Japonsko, krajina vychádzajúceho slnka, je známa svojou bohatou kultúrou, tradíciami a jedinečným pohľadom na svet. Svet sa na Japoncov tak trochu pozerá ako na akúsi jedinečnú výnimku, ktorá sa niekedy líši od zvyšku sveta. V tomto článku sa ponoríme do rôznych aspektov japonskej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú život a vzhľad detí, od tradičných zvykov až po moderné výzvy. Odhalíme, čo robí japonské deti jednými z najzdravších a najvzdelanejších na planéte, a preskúmame kultúrne nuansy, ktoré formujú ich osobnosť a pohľad na svet.
Výchova k zodpovednosti a charakteru: Základ japonského školstva
Japonský školský systém kladie neobyčajný dôraz na rozvoj dobrých mravov a charakteru. Ktorému školákovi by sa to nepáčilo, prvé tri roky v škole sa venovať rozvíjaniu dobrých mravov a charakteru? V japonských školách nemajú žiaci žiadne skúšky a písomky až kým nezačnú navštevovať 4. triedu alebo nedosiahnu vek 10 rokov. A je to z veľmi dobrého dôvodu. V Japonsku sú presvedčení, že cieľom prvých troch rokov školskej dochádzky nie je posudzovať vedomosti dieťaťa, ale vytvoriť dobré návyky a rozvíjať charakter. Už v tomto veku sa učia byť veľkorysí, súcitní a empatickí. Základom výučby v prvých troch ročníkoch je naučiť deti rešpektovať ľudí, netýrať zvieratá a byť ohľaduplnými k prírode. Medzi ďalšie zručnosti, ktoré sa v tomto období vyučujú, patria statočnosť, sebakontrola a spravodlivosť.
Japonské školy kladú dôraz na rozvíjanie zodpovednosti u žiakov, ktorí sa musia vedieť o seba postarať. Jedným z najvýraznejších prejavov tohto prístupu je zvyk nazývaný o-sóji. Japonské deti vedú od malička k tomu, aby upratovali v školách svoje triedy a udržiavali prostredie, v ktorom žijú, čisté. Vedú ich k tomu intenzívnejšie od základnej školy, ale v určitej podobe sa s tým môžeme stretnúť už aj v materskej škole. Školáci sami upratujú svoje triedy, učebne a dokonca aj toalety. Mnohé školy nezamestnávajú žiadne upratovačky či upratovačov na bežnú údržbu. Na dennej báze upratujú svoje triedy, ale aj spoločné priestory. Utierajú prach, umývajú stoly, stoličky, zametajú a umývajú podlahy, toalety, okná, ale aj chodby či jedáleň. Ukladajú veci na miesta, kde patria. Každá trieda je zodpovedná za poriadok vo svojej triede a za dve ďalšie miesta, ako napríklad knižnicu alebo nejakú učebňu. Na upratovanie si študenti nosia aj vlastnoručne vyrobené mopy. Podľa Akiko, Japonky žijúcej na Slovensku, nad touto tradíciou deti veľmi neuvažujú. „Takémuto upratovaniu sa deti venujú každý deň približne 20 minút po obede. Bez toho zo školy neodídu. Berú to úplne ako samozrejmosť. Neuvažujú o tom, že to niekde na svete môže byť inak. Berú to rovnako vážne ako zvyk, že musia ísť ráno do školy. A nerobia to vôbec s odporom.“
Mnohé médiá v minulosti informovali, že japonské deti musia upratovať, lebo školy nemajú zamestnancov, ktorí by sa o poriadok starali. To však nie je pravda; upratovačky sú k dispozícii, ale bežný poriadok udržujú deti, pričom upratovačky „dolaďujú“, čo deti nezvládli urobiť precízne ako dospelí. Navyše, deti sú v niektorých školách plne zodpovedné aj za servírovanie jedla v jedálňach. Majú všetko vynikajúco zorganizované. Do školy si každý deň deti nosia vrecúško plné vecí, ktoré sú potrebné, aby sa mohli naobedovať. Nájdete v ňom obrus na stolovanie, paličky na jedenie a zubnú kefku s pohárikom. Vedenie detí k domácim prácam považujú za správne aj vedci. Viaceré štúdie poukazujú na mnohonásobné benefity domácich prác. Doktor Richard Rende, vývojový psychológ v Paradise Valley, tvrdí: „Dnešní rodičia chcú, aby ich deti trávili čas tým, čo im môže v budúcnosti priniesť úspech, ale paradoxne sme prestali robiť veci, ktoré sú overeným indikátorom úspechu - a tým sú práve domáce práce.“ Zistil, že deti, ktoré začali s domácimi povinnosťami už vo veku 3 alebo 4 rokov, mali neskôr lepší vzťah s rodinou a priateľmi, dosahovali akademické a tiež skoré profesionálne úspechy.
