Holokaust, jedna z najtemnejších kapitol v histórii ľudstva, zanechal nezmazateľné stopy v životoch miliónov ľudí. Medzi nimi boli aj deti, ktoré prežili hrôzy prenasledovania, deportácií a koncentračných táborov. Ich svedectvá sú cenným zdrojom poznania a mementom pre budúce generácie. Tieto príbehy, často zabalené do útlejších kníh s nepredstaviteľným obsahom, ako napríklad „Dívaj sa na hviezdy“, dokazujú, že ľudský duch je schopný prežiť aj tvárou v tvár nepredstaviteľnému peklu.
Dokumentovanie spomienok pre budúcnosť
Projekt oral history, zameraný na zaznamenávanie spomienok preživších holokaustu, zohráva kľúčovú úlohu v uchovávaní týchto príbehov. Ako uvádza Monika Vrzguľová z Dokumentačného centra holokaustu v Bratislave, ktorá organizačne pomáha nájsť vhodných pamätníkov holokaustu, tieto svedectvá sú mimoriadne dôležité pre pochopenie rozsahu a dopadu holokaustu. Novinár a dokumentarista Patrik Beyrak, ktorý sa rozprával už s viac ako tritisíc ľuďmi, čo je gigantické dielo, poctivo overuje vierohodnosť otrasných príbehov. Mimoriadnu silu im dodáva aj fakt, že musí ísť o očné, nie sprostredkované svedectvo. Jeho práca je nenahraditeľným, a žiaľ, čoraz vzácnejším svedectvom o neuveriteľných hrôzach, ale aj o odvahe tých, čo sa pri záchrane Židov správali statočne. On sám zvykne hovoriť, že téma holokaustu je plná extrémov: ľudia v jeho priebehu prejavili svoje najslabšie, ale aj najsilnejšie stránky.
Príbeh z Moldavska: Svedectvo o neľudskosti a nádeji
Beyrak spomína príbeh z Moldavska, ktorý ilustruje hrôzy holokaustu a zároveň poukazuje na iskierku nádeje. V jednej dedine štyria ľudia spomínali na udalosť z čias 2. svetovej vojny. Do dediny prišiel rebriniak ťahaný koňmi, na ktorom bolo dvanásť Židov, mužov, žien, starcov aj detí. Sprevádzala ho eskorta troch rumunských žandárov, ktorí mali za úlohu zoradiť Židov z okolitých dedín a popraviť ich. Židov uložili do stodoly a na druhý deň ich viedli na okraj útesu, kde ich mali popraviť. Počas popravy vypadlo matke, ktorá už bola zastrelená, z rúk malé dieťa. Prežilo. Traja rumunskí žandári sa ocitli v rozpakoch a začali sa dohadovať, kto dieťa zastrelí. Dohodli sa, že si hodia mincu. Voľba padla na najstaršieho, ktorý na tretí raz dieťa zasiahol. Svedectvo o tejto udalosti potvrdili traja obyvatelia dediny. Beyrak zdôrazňuje, že keď viacero ľudí nezávisle od seba opisuje nejakú udalosť veľmi podobne, tak sa tak zrejme naozaj odohrala.
Popieranie holokaustu a snaha o falšovanie histórie
Častou „zbraňou“ tých, čo majú zlé svedomie alebo odmietajú uveriť, že sa také hrôzy mohli udiať, je popieranie. Beyrak spomína chorvátske mesto Jasenovac, kde bol za vojny koncentračný tábor, ako príklad štátom organizovaného popierania histórie. Chorváti vybudovali múzeum so stovkou panelov, na deväťdesiatich deviatich z nich boli obrázky pomerne spokojných ľudí, ktorí sa prechádzajú po tábore, jedia, umývajú taniere, stoja v rade na jedlo, dokonca maľujú alebo vyhotovujú sochy. Iba na jednom paneli sa objavili fotografie vražedných nástrojov. V slovenskom verejnom priestore už dlhší čas zaznievajú vyhlásenia niektorých politikov, ktoré bagatelizujú hrôzy holokaustu a zľahčujú slovenský klérofašizmus a ľudáctvo. Tí, ktorí vedia definovať zlo a nerelativizujú ho, sú často ticho už len z údivu, že niekto dokáže historické fakty až neuveriteľným spôsobom prekrútiť. Vysmiať sa tomu, čo sa v skutočnosti stalo.
