PhDr. Anton Habovštiak, CSc. (∗ 22. september 1924, Krivá - † 14. apríl 2004, Bratislava) bol mimoriadne významnou osobnosťou slovenského kultúrneho a vedeckého života. Svojou činnosťou pokrýval široké spektrum oblastí, bol uznávaným slovenským jazykovedcom, etnografom, plodným spisovateľom, aktívnym publicistom a zároveň neúnavným zberateľom ľudovej slovesnosti. Jeho rozsiahle dielo a celý život sú neoddeliteľne spojené predovšetkým s Oravou, regiónom, ktorý bol jeho rodiskom a ktorý s hlbokou láskou a vedeckou precíznosťou preskúmal a zvečnil vo svojej bohatej tvorbe.
Formujúce Roky na Orave a Cesta za Vzdelaním
Anton Habovštiak sa narodil 22. septembra 1924 v obci Krivá do typickej oravskej roľníckej rodiny. Pochádzal z máľoroľníckej, čiže chudobnej rodiny, kde mali síce kúsok pôdy, avšak nie príliš úrodnej. Táto skutočnosť viedla k tomu, že jeho otec musel pracovať ako sezónny robotník. Detstvo prežil bez otca, ktorý strávil desať rokov ako robotník v Kanade. Napriek skromným pomerom a otcovej neprítomnosti bola rodinná pôda formujúcim prostredím. Ako opisuje jeho neter, z ich dvora v Krivej vychádzal okrem zimy takmer denne volský záprah, z ovčína sa prihovárali ovce, kotkodákali sliepky a výrazným zdrojom živobytia boli dve kravy. Toto autentické oravské prostredie, plné prírody a tvrdej práce, inšpirovalo Antona Habovštiaka už od útleho veku. Začal si zapisovať nárečové texty z oravskej oblasti, ktoré neskôr mimoriadne využil a uplatnil vo svojom bádateľskom a tvorivom živote.
Mimoriadny vplyv na jeho rodinu a jeho samotného mali aj rehoľné sestry z Kongregácie sestier Svätého kríža a kňaz Viktor Milan. Tieto vzdelané učiteľky a zdravotníčky, ktoré duchovný Viktor Milan doviedol do Krivej, zohrali kľúčovú úlohu. Pomohli zachrániť pred smrťou jeho matku a zároveň ho dopomohli k vzdelávaniu v školách, lebo si všimli jeho výnimočné nadanie. Práve toto prostredie, ktoré formovali sestry sv. Kríža a kňaz V. Milan, v ňom zanechalo hlboký duchovný základ, ktorý sa neskôr prejavil v celom jeho diele.
V rokoch 1946 až 1951 pokračoval vo svojom akademickom vzdelávaní na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval slovenčinu a francúzštinu. Po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia sa jeho životná dráha natrvalo spojila s vedeckou prácou.
Jazykovedný Ústav Ľudovíta Štúra a Medzinárodný Všeslovanský Jazykový Atlas
Po skončení vysokoškolského štúdia Anton Habovštiak pracoval až do roku 1994 v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Do roku 1993 bol aktívnym pracovníkom a od roku 1993 pôsobil na dôchodku, čo však neznamenalo koniec jeho vedeckej činnosti. Celý život zasvätil vedeckej práci v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra, kde sa venoval predovšetkým výskumu slovenských nárečí, najmä oravských. V tejto oblasti uplatňoval predovšetkým metódy jazykového zemepisu. V rámci svojej jazykovednej praxe sa zaoberal dialektológiou slovenského jazyka, čo bolo jadrom jeho vedeckého záujmu.
Najväčšiu pozornosť venoval dialektológii a pracoval na medzinárodnom všeslovanskom jazykovom atlase. Tejto rozsiahlej a náročnej činnosti sa venoval viac ako 30 rokov. Bol stálym a váženým zástupcom Slovenska v tejto významnej inštitúcii, ktorá zahrňovala odborníkov zo všetkých slovanských krajín a rečových skupín. Táto medzinárodná spolupráca priniesla výsledok v podobe ucelenej práce, aká nemá v doterajších dejinách slovanstva obdobu, čo svedčí o výnimočnom prínose Antona Habovštiaka k poznaniu spoločných koreňov a divergencií slovanských jazykov.
