Túžba takmer všetkých rodičov, aby sa ich deti správali slušne a boli šťastné, je prirodzená a hlboko zakorenená. Niekedy sa však táto úloha môže zdať ako nemožná, keďže deti sa menia zo dňa na deň a z roka na rok, a spolu s nimi sa menia aj ich a aj naše potreby. Efektívne rodičovstvo je dynamický proces, ktorý sa neustále prispôsobuje vývojovým fázam dieťaťa - svoje dvojročné dieťa nevychovávame tak, ako keď bude mať 12 rokov. Súčasné rodičovstvo prináša množstvo výziev, od výberu výchovného štýlu, cez každodenné praktické rozhodnutia v starostlivosti o bábätko, až po hlboké úvahy o tom, či vôbec mať deti a ako žiť naplnený život. Tento článok sa venuje komplexnému pohľadu na rodičovstvo, od základných princípov výchovy, cez praktické tipy, až po spoločenské a osobné aspekty rozhodovania sa o deťoch.
Základy efektívnej výchovy a rodičovské štýly
Rodičovský štýl výchovy sa vzťahuje na všeobecnú atmosféru, ktorú rodičia využívajú na získanie spolupráce so svojimi deťmi. Kľúčovou súčasťou tohto prístupu je porozumenie alebo podpora, čo sa týka pocitu dieťaťa, že rodičovstvo je tu pre neho. „Bezpodmienečná láska“ je ďalší spôsob, ako o tom hovoriť - dieťa vie, že ho rodič miluje a bude ho podporovať a chrániť.
Medzi najčastejšie definované rodičovské štýly patria autoritatívny a zhovievavý prístup. Autoritatívni rodičia podporujú aj vyžadujú. Majú tendenciu mať deti, ktoré sú sebavedomé, páčia sa rovesníkom aj dospelým, dobre sa im darí v škole a nerobia si veľa problémov. Ich prístup je charakterizovaný jasnými pravidlami a očakávaniami, no zároveň poskytujú deťom lásku a podporu, ktoré sú nevyhnutné pre ich zdravý vývoj. Na druhej strane, zhovievaví rodičia bývajú plní porozumenia a podpory, no na svoje deti majú málo alebo nízke požiadavky. Chcú, aby sa ich deti správali slušne, ale efektívne ich neučia, ani nevynucujú dobré správanie. Ich benevolentný prístup môže viesť k tomu, že deti nemajú dostatočné hranice a štruktúru, čo môže ovplyvniť ich sebadisciplínu a sociálne zručnosti.
O tolerantných a autoritatívnych rodičoch existujú dve bežné mylné predstavy. Prvým je, že zhovievaví rodičia sú veľmi milujúci a svoje deti nikdy nenapomínajú. Je zaujímavé, že deti opisujú svojich autoritatívnych rodičov ako tých, ktorí ich najviac podporujú. Hoci sa im ich pravidlá nie vždy páčia, pravidlá vnímajú ako znak toho, že ich rodičia si robia svoju prácu a že im na nich záleží. Autoritatívni rodičia sú viac oporou ako tí tolerantní. Nie je nezvyčajné, že práve tento typ rodičov sa angažuje o čosi menej, pokiaľ ide o nastavenie a dôsledné vynucovanie hraníc, čo paradoxne znižuje pocit bezpečia u detí.
Ďalším pohľadom používaným na opis rodičovského štýlu je udelenie autonómie. Poskytnutie autonómie je odvrátenou stranou nátlaku. Hoci tento konštrukt bol študovaný od 30. rokov 20. storočia a študovaný s ohľadom na rodičovský štýl od 60. rokov 20. storočia, jeho význam pre vývoj dieťaťa je stále aktuálny. Donucovaní rodičia sa snažia ovládať svoje deti manipuláciou pocitu, ktorý k nim dieťa cíti. V nátlakovom rodičovstve byť hodný lásky alebo byť dobrým človekom závisí od toho, či to vyhovuje rodičovi. Takýto prístup môže podkopať vnútornú motiváciu dieťaťa a jeho schopnosť rozvíjať zdravú sebaúctu. Autoritatívni rodičia sú prísni, ale stanovujú menej pravidiel ako despotickí rodičia, pričom sa zameriavajú na tie najdôležitejšie.
