Úvod: Príbehy pre Malé Duše a Veľké Srdcia
Ahojte, malí objavitelia a zvedaví kamaráti! Pripravili sme pre vás cestu do ďalekej krajiny, kde objavíme múdrosť starého učiteľa. Tento článok je určený pre vás a vašich rodičov, aby vám priblížil základy budhizmu jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom. Príbehy sú pre deti najlepším spôsobom, ako pochopiť zložité koncepty. Podobne ako zbierka "Buddhovy pohádky na dobrou noc", aj tento článok ponúka pohľad na budhistickú múdrosť prostredníctvom príbehov a myšlienok, ktoré sú ľahko pochopiteľné pre najmenších. Vedeli ste, že dalajláma, jeden z najdôležitejších budhistických učiteľov, sa obracia k tým najmenším čitateľom, pretože deti sú podľa neho naša budúcnosť a mali by sme ich odmalička duchovne vzdelávať? Preto sa spoločne ponoríme do čarovného sveta budhizmu.
Kto Bol Budha? Múdry Učiteľ Siddhártha
Pred veľmi dávnymi časmi, asi pred 2 600 rokmi, žil v ďalekej krajine, blízko dnešného Nepálu a Indie, jeden výnimočný muž. Volal sa Siddhártha Gautama. Bol to veľký muž a duchovný vodca, ktorý založil budhizmus - jedno z najrozšírenejších náboženstiev na svete. Samotné slovo Budha znamená „osvietený“ alebo „prebudený“. Je to ako keby sa mu v hlave rozsvietila veľká žiarovka a on všetkému porozumel. Prebudený v zmysle porozumenia Dharme, univerzálnej pravde, ktorá je spoločná pre všetkých. Siddhártha Gautama nazeral na postavenie ľudstva najmä ako lekár. Našiel choroby, chátranie a smrť. Dobre si uvedomoval, že existujú aj radosti a potešenia, ale spoznal, že tieto hodnoty nie sú trvalé. Všetky veci v živote sú nestále alebo dočasné. Tak radosť prináša vedomie nestálosti a smrť pocity strasti a trýzne. Siddhártha mal indické zázemie a preto neveril, že smrť je konečným vyslobodením od strastí, pretože podľa indickej tradície sa duša po smrti presunie do iného novozrodeného tela. Tento proces sa nazýva reinkarnácia - prevteľovanie. Kolobeh reinkarnácie od narodenia, cez smrť a znovuzrodenie pokračuje bez prestávok ďalej.
Budha nebol Boh, ale učiteľ. Povedal, že „Myseľ je všetkým. Tvoja myseľ určuje tvoje konanie.“ To znamená, že naše myšlienky sú veľmi dôležité! Dobré myšlienky ti zaručia všetko po čom túžiš, no zlé myšlienky ťa dokážu zničiť. Budha hovorí: „Človek je pánom sám sebe, kto iný by mu mal byť pánom? Ak ovládneš sám seba, máš pána, ktorého by si inak ťažko získal.“ Budhisti veria v mravný zákon, znovuzrodenie a osvietenie. Dharma, Budha a sangha, čo je spoločenstvo veriacich, tvoria Triratnu, „tri drahokamy“ budhizmu. Sangha je spoločenstvo mníchov a mníšok, ktorí praktikujú náboženstvo a vyučujú ho. Aj pápež Ján Pavol II. na medzináboženskom stretnutí v Assisi v roku 1986 a 2002 stretol i s budhistami na tzv. „modlitbách za svetový mier.“ V roku 1995 v meste Colombo povedal toto: „Vyslovujem svoju najväčšiu úctu prívržencom budhizmu…a citujem nádherné slová z Dhammapudy, knihy budhistických prísloví: jediné slovo, ktoré prináša mier, je lepšie ako tisíc zbytočných slov“.
Princ Siddhártha a Jeho Objav Cesty k Šťastiu
Životný príbeh Budhu sa začína v Lumbini, neďaleko hraníc Nepálu a Indie, asi pred 2 600 rokmi, približne v roku 560 pred Kristom. Siddhártha Gautama sa narodil ako princ do kráľovskej rodiny. Už keď vyrastal, bol mimoriadne inteligentný a súcitný. Bol vysoký, silný a pekný. Budha patril do kasty bojovníkov. Od detstva ho obklopovalo bohatstvo, krása a dostalo sa mu to najlepšie vzdelanie. Predpovedalo sa, že sa stane buď veľkým kráľom, alebo duchovným vodcom.
Keďže jeho rodičia chceli pre svoje kráľovstvo mocného vládcu, snažili sa zabrániť Siddhárthovi vidieť neuspokojivú povahu sveta. Obklopovali ho všetkými druhmi rozkoše. Každému v paláci bolo zakázané diskutovať o akomkoľvek type choroby, utrpenia alebo smrti.Až raz, keď mal princ 29 rokov, vybral sa na prechádzku bez kráľovho vedomia. Na vzácnom výlete zo svojho luxusného paláca uvidel niekoho zúfalo chorého. Na druhý deň uvidel zúboženého starca a nakoniec mŕtveho človeka. Bol veľmi rozrušený, keď si uvedomil, že staroba, choroba a smrť prídu po každého, koho miloval. Otrasený Siddhártha prvýkrát vidiaci starobu, chorobu a smrť rozmýšľal o realite života: „Všetko je pominuteľné, na tomto svete nie je nič trvalé…“
Keď ešte raz navštívil mesto, uvidel posledné zo „štyroch zjavení“, ktoré zmenili jeho život. Uvidel potulného svätého muža-askéta, ktorý nemal nič, okrem potrhaného rúcha a pútnickej palice. Askét povedal princovi: “Som vystrašený narodením a smrťou, preto som sa vydal z domova, aby som dosiahol oslobodenie… Hľadám najblaženejší stav, v ktorom nemajú miesto strasti, staroba a smrť.“ Táto skúsenosť ho veľmi zaujala a práve vtedy sa rozhodol vzdať sa života princa, aby hľadal zmysel života a ako ukončiť utrpenie a nájsť šťastie. Siddhártha sa vydal študovať od najväčších majstrov jogy a meditácie v krajine.