Výskum holokaustu na Slovensku a dôležitosť osobných spomienok
Počiatky výskumu holokaustu na Slovensku sa viažu k rokom 1995 až 1997, keď sa oral history ako prvá venovala Nadácia Milana Šimečku. V roku 2005 založili Jozef Weiss a Monika Vrzguľová občianske združenie na výskum holokaustu. Nahrali a natočili výpovede asi 150 preživších, ktoré získal Fortunoff archív na Yale Univerzite v Spojených štátoch. Pre preživších bolo oveľa ťažšie nehovoriť svoje spomienky, ako o nich rozprávať. Mnohí ľudia čakali desaťročia na to, kým ich niekto osloví, aby prehovorili. Novinárka, spisovateľka a filmárka Veronika Homolová Tóthová sa pred rokmi začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili holokaust. Napísala o tom niekoľko kníh, natočila desiatky reportáží a viacero hraných dokumentárnych filmov. Snaží sa, aby ľudia akéhokoľvek veku v jej knihách a filmoch nachádzali to, čo nám pomáha zbaviť sa ľahostajnosti. Po jednej takej besede vraj mala pocit, že prítomní pochopili, že sa vnútorne „obrodili“.
Technika vedenia rozhovorov a prekonávanie prekážok
Beyrak má prepracovanú techniku vedenia rozhovorov. Prvú fázu má na starosti miestny výskumník, ktorý nájde žijúce obete a svedkov holokaustu. Následne vypracuje pre Beyraka správu, podľa ktorej si on vyberie, koho zaznamená na kameru. Druhou fázou je predbežný rozhovor, počas ktorého Beyrak overuje pravdivosť výpovedí respondenta. Občas s ním dokonca ide na miesto činu, aby sa presvedčil, že to, o čom dotyčný vypovedá, skutočne videl. Nahrávanie rozhovoru prebieha tak, že respondent sedí s Monikou Vrzguľovou, ktorá mu kladie otázky, v jednej miestnosti. Zároveň je vo vedľajšej miestnosti Beyrak s tlmočníčkou a na monitore online sledujú rozhovor. Beyrak a jeho tím sa občas stávajú objektom nevraživosti. V Kaunase napríklad hľadali miesto zvané Lituki Garage, kde počas vojny Židom vopchali do úst vodné pumpy na čistenie autobusov a silným prúdom do nich púšťali vodu, až kým doslova nepraskli. Keď sa opýtali muža na vchod do garáží, zašomral tlmočníčke: "Ale vy máte so sebou Židov!"
Na Slovensku a v krajinách bývalého komunistického bloku Beyrakov tím často zápasí aj s obavami respondentov, že ich výpovede budú zneužité proti nim. Preto sa respondentov vždy pýtajú na to, kto boli páchatelia vo vašej obci, vo vašom meste.
Židovský kódex a jeho dopad na životy ľudí
Vláda vojnovej Slovenskej republiky vydala 9. septembra 1941 Židovský kódex. Hoci mal vtedy len štyri roky, Pavel Traubner si na niektoré momenty z obdobia po prijatí Židovského kódexu živo spomína. „Bolo to najstrašnejšie obdobie, pretože ja a moja rodina sme prežili v strašných podmienkach v horách v zemlianke, kde sme sa stlačili šiesti ľudia,“ priblížil preživší holokaustu Pavel Traubner. Kódex pozostával z 270 paragrafov a znamenal úplnú dehumanizáciu a odstránenie židovského obyvateľstva zo spoločenského, ekonomického a verejného života. Židia nemohli vykonávať mnohé povolania, ktoré vyžadovali vyššie vzdelanie alebo kontakt s verejnosťou. Židovským deťom kódex zakázal navštevovať verejné školy spolu s nežidovskými deťmi. Protižidovské zákony vyvrcholili deportáciami, ktoré sa odvolávali na pracovnú povinnosť všetkých Židov vo veku od 16 do 60 rokov. Slovenský štát aktívne spolupracoval s nacistickým Nemeckom na deportáciách, za ktoré dokonca platil. Od marca do októbra 1942 bolo deportovaných takmer 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto.
