Herečka a speváčka Barbora Švidraňová (35) je výraznou postavou slovenského kultúrneho života, ktorej životná cesta je rovnako pestrá ako jej umelecký prejav. Hoci sa verejnosť často zaujíma o jej súkromie, vrátane rodinného života, dostupné informácie a jej vlastné vyjadrenia sa sústreďujú predovšetkým na jej rolu matky syna Gabriela. Vychováva ho sama a jej príbeh je o transformácii, hľadaní vlastnej cesty a hlbokom poznaní, ktoré prinieslo materstvo, spiritualita a neustála oddanosť umeniu.
Príchod Gabriela a Nová Etapa Života
Barbora Švidraňová sa v minulosti dala do vzťahu s talianskym bubeníkom Francescom Mendolianom. Spoločne mali neskôr syna Gabriela. Ich malý poklad je už na svete a oddnes je Barbora Švidraňová hrdou mamičkou. Herečka a speváčka Barbora Švidraňová (30) mala termín pôrodu až koncom mája, jej dieťatko sa však vypýtalo na svet o trochu skôr. Našťastie, ona aj jej synček sú v úplnom poriadku. Pred druhou hodinou poobede porodila v žilinskej nemocnici syna. Vybrali spoločne s Francescom meno Gabriel. Pôvodne očakávala príchod synčeka až koncom mája, no vypýtal sa na svet skôr. Ryšavka podstúpila cisársky rez. Našťastie neprišlo k žiadnym vážnym komplikáciám.
Je len málo okamihov v živote človeka, ktoré ho poznačia tak, ako narodenie dieťaťa. Pre ženy je táto udalosť ešte o niečo významnejšia a mnohé prejdú zmenami, nielen fyzickými, ale najmä duševnými. Mnohé dozrejú a život má pre ne zrazu úplne iný zmysel. Je to aj prípad slovenskej herečky Barbory Švidraňovej, podľa ktorej bolo pre ňu narodenie syna novým začiatkom. Barbora sa podľa svojich slov materstvom výrazne zmenila. Gabrielovým príchodom na svet sa jej život otočil o stoosemdesiat stupňov. „Narodenie syna bol pre mňa určite nový začiatok, nový štart, nová etapa života. Dieťa mi zmenilo všetko a myslím, že som popritom veľmi dozrela aj ako žena. Už viem, čo od života chcem a som slobodnejšia a odvážnejšia aj v umeleckom prejave,“ zhodnotila. Tieto slová odzrkadľujú hlbokú transformáciu, ktorú prežila. Materstvo, ako hovorí, prinieslo do jej života trpezlivosť a láskavosť. „Bola som taký buldozér, mám veľa mužskej energie. Dlho som v nej fungovala a on ma dostal naspäť akoby k sebe, k esencii ženy, nežnosti a láskavosti, priniesol také spomalenie a prijatie samej seba.“
Výzvy Samoživiteľky a Zložitý Vzťah s Otcom Syna
Zo začiatku vzťah Barbory a Francesca fungoval na diaľku, no čas ukázal, že dvojici nie je súdené byť spolu. V roku 2018 sa im narodil syn, krátko nato sa však pár rozdelil a Švidraňova zostala s dieťaťom sama. Barbora tak zostala na synčeka sama. Ako informuje Nový Čas, otec naňho nič neplatí. Pár fungoval kedysi dlhú dobu na diaľku, pretože hudobník žil v Londýne a do toho veľakrát cestoval naprieč celým svetom.
V rozhovore pre Nový Čas Barbora uviedla, že vzťah medzi ňou a bubeníkom nebol ideálny. „Už dlhší čas sa naše životné priority, pracovné tempo, hodnoty a názor na rodičovstvo aj vzťah nezhodovali, tak sme usúdili, že pre Gabriela bude najlepšie, ak obaja pôjdeme vlastnou cestou,“ vysvetľuje Švidraňová. Táto otvorenosť poukazuje na náročnosť rozhodnutia ísť vlastnou cestou, najmä keď je v hre osud dieťaťa. Teraz už bude ich synček Gabriel oslavovať svoje šieste narodeniny. Ako však priznáva Švidraňová, nie je to vôbec dobré, muzikant sa synovi nevenuje a nechodí za ním. „Malý sa s otcom nevidel už päť rokov. Bola korona a všetko, než sa to ustálilo, tak som s ním cestovať nechcela. Navyše s malým dieťaťom sa ťažko cestuje,“ hovorí herečka.
