Vianoce sa už stovky rokov spájajú s krásnym príbehom o narodení Ježiša Krista, ktorý priniesol na svet lásku a dobro. Ich duchovný význam je hlboko zakorenený v kresťanstve, no mnoho tradícií a zvykov, ktoré sa viažu k tomuto obdobiu, pochádza ešte z predkresťanských čias. Všetko to začalo práve tam, v Betleheme, v chudobnej maštaľke, na zime, na slame. Tam sa mladá žena stala matkou, tam v jasličkách zaspalo jej novonarodené dieťa, tam sa na nich díval jej manžel, tam sa mu prišli pokloniť pastieri z hôr aj traja vážení mudrci od východu. Betlehem nie je len miestom tohto výnimočného narodenia, ale aj centrom bohatých historických, náboženských a kultúrnych súvislostí, ktoré formovali vianočné sviatky do podoby, akú poznáme dnes.
Betlehem - Kolíska kresťanstva a miesto zázrakov
Oblasť súčasného mesta Betlehem, ktorá sa nachádza v biblickej Judei, má pre kresťanský svet mimoriadny význam. Práve tu sa podľa biblie narodil Ježiš Kristus. Srdcom tohto posvätného miesta je Chrám Narodenia Pána, ktorý postavili okolo pôvodnej jaskyne, kde údajne prišiel na svet Spasiteľ. Táto jaskyňa bola kedysi jednoduchým príbytkom chudobných ľudí, ktorí tam často prijímali aj pocestných a poskytli im jednoduchý nocľah. Zaujímavosťou je, že v podobných skromných domoch, ktoré sú čiastočne vytesané do skál, žijú chudobnejšie vrstvy obyvateľov až dodnes.
Keď budete vchádzať do tejto budovy, musíte prejsť cez vstupnú bránu, ktorá je vysoká iba 1,2 metra. Takýmto spôsobom chceli zabezpečiť, aby sa každý návštevník pred vstupom k posvätnému miestu poklonil. Po Ježišovej smrti sa z jaskyne stalo pútnické miesto. Ľudia sa chodili pomodliť k jasličkám, do ktorých údajne Mária po prvýkrát položila svojho syna. Až v 6. storočí sa rozhodli na tomto mieste postaviť aj kostol, ktorý je v súčasnosti najstarším uchovaným kresťanským chrámom na svete.
S legendou o narodení spasiteľa je spojená aj Mliečna jaskyňa, ktorá sa nachádza v blízkosti Chrámu Narodenia Pána. Rozpráva sa, že keď Jozef s Máriou a malým Ježiškom utekali pred vojakmi, potrebovali sa niekde na noc skryť a oddýchnuť si. Vtedy vošli do jaskyne, kde Panna Mária dojčila svoje dieťatko. Počas kŕmenia jej kvapka mlieka padla na skalu, na ktorej sedela a tá zostala biela. Preto v Betleheme vznikla tradícia, že každá žena po pôrode prichádza k tomuto malému oltáriku s podobizňou Panny Márie, zmieša kriedu s vodou alebo s nejakou potravinou a modlí sa k tejto svätici. Veria totiž, že vďaka tomu budú mať pre svoje bábätko dostatok materského mlieka. Do jaskyne taktiež prichádzajú páry, ktorým sa ešte nepodarilo počať dieťatko, hľadajúc tu nádej a požehnanie.
Pri Betleheme sa nachádza aj miesto, kde sa údajne pastierom zjavil anjel, ktorý zvestoval príchod Božieho syna. Historici sa nevedia zjednotiť, kde presne to malo byť. Uvažuje sa o troch lokalitách v blízkosti centra. Jedna sa nachádzala na predmestí, druhá na severnej časti Betlehemu a tretia na blízkych poliach. Tie sa v súčasnosti nazývajú Polia pastierov a viacerí ich pokladajú za skutočné miesto, kde došlo k zjaveniu. Práve tam totiž v minulosti chodievali pastieri so stádami na pasienky a žili v skromných jaskyniach v okolí, čo potvrdzuje autenticitu tohto miesta ako ideálneho prostredia pre biblický príbeh.
V 5. storočí založil svätec Sabas na púšti neďaleko Betlehemu ortodoxný kláštor Mar Saba. Postupne z neho vzniklo malé mestečko, v ktorom žilo až 300 mníchov. Okrem dvoch kostolov tam mali niekoľko malých kaplniek, veľkú kuchyňu a spoločnú jedáleň pre všetkých obyvateľov, ako aj sklady, izby pre mníchov a dokonca aj miesto na nocľah pre náhodných pocestných. Tak veľký komplex si vyžadoval veľké množstvo vody, preto ju museli uskladňovať v štrnástich cisternách, demonštrujúc tak ich schopnosť prežiť a prosperovať v náročnom púštnom prostredí. Po dlhé stáročia tam žili nástupcovia tohto rádu a hneď potom, ako opustili priestory kláštoru, sprístupnili ich ako jednu z atrakcií pre verejnosť. No hlavnou podmienkou mníchov bolo, aby sa dodržiavali niektoré ich tradície. Kvôli tomu nemôžu až dodnes vstúpiť do Mar Saba ženy. Tie sa mohli pozerať na komplex iba z jedinej veže, ktorú dal zakladateľ postaviť pre svoju mamu. Táto tradícia je pozoruhodným príkladom pretrvávania starobylých pravidiel v modernom svete.
