Už od malička, teda od chvíle, kedy začala moja dcéra chodiť a brať veci zo stola a hádzať hračky a chodiť za mnou aj na toaletu, som hľadala spôsob, ako ju naučiť poslúchať. Presnejšie, hovoriť tak, aby ma poslúchla. Dnes má 4 roky a ja (aspoň si to myslím) som prišla na overený spôsob. Táto cesta k efektívnej komunikácii a budovaniu hlbokého vzťahu s deťmi je plná objavov a neustáleho učenia, a práve tie najcennejšie poznatky, overené praxou aj odborníkmi, prináša tento článok. Hoci neexistuje univerzálny recept, ktorý by fungoval na sto percent pre každé dieťa, keďže každé dieťa je jedinečné, existujú princípy a stratégie, ktoré môžu rodičom výrazne pomôcť pri výchove šťastných, zodpovedných a sebavedomých ľudí.
Vzťah rodiča a dieťaťa determinuje všetko - aj to, či je dieťa šťastné, či má pocit istoty, dôvery, či sa dokáže socializovať, hrať sa, komunikovať. V tomto najdôležitejšom vzťahu si rodič a dieťa prejavujú lásku, ktorá je tá najdôležitejšia. Pretože všetko ostatné, v čom nie je láska, každý zákaz, každé výchovné gesto, slová, disciplína bez lásky, prináša problémy, smútok a sklamanie. Dieťa potrebuje stále nanovo zažívať lásku rodiča. Aj v prísnych slovách, aj v disciplíne, aj v náročnosti má byť láska. Bezpodmienečná láska. Vo všetkom, v čom dieťa vyrastá, má byť láska. Ak chýba, tak disciplína je len obyčajný dril dieťaťa, náročnosť bez lásky je len prísnosť bez súcitu a prijatia.
Efektívna komunikácia s deťmi: Od prvých krokov k vzájomnému porozumeniu
Cesta k pochopeniu, ako efektívne komunikovať s deťmi, je často procesom pokusov a omylov. Keď bola maličká, hovorila som jej: „Nedávaj to na stôl“ alebo „Nechoď tam a tam“. Potom som si kdesi na internete prečítala, že malé deti akoby prepočuli to „Ne“ na začiatku slova a počúvnu práve zvyšok vety. Mnohokrát sa preto mamičky hnevajú, že dieťa spraví pravý opak toho, čo ony povedia. Tak som prestala mojej dcére hovoriť, čo nemá robiť, a začala som jej hovoriť, čo robiť má. Vyzeralo to asi takto: „Búchaj hračkou o zem,“ - keď drevenou kockou trieskala po sklenenom stole. Alebo namiesto „Nechoď na cestu“ som povedala: „Choď na trávičku.“ A neuveríte: ono to naozaj fungovalo! Tento prvý spôsob fungoval takmer rok, až do chvíle, keď trochu podrástla, jazyk sa jej rozviazal a slovíčku „NE“ rozumela až veľmi dobre. Avšak púšťala ho jedným uchom dnu a druhým von.
Opäť som hľadala spôsob, aby ma zase začala poslúchať. Znovu som zalovila na internete. Takmer všade som čítala, že dieťaťu treba vysvetľovať. A tak som začala vysvetľovať aj ja. Hovorila som jej o tom, prečo sa nesmie rozbehnúť na cestu, prečo by si mala po sebe upratať hračky, prečo si má obuť papučky. Aj tento spôsob fungoval. Problém však bol, keď som potrebovala, aby niečo urobila hneď, rýchlo, keď som nemala čas všetko podrobne vysvetľovať. A pravdou je aj to, že ma dcéra zase po nejakom čase prestala počúvať (skôr si nechá veci vysvetliť od pani učiteľky v škôlke, ako odo mňa). A tak opäť prišiel na radu môj verný priateľ internet, ale tentokrát ma sklamal. Nič, čo by stálo zato, som tam nenašla.
Našťastie, dostala sa mi do rúk jedna kniha - Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. A tá ma teda veľakrát zachránila od nervového zrútenia. Okrem iného v nej autorky hovoria o tom, že deti od určitého veku nepočujú: „Prosím ťa, mohla by si v kúpeľni za sebou zhasnúť svetlo?“ ale skôr niečo ako „Bla bla bla bla“. Autorky odporúčajú ako prvé vyskúšať jednoslovné príkazy. Napríklad: „Svetlo“ alebo „Zuby“ či „Topánky“. Možno to znie trochu rozkazovačne, ale ono to naozaj funguje. Keď si dcéra umyje rúčky a odíde z kúpeľne bez toho, aby za sebou zhasla svetlo, zakričím len „Svetlooo“ a moja dcéra na to: „Jaaaj, zabudla som, ja hlava dubová“ a zhasne svetlo.
