhodné zvyšovať hlas či obviňovať učiteľa za vzniknutú situáciu. Pokiaľ o šikane existujú nejaké dôkazy predložte ich učiteľovi. Učiteľ by mal celú situáciu medzi deťmi preveriť a začať ju riešiť. Určite bude potrebovať pár dní na to, aby si s deťmi pohovoril alebo aby porovnal svoju skúsenosť s ostatnými vyučujúcimi. Zistite, aký postup navrhuje. Preverte aké postupy riešení problémov so šikanovaním má škola - pridŕža sa smernice MŠ? Má vypracované vlastné postupy pre riešenie podobných problémov? Má škola zavedený preventívny program? Ak je to možné, využite služby školského psychológa. Ak ani po čase nevidíte zmenu, dohodnite si ďalšie stretnutie s vyučujúcim či s vedením školy a hľadajte spoločne riešenia. Pokiaľ pri šikanovaní došlo k zraneniu dieťaťa, materiálnej škode, zneužitiu osobných či dôverných informácií a pod., informujte príslušné orgány (políciu, sociálnych pracovníkov). V prípade, že sa vám prístup školy k situácií nepozdáva a/alebo šikana neprestane, je vhodné zvážiť zmenu triedy alebo aj školy vášho dieťaťa.
3. Odborná pomoc a budovanie bezpečného zázemia
Ak bolo vaše dieťa šikanované je vhodné poradiť sa s detským alebo školským psychológom. Nemusí ísť hneď o terapiu pre dieťa, no dokážu vám poradiť napríklad v tom, ako dieťaťu najlepšie pomôcť a ako s ním komunikovať. Hoci sa niekedy môže zdať, že vaše dieťa situáciu zvláda bez väčších problémov, následky šikany sa niekedy prejavia až v neskoršom veku. Následky šikany si obete často so sebou berú aj do dospelosti. V prípade, že neviete na koho sa obrátiť môžete kontaktovať linky pomoci. Vhodné je pre dieťa vytvoriť správne rodinné zázemie s jasnými pravidlami, ktoré dieťaťu poskytne pocit bezpečia. Trávte s ním čo najviac času aktívne. Skúšajte nové činnosti, v ktorých môže zažívať úspech a okrem zábavy posilní aj svoje sebavedomie. Motivujte ho k hľadaniu nových priateľstiev a zážitkov.
Riešenie šikanovania v školskom prostredí
Podľa Miroslavy Adamík Šimegovej, mimoriadny výchovný význam je v tom, ako sa pri vyšetrovaní správame. Preukázať, že ide o šikanovanie a preniknúť do jadra je totiž veľmi náročné.
Stratégia prvej pomoci pri vyšetrovaní šikanovania:
Základným pravidlom je, že nikdy nezačíname s výsluchom agresora, nakoľko by sme nič konkrétneho nezistili a mohlo by dôjsť k zničeniu dôkazov.
- Zmapovanie symptómov: Úlohou stratégie prvej pomoci je predovšetkým zmapovanie symptómov, čiže vnútorného obrazu šikanovania.
- Rozhovor s informátormi a s obeťou: Prehovoríme s tým, kto o šikanovaní informoval a necháme ho rozprávať vlastnými slovami. Potom sa pýtame na všetky podrobnosti a okolnosti.
- Získavanie vhodných svedkov: Tento krok je kľúčový pre získanie objektívneho pohľadu na situáciu.
- Individuálne alebo konfrontačné rozhovory so svedkami: Pomáhajú overiť informácie a doplniť obraz situácie.
- Zaistenie ochrany obete: Poradie tohto kroku nie je pevne dané, ale je nevyhnutné. Chráňte obeť, zabezpečte jej bezpečnosť a prípadne aj dlhodobejší pobyt doma alebo prechod na inú školu.
- Rozhovor s agresorom, prípadná konfrontácia: Toto je vždy posledný krok vo vyšetrovaní. Musíme byť naň dobre pripravení.