Šesť rokov sa Siddhártha túlal v lese. Od múdrych učiteľov sa naučil hlbokej meditácii a s piatimi jogínmi praktizoval pôst a askezu. Myslel si, že toto je cesta k večnému šťastiu, znášal najväčšiu bolesť zo všetkých, ale nenašiel žiadne odpovede. Povedal: „Nenašiel som pokoj v palácovom živote. Ani v strohom živote som nenašiel pokoj." Bol blízko smrti, ale prijal od mladého dievčaťa misku ryžového mlieka a znovu nabral silu. Sidhárta ukončil askézu. Stále však nebol spokojný, lebo nenachádzal odpovede na svoje otázky.
No niečo sa vtedy stalo. Všetko do seba zapadlo a dalo zmysel. Stalo sa to na mieste Bóghaja, v prvú noc splnu v mesiaci vesahka pod figovníkom. Ďaleko od túžob, ďaleko od nešťastných vecí dospel k prvému zahĺbeniu, naplnenému radosťou a šťastím. Vďaka tejto spomienke si uvedomil, že TOTO je skutočná cesta k prebudeniu. K tomuto poznaniu dospel ešte pred polnocou tej noci, a to, že človek je spútaný v celom kolobehu znovuzrodení. Opäť tu máme typický budhistický pojem znovuzrodenie - „samsára", čo je nepretržitý cyklus zrodenia, života, smrti a znovuzrodenia pre všetko živé. Keď sa brieždilo, Budha prišiel na najdôležitejšie učenie, a to ako možno prekonať bolesť. V okamihu precitnutia sa z neho stal Budha, čo znamená Precitnuvší. Konečne dosiahol precitnutie - nirvánu. Nirvána je transcendentný stav, v ktorom človek nemá žiadne utrpenie, túžbu ani zmysel pre seba.
Pán Budha - Život Budhu - Zrodenie Budhu
Budhove Tajomstvá pre Šťastný Život: Štyri Vznešené Pravdy
Keď sa Budha prebudil, chcel pomôcť aj ostatným nájsť šťastie. V Sarnáte, v jeleňom háji, Budha kázal o štyroch vznešených pravdách. Sú to ako štyri dôležité tajomstvá, ktoré nám pomáhajú pochopiť, prečo sa niekedy cítime smutní alebo nahnevaní, a ako môžeme nájsť pokoj.
Utrpenie (Dukkha): Prvá vznešená pravda je, že život je plný utrpenia (nazývaného aj dukkha) alebo nespokojnosti. Život bude vždy nespokojný, pretože ľudia sa obávajú nestálosti života a toho, že život nespĺňa ich očakávania. Život je plný aj ťažkých chvíľ. Narodenie, staroba, choroba, smrť, smútok, bolesť, zúfalstvo - to všetko sú formy utrpenia. Niekedy sa nám niečo nepodarí, niečo nás zabolí, alebo sme smutní, keď nám chýba niekto, koho máme radi. Ľudia sú zasiahnutí túžbou ponechať veci rovnaké.
Pôvod utrpenia (Samudaya): Druhá vznešená pravda je, že dukkha je spôsobená túžbou a skutočnosťou, že ľudia lipnú na svojich túžbach: majetku, ľuďoch a živote ako takom. Utrpenie pochádza z túžby, žiadostivosti a nevedomosti. Je to ako keď niečo veľmi, veľmi chceme, a keď to nedostaneme, sme smutní alebo nahnevaní. Ľudia chcú veci, ktoré nemajú, a chcú, aby sa dobré veci v živote, ktoré majú, nikdy nezmenili. Majetky sú však dočasné a ľudia rastú a menia sa a nakoniec starnú a umierajú. Buddha učil, že nemôžete túžiť po stálosti v nestálom svete. Táto túžba vždy povedie k utrpeniu.
Ukončenie utrpenia (Nirodha): Tretia vznešená pravda je, že existuje spôsob, ako ukončiť utrpenie. Buddha učil, že keďže sme si sami príčinou svojho utrpenia, musíme byť aj riešením. Utrpenie je možné ukončiť potlačením túžby a dosiahnutím osvietenia. To znamená, že môžeme zistiť, ako sa netrápiť, aj keď sa nám veci nedaria presne tak, ako chceme. Môžeme sa naučiť pustiť tie veľké túžby, ktoré nás robia smutnými.