Pri komunikácii s deťmi je dôležité zamerať sa na priamosť a konkrétnosť. Detská psychologička Ilona Špaňhelová vo svojej knihe Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zdôrazňuje, že základné pravidlo pri používaní žiadosti je, aby sa človek sústredil priamo na dieťa - bez slov „môžeš“ či „nemôžeš“, bez opytovacej vety. Otázkou totiž dávame na výber. Slovíčkom „prosím“ vyjadrujeme rešpekt k dieťaťu. Vetou priamo vyjadrujeme, čo potrebujeme, a dieťa vo väčšine prípadov ani nenapadne s ňou polemizovať. Rodič by sa nemal nechať vtiahnuť do neplodnej debaty, ktorú sa dieťa možno bude snažiť rozvinúť otázkami typu: „A prečo musím? A prečo nie Zuza?“ Ak na to pristúpi a začne vysvetľovať a obhajovať sa, dieťa nad ním získa nežiaducu prevahu. Žiadosť smerovaná k dieťaťu má byť konkrétna. V jednej chvíli žiadajte len jednu vec. Nevracajte sa v komunikácii do minulosti a k tomu, čo všetko a kedy dieťa neurobilo („Včera si tiež neposlúchal a neurobil, čo bolo treba!“). Ak si to situácia žiada, vysvetlite, prečo potrebujete, aby dieťa danú vec urobilo práve teraz. Vôbec najhoršie je, rozkričať sa na dieťa, jednu mu „šupnúť“ a s košom ho von doslova vytlačiť. V tej chvíli však rodič vyjadruje nad dieťaťom svoju moc a silu, možno preto, že si nevie rady a už nemôže. Je lepšie byť ochotný pristúpiť na kompromis - nech dieťa splní povinnosť v čase, keď samo chce, a zároveň neváhať ukázať pocity a emócie, aby ten druhý v dialógu vedel, ako sa cítime.
Budovanie základov vzťahu: Dôvera, rešpekt a ústretovosť
Dôvera a úprimnosť sú hlavným symbolom stability vzťahov. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne úprimnosť, priateľstvo, dôvera, spolupráca, rešpektovanie a tolerancia, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie vzťahov na podobných princípoch. Cieľom každého rodiča je mať s dieťaťom úprimný a dôverný vzťah, ktorý by mohol vyústiť do celoživotného priateľstva. Priateľstvo s dieťaťom však neznamená prechod na partnerský vzťah, v ktorom nie je priestor pre autoritu rodičov. Musí ísť o skutočný vzťah dôvery založenej na vzájomnej láske a poznaní sa. Psychológovia na základe svojich pozorovaní, výskumov a práce s klientami zistili, ktoré kroky vedú k spomínanému vzťahu.
Buďte ústretoví a vnímajte svet očami dieťaťa
Rodičia chcú vždy pre svoje deti iba to najlepšie. Z tohto dôvodu sa snažia viesť svoje deti správnym smerom a vytvárajú aj vlastné súbory pravidiel. Namiesto toho je vhodnejšie deťom pozorne načúvať a zamyslieť sa nad pravidlami z ich uhla pohľadu. To znamená, snažiť sa pochopiť význam ich slov. Pri budovaní úprimnosti je potrebné byť aj ústretovým rodičom a dať deťom priestor i čas pre vlastné premýšľanie. Psychológovia odporúčajú, aby sa rodičia zbavili pozície len prikazujúcich a ukázali skutočné emócie. Vzájomné rešpektovanie sa medzi rodičom a dieťaťom umožňuje vytvoriť skutočný vzťah, v ktorom deti i rodičia vzájomne vnímajú svoje pocity a činy. Kým je dieťa malé, jeho problémy sa vám často javia ako malicherné. Nepodceňujte ich však a pristupujte k nim s celou vážnosťou. Pomoc pri riešení týchto mikroproblémov vnímajte ako príležitosti na budovanie vzťahu či vzájomnej blízkosti a nie ako niečo negatívne, otravné, únavné. Keď deti pocítia, že ich problémy rodičia nepodceňujú a vážia si ich ako jedinečné bytosti, vzájomná väzba sa ešte viac upevní. Snažte sa oddeliť skutok od človeka, ktorý ho urobil.
Vytvorte v rodine rešpektujúce prostredie
Dôležité je vedieť si rešpekt u dieťaťa získať, nie si ho vyžadovať alebo v horšom prípade vynucovať. Donucovanie môže viesť k upevneniu vzťahu, ale nebuduje skutočnú vzájomnú úctu. Deti nie sú rodičom rovnocenné vo vedomostiach ani v zručnostiach, ale určite sú si navzájom rovní v rámci ľudskej dôstojnosti. Získať si rešpekt svojich potomkov je možné tak, že samotní rodičia budú medzi sebou komunikovať s rešpektom a sami sa zamerajú na rozvíjanie vzájomného vzťahu. V rámci budovania rešpektu je dobré zamerať sa na spoluprácu. Spolupráca vyvoláva dojem vzájomného úsilia a prispieva k vypočutiu si názoru druhého. Keď s deťmi vytvárate len dohody bez spolupráce, môže to u nich vyvolávať dojem podriadenosti. Nerobte za svoje dieťa to, čo samo dokáže. Prehnané napomáhanie môže byť vnímané voči dieťaťu neúctivo. Nutné je zamerať sa na problém a následne spoločnou diskusiou dospieť k prijateľnému riešeniu. Nezabúdajte tiež na jednotu vašich slov a skutkov. Keď vaše slová budú v súlade s vašimi skutkami, deti budú veriť vašim slovám, lebo budú vedieť, že to, čo hovoríte, myslíte vážne. Keď je dieťa presvedčené o pravdivosti vašich slov, zostáva mu menej priestoru na vyjednávanie a skôr začína spolupracovať. Rodič nemusí byť dokonalý. Deti nepotrebujú bezchybných rodičov, ale takých, čo si vedia chybu priznať a poučiť sa z nej.