Spolupráca s rodičmi obete a agresora:
Pri riešení šikanovania by sme mali pracovať s celou skupinou - musíme im povedať, čo bolo zlé na ich správaní, ako budú vinníci potrestaní a aká zmena v správaní by mala nastať. Zároveň by sme mali spolupracovať tak s rodičmi obete, ako aj agresora. S jednotlivými rodičmi by sme sa mali stretnúť, informovať ich o situácii a spoločne hľadať riešenia, ako ďalej postupovať. Treba dať dôraz na partnerský prístup a snahu spoločne zadefinovať ďalší postup, ktorý pomôže dieťaťu zmeniť svoje správanie, naučiť sa novým formám správania. Rodičia agresora by nemali mať pocit, že im na dieťa žalujete alebo ich obviňujete zo zlej výchovy. Pri pokročilom štádiu šikanovania spolupracujte s odborníkmi. PhDr. Eva Jaššová z Ústavu politických vied SAV tvrdí, že preloženie obete na inú školu by riešením byť nemalo. „Preloženie obete na inú školu býva častým riešením, avšak z morálneho hľadiska to nie je vhodné. Obeť, spolužiaci i aktéri musia nadobudnúť presvedčenie, že zlo je potrestané, vyriešené. Preloženie je predsa druhom trestu, ktorý patrí aktérovi a nie obeti."
Práca s celou skupinou a neobviňujúci prístup:
V konkrétnych prípadoch šikany je potrebné sa zamerať na prácu s agresorom a obeťou. Pri riešení problému s agresormi sa osvedčil neobviňujúci prístup, založený na vzbudzovaní empatie a humanizmu členov partie. Potrestanie agresorov môže mať dočasný účinok na konkrétnu situáciu, ale tak ako aj obviňovanie, ťažko natrvalo zabráni prejavom šikanovania. Dôležité je hľadať príčiny takého správania agresorov. Veľmi často bývajú v násilníckom či nezdravom rodinnom prostredí. Ukážte agresorom účinky ich správania. Väčšina obetí si chce zachovať tvár a skrýva svoje skutočné pocity až do chvíle, keď sú sami. Agresorom môže otriasť, keď sa dozvie, že jeho obeť napríklad nemôže v noci spávať, bojí sa ísť do školy a pod.
Úloha prizerajúcich: Prečo je dôležité nebyť pasívnym svedkom
Šikanovanie neovplyvňuje iba tých, ktorých sa priamo týka. Vaše dieťa možno samo priamo nešikanuje, ale bolo „prizerajúcim sa“ - niekým, kto nič nerobí, aj keď vidí, ako sa niekomu niekto posmieva alebo ho šikanuje. Môže si myslieť, že robí správnu vec, keď mlčí - je teda dôležité naučiť ho, že ak sa šikanovaniu postaví namiesto toho, aby sa len prizeralo, môže toto zraňujúce konanie zastaviť. V mnohých situáciách sú prizerajúci tými, ktorí „pripustia“, aby k šikanovaniu došlo. Motiváciou prizerajúcich môže byť ich strach, že sa stanú budúcim cieľom. Ak sa niekto stane terčom posmechu kvôli svojmu fyzickému vzhľadu, môže to vo vašom dieťati vyvolať strach ozvať sa v prípade, že sa tiež stane obeťou. Prizerajúci možno nechce konať aj preto, že nevie čo a ako najlepšie urobiť. Vysvetlite svojmu synovi či dcére, že byť tým, kto sa prizerá, môže znamenať, že sa stanú nepriamou obeťou šikanovania. Tí, ktorí nič nepodniknú, sa nechajú šikanujúcim zastrašiť do pozície podriadenosti. Ak si však vybudujú sebavedomie, vďaka ktorému dokážu šikanovaniu čeliť, šikanujúci sa často stiahne - a, čo je dôležité, ostatní „nešikanujúci“ sa často pripoja k odporu proti šikanujúcemu. Pomôžte dieťaťu pochopiť, že môže mať príležitosť šikanovanie zastaviť alebo predísť jeho vzniku a že jeho činy tak môžu mať význam. Postaviť sa tomu, kto šikanuje, nebude jednoduché, takže to nezľahčujte. Vymaniť sa z úlohy prizerajúceho môže byť ťažké a vyžaduje si to odvahu a veľkú sebadôveru. Aj deti, ktoré so šikanou žiadne skúsenosti nemajú, by o nej mali vedieť.