Takmer všetky deti veria, že rodičia by mali stanoviť pravidlá, ktoré ich udržia v bezpečí (Nefajči! Nehraj sa so zápalkami!), pomôžu im byť lepšími a morálnejšími ľuďmi (Nekradni! Neudieraj svoju sestru!) a pomôžu im naučiť sa zapadnúť do spoločnosti (Vhodne sa obliekaj! Nenadávaj v škole!). Deti považujú stanovenie pravidiel v týchto oblastiach za súčasť práce svojich rodičov. Jednou zo silných stránok autoritatívnych rodičov je, že majú tendenciu určovať pravidlá v legitímnych oblastiach a vyhýbať sa oblastiam, ktoré sú súkromné, rešpektujúc osobný priestor dieťaťa. Pravidlá, ktoré stanovia, presadzujú, čo deťom dáva pocit stability a predvídateľnosti.
Intuícia, blízkosť a prirodzený prístup v starostlivosti o bábätko
Každá mamička túži dať svojmu bábätku to najlepšie. V záplave milióna informácií je však ťažké zachovať si zdravý sedliacky rozum, počúvať vlastnú intuíciu a nepodľahnúť autoritám, čo znamená riadiť sa výhradne radami a názormi ľudí, ktorých pre niečo obdivujeme. V starostlivosti o najmenších je obzvlášť dôležité hľadať rovnováhu medzi overenými informáciami a vlastným vnútorným hlasom. Príkladom môže byť starostlivosť o dieťa vychádzajúca hlavne zo skúseností, triezvej mysle a s vnímavým srdcom.
Pri prvom synovi býva každá mladá mamička zmätená z toho, čo je správne pre bábätko, či rady, ktoré dáva mama, alebo to, čo sa píše na internete. Vyslovene proti srsti je niekedy predstava, že bábätko plačom trénuje pľúca. Intuícia mnohým matkám nedá a dieťa si radšej nosia a pestujú, aby neplakalo, keď nemusí. To však neznamená, že v prípade, kedy matka musí niečo dokončiť, dovariť atď., berie jeho plač ako tragédiu. Poplakanie si niekedy je súčasťou života. Dôležité je, že dieťa vie podvedome vycítiť, s akým postojom ho nechávame. Či potrebujeme niečo dokončiť, alebo s postojom ľahostajnosti, či dokonca s postojom výchovnej autority v zmysle „len si poplač“.
Príroda bábätko vybavila dokonalou intuíciou, ktorú naplno využívajú práve v období, kedy ešte nedokážu poriadne vidieť, počuť, hovoriť a ich mozog nedokáže informácie spracovať. S každým ďalším dieťaťom sa posilní dôvera v túto hlbokú vnímavosť bábätiek. Preto mnohé matky nosia svoje deti - Matejka napríklad už od 4. dňa života v elastickej šatke pre bábätká s úväzom do kolísky. Dôvod je prostý: dieťatko sa v šatke a neskôr v nosiči cíti ako v brušku. Počas chôdze sa kolíše rovnako ako v brušku, čo uľahčí natriasanie dieťatka v kočíku alebo na rukách. Cíti tlkot srdca matky, je mu teplo, vníma mäkké telo ženy, a to, čo je najpodstatnejšie, cíti sa bezpečne, čo bábätku aj väčšiemu dieťaťu najlepšie prospieva. Čím je dieťa menšie a zraniteľnejšie, tým väčšiu blízkosť milovaných osôb potrebuje.