Prejavovanie záujmu a empatie: Vnímanie sveta očami dieťaťa
Rodičia by sa mali snažiť byť nablízku svojim deťom, spoznávať ich problémy a radosti a mali by byť schopní vedieť rozpoznať zmeny vyplývajúce z rôznych fáz vývoja každého dieťaťa. K tomuto poznaniu je nevyhnutné venovať dostatok času rodine - čas strávený v rozhovore s každým z detí. Dobrá komunikácia je základným aspektom pre dobrý vzťah s každou osobou. Jej prvou podmienkou je dokázať skutočne počúvať. Ak chcete skutočne počúvať vaše dieťa, je potrebné zamerať na neho všetku svoju pozornosť, počúvať ho až do konca toho, čo vám chce povedať. Ak nie ste momentálne schopní ho počúvať, úprimne mu to povedzte a požiadajte ho o preloženie rozhovoru na iný konkrétny čas. Bez preukázania dobrej vôle inej osobe nie je možné budovať nielen priateľstvo, ale ani komunikáciu. Každé dieťa, a najmä v tínedžerskom veku, si musí byť vždy isté, že ho budete počúvať a že oceňujete jeho dobrú vôľu a že chcete jeho dobro. Dôležitá je aj empatia. Vďaka empatii sa snažíme vžiť do pocitov druhého človeka a pozrieť sa na problém jeho očami, ukázať pochopenie pre jeho pocity a emócie. Ak chcete vyjadriť empatiu, je dobré pozerať priamo do očí, prikyvovať na znak porozumenia, zopakovať vlastnými slovami to, čo nám dieťa povedalo. Musíte pritom myslieť na to, že úloha rodičov nie je nachádzať riešenia problémov detí, ale pomáhať im v nachádzaní ich vlastných riešení.
Vytváranie prostredia bez strachu: Sloboda prejavu emócií
Hlavným dôvodom, prečo sa v rodine nekomunikuje priamo alebo vládne neúprimnosť, je strach. Vo všeobecnosti sa obávame dvoch vecí, ktoré nám nedovolia byť úprimní. Je to strach zo straty lásky a strach z odplaty. Bojíme sa, že ak budeme o svojom hneve a bolesti úprimne hovoriť, ostatní k nám budú odmeraní alebo sa nahnevajú. Klinickí psychológovia H. Cloud a J. Townsend odporúčajú rodičom, že vďaka nasledujúcim princípom môžu pomôcť deťom prekonať strach a priviesť ich k väčšej úprimnosti. Kľúčové princípy týchto pravidiel sú: Všetky pocity sú vítané a je správne prejavovať ich. Prejavovanie pocitov má však svoje hranice. Hádzanie vecí alebo bitka sú už nevhodné spôsoby. Najprv prejavte súcit, aby ste s dieťaťom nadviazali vzťah. Prijímajte a milujte pocity dieťaťa a až potom hľadajte porozumenie. Nájdite rovnováhu medzi láskou a hranicami. Buďte láskyplní a vľúdni, ale zároveň dosť silní na to, aby dieťa videlo, že jeho pocity vás nezničia alebo neodoženú preč. Po konflikte sa uzmierte, a to aspoň prejavom náklonnosti. Deti takto budú vidieť, že vaše spoločné puto je pevné aj keď sa hádate. Svoje pocity pomenujte. Deti sú zodpovedné za svoje pocity. Ak dokážu vysvetliť a pomenovať pocity, uvedomia si, že sú to len pocity, že sa dajú zmeniť a nepredstavujú konečnú realitu. Nepoučujte deti, pokiaľ si nie ste istí, že dieťa sa so svojimi pocitmi vyrovnalo. Inak vás nebude vnímať. Hlavný princíp spočíva v tom, že vzťah je vždy pevnejší ako konflikt, pocit či zážitok. Dieťa si musí byť isté, že vzájomné puto a náklonnosť pretrvajú aj po hádke.
Rozvoj samostatnosti a zodpovednosti: Krok za krokom k nezávislosti
Jedným z vašich cieľov ako rodiča je výchova detí, ktoré sa stanú nezávislými a sebestačnými ľuďmi. Keď deti dospievajú, stávajú sa od vás menej závislými a získavajú väčšiu samostatnosť vo všetkých aspektoch života. Cieľom vašej rodičovskej stratégie by malo byť naučiť dieťa sebadisciplíne, zodpovednosti a samostatnosti. Existuje niekoľko kľúčových prístupov, ktoré v tom môžu rodičom pomôcť.
Prvým krokom je vytvoriť každý deň podobný rozvrh. Vaše dieťa si na túto rutinu zvykne. Ranná rutina pomáha deťom vedieť, kedy je čas raňajkovať, učesať sa, umyť si zuby a obliecť sa. Udržujte rutiny svojho dieťaťa jednoduché. S praxou sa vaše dieťa naučí robiť veci aj bez vašej pomoci. Nie je nič lepšie, ako keď si dieťa z vlastnej iniciatívy umyje zuby, uprace izbu, alebo nachystá pomôcky do školy.
Druhým dôležitým aspektom je chválenie. Vždy, keď vaše dieťa preukáže zodpovednosť alebo samostatnosť, pochváľte ho. Poukážte na jeho dobré správanie, ktoré chcete posilniť a vidieť častejšie. Dobré správanie niekedy býva nepovšimnuté. Preto chváľte deti, keď robia veci bez toho, aby ste ich napomínali.
Tretím je ukazovanie príkladom. Ukazujte deťom, ako vykonávať úlohy. Ak chce vaše dieťa občerstvenie, ukážte mu, kde sú jablká a ako ich umyť. Hodí vaša dcéra vždy svoje špinavé oblečenie na zem? Ukážte jej, kam patrí špinavé prádlo. Prispôsobte povinnosti veku a používajte slovo „zodpovednosť,“ keď informujete deti o úlohách, ktoré od nich očakávate.