Svedectvo Evy Weissovej-Slonimovej: „Dívaj sa na hviezdy“
Detstvo Evy Weissovej-Slonimovej, rodenej Bratislavčanky, poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery. V spomienkovej knihe „Dívaj sa na hviezdy“ autorka opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho. V spomienkach Evy Weissovej-Slonimovej sa prelína dojímavá nevinnosť dievčaťa s múdrosťou vyše osemdesiatročnej ženy. Kniha „Dívaj sa na hviezdy“ dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu. Zároveň je vyvrcholením celoživotnej angažovanosti Evy Weissovej-Slonimovej v jej úsilí informovať verejnosť o holokauste a udržiavať pamiatku na tých, ktorí ho neprežili. Mnohí čitatelia sa zhodujú, že kniha je napísaná krásne a jednoducho, vďaka čomu sa s malou Evkou a jej rodinou zblížili a mali pocit, akoby im príbeh rozprávala ich dávna priateľka. Použité fotografie v knihe sú veľkým plusom, vďaka čomu sa čitatelia cítia, že Weissovcov snáď aj poznajú. Kniha je odporúčaná pre všetkých, nielen pre tých, ktorí majú túto tematiku radi, a mala by byť povinným čítaním na školách.
Príbeh Christophe: Dva kúsky čokolády a nádej v pekle
Ako dieťa prežila holokaust. Aj za múrmi koncentračného tábora občas zasvietilo slnko. MARSEILLE 6. októbra - Christophe bola šťastným dieťaťom, rovnako ako tisícky jej rovesníkov. Jediné, čo jej matka stihla počas náhleho odchodu vziať so sebou, boli dva kúsky čokolády. Dni ubiehali a Christophe aj jej matka čelili neľudským podmienkam režimu v tábore, ktorý sa podpisoval na ich zdraví a fyzickej sile. V tábore bola s dcérou a matkou aj istá žena - všetko, čo o nej vedeli bolo, že je vo vysokom štádiu tehotenstva a volá sa Helene. Žena bola veľmi vyčerpaná a bolo jasné, že v tomto stave pôrod dieťaťa neprežije. Christophe aj jej matka vedeli, že práve toto je ten správny čas na čokoládu. Dva kúsky sladkého pokladu podala žene a tá ich vďačne zjedla. Po týždňoch hladovania Helene nabrala konečne silu a pôrod, ktorý onedlho prišiel, zvládla. Po šiestich mesiacoch prišlo oslobodenie a ženy sa mohli opäť vrátiť domov. Christophe po mnohých rokoch od strašných zážitkov v koncentračnom tábore nabrala odvahu a dokázala nahlas vypovedať o všetkom, čo v tábore prežila. Súčasťou jej príbehu bol aj zážitok s tehotnou ženou.
Eva Umlauf: Najmladší človek s číslom na predlaktí
Keď ju viezli s mamou do Osvienčimu, nemala ani dva roky. A byť dieťaťom v takom časopriestore znamenalo jediné: smrť. Eva Umlauf prežila. Prvé kroky sa učila za ostnatými drôtmi. Na svet prišla v nováckom pracovnom tábore a dodnes nosí na predlaktí vytetované číslo z Osvienčimu: ako najmladší človek na svete. Muselo však uplynúť dlhých šesťdesiat rokov, kým sa rozhodla svoj príbeh rozpovedať svetu. „Raz nám mama porozprávala o mojom narodení v pracovnom tábore Nováky. ,19. december 1942 bol mimoriadne studený deň. V tábore sa nachádzali aj duly. Jedna z nich asistovala pri tvojom príchode na svet, ktorý sa odohral v malej komore, kde sme ja a tvoj otec vtedy žili. Dula priniesla horúcu vodu, lenže miestnosť nebola vykurovaná. Bolo tam tak chladno, že hladina vody okamžite zamrzla.‘ ,Bol to ťažký pôrod?‘ vyzvedala som. Mama vzdychla. ,Vieš, Evička, bola som veľmi mladá a nič som nevedela. Na tábory, ktoré boli jej prvým „domovom“, nemá Eva Umlauf vedomé spomienky. Napriek tomu je kniha s názvom „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“ sugestívnym čítaním. Na jej napísanie sa odhodlávala roky. Keď krátko po šesťdesiatke prekonala infarkt, v mysli sa jej prudko rozsvietilo: teraz alebo nikdy. A tak sa vydala proti prúdu svojho života, až k jeho úplnému počiatku. Keď sa Eva narodila, mala Agnes Eislerová devätnásť rokov. Najmladšie dieťa bohatej židovskej rodiny len pár mesiacov pred pôrodom stratilo všetko, čo dovtedy tvorilo jeho život: rodičov a súrodencov, priateľov, susedov a známych, aj rodičovský dom v Bratislave. Vojnový slovenský štát na čele s prezidentom Jozefom Tisom vyšiel zvráteným požiadavkám nacistov v ústrety mimoriadne vrelo a veľkoryso. Tri štvrtiny slovenských Židov za to zaplatili najvyššiu cenu…