Výhody a bezpečnosť nosenia bábätiek: Tipy od pediatra a mamy
Pričom neplatí - „Nenos, lebo si zvykne!“ alebo „Nechaj ho spať samo, lebo si zvykne!“. No, zvykne si až na jeden či dva roky vášho celého života! Nie celý život. Len krátku etapu vášho života, pre dieťa tak dôležitú. Čím viac lásky, dotyku, pozornosti a bezpečia bábätko má, tým sebavedomejšie dieťa z neho vyrastie. Neplatí, a to z vlastnej skúsenosti, - „Nerozmaznávaj, bude bojazlivé!“. Mýtus o rozmaznávaní blízkosťou a láskou je hlboko zakorenený, no prax ukazuje, že práve naopak, bezpečná pripútanosť vedie k samostatnosti.
Praktické voľby a bezplienková metóda
V dnešnom „bio a nebiosvete“ sa často stretávame s dilemou, ako pristupovať k praktickým aspektom starostlivosti o deti. Kým v predchádzajúcich odstavcoch bolo reč o rozhodovaní sa z pozície srdca a intuície, teraz prichádzajú na rad riadky z pozície zdravého sedliackeho rozumu. Ako príklad môžeme uviesť používanie látkových plienok. „Látkovali“ a „látkujeme“ mnohí rodičia pri svojich deťoch. S prvými dvoma ešte s klasickými štvorcovými plienkami a poštolkami. Niekedy to znamenalo prať 40 plienok každý druhý deň a následne ich žehliť, čo bola čistá otročina v porovnaní s dnešnými modernými látkovými plienkami, ktoré vyzerajú ako tie jednorazové. Majú však obrovskú výhodu, že sa dajú oprať. Prečo toľkej snahy, keď existujú tie jednorazové?
Okrem ekológie, látkové plienky šetria peniaze. Na začiatku je však nutné si kúpiť viacero, čo nie je lacná záležitosť. Mnohé rodiny celú sadu 40 plienok kúpili z druhej ruky po dieťatku, ktoré ich používalo len pol roka v super stave za super cenu. Pri ďalšom dieťati, keď už boli dosť opotrebované, sa môže stať, že nájdete celý balík nových plienok, ktoré majiteľka napokon nepoužívala. Niekedy do toho vstúpi aj synchronicita, keď vám niekto iný pošle balík nových látkových plienok ako prekvapenie po jej dieťati.
Už jedenásť (aktuálne 13 rokov) fungujú mnohé ženy hlavne na menštruačnom poháriku - pre mnohých vynález storočia! Žiaden smrad, odpad, choroboplodné zárodky, zapareniny. Ešte stále si dobre pamätáme ten otrasný pocit z obalenia intímnych partií hygienickou vložkou. Sedem dní človek vydrží, ale 24 mesiacov pre dieťa v plienke? Nezdá sa to v poriadku, aby dieťatko malo zadoček a genitálie obalené v plienke napustenej chemikáliou, ktorá z tekutiny vyrobí tuhé guličky. To ale neznamená, že jednorazové plienky sa nepoužívajú vôbec, ale že sa striedajú s látkovými, napríklad pri cestovaní a v noci.
Druhý pohľad je ten ekologický. Vraj jedna plienka sa rozkladá 40 rokov. To je alarmujúce číslo, ktoré by nás malo viesť k zamysleniu nad vplyvom našich každodenných rozhodnutí. Tretí pohľad je praktický. Deti sa naučia v látkových plienkach skôr na záchod. Blbosť? Zapnite sedliacky rozum! Naša generácia vyrastala na látkových plienkach a drvivá väčšina detí začala s nočníkom najneskôr po roku a pol. Prvá vec: Dieťa si v látkovej plienke uvedomuje, že je pocikané, čo je nekomfort a skôr mu dôjde, že komfort je vypustiť „nádrž“ niekde, kde ho to nebude potom napríklad chladiť. Druhá vec: Naše mamy nemali automatické práčky, a teda ich motivácia naučiť deti na nočník bola podstatne väčšia. Niektoré od plienok „odnaučovali“ nevýchovne bitkou, niektoré len trpezlivosťou.