Štvrtým bodom je konzistentnosť pravidiel. Keď deti urobia niečo proti pravidlám, vysvetlite im, že to, čo urobili, bolo nesprávne. Majte jasné a konzistentné pravidlá, ktoré budú vaše deti dodržiavať. Nezabudnite vysvetliť tieto pravidlá vzhľadom na ich vek, aby im porozumeli. Keď si dospelí nájdu čas a porozprávajú sa s deťmi, budú sa cítiť dôležité. Časté rozprávanie o rôznych veciach im pomáha získať sebavedomie. Opýtajte sa na priateľstvá a aktivity, ktoré deti bavia. Zdieľajte spolu najlepšie, ale aj horšie časy. Povedzte dieťaťu, že je v poriadku mať aj negatívne pocity a hovoriť o nich.
Piate, a nemenej dôležité, je pamätať, že vaše dieťa sa na vás pozerá ako na svoj vzor. Takže sa mu snažte ísť príkladom. Ak sľúbite, že sa pôjdete hrať na záhradné hojdačky, tak choďte. Vždy dodržujte svoje sľuby.
Šieste, čokoľvek robíte, skúste zahrnúť dieťa do tých istých aktivít. Ak umývate riad, nechajte ho pomôcť vám. Ak sa chystáte nakupovať, vezmite ho so sebou. Ak si vyberáte outfit na večierok, opýtajte sa na jeho názor.
Siedme, nie je hanbou ospravedlniť sa. Ani ako rodič nie ste dokonalí a robíte chyby. Aj vaše deti robia chyby. Je dobré uznať si, že ste spravili chybu a deťom ju aj priznať. Ak sa budete ospravedlňovať vy, ukážeme deťom dobrý príklad. Ak niekde od detí vyžadujete, aby sa ospravedlnili iným deťom, prípadne vám, je dobré, aby videli aj u vás, že si priznáte chybu.
Ôsme, nech si zvolíte akúkoľvek formu výchovy, robte ju s rešpektom. Ak stratíte kontrolu, vaše dieťa sa nič nenaučí. Ak chcete, aby malo rešpekt, musíte ho preukázať aj vy. Dbajte na váš tón hlasu, hovorte s deťmi ako s cennými jednotlivcami. Rodičovstvo nie je ľahké. Rodičovstvo je tvrdá práca. Dobrý rodič je niekto, kto sa snaží robiť rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa.
Napĺňanie citovej nádrže: Bezpodmienečná láska ako základ
Keď sa opýtate ktoréhokoľvek rodiča, či miluje svoje dieťa, každý odpovie áno. Každý rodič miluje svoje dieťa. Aj napriek tejto láske rodičov sa môžeme stretnúť s deťmi, ktoré majú pocit, že im nikto nerozumie, že ich rodičia neľúbia a že im na nich vlastne nezáleží. Prečo má dieťa odrazu pocit, že ho rodičia nemilujú, že nie je prijímané a že mu nerozumejú? Kedy a ako sa toto udeje? Sú za tieto pocity detí zodpovední rodičia? Zlyhali vo výchove? Niečo zanedbali? Pri rozuzlení tohto pocitu, kedy sa dieťa necíti milované a prijímané, poďme rozmotávať vzťahy a emócie od začiatku. Väčšina rodičov má predstavu o svojom dieťati, vie, aké talenty majú ich deti, čo ich poteší, čo ich povzbudí, čo rozhnevá. Rodičia aj vďaka tomu, že dieťa poznajú a milujú ho, majú na neho najväčší vplyv. Nie je nič silnejšie, ako vplyv rodičov na svoje dieťa.
Dieťa potrebuje prijímať a cítiť bezpodmienečnú lásku. Pretože má v sebe „citovú nádrž“, ktorá je prázdna a rodičia ju majú naplniť. Chyba nastáva, ak rodičia netušia, že hoci lásku cítia, nevedia ju preukázať. Tu sa to teda mení a začína, tu nastáva pocit dieťaťa, že v skutočnosti nie je milované. Ak rodičia ľúbia svoje deti, ale to nevedia preukázať, „citová nádrž“ sa prestáva napĺňať a rodičia to nemusia zistiť. Ako teda naozaj napĺňať „citovú nádrž“ dieťaťa? Tak, že rodičia svoju bezpodmienečnú lásku preukazujú dieťaťu rôznymi spôsobmi.
Telesný kontakt
Telesný kontakt potrebujú aj chlapci, aj dievčatá. Potrebujú pohladenie, objatie, nosenie na rukách, pritúlenie sa. Chlapci prijímajú do jedného roku v priemere päťkrát menej telesných prejavov lásky ako dievčatá, pričom potreba telesného kontaktu je u chlapcov najväčšia práve v útlom veku. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde má nasýtenú túto potrebu telesného kontaktu, vyrastá z neho spokojné, sebavedomé, šťastné dieťa, ktoré komunikuje bez problémov. Telesný kontakt - pohladenie, držanie za ruku, nosenie - je najviditeľnejší spôsob, akým rodičia prejavujú lásku voči svojim deťom.
Aktívne počúvanie a pozornosť
Aktívne počúvanie a pozornosť znamená, že dieťaťu venujeme neprerušovanú pozornosť, aby sa cítilo v tej danej chvíli dôležité a prijímané. Že rodič vie, čo hovorí a rozumie dieťaťu. Prostredníctvom rodičovskej pozornosti a počúvania dieťa získava pocit vlastnej hodnoty, základy zdravého sebavedomia. Pozornosť a počúvanie je nutné nielen vtedy, keď to dieťa potrebuje, a nielen vtedy, keď na to máme čas. Aj pre toto je venovanie pozornosti a sústredeného aktívneho počúvania náročné. Zaberie nám to najviac času, energie, ale počúvať a venovať sa dieťaťu je nesmierne dôležité aj pre nás. Spoznávame tak dieťa a priamo mu slovami a svojou bytosťou preukazujeme našu lásku. To, ako vníma dieťa samo seba a svoje okolie, závisí práve od toho, koľko času rodič venuje dieťaťu, koľko chvíľ má dieťa pre seba a svojich rodičov. Bez rodičovskej pozornosti a počúvania sa dieťa stáva úzkostlivé, neisté, zle komunikujúce a nepovšimnuté.