Okrem upratovania a servírovania jedla sa v Japonsku už ako malí školáci učia chodiť do školy sami. Ich rodičia ich učia, že na väčšinu miest sa dostanú jednoducho po svojich. V Japonsku znamená slovo „shitsuke“ disciplínu, ale možno ho preložiť aj ako „výchova.“ Namiesto kriku sa v japonskej výchove uprednostňuje pravidlo premýšľania o následkoch toho, čo dieťa urobilo. Už od útleho veku učia deti, aby si vážili starších a aby rozmýšľali nad tým, ako pôsobí ich správanie na druhých. Tiež je v Japonsku dieťa vždy chválené za to, že sa snaží, nie za jeho vlastnosti či schopnosti. Takýto spôsob povzbudzuje dieťa, aj keď má s niečím problém, a rodičia veria, že ho to posilní, aby sa snažilo ešte viac. Vďaka jedinečnému školskému systému je miera účasti v japonských školách neuveriteľne vysoká - až 99,99%. Nie je bežné, aby deti vynechávali vyučovacie hodiny alebo aby prišli do školy neskoro. V jednom z prieskumov až 91% tamojších žiakov uviedlo, že iba veľmi zriedka ignorujú to, o čom rozpráva učiteľ.
Henrieta Valková, Slovenka, ktorá pracovala v japonskej škôlke v meste Kashiwa, potvrdila vysokú mieru organizácie a zodpovednosti. Každá učiteľka, ktorá v škôlke pracuje, sa musí ráno pustiť do upratovania. Henriete prischlo umývanie okien. „O pol deviatej sme sa všetky stretli v jednej miestnosti, kde sme odrecitovali trinásť pravidiel fungovania škôlky.“ V škôlke, kde Slovenka pracovala, mali vzdelávacie zameranie, a deti hrali na hudobné nástroje, kreslili, cvičili, tancovali, učili sa anglicky a dokonca aj čítať japonské znaky. Okrem bežných aktivít je na pravidelnom mesačnom programe aj nácvik zemetrasenia. Henrieta si spomína: „Keď sa to stalo prvý raz, veľmi som sa preľakla. Počula som hlásenie a neúspešne som hľadala stôl, pod ktorý sa ukryjem. Potom mi našťastie niekto povedal, že to je len tréning…“
Tajomstvo dlhovekosti a zdravia: Stravovacie návyky a životný štýl
Ak existuje na zemi národ, ktorý je známy svojou inteligenciou, pevným zdravím a wellnessom, sú to Japonci. V Japonsku sa dospelí aj deti umiestňujú na popredných miestach v rebríčku najdlhšie žijúcich ľudí na svete. Podľa štúdie zverejnenej v Lancet Journal sa Japonci a Japonky dožívajú priemerne 73 rokov života bez akýchkoľvek majoritných či vážnych zdravotných problémov, pričom priemerná dĺžka života je okolo 80 rokov. Menej než 1 z 5 detí v Japonsku trpí nadváhou, teda Japonsko sa spomedzi krajín EÚ a OECD považuje za krajinu, kde je najmenej detí s problémami s nadváhou. Miera obezity japonských detí je stále nízka a v posledných rokoch dokonca klesá, kým na celom svete miera detskej obezity stúpa. Podľa UNICEFu je Japonsko jedinou krajinou spomedzi 41 vyspelých krajín EÚ a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, kde menej ako jedno z piatich detí trpí nadváhou.
V čom spočíva ich tajomstvo? Podľa Svetového ekonomického fóra zohrávajú obrovskú úlohu práve stravovacie návyky, japonské jedlo a spôsob jeho prípravy a životný štýl. Japonci sú pri výchove detí veľmi úspešní, pokiaľ ide o zdravie. Faktom je, že japonské tradičné menu je považované za jedno z najzdravších. Otázky, prečo sú japonské deti tie najzdravšie a prečo sa dožívajú tak vysokého veku bez zdravotných problémov, si kládli aj manželia Naomi Moriyana, ktorá v Japonsku vyrástla, a William Doyle. Vo svojej knihe "Secrets of the World´s Healthiest Children: Why Japanese Children Have the Longest, Healthiest Lives - and How Yours Can Too" odhaľujú tajomstvá, ktoré možno preniesť aj do nášho každodenného života.
