Bratislavské hudobné slávnosti, ako jedno z najprestížnejších podujatí v slovenskom kultúrnom kalendári, pravidelne prinášajú širokú škálu interpretačných zážitkov, ktoré dokážu publikum nielen očariť, ale aj podnietiť k hlbšej reflexii nad hudobným umením. V každom ročníku tohto festivalu sa v akordoch a melódiách, v predvedení diel starých majstrov i súčasných autorov, metaforicky zrodí „dieťa“ - nový pohľad, nečakaná brilancia, alebo jednoducho okamih čistej, nefalšovanej krásy, ktorá oživuje a obohacuje poslucháčsku skúsenosť. Sledovať premeny a výkony popredných svetových orchestrov, dirigentov a sólistov je vždy vzrušujúcim dobrodružstvom, kde sa stretáva tradícia s inováciou a kde sa hľadajú nové cesty k srdcu diela. Práve na 47. ročníku sa diváci stali svedkami takýchto momentov, ktoré potvrdili, že hudba je neustále živým a vyvíjajúcim sa organizmom.
Otvárací Koncert: Rozpaky a Brillancia pod Taktovkou Emmanuela Villaumea
Otvorenie 47. ročníka Bratislavských hudobných slávností patrilo symbolicky orchestru Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Emmanuela Villaumea. Bolo to podujatie, od ktorého sa očakávalo, že udá tón celému festivalu a prinesie nezabudnuteľné hudobné okamihy. Možno bola dôvodom slávnostnosť chvíle, možno vysoký záťažový stupeň a moja malá schopnosť koncentrácie, no prvá polovica otváracieho koncertu pôsobila pomerne nevýrazným dojmom. Napriek snahe orchestra a dirigenta sa zdalo, že interpretácia nedosiahla očakávanú úroveň hĺbky a intenzity, čo mohlo viesť k pocitu určitej neúplnosti či nedopracovanosti.
Francúzskemu dirigentovi sa síce pomerne úspešne darilo odkrývať impresionistickú zvukovosť partitúry Cikkerových Spomienok op. 25, čo je dielo, ktoré si vyžaduje mimoriadny cit pre nuansy a farebnosť. Napriek tomu interpretácia ostala v rovine priezračného zvuku a akoby sa už ďalej nevyvíjala. Chýbala možno tá iskra, ktorá by dokázala poslucháča vtiahnuť hlbšie do zvukového sveta skladby a odkryť jej skryté dimenzie. Priezračnosť je síce dôležitá, ale v prípade Cikkera by mala slúžiť ako základ pre bohatšiu a komplexnejšiu textúru. Po jubilujúcom Cikkerovi dostal na festivalovom pódiu priestor ruský violončelista Alexander Kniazev v Dvořákovom Koncerte pre violončelo h mol. Jeho výkon v krajných častiach známeho a obľúbeného diela by sa asi najlepšie dal charakterizovať adjektívom „atletický“. Bol silový a dominovali mu najmä technika a rutina. Pri počúvaní sólistu som mal pocit, že dielo hral už tisíckrát, čo je síce prejavom bravúry a skúsenosti, ale zároveň to môže viesť k určitej predvídateľnosti. Z tohto dôvodu mi v jeho podaní chýbali čaro okamihu, elegancia a krása, ktoré by dielu dodali potrebnú sviežosť a hĺbku emócie. Výnimku, potvrdzujúcu umelcovo renomé, tvorila len precítená stredná časť, ktorá na chvíľu dokázala odhaliť citlivejšiu stránku jeho interpretácie a poskytla náhľad na jeho umeleckú zrelosť.