Cesta k ukončeniu utrpenia (Magga): Posledná vznešená pravda je, že cesta k ukončeniu utrpenia vedie cez ušľachtilú osemdielnu cestu. To je ako mapa alebo návod, ako môžeme žiť tak, aby sme boli šťastnejší a pokojnejší. Ušľachtilá osemdielna cesta, známa aj ako Stredná cesta, je spôsob, ako zmeniť svoje myslenie a dosiahnuť šťastie. Buddha veril, že nasledovanie osemdielnej cesty povedie k šťastiu.
Cesta K Šťastiu: Ušľachtilá Osemdielna Cesta
Ušľachtilá osemdielna cesta je návod, ako žiť život v súlade s budhistickými princípmi. Je to ako 8 dôležitých pravidiel, ktoré nám pomáhajú byť dobrými a šťastnými. Predstavte si to ako 8 lúčov na kolese, ktoré sa točia všetky dohromady, aby sa váš život pohyboval hladko.
- Správne porozumenie: To znamená, že sa snažíme pochopiť, čo je naozaj dôležité a čo je dobré. Pochopenie štyroch vznešených právd nám v tom pomáha.
- Správne myslenie: Rozvíjanie lásky, súcitu a nezištnosti. To znamená, že myslíme na druhých, sme k nim láskaví a chceme im pomôcť.
- Správna reč: Hovorenie pravdy, vyhýbanie sa ohováraniu a hrubým slovám. Hovoríme pekne, nikoho neklameme a nerozprávame o druhých zle.
- Správne konanie: Dodržiavanie etických princípov, vyhýbanie sa ubližovaniu. Konáme tak, aby sme nikoho nezranili a boli k všetkým dobrí.
- Správne živobytie: Zarábanie na živobytie spôsobom, ktorý neškodí iným. Keď budeme veľkí a pôjdeme do práce, mali by sme robiť niečo, čo je dobré a nikomu neškodí.
- Správne úsilie: Usilovanie sa o rozvoj dobrých vlastností a prekonávanie zlých. Vždy sa snažíme byť lepší a zbaviť sa zlých návykov.
- Správna všímavosť: Byť si vedomý svojich myšlienok, pocitov a činov. Všímame si, čo cítime a čo robíme, a prečo.
- Správne sústredenie: Rozvíjanie schopnosti sústrediť sa prostredníctvom meditácie. Meditácia je ako tiché premýšľanie, kde sa učíme upokojiť našu myseľ.
Desať Múdrych Rád od Budhistov pre Každý Deň
Mnísi, ktorí nasledovali Budhu, vytvorili počas života stovky pravidiel, ktoré majú pomáhať bežným ľuďom v každodennom živote. Tu je desať dôležitých rád, ktoré nám môžu pomôcť žiť šťastnejší život, tak ako to učil Budha:
- Prijímaj všetko tak, ako to je: Niekedy sa veci nedejú presne tak, ako by sme chceli. Niektoré veci sa v živote zmeniť nedajú, a preto je jednoduchšie ich prijať. Ak sa s tým zmierime, nebudeme takí smutní.
- Nevyhľadávajte potešenie len kvôli potešeniu samotnému: Kľúč ku šťastiu je ukrytý v tom, že robíte to, čo vás baví. Nezáleží len na tom, aby sme mali vždy zábavu, ale aby sme robili veci, ktoré nás tešia a sú pre nás dobré.
- Nespoliehajte sa na čiastočný pocit: Nespoliehajte sa na to, čomu neveríte. Buďte si istí tým, čo cítite a čo je pre vás správne.
- Neľutujte svoje činy: Ak ste v nejakej chvíli niečo urobili, asi ste na to mali nejaký dôvod. Namiesto toho, aby sme sa stále trápili pre to, čo bolo, môžeme sa z chýb poučiť a ísť ďalej.
- Nezáviďte: Závisť v živote iba ubližuje, a to vám aj iným. Keď niekto iný má niečo pekné, radujme sa s ním, namiesto toho, aby sme závideli.
- Nikdy nebuďte smutní kvôli odlúčeniu: Počas života nám ľudia do cesty prichádzajú a zároveň aj z nej odchádzajú. Je prirodzené, že sa niekedy rozlúčime s kamarátmi alebo rodinou. Budha učil: "Nenariekajte nad tým, čo sa pokazilo, ale radšej sa tešte z toho, čo bolo dobré."
- Nehnevajte sa a nenariekajte: Zotrvávanie v hneve je ako prilievanie oleja do ohňa. Uč sa odpúšťať. Ak sa budete v živote iba sťažovať a nariekať, že sa nemáte tak, ako ste sa mať chceli, tak nič tým nezmeníte. Hnev len robí veci horšími. Namiesto toho sa snažme nájsť riešenia a odpúšťať.
- Zbavte sa majetku, ktorý už nepotrebujete: Ak vlastníte majetok, ktorý už nepotrebujete, je zbytočné si ho len tak nechávať. Môžeme ho darovať niekomu, komu urobí radosť. Netreba mať veľa vecí, šťastie nie je vo veciach.
- Nebojte sa smrti: Báť sa smrti je to isté, ako sa báť života. Smrť podľa nich k životu patrí. Smrť je súčasť života, rovnako ako narodenie. Nebojme sa jej, ale žime plnohodnotne každý deň.
- Nikdy neschádzajte zo svojej cesty: Každý prichádza na svet z nejakého dôvodu. Máme svoj vlastný, špeciálny život. Robte to, čo vás baví a čo považujete za správne.