Mnoho detí už v roku a pol cikalo a kakalo do nočníka. S prvým sedením okolo 6. mesiaca prišli ranné, poobedné a večerné nočníkové rituály, aby sa deti s nočníkom zoznámili a brali ho prirodzene. Na jar, kedy mali obaja po roku, mnohí rodičia vyzliekli plienky a nabádali ich každých 20 minút na cikanie. Základ je, že ich nežiadali, aby oznamovali potrebu, ale sa s tým pocitom len zoznamovali. Dva týždne sa učili len vypustiť „ciky“ do trávičky, na kvietoček či na chrobáčika. Len ako pustiť. Ďalšie dva týždne sa učili rozoznať, či majú pocit cikať. Len si uvedomili, že niekedy sa mama snaží zbytočne, lebo nič nejde. Ďalšie dva týždne boli už o nejakom znamení, že potrebujú vypustiť. Celkovo 6-8 týždňov očúraných gatí, podláh, sedačky, ale po nich bol pokoj. Keď sa už rodičia rozhodli, že budú bezplienkoví, chcelo to pevné nervy, aj vôľu a viac im ich už nedať, len v noci a na dlhé cesty.
To, čo týmto chceme povedať, je, že láskavým, trpezlivým a často obetavým prístupom, sa dieťa vie naučiť, odpozorovať si svoje telo aj omnoho skôr, ako psychológovia radia a výrobcovia jednorazových plienok ich v týchto výskumoch nadšene podporujú. Pred tridsiatimi rokmi mať plienky v dvoch rokoch bolo čudné. To by jeden neveril, že deti nepotrebujú plienky. Mnohí tomu neverili v tom zmysle, že nonstop sledovať dieťa, kedy mi dá najavo, že sa chce vyprázdniť, im prišlo neskutočne náročné. A? Najťažšie je uveriť tomu, že je to naozaj ABSOLÚTNE JEDNODUCHÉ! Mnohí to pri svojich posledných troch deťoch vyskúšali a ide to. Dieťa naozaj dáva najavo, že sa chce vyprázdniť! S Matejom sa začalo v troch mesiacoch a hneď na signál “pssst” nabehol. Vzali ho nad umývadlo, pustili vodu a robili “psst”. Párkrát sa to zopakovalo a prešlo sa na nočník, kde sa pri tomto zvuku vyprázdnil. Alžbetka začala bezplienkovať v jej prvom týždni života. Magdalénka v jej druhom. Už novorodenec začne byť nepokojný, poplakáva až plače, lebo sa chce vycikať či vykakať.
Príde to nesmierne jednoduché, keď dieťa zaplače a nemá prečo (je napapané, vyprdkané), vyzliecť mu poistnú plienku a dať ho nad umývadlo, lavórik, vedierko, nočník, urobiť “psst” a po vyprázdnení utrieť či umyť. Zaberie to päť minút, ktoré by sa inak dieťa upokojovalo v náručí, aby neplakalo. Preto celá rodina vie, že keď dieťa mrnčí, chce dôstojne na WC. Najlepšie na tom je, že plienky sa úplne zhodili v noci. Tam bezplienková metóda ide najlepšie. Vždy pred dojčením sa dieťa väčšinou chce vyprázdniť. Začne krútiť panvou a mrnkať. Vtedy ho vezmeme, dáme nad nočník a ešte aj v spánku sa vyciká. Keď chce kakať, je to jasné krútenie panvou a pritláčanie nožičiek k brušku. Vďaka rozlíšeniu týchto dvoch prejavov má človek za celý týždeň ak jednu, tak veľa, pokakaných plienok. S tými pocikanými je to viac, lebo nie vždy môže človek pustiť z rúk niektoré ďalšie zo svojich piatich detí. Alžbetka sa od troch mesiacov tak naučila cikať do nočníka, že ju stačilo dvakrát za noc dať vycikať a spali do rána. Fakt to stojí za to!