Príbeh chlapca, ktorému zakázali hrať futbal
Vojna ma stretla ešte ako dieťa. Malého chlapca, ktorý miloval futbal. Spomienka na zlé časy začína dňom, keď nám, židovským chlapcom, futbal hrať zakázali. Neskôr sme sa už nemohli pozerať ani ako hrajú iní. Žili sme s rodičmi v Spišskej Novej Vsi. Stred mesta krížil park. Dodnes kríži. Židia mali zákaz ním prechádzať. Viete ako dnes dávajú rodičia pozor, aby sa im dieťa nevytrhlo a nevbehlo pod auto. Spišská Nová Ves bola v tom čase trojjazyčné mesto. Potraviny sa kupovali po nemecky. Doma sme hovorili po slovensky. Otec mal sklad piva. Keď zistili, že je Žid, zlikvidovali sklad. Tí, ktorí mali židovské aktivity zlikvidovať, ich vlastne nikdy nelikvidovali, len prebrali. Mali sme šťastie, ten čo to prebral po nás, mal svedomie. Otca zamestnal ako skladníka. Vo vlastnom sklade. Aspoň to. Aj jedlo nám dával. Dva týždne sme strávili v trezore, v slovenskej sporiteľni. Nemali sme tam čo jesť. Netušili sme, že tam ostaneme tak dlho. Otec nás po pár vyhladovaných dňoch prekvapil a vytiahol z batoha dlhý pás salámy. Každý deň nám kúsok odrezal. Aj keď sme boli malí, rozumeli sme, že viac pýtať nemôžeme. Keď nám prišli povedať, že transporty odišli, zistili sme, že vzali starých rodičov. Udal ich krčmár. Rodinný známy. Býval kamarát. Ešte roky po vojne, dlhé roky, sa mojej mame po tele vyhádzali červené fľaky, keď videla ľudí v uniforme.
Sila príbehov: Odvaha, odpustenie a prekonávanie traumy
Veronika Homolová Tóthová sa už 27 rokov venuje zaznamenávaniu spomienok ľudí, ktorí prežili holokaust. Má medzi nimi nielen svojich respondentov, ale už aj priateľky a priateľov. Vie, ako sa títo ľudia cítia dnes, po rozsiahlom a najmä prekvapivom teroristickom útoku radikálneho hnutia Hamas na Izrael a jeho civilných obyvateľov vrátane detí. Jedna z dám, ktoré žijú priamo v Izraeli a bola s ňou v spojení po útoku teroristov, jej napísala, že stále neverí, že sa to skutočne mohlo stať. Ďalšia jej odpísala len krátko, lebo práve odprevádzala vnuka, ktorý narukoval. Do armády povolali aj mladého muža, s ktorým nakrúca ďalší film o záchrane jeho starého otca v Bardejove počas vojny. Strach, obavy a úzkosť z toho strašného teroristického činu sa však týkajú aj ľudí, ktorí žijú tu. Pani Ági, o príbehu ktorej je ich ostatný film, sa vždy tešila na besedy do škôl. Dávalo jej to silu a pocit, že na tom, čo sa im stalo, záleží. V piatok jej však napísala, že sa teraz necíti dosť silná a v bezpečí, aby o hrôzach, ktoré zažila ako dieťa, mohla hovoriť. Racionálne chápe, že miera jej priameho ohrozenia na Slovensku je nízka, ale je v nej stále trauma z prežitého. Keď niečo také zažijete, už nikdy skutočne nemôžete dôverovať spoločnosti, že vás ochráni. Písala jej, nech sa nehnevajú, že musia besedy preložiť. Ona sa, samozrejme, nemá prečo hnevať. Ten príbeh je stále najmä jej. O pani Ági - Agneši Urbanovej, ktorá sa po desiatkach rokov vracia do svojho rodného mesta Liptovského Mikuláša, je nový film „Hľadanie spomienok“. V úvode filmu na jej tvári sprvu badať váhanie, akúsi opatrnosť. Spomienky na rodičov, otcov obchod arizovaný za slovenského štátu, útek do hôr, to všetko ju postupne viditeľne dojíma.
