Vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami je v ľudskom živote jedným z najhlbších a najkomplexnejších. Často ho sprevádzajú radosti, láska, nezištná pomoc, ale aj výzvy a niekedy i jemné napätia, najmä pokiaľ ide o výchovné prístupy a stravovacie návyky. Fráza „babka zerie dieťa“ môže metaforicky vystihovať tú intenzitu, s akou sa starí rodičia venujú vnúčatám - či už je to prehnané rozmaznávanie sladkosťami, alebo naopak, hlboká emocionálna podpora a zohrávanie kľúčovej úlohy pri ich zdravom vývoji. Tento článok sa ponára do rôznych aspektov tohto jedinečného puta, od riešenia diétnych návykov až po inovatívne liečebné metódy, ako je hipoterapia, ktoré môžu obohatiť život detí a celej rodiny.
Keď babka „zerie“ jedlom: Výživa, alergie a rodičovské dilemy
Jedným z najčastejších zdrojov trenia medzi generáciami sú stravovacie návyky. Informácie o „bábskej zerie“ (pravdepodobne ide o preklep a malo by byť „babka zerie“, čo v kontexte stravy psov naznačuje kŕmenie psa nevhodnou stravou zo strany staršej osoby) a jej príznakoch súvisia s diétnymi problémami a potenciálnymi alergiami u psov. Ak si vezmeme túto analógiu k srdcu, môžeme ju aplikovať na ľudské deti. Často od rodičov počúvame ponosy na to, že keď zveria deti babičke, môžu si byť istí, že ich nakŕmi nejakými vecami, ktoré už stokrát povedali, že ich dieťa jesť nemá - čokoládou, keksíkmi, cukríkmi, čokoládovými „cereáliami“.
Starší ľudia majú často tendenciu kŕmiť psov (a často aj vnúčatá) lacnými granulami alebo zvyškami jedla, čo môže viesť k alergiám a iným zdravotným problémom. Rovnaký problém sa prenáša aj na deti, keď kombinácia nekvalitnej stravy a benevolentného prístupu k stravovaniu môže viesť k zdravotným problémom. Medzi príznaky alergie alebo intolerancie, ktoré sa môžu prejaviť u detí podobne ako u psov, patrí škrabanie (napríklad z ekzémov), problémy so stolicou (hnačka, mäkká stolica, alebo naopak zápcha) a kožné problémy. Rodičia sa snažia o vyváženú stravu, zdravé jedlá a limitovanie sladkostí a sladených nápojov. Môže byť veľmi frustrujúce, ak počas pobytu u starých rodičov dieťa kontinuálne zažíva iné pravidlá.
Riešiť, či neriešiť babičkine pravidlá, je častou otázkou. Niekedy sú starí rodičia ešte aj „domasedi“ či televízni maniaci, či už zo svojej podstaty alebo s ohľadom na vek a fyzické limity. O to je to horšie, že ak je dieťa u nich, má úplne iný režim. Okrem toho, že dostáva veľa nevhodného jedla, ešte sa aj málo hýbe. Otázkou potom ostáva, čo s tým ako rodičia chceme/môžeme robiť. Niekedy je to naozaj ťažké, najmä pokiaľ u babky a dedka má dieťa tráviť veľa času, keď sa napríklad oň majú starať denne. Prejaviť a vyjadriť svoj nesúhlas, sklamanie z toho, že nerešpektujú vaše pravidlá, a riskovať nepochopenie a hnev druhej strany, alebo to nechať tak a dúfať, že dieťa časom pochopí, kde platia aké pravidlá? Tak ako vo všetkom v rodičovstve, budete musieť urobiť to, čo sa zdá ako najlepšie pre dieťa a vašu rodinu.