Základom je japonská filozofia „šokuiku“, ktorú v roku 1896 vymyslel lekár a farmaceut Sagen Išizuka. Jej názov je odvodený z dvoch slov, ktoré znamenajú „jesť“ a „rásť“. Rodičia a školy by mali v rámci tejto filozofie učiť deti, odkiaľ jedlo pochádza a ako ovplyvňuje myseľ a telo. Šokuiku je neoddeliteľnou súčasťou japonskej kultúry a jedným z hlavných dôvodov, prečo patria japonské deti k tým najzdravším na svete. Yuko Tamurová prezradila, čo robia rodičia inak, že sa im darí vychovávať zdravšie a menej prieberčivé deti. Šokuiku zavádzajú už v ranom veku. Japonskí lekári tehotným ženám často odporúčajú, aby jedli vyváženú stravu a držali sa metódy „ičidžú-sansai“, čo v preklade znamená jedna polievka, tri pokrmy. Jej základom je miska ryže a miska miso polievky, ktorú dopĺňajú tri ďalšie misky jedla. Jedna by mala obsahovať mäso alebo iný druh na bielkoviny bohatého pokrmu, zvyšné dve sú vyhradené pre prílohu v podobe zeleniny, húb či rias. Takto sa Japoncom darí stravou prijímať dostatok vitamínov, minerálov i vlákniny.
Čím sú deti staršie, tým viac ich rodičia učia zdravým stravovacím návykom. V niektorých materských školách chodia deti dokonca sami oberať zeleninu, ktorú majú potom na obed. Japonské jedlo spĺňa základné podmienky - je sýte a poskytuje kvalitné živiny. Je nízkokalorické, vysokonutričné a ľahko stráviteľné. Japonské menu - rodinný obed zvyčajne obsahuje niekoľko zložiek vrátane malej misky ryže - namiesto chleba, pizze alebo cestovín, najlepšie hnedej, porciu ryby (tučné ryby sú pokladnicu nenasýtených mastných kyselín) alebo iného mäsa či tofu, polievku miso, a ďalšie dve misky s čerstvými, najlepšie lokálnymi druhmi ovocia a zeleniny pripravovanými rôznymi spôsobmi - napríklad aj sladkou kukuricou, ale aj zeleninou v nálevoch. Výborné je sushi, ktoré kombinuje ryžu s rybou, zeleninou a morskými riasami. Japonci tiež pripravujú svoje jedlá oveľa viac pomalým varením vo vode alebo na pare, s menej pečením a čo najmenej oleja či korenín. Viac využívajú lokálne suroviny a najlepšie čerstvé. Pri tanieri nechýba ani pohár mlieka. Rodičia dbajú na to, aby sa vyhýbali vysoko spracovaným potravinám a potravinám s veľkým množstvom soli a cukru. Takýto stravovací režim má relatívne nízky obsah kalórií a vysokú hustotu živín, čo pomáha minimalizovať riziko nadváhy a obezity, ktoré prispievajú k vzniku mnohých civilizačných ochorení.
Ďalším dôležitým aspektom je podpora rozmanitosti a zároveň kontrola porcií. Pri rozširovaní jedálnička a počas učenia sa jesť deti nevedia, čo im chutí a čo nie, pretože väčšinu vecí nemali možnosť vyskúšať. Rodičia takto deti jemne vedú k zdravšiemu stravovaniu - stačí im poskytnúť širokú škálu potravín, ktoré môžu ochutnať. Vystavenie sa určitým potravinám spôsobuje, že dieťa časom skúša čoraz viac nových potravín a kombinácií chutí. Nenechajte sa odradiť neúspechmi; ak dieťa nechalo paradajku na tanieri 3 alebo 13-krát, ponúknite mu ju znova. Japonci tiež netvrdia, že si ich deti neužívajú občasné sladkosti a „odmeny“ ako čipsy, slané snacky, cookies či zmrzlinu, avšak v správnych množstvách a správnom čase - najlepšie je dať si trochu a len občas. Prejedanie sa je skutočný problém, a to aj preto, keď nakladáme dieťaťu na tanier porcie, ktoré nie je schopné skonzumovať, a nútime ho zanechať za sebou tanier čistý. Japonci radia servírovať jedlo na menších tanieroch a v menších miskách. Doktorka Jennifer Orlet Fisherová z Temple University zistila, že deti majú tendenciu nedávať si na tanier veľké porcie, keď môžu samy rozhodnúť o ich obsahu. Umožnenie deťom rozhodnúť sa o množstve jedla alebo dávanie menších tanierov môže byť užitočné pri regulácii chuti do jedla a kontrole hormónov hladu a sýtosti. Deti sa tak naučia nakladať si po čase len toľko, koľko si telo vyžiada, a naučia sa ho tak lepšie počúvať.