Približne v siedmom mesiaci, keď sa Matej i Alžbetka dokázali už tak niečím zabaviť, že zabudli dať najavo ZRETEĽNE, že chcú na nočník, je bežné, že rodičia, najmä ak majú doma požehnane detí, na seba a na deti od toho obdobia netlačili a bezplienkovali ako prišlo. Čitatelia na sociálnych sieťach písali, že im sa vďaka dôslednému bezplienkovaniu podarilo zhodiť plienky od ôsmeho mesiaca života dieťatka! “Mali sme ísť s dcérou do poradne k doktorke, tak som jej pre istotu chcela dať plienku. Mala úplne protestovala. A odvtedy už žiadnu plienku na zadočku nemala,” tak znel jeden z komentárov. Pridali sa k nemu ďalšie, v ktorých rodičia tvrdili to isté. Oplatí sa dať si ten zámer a bezplienkovať, dávať dieťa od narodenia na nočník, keď namiesto dvoch rokov s plienkami, máte pokoj už po ôsmich mesiacoch.
Holistická starostlivosť a dôvera v imunitu
Okrem základných potrieb a hygieny je dôležitá aj celková starostlivosť o dieťa, ktorá zahŕňa nielen fyzické, ale aj emocionálne a duševné aspekty. Pri prvom dieťati bola odpoveď na otázku, čo všetko je potrebné, často radikálna - všetko najlepšie a najdrahšie. Pri treťom dieťati je už celá rodina často šťastná z éterických olejov: tri kvapky levandule alebo ruže, či citrónovej trávy do prania namiesto aviváže, alebo od aromaterapeutky namiešaný olej do kúpeľa, len tak po malej lyžičke. Po takomto kúpeli už netreba pokožku viac olejovať. Tretie dieťa, popri súrodencoch, už “nejak” prežije. Na druhej strane má o kopec stresov rodičov z výchovy a starostlivosti menej. Vraví sa, že tretie je za odmenu, lebo rodičia sú už skúsenejší a menej úzkostliví.
Ak nič z toho nerobíte ako my, nevadí. Dôležité je, aby váš prístup k starostlivosti o bábätko vytváral súzvuk s vaším srdcom, svedomím, intuíciou a sedliackym rozumom. Je náročné byť v dnešnej dobe plne ekologický. Postačí robiť aspoň niečo. Napríklad minimálne využívať mokré utierky a spoľahnúť na klasickú čistú vodu. Ak neveríte bylinkám, homeopatii či iným nefarmaceutickým prístupom, stačí, ak budete dôverovať imunite dieťaťa, že sa z väčšiny chorôb „vylíže“ samo. Len to trochu trvá.
Ak nemáte energiu nosiť dieťatko, dajte ho do rúk inej blízkej osobe. Indiánske a africké bábätká sú neustále v náručí niekoho z komunity. Nebývajú samy. Nezvyknú plakať. Dospelí vďaka tomu ľahko zistia, čo dieťa potrebuje. Ich rezervoár lásky je natoľko naplnený a pestrý (vďaka rôznym pozorovaniam), že už v troch rokoch sú z nich malí bojovníci. Ani my v našej rodine nie sme stopercentní eko, stopercentní bio, na sto percent pozorní rodičia. Pri treťom dieťatku je to, ako sa s nadsádzkou hovorí, o prežití popri starších súrodencoch. Dobré je vedieť, že každé dieťa si to takto vybralo. A že i napriek neustálom rušeniu, napríklad počas spánku staršími bratmi, popri ukracovaní pozornosti rodičov staršími bratmi, dostáva naspäť lásku a pozornosť od štyroch ľudí. Čo má tiež svoje výhody, ako je napríklad lepšia socializácia a schopnosť prispôsobiť sa rôznym situáciám.
Dôvera namiesto mikromanažmentu: Budovanie sebadôvery detí
Rodičovská túžba zabezpečiť plnohodnotný a úspešný život pre deti je prirodzená. Neuropsychológ William Stixrud a spoluautor prelomovej knihy Sedem princípov výchovy vlastného dieťaťa však prináša odporúčanie, ktoré môže na prvý pohľad znieť paradoxne: „Dôverujte svojim deťom viac a starajte sa o nich menej,“ navrhuje. V podcaste Raising Good Humans vysvetľuje, že prejavenie dôvery deťom a dospievajúcim podporuje ich sebadôveru, základnú zložku schopnosti učiť sa, experimentovať a dosahovať osobné úspechy. „Ak mladí ľudia disponujú sebamotiváciou, je pravdepodobnejšie, že si vytýčia ambiciózne ciele a s vytrvalosťou ich budú napĺňať, čo ich nepochybne nasmeruje k úspešnej budúcnosti,“ povedala detská psychologička Tovah Klein pre CNBC Make It.