Naštudovanie Čajkovského predohry Rómeo a Júlia, ktoré otvorilo druhú časť koncertu, ma však sklamalo azda najviac. Táto skladba, so svojím dramatickým nábojom a silným naratívnym potenciálom, sa zdala byť ideálnou voľbou pre dirigenta s Villaumeho kvalitami. Za silnú stránku francúzskeho dirigenta považujem jeho mimoriadny cit pre hudbu, ktorá ťaží z naratívnosti a zmysel pre drámu. Tieto kvality z neho robia vyhľadávaného umelca v známych operných domoch, kde sú tieto atribúty nevyhnutné pre úspešné inscenovanie. Dokáže ich však preniesť aj na koncertné pódium, ako to ukázalo jeho výnimočné naštudovanie Mahlerovej 1. symfónie so Slovenskou filharmóniou v predchádzajúcej sezóne, ktoré zanechalo hlboký dojem. Zdalo by sa preto, že tragický príbeh milencov z Verony by mohol byť ideálnym hudobným terénom pre jeho talent a schopnosti. V Čajkovskom sa však z vyššie zmienených kvalít prejavilo pomenej. Hudba znela ťažkopádne, čo výrazne ovplyvnilo jej plynulosť a energiu. Navyše, interpretácia sa rozpadala na epizódy, možno z prílišného sústredenia na mimohudobný sujet, čím sa stratila organická súdržnosť celého diela. Celkovému zvuku chýbali objem, ktorý by mu dodal majestátnosť, ale aj farebnosť a iskra, ktoré sú pre Čajkovského expresivitu kľúčové. A čo je najdôležitejšie, absentoval jednotný ťah smerujúci ku klimaxu, čo viedlo k pocitu roztrieštenosti a k neúplnému emocionálnemu zážitku.
Všetko sa však zmenilo akoby šibnutím rozprávkového prútika v Stravinského suite Vták ohnivák. Táto skladba predstavovala radikálny posun a priniesla na pódium očakávanú festivalovú atmosféru. Koncentrácia hudobníkov orchestra bola v rámci slávnostného večera najvyššia, čo sa okamžite prejavilo na kvalite ich hry. Zvuk pôsobil suverénne najkompaktnejším dojmom, bol plný energie a precíznosti, čo svedčilo o tom, že orchester bol v tomto diele vo svojom živle. V závere tak zaznel skutočný festivalový výkon, ktorý dokázal zmazať rozpaky z predchádzajúcich častí koncertu a potvrdil potenciál Slovenskej filharmónie pod vedením Emmanuela Villaumea. Škoda, že sa táto brilantná Stravinského partitúra v priebehu posledných pár rokov objavila na pódiu Slovenskej filharmónie už niekoľkokrát. Určite by sa oplatilo siahnuť aj po iných opusoch Majstra, aby sa obohatila dramaturgia a poslucháči mali možnosť objavovať aj menej často hrávané, no rovnako hodnotné diela.
Stravinsky: Firebird Suite (Berceuse & Finale)
Juraj Valčuha a Majstrovstvo Orchestra RAI Torino: Dialóg Medzi Hudobníkmi
Vystúpenie Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino (27. 11.) vzbudzovalo veľké očakávania, a to nielen vzhľadom na medzinárodné renomé telesa, ale aj vďaka prítomnosti jeho šéfdirigenta, Juraja Valčuhu. Do Bratislavy pricestoval v rámci malého európskeho turné z Viedne a Berlína, čo svedčilo o jeho vyťaženosti a vysokom medzinárodnom profile. Juraj Valčuha, absolvent bratislavského Konzervatória a parížskeho Conservatoire National Supérieur, v ostatných rokoch často hosťuje na čele špičkových svetových orchestrov a z tohto pohľadu sa stal nesporne historicky najúspešnejším slovenským dirigentom. Jeho kariérny vzostup je inšpiratívnym príkladom. Na domácich pódiách ho žiaľ často nevidíme, naše popredné orchestre s ním spolupracujú iba sporadicky, čo je pre slovenské hudobné prostredie citeľná strata.