Juhovýchodne od Betlehema sa nachádza vysoká hora, na ktorej kedysi sídlil palác Herodesa Veľkého. Ten bol v minulosti majestátnym dielom, ktoré pozostávalo zo siedmich poschodí, čo svedčí o nesmiernej moci a ambíciách tohto vládcu. Jednotlivé komnaty boli honosne zariadené a z každého kúska sálal prepych a bohatstvo majiteľa. V súčasnosti sa už žiaľ nepodarilo uchovať z tejto úžasnej stavby veľkú časť. Mnoho miestností je zruinovaných, ale vy si môžete prezrieť aspoň základy toho, ako kedysi vyzeralo toto jedinečné miesto. Herodes vystaval palác vďaka otrokom, ktorí často pri práci v náročnom teréne prišli o život, čo odhaľuje temnú stránku takýchto monumentálnych projektov.
Celá oblasť okolo Betlehema je spojená s viacerými kresťanskými legendami. Napríklad mesto Hebron patrí medzi najhlavnejšie pútnické miesta Židov, ale zároveň je aj dôležitou biblickou lokalitou. Práve tam sa vraj mali usadiť Adam s Evou, keď boli vyhnaní z raja, čo podčiarkuje hlboké prepojenie regiónu s počiatkami biblických dejín.
V samotnom Betleheme sú Vianoce veľkou slávnosťou. Snom mnohých veriacich je stráviť vianočné sviatky práve na tomto jedinečnom mieste, aby tak mohli precítiť výnimočnú atmosféru týchto dní. Hlavný stromček sa nachádza na námestí Manger a celé mesto je nádherne vyzdobené svetlami a dekoráciami, ktoré umocňujú sviatočnú náladu. V deň Ježišovho narodenia sa tam konajú veľké procesie a na omšu do Chrámu Narodenia Pána sa dostane len pár vyvolených ľudí kvôli obmedzenej kapacite a obrovskému záujmu. Rovnaký problém je tiež prísť sa počas sviatkov pokloniť k jaskyni, v ktorej sa narodil Spasiteľ. Preto je vhodnejšie rezervovať si organizovanú tour, ktorá má isté lístky na tieto miesta a môžete sa tešiť na to, že si splníte jeden zo svojich veľkých snov. Na omšu často prichádzajú nielen kresťania, ale aj veriaci z iných náboženstiev, ktorí takto vzdávajú úctu Ježišovi, čo svedčí o univerzálnosti jeho posolstva.
Anjeli - Nebeskí poslovia a strážcovia
Anjel je nadprirodzená bytosť s krídlami, ktorá je považovaná za nebeského služobníka Božieho, posla a vykonávateľa Božej vôle medzi ľuďmi. Jeho kult je rozšírený nielen v kresťanstve, ale aj v judaizme a islame, čo svedčí o jeho transkultúrnom význame. Predobraz anjelov má v kulte dobrých a zlých duchov v polyteistických náboženstvách, kde boli uctievaní ako sprostredkovatelia medzi ľudským a božským svetom.
Podľa kresťanskej vierouky sa časť anjelov pod vedením Lucifera vzbúrila proti Bohu, preto boli navždy zavrhnutí, stali sa diablami a z neba ich vyhnal archanjel Michal stojaci na čele nebeského vojska dobrých anjelov. Táto dramatická udalosť formovala chápanie dobra a zla v teológii a umení. Okrem toho kresťanská tradícia učí, že každý človek má svojho anjela strážcu, ktorý ho sprevádza životom, chráni ho a vedie.
Zobrazenia anjelov sa menili v priebehu storočí. Na najstarších kresťanských pamiatkach sú zobrazení ako mladíci v bielom odeve, bez krídiel, symbolizujúci čistotu a duchovnú podstatu. Od 4. storočia sa však začali objavovať s bielymi krídlami, ktoré symbolizovali ich schopnosť prekonávať priestor a čas. Od raného stredoveku sa objavovali aj so zlatými alebo farebnými krídlami, odrážajúc tak umeleckú rôznorodosť a interpretácie. Od 15. storočia sa v ikonografii rozšíril obraz anjela ako malého dieťaťa s krídlami, ktorý dodnes nachádzame najmä na náhrobníkoch detí, vyjadrujúc nevinnosť a božskú ochranu.
V tradičnej kultúre vystupuje postava anjela pri mikulášskych obchôdzkach, kde často sprevádza Svätého Mikuláša a predstavuje dobrú, spravodlivú silu. Anjel je tiež kľúčovou postavou v betlehemských hrách, kde často nosí samotný betlehem, alebo v trojkráľových hrách, kde vystupuje ako hviezdonos, ukazujúci cestu kráľom. Zriedkavo sa objavuje aj vo fašiangových sprievodoch a v hrách pri zomretom, čo podčiarkuje jeho univerzálnu rolu posla medzi svetmi. Typicky ide o chlapca v dlhej bielej košeli s krídlami. Papierový čákov na hlave býva označený krížom, čo dodáva postave symbolický význam. Práve anjel bol ten, kto zvestoval pastierom radostnú novinu o narodení Vykupiteľa, čím sa stal neoddeliteľnou súčasťou vianočného príbehu a symbolom Božej komunikácie s ľudstvom.