Stixrud odporúča rodičom, ktorí majú sklon k nadmernej kontrole, aby začali tým, že deťom umožnia robiť menšie, nezávislé rozhodnutia - napríklad o ich školskom šatníku alebo o tom, ako si rozvrhnú domáce práce. Keď sa rozhodnú, vyzdvihnite ich schopnosť samostatného úsudku. S pribúdajúcim vekom je vhodné deťom postupne zverovať väčšiu mieru autonómie, aj v kľúčových oblastiach života. Zároveň je dôležité viesť s nimi otvorený dialóg o ich cieľoch a vnímať ich názory ako hodnotné. „Predstavte si, že ste interný konzultant. Buďte k dispozícii s pomocou a radami, ale nevnucujte ich,“ zdôrazňuje Stixrud.
Výhody a bezpečnosť nosenia bábätiek: Tipy od pediatra a mamy
Neuropsychológ zároveň odporúča, aby sa tento prístup uplatňoval aj pri školských povinnostiach, ktoré často vyvolávajú napätie medzi rodičmi a deťmi. Prílišný tlak na známky a špičkové výkony môže mať podľa neho kontraproduktívny efekt: „Vaše dieťa si k vám môže vytvoriť negatívny vzťah alebo sa uňho môže vyvinúť nezdravý perfekcionizmus,“ tvrdí. Namiesto toho odporúča zamerať sa na to, čo robí dieťa šťastným. „Mnohí rodičia sa obávajú o budúcnosť svojich detí a táto úzkosť sa často prenáša aj na ne. Výsledkom môže byť oslabenie ich sebadôvery. Niet zlých a nevychovaných detí, len nevhodne zvolená komunikácia. Ak chcete mať so svojím potomkom pekný vzťah, držte sa pravidiel, ktoré vám ho pomôcť vybudovať.“
Umenie komunikácie s deťmi: Sedem zlatých pravidiel
Efektívna komunikácia je základným kameňom každého zdravého rodičovsko-detského vzťahu. Detská psychologička Ilona Špaňhelová vo svojej knihe Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom (vyšla v češtine) zdôrazňuje niekoľko kľúčových pravidiel, ktoré pomáhajú budovať pevné puto a vzájomné porozumenie.
Pravidlo číslo 1: Dostatok času. „Je dôležité venovať vzájomnej komunikácii čas. Rodič je navigátor, ktorý hlavne v prvých rokoch života dieťaťa určuje, ako sa bude v rodine komunikovať,“ uvádza Ilona Špaňhelová. Je dobré, ak si v rodine nenásilne určíte, kedy sa budete spolu rozprávať. Či to bude chvíľa po príchode detí zo škôlky či školy alebo večer po uľahnutí do postele. Komunikácia pritom neznamená vydávanie povelov či kritiku dieťaťa, ale záujem o tom, čo prežilo a ako sa má.
Pravidlo číslo 2: Pokoj. „Na vzájomnú komunikáciu je treba pokoj. Nie je vhodné rozprávať sa o dôležitej veci, keď sa rodič či dieťa ponáhľa alebo keď sa venuje čítaniu knihy či sleduje dobrodružný film. Rovnako nie je dobré komunikovať, keď dospelý vykonáva nejakú činnosť, ktorá mu nedovolí, aby sa naplno sústredil,“ upozorňuje psychologička. V takých chvíľach je dobré si povedať, že sa porozprávame neskôr, keď na to bude čas a priestor.