Dramaturgia koncertu sa riadila konzervatívnym modelom predohra - koncert - symfónia, čo je osvedčená štruktúra, ktorá umožňuje predstaviť rozmanitosť orchestrálnej tvorby. Prínosom bolo najmä uvedenie relatívne zriedkavo hrávanej Rachmaninovovej 3. symfónie, čím sa obohatil festivalový repertoár o dielo, ktoré si zaslúži väčšiu pozornosť. Pri príležitosti 150. výročia zjednotenia Talianska zaradil orchester do programu Rossiniho predohru k opere Viliam Tell, čím vzdal hold národnej hudobnej tradícii. Toto efektné dielo, formou blízke jednočasťovej symfónii či symfonickej básni, je skladbou, ktorá spoľahlivo odhalí kvalitu orchestra ako celku i vyspelosť sólistov (violončelo, flauta, anglický roh). Violončelová sekcia so svojím sólistom v úvode predohry excelovala po zvukovej aj intonačnej stránke, predvádzajúc mimoriadnu precíznosť a bohatosť tónu. V nasledujúcej tutti pasáži sa orchester prezentoval striebristým, veľmi dobre artikulovaným zvukom husľovej sekcie a celkovo dynamicky členitou hrou, vďaka čomu získala interpretácia dramatický náboj, ktorý diváka okamžite pohltil. Nedostatky boli minimálne, prejavili sa snáď v ladení drevených dychových nástrojov - to však mohlo byť spôsobené známymi limitmi akustiky historickej budovy Opery SND, ktorá je pre mnohé telesá výzvou.
Interpretačne najvyzretejšou skladbou programu bol nepochybne Chopinov Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol op. 11 so sólistom Jevgenijom Božanovom. V prvom rade je potrebné zmieniť sa o vynikajúcej úrovni orchestrálneho sprievodu, ktorá Chopinovým koncertom veľmi často chýba a je ich častým kameňom úrazu. A čo viac, ak v nich sólista aj exceluje, orchester často pôsobí viac-menej iba ako zvukové pozadie, čo znižuje celkovú umeleckú hodnotu predvedenia. Valčuha a jeho orchester však venovali pozornosť každému detailu, čím preukázali hlboké porozumenie pre dielo. Citlivo vypracovali a dotiahli každú frázu, čo viedlo k mimoriadne prepracovanému a súdržnému zvuku. Takéto interpretácie posúvajú názory o Chopinovom slabšom umení orchestrálnej inštrumentácie do roviny nepodložených mýtov, keďže dokázali, že s citlivým prístupom môže orchester zohrať rovnako dôležitú úlohu ako sólista. Vďaka skvelému vypracovaniu bol orchester hviezdnemu sólistovi rovnocenným partnerom, vytvárajúc bohatý a podporujúci zvukový koberec, ktorý umocňoval klavírny part. Súhra celého aparátu bola výsledkom prehľadu a jasného gesta dirigenta, pozornosti hráčov a v neposlednom rade i muzikálnej empatie Božanova, ktorý s orchestrom viedol citlivý hudobný dialóg. Inými slovami, v tejto príkladnej interpretácii nevynikol len sólista, ale dielo samotné, ktoré sa rozvinulo v celej svojej komplexnosti a kráse. Samozrejme, nebolo by to možné, keby sólista nedisponoval bravúrnou, bezchybnou technikou a veľkou muzikalitou, ktoré sú pre interpretáciu Chopina kľúčové. Svoje kvality, ku ktorým patrí aj priam neuveriteľné legato, prezentoval Božanov aj v prídavku - Chopinovom Valčíku As dur op. 42, čím ešte viac potvrdil svoju virtuozitu a umeleckú hĺbku.