Očný kontakt
Očný kontakt je priamy pohľad do očí dieťaťa. Dieťa, ktoré vie nadviazať očný kontakt s rodičom, je prostredníctvom neho ubezpečované, že je milované a prijímané. Prostredníctvom neho dokážu nadväzovať komunikáciu s dieťaťom. Rodičia majú často zvyk, že využívajú očný kontakt len v prípadoch, kedy dieťaťu niečo zdôrazňujú alebo vysvetľujú. Dieťa totiž najlepšie vníma vtedy, keď sa mu pozeráme priamo do očí. Ak rodič odmieta alebo eliminuje očný kontakt so svojím dieťaťom, je to pre neho bolestivé. Lásku majú rodičia prejavovať stále, nielen vtedy, ak sú s dieťaťom spokojní, ak naplnilo ich očakávania, či nezlyháva. Dieťa, ktoré sa cíti milované, sa vie pozerať do očí, je zdravo sebavedomé a s ľahkosťou komunikuje, je spokojné so sebou a so svojím okolím.
Bezpodmienečné prijatie
Bezpodmienečné prijatie je základným vzťahom rodiča k dieťaťu. Bezpodmienečné prijatie je naplnenie všetkých citových potrieb dieťaťa, vďaka ktorému dokáže rásť a rozvíjať sa, pociťuje pocit bezpečia, prijatia a lásky. Ak rodič bezpodmienečne príjme dieťa bez ohľadu na okolnosti (poslušnosť dieťaťa, jeho výkony, dobré vlastnosti či zlé vlastnosti…), bude ho vedieť vždy správne vychovávať. Prečo? Pretože vďaka bezpodmienečnému prijatiu a s láskou plne pochopí dieťa a jeho správanie. Bude ho milovať bez výhrad, bez ohľadu na jeho správanie, bez ohľadu na naplnenie rodičovských predstáv a očakávaní voči dieťaťu. Ak však rodič prejavuje lásku, očný kontakt, pozornosť, počúvanie len vtedy, ak je spokojný s dieťaťom, tak deti sa nebudú cítiť skutočne milované. Naopak, budú sa cítiť neisté, bez sebavedomia a budú vyrastať s pocitom, že nikdy nespravia dosť, aby si zaslúžili bezpodmienečnú lásku od rodiča. Rodičia milujú svoje dieťa a ich úlohou je tiež ukazovať lásku svojim deťom tak, ako to potrebujú.
Rozvíjanie jazykových schopností a emocionálnej inteligencie: Komunikácia od útleho veku
Jazyk je výborný prostriedok, ktorý uľahčuje komunikáciu. Nie je teda divu, že ako rodič chcete urobiť všetko pre to, aby ste podporili a zlepšili jazykové schopnosti svojho dieťaťa. Komunikačné míľniky sú zručnosti, ktoré sa od detí v priemere očakávajú do určitého veku. Hudba robí výrazný rozdiel v úrovni komunikácie. Či už ide o celodenné počúvanie ich obľúbených piesní, alebo spievanie detských riekaniek, výskumy podporujú prepojenie medzi obohateným hudobným prostredím v detstve, ktoré podporuje rozvoj komunikačných zručností. Majte teda tieto melódie zapnuté, keď šoférujete v aute alebo tancujete po kuchyni s vaším dieťaťom pri varení. Predtým ako deti začnú tvoriť slová, rozpoznajú zmeny vo výške tónu, hlasitosti a iných prvkoch komunikácie. Začnú si tiež spájať plač s tým, že im mama príde na pomoc. To ich povzbudzuje, aby začali zámerne komunikovať o svojich potrebách prostredníctvom vecí, ako je ukazovanie prstíkmi a reč tela či zapájanie viac zvukov.
Teraz, keď je vaše dieťa batoľa, spôsob komunikácie sa začína meniť. Sotva to však znamená, že ich jazykový vývoj sa skončil. Nespočetné množstvo štúdií ukazuje vzťah medzi čítaním a silným jazykovým vývinom. Bez ohľadu na to, aké sú malé vaše deti, čítanie im pomáha pri rozpoznávaní písmen a slov, ako aj pri rozširovaní slovnej zásoby. Existujú dva hlavné spôsoby, ako môžete zapracovať rozprávanie do každodenných interakcií s vaším batoľaťom. Prvým je hovoriť o tom, čo robíte. Napríklad „skladám bielizeň“ alebo „pripravím ti chutný olovrant“. Druhá cesta je opisovať to, čo robí vaše dieťa. Napríklad „Na stavbu domčeka použiješ kocky?“ alebo „Riaď auto a pohybuj jeho kolesami.“
Emočná inteligencia ako základ pre úspešný život
Dobrá emočná výbava pomáha dieťaťu zvládať lepšie konflikty, budovať vzťahy a prispôsobovať sa zmenám. Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Sníva o tom, že z jeho drobca vyrastie šťastný, úspešný a empatický človek. Dôležitým faktorom pri vývoji dieťaťa je aj naučiť ho správne zvládať svoje pocity a emócie. Podľa mnohých medzinárodných výskumov majú deti, ktoré rozumejú svojim pocitom, lepšie akademické výsledky a dokážu sa jednoduchšie socializovať. „Je veľmi podstatné, aby rodičia začali rozvíjať emocionálnu inteligenciu detí už v ranom veku, pretože to dokáže výrazne ovplyvniť ich sociálnu interakciu,“ vysvetľuje renomovaná detská psychologička Petra Arslan Šinková. Rozvíjaním emocionálnej inteligencie zároveň môžeme deti pripraviť, ako zvládať ťažšie životné situácie alebo prekážky. Rodičia, myslite na to, že ste zrkadlom pre svojho drobca. Emocionálna inteligencia, jednoducho povedané, znamená schopnosť rozpoznať a chápať vlastné pocity, ako aj pocity druhých. Je to určitá forma emočnej výbavy, ktorá deťom pomáha zvládať konflikty, budovať vzťahy a prispôsobovať sa zmenám. Psychologička Arslan Šinková zdôrazňuje rodičom, že práve v ranom veku je mozog dieťaťa ako plastelína. „Všetko, čo sa naučí v tomto období, sa stáva základom pre jeho ďalší rozvoj. Či už ide o schopnosti, ktoré sa prejavia pri štúdiu, alebo o to, ako zvládne aj iné životné prekážky,“ vysvetľuje.