Pravidlo číslo 3: Ja a ty. Nepoužívajte v komunikácii všeobecné frázy typu „toto sa nerobí“ alebo „to je skvelé“ a podobne. Ilona Špaňhelová radí zamerať sa na slovíčka ja a ty, dať komunikácii konkrétnu formu a obsah. Keď vám dieťa prinesie ukázať novú kresbu, namiesto slov „Je to krásne“ môžete použiť napríklad vyjadrenie: „Páči sa mi, ako si nakreslil tie zvieratá a ako si pekne skombinoval farby“. Ak máte dôvod na kritiku, povedzte napríklad: „Mne sa nepáči, že si nesplnil, na čom sme sa dohodli. Nechcem, aby to tak pokračovalo. Je dôležité dohodu splniť, aby sme si mohli aj naďalej dôverovať.“ Týmto spôsobom komunikácie dávate najavo, že vám ide primárne o vzájomný vzťah a neodvolávate sa na konvencie a na to, čo „sa má“.
Pravidlo číslo 4: Vzájomnosť. Veľmi dôležité pravidlo, na ktoré sa však často zabúda. Moderní rodičia sa snažia vo vzájomnej komunikácii načúvať svojmu dieťaťu, dbať na jeho pocity, na to, čo prežíva a čo si myslí. Už menej hovoria o sebe a pritom dieťa má mať možnosť poznať, čo teší či trápi jeho rodičov alebo čo prežili počas dňa. „Samozrejme primerane veku a tomu, čo je schopné pochopiť,“ prízvukuje odborníčka. Táto vzájomnosť prinesie do vzťahu viac dôvery, otvorenosti i väčšiu zomknutosť.
Pravidlo číslo 5: Načúvanie. Súvisí s bodom číslo dva. Aby sa rodičia a deti mohli vzájomne počúvať, je podľa Ilony Špaňhelovej dôležité „prestať sa hrať, prestať variť, čítať noviny, pozerať sa na televíziu“. Naopak je dobré dať rečou tela najavo, že sa spolu ideme rozprávať. Otočiť sa k dieťaťu, prisadnúť si k nemu, kľaknúť si k nemu a podobne. „Ak to rodič považuje za dôležité, je tiež vhodné povedať dieťaťu nejaký sumár z toho, čo si z komunikácie zapamätal. Overia si tak, že to, čo dieťa povedalo, bolo správne pochopené,“ odporúča psychologička.
Pravidlo číslo 6: Ospravedlnenie. Rodič i dieťa by sa mali naučiť ospravedlniť sa jeden druhému, ak sa zachovali neadekvátne či nesprávne. Ak rodič na dieťa neoprávnene zakričal alebo mu niečo nezmyselne vyčítal, ospravedlnenie je silný spôsob, ako to napraviť. Tak, ako by sa mal rodič naučiť ospravedlňovať dieťaťu už od útleho veku, mal by ho rovnako skoro začať učiť tomu, aby to aj ono dokázalo voči druhému. „Pochopenie princípu ospravedlnenia si často vyžaduje dôkladné vysvetlenie. Dieťa môže operovať tým, že podľa neho sa nič zlého nestalo, tak prečo by sa malo ospravedlňovať. Je preto potrebné dať mu nahliadnuť do vnímania druhého človeka,“ radí Ilona Špaňhelová.
Pravidlo číslo 7: Vyjadrovanie pocitov. „V komunikácii je potrebné naučiť sa vymieňať si navzájom svoje pocity. Často sa stáva, že je rodič plný emócií, nič o nich nepovie, ale reaguje podráždene a neprimerane,“ vraví detská psychologička. Namiesto toho, aby emócie a pocity zo seba dostal von, uvoľnil ich, prenáša ich do komunikácie s iným človekom, takzvane si na ňom vylieva svoju zlosť. „Ak sa rodičovi stane niečo, čo nesúvisí s dieťaťom, má to povedať. Napríklad: Teraz som podráždená, pretože som mala nepríjemný rozhovor. Netýka sa to teba, ale potrebujem si na chvíľu sadnúť a popremýšľať, čo mi ten človek povedal, tak ma prosím chvíľu nechaj,“ uvádza príklad vhodného zdieľania emócií odborníčka. Plakať pred dieťaťom? To si veľa rodičov „nedovolí“, pretože sa obávajú, že by ho tým zneistili. Dieťa však viac znepokojuje, ak nevie, čo sa v jeho rodičovi odohráva. Ilona Špaňhelová preto radí plakať - a úprimne povedať, čo sa deje. „Rodičovi sa uľaví, pretože už nemusí ďalej skrývať svoj pocit, môže ho dať najavo. A pred kým iným by ho mal dať najavo, než pred tým, koho dobre pozná a kto je mu najbližší,“ je presvedčená.