Šikanujú ťa? TIPY, čo robiť 👉
Čo ak je vaše dieťa agresor?
Nikto nemá za cieľ vychovať drzé, neslušné, nespravodlivé či kruté dieťa. Aj napriek tomu, že to rodičia nechcú, neraz sú svedkami toho, že ich dieťa nie je milé ku svojmu kamarátovi, nadáva spolužiakovi alebo trhá hračky z rúk druhým deťom na ihrisku. Niekedy sú rodičia tiež svedkami fyzickej agresie svojho dieťaťa voči druhému. Je tu však dobrá správa. Niektoré deti z toho jednoducho vyrastú. Ich aktuálne nepriateľské správanie môže byť len súčasťou ich sociálneho a emocionálneho vývinu. Mladšie deti napríklad nemajú ešte schopnosť sebakontroly či regulácie svojich emócií. Staršie sa zase snažia za každú cenu zapadnúť medzi rovesníkov, pričom v týchto skupinách platí: čím väčší rebel dieťa je, tým viac je prijímané. Výzvou pre rodičov teda je, aby zistili a identifikovali, či je ich dieťa agresívne len natoľko ako ostatné deti. Teda či sa správa negatívne len občas v istých situáciách, alebo je jeho negatívne a agresívne správanie zámerné a vyskytuje sa bežne.
Ak ste práve zistili, že vaše dieťa niekoho šikanuje, je potrebné sa k situácii postaviť zodpovedne. Ak cítite hnev, hanbu, strach alebo akýkoľvek iný pocit, je dôležité sa najprv upokojť a uistiť sa, že sa s dieťaťom rozprávate s chladnou hlavou. Posaďte sa spolu v prostredí, kde vás nič nevyrušuje, v čase, keď sa nemusíte nikam ponáhľať a vy aj dieťa máte dobrú alebo neutrálnu náladu. Nevyhnutný je spoločný rozhovor, v rámci ktorého si nielen vypočujete jeho názor na situáciu, no tiež mu jasne vysvetlíte dôsledky takého správania. Dohovorom sa posnažíte dosiahnuť, aby s takýmto správaním okamžite prestalo. Narovinu a bez emócií dieťaťu oznámte, že ste sa dozvedeli o jeho šikane. Ešte nehovorte o treste ani nespomínajte, že ste nahnevaní či sklamaní. Skúste zistiť, prečo vaše dieťa vlastne šikanuje. Deti môžu mať rôzne reakcie; niektoré vám hneď povedia pravdu, iné budú zapierať a ďalšie nebudú schopné povedať, prečo niekoho týrajú. Ak vám povedia pravdu, postúpte k ďalšiemu kroku. Ak budú zapierať a vy ste si 100 % istí, že klamú, pokračujte v diskusii, až kým sa dieťa neprizná.
Keď už príčinu poznáte, vysvetlite dieťaťu, že ubližovať druhým nikdy nie je riešením. Uistite sa, že dieťaťu vysvetlíte následky. Vysvetlite dieťaťu čo je to šikanovanie a objasnite mu, že pokiaľ niekomu ubližuje nie je to hra či zábava. Šikanovanie ako činnosť odsúďte a vyjadrite k nej negatívny postoj a nulovú toleranciu. Vysvetlite dieťaťu aké sú jej riziká - pre toho kto je šikanovaný a zároveň aj pre toho, kto šikanuje. Bitka, krik alebo výčitky nič nevyriešia. Buďte svojmu dieťaťu pozitívnym vzorom - bitky, krik, výčitky či zastrašovanie nie sú správna cesta, aj keď urobilo niečo zlé či nesprávne. Zvoľte radšej primeraný trest a sústreďte sa na adekvátne ospravedlnenie sa šikanovanému dieťaťu a jeho rodičom. Malému agresorovi vysvetlite, čo to je šikana. Nezľahčujte jej dôsledky a jasne vyjadrite, že ju nepovažujete za vtip alebo nevinnú detskú zábavu. Keď zistíte, prečo šikanuje, skúste tomu aj prispôsobiť trest. Ak sa rozhodnú potrestať ho aj v škole - napríklad ho na určitý čas chcú vylúčiť z krúžku, v ktorom šikanoval druhých, podporte ich rozhodnutie. Je dobré, keď sa dieťa naučí, že ho zo situácie, ktorú si spôsobil sám a navyše ublížil druhým, nezachránite.