Betlehem (Jasličky) - Vizualizácia Vianočného Zázraku
Betlehem, alebo aj jasličky, predstavuje umelecké, priestorové stvárnenie Svätej rodiny pri narodení Ježiša. Obsahovo vychádza z Biblického príbehu o narodení Ježiša, tak ako je opísaný v evanjeliách. Tak je opísané narodenie Ježiša Krista v Biblii, a tak je prespievané do krásnych vianočných kolied. Tak je stvárnené aj v podobe malých figúrok či veľkých postáv, ktoré boli súčasťou tohto mystéria. Betlehem, či jasličky sú aj dnes jedným zo symbolov Vianoc a stredobodom nášho bytia, ktoré nám pripomína hlboký duchovný význam tohto sviatku. Dnes sa najčastejšie na jeho výrobu využíva drevo, ale vyskytuje sa i papier, keramika, perník, piesok, vosk, sneh či ľad, čo svedčí o obrovskej kreativite a rôznorodosti v jeho stvárnení. Na pútnických miestach sa dokonca vyskytujú aj živé betlehemy, ktoré veriacim umožňujú hlbšie prežiť príbeh narodenia.
Tradícia jaslí, ako sa tiež zvykne nazývať betlehem, siaha až do 13. storočia. Za tvorcu prvého betlehema sa považuje sv. František z Assisi, ktorý v roku 1223 postavil v lesnej jaskynke pri dedinke Greccio v talianskej Umbrii jednoduché jasle medzi živými zvieratami - oslíkom a teliatkom. Obyčajným ľuďom tak sprítomnil narodeného Ježiša ako chudobné dieťa a pri Ňom práve pre chudobných odslúžil polnočnú vianočnú omšu. Týmto spôsobom chcel upriamiť pozornosť na to, v akej chudobe prišiel Ježiš na svet. Veriaci tak mohli priamejšie rozjímať nad Ježišovým narodením. Tento zvyk sa veľmi rýchlo rozšíril aj mimo Talianskeho územia, pričom sa k pôvodnej scéne s Jezuliatkom postupne pribúdali aj iné postavy - anjel, pastieri, traja králi, Mária s Jozefom a výtvarná scenéria sa menila na krajinu s mestečkom, prírodou a zvieratami. V Čechách sa prvé jasličky objavili v Prahe v 16. storočí u jezuitov.
Okrem samotného stvárnenia biblických udalostí slúžili betlehemy aj ako kulisa k vianočným hrám, ktoré sa predvádzali už v stredoveku. Náboženské divadelné hry sa nazývali mystériá alebo „hry zázračné“ a interpretovali výjavy z Biblie alebo zo života svätých. Ľuďom tak sprístupňovali evanjelium zrozumiteľnou, hranou formou. Pôvodne sa hrávali v kostoloch a postupne sa dostali aj na námestia. Pribúdali odchýlky od oficiálneho výkladu biblickej predlohy, vsúvali sa nebiblické prvky, žarty, do latinských textov prenikala ľudová reč. Ústrednou témou bola zvesť anjela pastierom o narodení Spasiteľa a ich poklona Božiemu Dieťaťu, no postupne sa hry obohacovali aj o ďalšie scény. Pribudli Mária s Jozefom hľadajúci nocľah, žiara betlehemskej hviezdy a putovanie troch mudrcov s darmi, Herodes a vražda nemluvniatok, útek svätej rodiny do Egypta. Objavili sa dokonca aj starozákonné motívy: dedičný hriech Adama a Evy, vyhnanie z raja a niektoré proroctvá o narodení Mesiáša, čo svedčí o komplexnosti a hĺbke týchto predstavení.
Vega Tv - Najväčší betlehem na svete
Vianočné mystériá sa tešili obľube aj u nás, na Slovensku, pričom najstaršie záznamy o nich pochádzajú z 15. storočia z Bratislavy, Banskej Štiavnice a Bardejova. S príchodom františkánov na Slovensko sa od konca 13. storočia rozšíril zvyk stavania betlehemov aj v našich kostoloch a postupne aj na verejných priestranstvách. Najstarší záznam o figurálnom betleheme na Slovensku hovorí, že od začiatku 16. storočia boli v kežmarskej radnici vystavené vianočné jasličky. V 18. storočí sa betlehemy stavali aj v domácnostiach šľachty a mešťanov. No stavanie pompéznych betlehemov vyhlásil za nedôstojné a rušivé cisár Jozef II. vo svojich osvietenských reformách v roku 1780. Paradoxne, s obmedzením budovania betlehemov v kostole sa stavanie jasličiek rozšírilo v domácnostiach jednoduchých ľudí. Na rozdiel od kostolných scén sa figúrky domácich betlehemov zmenšovali, ich výjavy tvorili drobné sošky. V dedinských domoch mali svoje miesto v stolovom - svätom kúte izby, kládli sa pred Vianocami a rozoberali až po Hromniciach, čím sa stávali súčasťou každodennej spirituality. Vyrábali sa z dreva, sadry, keramiky, vosku, vypletali z drôtu, čipky a šúpolia, špecifické boli figúrky z cesta či medovníkov, čo odráža regionálnu pestrosť a dostupnosť materiálov.