Trojčasťová 3. symfónia a mol op. 44 Sergeja Rachmaninova je relatívne zriedkavo uvádzaným dielom symfonického repertoáru, čo zvyšuje hodnotu jej zaradenia do programu. Členitá, virtuózna, a pritom neokázalá hudba nesie atribúty skladateľovho zrelého kompozičného štýlu, prejavujúceho sa farbistým rytmickým pôdorysom, širokodychou lyrikou a úspornosťou tematickej práce. Táto symfónia je náročná na interpretáciu a vyžaduje si veľký interpretačný aparát vrátane rozsiahlej sekcie bicích nástrojov. Farbistá partitúra symfónie umožňuje orchestru naplno prezentovať celé svoje majstrovstvo a ukázať jeho technickú zdatnosť i umeleckú citlivosť. Interpretácia turínskeho orchestra pod Valčuhovým vedením spĺňala vysoké kritériá, aj keď možno nedosiahla úroveň referenčnej nahrávky Filadelfského orchestra pod taktovkou Eugena Ormandyho, ktorá je mnohými považovaná za zlatý štandard. Najviac sa mi prihovárali lyricky ladené pasáže - zdá sa, že formovanie široko klenutých fráz je silnou stránkou Valčuhovho umeleckého naturelu, čo sa prejavilo v jeho schopnosti vytvárať plynulé a spevné hudobné línie. Prejavilo sa to aj v prídavku - Intermezze z opery Cavalleria rusticana Pietra Mascagniho, ktorého uvedenie považujem za interpretačný vrchol večera. Zvuk orchestra vynikal nádherným bel cantom sláčikov, ktoré znelo s mimoriadnou plnosťou a mäkkosťou. Pod širokými frázami sláčikov bolo neustále prítomné prirodzené plynúce metrum, ktoré dodávalo interpretácii organickosť a vnútornú dynamiku. Spriaznenosť hudobníkov s touto hudbou bola evidentná, čo prispelo k jej autenticite a emocionalite. Verím však, že na jej interpretačný tvar mal vplyv aj Juraj Valčuha, ktorý je napriek svojmu mladému veku už skúseným dirigentom s pokojným, úsporným a presným, koncentrovaným i účelným gestom. Rozhodne nepatrí medzi pultových virtuózov, ktorí sa usilujú získať si publikum a orchester teatrálnymi gestami, naopak, pôsobí vždy v záujme integrity interpretácie, čím si získava rešpekt a dôveru hudobníkov. Orchester RAI Torino, ktorý vedie, ho zjavne rešpektuje a je mu pozitívne naklonený, čo prejavil nielen sústredeným výkonom, ale aj krátkym tušom počas záverečného potlesku. Výzvou do budúcnosti bude pre Juraja Valčuhu naplnenie očakávaní, ktoré sa spájajú s jeho aktuálnou skvelou kariérou, a udržanie si pozície medzi svetovou dirigentskou elitou. Ak bude o desať rokov stále patriť medzi špičkových medzinárodne žiadaných dirigentov, bude to dobrá správa aj pre slovenské interpretačné umenie a jeho medzinárodnú reputáciu. Nateraz ostáva vysloviť želanie, že svoj vplyv z času na čas aspoň vo svojom orchestri uplatní i na pozvania pre popredných slovenských interpretov a na príležitostné uvádzanie diel slovenských skladateľov, čím by podporil domácu hudobnú scénu.
Liszt a Mahler Zoltána Kocsisa
Maďarský národný filharmonický orchester je v Bratislave vďaka partnerským vzťahom so Slovenskou filharmóniou častým a vítaným hosťom, čo prispieva k rozvoju vzájomnej kultúrnej výmeny a obohacuje festivalový program. Orchester je súčasťou zákonom zriadenej verejnoprospešnej organizácie a priamym pokračovateľom niekdajšieho Maďarského štátneho symfonického orchestra, čo svedčí o jeho dlhej a bohatej tradícii. Toto teleso sa v dôsledku reformy, ktorú v rezorte kultúry uskutočnil pred desiatimi rokmi vtedajší minister kultúry Zoltán Rockenbauer, v priebehu niekoľkých rokov pod umeleckým vedením Zoltána Kocsisa svojou kvalitou a následne aj postavením v medzinárodnom hudobnom živote zaradilo do prvej kategórie. Aj dnes je to vynikajúci orchester s pevným umeleckým a organizačným zázemím, ktoré mu umožňuje dosahovať vysoké interpretačné štandardy. Z výnimočného lesku jeho zvuku spred niekoľkých rokov - súdiac podľa bratislavského koncertu - však mierne ubudlo, čo naznačuje, že aj špičkové telesá prechádzajú vývojom a zmenami.