V rámci Slovenska spracoval najmä oravské nárečia a nárečia Gemeru. Jeho rozsiahla a dôkladná práca s názvom Oravské nárečia (1965) detailne opisuje oravské nárečia, ktoré delí na dolnooravské, stredooravské a hornooravské. Materiál pre túto prácu si zbieral osobne, pričom sa spoliehal na cenné autentické nárečové ukážky, získané priamo od miestnych rozprávačov z jednotlivých oblastí a dedín, čo dodáva dielu mimoriadnu vedeckú hodnotu a autentickosť. Základné prvky slovenských nárečí zhodnotil v monumentálnej práci Atlas slovenského jazyka. Táto práca má mimoriadny význam, pretože poukazuje na pôvod slovenského jazyka vôbec a na základe slovotvorných prejavov považuje západné Slovensko za najstaršie slovanské osídlenie. Bol spoluautorom prvého a štvrtého zväzku monumentálneho Atlasu slovenského jazyka (1968 - 1984).V oblasti lexikografie mal možnosť samostatne rozvinúť svoju prax ako člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí I (1994). Svoje rozsiahle skúsenosti a vedomosti zúročil najmä pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkov slovenských nárečí, ktoré predstavovali mimoriadny prínos pre štúdium slovenskej dialektológie. Okrem týchto rozsiahlych diel bol autorom monografií ako Oravské chotárne názvy (1970), Oravci o svojej minulosti (1983) a Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov so zreteľom na lingvistickú geografiu (1993). Riešil teoretické i praktické problémy lexikálnej a sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu, vrátane jej plastického zobrazenia na mapách, a to z širšieho slavistického hľadiska.
Okrem dialektológie sa venoval aj otázkam spisovného jazyka, štylistike, onomastike, lexikologickej a lexikografickej problematike. Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekcii. Vo viacerých štúdiách analyzoval jazyk, reč, slovník a umelecký štýl v dielach slovenských spisovateľov, ako sú M. Kukučín, T. H. Florin, F. Hečko, J. Bodenek a iní. Samostatne vydal aj knihu Hviezdoslav a slovenčina (1969), ktorá svedčí o jeho hlbokom záujme o literárny jazyk a jeho vývoj.
Spisovateľ a Zberateľ Ľudovej Slovesnosti: Most medzi Vedou a Fantáziou
S jazykovedným a vlastivedným bádaním Antona Habovštiaka úzko súvisela aj jeho rozsiahla literárna tvorba, ktorá predstavuje ďalší pilier jeho celoživotného diela. Inšpirovaný prostredím, z ktorého vzišiel, a ktorému zasvätil značnú časť svojho vedeckého života, začal si zapisovať nárečové texty z oravskej oblasti. Tieto materiály neskôr využil a uplatnil vo svojom bádateľskom a tvorivom živote. Počas dialektologických terénnych výskumov venoval pozornosť aj ľudovej slovesnosti, čím obohacoval nielen svoj vedecký archív, ale aj studnicu inšpirácie pre svoju spisovateľskú dráhu. Na základe získaných ľudových motívov napísal viacero zbierok rozprávok a povestí, v ktorých bohato využil hlbokú studnicu nárečovej lexiky, frazeológie a syntaxe. V jeho literárnych dielach sa zreteľne prejavuje aj pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov, ktoré formovali generácie.
Čitatelia mu neraz adresovali otázku, ako vraj súvisí vedecké poznávanie s fenoménom fantázie, čo tak veľmi charakterizuje slovesný útvar, akým je rozprávka. Anton Habovštiak dokázal spojiť prísnu vedeckú metodiku s bohatou predstavivosťou, čím vytvoril diela, ktoré sú cenné tak pre jazykovedcov, ako aj pre širokú čitateľskú obec. Horlil za zachovanie nárečových prvkov v spisovnej slovenčine a nabádal k tomu spisovateľov, novinárov i publicistov, pričom zdôrazňoval, že ide o obrovské národné bohatstvo, ktoré je potrebné chrániť a rozvíjať.