Vo všeobecnosti platí zlatá stredná cesta. Niekedy je nevyhnutné sa ozvať. A niekedy je v poriadku nechať to tak. Napríklad, ak vaše dieťa trpí potravinovou alergiou, je na nejaký druh potravín citlivé, prípadne, ak máte pocit, že vaše dieťa je veľmi aktívne po sladkostiach a cukre obsiahnutom v sladených nápojoch, alebo ak prišlo domov s bolesťou brucha potom, čo mu babička dala vyprážaný fast food - toto treba určite odkomunikovať. Je dôležité povedať, že z takého a takého dôvodu si neželáte, aby dieťa dostávalo takéto jedlá. Je skvelé, ak v tomto prípade dokážete odložiť emócie a ostanete na strane faktov: „Ema mala pri poslednej návšteve u zubára veľa kazov a zubného kameňa. Snažíme sa preto obmedziť sladkosti a bublinkové nápoje.“ Alebo: „Miško mal posledné dni problém so zápchou, preto si chceme byť istí, že cez deň zje dostatok zeleniny a ovocia.“ Netreba hneď starých rodičov obviňovať z toho, že ich strava a starostlivosť privodila dieťaťu problémy.
Čo ešte môžete urobiť? Môžete nakúpiť nejaké potraviny, ktoré akceptujete, a priniesť ich s dieťaťom k starým rodičom, môžete dieťaťu urobiť obed - v duchu, že chcete babičke ušetriť čas. Je tiež dobré oceniť starých rodičov, že si vážite, že trávia čas s vašim dieťaťom. Buďte tiež otvorení ku kompromisom. Ak babička vezme dieťa raz do mesiaca na zmrzlinu alebo na zákusok, zrejme sa z toho nikto nezblázni. Prípadne, ak sa jedná o prázdninový výlet k babičke a pobyt u nej, myslím, že deti potrebujú zažiť aj istú voľnosť od našich pravidiel. Vtedy deti vedia jasne odlíšiť, že u babky sú to prázdninové pravidlá, prázdninová strava - všetky tie koláče, buchty, pirohy, nanuky, a doma - doma to zas bude iné, ako sme všetci zvyknutí. Horšie, než babkine občasné stravovacie výstrelky, sú pravidelné nezdravé návyky v jedle doma. Bordel v žalúdku, bordel v hlave. Nezabudnite, deti vedia rozlišovať. Ak vy ako rodičia jasne nastavíte domáce pravidlá, aj v stravovaní, a budete jasne komunikovať vaše hodnoty, čo sa jedla týka, nemal by byť problém, aby deti vedeli „prešaltovať“ z prázdninového režimu na ten bežný.
Generačné rozdiely vo výchove a ich vplyv na moderné rodičovstvo
Výchova sa neustále vyvíja a každá generácia prináša svoje špecifiká. Generácia X (1964 až 1978) bola veľmi cieľavedomá a zodpovedná. Generácia Y (1979 - 1991) je technologicky zdatná, scestovaná, múdra, multikultúrna. Dnes ešte nevieme povedať, čo táto výchova prinesie. Podľa najnovších výskumov má však voľnosť vo výchove bez zákazov a stanovených hraníc svoje limity. Rodič prestáva ovládať dieťa v situáciách, keď by to potreboval. O pár rokov môže mladý človek povedať rodičom: Vy ste mi nič nezakázali, v podstate ste sa o mňa nestarali, bolo vám to jedno. Mali ste ma vôbec radi? Kde je vaša rodičovská úloha?
Zlatým stredom je výchova postavená na priateľskom prístupe, autorite rodičov pri rešpektovaní potrieb dieťaťa so zachovaním primeraných hraníc. Často sa objavujú extrémne názory na mamičkovských fórach, riešiace otázky životosprávy, prístupu k digitálnym technológiám, k zdraviu či oblečeniu dieťaťa. Niektoré matky si vyberú jeden smer a idú nekompromisne za ním aj napriek nesúhlasu okolia. Treba si uvedomiť, že dieťa nie je majetkom matky, nemôže rozhodovať zaň o všetkom. Jej úloha je iná. Niekedy sa dieťa stáva modlou a jeho potreby sú nad potrebami všetkých členov rodiny, a teda aj partnerstva. Dospelí v takýchto rodinách majú pocit, že každá minúta strávená s dieťaťom musí byť vyplnená, že dieťa treba činnosťami neustále rozvíjať. Rodičia sa snažia deťom dopriať najlepšie vzdelanie, cestovanie, dvadsať krúžkov. Chcú im dať všetko, čo si nemohli dopriať.