Dôležité Myšlienky Budhizmu: Karma a Znovuzrodenie (Samsára)
V budhizme existujú aj ďalšie zaujímavé myšlienky, ktoré nám pomáhajú pochopiť svet.
Karma: Karma diktuje, že každá akcia má reakciu, takže vaše dobré skutky budú plodiť dobré veci v tomto alebo budúcom živote, zatiaľ čo vaše zlé skutky vás budú prenasledovať neskôr. Je to ako keď hodíme loptu - vráti sa nám. Ak robíme dobré veci, vráti sa nám dobro. Ak robíme zlé veci, vráti sa nám to tiež, ale niekedy to môže trvať dlhšie. To, čo robíme, myslíme a hovoríme, má vplyv na náš život a na životy okolo nás.
Samsára: Samsara je ďalšou základnou vierou budhizmu. Zatiaľ čo reinkarnácia je znovuzrodenie duše v inom tele, samsára je celý cyklus. Je to ako veľký kruh života. Samsára je nepretržitý cyklus zrodenia, života, smrti a znovuzrodenia pre všetko živé. Budhisti veria, že po smrti sa duša presunie do iného novozrodeného tela. To, aký bude ďalší život, závisí od našej karmy - od toho, ako sme sa správali v predchádzajúcich životoch.
Nirvána: Keď Budha dosiahol osvietenie, bol oslobodený z cyklu samsáry, pretože dosiahol nirvánu. Nirvána je neľahko preložiteľné slovo. Nie je to kresťanský alebo islamský raj. V sanskrite, staroindickom jazyku, znamená nirvána „vyvanutie“, ako vyvanie plameň, keď nemá čo horieť. A to, čo vyvanie, to je nenávisť, pudovosť a klam, trojaký koreň zla. Nirvána sa dá ináč popísať aj ako strata „ega“, alebo vlastnej osobnosti, čo je podmienka, ktorá zakončuje sužovanie strasťami a trápeniami, keď ľudské bytosti putujú zo života do života. Slovo nirvána taktiež pripomína „nekonečné rozpätie“, čo možno popísať ako premenu v súčasť univerza. Nirvánu dosiahol Siddhártha, keď sa stal Budhom. Je to stav, kde už nemáme žiadne trápenia, túžby ani strach. Je to ako nájsť ten najväčší pokoj a šťastie, kde už nič netrápi.
Pán Budha - Život Budhu - Zrodenie Budhu
Miesta, Kde Budhisti Meditujú: Stúpy a Kláštory
Tak, ako my máme kostoly, moslimovia majú mešity, aj budhisti majú svoje posvätné stavby, ktoré sa nazývajú stúpy. Stúpa je uzavretá, kopulovitá stavba, mohyla, slúžiaca pôvodne k zakrytiu popola a ostatkov Budhu. Nedá sa do nej vstúpiť. Dá sa iba okolo nej prejsť. Stúpy sa stali základným architektonickým prvkom neskorších budhistických chrámov. Budhisti okolo nich chodia a premýšľajú o múdrych veciach. V Ázii sa okrem stúp rozvíjal aj iný druh stavieb: budhistické kláštory. Skladali sa zo svätyne - čaitja a mníšskych obydlí - vihára. Sú to miesta, kde žijú mnísi a mníšky a učia sa Budhovmu učeniu.
Budhizmus Okolo Sveta: Rôzne Cesty Jedného Učenia
Po Budhovej smrti sa budhizmus naďalej šíril. Šírilo ho spoločenstvo mníchov, Sangha. Budhizmus vznikol okolo 6. - 5. storočia pred Kristom. Je to jedno z najrozšírenejších náboženstiev, odhadovaný počet stúpencov je okolo 300 - 500 miliónov ľudí rozšírených po celom svete, prevažne v Tibete, Nepále, Mongolsku, Číne, Japonsku, Srí Lanke a Juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo budhizmus začal v Indii, nakoniec upadol a hinduizmus je dnes najobľúbenejším náboženstvom Indie. Budhizmus však zostáva prominentný vo veľkej časti východnej a juhovýchodnej Ázie.
Existujú dve hlavné školy budhizmu, Théraváda a Mahájána, ktoré treba chápať ako rôzne vyjadrenia toho istého učenia, toho istého historického Budhu. Théraváda - učí, že Budha bol ľudskou bytosťou, ktorá dosiahla osvietenie. Táto je populárna na Srí Lanke, Mjanmarsku, Thajsku, Kambodži a Laose. Mahajána - vyhlasuje, že Budha bol božský duch v ľudskej podobe. Prevláda v severnej a východnej Ázii. Medzi týmito školami sú teda veľké rozdielnosti, ale obidve učia o ceste k šťastiu.
Jednou špeciálnou vetvou mahájány je Tibetský budhizmus, ktorý nájdeme najmä v jednej z autonómnych provincií Číny, ktorou je Tibet. Táto forma budhizmu je kombináciou viacerých vlastností, ktoré nesú rôzne formy budhizmu vo svete. Je jedinečná, čo sa týka praktík. Medzi tie patria napríklad mandaly (sväté diagramy), mantry (sväté texty alebo modlitby, ktoré budhisti odriekajú na posilnenie koncentrácie) alebo mudry (rituálne polohy rúk). V tibetskom budhizme sa kladie veľký dôraz na uctievanie veľkých učiteľov - lámov. Títo učitelia však mnohokrát nemajú len rolu duchovného vodcu, ale aj politického. Pri lámoch a ďalších vysokých učiteľoch sa verí v systém Tulku - reinkarnačný systém.