Spojenie biblického motívu a pastierskej tradície v sebe nesú aj naše jasličkové hry. Prenikanie ovčiarskych piesní do betlehemských hier a do kolied môžeme považovať za slovenské špecifikum. Veď práve pastieri strážiaci v noci svoje stádo boli prví, ktorým anjel zvestoval radostnú zvesť o narodení Spasiteľa. Biblický motív je vsadený do prostredia salaša, ľudové je aj prostredie - odev, rekvizity, repliky a spev. Jasličková hra má taký charakter, akoby sa príbeh neodohral v minulosti a ďaleko, ale akoby sa odohrával teraz a tu, doma. Takéto prevedenie biblického príbehu bolo určite bežným ľuďom bližšie a zrozumiteľnejšie. S betlehemom sa začínalo chodiť už v advente a končilo sa na Nový rok alebo na Troch kráľov. Domáci sa už nevedeli dočkať, všetci so vzrušením očakávali, kedy im „jasličkári“ zaklopú na dvere. A tak postupne vchádzali do izby, najskôr anjel v bielom rúchu s vencom na hlave, ktorý niesol betlehem. Za ním bača s valachmi Fedorom a Stachom oblečení v súkenných nohaviciach, bielych košeliach a s vysokými papierovými čapicami. V kožuchu naruby a so začiernenou tvárou prichádzal nemotorný Kubo, či - ako ho niekde volali - Starý, Klimo, Dedo, Gric, ktorí prinášali humor a ľudovosť do posvätného príbehu. Napriek regionálnym špecifikám mala betlehemská hra pomerne jasnú štruktúru. Začína sa predstavením pastierov, ktorí postupne - vrátane baču a Kuba - prichádzajú na scénu. Každý prednáša svoju žartovnú repliku, pričom sa navzájom doberajú. Stretnú sa v pastierskej kolibe, najedia sa, napijú a zaspia, ležiac jeden cez druhého. Vtedy sa objaví anjel spievajúci Glória! a zvestuje im radostnú novinu o narodení Vykupiteľa. Nasleduje ich cesta do Betlehema, kde obdarujú Jezuliatko ležiace v jasliach. Napriek hravosti a určitej komediálnosti cítiť z hier jemný lyrizmus, obradnosť a dôstojnosť. Počas hry betlehemci recitujú verše, spievajú, búchajú palicami aj tancujú odzemok. Na záver zaspievajú koledy a prednesú domácim vinš. Tí ich z vďaky obdarujú a vyprevadia preč, aby mohli dobrú novinu priniesť do ďalších domov.
V Malackách, rovnako ako v mnohých obciach a mestách, nemôže chýbať betlehem, ktorý dotvára vianočnú atmosféru. V Kostole Najsvätejšej Trojice, medzi Malačanmi známom aj ako farský či Biely kostol, ktorý je najstaršou sakrálnou pamiatkou v meste, je betlehem umiestnený v malej miestnosti vľavo od hlavného oltára. Okrem Svätej rodiny ho tvorí postava pastiera, kľačiaceho anjela a troch kráľov. Krásna scenéria sa nachádza v štylizovanej maštaľke. Na jej priečelí, ako je pri pôvodných betlehemoch zvykom, sa nachádza ďalší anjel - zvestovateľ - s veľkým nápisom Gloria in excelsis Deo, slovensky Sláva Bohu na výsostiach. Bola tu aj svietiaca hviezda - kométa, ale tú dávajú von, aby symbolicky priviedla ľudí k jasličkám s Ježiškom, pretože podľa hviezdy predsa išli aj traja králi. V minulosti vkladali sochy mudrcov do jasličiek až v deň ich príchodu, teda 6. januára. V súčasnosti sa betlehemská scenéria so všetkými postavami ľudí a zvierat inštaluje hneď celá tesne pred Vianocami. V Biblii je písané, že by tam mal byť aj oslík a vôl, ktorí dýchali na Ježiška a tak mu v zime zachránili život. Prázdne jasličky stojace samostatne vedľa betlehema sa dávajú na polnočnej omši pred oltár, aby do nich kňaz mohol uložiť Jezuliatko, no to už je celkom iná socha.
Betlehem v Kostole Najsvätejšej Trojice dal postaviť dekan Ján Hudec približne pred desiatimi rokmi. Pôvodný bol zničený, kostolník ho ponúkol do mestského múzea, kde ho renovovali. V kostole býval vystavený zboku, pretože od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia sa omše začali slúžiť tvárou k ľudu, takže jasličky už nemohli byť pri hlavnom oltári. Tento starší betlehem zahŕňa oveľa viac figúrok než súčasný betlehem a nechýba ani žiadaný oslík a vôl. Znázorňuje aj okolie maštaľky, veže nočného Betlehema, ovečky na skalách, viacero anjelov, ba dokonca i slona, na ktorom prišiel jeden z kráľov, čo svedčí o jeho bohatosti a detailnosti. Tento betlehem býva vždy pred Vianocami inštalovaný pri vstupe do mestského centra kultúry. Sochy súčasného betlehema vo farskom kostole sú zo živice.