- Pastierik a zbojníci (1963)
- Zakliate ovečky pod Rozsutcom (1966)
- Kráľovič a krásna Zuzana (1968)
- Proroctvo kráľa Mateja, Zlaté dukáty v Choči (obe 1970)
- Kráľ a múdry sedliak (1972)
- Viktorine zvony (1974)
- Skamenená dievka (1977)
- Oravské povesti (1978)
- Jánošíkova studnička, O orlovi na Bielej skale (obe 1980)
- Snehobiela košeľa (1981)
- Kukučkine slzy (1986)
- Poklad nad všetky poklady, Trojaké husličky (obe 1991)
- Povesti o Oravskom zámku (1994)
- Kniha rozprávok (1997)
- Remeslo má zlaté dno (spolu s K. Habovštiakovou, 1998)
- Vianočné rozprávky (1998)
- Povesti z oravskej doliny (2002) a mnohé ďalšie.
Okrem rozprávok a povestí sa Anton Habovštiak venoval aj mládeži, pre ktorú napísal historické romány ako Plátennícka pieseň (1985) a Plátennícka pieseň a jej finále (1999). Osobitnú časť jeho diela tvoria eseje a populárno-náučná literatúra. Vydal napríklad Oravské chodníčky (1985), Dni sviatočné i všedné (1995), Sedem posledných slov Spasiteľa na kríži (1995). Náboženskej tematike sa týkala aj populárno-náučná kniha Cesta kríža (1992). Ako prozaik vydal zbierky noviel Volanie domova (1992) a Mať moja, mať moja (1999), a poviedkové súbory Aj také sú Božie cesty (1995), Srdcia, čo našli lásku (1999), knihy Za mrakmi je moje milované Slnko (1996) a Boli soľou i svetlom (2001).Jeho práca Oravci o svojej minulosti (1983) obsahuje cenné svedectvá o zvykoch, obyčajoch, veršovankách a textoch, ktoré zozbieral od miestnych obyvateľov pri rôznych príležitostiach a v rámci ročných období. Táto kniha je nielen etnografickým prameňom, ale aj živým zrkadlom oravskej duše a jej kultúrneho bohatstva.
Duchovný Rozmer a Svedectvo o Sestre Zdenke
Duchovnosť, láska k múdrosti a hlboký zmysel pre spravodlivosť tvorili neoddeliteľnú súčasť osobnosti Antona Habovštiaka a prenikali celým jeho dielom. Ako uvádza jeho neter MUDr. Anna Kováčová - Habovštiaková, rodičia ho vždy viedli k láske k prírode, vrchom, poézii, umeniu, piesňam, literatúre a knihám. Prenášal to všetko dobré, krásne, mysľou hlboké a vierou pevné, čo mu jeho prostredie vštepilo, do menej poetického či menej priateľského prostredia na Dolniaky, do ďalších rodín, medzi inteligenciu Bratislavy, do umeleckého prostredia, kde pôsobil, do Slovenskej akadémie a do najrôznejších médií. Tieto oravské hodnoty výrazne vplývali na výchovu jeho detí a ich nasmerovanie. Vždy viedol seba, svoju rodinu, čitateľov a všetkých, na ktorých mal dosah, k hľadaniu zmyslu pre pravdu, krásu a poéziu, k hľadaniu skutočného zmyslu života.
Anton Habovštiak bol všestranný a pre svoju ľudskosť, vzdelanosť a veľkodušnosť nemal nepriateľov. Naopak, ľudia si ho vážili najmä pre ľudský prístup k blížnemu, lebo vždy zanechával dojem, že práve vás má rád, ak sa prihovoril, či šlo o bežného človeka, alebo vysokopostavené osoby. Vždy vedel obdarovať slovom, lebo mal múdrosť človeka schopného akceptovať každého, prihovoriť sa tak najposlednejšiemu, ako i tomu na najvyššom postavení vo vedomí jeho ľudskej dôstojnosti.
Vrcholom jeho duchovnej a biografickej tvorby, a pre mnohých aj celkovo najvýznamnejším dielom, je kniha Sestra Zdenka (2003). Táto kniha je svedectvom o živote jeho rodáčky z Krivej - rehoľnej sestry Zdenky Schelingovej, ktorú pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú počas jeho návštevy Slovenska v roku 2003. Životopis sestry Zdenky, ktorý Anton Habovštiak spracoval, bol priamym podkladom pre jej blahorečenie. Po jeho smrti v roku 2004, keď jeho blízki zostavovali knižku Spomienky na Antona Habovštiaka, mnohí prispievatelia považovali práve životopis sestry Zdenky za najvýznamnejšie otcovo dielo, hoci vnímali aj jeho prínos pre beletriu, nevšedné jazykovedné dielo - dôkazy, že slovenčina patrí k najstaršiemu jazyku Slovanov na území západného Slovenska, i obrovské vedecké dielo v slovanskom svete. Dielom o sestre Zdenke podal tak veľmi potrebný výklad, kľúč, vysvetlenie pre „rozlúštenie záhad“, hrôz smrti a nádej na stretnutie v nebi. Spoluväzenkyňa sestry Zdenky, Helena Kordová - Wildeová, ho dokonca nazvala „Milosrdný brat Anton“, čo výstižne charakterizuje jeho hlbokú empatiu a ľudskosť.