Chyby, ktorým sa môžete vyhnúť pri práci s emóciami
Rodičia občas zabúdajú, že aj malé deti dokážu prežívať silné emócie. Detské negatívne emócie sa často snažia potlačiť slovami, ako „neplač“ alebo „upokoj sa“. Tieto frázy však môžu učiť deti ignorovať ich pocity, a to môže mať neskôr negatívny vplyv na ich schopnosť zvládať stresové situácie. „Povedať: Neplač, to nič nie je - môže viesť k tomu, že sa dieťa naučí potláčať svoje pocity. Namiesto toho ho uistite, že to, čo cíti, je normálne. Skúste mu vyjadriť porozumenie a dať mu pocit istoty, ako napríklad vetou - Chápem, že si nahnevaný, ale poďme to prekonať spolu,“ vysvetľuje detská psychologička. Predstavte si situáciu s dieťaťom v hračkárstve, keď chce na seba pritiahnuť pozornosť plačom. Nie každému rodičovi to môže byť príjemné. Psychologička preto rodičom radí, aby boli jasní a struční, ale aj chápajúci, a zároveň aby dieťaťu dôkladne vysvetlili dôvod, prečo dnes nekúpia novú detskú hračku. Pri menších deťoch je vhodné odviesť pozornosť na niečo iné a odísť z obchodu.
Knihy a hry ako brána do detskej duše
Jednoduché hry alebo príbehy nie sú nikdy na škodu. Psychologička Petra Arslan Šinková ponúka niekoľko tipov, ako začať trénovať emocionálnu inteligenciu zábavnou formou. Ak chcete so svojím dieťaťom hovoriť o emóciách a neviete, ako na to, siahnite napríklad po jeho obľúbenej knižke. „Príbehy sú kľúčom do detskej duše. Pôsobia ako metafory a dieťa sa s nimi dokáže oveľa rýchlejšie stotožniť. Zároveň si dieťa z príbehov vezme oveľa ľahšie ponaučenie, ako keď mu dávate rady alebo ho moralizujete,“ objasňuje psychologička. Predškolákom môžu pomôcť, aby lepšie pochopili a pomenovali svoje pocity. Rodičia, skúste si doma vytvoriť napríklad farebné koleso emócií. Na každom kúsku tohto kolesa bude iný pocit - radosť, smútok, hnev alebo prekvapenie. Každý deň sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako sa cíti v rôznych situáciách. Možno sa dozviete, že sa cíti ako slniečko, keď sa hrajú s kamarátmi, alebo ako búrkový mrak, keď sa im niečo nepodarí. Táto hra je skvelým spôsobom, ako nenápadne otvoriť dvere k emočným rozhovorom. Zahrať sa môžete aj na zvieratká. Predstavte si, ako sa cíti vystrašený zajko, keď počuje hlasný zvuk, alebo nahnevaný lev, keď mu niekto zoberie jeho obľúbenú hračku. Táto hra pomáha dieťaťu rozvíjať schopnosť vcítiť sa do iných a rozpoznať rôzne pocity. Môžete si dokonca vytvoriť malé divadielko a zahrať si príbehy, ktoré budú plné emócií.
V rámci bezplatného programu Učenie pre život, ktorý realizuje Únia materských centier v spolupráci s poisťovňou Generali pre rodiny zo znevýhodneného prostredia, vznikol seriál videí s hravými aktivitami zameranými na rozvoj detí v predškolskom veku, ktorým vás prevedie Lenka Šóošová. Seriál ponúka rodičom rôzne tipy na aktivity, ktoré môžu robiť doma spolu s deťmi. Ak chcete rozvíjať kreativitu dieťaťa a zároveň ho naučiť niečo nové, vyskúšajte si doma vytvoriť emocionálnu kocku. Vyrobíte si kocky s obrázkami rôznych emócií. Každá strana kocky môže predstavovať inú emóciu - smiech, plač, prekvapenie, strach, hnev a lásku. Nechajte deti hodiť kockou a napodobniť emóciu, ktorá padne. Spoločne sa môžete rozprávať o tom, kedy a prečo sa takto cítime.
Spoznávanie a podpora jedinečnosti dieťaťa: Príprava na kvalitný život
Azda najčastejšia otázka, ktorú rodičia deťom kladú už od detstva, je „Čím chceš byť?“. Rodičov často zaujíma, či vie dieťa spievať alebo tancovať, no existujú aj mnohé iné skryté talenty, ktoré je možné rozvíjať. Napríklad i to, že dieťa vie veľmi rýchlo povedať pointu vlastnej myšlienky. Často sa stáva, že rodičia ťažšie prijímajú úroveň schopností vlastných detí, čo vedie k rôznym experimentom. Pokúšajú sa dieťa umiestniť na rôzne záujmové činnosti a nie vždy to korešponduje s jeho skutočnými záujmami. Už od útleho detstva sa určia v kurzoch plávať, angličtinu, hudbu, tanec, a podobne.