Veľký význam sa pripisuje aj relaxácii pri jedle. Moriyana radí: „Ukážte dieťaťu, že vás jedlo baví a že vám chutí.“ Vytvorenie príjemnej atmosféry pri jedle je veľmi dôležité; jedenie má prinášať radosť, nemalo by byť poznačené stresom. Nechajte dieťa rozhodnúť, čo zje (z toho, čo mu ponúknete) a v akom množstve. Naučte sa spoločne si užívať každé sústo a hlavne v pokoji - odložte stres, myšlienky na povinnosti, prácu či starosti, a odložte mobilné telefóny. Ukážte dieťaťu, že jedlo je dôležité. Stanovte si konkrétny čas a snažte sa aspoň raz denne sadnúť si k jedlu spolu s dieťaťom, a najlepšie s celou rodinou. Spoločné obedovanie (alebo večera) má byť čas, na ktorý sa budete spoločne vždy tešiť. Nebojte sa deti zapojiť do stolovania, varenia, trávte spoločne čas v kuchyni. Takto vytvoríte príjemné rodinné prostredie a pestujete dobré rodinné väzby. Aj deti v japonských školách svoje jedlo nielen „zjedia“, ale pomáhajú aj pri jeho príprave a servírovaní.
Viac ako 95 percent japonských základných a stredných škôl deťom poskytuje obedy. Jedálniček vytvárajú výživoví experti a študenti sa aktívne podieľajú na servírovaní pokrmov. Mnohé materské školy takisto ponúkajú deťom obedy, no podporujú aj nosenie si jedla z domu v podobe bento boxov. Vychovávateľky v materských školách deti často nabádajú, aby sa o obsahu boxov s kamarátmi počas jedenia rozprávali. Obedy sú tak podľa nich oveľa zábavnejšie a existuje väčšia šanca, že deti vyskúšajú aj jedlo, ktoré by inak odmietli. Vďaka bento boxom sa škôlkari vyhnú jedlu z prevádzok rýchleho občerstvenia, ktoré obsahujú vysoký podiel tuku a rôzne aditíva. Rodičia pri napĺňaní krabičiek siahajú po čerstvých lokálnych surovinách, akými sú treska, kukurica či pak choi. Prípravu jedla si japonskí rodičia zjednodušujú aj zmrazovaním veľkých porcií ovocia a zeleniny. Deti majú zákaz nosiť si do škôlok desiaty s vysokým obsahom tuku, cukru či tukov, akými sú čipsy a keksíky, preto rodičia musia väčšinou pripravovať jedlo z čerstvých surovín. Mrazená zelenina a ovocie zas prídu vhod v čase slabej úrody. Japonci tiež v ranom veku začali dávať svojim deťom jačmeňový čaj, ktorý je bohatý na minerály a neobsahuje kofeín, ako skvelú alternatívu k sladeným čajom a limonádam z obchodu.
Fyzická aktivita je v Japonsku taktiež kľúčová. Vyše 98% japonských detí chodí do školy pešo alebo na bicykli. Na fyzickú aktivitu v Japonsku kladú veľmi veľký dôraz a to aj na samotných školách. Práve deti potrebujú podľa WHO denne aspoň 60 minút fyzickej aktivity a tie japonské si to vedia takto naplniť. Vďaka tomu si budujú zdravé svaly, kĺby, kosti a kardiovaskulárny systém, koordináciu, motorickú kontrolu. Pohyb zlepšuje liečbu príznakov úzkosti a depresie, poskytuje dieťaťu možnosť sebavyjadrenia, sociálnej interakcie a integrácie. Pre deti je prirodzený pohyb, hra, sú biologicky naprogramované hýbať sa, skákať, behať a vďaka tomu sú v škole pozornejšie, sústredenejšie a celkovo spokojnejšie. Povzbudzujte svoje deti k fyzickej aktivite - už tie najmenšie milujú objavovať okolitý svet, treba to využiť. Tradícia plačúceho suma, rituálu, ktorý sa koná v chrámoch a pri ktorom sa rodičia snažia rozplakať batoľatá, má údajne priniesť deťom zdravie. „V Japonsku veríme, že deti, ktoré silno plačú, tiež zdravo rastú,“ povedal Shigemi Fuji, jeden zo zakladateľov akcie.
Vzdelávanie pod drobnohľadom: Od škôlky po univerzitu
Kým naši školáci majú čo závidieť tým japonským, rovnako sú na tom aj učitelia, no vysoké pracovné nasadenie, ktorým je Japonsko povestné, sa netýka len dospelých. Aj na deti sa kladú veľké nároky. „Keď sa chcú stredoškoláci dostať na prestížnu univerzitu, musia sa veľa učiť, pretože prijímačky sú náročné. Stále chodia na nejaké doučovanie,“ uvádza Henrieta Valková. Japonské vzdelávanie je možno podobné nášmu v tom, že deti sa aj po škole veľmi veľa učia doma. Veľa píšu. Japončina má tri abecedy. Prvé dve sú jednoduché - hiragana a katakana. Potom majú kandži, to je ťažká obrázková abeceda. Každý rok sa deti musia naučiť určitý počet kandži, napríklad tisíc. Na to, aby si vôbec vedeli prečítať noviny, sa musia učiť veľa rokov a ani tak nie je istota, že porozumejú textu na sto percent. Jeden znak má aj viacero významov, takže podľa kontextu sa môže jeho význam meniť. V jednej vete sa používajú všetky tri abecedy naraz.