Dalajláma je najvyšším vodcom tibetského budhizmu a tradične vodcom tibetského ľudu. Je to ako hlavný učiteľ. India sa v roku 1959 stala útočiskom pre 14. dalajlámu, ktorý bol po potlačení tibetského povstania nútený odísť do exilu. Daramšala je dnes síce menším mestom, no stala sa sídlom tibetského budhizmu v Indii. Tibetský budhizmus však bol historicky praktikovaný aj v iných regiónoch, ako napríklad Sikkim, Ladakh, Himačal Pradéš alebo Arunačal Pradéš. Poslednou z krajín, kde je tibetský budhizmus rozšírený vo väčšej forme, je Mongolsko.
Aby sme pochopili, prečo sa v týchto územiach rozšírila táto špecifická vetva budhizmu, musíme sa pozrieť do histórie. Tibetský budhizmus sa vyvinul z časti z domorodého náboženstva bon a z časti za jeho pomoci samostatne. Bon (alebo bonizmus) existoval v Tibete ešte predtým, ako vzniklo samotné kráľovstvo v roku 618, no podrobnejšie sa vyvinul až v 10., respektíve 11. storočí spoločne s tibetským budhizmom. Bon sa nachádzal na území dnešného Tibetu dávno predtým, ako sem prišiel budhizmus. Náboženstvo sa zameriavalo najmä na rituálnu stránku. Neexistovali žiadne spisy ani učenia, všetky vedomosti a tradície sa predávali ústnou formou. Až po príchode budhizmu do oblasti Tibetu sa stalo z Bonu organizované náboženstvo a to práve vďaka rastúcemu vplyvu budhizmu. Niektoré praktiky sa prebrali od budhizmu a naopak.
Územie dnešného Tibetu bolo pred vytvorením prvého väčšieho kráľovstva rozdelené do viacerých častí, kde vládli jednotlivé kmene. V tomto čase bol Tibet prevažne rurálnym územím - to znamená, že tu neexistovali väčšie populačné centrá. O prvom spoločnom tibetskom kráľovstve môžeme hovoriť na začiatku 7. storočia. Obzvlášť významným a mocným bol klan v oblasti Yarlung. Jeho predstaviteľ, Namri Songtsen, začal územnú expanziu tohto klanu. Boje v tomto čase neboli jednoduché a Namri našiel veľa prívržencov, no aj odporcov. Jednému z nich sa ho podarilo zavraždiť pri atentáte. Songtsen však čoskoro pomstil smrť svojho otca a začal dokonávať jeho dielo. Porazil ostatné kráľovstva a klany, z ktorých bolo najsilnejšie kráľovstvo Zhangzhung v západnom Tibete. Všetky dobyté územia zjednotil pod jedným vládcom. Songtsenovi sa pripisuje aj založenie dnešného hlavného mesta Tibetu, Lhasy. Do nej presťahoval hlavné mesto novovzniknutého kráľovstva. Nazval ho Rasa a postavil si tu palác, ktorý nazval Červený palác. Ten sa neskôr zrenovoval, expandoval a vznikol z neho palác Potala. Songtsen vraj aj rozšíril tibetský jazyk v písanej podobe. Počas svojho vládnutia vyslal viacerých učencov do Indie, aby skúmali staré texty.
Aby sa mohol Tibet ako novovzniknuté kráľovstvo ustáliť medzi ostatnými zahraničnými mocnosťami, musel Songtsen Gampo podniknúť určité kroky na vytvorenie nových diplomatických vzťahov. Za ženy si zobral dve princezné z dvoch okolitých mocností, a to Nepálu a Číny. K príchodu dvoch princezien do Tibetu sa traduje jedna legenda, ktorá hovorí o vzniku jedného z najdôležitejších chrámov v dnešnom Tibete Jokhang. Obe princezné priniesli sochy zobrazujúce Budhu, jedna vo veku 8 a druhá vo veku 12 rokov. Keď stál na kopci pri svojom Červenom chráme, rozhodol sa, že vyhodí do vzduchu svoj zlatý prsteň a kde prsteň pristane, tam bude údajne vhodné miesto na postavenie nového chrámu. Prsteň však pristál v strede jazera, kde údajne vyrástla biela stúpa. Obidve spomínané sochy sa uložili do osobitých chrámov. Socha 12-ročného Budhu, ktorú priniesla čínska princezná Wencheng, bola vyrobená z bronzu a uložená do chrámu Ramoche. Druhá socha od princezny Bhrikuti bola vyrobená zo santalového dreva a zobrazovala Budhu vo veku 8 rokov. Sochy sa však vymenili a existuje znova viacero verzií a legiend, prečo sa tak stalo. Najpravdepodobnejšia verzia hovorí o výmene kvôli ochrane sôch. Vzácnejšia bola socha od čínskej princeznej, a preto ju počas nepokojov v Tibete presunuli do chrámu Jokhang, lepšie chráneného. Dnes preto máte možnosť vidieť práve v tomto chráme jednu z najvzácnejších sôch v budhizme vôbec.