Zoltán Kocsis prišiel na BHS (28. 11.) s konvenčnou dramaturgiou, dvomi dielami reflektujúcou 200. výročie narodenia Franza Liszta, čím si uctil pamiatku tohto významného skladateľa. Hoci nešlo o zriedkavo uvádzané skladby, ich zaradenie som vnímal ako pozitívum, keďže slovenský koncertný život na toto významné výročie reagoval iba okrajovo. Je to škoda, pretože tvorba tohto veľkého európskeho umelca 19. storočia stále nie je v našom prostredí docenená, a to napriek tomu, že počas života významným spôsobom formoval hudobné dianie Bratislavy, kde zanechal nezmazateľnú stopu. Úvodná symfonická báseň Les Préludes S. 97 zaznela v štandardnej kvalite, čo znamená, že interpretácia bola solídna a bez väčších nedostatkov. Avšak, v interpretácii bola neveľmi bohatá na kontrasty, čo uberalo na dramatickosti a dynamike diela. Výslednému zvuku dominovali - ako napokon býva pri uvádzaní tohto diela zvykom - početne obsadené sláčikové nástroje, ktoré vytvárali plný a bohatý zvukový obraz. Kontekty, do ktorých Liszt počas weimarskej éry komponoval svoje orchestrálne diela, však podávajú svedectvo o iných pomeroch v počtoch hudobníkov jednotlivých inštrumentálnych sekcií, na ktoré sme zvyknutí dnes. Dôsledkom menej zastúpeného chóru sláčikových nástrojov bol iný typ zvukovej rovnováhy nástrojových skupín, čo by mohlo viesť k odlišnému, možno historicky autentickejšiemu posluchovému zážitku. A ako potvrdzujú nové nahrávky orchestra Wiener Akademie pod taktovkou Martina Haselböcka, autentické obsadenie Lisztovým symfonickým básňam rozhodne pristane, keďže dokáže odhaliť nové nuansy a farby.
V Koncerte pre klavír a orchester č. 2 A dur S. 125 sa zaskvel mladý maďarský sólista Gábor Farkas, víťaz súťaže F. Liszta vo Weimare roku 2009, čo potvrdzuje jeho výnimočný talent a postavenie v klavírnom svete. Na porovnanie sa ponúkalo nedávne predvedenie tohto diela so sólistom Ladislavom Fančovičom a Slovenskou filharmóniou s dirigentom Leošom Svárovským, čo poskytlo zaujímavý interpretačný kontext. Farkas i Fančovič vynikali brilantnou technikou, ktorá je pre Lisztove diela nevyhnutná a svedčí o ich virtuozite. Farkasova koncepcia sa mi javila ako lyrickejšia a organickejšia, čo dodávalo jeho interpretácii jemnosť a plynulosť, ktorá sa niekedy v technicky náročných dielach stráca. Maďarský umelec mal však empatickejšieho partnera najmä v dirigentovi, ktorý dielo sám mnoho ráz interpretoval ako klavirista, a preto mal k nemu hlbší osobný vzťah a detailné poznanie. Jeho nadhľad a detailná znalosť partitúry významne prispeli ku kvalite predvedenia, zabezpečujúc súlad medzi sólistom a orchestrom.