Japonské matky často zostávajú doma aj preto, aby sa s deťmi učili, aby potom deti zvládli ťažké prijímačky a mohli sa dostať na veľmi dobrú strednú školu. Súkromné škôlky, ako tá, v ktorej pracovala Henrieta Valková, často ponúkajú vzdelávacie zameranie, kde sa deti učia hrať na hudobné nástroje, kresliť, cvičiť, tancovať, učiť sa anglicky a dokonca aj čítať japonské znaky už v ranom veku. Aj po vyučovaní sú v školách krúžky. Väčšina japonských dievčat chodí na klavír a balet, chlapci na športy. V obľube sú aj vzdelávacie inštitúcie Kumon, ktoré pomáhajú s japončinou a japonské deti ich môžu navštevovať už od jedného roka. Tento systém sa zdá byť účinný, avšak aj Jana Rojčeková, ktorá žila štyri roky v Tokiu s rodinou, potvrdzuje, že japonské deti trávia v škole čas od rána do večera. „Potom stretávate deti vo veku školákov alebo stredoškolákov, na ktorých nevidieť žiadnu veselosť,“ pokračuje vo svojom rozprávaní.
Skutočne je taký rozdielny život detí v predškolskom veku a školákov? Jana Rojčeková hovorí: „Malé deti sú v Japonsku naozaj šťastné. Deti tam trávia celé dni s rodičmi, sú súčasťou života dospelých. Denný režim sa veľmi nerieši. Keď sa ide na výlet, dieťa si pospí v nosiči. V japonskej spoločnosti sa s malými deťmi funguje veľmi ľahko. Všetko je uspôsobené tak, aby rodičia nemali problém zabezpečiť ich základné potreby.“ Avšak „potom stretávate deti vo veku školákov alebo stredoškolákov, na ktorých nevidieť žiadnu veselosť.“ Po nástupe do školy sa deťom život radikálne zmení. Majú dlhé vyučovanie, potom krúžky, cez víkend povinné športové dni. Všetok čas, i ten voľný, im pohltí škola. „Podľa mňa nie každý chce pracovať v tíme, nie každé dieťa chce byť na súkromnej škole a mať jeden typ účesu a nenosiť farebné veci, vyslovene nevyčnievať. Ja hovorím svojim deťom: buďte iné, neobliekajte sa ako ostatní. A v Japonsku je to úplne naopak. Nesmiete byť iný, individualita sa tam veľmi nenosí.“ Aj preto sú Japonci, ktorí vyhľadávajú medzinárodné školy, aby ich deti nezažívali stres japonskej školy. Často práve títo rodičia študovali v zahraničí.
Spoločenské normy a výzvy: Hlbší pohľad na japonský život
Japonsko je kultúrne veľmi odlišné prostredie, ktoré má vplyv na každodenný život detí aj dospelých. Jana Rojčeková uvádza, že ju prekvapilo, ako málo je Tokio multikultúrne, a že je Japonsko veľmi homogénne, aj v rámci výzoru a obliekania. „Vo všetkom sme tam „kričali“, aj farebnejším obliekaním, aj žoviálnosťou.“ Japonci sa na verejnosti veľmi kontrolujú; tam sa nestretnete s tým, že by na seba zvyšovali hlas. Ich reakcie a mimika počas komunikácie sú úplne iné, a takisto nevedia povedať nie. Namiesto toho odpovedia niečo v zmysle „trošku“ (cho to). Na to, že to znamená nie, si treba zvyknúť. Aj vybavovanie telefonátov na verejnosti je úplné tabu. Vo vlakoch, v metre, v obchodoch ani v čakárňach u lekára nikto netelefonuje. „Japonci sú nastavení tak, že nemajú rušiť ostatných. Je pre nich dôležité byť ohľaduplní voči komunite.“ Toto nastavenie sa prejavuje aj doma, kde sa nemá byť hlučný. „Keď hráte na klavíri, dáte si slúchadlá, keď máte deti, máte bývať na prízemí, aby ste neobťažovali ostatných.“ V Japonsku sa nenosí, že by niekto chcel vyčnievať, takže človek sa radšej prispôsobí.
