V živote mnohých žien príde tichý moment, keď sa ich niekto opýta jednoduchú otázku: „A čo robí šťastnou teba?“ Odpoveď nepríde. Nie preto, že by v živote nebolo nič dobré, ale preto, že sa žena časom stratila v rolách, ktoré denne žije. Byť mamou, partnerkou, pracovníčkou, oporou pre druhých, tou, ktorá myslí na všetko a všetkých, sa postupne stalo samozrejmosťou. A niekde medzi tým sa vytratilo spojenie so sebou samou.
Návrat k vnútornému dieťaťu ako cesta k duševnému zdraviu
Práve tu sa začína návrat k sebe. Nie ako veľká zmena zvonka, ale ako jemný návrat k niečomu veľmi známemu. K detstvu. K tomu, kým sme boli skôr, než sme sa naučili prispôsoborvať, tlmiť svoju spontánnosť a pochybovať o tom, čo cítime. Detstvo v sebe nesie mapu našej prirodzenej radosti, talentov a vnútorného pokoja. A práve tam sa ukrýva aj naše vnútorné dieťa.
Ako deti sme prirodzene vedeli, čo nám robí dobre. Bez hodnotenia, bez výkonu, bez potreby niekomu sa zavďačiť. Intuitívne sme siahali po činnostiach, ktoré nás vyživovali - kreslili sme, zbierali kamene, trávili čas v prírode, tvorili rukami, vnímali vône, farby a ticho. To neboli len hry. Boli to prejavy našej esencie. Psychologické výskumy ukazujú, že práve zážitky a záujmy z detstva sú jedným z najspoľahlivejších ukazovateľov prirodzených talentov v dospelosti.
Prečo sa v dospelosti strácame
Počas dospievania a dospelosti sa učíme prispôsobovať. Byť praktické, zodpovedné, užitočné. Učíme sa potláčať spontánnosť, citlivosť a tvorivosť, pretože nie vždy sú „vhodné“ alebo „efektívne“. Postupne sa odkláňame od toho, čo cítime, a viac sa spoliehame na to, čo sa od nás očakáva. Tento proces je nenápadný, no hlboký. Niektoré ženy prestanú tvoriť, iné prestanú dôverovať svojim pocitom, ďalšie stratia kontakt s radosťou. Návrat k sebe v tomto kontexte neznamená zmeniť celý život, ale znovu nadviazať kontakt s tým, čo bolo kedysi prirodzené. Vnútorné dieťa nikdy nezmizlo. Len čaká, kým mu znovu dovolíme prehovoriť.
Jedným z najjemnejších spôsobov, ako sa vrátiť k sebe, je práca so spomienkami. Nie nostalgicky, ale vedome. Otázky ako „Čo som ako dieťa milovala robiť?“, „Kedy som sa cítila slobodná?“ alebo „Pri čom som zabúdala na čas?“ dokážu otvoriť dvere k hlbokému sebapoznaniu. Neuroveda opisuje tento proces ako aktiváciu autobiografickej pamäte, ktorá je úzko prepojená s identitou, pocitom zmyslu a radosťou. Keď sa žena vedome spája so spomienkami z detstva, aktivujú sa centrá radosti a bezpečia. Vnútorné dieťa sa tak nestáva minulosťou, ale živým zdrojom energie v prítomnosti.
Emocionálna zrelosť rodičov ako základ detskej psychiky
Psychológ Alekos Kufudakis preferuje názor, že rodinu by sme si mali založiť až vtedy, keď sa naučíme mať radi sami seba. Je to preto, lebo základná definícia vzťahov medzi deťmi a rodičmi sa formuje na základe toho, aký postoj k životu a sebavedomie majú rodičia. Obrovský problém nastáva, keď už deti máte, ale nie ste spokojní a nepoznáte sami seba. Tento svoj problém ako štafetu odovzdávate z generácie na generáciu.
Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia. Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať.
Riziká parentifikácie: Keď je dieťa „kamarátom“
Na prvý pohľad to vyzerá sympaticky, veď rodič chce byť dieťaťu bližšie. Avšak, ako sa hovorí - cesta do pekla je vydláždená tými najlepšími úmyslami. Dieťa totiž nie je malý dospelý. Keď si začne robiť rodič z dieťaťa kamaráta, netuší, aké veľké bremeno na neho kladie. Ak je tu dieťa pre rodiča, ide už o prekročenie hranice a v skutočnosti ide o jednu z foriem veľmi nebezpečnej parentifikácie.
Podľa klinického psychológa PhDr. Jaroslava Simona mať s dieťaťom kamarátsky vzťah je pozitívne a žiaduce, ale je potrebné rešpektovať, že rodič a dieťa nie sú na rovnakej úrovni. Rodič by mal zastávať pozíciu „veľkého“, brať na seba zodpovednosť a poskytovať autoritu. Ak rodič voči dieťaťu nefunguje ako autorita, má to na dieťa negatívny dopad. Ľudia, ktorí zažili takéto emocionálne zneužívanie, neskôr javia charakteristické správanie: potláčajú svoje potreby, majú nízku sebaúctu a často trpia úzkosťami alebo depresiami.