Každé dieťa je iné. Rodič má pocit, že výchovnú mustru, ktorú si vytvoril, môže použiť na každého potomka. To nefunguje. Dynamické dieťa krik vôbec nezaujme, ale ak je dcérka nežné dievčatko, každé zvýšenie hlasu ju neurotizuje. Mamičky by sa mali venovať zdravému spôsobu života. Kým to majú pod kontrolou, je to v poriadku. Skúsenosť však hovorí, že každý extrém prináša rovnakú odpoveď. Ak bude niekto trvať na tom, že jeho dieťa bude jesť len biopotraviny z vlastnej záhradky, tak do prvého hranolčeka, ktorý ochutná, sa zamiluje. Babka potom môže kúpiť dieťaťu hot dog a bude dcére klamať, že ho kŕmila bio zeleninou. Aj domácnosť bez elektroniky je dnes extrém. Jedno také dieťa sa ocitlo u nás a nebolo možné ho od televízora odtrhnúť. Rovnako je to so sladkosťami. Niekedy sú bežne dostupné, miska sa dopĺňa raz za týždeň, a deti sa naučia s nimi narábať.
V dnešnej dobe sa posúva aj večierka malých detí. To, čo sa kedysi pripisovalo talianskym rodinám, začína byť aj u nás bežné. Existujú skúsenosti s mamičkami, ktorých dvojročné deti chodia spávať o jedenástej v noci. Vravia, že nie je možné ich uložiť skôr. Dnes už nikoho neprekvapí dieťa v kaviarni, ako to bolo pred pár rokmi. Vytvárajú sa špeciálne kútiky pre deti. Je jednoduchšie byť s dieťaťom čo najdlhšie vonku, nepočúvať jeho krik, nehádať sa s ním. Už pred dvadsiatimi rokmi v zahraničí bolo vidieť, ako tam deti behali, všetko chytali, stúpali dospelým na nohy bez ospravedlnenia. Výchova mnohých rodičov sa nesie v duchu - je to len dieťa a my mu prepáčime. Pritom takýmto deťom chýbajú základy správania v spoločnosti iných. V materskej škole bagruje lyžicou, nikto ich neučí stolovať. Deti jedia zvlášť, nie s rodičmi pri stole. Nevedia, že od jedla sa neodbieha, že je neslušné odísť skôr, než posledný nedoje. Deti sú egocentrické, sebecké. Na prvom mieste sú ich potreby, okolie ich nezaujíma. Sú prekvapené, keď povedia, že sa chcú hrať a ostatné deti a učiteľka si ich nevšímajú.
Ak sa pozrieme na slobodu pohybu, tak dnes rodičia svoje deti takmer nespúšťajú spod kontroly. Deti majú telefón, musia sa hlásiť, kde sú a s kým sú. Rodič vie presne, čo sa s jeho dieťaťom deje. Túto neslobodu prinášajú nástrahy doby, v ktorej žijeme. Rodičia cítia, že prostredie nie je vždy bezpečné. Deti sú však dnes slobodné vo výbere oblečenia. Ak im nejaké jedlo nechutí, nikto ich nebude nútiť ho jesť a dve hodiny sedieť nad tanierom. Deti sa vo vyššom veku snažia o väčšiu slobodu, sebarozhodovanie. Moderní rodičia to chápu a dávajú im voľnejšiu ruku. Je na to pekný príklad. Ak rodičia bývajú pri mori, nemá význam postaviť trojmetrový múr, aby sa dieťa neutopilo. Vidíme, že mladé rodiny sa výrazne odčlenili do samostatnej bunky, hovoríme o silnej individualizácii.
Generačné putá a ich emocionálna a genetická hĺbka
Vzťahy medzi starými rodičmi a ich vnúčatami sa síce zmenili, avšak ich význam pre formovanie osobnosti dieťaťa zostáva nepopierateľný. Kedysi, keď ešte bývali generačné domy a byty, žila spolu rodina pokope. Dnes je už každý samostatný a návštev medzi blízkymi ubúda. Netvoria sa také silné putá. Keď, tak minimálne. No napriek tomu sú starí rodičia pre deti obrovským prínosom. Je to túžba azda každého z nás mať milujúcich starých rodičov, ktorí dieťaťu odovzdávajú životnú skúsenosť a ľúbia nezištne.