Hoci sa nevidia, kontakt majú aspoň na diaľku. Švidraňová vraví, že v súčasnosti si s talianskym expriateľom volávajú cez Skype. Zároveň hovorí, že nakoľko je ich synček väčší, tak zvažuje, že by si za Francescom a jeho rodinou vycestovali do Talianska. Táto snaha o udržanie kontaktu, aj keď obmedzeného, svedčí o jej túžbe zabezpečiť synovi aspoň nejaké spojenie s otcovskou líniou, napriek všetkým komplikáciám.
Finančná situácia je taktiež náročná. Otec na syna neplatí žiadne výživné, herečka ťahá celú domácnosť sama. „Na malého mi Francesco neplatí, lebo nie je ani zapísaný v jeho rodnom liste. Takže sme to nikdy nejako neriešili. Som matka samoživiteľka,“ podotkla. Status samoživiteľky prináša obrovské nároky na ženu, ktorá musí balansovať medzi prácou, starostlivosťou o domácnosť a výchovou dieťaťa, pričom je často pod finančným tlakom. Táto realita formuje jej životné rozhodnutia a smerovanie.
Materstvo ako Hlboká Transformácia: Osobný a Umelecký Rast
Narodenie syna Gabriela Barbore úplne zmenilo život a ako sama tvrdí, veľmi dozrela aj ako žena. Syn jej doslova rastie pred očami a speváčka je vďačná, že môže byť naplno pri tom. „Veľa sa mojkáme, snažím sa rozvíjať jeho kreativitu, hráme na hudobné nástroje, tancujeme, spievame, skladáme kocky…,“ vymenovala sympatická červenovláska. V týchto dňoch sa 31-ročná Žilinčanka učí najmä trpezlivosti a pokojnému fungovaniu v domácnosti, kde má so synom len obmedzené možnosti. „Nie je to jednoduché zabaviť dvojročné dieťa výlučne doma. Deti a uzavretý priestor nejdú dokopy… Na druhej strane som však veľmi rada, že si vynahradíme ten čas, ktorý som s ním nebola kvôli práci. Treba to disciplinovane a s pokorou vydržať. Verím, že veci sa nedejú len tak.“
Materstvo pre ňu znamenalo aj prehodnotenie priorít a hodnôt. „Už viem, čo od života chcem a som slobodnejšia a odvážnejšia aj v umeleckom prejave.“ Tento posun sa odrazil nielen v jej osobnom živote, ale aj v jej umeleckom prístupe, kde prejavuje väčšiu autenticitu a odvahu. Syn speváčky už poriadne vyrástol! Čoraz viac sa podobá na svoju mamu. Z Gabriela vyrastá veľký fešák a čoraz viac sa podobá na svoju mamu. „Keď sa ma niekto pýta, koľko mám rokov, niekedy ani neviem, musím chvíľku porozmýšľať, koľko to už je. Vnútorne sa cítim veľmi mlado a sviežo, ale životné skúsenosti tam niekde vnútri už zapísané už,“ hovorí s úsmevom.
Deti podľa Barbory otvárajú veľa tém, ktoré si dospelý človek potrebuje nejako spracovať a vyriešiť. „Máme vzorce naučené z detstva, ktoré sú podvedome kdesi skryté a nie každý ich má objavené alebo uvedomené. Zvykne sa často hovoriť: ‚On je presne po tebe, správa sa ako ty‘. Ale tým nám dieťa len ukazuje presne to, čo sme my možno v detstve potrebovali a chceli prejaviť, ale bolo nám to zakázané a v nás potlačené. Dieťa príde, otvorí to v človeku.“ Tieto myšlienky odzrkadľujú hlboký psychologický vplyv, ktorý majú deti na svojich rodičov, nútiac ich k sebareflexii a spracovaniu vlastných vnútorných blokov. Barbora má veľmi rada jednu mentorku z Česka, ktorá s obľubou hovorí ‚děti jsou taky lidi‘. „To si vždy pripomínam. Častokrát sa správame k deťom z úrovne autority. Očakávame od nich, že nás budú poslúchať, lebo sme na zemi dlhšie a vieme, čo je pre ne správne. Ale často si spomeniem, že aj ja som chcela žiť inak alebo povedať nejaké veci inak v detstve a puberte a stále som mala nad sebou z okolia akúsi imaginárnu palicu: pokiaľ nebudeš robiť toto a toto, tak ťa čaká trest. Takže teraz sa snažím, aby mal môj Gabriel pocit, že má parťáka, spriaznenú dušu, ktorej sa môže zdôveriť, ktorá ho nebude zbytočne súdiť a karhať. Chcem byť človekom, ktorý ho vypočuje. Ukázať mu, že jeho emócie sú dôležité napriek tomu, že je chlapec a v našej spoločnosti platí, že chlapci by nemali plakať.“