Súčasná situácia: Úzkosť a duševné zdravie mladých
V našej spoločnosti čelíme vážnym výzvam. Depresie a úzkosti u mladých ľudí rastú alarmujúcim tempom. Na Slovensku je situácia podobná, pričom až 30 percent deviatakov má problémy s úzkosťou. Mnohí mladí ľudia nemajú záujem rozprávať o svojich pocitoch a problémoch. V praxi sa stretávame so sebapoškodzovaním detí, poruchami príjmu potravy a problémami vo vzťahu k sebe samému.
Ako sa vysporiadať s úzkosťou – podrobný návod
Užívateľom môže byť spúšťačom psychózy aj experimentovanie s drogami, ako je marihuana, pričom často stačí málo pokusov na vyvolanie vážnych zmien v prežívaní. Tieto faktory často pramenia z bolesti, ktorú im spôsobujú problémy v blízkych vzťahoch, pocit, že niekam nepatria, alebo tlak na výkon, ktorý na nich vyvíja rodina a škola.
Ako budovať zdravé sebavedomie a prijatie
Sebavedomie súvisí so sebapoznaním, zbavením sa sebaklamov, uvedomením si svojich schopností, darov, ale aj toho, že nie sme dokonalí, a preto nemôžeme mať talent na všetko. Sebavedomý človek nie je ten, kto dáva pocítiť druhým, že je lepší, kto ponižuje iných, aby sám vynikol. Sebavedomie je o objavení a pochopení seba, prijatí seba takého, aký som, a o viere v seba, svoje schopnosti.
Budovanie sebavedomia začína už v detstve. Ak dáme dieťaťu pocit, že je jedinečné, podporíme ho v tom, v čom je dobré a o čo sa zaujíma, vytvárame tak vhodné prostredie pre jeho zdravý rast. Výchova, ktorá vedie k budovaniu zdravého sebavedomia, nie je ani liberálnou, ani konzervatívnou. Je to zlatá stredná cesta, kde má dieťa na jednej strane určené pravidlá, ktoré musí dodržiavať, no na druhej strane podporujeme jeho individualitu.
Praktické kroky k samostatnosti dieťaťa
Ak vedieme deti k samostatnosti od útleho veku, vytvárame ich pozitívny obraz o sebe. Považujú sa za schopných, šikovných a hodnotných ľudí. Rodičia niekedy nevedome brzdia samostatnosť a nezávislosť svojich detí, lebo sú presvedčení, že ich dieťa je ešte „príliš malé“ na to, aby to zvládlo.
Je dôležité nechať dieťaťu priestor na rozhodovanie, aj keď ide o maličkosti, ako výber hračky alebo oblečenia. Keď sa rozhodujú samy, preberajú tieto rozhodnutia na seba a získavajú pocit kontroly nad svojím životom. Všímajme si úsilie svojich detí a veďme ich k tomu, aby chyby vnímali ako súčasť učenia sa či tréningu. Keď sa im niečo nepodarí, namiesto hľadania vinníka ich povzbudzujme: „Vidím, že sa nevzdávaš. Tvrdo na tom pracuješ.“
Ako reagovať v krízových situáciách
Ak máte pocit, že váš blízky uvažuje nad samovraždou, porozprávajte sa s ním o svojich obavách. Dôležité je rozhovor začať tým, že mu dáte najavo, že vám záleží na tom, čo prežíva. Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či uvažuje nad samovraždou. Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy. Práve naopak, môže to byť spôsob, akým dáva najavo, že sa necíti dobre a potrebuje, aby mu v tom niekto pomohol, pretože pre svoju bolesť nevidí iné riešenia, ktoré však existujú.
Vždy je dôležité nepoučovať, nemudrovať a neraďte, čo má robiť. Nemoralizujte a nehovorte vety ako „Bude dobre…“ alebo „Iní ľudia majú iné a horšie problémy…“. Nebagatelizujte situáciu a nevyvolávajte pocit zahanbenia. To, čo človek prežíva, mu bráni žiť spokojne a šťastne. Ak je situácia vážna a akútna, zavolajte na číslo 112 a zostaňte na mieste, kým nepríde odborná pomoc.
Cesta k prijatiu a rovnováhe
Prežívanie každého človeka je jedinečné a netreba ho porovnávať. Či už ide o vyrovnávanie sa s náročnou životnou situáciou, ako je choroba dieťaťa alebo osobná kríza, existujú fázy, ktorými prechádzame - od šoku a hnevu až po vyjednávanie, smútok a napokon prijatie. Je dôležité si pripomenúť, že všetko, čo rodič či jednotlivec zažíva, je úplne normálna reakcia na náhlu a nečakanú situáciu.
Návrat k sebe nemusí byť osamelý. Hoci je cesta k vnútornému dieťaťu osobná, ženský mozog je prirodzene nastavený na spojenie a podporu. Zdieľanie, tvorenie a vzájomná podpora vytvárajú bezpečný priestor, v ktorom sa vnútorné dieťa cíti prijaté. Keď sa k nemu vrátime, neunikáme do minulosti - vraciame sa domov. Návrat k sebe nezačína veľkými rozhodnutiami, ale malým dovolením byť opäť tým, kým sme boli, keď sme sa cítili živé a slobodné. Ak naučíme deti počúvať svoje vnútorné dieťa, v náročných obdobiach života sa nestratia. Budú vedieť, kam sa vrátiť, a budú mať istotu, že ich pocity majú hodnotu.
tags: #chcela #som #dieta #aby #som #sa