Podľa Veroniky Homolovej Tóthovej sú tieto príbehy neustále veľmi silné preto, lebo sme sa ako spoločnosť s minulosťou a so všetkým, čo sa vtedy udialo, doteraz nevyrovnali. Ani po druhej svetovej vojne sme ľudí, ktorí sa vracali z koncentračných táborov, nechceli počúvať. Čakali sme od nich, že si spravodlivosť vydobyjú sami. Že sami budú tlačiť na to, aby sa im spravodlivosti dostalo. Čakáme, že človek, ktorý zažil nejakú traumatickú situáciu, zvládne všetko sám. Zabudli sme, že to má byť naopak. Osobne ju na každom z príbehov preživších zaujíma najmä to, čo bolo potom. Ako dokázali prežiť to, čo sa im stalo? Ako si dokázali znova vybudovať aspoň na prvý pohľad normálny, bežný a možno naozaj šťastný život? Až následne ju zaujíma to, ako sa do situácie, v ktorej sa ocitli (či už to bol koncentračný tábor, skrývanie sa v horách alebo pracovné tábory v päťdesiatych rokoch) dostali. Napriek tomu, že mnoho z nich samých seba nevníma ako hrdinov a hrdinky, všetkých spája odvaha. Napríklad aj pani Viola Fischerová (hlavná predstaviteľka príbehu knihy „Mengeleho dievča“) jej bez váhania povedala, že ona rozhodne nie je žiadna hrdinka a to, čo sa jej stalo, ju podľa jej slov vnútorne roztrhalo na kusy. No práve fakt, že sa to nehanbila priznať, je podľa nej dôkazom veľkej osobnej odvahy a hrdinstva, ktoré sa manifestovalo aj v úteku z pochodu smrti. Všetci z jej respondentov a respondentiek takéto krátkodobé alebo jednorazové hrdinstvo vo svojom príbehu majú. Pomohlo im prežiť.
Odpustenie ako cesta k uzdraveniu
Veronika Homolová Tóthová často hovorí s ľuďmi, ktorí boli prenasledovaní ako veľmi mladí, v období puberty alebo rannej dospelosti, keď mali dvadsať, dvadsaťpäť maximálne tridsať rokov. Mnoho z nich vtedy ešte nemalo deti. Doteraz vypočula okolo 150 takýchto príbehov. Netýkali sa len obdobia nacizmu, ale aj komunizmu, najmä v päťdesiatych rokoch, a okrem dvoch z nich všetky spája to, že v nich ľudia odpustili. Nemá na mysli odpustenie vo forme hrubej čiary, akou sa zvyčajne naša spoločnosť bráni zodpovednosti páchateľov. Odpustili tak, že vnútorne došli do bodu, keď pochopili, že už nemôžu nenávidieť alebo že už nemôžu čakať. Pochopili, že oni sú teraz tí, ktorí majú deti, a tak pre ne musia vybudovať aspoň aký-taký na prvý pohľad bezpečný domov a dať im všetku lásku, ktorej sú schopní. Jeden pán nedokázal odpustiť preto, lebo pre neho bola práve nenávisť to, čo ho dlhé roky držalo pri živote. Vždy, keď si dovolil pochybovať, či na ňu ešte stále má „nárok“, či ešte stále túži po pomste, ochorel. Hladina jeho nenávisti, povedala by, že až „zožierajúcej“ túžby po tom, aby bolo zverejnené meno toho, kto mu ublížil, kto bol zodpovedný za jeho osud a koho bolo treba postaviť pred súd, bola veľmi vysoká. Bohužiaľ, nikdy sa to nepodarilo. Druhý príbeh je príbehom panej z päťdesiatych rokov. Tá nemohla odpustiť, pretože väznitelia neublížili najviac jej, ale jej malej dcére.