Jedna vec je, ak ako matka kladie na dôležité miesto rovnocennosť vo vzájomnom vzťahu so synom, ale dieťa nevyrastá len s rodičmi. Ľudia okolo si nesú rôzne nánosy, majú odlišné názory. „Chvíľu som s tým bojovala. Potom som si uvedomila, že nedokážeme dieťa ochrániť pred všetkými vplyvmi, to nejde. Dieťa na tento svet prišlo, aby sa naučilo nejakým veciam. Nemôžem ho ochraňovať pred všetkými vplyvmi a ani sa o to už nesnažím. Čo môžem, je byť pre neho kotvou, prístavom, kam môže prísť a znova načerpať energiu, môže sa zdôveriť, vyspovedať, posťažovať sa. Vtedy mu urobím sparing partnera a poskytnem možno nejakú radu, ak o ňu bude stáť. Chcem, aby v našom vzťahu bol element bezpodmienečnej lásky - vedomie, že ho prijímam aj s chybami alebo vecami, ktoré sa mu v živote stanú, alebo ktoré urobí. Snažím sa, aby vedel, že u mňa má bezpečné miesto, kam môže prísť a prejaviť hocijaké emócie.“ Tento prístup je kľúčový pre rozvoj zdravej sebadôvery a emocionálnej inteligencie dieťaťa.
Nové Cesty: Spiritualita a Sound Healing
V posledných rokoch sa s Barborou vo viacerých rozhovoroch - či už sú to podcastové formáty alebo aj televízne interview - spája slovko spiritualita. „Vývoj a cesta boli organické, ale išlo to so mnou od malička. Vždy som vnímala svet trochu inak. Cítila som, že niečo mi tu nehrá, niečo sa deje inak, ako to vnútorne cítim. Myslím si, že mi veľmi pomohlo, že som dieťa generácie Harryho Pottera. Nám to úplne otvorilo fantáziu. Ako deti nás dlhé roky obmedzovali v našej fantázii, hovorili nám: toto nie je pravda, to si vymýšľaš a podobne. Držali nás v nejakej ohrádke, ale Harry Potter otvoril dvere fantázii, vizualizácii, snívaniu a narábaniu s energiou.“ Jej pohľad na svet je hlboko prepojený s vnútorným poznaním, ktoré v nej zrejme prebúdza jej syn. „Celý Harry Potter je o tom, že sme bytosti, ktoré majú v sebe energiu. Dokážeme s ňou meniť vonkajší svet, ak pochopíme vnútri silu, lásku, odvahu a všetko ostatné, čo aj hrdinovia v knihách riešili.“
V puberte sa jej tieto obzory otvorili a povedala si, že už nejde cúvať naspäť. „Baví ma narábať s energiou v sebe a energiou okolo nás. Nemá to nič spoločné s náboženstvom. To slovo spiritualita, ezoterika je dosť sprofanované a ľudia sa ho často boja, niektorí ho dokonca odmietajú. Mám pocit, že v posledných rokoch sa však nánosy odstraňujú a dostávame sa k podstate toho, čo to vlastne spiritualita v každodennom živote znamená. Naozaj nie sme len toto telo, hmota. V mentálnej, emocionálnej, ale tiež v telesnej úrovni. Nejde o každodenné rituály.“
No zaujíma sa aj o rituály, napríklad keď sa venuje sound-healingu alebo robí nejaké sedenie. Jeho súčasťou je napríklad kakaová ceremónia. „Sú to také nežné a prirodzené rituály, ktoré pozostávajú len z toho, že v kruhu priateľov alebo známych sa popíja kakao a je tam vrúcna otvorená atmosféra. Nemá to nič spoločné s bubu čarovaním, ide o obyčajnú ľudskú spriaznenosť. Podelíme sa medzi sebou o veci, zážitky, emócie, skúsenosti, možno aj so zdanlivo cudzími ľuďmi, ktorí ale zachytia to volanie, že sa potrebujú nejako spájať. Sme spoločenské tvory, potrebujeme si odovzdávať skúsenosti, nejakú múdrosť, zážitky. Nemusíme sa všetko učiť len na vlastných chybách. Vieme sa o to aj podeliť a nejakým spôsobom poprosiť o radu, pomoc a tak ďalej. Toto je vlastne účel komunít, ktoré sa vytvárajú a spájajú ľudí. Či už sa to nazve spiritualita alebo vedecký krúžok - to je v podstate jedno.“ Švidraňová sa vraj rozhodla ísť podnikateľskou cestou. Momentálne ju zaujímajú spirituálne témy, v dôsledku čoho si prenajala priestory, kde sa venuje meditácii, ako aj liečbe zvukom.