V Japonsku naozaj funguje silná hierarchia spoločnosti. Ženy v japonských rodinách často privítajú muža, keď príde neskoro domov, dajú mu papuče otočené tak, aby sa obul, poklonia sa mu a povedia mu „vitaj doma“. Muži často chodia domov o desiatej či pred polnocou, je to tak bežné. Žena rieši s deťmi všetko sama, školu, krúžky, ich ukladanie do postele. Japonci majú na prepracovanie na smrť dokonca samostatné slovo, „karoshi“. „Smrť z prepracovania“ je v japonskej spoločnosti prítomná od reštrukturalizácie pracovných síl po ropnej kríze v roku 1973. Tá vytvorila pracovné prostredie, v ktorom sa práca viac ako 70 hodín týždenne považovala za normálnu. Muži, ktorí by odmietali byť v takomto pracovnom tempe a odmietli by večerné posedenia so šéfom a s kolegami, by neskôr napríklad nepostúpili na vyššie pracovné pozície. Japonky túto kultúru obhajujú, hoci pre nás je to ťažko pochopiteľné; nepovažujú to za zábavu, ale za súčasť kariéry. Japonskí zamestnanci prejavujú lojálnosť tým, že idú do práce aj v čase voľna. Ak šéf sedí vo firme do desiatej, tak aj podriadení. Pre Japoncov neexistuje, že zostanú doma, keď sú chorí; nadopujú sa liekmi, dajú si rúško a idú, len aby neboli považovaní za niekoho, kto sa ulieva.
Táto intenzívna pracovná kultúra a tlak na úspech má svoje dôsledky. Japonsko má obrovský problém s demografiou, je známe, že vymiera, a je to spôsobené aj tým, že ženy zostávajú po narodení dieťaťa doma. Pre dieťa sa preto rozhodujú neskoro, dovtedy pracujú, lebo vedia, že potom už nebudú. Bolo úplne bežné, keď v škole matky detí boli aj o desať rokov staršie ako Jana Rojčeková. Väčšinou majú jedno dieťa, hoci niektoré rodiny mali aj tri alebo štyri deti, ale bolo to veľmi výnimočné. V japonských rodinách žije viac domácich maznáčikov ako detí a v Japonsku sa predá viac plienok pre starých ľudí ako pre deti. „Bol šok, keď som videla ženu tlačiť kočík a nebolo v ňom dieťa, ale pes. Je to tam bežné. Japonci si skutočne nahrádzajú deti zvieratkami. Ženy sa so psami v kočíkoch rozprávajú, kočíky sú ovešané hračkami ako pri prechádzke s dieťaťom.“
Japonsko patrí ku krajinám s najväčším počtom samovrážd, a podľa Jany Rojčekovej „ten tlak spoločnosti dovedie človeka k tomu, že nevidí východisko.“ Ak napríklad muž, ktorý je od narodenia vychovávaný, že má dobre zarábať, lebo je živiteľ rodiny, a nedarí sa mu, má pocit zlyhania. Ak to nedosiahol, spoločnosť mu dáva najavo, že zlyháva. Alebo aj deti majú do šiestich rokov, kým nastúpia do školy, dovolené veľmi veľa. Nekričí sa na ne, sú stredobodom pozornosti. A potom prídu do školy s prísnym režimom. Sú školy, kde ešte aj ponožky musia mať vytiahnuté presne po určitú výšku, musia mať len čierne vlasy, rovnaké účesy. Tam nemôžete byť rebelom. Jana spomína, že počas pandémie koronavírusu sa dokonca stalo, že samovraždu spáchala mama malých detí, pretože ochorela a bála sa, že nakazí deti a manžela. Ten pocit zodpovednosti za to, že urobím niečo zlé, si v tomto prípade asi ani nevieme predstaviť.
Mladí Japonci, aj tridsiatnici, žijú vo virtuálnom svete. Milujú komiksové postavičky a stále hrajú videohry. O založení rodiny neuvažujú, je to pre nich len komplikácia v živote, na ktorú nemajú čas. „Je to veľký problém, ktorému sa dokonca venujú aj sociológovia. Sú toho plné noviny aj televízne správy,“ hovorí Henrieta Valková. S tým súvisí aj fenomén hikikomori, čiže "utiahnutie sa", prvýkrát použitý v roku 1998 japonským psychiatrom Tamakim Saitóm. Označuje japonských adolescentov, ktorí sa úplne stiahli zo spoločnosti a zostávali výlučne vo svojej izbe po obdobie dlhšie než šesť mesiacov. Hikikomori sa dnes považuje za formu poruchy správania charakterizovanú uzavretím sa medzi štyri steny a rezignáciou na spoločenské väzby s kýmkoľvek. Obyčajne sa týmto spôsobom začne jedinec izolovať od spoločnosti v čase dospievania.