Publicistická Činnosť a Regionálne Monografie
Okrem svojho vedeckého a literárneho pôsobenia bol Anton Habovštiak aktívny aj v oblasti publicistiky a popularizácie vedy. Neustále bol aktívny v besedovaní, oponovaní a popularizovaní, často písal do dennej tlače. Svojim angažovaným prístupom prispieval k šíreniu poznatkov o slovenskom jazyku, kultúre a histórii medzi širokou verejnosťou.
Významnou súčasťou jeho diela sú aj vlastivedné regionálne monografie, ktoré úzko súviseli s jeho jazykovedným a vlastivedným bádaním. V týchto prácach detailne mapoval históriu, kultúru, zvyky a jazykové špecifiká jednotlivých obcí, predovšetkým tých oravských. Medzi jeho najvýznamnejšie vlastivedné monografie patria:
- Oravská Polhora (1989)
- Hruštín (1990)
- Oravská Lesná (1991)
- Vavrečka (1994)
- Dlhá nad Oravou (2000)
- Malatiná (2005)
Tieto diela sú cenným zdrojom informácií pre historikov, etnografov, jazykovedcov a všetkých záujemcov o regionálnu históriu Slovenska. Anton Habovštiak v nich svedomito zaznamenal a spracoval bohatstvo oravského regiónu, čím zabezpečil jeho uchovanie pre budúce generácie.
Trvalý Odkaz a Uznanie
Dielo a život Antona Habovštiaka boli ocenené aj štátnym vyznamenaním Pribinov kríž I. triedy, čo svedčí o uznaní jeho mimoriadneho prínosu pre slovenskú spoločnosť. Dňa 22. septembra 2024 bola pri príležitosti 100. výročia od jeho narodenia odhalená pamätná tabuľa, ktorá symbolizuje trvalé uznanie jeho práce ako spisovateľa, jazykovedca a publicistu.Jeho dcéra, MUDr. Anna Kováčová - Habovštiaková, často spomína na jeho odkaz. Zdôrazňuje, že otec im dal nesmierne veľa vzdelaním a vedomosťami, ale nezanedbával tú najdôležitejšiu výchovu - ktorou je výchova svedomia a formovanie k vyznávaniu pravých hodnôt. Hodnoty - kresťanské hodnoty - a návrat ku koreňom našej aj európskej identity, si podľa nej žiada i dnešný tak veľmi pokazený svet. Otec nás vždy viedol k tomu, aby sme hľadali zmysel pre pravdu, krásu a poéziu, hľadali skutočný zmysel života. Jeho život bol príkladom človeka, ktorý si vybral múdrosť a miloval najviac múdrosť vedieť milovať a odpúšťať. Prečo si vybral filozofiu, keď sa ho pýtali, prečo si nevybral iný odbor, vysvetlil v perfektnom článku "Prečo som šiel na filozofiu". Všetci sa čudovali, prečo ide tam, „kde nič nezarobí“, ale on mal lásku k múdrosti, k filozofii, a to ho viedlo k celoživotnému hľadačstvu.
Na záver, pri odkrývaní pamätnej tabule 22. septembra 2024, odzneli veľmi trefné slová z Knihy syna Sirachovho, ktoré výstižne popisujú Antona Habovštiaka a jeho trvalý odkaz: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili. Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im - aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy. Ich telá odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.“ Tento citát dokonale vystihuje podstatu osobnosti a diela Antona Habovštiaka, ktorého odkaz pretrváva v jeho vedeckých prácach, literárnych dielach a v hodnotách, ktoré zanechal budúcim generáciám. Jeho pôsobenie je neprehliadnuteľným prínosom k slovenskej kultúre a národnej identite.
tags: #anton #habovstiak #narodenie