Sound healing je jedinečná metóda, ku ktorej sa Barbora dostala pred pár rokmi. „Myslela som si, že už hudbou nedokážem ísť vyššie, objaviť ďalší rozmer. Zdalo sa mi, že už naozaj iba príde nejaký text, urobím pesničku, je tam žáner, jazz, soul, punk, rock a ja to skombinujem a vytvorím to, čo cezo mňa prechádza. Keď som sa začala viac ponárať do spirituálnejších tém, objavila som vysoko vibračné nástroje. Vedela som, že existujú tibetské misy a podobné záležitosti, no netušila som, že tých nástrojov je toľko. Ani to, že sa dokážem dotknúť esencie vysokých frekvencií, lebo o tom to celé je. Aj naše slovo je frekvencia, naše vyžarovanie je frekvencia, všetko je vlastne zvuk a svetlo, teda nejaké žiarenie. Zvukom dokážeme veľmi veľa ovplyvniť.“
Na fyzickej úrovni sound healing dáva do harmónie obehový systém, všetku tekutinu v našom tele, lymfatický systém, hormóny, tráviace enzýmy. „Všetko to začne reagovať, pretože zvuk ich rozvibruje. Dostáva sa do všetkých úrovní, pretože zvuk sa nikde nekončí, nezastaví na nejakom povrchu, prejde všetkým, drevom, plastom, telom, organickým, neorganickým materiálom. Sound healing stojí na tom, že v našom tele všetko dáva do poriadku. Harmonizuje to na frekvenciu, ktorá je prirodzená telu. Nástroje, o ktorých hovorím, vibrujú na 432 hertzoch, čo je prirodzená frekvencia prírody alebo života ako takého. Čiže sa dostávame do súladu s celým stvorením a s celým životom a priestorom. Dokážu ovplyvňovať aj emocionálne a mentálne pole, nejaké zlozvyky alebo presvedčenia. Áno, pričom ticho je najvyššia forma zvuku. To je paradox, ktorý si mnoho z nás nedokáže predstaviť.“
Život v Žiline: Domov a Rodinné Zázemie
Barbora Švidraňová žije v Žiline. „Bola to hlavná motivácia. Žilinu mám ako svoje rodné mesto veľmi rada. Vyhovuje mi. Je blízko hôr, nie je také preplnené, poznám tam isté časti, kam rada chodím, či už podniky alebo obchody. Cítim sa tam bezpečne a mám tam celú rodinu, to bol hlavný motív. Pred 5 - 6 rokmi som nemala toľko odvahy, že by som sama zostala v Bratislave ako samoživiteľka s dieťaťom. Pohodlie a bezpečie rodičovského hniezda mi dávalo silu. Uvedomovala som si, že aj napriek tomu, že som na dieťa sama, mám blízkych, ktorí prídu, keď sa čokoľvek bude diať. Sama v Bratislave by som musela riešiť opatrovateľky alebo iné veci, s mojou kariérou by to nešlo dokopy ľahko.“
Hoci umenie a takzvaný šoubiznis sa deje najmä v Bratislave, Barbora pozná veľa ľudí z fachu, čo žijú už niekde inde a cestujú. „Napriek tomu, že sa toľko podujatí odohráva v Bratislave, veľa vecí, napríklad koncerty alebo nejaké eventy, mávame po celom Slovensku. Je mi jedno, či budem dochádzať zo Žiliny do Bratislavy, zo Žiliny do Košíc alebo do Banskej Bystrice.“ Komfort rodičovskej pomoci pri výchove alebo starostlivosti o dieťa bola pre ňu priorita. „Chcela som, aby mal syn čo najbezpečnejšie zázemie a aby si to aj užil, kým bude chcieť. Deti, keď začnú rásť, tak v puberte ich už rodičia ani starí rodičia tak nezaujímajú, takže som chcela, nech si v tomto období užijú aj oni jeho, aby sme sa viac stretávali a boli v kontakte. Keď dieťa vyrastie, má svoje záujmy a už je to iné. Nevylučujem, že by som sa vrátila do Bratislavy, keď bude trošku starší a samostatnejší.“ Táto úprimná výpoveď odhaľuje dôležitosť rodinných väzieb a hľadania rovnováhy medzi osobným životom a nárokmi umeleckej profesie.