Týmto sa končí doba vládnutia prvého kráľa zjednoteného Tibetu, Songtsena Gampa. V historických kanáloch sa stretneme aj s tým, že sa Songtsen označuje ako 32. kráľ. Je tak preto, lebo existuje línia kráľov z oblasti Yarlung. Nyatri údajne žil v 2. storočí pred našim letopočtom a na tróne ho neskôr vystriedalo ďalších 30 kráľov, pri ktorých sa veľakrát spochybňuje, či naozaj žili, alebo to boli len osobnosti z legiend. Presun z moci sa v Tibete dial z pokolenia na pokolenie. Preto sa po Songtsenovej smrti stal vládcom jeho vnuk. Keďže sa však na trón dostal ako veľmi mladý, z pozadia reálne vládli regenti. Tými bola rodina Gar, ktorá mala oficiálne riadiť kráľovstvo, až kým kráľ dospeje. Mangson bol kráľom, ktorý posilnil diplomatické vzťahy s Indiou a Nepálom. Rozšíril územie Tibetu smerom do strednej Ázie a vykonal vojenské výpady aj do vtedajšej cisárskej Číny. Dokázal zakomponovať tibetské kráľovstvo do Hodvábnej cesty. Keď však dospel, rozhodol sa definitívne odstrániť rodinu Gar ako vládnucich regentov. Rovnako ako jeho otec, podnikol viacero vojenských operácií s cieľom expanzie kráľovstva. Na tróne ho vystriedal jeho syn, Me Agtsom, ktorý vo veľkom rozšíril územie vtedajšieho kráľovstva. Počas života sa oženil s čínskou princeznou, aby posilnil vzťahy s Čínou. To však nevydržalo dlho. Počas vládnutia predošlých kráľov bol budhizmus ako náboženstvo prítomný, no stále bol vnímaný skôr ako sekundárne náboženstvo. Hlavným náboženstvom bol stále bon, ktorý preferovala väčšina lokálnych obyvateľov.
Trisong však pozval počas svojho vládnutia do Tibetu dvoch indických budhistických učiteľov, ktorý navždy zmenili tok dejín budhizmu. Stavba tohto kláštora sa nezaobišla bez protestov od lokálneho obyvateľstva, ktoré stále vo veľkom vyznávalo bon. Šantarakšita však okrem toho pomáhal s prekladom mnohých budhistických textov z Indie do tibetského jazyka, čo prispelo k ďalšej expanzii budhizmu v ponímaní lokálneho obyvateľstva. Druhým významným učiteľom bol Padmasambhava. Verí sa, že to bol práve on, kto potlačil zlých duchov bonu, ktorý zabraňovali pri expanzii budhizmu v Tibete. Okrem toho pre lokálne obyvateľstvo predstavil viacero ezoterických rituálov, mantry a mudry. Budhisti ho veľakrát označujú za „druhého Budhu“ pre jeho príspevok do rastu budhizmu ako náboženstva. Počas vlády Trisonga ako kráľa a prebývanie Padmasambhavu v Tibete došlo v rokoch 792 až 794 k veľkej debate mníchov v kláštore Samye. Diskutovali a rokovali tu medzi sebou zastupitelia indického mahajánskeho budhizmu a čínskeho zen budhizmu. Výsledkom bolo kompletné naklonenie k indickému mahajánskemu budhizmu a čínska forma, zen budhizmus, sa v Tibete prestal rozširovať.
Jedným zo synov Trisonga bol aj Ralpacan, ktorý sa dostal na tibetský trón približne okolo roku 815. Ralpacan sa dodnes označuje ako jeden z „troch veľkých kráľov Tibetu“, pričom on bol v poradí posledným. Jeho vládnutie je charakterizované veľkou územnou expanziou. Tibet bol v tomto čase v konflikte najmä s Čínou a Ujgurským Kaganátom, ríšou rozpestierajúcou sa na území dnešnej provincie Sin-Ťiang. V roku 823 však Ralpacan podpísal mierovú dohodu s Čínou, ktorá zabezpečila mier medzi dvomi krajinami na niekoľko desaťročí. Ralpacan podporoval rast budhizmu, najmä vo forme prekladu budhistických textov zo sanskritu do tibetského jazyka. Počas jeho vlády sa preložilo viacero významných kníh, ako napríklad Mahavyutpatti. Kráľ okrem toho podporoval mníchov a kláštory. S mníchmi mal veľmi dobrý vzťah, o čom hovorí aj jedna legenda. Podľa nej mal Ralpacan dva dlhé copy, ktoré, keď sa usadil, si položil vedľa svojho tela po pravej a ľavej strane. Na tie si zvykli sadať mnísi.
Smrť Ralpacana je opletená viacerými záhadami a nejasnosťami. Jedna verzia hovorí o tom, že sa kráľ pošmykol na schodoch kláštora Maldro a umrel na následky tejto nehody. Niektoré zápisky hovoria, že Ralpacan bol chorý počas celého svojho vládnutia, a preto v roku 838 zomrel ako 36-ročný. Verzia, s ktorou sa v Tibete pracuje najviac, hovorí o atentáte. To sa, pochopiteľne, priaznivcom a nasledovníkom bonu nepáčilo a kráľa vnímali negatívne. Podľa tejto verzie ho zavraždili dvaja ministri, ktorí vyznávali bon. Tí po jeho smrti dosadili na trón jeho mladšieho brata, kráľa Langdarmu. Nasledujúcich zopár rokov je v historických záznamoch vnímaných ako obdobie, kedy budhizmus stratil svoju silu a tibetské kráľovstvo začalo slabnúť. Langdarma ako kráľ začal zatvárať budhistické kláštory, mníchov nútil žiť bežný život a upustiť od praktikovania budhizmu a dal zničiť budhistické texty a sochy. Langdarma začal pretláčať ako dominantné náboženstvo bon. Viaceré tibetské spisy hovoria o tom, že Langdarma vládol iba rok, respektíve rok a pol, predtým, ako bol zavraždený. Jeden z budhistických mníchov, Lhalung Pelgyi Dorje, sa údajne prezliekol do čiernej róby a vydával sa za mága. Kráľovi predviedol predstavenie a počas tohto predstavenia ho smrteľne strelil šípom.