Zaujímavým príkladom je aj spomienka na františkánskeho pátra Štefana Mušku, ktorý pôsobil v Malackách v 50. a na začiatku 60. rokov 20. storočia a vedel stavať sochy. Ako malí chlapci mu miništranti stáli vzorom, aj ich ruky odlieval do sadry, ako držali píšťaly a podobne. Vyrobil veľký betlehem, a čo bola rarita, bol zároveň pohyblivý. Išlo o jeden veľký kruh napojený na elektrinu, vďaka čomu pastieri chodili stále dokola. Keď narazili na takzvaný doraz či prekážku, poklonili sa. A uprostred mali oheň, vytvorený pomocou žiarovky, ventilátora a načerveno zafarbenej jemnej látky, čo vyzeralo ako plápolajúci oheň. Po koncile v 60. rokoch stával na bočnom oltári, kde bol už zmenšený. Taký istý, ale väčší betlehem, bude aj vo františkánskom kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie, taktiež zhotovený na podnet dekana Jána Hudeca pred desiatimi rokmi. Atmosféru dotvorí vianočný stromček a výzdoba.
Umenie tvorby betlehemov si ctí aj Múzeum Janka Kráľa, ktoré sa rozhodlo umocniť vianočnú atmosféru v meste. Už minulý rok bol pod arkády inštalovaný výjav narodenia Ježiša. Betlehem skrášľoval priestor pod arkádami. Autorom diela sú liptovskí ľudoví rezbári Miroslav Trnovský a Michal Trnovský žijúci a tvoriaci v Kalamenoch. Autori si dali záležať na znázornení témy tajomstva Vianoc, ktoré sa skrýva v narodení Ježiška. Súsošie z dreva tvorí svätý Jozef, Mária a dieťatko v jasliach. Nad nimi je umiestnená drevená kométa a dvaja anjeli, ktorí držia v rukách liturgický nápis „Sláva Bohu na výsosti“, čo je odkazom na historické piesne od Juraja Tranovského. V tomto roku budú jasle opäť inštalované pod arkádami a rozrastú sa o ďalšie postavy. Sochy budú znázorňovať troch mudrcov z Východu, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježiškovi. Rezbári zobrazia troch kráľov v takmer životnej veľkosti. Najvyšší z nich by mal merať 160 centimetrov. Dvaja mudrci nad jasličkami stoja a jeden kľačí, čím sa dosahuje dynamický a úctyhodný vizuálny dojem.
Dnes betlehem vnímame ako okrajovú záležitosť, skôr ako dekoráciu a doplnok vianočného stromčeka. Aj napriek tomu v niektorých oblastiach betlehemárske tradície pretrvali mnoho generácií a stále patria k rodinnému striebru. K najcennejším a najobdivovanejším betlehemom v Čechách patrí unikátny mechanický betlehem z Třebechovíc pod Orebom, dielo ľudových rezbárov Josefa Probošta a Josefa Kapuciána a autora mechanizmu Josefa Frimla. Třebechovický betlehem bol ako jediný betlehem v Českej republike vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, čo podčiarkuje jeho nesmiernu hodnotu.
Pre veriacich v rodinách je ľahké žiť adventom, navštevovať sväté omše spolu s deťmi a mať spoločnú modlitbu ako súčasť dennej rutiny. No čo robiť v rodinách, kde to majú inak? Kde rodičia nie sú aktívne veriaci alebo sú ateisti, ale deťom chcú vianočný zázrak dopriať? Mať základné informácie o náboženstvách sú súčasťou všeobecného rozhľadu a súčasťou našej kultúry. Príbeh narodenia Ježiška môže byť pre deti jednoduchý a interaktívny. Pri príbehu si možno pomáhať miniatúrami z tuby Betlehem a je len na rodičoch, či ho dieťaťu predstavia v jeden deň, alebo si postavičky budú pridávať postupne. Na začiatok je potrebná maštaľ, v ktorej sa celý príbeh odohráva. Môže to byť upravená akákoľvek krabica alebo nakreslené pozadie umiestnené na stôl. Vysvetlíme deťom, že toto je maštaľ, kde sa bude náš príbeh odohrávať, a zistíme, či vedia, čo to tá maštaľ vlastne je - miesto, kde spia zvieratá ako kravičky, ovečky, somárikovia. A že táto maštaľ sa nachádzala v meste Betlehem. Ako prvú predstavíme deťom matku, Máriu. Každý z nás má mamičku. Povieme, že Mária na svoje dieťatko ešte čaká a hľadá miesto, kde by sa mohlo narodiť. Spýtame sa, kto bude to bábätko a zdôrazníme, že na dieťatko, ktoré sa má narodiť, čaká