Americkí vedci sa snažili skúmať emocionálnu odozvu starých rodičov voči ich vnúčatám. Štúdia, ktorú publikoval časopis Proceedings of the Royal Society, pracovala s 50 babičkami. Ženy v rámci výskumu podstúpili funkčnú magnetickú rezonanciu, ktorá meria zmeny v prietoku krvi. „Táto práca poukazuje na skutočnosť, že u členov rodiny, ktorí vychovávajú dieťa, dochádza k dôležitým mozgovým zmenám. Emocionálna empatia znamená cítiť emócie, ktoré cíti iná osoba. Tieto fakty naznačujú, že staré mamy sú zamerané na to, aby cítili to, čo cítia ich vnúčatá. Ak sa ich vnúča usmieva, cítia radosť dieťaťa. „U malých detí sa, pravdepodobne, vyvinuli vlastnosti, ktorými sú schopné manipulovať nielen s mozgom matky, ale aj s mozgom starej matky. Výsledky podporujú myšlienku, že v mozgu môže existovať globálny systém starostlivosti, ktorý sa aktivuje u matiek, otcov a starých mám.“
Najdôležitejšiu úlohu v živote dieťaťa zohráva babka po matkinej línii. Tiež vraj máme tendenciu viac pomáhať bratrancom a sesterniciam práve z maminej strany. Prarodičia majú v živote detí výraznejšiu úlohu, než sme ochotní priznať. Neraz sa na nich podobajú viac ako na rodičov a dokonca „dedia“ po nich choroby, ktoré rodičov obišli. Najmä po babke z maminej strany. Dôvodom je to, že väčšinu genetických informácií deti dostanú práve od babky z maminej strany. Odborníci prišli tiež s tvrdením, že prirodzene máme tendenciu viac pomáhať sesterniciam a bratrancom z maminej strany než príbuzným z otcovej vetvy rodiny. Ako hovoria, evolúcia prirodzeným výberom spôsobila nedôveru voči otcovstvu a preto sa akosi podvedome správame lepšie a prívetivejšie voči deťom sestry našej mamy ako k deťom jej brata alebo k sesterniciam a bratrancom po otcovej línii. Pri vyhodnocovaní ochoty pomôcť bratrancom či sesterniciam v život ohrozujúcej situácii, ktorú experti skúmali u takmer 200 ľudí, prišli k záveru, že celkom altruisticky sa správali voči deťom maminej sestry, nasledovali deti maminho brata, potomkovia otcovej sestry a až na poslednom mieste zostali deti otcovho brata.
Jedna z vedeckých teórií hovorí o tom, že spôsob, akým sú starí rodičia prepojení so svojimi vnúčatami, súvisí so ženským chromozómom X. Príbuznosť babičky z maminej strany s jej vnukmi a vnučkami je 25 %, zatiaľ čo babky z otcovej strany odovzdávajú jeden zo svojich chromozómov X svojim vnučkám, ale nie vnukom. Iná štúdia sa venovala takzvanej otcovskej neistote. Tá má vraj veľký vplyv na to, či majú starí rodičia predispozíciu starať sa o svoje vnúčatá. Otcovia si totiž nemôžu byť nikdy istí, že vychovávajú vlastné dieťa. Z dlhodobého hľadiska to môže znižovať záujem príbuzných z otcovej strany, vrátane starých mám, aby sa o deti starali.
Zaujímavý výskum realizovala aj Cheryl Jamisonová, antropologička z Indiana University v Bloomingtone. Tá skúmala populáciu v jednej obci v Japonsku, pričom sa zamerala na zápisy matriky z rokov 1671 až 1871. Počas tohto obdobia takmer 28 % detí zomieralo predtým, ako dovŕšilo vek 16 rokov. Zaujímavým zistením bolo, že ak sa v domácnosti, kde žila mladá rodina s dieťaťom, nachádzala aj babka z matkinej strany, chlapci mali až o polovicu menšiu úmrtnosť ako v domácnostiach, kde babka nežila. Výskum ukázal aj to, že ak v domácnosti žila stará mama z otcovej strany, úmrtnosť chlapcov bola až o 62 % vyššia ako pri chlapcoch, ktorí žili bez babičky v zdieľanej domácnosti.