Mlčanie rodičov a zodpovednosť detí
Veronika Homolová Tóthová hovorí s preživšími, ktorí boli v čase holokaustu ešte deťmi a rodičia ich pred realitou zrejme chránili čo najviac, hoci im - ako dospelým - musel byť rozsah zla a hrôzy absolútne jasný. Všetci jej respondenti hovoria, že pokiaľ ich rodičia prežili, nikdy sa spolu o hrôzach holokaustu nezhovárali. To bol presne prípad Agneše Urbanovej. Až teraz, keď má 88 rokov, si uvedomuje, že sa svojej mamy mala viac pýtať. Zároveň chápe, že nemala ako. Domov sa vrátili (už bez otca), keď mala Ági 10 - 11 rokov a práve nastupovala do puberty. O tom najhoršom jedenapolročnom období, ktoré sa ich v podstate týkalo až od roku 1944, lebo ich rodina mala dovtedy takzvanú „hospodársku výnimku“, sa veľmi potrebovala rozprávať, no jej mama o tom nehovorila. Nikdy. Ak sa aj Ági nejakým spôsobom snažila niečo opýtať alebo zaviesť reč na to, čo sa udialo, mama buď zostala ticho, alebo otázku odignorovala. Veronika si vie predstaviť, že keby sa to stalo jej ako mame, cítila by veľkú zodpovednosť až hanbu za to, že sa jej dieťa nepodarilo ochrániť.
TÉMA - Starostlivosť o preživších holokaustu (R. Duda)
Viete, mnoho zo Židov sa na začiatku (prenasledovania) snažilo dodržiavať akékoľvek nezmyselné zákony a nariadenia úplne do bodky. Mysleli si, že keď dajú majorite najavo, že nerobia nič proti nej, keď sa podrobia a ukážu, že sú ochotní zľaviť zo svojho komfortu, pohody a celkového nastavenia, tak že majorita pochopí, že oni - Židia - proti nej nijako nebroja. Slovenskí Židia verili, že situácia sa postupne upokojí, pretože to vnímali z racionálneho hľadiska - veď my nikomu nechceme ubližovať. To ich viedlo k (mylnému) predpokladu, že ani im ľudia nebudú chcieť ubližovať. Nanešťastie je to tak. No preživší aj dnes hovoria, že to nejakým spôsobom mali vidieť, a vnímajú ako svoje zlyhanie, že to nevideli. Samozrejme, nie je to racionálne, pretože nemali dôvod také brutálne konanie voči sebe predpokladať.
Prekvapenia a výzvy výskumu
Pri svojom výskume o jednotlivých udalostiach a ľuďoch objavila Veronika Homolová Tóthová niečo, čo ju samu prekvapilo alebo zasiahlo viac ako čokoľvek iné? Každý príbeh mal v sebe niečo, čo sa vymykalo stereotypnému vnímaniu. Niečo zaujímavé aj z pohľadu dnešnej spoločnosti. Keď chodí po besedách po Slovensku, ešte nikdy sa jej nestalo, že by na ne prišiel niekto, kto by priamo povedal niečo v zmysle „Holokaust nebol a dobre im tak“, kto by sa vyhováral na to, že zlo predsa páchali nacisti a slovenskí vládni predstavitelia ich v tom len „museli nasledovať“. Takého človeka sa potom vždy opýta, či si uvedomuje, čo hovorí - že štát musel vlastným občanom udeľovať výnimku, aby na nich nebolo páchané zlo. Aby im štát svojimi vlastnými zákonmi neubližoval. Následne sa spýta, či vedia, koľko tých výnimiek bolo. Na to jej nikdy nikto odpovedať nevie. Existovali dva typy - prezidentská a rezortná. Podľa Jamesa M. Warda, amerického historika, ktorý sa tejto téme odborne venoval, bolo udelených asi tisíc prezidentských výnimiek. Keďže takáto výnimka bola väčšinou udelená otcovi, platila aj pre manželku a deti. Rezortné výnimky súviseli s profesiou človeka. Po tom, ako slovenská vláda prijala rôzne nariadenia a zákony o tom, že Židia nesmeli byť lekármi, lekárnikmi, inžiniermi, redaktormi a podobne, postupne prišla na to, že v odborných profesiách to bude problém, pretože tam títo ľudia budú chýbať. A tak začala udeľovať takzvané rezortné výnimky. Na uvedené čísla sa však treba pozrieť v kontexte ostatných faktov. Prvým je, že podľa sčítania obyvateľstva v slovenskom štáte z roku 1941 spadalo pod pojem Žid alebo „židovský miešanec“ viac ako 88-tisíc ľudí. Druhým, že mať výnimku neznamenalo automaticky zachrániť sa. Príbeh, ktorý skladá a študuje už 15 rokov, je príbehom rodiny, kde mali rezortnú výnimku obidvaja rodičia - otec ako zubár a mama ako vyštudovaná farmaceutka. Práve farmaceutov a farmaceutiek bolo na Slovensku veľmi málo, len niekoľko desiatok. Tejto rodine trvalo rok a pol, aby ju vôbec získali. Rok a pol žili v neistote, čo s nimi bude. Každý deň mysleli na to, či sa ich mená objavia na zozname do transportu. Či budú mať z čoho žiť. Nakoniec výnimku získali obaja, avšak nakoniec sa zachránila len mama a mladší syn. Možno preto, lebo im povedzme starý otec hovorieval, že „Vtedy bolo dobre“, „Veď to nemohlo byť také strašné“ alebo dokonca „Veď pozri, koľko sa ich vrátilo“. Najmä tá posledná veta je skutočne strašná. Všetkým, ktorí majú potrebu obhajovať (slovenský štát), sa preto vždy snaží vysvetľovať kontext.