celý svet. Mária sa vybrala do mesta Betlehem, kde chcela svoje bábätko porodiť. No v žiadnom dome sa pre ňu nenašlo miesto. A bábätko sa už pýtalo na svet. V maštali však nebola sama, boli tam zvieratká. Aké zvieratká by tam mohli byť? (Ak dieťa povie zvieratko, ktoré je v tube, vkladáme ho do Betlehema.) Mária do Betlehema neprišla sama, sprevádzal ju jej manžel, Jozef. Vysvetlíme, že Jozef pracoval ako tesár, a opýtame sa detí, čo robí tesár, aké nástroje môže používať a či si myslia, že je to ťažká práca. Na Vianoce sa narodilo bábätko, Ježiško. Ježiško priniesol na svet lásku a dobro. Hovorí sa, že keď sa narodil, na nebi sa objavila žiarivá hviezda (možno nalepiť kométu na betlehem). A túto novinu, že sa Ježiško narodil oznamoval pastierom anjel. O narodení Ježiška sa dozvedeli aj traja králi - Gašpar, Melichar a Baltazár. A priniesli mu tri vzácne a veľmi drahé dary - zlato, kadidlo a myrhu. Takéto dary sa dávali kráľom. Zlato bolo a stále je veľmi vzácne a o kadidle a myrhe sa hovorí, že dokážu liečiť, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť a dôležitosť narodenia kráľa. Hoci v betlehemoch zobrazujeme figúrky Gašpara, Melichara a Baltazára v honosnom rúchu, v skutočnosti sa Ježiškovi neprišli pokloniť králi, ale učenci z ďalekých východných končín. A je dosť možné, že neboli iba traja. V centre betlehemského výjavu stojí Mária s Jozefom a božské dieťa položené do jasličiek. Hlavnú scénu dopĺňa osol, vôl a letiaci anjel s posolstvom Gloria in excelsis Deo, teda Sláva Bohu na výsostiach. Hlavnú scénu dopĺňajú pastieri s ovečkami, traja králi so sprievodom a celý rad ľudí prinášajúcich dary, muzikantov, remeselníkov, zvierat, domčekov. Ako „darcovia“ sa označovali figúrky nesúce práve narodenému dieťaťu rôzne dary. Kým chudobní dedinčania sa prichádzajú podeliť o posledný kus chleba alebo ovčiu kožušinku, traja králi nesú cenné dary: zlato, kadidlo a myrhu.
Dieťa, Vianoce a Tradície - Od príchodu po hostinu
Slovo Vianoce pravdepodobne vzniklo z nemeckého slova Weihnachten a na našom území sa začalo používať pred viac ako tisíc rokmi. Slovom Vianoce označujeme nielen samotný Štedrý deň, ktorý je vždy 24. decembra, ale aj celé obdobie sviatkov a dní, ktoré sa k Štedrému dňu viažu. Na rozdiel od Veľkej noci nejde o pohyblivý sviatok, čo mu dodáva stálu a predvídateľnú pozíciu v kalendári. Predvianočné obdobie a samotné vianočné sviatky sú oveľa dlhšie. Najdôležitejšie trojdennie je iba vyvrcholením príprav. Začína sa dňom sv. Martina (11. november) a končí sa na Troch kráľov (6. január), čím sa vytvára dlhý a bohatý cyklus tradícií.
Predvianočné obdobie pre našich predkov začínalo už na svätého Martina, ktorý sa každoročne oslavuje 11. novembra. Týmto dňom sa končil poľnohospodársky rok a začínalo obdobie príprav na zimu. Pre ľudí to znamenalo veľkú zmenu v štýle práce. Počas zimy sa pracovalo vnútri. Opravovalo sa náradie. Gazdiné sa venovali pradeniu, tkaniu alebo páraniu peria. Často sa spolu stretávali a dlhé chvíle si krátili spievaním, či rozprávaním o mágii a čarodejníctve. Rozprávali sa povery o strigách alebo démonoch, ktoré svojimi čarami chcú uškodiť ľuďom, ich majetku a zvieratám. Dni sa rýchlo skracovali a vonku bolo čoraz chladnejšie. V našich predkoch to vyvolávalo obavy alebo až strach. Mysleli si, že prevaha noci nad dňom symbolizuje prevahu zla nad dobrom. Predvianočné obdobie sa spájalo s množstvom rituálov a povier, ktoré ich mali od zla a zlých síl ochrániť. Najvýznamnejšími boli Stridžie dni. Začínali sa na Katarínu (25. november) a končili dňom zimného slnovratu (21. december). 25. november bol zároveň posledným dňom, v ktorom sa mohlo spievať, tancovať a hodovať. Ďalším ránom začínalo pôstne adventné obdobie (jedlá sa pripravovali bez mäsa a tuku), ktoré trvalo až do polnoci Štedrého dňa.