Čo táto vražda spôsobila? O miesto na tróne začali súperiť dvaja synovia Langdarmu. Prvý, Tride Yumten, bol podporovaný budhistami a druhý, Namde Osung, bol podporovaný najmä bonistami. Budhizmus začal strácať svoj vplyv vo väčších mestách a viac obývaných častiach a prežil obdobie fragmentácie najmä vo východnom Tibete. Tibetský budhizmus je ako náboženstvo samotné veľmi špecifický. Aj toto náboženstvo sa však rozdeľuje na viacero „poddruhov“, ktoré sa nazývajú školy. Tieto školy vznikali v rôznych historických obdobiach, mali rôznych zakladateľov a predstaviteľov, majú rôzne rituály, ktoré praktikujú alebo majú rôzne texty, ktoré považujú za sväté. Prvá a najstaršia z týchto škôl je Nyingma, niekedy nazývaná aj Ngangyur. Za jej všeobecného zakladateľa sa považuje už spomínaný indický učiteľ Padmasambhava, ktorý prišiel do Tibetu počas vlády kráľa Trisonga Detsena. Táto škola prežila náročné obdobie v tibetskej histórii, kedy bol budhizmus potláčaný, len vďaka ngakpom. Tí sú osobami, ktoré nie sú mnísi ani mníšky, no napriek tomu praktikujú dané učenia. Najvýznamnejšie učenie tejto školy sa nazýva Dzogchen. Toto učenie sa zameriava na čistotu našej mysle a na jej všadeprítomnosť. Základným konceptom je rigpa. Rigpa predstavuje rozpoznanie vlastnej pravej podstaty. Dzogchen sa preto viac zameriava nie na získanie niečoho viac, ale na rozpoznanie toho, čo už máme. Táto škola využíva aj koncept, ktorý sa nazýva Terma. Ide o učenia, ktoré boli ukryté prvým významným predstaviteľom, Padmasambhavom. Učenia sú ukryté preto, aby sa objasňovali a otvárali počas ďalších generácií a boli vždy aktuálne. Termy môžu byť fyzické alebo mentálne. Fyzické sú veľakrát ukryté v rôznych horách, jaskyniach alebo pri jazerách. Pri mentálnych sa musia učenia odhaliť niekým, kto je veľmi duchovne pokročilý. Medzi najznámejších Tertönov v histórii radíme osoby ako Nyangrel Nyima Özer, ktorý bol jedným z prvých. Významným je aj Orgyen Lingpa, ktorý objavil Padma Kathang, čo bola biografia samotného Padmasambhavu. Dôležitým Tertönom z 18. storočia bol Jigme Lingpa, ktorý objasnil viacero učení a princípov Dzogchenu.
Na to, aby sme pochopili, ako vznikali ďalšie školy, sa musíme pozrieť na to, ako sa vplyv budhizmu vrátil do Tibetu. Niektorí tibetskí králi však na konci 10. storočia začali snahu o expanziu vplyvu tohto náboženstva. Jedným z nich bol Yeshe Ö, ktorý poslal viacerých mladých mníchov do Indie, aby odtiaľ znovu doniesli originálne budhistické učenia a privolali do Tibetu budhistických učiteľov. Atisha Dīpaṁkara Śrījñāna prišiel z kláštora Vikramašila v Indii a v Tibete začal rozširovať učenia ako Lamrim, ktoré hovorí o postupnosti krokov k dosiahnutiu osvietenia. Ďalšou významnou osobou, ktorá prišla do Tibetu, bol Rinchen Zangpo, ktorý je známy ako veľký prekladateľ. Preložil stovky textov zo sanskritu do tibetského jazyka a v kráľovstve pomohol založiť až 108 nových chrámov a významné kláštory ako Toling alebo Alchi. Kagyu sa veľakrát nazýva ako ústna škola, keďže sa väčšina jej učení predávala ústnym spôsobom. Významnou osobou vo vzniku tejto školy bol indický guru Tilopa, ktorý údajne dostal učenia od samotného Budhu. Dokázal spojiť viacero učení do jedného a tie potom šíril ďalej. Jedným z jeho významných žiakov bol Naropa. Každá z týchto významných osobností mala svojich žiakov, ktorý danú školu posúvali ďalej. Za zmienku stojí osoba menom Milarepa. Okolo jeho života je opletených viacero legiend, ktoré hovoria o tom, že jeho teta ho učila čiernu mágiu. Neskôr sa však dostal pod patronát svojho učiteľa Marpa Lotsawu, ktorý ho dokázal pod svojim vedením očistiť. Významný učiteľ, ktorý pomohol najviac škole Kagyu stať sa reálnou školou, bol Gampopa. Čo sa pod tým myslí? Založil veľa kláštorov kde sa vyučovali učenia tejto školy. Najvýznamnejším z týchto kláštorov bol Daklha Gampo. Šesť jóg Naropu je najrozšírenejšou formou meditácie tejto školy. Ide o šesť postupných krokov meditácie.