Aby ste predišli podobnej situácii v budúcnosti, učte vaše dieťa pracovať s emóciami. Potrebuje vedieť regulovať svoje správanie tak, aby nikomu neubližovalo. Dôležité je ovládať svoj stres a vyjadrovať nesúhlas spôsobom, ktorý je pre okolie prijateľný. Dávajte na správanie dieťaťa pozor. Učte ho nové veci, posilňujte empatiu a pomôžte mu nájsť novú skupinu kamarátov. Je dôležité si uvedomiť, že deti, ktoré šikanujú, netreba hneď odsúdiť ako „zlé“. Nezabúdajme, že sú to stále len deti a učia sa, ako naložiť s rôznymi pocitmi a situáciami. Je dôležité, aby sme my - dospelí do situácie správne zasiahli. Ak aj máte podozrenie, že vaše dieťa môže byť agresorom v kolektíve, navštívte psychológa alebo školského psychológa a požiadajte ho o pomoc v tomto probléme. Je to problém, ktorý je riešiteľný, ak sa pred ním nebudú zatvárať oči a bude sa mu dôsledne včas venovať pozornosť.
Prevencia šikanovania v školách a ako budovať zdravú klímu
Skúsenosti zo školskej praxe potvrdzujú, že učitelia majú šancu prelomiť bludný kruh a rozhodujúcim spôsobom žiakom pomôcť len v prvých troch fázach šikanovania. Ak šikanovanie prerastie do ďalších fáz, bez odborníkov zvonku si už so šikanovaním sami neporadia. Prvý krok, ktorý je nevyhnutné na každej škole urobiť, je každoročné sondovanie, teda prieskum šikanovania, v jednotlivých ročníkoch a triedach a sledovanie, do akej miery sa šikanovanie v škole vyskytuje, aká je úroveň a miera šikanovania, kto je prípadnou obeťou a agresorom šikanovania, ktoré triedy sú výrazne problémové (napr. využitím rozhovoru s jednotlivcami či s malou skupinou žiakov, anonymného dotazníka, anonymnej ankety, postojových škál, nedokončených viet a i.). V súčasnosti sa popri prieskume šikany na škole využívajú a uskutočňujú rôzne preventívne programy a aktivity. Boj proti šikanovaniu je potrebné každý školský rok začať prevenciou - teda takými aktivitami, ktorými možno predchádzať vzniku šikanovania v triede a na škole. Odborníčky Gajdošová, Valihorová a Herényiová (2010) tiež zdôrazňujú, že prevencia je najdôležitejšia.
Ako zistiť, či je klíma v škole dobrá?
- Existujú v škole pravidlá a zásady?
- Je všetkým jasné, že hrešenie, násilie a verbálne týranie je neprípustné?
- Vládne v škole atmosféra tolerancie a úcty k druhým?
- Ponúkajú učitelia správne modely rolí?
- Podporujú triedne/školské zhromaždenia atmosféru dôvery a záujmu o druhých?
- Ide o školu, ktorá sa nebojí hovoriť - teda sú žiaci povzbudzovaní, aby hovorili o svojich starostiach, vrátane prípadov šikanovania?
- Je cez prestávku dostatočný dozor vo všetkých školských priestoroch?