Stridžie dni vrcholili na Luciu (13. december). Chlapci si vyrábali takzvaný Luciin stolček, s ktorým mohli ísť na polnočnú omšu a odhaliť všetky strigy v okolí. Na odháňanie zlých síl sa používali bylinky, mastičky, cesnak, svätená voda aj krížik z tisového dreva. Známym rituálom bolo veštenie budúcnosti počas Lucie. Dievčatá a mladé ženy si zapisovali na dvanásť papierikov mená potenciálnych nápadníkov a každý deň až do Vianoc jeden papierik spálili. Ten, ktorý zostal posledný, predstavoval meno budúceho manžela. Zaujímavosťou bolo, že počas Stridžích dní sa nikomu nič nepožičiavalo, nepredávalo a ani nedávalo. Ktorákoľvek žena mohla byť striga a stačilo, aby z gazdovstva uchmatla steblo slamy alebo triesku, čo by domácnosti prinieslo smolu. Tento zvyk časom nabral na intenzite až do takej miery, že bola počas Stridžích dní z dvora vykázaná akákoľvek žena. Verilo sa, že strigy sú tak šikovné, že sa do domu alebo maštale dostanú aj cez kľúčovú dierku. Budovy sa preto kropili svätenou vodou, potierali cesnakom alebo sa nad dverami urobil drevený krížik. Z rozdrveného koreňa čakanky alebo z diviačieho sadla sa vyrábali čarovné mastičky, ktoré sa nanášali na dvere domu alebo maštale. Na odplašenie stríg sa robil aj veľký hluk, čím sa snažili vytvoriť odstrašujúce prostredie pre zlé sily.
V stredoveku zaviedla cirkev advent, ktorý z časti nahradil tieto pohanské zvyky a tradície. Niektoré z nich sa ale dostali do kresťanskej liturgie. Advent trvá štyri týždne pred Vianocami. Toto slovo pochádza z latinčiny (adventus) a znamená príchod (Ježiša). Je teda časom očakávania a duchovnej prípravy na príchod Krista. Jednou z najvýznamnejších tradícií adventu je adventný veniec. Ten sa v slovenských domácnostiach (kresťanských aj ateistických) vyskytuje dodnes. Veniec má štyri sviečky, ktoré sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Každá sviečka predstavuje jeden aspekt duchovného života. Veniec býva často dekorovaný ihličím, sušenými kvetmi, sušenými pomarančmi, imelom alebo vianočnými dekoráciami. Vianočný veniec si môžete kúpiť alebo jednoducho vyrobiť aj doma, čo umožňuje osobnú účasť na tejto tradícii. Deťom sa v tomto období často venujú adventné kalendáre, ktoré im pomáhajú skrátiť čakanie na Vianoce.
Svätý Mikuláš bol biskup z Myry (dnešné Turecko), známy svojou štedrosťou a starostlivosťou o chudobných a deti. V minulosti mal deň svätého Mikuláša na Slovensku náboženský a ľudový význam. V mnohých slovenských dedinách a mestách sa v noci z 5. na 6. decembra konali Mikulášske obchôdzky. Skupiny prezlečené za svätého Mikuláša, anjela a čerta chodili od domu k domu, kde navštevovali najmä deti. Mikuláš nosil darčeky deťom, ktoré boli počas roka poslušné a čert symbolicky strašil tie, ktoré boli neposlušné, čím sa deti učili rozlišovať medzi dobrom a zlom. Deti si večer pred Mikulášom (5. decembra) nachystali svoje čisté čižmičky na okno alebo k dverám, aby im Mikuláš mohol zanechať darčeky. Tie zahŕňali ovocie (najmä jablká, orechy), medovníky, či drobné hračky. Tradícia svätého Mikuláša bola tiež spojená so starostlivosťou o chudobných. V dedinách často bohatší ľudia a statkári pomáhali chudobným rodinám a deťom počas tohto sviatku, čím sa symbolicky napodobňovala štedrosť svätého Mikuláša. Sviatok svätého Mikuláša mal aj náboženský rozmer. Na počesť svätca sa v mnohých kostoloch konali omše, počas ktorých sa zdôrazňovali jeho cnosti, ako sú štedrosť, pokora a láska k blížnym. Sviatok svätého Mikuláša sa na Slovensku oslavuje dodnes, pričom si zachováva veľa zo svojich pôvodných prvkov, no v modernej podobe. Mikuláš je často zobrazovaný ako starý muž v biskupskom odeve s mitrou a palicou, ktorý je symbolom láskavosti a starostlivosti o deti.
Predvianočné obdobie začínalo dva až tri týždne pred Vianocami a spájalo sa s intenzívnymi prípravami. Rodiny sa na sviatky pripravovali nielen duchovne, ale aj prakticky. V domácnostiach sa robilo veľké upratovanie, aby bol dom čistý a pripravený na príchod Krista, čo symbolizovalo duchovnú čistotu. Jedným z najdôležitejších aspektov príprav bolo pečenie vianočných dobrôt. Na Slovensku sa tradícia pečenia vianočných koláčov udržiava po stáročia. Typická je vôňa škorice, klinčekov alebo anízu, ktoré napĺňajú domovy sviatočnou atmosférou. Základom vianočného pečenia je hojnosť. Voľakedy sa pieklo už od sv. Kataríny. Hojnosť koláčov symbolizovala hojnosť rodiny celý budúci rok. Medzi najznámejšie patria medovníčky, ktoré sa piekli už niekoľko týždňov pred Vianocami, pretože museli zmäknúť. Medovníčky mali slúžiť nielen ako pochúťka, ale často sa používali aj ako ozdoby na vianočný stromček, čím získavali aj estetický význam.