Herecká Kariéra: Od „Mrchy“ k Hĺbkovým Úlohám
Známa herečka a speváčka pritom popri synovi stíha aj naďalej tvoriť. Ako už avizovala, je celkom pravdepodobné, že sa jej aj vďaka karanténe podarí dokončiť pripravovaný album skôr, ako čakala. S kamarátkou, herečkou Ivetou Pagáčovou zároveň nedávno rozbehla i nový humorno-motivačný podcast s názvom BuBuBu, v rámci ktorého sa venujú najmä duchovne ladeným témam. Fanúšikov poteší onedlho aj online koncertom.
Nielen diváci, ale najmä médiá jej v súvislosti s televíznymi úlohami dali nálepku, po ktorej zvyčajne ženy netúžia. Herečka Barbora Švidraňová, ktorú aktuálne môžu vidieť diváci v jojkárskej Nemocnici, ale aj v maličkej úlohe vo Vojne policajtov, sa však na žiadnu svoju seriálovú „mrchu“ nehnevá. „Som vďačná za všetky mrchy, ktoré som doteraz hrala. Pomohli mi transformovať tú negatívnu energiu do sily. Áno, ak mi niekto bude skákať po hlave, aj ja dokážem byť mrcha a dokážem ho zastaviť a určiť svoje hranice.“
Keď sa zhovárali pred siedmimi rokmi, veľmi často dostávala v médiách prívlastky televízna alebo seriálová mrcha. Bola to určitá typologizácia Barbory Švidraňovej. „Aj rola v seriáli Nemocnica už nie je taká čiernobiela alebo plochá, že je to mrcha a už sa nikdy nezmení. Na tom vidieť, ako sa to posúva. Moja postava Beáty mala momenty, keď ju možno intrigy a nespokojnosť so životom, frustrácia ťahali presne do ‚mrchovských‘ reakcií. No prišlo veľké uvedomenie a otvorenie sa v emóciách, priznala si, že si jednoducho spackala život a chce veci robiť inak. Pre mňa je úžasné, že už aj scenáristi a tvorcovia seriálov píšu postavy širokospektrálnejšie. Ukazujú, že sa dá zmeniť, osobnostne rásť. Z toho sa veľmi teším.“ Má teda pocit, že sa scenáre zlepšili. „V Búrlivom víne moja postava nedostala absolútne šancu na nápravu. Ani druhú šancu, keď by sa mohla poučiť alebo zmeniť svoje správanie. Myslím si, že Nemocnica je aj preto obľúbená, pretože postavy sú tvárne, sú živé, viac podobné reálnemu životu. V každom človeku sú aj dobré aj zlé vlastnosti a my skúmame to, čo si človek vyberie, ako sa bude správať. Keď urobí nejaký prešľap, tak príde aj reakcia - či už zo strany života, okolia.“
Filmové a Divadelné Skúsenosti a Herecká Hĺbka
Diváci si každý týždeň so záujmom sadajú k seriálu Nemocnica, v ktorom Barbora hrá. „Je to zaujímavé, asi pre nádej záchrany života. Ľudia vidia proces, ako sa niekto v kritickej situácii dokáže vyliečiť. Je to naša prapodstata - všetci túžime žiť zdravý, plnohodnotný život a mať v poriadku telo. Ledva sa objaví téma smrti, veľmi to s nami ľuďmi hýbe - či už emocionálne vo vnútri alebo aj vo vzájomných vzťahoch. Človek si dokáže pri obrazovke vyriešiť rôzne názory, vzťahy aj doma, v rodine a rôzne veci, ktoré sa tam udiali.“
Jej najvýraznejšia divadelná rola z posledného obdobia je Anna Karenina, ktorú stvárnila práve v Mestskom divadle Žilina. V jednom podcaste si poslucháči vypočuli, že sa Barbora naozaj vie ponárať do úloh. „Idem hlboko, to je pravda, pretože aj pre mňa to prináša poznanie v rámci témy, ktorú stvárňujeme. Neverím na náhody - každú rolu vnímam ako prostriedok na to, aby sa mi odkrylo niečo o mne samej. Musím si, samozrejme, strážiť - a časom som sa to už aj naučila - ako veľmi emočne sa do role vložím. Keď je človek emočne nestabilný, alebo sa nechá veľmi strhnúť, dokáže ho postava veľmi vyčerpať. Dokonca zmeniť myšlienkové vzorce, zabudnúť trochu na vlastnú identitu. Na toto