Prvou symfóniou D dur Gustava Mahlera prezentoval Maďarský národný filharmonický orchester dielo, ktorého svetová premiéra sa uskutočnila pod skladateľovou taktovkou v Budapešti roku 1889. Hoci vtedy nebola priaznivo prijatá, od tých čias sa pevne etablovala ako jedno z najpopulárnejších diel svetového symfonického repertoáru. V Bratislave som ju počul nespočetnekrát, v pamäti mi utkveli najmä vynikajúce interpretácie Rotterdamského filharmonického orchestra s Jamesom Conlonom, Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera s Claudiom Abbadom, Slovenskej filharmónie s Branislavom Kostkom (na jeho absolventskom koncerte roku 1994) a v uplynulej sezóne so šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom, čo svedčí o jej popularite a častosti uvádzania. Rovnako ako na historickej budapeštianskej premiére bola aj teraz súčasťou uvedenia Mahlerom neskôr zavrhnutá časť Blumine. Pre publikum to bolo prekvapenie, keďže programový bulletin ku koncertu o tejto mimoriadnej skutočnosti nijako neinformoval, čo pridalo element nečakanosti a exkluzivity. Blumine som naživo v kontexte so zvyškom diela počul po prvý raz a vďaka tomu si toto festivalové predvedenie diela zapamätám ako jedinečný a nezabudnuteľný zážitok. Kocsisova interpretácia sa svojou koncepciou nevymykala zo štandardných výkladov tohto grandiózneho diela, čo znamená, že ponúkla solídne a rešpektované prevedenie. Orchester hral pod jeho vedením spoľahlivo, rutinovane, ale bez výnimočnej iskry, čo mohlo niektorým poslucháčom chýbať pre plné emocionálne prepojenie. Zaskveli sa v ňom jednotlivci (sólový kontrabas, hoboj) i sekcie (trúbky, pozauny), ktorých výkony boli obdivuhodné. Občas sa však prejavili drobné nepresnosti v súhre a intonácii, ktoré možno opäť pripísať akustike historickej budovy opery, ktorá kladie na interpretov značné nároky. Obmedzenia nepriaznivej akustiky v historickej budove opery suverénne eliminovali iba dva orchestre: Philharmonia Orchestra s Lorinom Maazelom v roku 2009 a v uplynulom festivalovom ročníku aj Oslo Philharmonic Orchestra s Vasilijom Petrenkom, ktorý predviedol vari najkvalitnejší a najstrhujúcejší orchestrálny výkon posledných dvoch rokov v Bratislave, čím nastavil latku veľmi vysoko.
Stravinsky: Firebird Suite (Berceuse & Finale)
Zjavenie: Oslo Philharmonic Orchestra a Vasily Petrenko s Joshuom Bellom
Za slušnou návštevnosťou koncertu v utorok 29. 11. stál nepochybne sólista večera Joshua Bell, ktorého meno je zárukou vysokého interpretačného štandardu a atraktivity pre široké publikum. Podujatie však napokon ponúklo oveľa viac ako len lukratívnu možnosť vidieť a počuť vychýreného husľového virtuóza, čím prekročilo očakávania. Prekvapením bola hneď úvodná skladba, ktorá priniesla svieži a nečakaný zážitok. Act nórskeho skladateľa Rolfa Wallina (1957) mal bezprostredný a ohromujúci účinok, ktorý okamžite zaujal pozornosť poslucháčov. Desaťminútová orchestrálna kompozícia z roku 2004 exponuje najmä Wallinove obľúbené bicie nástroje a svojimi orgiastickými rytmami celkom priliehavo napĺňa rôzne významy jednoslabičného slova v jej názve. Miestami som sa nevyhol dojmu istej eklektickosti, avšak všetky asociácie Ligetiho, Ravela či Stravinského autor dokázal spojiť do tak účinného celku, že som to nevnímal ako výraznejší nedostatok. Wallinova hudba síce reflektuje minulosť, no bez koketérie s nejakým neo-štýlom, čím si zachováva originalitu a moderný výraz. Napriek tomu odhadujem, že pre veľkú časť publika bola svojím spôsobom zrozumiteľná a dokázala vyvolať spontánnu odozvu okamžite po odznení, čo je pri súčasnej hudbe mimoriadne cenné. Veru, nepamätám sa, kedy naposledy obecenstvo konzervatívnejšie ladeného festivalu, akým sú BHS, takto pozitívne reagovalo na dielo súčasného autora, čo svedčí o výnimočnej kvalite skladby a jej prevedenia. Značný podiel na tomto „malom zázraku“ mala samozrejme úroveň interpretácie; Oslo Philharmonic Orchestra sa ukázalo ako špičkové teleso so živým a zaujímavým zvukom. Akusticky nevďačný priestor historickej budovy opery akoby pre nich nepredstavoval žiadnu prekážku, čo je dôkazom ich majstrovstva a adaptabilných schopností. Orchester preukázal aj schopnosť dokonalej súhry, ktorá bola obzvlášť pôsobivá. V závere Wallinovej skladby orchester pulzoval ako jeden organizmus, akcenty v bicích aj sláčikových nástrojoch boli dokonale zladené, čo bolo aj vizuálnym zážitkom a dodalo predvedeniu ďalšiu dimenziu. Znova sa mi potvrdila téza, že orchester navyknutý na súčasnú hudbu si oveľa suverénnejšie poradí aj s overenou klasikou, pretože jeho technická a interpretačná flexibilita je na vyššej úrovni.