Ďalšou tradičnou vianočnou pochúťkou sú oblátky. Oblátky sa piekli v špeciálnych formách, ktoré mali rôzne kresťanské motívy, napríklad kríž, Betlehem alebo hviezdu. Jedli sa Štedrý večer ako predjedlo - spolu s medom a cesnakom. Oblátky symbolizovali telo Krista a med predstavoval sladkosť jeho prítomnosti v našich životoch. Piecť oblátky bola významná úloha, ktorá voľakedy patrila učiteľom. Deti na začiatku adventu vyzbierali po celej dedine suroviny na ich výrobu. Pred Vianocami už hotové oblátky roznášali aj s vinšom, ktorý zložil pán učiteľ. Odmeny, ktoré za oblátky dostali, odovzdali učiteľovi, čo predstavovalo dôležitú komunitnú tradíciu. Piekli sa aj kysnuté koláče - makové, orechové, tvarohové alebo lekvárové. V niektorých oblastiach sa robil štedrák - kysnutý koláč, ktorý bol bohato plnený vrstvami maku, lekváru, tvarohu a orechov. Piekol sa na Štedrý deň, aby bol čo najčerstvejší. Inde bola tradičná calta - akýsi predchodca vianočky. Okrem pečenia a varenia sa pripravovali aj vianočné dekorácie. V mnohých rodinách sa vyrábali domáce ozdoby, ktoré mali osobitný charakter a odrážali kreativitu domácností. Počas sviatočného obdobia sa nesmelo zametať, aby sa nevymietlo z domu šťastie. Na zabezpečenie blahobytu sa hádzali orechy do kúta. Vstávalo sa skoro ráno. Ženy museli všetko navariť a muži zase nachystať vodu, drevo a obstarať zvieratá. Počas sviatkov sa už potom nesmelo pracovať, aby si všetci mohli užiť pokoj a odpočinok.
Počas Štedrého dňa sa dodržiaval pôst a jedli sa iba bezmäsité jedlá. Pôst trval až do vykuknutia prvej hviezdy, kedy rodina mohla zasadnúť k štedrovečernej hostine, alebo až do polnočnej omše, ktorá pôst ukončila. Na stole musela byť naozajstná hostina - zo všetkého, čo sa počas roka urodilo. Nemohol chýbať cesnak, cibuľa, chlieb, vianočka a ovocie. Pod obrus sa dávala šupina z kapra alebo minca, ktoré mali zabezpečiť dostatok peňazí na budúci rok, symbolizujúc tak hojnosť a prosperitu. Večera začínala spoločnou modlitbou a príhovorom najstaršieho člena rodiny. Pripíjať sa muselo silným alkoholom. Gazdiná potom urobila krížik na čelo všetkým členom rodiny - pomocou cesnaku namočeného v mede, ktorý mal ochranný a posvätný význam. Gazda rozkrojil jablko - v strede musela byť hviezdička, aby bola rodina ďalší rok zdravá a šťastná. Kúsok z jabĺčka dal gazda každému členovi rodiny - na znak súdržnosti a jednoty. Pred večerou sa jedli oblátky s medom a cesnakom. Nasledovala kapustnica, v ktorej ale nebolo mäso alebo klobása, skôr sušené hríby alebo slivky. V niektorých oblastiach sa namiesto kapustnice jedla šošovicová polievka. Strukoviny predstavovali blahobyt a symbolizovali hojnosť v nadchádzajúcom roku. Na stôl sa prestieralo aj pre zomrelých členov rodiny, čo bola úcta k predkom. Od večere sa nemohlo vstávať, inak dotyčný mohol v priebehu roka zomrieť, preto sa všetky chody rovno naložili na stôl. Za stôl si ľudia nemohli sadať pohnevaní, museli si odpustiť, aby bol stôl plný harmónie a lásky. Menej známy zvyk sa týkal slobodných dievčat. Tie za seba hádzali topánku. Ak sa špička obrátila smerom k dverám, znamenalo to, že sa dievča do roka vydá. Ak sa smerom k dverám obrátila päta topánky, ostalo dievča ďalší rok slobodné, čo dodávalo večeru štipku hravého veštenia. Tradičným chodom bol kapor alebo iná ryba. Ryba sa považovala za pôstne jedlo a zároveň sa verilo, že zjesť na Vianoce zviera, ktoré má krídla znamená, že z domu uletí šťastie. K rybe sa podával zemiakový šalát. Na stole nesmeli chýbať opekance a sladké dobroty (medovníky, kysnuté koláče a ďalšie), ktoré dopĺňali bohatú štedrovečernú hostinu. Omrvinky zo štedrej večere boli posvätné a nesmeli sa vyhodiť, používali sa na zabezpečenie úrody a ochranu zvierat, čím sa uzatváral kruh vianočných rituálov spojených s prosperitou a úctou k prírode.
Vianoce sú jedným z najvýznamnejších a najkrajších sviatkov roka. Ich posolstvo tkvie vo viere, že vždy môžeme byť lepší a rovnako tak i náš svet. Tento sviatočný čas nám pripomína hlboký význam lásky, rodiny a nádeje, ktoré sú neoddeliteľne spojené s príbehom dieťaťa narodeného v Betleheme, s príchodom anjela a s bohatou mozaikou tradícií, ktoré sa uchovali po stáročia.