Vzťah starých rodičov a vnúčat: Nenahraditeľná opora pre deti
Starí rodičia s deťmi majú aj inú formu komunikácie. Keďže o nich vlastne nevedia, zväčša im kladú skôr iba otázky, ako by diskutovali. Pýtajú sa na to, ako bolo v škole, akých majú kamarátov a prikazujú im všetky domáce práce. Na druhej strane sú zase najlepší na to, aby sa im venovali ako rozprávači rozprávok. Majú dostatok času a sú trpezliví. Mnohé príbehy majú priamo zo života. V čom sú si starí rodičia a ich vnúčatá podobní, je aj vo vnímaní udalostí na časovej osi a podobné prežívanie. Sami už nechodia do práce, žijú len akciami ich detí a vnúčat, takže majú rovnaké starosti, ktoré trvajú od do. Majú podriadený rytmus tomu, kedy majú vnúčence prázdniny, kedy sú choré, čo treba stihnúť do Vianoc. Kalendár je rozdelený na medzníky, na ktoré sa treba tešiť viac, ako to vnímajú rodičia.
Starý rodič je pre dieťa osoba, ktorá je milá, citovo blízka a chápajúca, empatická k detským potrebám, ochotná pomôcť či poradiť, nesúdi a nepoúča. S dieťaťom dnes starí rodičia často nebývajú v jednej domácnosti. Hlavne sú hrdí na svoje vnúčatá a ich úspechy a mali by byť pre nich k dispozícii a súčasťou ich života. Hoci my mamy sa často na starých rodičov hneváme za to, že deťom všetko dovolia a rozmaznávajú ich, netreba zabúdať, že vzťah medzi dieťaťom a starým rodičom je veľmi špecifický a rozhodne by sme im nemali brániť, aby spolu trávili chvíle. Starí rodičia by mali akceptovať výchovné zásady rodičov, veď oni ho nemajú vychovávať. Len si ho majú užívať a s radosťou sa s vnúčatkami hrať. Keď si však zoberú vnúčatá napríklad na dovolenku a budú s nimi dlhší čas, majú mať od rodičov poverenie riešiť situácie a s mierou trestať aj odmeňovať. Nemali by si ich kupovať darčekmi, ale aká by to bola starká, keby nedoniesla deťom cukríky alebo jabĺčka?!
Babka je tá, ktorá sa k deťom pritúli a často má výrazný vzťah, ktorý je citovo viazaný pre dieťa aj starú mamu na celý život. Deti priľnú k starým rodičom a tí sú tí prijímajúci, ktorí nemusia stavať veľa hraníc, skôr počúvať a chápať. Často vedia tajomstvá, ktoré sa mame nedajú povedať / tie malé, že mala zmrzlinu, ktorú mama nedovolila, alebo aj tie väčšie, že má dieťa problémy s kamarátom či novú lásku. Hoci dnešné deti sú oveľa otvorenejšie voči rodičom, čaro skúsenosti a tolerancie majú práve starkí. Starý rodič je často životným príkladom pre dieťa, môže ho podporiť v hľadaní cesty k sebe. Na druhej strane sa stáva aj to, že vzťah so starými rodičmi môže byť silnejší, než ten s rodičmi. Veľa detí cíti oporu práve v babke a dedkovi, berie starých rodičov ako svoju bútľavú vŕbu. Je to správne, ak má dieťa väčšiu dôveru a istotu v starom rodičovi? Babička a dedko by nemali zabudnúť, že sú ale informácie, ktoré má rodič vedieť a tak majú byť len oporou a fyzickou podporou dieťaťu, keď to povie svojim rodičom (napríklad: že má v triede problém so spolužiakom, že sa jej posmievajú a pod.). Rodič spolu so starými rodičmi nájdu a pomôžu s riešením. Starí rodičia nemajú preberať zodpovednosť vo vážnych veciach a rozhodnutiach dieťaťa (ak im to rodičia nedali ako povinnosť), no podporiť dieťa a byť medzistupňom dobrej komunikácie medzi dieťaťom a rodičom.
Vhodný "zásah" starých rodičov je vtedy, keď sa snažia vymeniť