Nepotlačiteľná ľudskosť a boj proti ľahostajnosti
Mnohým preživším, s ktorými Veronika Homolová Tóthová hovorila, boli prítomné veľké pocity viny. Len veľmi ťažko sa im potom išlo životom ďalej. Hoci ona sama s takou ženou nehovorila, boli prípady, v ktorých matka prežila svoje deti. Svoju prácu dokumentaristky a spisovateľky robí 27 rokov. Snaží sa, aby ľudia akéhokoľvek veku v jej knihách a filmoch nachádzali to, čo nám pomáha zbaviť sa ľahostajnosti. V konkrétnych každodenných udalostiach, v bežnom živote. Stalo sa jej, že na besede mala pocit, že prítomní pochopili, že sa vnútorne „obrodili“. A potom tých istých ľudí, ktorí ju po diskusii poprosili o priateľstvo na sociálnej sieti, videla písať strašné veci o inej menšine, ktorú si našli ako cieľ svojej nenávisti. A o tom hovorila na začiatku - kým nie je spoločnosť taká, že sa v nej akákoľvek menšina môže cítiť bezpečne, nie je bezpečná. Keď sa jednej nenávidenej menšiny zbaví, nenávistný režim si vždy nájde ďalšiu, ktorú bude prenasledovať. Čo nám podľa nej na Slovensku chýba, aby sme to pochopili? Zrejme nám chýba obyčajná ľudská empatia. Alebo je za tým aj takzvaný „studený odchov socializmu“ - má na mysli päťdesiate a šesťdesiate roky, keď bola materská dovolenka omnoho kratšia, keď sa mamy museli od detí vrátiť čím skôr do práce.
Prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu zdôraznila, že mladosť nie je zárukou imunity voči nenávisti a extrémizmu. „Je našou spoločnou zodpovednosťou chrániť mladých ľudí pred dezinformáciami a šírením nenávisti, a učiť ich o hrôzach minulosti, aby sa nikdy neopakovali,“ uviedla.
Ako dokumentaristka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová tvrdí, že študenti sa jej na besedách zvyknú pýtať „Ako zistím, že už je ten čas, keď sa treba postaviť a niečo urobiť alebo povedať?“ Odpovedá im, že ten čas je vždy teraz. Teraz, každý deň. Je to každá možnosť, ktorá sa ponúkne, v ktorej sa niekoho môžu zastať, každý moment, keď by človek mohol zostať ľahostajný, ale nezostane, pretože sa rozhodne inak. Keď budeme čakať na to, že príde niekto múdrejší, silnejší, zorientovanejší a urobí to za nás, tak zrazu zistíme, že sme sa ho nedočkali.
Napriek všetkým hrôzam, ktoré tieto deti prežili, ich príbehy sú aj svedectvom o nezlomnej ľudskej sile, nádeji a schopnosti prežiť. Sú varovaním pre budúcnosť a pripomienkou, že pamäť je najúčinnejšou zbraňou proti zabudnutiu a opakovaniu sa najtemnejších kapitol ľudskej histórie. Je dôležité si pripomínať obete holokaustu a rasového násilia a učiť sa z histórie, aby sa podobné hrôzy už nikdy neopakovali.
tags: #ako #spomina #dieta #ktore #prezilo #hrozy