Kampaňou „Spoznaj svoje dieťa“, ktorú spustila Nadácia pre deti Slovenska pri príležitosti Medzinárodného dňa detí, chceme rodičom povedať, aby brali deti také, aké sú, dávali im dostatok podnetov na rozvoj ich životných zručností. Dosahované výsledky v škole by nemali byť jediným meradlom. Je dôležité si všímať, ako dieťa zvláda situácie v bežnom živote, ako reaguje na vyhranené situácie, či udržiava dobré vzťahy, alebo ako dokáže dosiahnuť svoje ciele. A práve to sú životné zručnosti, ktoré dieťa potrebuje k tomu, aby viedlo kvalitný život a bolo samo so sebou v živote spokojné. Iba podpora jedinečnej osobnosti je spôsob, ako dieťa pripraviť na život, urobiť z neho človeka, ktorý bude pevne stáť na nohách a zároveň bude kráčať v živote za svojimi snami. Súčasťou kampane je webstránka www.spoznajsvojedieta.nds.sk, na ktorej sa môžu rodičia otestovať, či svoje dieťa poznajú. Je to veľmi jednoduché, stačí vyplniť interaktívny dotazník umiestnený na stránke. Na stránke sa nachádzajú i odporúčania, či videá so psychológom a učiteľom, ktorí povedia o svojich skúsenostiach a ponúknu možnosti, ako svoje dieťa spoznať ešte viac.
Doba je náročná, človek sa bez znalostí jazyka či počítača vo svete stratí. Rodičia tak automaticky v snahe zabezpečiť im šťastnú budúcnosť venujú maximálnu pozornosť v oblasti vzdelávania, ale deťom stále niečo chýba. Formulku na úspech poznajú Holanďania. Ich deti patria k najvýkonnejším a najšťastnejším zároveň. A ako to robia? Práve z dôvodu, že rodičia venujú neúmerne viac pozornosti výsledkom v škole ako detskej duši, sa úsmev z tvárí ich ratolestí vytráca. Deťom chýba detstvo, teda voľné hranie na ihriskách, kamaráti, vymýšľanie rôznych vlastných hier a veľké tajomstvá, o ktorých vedia len ony a nikto iný. Holandský model naznačuje, že rovnováha medzi akademickými výsledkami a priestorom pre slobodnú hru, prežívanie detstva, je kľúčom k celkovej spokojnosti a úspechu.
Desať ďalších ciest k prehĺbeniu rodičovskej lásky a dôvery
Existuje nekonečné množstvo odborných názorov na tému výchova detí. Samozrejme, ani jeden nefunguje na sto percent, lebo každé dieťa je jedinečné. Ako dosiahnuť, aby sa vaše dieťa hlboko v duši cítilo, že je milované? Okrem už spomenutých princípov existujú aj ďalšie dôležité aspekty, ktoré posilňujú vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Počúvajte dieťa so záujmom. Snažte sa skutočne a so zaujatím porozumieť tomu, čo dieťa prežíva. Nezavrhujte, neignorujte, nerobte si srandu a neminimalizujte to, o čom rozpráva. Dávajte mu najavo, že s ním zdieľate jeho názory a súcitíte s ním, ak trpí. Aktívne počúvajte a všetko, čo by vás pri rozhovore mohlo rušiť, dajte bokom. Sústreďte sa len na dieťa. Ak nemôžete v danom momente dieťa počúvať, vysvetlite mu prečo a povedzte mu, že si nájdete čas neskôr, ho vypočuť. Počúvajte dieťa bez posudzovania alebo kritiky. Každý sa chce cítiť cenný a počúvanie príbehov, myšlienok, obáv a túžob dieťaťa, ho povzbudzuje a posilňuje.
Priznajte svoje chyby. Jedným z najsilnejších skutkov, ktoré môžete svojmu dieťaťu dať, je priznanie, že ste v živote urobili aj chyby. Ak ste sa ich dopustili voči dieťaťu, je úžasné, ak sa dokážete ospravedlniť a poprosiť o odpustenie. Dieťa takto cíti, že mu prejavujete úctu. Vďaka týmto vašim prístupom sa učí, že je v poriadku urobiť chybu a napraviť ju. Ale čo je najdôležitejšie, učí sa, že človeka možno milovať aj bez toho, aby bol dokonalý.
Pokúste sa spoznať jazyk lásky vášho dieťaťa. Gary Chapman v knihe „5 jazykov lásky pre deti“ opisuje päť jazykov lásky. Podľa neho sú to fyzický dotyk, slová uistenia, pozornosť, prijímanie darov a skutky služby. Ľudia dokážu prijímať lásku vo všetkých jazykoch. Jeden im ale väčšinou býva najbližší. Robí im najväčšiu radosť. Môžete sa to naučiť pozorovaním alebo sa priamo dieťaťa opýtajte, ktorý prejav mu vyhovuje. Niekto nerád počúva slová o tom, ako ich niekto miluje. Namiesto toho má väčšiu radosť z nejakej služby, dobrých skutkov a podobne. Ak sa snažíte prejavovať svoju lásku spôsobom, ktorý považujete za najlepší a nemyslíte na to, čo vaše dieťa potrebuje, robíte túto službu alebo láskavosť viac pre seba ako pre dieťa.