Budhizmus v Umení: Sošky Budhu a Ich Tajomstvá
Budhistické umenie má veľmi dlhú históriu. Prvý Budhov obraz sa objavuje na jednej minci kráľa Kanišku. Kaniškova ríša bola miestom vzniku prvých Budhových sôch. Boli dva rôzne štýly. V Gandháre na severe ríše sa štýlovo odrážal vplyv grécko-rímsky. Iný štýl, ovplyvnený hinduistickým umením, vyvstal v Mathure na juhu.
Všeobecne, Budha sa väčšinou usmieva. Tento úsmev napovedá zážitok nadzemskej blaženosti. Predstavuje ideál kľudu a vnútorného mieru. Oči máva často zatvorené, ale nespí - je zahľadený dovnútra. Chce nám ukázať, že skutočný pokoj a šťastie nájdeme vo svojom vnútri. Budhova postava bola stvárňovaná v rôznych polohách alebo ásanách vyjadrujúcich učenie, žehnanie alebo meditáciu. Aj gestá jeho rúk - mudry sú konvenčné a každá z nich má svoj význam.
Budhistická architektúra začala tzv. stúpami. Stúpa je polguľovitá stavba, mohyla, slúžiaca pôvodne k zakrytiu popola a ostatkov Budhu. Stúpy sa stali základným architektonickým prvkom neskorších budhistických chrámov. Okrem stúp sa v Ázii rozvíjal aj iný druh stavieb: budhistické kláštory. Skladali sa zo svätyne - čaitja a mníšskych obydlí - vihára.
Zaujímavosťou je, že soška Budhu s piatimi deťmi je tradičný symbol radosti, šťastia a hojnosti. V ázijskej kultúre predstavuje harmóniu rodiny, prosperitu a naplnený život. Táto soška je stvorená s cieľom priniesť do domova pozitívne vibrácie a podporovať energetickú rovnováhu. Podľa tradičného čínskeho učenia feng shui soška Budhu s piatimi deťmi pomáha usmerniť tok energie ch'i vo vašom domove. Harmonizuje prúdenie energie, čím podporuje pokojnú atmosféru a blahobyt. Soška je ideálna pre všetkých, ktorí sa usilujú o posilnenie rodinných väzieb, vytvorenie harmonického domova a prilákanie prosperity.
Čím je Budhizmus Iný?
Budhizmus sa vo svojej starostlivosti o blaho ľudstva podobá ostatným náboženstvám. V úsilí o dosiahnutie nirvány učí vysoko etickému zákonnému poriadku. Od svojich prívržencov žiada, aby nikdy nezahubili život akéhokoľvek druhu, aby neklamali, nepodvádzali a nekradli a aby sa k ostatným správali láskavo. „Nenávisť nikdy nemožno premôcť nenávisťou. Len láska premôže nenávisť, to je zákon odveký.“
Predsa sa však budhizmus vo významných bodoch líši od iných veľkých náboženstiev. Budha bol agnostik a preto vôbec neuvažuje o nejakej Najvyššej bytosti. Budhizmus nevyžaduje od svojich prívržencov výlučnú vernosť, ako to robia iné monoteistické náboženstvá. Nepozná nič také, ako je židovsko-kresťanské prikázanie „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Ani nie sú predpísané obrady či rituály, ktoré by budhista musel vykonávať, i keď sa mnohé vyvinuli v rôznych vetvách budhizmu. Výzva a príťažlivosť budhizmu spočíva iba v posolstve jeho zakladateľa a v jeho prispôsobivosti k rozdielnym kultúram a filozofiám. Odmietanie mytológie a redukcia metafyzických špekulácií spôsobilo, že Budhovo učenie takmer nezastaralo. Budhizmus nevyžaduje prejavovanie viery v bohov, ale zameriava sa na zdokonaľovanie mysle s cieľom dosiahnuť osvietenie. Veriaci vzdávajú poctu Budhovej podobizni, ale uctievajú ho ako učiteľa, nie ako božstvo. Prinášajú mu kvety na znamenie pominuteľnosti života, zapaľujú sviečky, aby zahnali temnotu z mysle, a kadidlo, ktoré symbolizuje trvanlivosť Budhovho poznania. Dôležitou praktikou je meditácia - upokojenie mysle s cieľom dosiahnuť jej očistenie. Na posilnenie koncentrácie budhisti odriekajú modlitby - mantry.
Sám Budha o sebe nehovoril, že je Boh, ale hovoril o sebe len ako učiteľovi, jeho myšlienky by sme mohli zakomponovať do kresťanského života a zistili by sme, že nijako morálne nebúrajú kresťanské učenie, ale čo sa týka teológie a eschatológie je kresťanstvo úplne o inom. Učenie Budhu je doteraz veľmi dôležité pre východný svet a okrem žido-kresťanskej tradície nemá takú dlhú históriu a hĺbku mystiky žiadne iné učenie.
tags: #budhizmus #5 #rocne #dieta