Do tejto kategórie určite patrí Koncert pre husle a orchester d mol op. 47 Jeana Sibelia, ktorý je jedným z pilierov husľového repertoáru. Otvorene priznávam, že nadmerne časté zaraďovanie tohto (nesporne krásneho) diela na programy koncertov na mňa pôsobí vyslovene otravne, najmä ak kvality sólistu nedosahujú najvyššie méty. O výnimku sa však postaral vynikajúci Joshua Bell, ktorý svojou interpretáciou dokázal dodať dielu novú sviežosť a hĺbku. K tomu prispel aj skvele pripravený orchester, ktorý mu nechal dosť priestoru na osobné vyjadrenie, čím vytvoril ideálne podmienky pre sólový výkon. O interpretačných kvalitách tohto huslistu, o plnom a aj v pianissime krásne znejúcom tóne jeho nástroja, netreba veľa hovoriť, keďže sú všeobecne známe a uznávané. Bolo skôr vecou osobného vkusu, či poslucháč prijal jeho výklad diela. Nie každému musel vyhovovať miestami ľahko salónny nádych jeho výrazu (myslím však, že pri hudbe obdobia fin de siècle to nie je až také nemiestne, keďže táto estetika bola vtedy rozšírená), niekto iný zasa mohol očakávať väčšiu intenzitu expresie, ktorá by dodala interpretácii dramatickejší náboj. Mne osobne jeho hra imponovala a konštantne zaujímala moju pozornosť, čím ma udržala v stave hlbokého sústredenia a obdivu. Joshua Bell miluje svoj nástroj a tiež hudbu, ktorú na ňom hrá, a táto vášeň sa prenáša aj na publikum, čím vytvára neopakovateľný umelecký zážitok. Vďaka za jeho Sibelia!
V Čajkovského Symfónii č. 4 f mol op. 36 sa dirigent Vasily Petrenko ocitol takpovediac na domácej pôde, keďže k ruskému repertoáru má prirodzene blízko a jeho interpretácie sú často oceňované. Opäť platí, že nie každému musela vyhovovať interpretačná koncepcia a možno aj istý chlad inak skvele hrajúcich severských hudobníkov, čo môže byť špecifikom ich prístupu. Na 1. časti som si všimol zaujímavú vec: dirigent akoby jej priebeh viedol v dvoch rovinách - hlučné pasáže „osudového“ motívu stáli v popredí, s maximálnou intenzitou a dramatickosťou, kým oblasť vedľajšej, valčíkovej témy znela v hrobových pianissimách, čo vytváralo zaujímavý kontrast a hĺbku. Zvlášť oceňujem tichučké údery tympanov, ktoré boli majstrovsky integrované do celkového zvuku a prispeli k vytvoreniu napätia a atmosféry. Tento dvojsmerný prístup k dynamike a naratívnej štruktúre odhalil premyslenú koncepciu, ktorá dokázala oživiť už mnohokrát hrané dielo a priniesť do neho nové, svieže pohľady.
tags: #akordy #zrodilo #sa #dieta #nam