Úspešné iniciatívy a programy v boji proti šikanovaniu
Na Slovensku sa už niekoľko rokov realizuje program s názvom Druhý krok, ktorý v školskom prostredí pomáha riešiť agresiu, násilie, šikanovanie, týranie či hyperaktivitu a rozvíja u detí empatiu, komunikačné zručnosti, morálne správanie či dobré sociálne vzťahy. V roku 2014 sa podarilo vyškoliť 96 pedagógov z celého Slovenska. Program Druhý krok sa dostal do 54 škôl. Program funguje na princípe fotografií, ktoré zobrazujú emóciu, či situáciu. Špeciálne vyškolený pedagóg vedie na základe týchto fotografií s deťmi diskusiu, pýta sa ich na zobrazené emócie, na to, či sa deti v takejto situácii ocitli a kedy a ako ju riešili. Napríklad v prípade negatívnych emócií sa usiluje žiakov priviesť k záveru ako smutnému či nahnevanému kamarátovi pomôcť. "V súčasnej uponáhľanej dobe je pre rodičov nesmiernou pomocou, ak sa dieťa zdokonalí v sociálnych a komunikačných zručnostiach, práve vďaka škole a pedagógom." Program je podľa jej slov úspešný vo viacerých krajinách, ale aj na Slovensku. Učitelia napríklad pozorovali pozitívne reakcie a prejavy správania sa žiakov. Program Druhý krok je už viac ako 15 rokov súčasťou školského vyučovania aj v krajinách Európy. V rokoch 2003 až 2007 bola jeho efektívnosť úspešne otestovaná aj na Slovensku.
Psychológ vie prísť k deťom do kolektívu so skupinovou, „triednou terapiou”. Sama som to robila niekoľko rokov v ako školská psychologičky. Deti cítia, že pri šikanovaní sa v ich triede deje niečo zhubné. Nevedia, že by to sami vedeli robiť inak, situáciu zvrátiť a ozdraviť. Býva pre ne zážitok a uvoľnenie, ak im niekto umožní rešpektujúco zažiť transformáciu vzťahov v ich triede. Pre nich samotných je dôležitý celý ten proces, nielen výsledok. Je to celé jedná veľká zážitková lekcia, s dobrým koncom a pocitom nadobudnutej zručnosti a kompetencie do života, aj do iných situácií. Uvedomujú si, že keď dôjde k vychýleniu vo vzťahoch, vedia ich opäť napraviť a majú to vo vlastných rukách. Rozšírené sú medzinárodne uznané a výskumne overené intervencie ako “Undercover teams”- Tímy v utajení- keď sa sami rovesníci vrátane agresora podieľajú v supervízií dospelých na tom, aby sa aj niekdajšia obeť opäť cítila v triede dobre alebo rovesnícke poradenstvo na škole.
Nový projekt prednášok o téme kyberšikanovania má veľký potenciál zaujať mladých. Je veľmi pozitívne, nielen v zmysle osvety a prevencie, ale aj z hľadiska terapie, počuť niekoho, kto si prešiel niečím podobným ťažkým hovoriť svoj príbeh hrdo, hlavne ako už dobre doriešený, s vyvodeným zmysluplným poznaním, ako z ťažkej situácie on sám napokon mohol ďalej rásť. V projekte občianskeho združenia eSlovensko, na ktorom mám príležitosť spolupracovať, je takým rovesníkom osoba, s ktorou sa mladí môžu a chcú identifikovať. Úspešná raperka ako Aless sa totiž nebojí postaviť a povedať, že bola kvôli šikanovaniu na dne. Avšak odmietala sa ubližovaniu a stigme obete poddať, odmietla sa viac cítiť bezmocne a zahanbene. Zobrala svoj život s pomocou blízkych do svojich rúk, začala rapovať a bojuje za opak - za to, aby mohli byť vzťahy medzi rovesníkmi dobré. Chodíme s Aless robiť interaktívne podujatia so stredoškolákmi a druhostupniarmi a oni majú možnosť počuť jej skúsenosť v role obete, ale inak ako boli dovtedy zvyknutí u detí, ktorým je ubližované. Teda nie zahanbene a ticho, ale hrdo, nahlas, naživo popretkávané vystúpeniami.
Ako pomôcť deťom rozlišovať šikanovanie od bežných konfliktov?
Pre rodičov je podstatné vedieť, kedy je správanie ich dieťaťa už mimo normu. Kedy sa už nespráva tak ako ostatné deti v jeho veku a má nábeh na správanie typické pre šikanovanie. Podľa čoho teda môžete vy, rodičia, rozlíšiť, o aké správanie vášho dieťaťu ide a kam ním smeruje?