V roku 2010 bolo zaznamenaných v Japonsku 236 000 prípadov hikikomori. Medzi nimi sú i takí, ktorí sa utiahli do svojej izby ako 14-roční, pričom nasledujúcich 13 rokov strávili pozeraním televízie, surfovaním po internete, hraním počítačových hier, počúvaním hudby, modelovaním autíčok alebo len premýšľaním. 80% týchto jedincov tvoria dospievajúci chlapci a mladí muži pochádzajúci z rodín strednej triedy, ktoré sú finančne schopné niesť bremeno starostlivosti o nich. Ukazuje sa, že práve takto situované rodiny, v ktorých navyše otec má vysokoškolské vzdelanie, sú potenciálnym prostredím pre vznik syndrómu hikikomori u najstaršieho syna. Jedinci postihnutí hikikomori často opisujú svoj predchádzajúci život ako neustály kolobeh vyučovania, po ktorom nasledovali popoludnia a večery intenzívneho doučovania kvôli skúškam na strednú a neskôr na vysokú školu. Rodičia od svojich potomkov vyžadujú viac ako voľakedy, lebo v dôsledku rapídneho poklesu pôrodnosti majú menej detí, ktorým môžu vnucovať svoje očakávania. Ak dieťa nie je schopné vystúpať po rebríčku až na elitnú univerzitu a po nej sa zamestnať v top korporácii, rodič, a žiaľ i samotné dieťa to prežívajú ako veľké zlyhanie. Vyšší podiel chlapcov hikikomori je teda odrazom intenzívneho tlaku na kariéru a materiálne zabezpečenie, ktorý je na deti vyvíjaný zo strany rodičov i spoločnosti.
V krajine už existujú zariadenia a programy zamerané na pomoc rodinám s hikikomori, ktoré využívajú na prvý kontakt s takýmito jednotlivcami takzvané nájomné sestričky. Tie začnú opatrne nadväzovať vzťahy s hikikomori najprv písomnou formou a neskôr osobnými rozhovormi. Ako svetlý príklad slúži ostatným hikikomori prípad mladíka, ktorý počas desiatich rokov utiahnutia sa absolvoval 500 návštev nájomnej sestričky, kým bol ochotný opustiť svoju izbu. Odvtedy sa mu podarilo ukončiť vysokú školu, nájsť si prácu a minulé leto údajne strávil na cestách po Španielsku.
Japonci na vidieku sú menej zvyknutí na cudzincov. „Vidieť cudzinca je pre nás, ako vidieť monštrum, mimozemšťana,“ spomína Jana Rojčeková na slová jedného z vodičov. Avšak bezpečnostná situácia je v krajine taká dobrá, že sa tu ľudia jeden druhého neboja, často ani v prípade, že vezmú potme do auta neznámych ľudí. Jana tiež zdôrazňuje, že hoci Japonci milujú turistov, ak tam niekto príde žiť, očakáva sa, že sa naučí jazyk, bude dodržiavať všetky pravidlá a zapadne do ich krajiny. Ak to tak nie je, dajú najavo, že to je ten cudzinec, ktorý robí napríklad neporiadok na ulici alebo je hlučný. Jana sa tiež stretla s problémom šikanovania v školách, ktorého obeťami sú najčastejšie deti zmiešaného pôvodu, v japončine nazývané nelichotivo háfu (z anglického half - polovica). „Moja kamarátka má dieťa s učiteľom z Kanady. A viete čo? Malá je taká vystresovaná, že i doma plače a odmieta hovoriť po anglicky. Je v tom jazyku na rozdiel od spolužiakov dobrá a úspech sa v triede neodpúšťa.“
Zvyky a tradície: Od toaliet po čajový obrad
Japonská kultúra je plná špecifických zvykov a tradícií, ktoré sa prejavujú v každodennom živote, vrátane tých, ktoré ovplyvňujú deti. V našich končinách sa za nešťastné číslo považuje trinástka, v Japonsku sú to aj čísla 4 a 9. Všeobecná antipatia k týmto cifrám vyplýva z ich výslovnosti. Štvorka sa vyslovuje ši, a tak znie aj slovo smrť. Deviatka sa zas vyslovuje ku, a rovnakú fonetickú podobu má aj slovo agónia či mučenie. Nejeden pacient sa v japonskej nemocnici snaží vymeniť si lôžko, ak mu na izbe náhodou „prischne“ posteľ s číslom 4 alebo 9. V niektorých nemocniciach ani izby s týmito číslami nenájdete. Štvorku a deviatku nenájdete ani medzi sedadlami v lietadlách aeroliniek All Nippon Airways. Pri darovaní darčekov, napríklad tanierov, sa zvyčajne dávajú v súpravách po troch alebo piatich, nikdy nie po štyroch. Ak vám na zájazde do Japonska na recepcii hotela podajú kľúč s poschodím 12a alebo 12b, nebuďte prekvapení. Číslo 13 sa občas považuje za nešťastné, hoci je táto povera importovaná zo západnej kultúry.