si treba dávať v herectve veľký pozor, pokiaľ chceme robiť techniku prežívania a katarzného, emocionálneho a hlbokého stvárnenia postavy. Časom sa to dá robiť aj technicky a veľa hercov to pochopí. Všímam si, že emočná pamäť a všetko, čo som si prežila cez seba - či už v živote, na doskách alebo pred kamerou - viem spracovávať tak, že emócie sú stále silné, ale ja už som od toho odpojená. Áno, pretože sa už viem pozerať na to, čo mi situácia nesie, čo sa z nej mám naučiť a či do nej mám vôbec zasahovať. Či sa týka mňa. Často majú ľudia potrebu dávať nevyžiadané rady a zasahovať do situácií, ktoré s nimi nemajú vôbec nič spoločné.“
V súvislosti s divadelným umením a jeho kvalitou spomína Žilinu. Závisí aj od regiónu, v ktorom sa nachádzate. „Každý má niečo špecifické, dramaturgiu predstavení alebo toho, čo ľuďom chcú tvorcovia priniesť. U nás v Žiline umelecký šéf prináša do divadla veľkú modernizáciu. Má rád severskú a nemeckú drámu. Ľudia, najmä tí z regiónu, očakávajú možno viac komédií alebo zábavy, nad ktorou nemusia veľmi filozofovať. Ale my im prinášame aj témy, pri ktorých sa potrebujú zamyslieť nad životom. Témy, ktoré sú dôležité a pred ktorými trošku zatvárame oči. V Žiline je naozaj veľmi moderná až minimalistická scéna - a to v rámci dramaturgie aj hereckého prejavu. Už to nie je to veľké prežívanie silnej ruskej dramatiky, ktorá bola kedysi v prevahe a ktorá sa stále učí aj na Vysokej škole múzických umení.“
Pred pár týždňami vstúpila do kín Vojna policajtov v debutovej réžii Rudolfa Biermanna. „Nie som človek, ktorý by odmietal roly, lebo vo všetkom vidím výzvu. Na môj rast a aj na pochopenie určitých vecí. Preto ma baví herectvo, môžem byť čímkoľvek, síce na obmedzenú dobu, ale môžem si vyskúšať všetky aspekty toho ľudského správania.“ Rolu prijala veľmi rada, hoci je to maličká úloha bordelmamy, alebo teda barmanky v nevestinci. „Bolo to pre mňa veľmi silné. Natáčali sme vo fungujúcom nevestinci…“ Tieto skúsenosti podčiarkujú jej otvorenosť voči rôznorodým hereckým výzvam a schopnosť čerpať z každej roly nové poznanie.
Pohľad do Budúcnosti a Sebareflexia
„Ďakujem 2023… Bol si výživný. Ešte to spracovávam, ale teda, toľko zmien za jeden rok si vážne nepamätám. V každom prípade som vďačná za každé nové poznanie, každý neúspech, každú výzvu, každé rozhodnutie, ale aj každú krásnu chvíľu, každú radosť, každé dojatie. Do nového roka dreveného draka 2024 nám všetkým prajem viac láskavosti, trpezlivosti, spokojnosti, hojnosti, odvahy, radosti a hlavne mieru. Mier na duši, mier v partnerstvách, mier v rodinách a hlavne mier samých so sebou,“ uviedla Barbora Švidraňová k fotografii, na ktorej sa usmieva po boku syna pri vianočnom stromčeku.
Tieto slová sú odrazom jej hlbokej sebareflexie a vďačnosti za životné skúsenosti, ktoré ju formujú. „Neľutujem nič a teším sa na všetko, čo príde. Na druhej strane sa veľmi teším, keď sa už dostanem bližšie k štyridsiatke a možno aj ďalej. Som zvedavá, čo ma tam čaká osobnostne, ako človek dozreje, aké veci sa udejú v jeho živote, aký budem mať názor na svet. Všetko toto ma veľmi fascinuje.“ Jej neustála túžba po raste a poznaní je hnacím motorom, ktorý ju vedie nielen v osobnom živote s Gabrielom, ale aj v jej umeleckej a spirituálnej ceste. Barbora Švidraňová je príkladom ženy, ktorá s odvahou prijíma všetky výzvy, ktoré jej život prináša, a transformuje ich do zdrojov sily a múdrosti.
tags: #barbora #svidranova #druhe #dieta