1. Všímajte si úmyselnosť a opakovanieŠikanovanie je úmyselné, opakované správanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť. To znamená, že samotné vymedzenie tohto pojmu značí, že ak sa správanie dieťaťa nachádza v tomto spektre, ide určite o problém. Skúste si položiť otázky, jasné a priame, ako sa vaše dieťa správa počas bežného dňa. Nepriamo sa spýtajte dieťaťa na jeho správanie na typických miestach, kde dochádza k šikanovaniu, ako je autobusová zastávka, školský dvor, ihrisko alebo aj sociálne siete. ("Čo si dnes robil na ihrisku?" "S kým si sa dnes hral?") Ideálne, ak si nájdete pravidelne čas, aby ste dokázali dieťa pozorovať v kontakte s inými deťmi a sami vidíte, ako sa správa k ostatným deťom. Práve z toho môžete najlepšie vyčítať jeho úmysly a typické reakcie voči ostatným. To, čo deti hovoria o svojom dni a správaní alebo detkých konfliktoch nekorešponduje vždy s realitou. Je dobré, ak s dieťaťom a jeho kamarátmi trávite čas aj osobne.
2. Hovorte o tom, ako sa druhí ľudia cítiaMladšie deti si bežne navzájom berú hračky. Bez opýtania a niekedy drzo. Je to preto, lebo si neuvedomujú, že druhé dieťa môžu zraniť, ak mu jeho hračku zoberú. Keď ste s vaším dieťaťom na ihrisku a vidíte podobné správanie, hovorte o tom, ako by si inak mohlo požičať hračku od svojho kamaráta bez toho, aby mu ju bez slova vzalo. Vysvetlite mu, že o hračku môže kamaráta milo poprosiť a vďaka tomu sa s ním bude chcieť hrať aj nabudúce. Keď učíte svoje deti, že aj ostatní nejakým spôsobom cítia vplyv ich správania, budujete u nich okrem iného empatiu.
3. Zamerajte sa na potrebu „byť správnym/správnou“Šikanovanie je o nerovnováhe moci a potrebe kontroly. Deti zvyčajne spozorujú, keď sa niekto iný správa zle. Označujú ho následne negatívnymi výrazmi poprípade ho urážajú, ak ide o staršie deti. Málokedy sa však zamerajú na svoje vlastné „zlé“ správanie. Hovorte s deťmi o tom, že nestačí vnímať len negatívne správanie u iných, ale je potrebné všímať si ho aj u seba. Tým sa zameriate na ich potrebu byť dobrým a spravodlivým človekom. Namiesto opakovania negatívneho správania druhých alebo ich urážania vediete deti k tomu, ako byť ostatným dobrým príkladom.
4. Vyjasnite si so svojím dieťaťom, čo je prijateľné a čo nieZnie to síce úplne jednoducho, no v konečnom dôsledku to dá zabrať stanoviť si stabilné a jasné hranice. Len pomocou nich deti vedia, ktoré správanie je prijateľné a ktoré je už za hranicou a mali by sa mu vyvarovať. Ak ako rodina uznávate hodnoty, ktoré sú navonok zjavné, vaše deti budú vyrastať v rovnakých hodnotách a správať sa rovnakým spôsobom. Ak dávate najavo rovnosť a úctu k iným ľuďom, deti to budú aplikovať aj vo vlastnom správaní. Ak na to zabudnú alebo sa budú naschvál od rodiny odlišovať a rebelovať, pripomeňte im, aké sú hodnoty vašej rodiny a kde stoja pomyselné hranice. Stanovanie jasných hraníc vám tiež môže pomôcť pri odhaľovaní úmyslu správania. Ak dieťa len hraniciam nerozumie, jeho úmysly nie sú až také neprijateľné.
Otázka šikanovania je veľmi citlivou témou. Nielen na školách pre žiakov a učiteľov, ale aj pre rodičov samotných detí, ktoré sa súčasťou šikanovania stanú. Je preto na mieste, aby ste sa s deťmi na túto tému rozprávali a snažili sa citlivo spozorovať, aké správanie je pre vaše dieťa typické a čo ním sleduje. Viac sa o tejto téme môžete dozvedieť na www.sikana.sk.
tags: #ako #sa #sprava #sikanovane #dieta