Rešpektujte priestor a súkromie dieťaťa. Jedno z najväčších napätí medzi rodičmi a deťmi vzniká s narastajúcou potrebou nezávislosti, a teda túžby mať svoje tajomstvá na strane dieťaťa a rodičmi, ktorí naďalej túžia svoje dieťa viesť, ochraňovať a ovládať. Rodičia by si mali urobiť zoznam toho, čo naozaj potrebujú vedieť a čo aj môžu nevedieť. Tento zoznam môžu meniť v súvislosti s pribúdajúcim vekom dieťaťa. Keď rodičia zoznam píšu, môžu sa zároveň s dieťaťom o jednotlivých položkách rozprávať. Čím budú deti z vašej strany cítiť viac dôvery a otvorenosti, tým budú mať menšiu potrebu vás podvádzať a zároveň sa budú cítiť aj milované.
Prijímajte zmeny. Deti v procese vývoja sú neustále bombardované zmenami vo svojom prostredí a v nich samých. Hľadajú odpovede a podmienky, ktoré im umožnia prijať zmeny bez toho, aby sa cítili nepríjemne. Rodičia by mali vedieť tieto zmeny citlivo vnímať a snažiť sa prejaviť pochopenie. Ak vaše deti nemajú pocit, že skutočne vidíte a cítite, kým sú a kým sa stávajú, potom nemôžu cítiť vašu lásku ani v ňu veriť bez ohľadu na to, čo hovoríte. Nedokážu sa vám zdôverovať, ak ich neakceptujete alebo príliš kontrolujete.
Venujte deťom svoj čas. Jedným z najlepších spôsobov, ako ukázať svojim deťom, že ich máte radi, je venovať im svoj čas. Vyhraďte si čas na niečo, čo rady robia. Hrajte sa spolu, športujte, sledujte spolu obľúbené relácie a podobne. Takto si postupne vytvoríte spoločné zážitky. Budete tiež prekvapení, koľko zábavy spolu zažijete. Hra je najľahší spôsob, ako sa spojiť s dieťaťom. Otvára nám cestu, vďaka ktorej sa môžeme vzájomne spoznať. Čas, ktorý strávime len s ním v aktivite, ktorú robí najradšej, je pre dieťa signálom, že mu chceme byť nablízku. Sme s ním. Či už staviame domy z kociek, kreslíme smiešne zvieratká alebo sa naháňame na ihrisku. Hra môže mať veľa podôb a nekončí sa pubertou. Namiesto stavania hradov z kociek si s tínedžerom môžeme zahrať videohru, bicyklovať sa alebo ísť do kina. Robiť s dieťaťom - či už má dva alebo dvanásť - to, čo robí rado. Spolu.
Vytvárajte si spoločné rituály. Deti potrebujú určitú dávku slobody, ale dôležité sú aj zvyky a rituály. Práve tie im dávajú pocit bezpečia, stability a vzbudzujú v nich radosť z očakávania. Jedným slovom, majú sa vždy na čo tešiť. Očakávanie je tak spojené s nádejou, že dieťa môže opäť prežiť niečo pekné. Niektoré tradície sú v rodinách špecifické a niektoré sú približne rovnaké. Napríklad rôzne oslavy, sviatky a podobne. Sú dôležitým spojivom medzi členmi rodiny. Pripomínajú im spoločné hodnoty a vzájomnú spolupatričnosť. Rešpektovanie tradícií a rituálov vnáša do života pokoj, harmóniu a udržujú hodnoty. Spájajú členov rodiny s minulosťou a otvárajú dvere do budúcnosti.
Keď sa s dieťaťom rozprávate, pozerajte sa mu do očí. Keď sa s vami dieťa snaží začať rozhovor alebo sa mu pokúšate niečo povedať, zastavte to, čo robíte, zamerajte sa na dieťa, dostaňte sa na jeho úroveň a pozerajte sa mu do očí. Venujte mu svoju maximálnu pozornosť.
Dávajte dieťaťu najavo, že má hodnotu. Ak deti milujeme jednoducho preto, kým sú a nie preto, čo urobili alebo čo dosiahli, postupne si aj ony samy začnú uvedomovať skutočnú hodnotu ich života. Všeobecne platí, že ľudia, ktorí si plne uvedomujú hodnotu svojho života, z neho vyťažia oveľa viac. O tom, že deti je potrebné prijať také, aké sú, hovoria aj viaceré výskumy. Napríklad nemecké deti v prieskume UNICEFu síce patria medzi najvýkonnejšie a najbohatšie, no v rámci spokojnosti sú na posledných priečkach. Dôvodom je, že sa necítia byť uznávané a prijaté také, aké sú. Môže za to systém známok a zameranie sa rodičov len na ich výsledky v školských a v mimoškolských aktivitách.
Vytvorte si s každým dieťaťom jedinečné spojenie. Rodičia, ktorí využívajú špeciálne vyhradený čas pre dieťa, mu pomáhajú cítiť sa milované, pretože má s rodičmi vytvorené jedinečné spojenie. Rodičia najlepšie vedia, pomocou ktorých aktivít sa môžu individuálne venovať svojim deťom. S niektorými športujú, s inými chodia na prechádzky, do kina, plávať alebo sa len rozprávajú. Táto metóda je považovaná aj za spôsob prevencie pred zbytočnými konfliktmi a pomáha tiež udržiavať rodinnú pohodu. My vždy budeme ich mamy. Vždy im zdvihneme telefón. Mali by to vedieť.
Zdroje
- Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně
- R. Posse-J. Melgosa: Umenie výchovy
- H. Cloud - J. Townsend: Hranice a deti
- Ilona Špaňhelová: Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom
- Gary Chapman: 5 jazykov lásky pre deti
- Lawrence E. Shapiro: Emoční inteligence dítěte a její rozvoj
- Laura Markhamová: AHA!