Japonské toalety prešli dlhou cestou od jednoduchých dier na fekálie až po high-tech zariadenia. V minulosti sa toaleta nestavala priamo v dome, ale bývala oddelená chodbou a v čo najväčšej vzdialenosti od obytných priestorov kvôli neznesiteľnému zápachu. V mysliach Japoncov je preto dodnes zakorenená myšlienka, že toalety sú špinavé. Nie sú zvyknutí na predstavu, že by na toaletu mali vojsť v papučiach, v ktorých behajú po tatami vo zvyšku domu či bytu, alebo nedajbože bosí. Ak ste niekedy mali možnosť sadnúť si na japonskú toaletu, pravdepodobne vás po potrebe umyla a osušila na päť spôsobov a zahrala vám pri tom rozkošnú pesničku.
Japonská stolová etiketa hovorí, že jesť sa má pri stole a s paličkami. Tie sa do Japonska dostali z Číny a v období Nara (710 - 794) bolo používanie paličiek v páre uznávaným spôsobom stolovania. Existujú výnimky ako napríklad ryžové guličky či isté druhy streetfoodu, ale jedenie počas chôdze je dodnes považované za nevhodné. Až natoľko, že mesto Kamakura dokonca v máji roku 2019 vydalo nariadenie, v ktorom žiada turistov, aby nejedli za chôdze. Ďalším z dôvodov je aj predstava, že keď sa počas jedenia človek venuje iným aktivitám a pohybu, nedostatočne si jedlo váži.
Pre Japoncov je umenie čajového obradu čokoľvek, len nie triviálna záležitosť. To je konieckoncov aj obsahom pojmu Kaizen, ktorý by mal byť ideálom každého Japonca. Čaj používaný pri čajovom obrade nie je bežný čaj, ktorý sa pije každý deň, ale špeciálny druh kvalitného práškového čaju nazývaný matcha. Je potrebné dbať na dodržiavanie správnych postupov vo všetkom od spôsobu a prístupu k príprave, druhu použitého náčinia či dokonca druhu kvetov, ktorými sa má vyzdobiť miestnosť na čajový obrad.
Zakrývanie úst pri smiechu bolo už dávnejšie jedným z pravidiel etikety, najmä pre ženy, že pri smiechu nesmú pred ostatnými odhaliť zuby a otvoriť ústa. Pravidlo vychádza z praktiky, pri ktorej si ženy od dávnych čias farbili zuby načierno. Zvyk zvaný ohaguro sa začal dodržiavať v období Nara (710 - 794) a v období Heian (794 - 1185) sa stal obľúbeným medzi aristokratkami. V období Muromachi (1333 - 1568) si dievčatá, ktoré dosiahli deväť rokov, farbili zuby na znak dosiahnutia dospelosti a počas obdobia Edo (1600 - 1868) si zuby farbili všetky vydaté ženy. Ženy sa zdráhali ukázať svoje začiernené zuby a zakrývali si ústa rukou alebo rukávom kimona. "Nejaponci" majú zrejme pocit, že zakrývanie úst pri smiechu je znakom nezrelosti a infantilnosti japonských žien.
Málo miesta a veľa ľudí - tak by sa v skratke dalo charakterizovať rozloženie obyvateľstva v každom väčšom japonskom meste. Priemerná veľkosť japonského obydlia je pre Európanov či Američanov v porovnaní s bytmi a najmä domami u nás až smiešne malá. Malé obývačky, malé záhrady… Európske postele sa inšpirovali tradičným japonským tatami, čo je tradičná japonská rohož z ryžovej slamy, ktorá sa využíva aj ako modulárna podlahová krytina.
Keď chcú Japonci niečo alebo niekoho odmietnuť, majú pocit, že jednoznačné „nie“ by toho druhého zranilo. Preto zvyčajne predstierajú, že súhlasia s tým, čo im niekto povedal. „Nie“ sa oznamuje tak, že sa elegantne vyhnete priamej odpovedi, napríklad frázami ako „rozumiem, premyslím si to“ alebo „zvážim to“. Japonci skrátka nechcú narušiť harmóniu ani v bežnom rozhovore s pre nich nedôležitou osobou.
Symbolom krásy a pominuteľnosti je sakura (japonské označenie pre čerešňu), ktorá má v dušiach Japoncov skutočne špeciálne postavenie. Po skončení dlhej a tmavej zimy sakury v priebehu týždňa až desiatich dní rozkvitnú a naraz opadajú. Sakura kvitne vtedy, keď je príjemné počasie a láka ľudí pod svoju veľkú korunu obsypanú kvetmi. Kedysi si túto udalosť užívala len šľachta, no dnes ide o neodmysliteľnú časť roka pre každého Japonca.
tags: #ako #vyzera #japonske #dieta