Keď je voľba nemať dieťa (alebo ľutovať materstvo) legitímna
Deti nie sú jedinou cestou, ako žiť život a byť šťastný, myslí si časť žien, a to vrátane tých, ktoré už deti majú. Rok 2015 priniesol rozšírenie hashtagu #regrettingmotherhood, čo spustilo debatu o jednom z najväčších tabu v spoločnosti - nie všetky ženy sú šťastné v úlohe matky. Všetko to odštartovala izraelská sociologička Orna Donathová, ktorá sa rozhodla nemať deti - v krajine, kde je početná rodina symbolom zachovania jej existencie. Donathová publikovala štúdiu, v ktorej 23 matiek vo veku od 25 do 75 rokov priznalo, že ľutujú, že mali deti. Práca mala ukázať, že tak ako môže byť pre niekoho materstvo v živote naplnením a udalosťou, ktorá prináša osobné šťastie, radosť a hrdosť, môže byť pre iného zdrojom bezmocnosti, frustrácie, sklamania či útlaku.
Keď Izrael začal Donathovú spochybňovať, publikovala výsledky svojich zistení v liberálnejšom Nemecku, čím otvorila Pandorinu skrinku. Po vydaní nemeckého prekladu sa tamojšími médiami a sociálnymi sieťami valili svedectvá žien, ktoré priznávali, že k ich materstvu prinútil tlak okolia či spoločnosti. Že im neprinieslo to, čo od neho očakávali - a to, čo už mali, im zobralo, napísali vlani o reakcii Nemiek české Lidové noviny. V Nemecku si aj preto spravili názorový prieskum. Výsledok - takmer pätina z oslovených 1200 rodičov, ktorí zdôrazňovali, že svoje deti ľúbia, by svoje rozhodnutie mať ich už druhýkrát prehodnotila.
Nechcem mať deti
„Nechcem mať deti.“ Videoblogerka Nikoleta Kováčová je jednou zo Sloveniek, ktorá verejne a otvorene priznala, že svoju budúcnosť nespája so starostlivosťou o deti. Tým, ktorí sledujú jej videoblogy o vegánstve, vysvetľovala, prečo ju predstava stať sa matkou zaplavuje skôr pocitmi paniky a strachu, než radosti. „Zvažovala som to dlho, možno aj pol roka či rok mi fanúšikovia museli pripomínať, že chcú niečo na túto tému, ktorú som raz len naznačila,” hovorí s odstupom času Kováčová. „Nebolo úplne ľahké ísť a povedať to takto verejne, lebo som rátala s tým, že bude veľa reakcií a to bude stáť veľa mentálnej energie riešiť reakcie.”
A tie prišli. Podľa videoblogerky sú najmä pozitívne a píšu jej napríklad ženy, ktoré sú rady, že zistili, že podobný pocit nemajú len ony. „Aj veľa žien, ktoré deti majú, prejavilo toleranciu a pochopenie, a úplne podporili myšlienku, že deti nie sú jediná cesta ako žiť život a byť šťastný,“ vraví. Lenže prišli aj opačné reakcie. Prekvapivo, väčšinou od mužov. „Téma sa extrémne dotkla mužov, čo cítia akési ohrozenie celej spoločnosti a koniec sveta za tým, ak žena nebude deti. Ženy boli empatickejšie. Muži vedeli byť niekedy až agresívni a premietali do toho svoje sexistické, homofóbne alebo xenofóbne postoje,” hovorí videoblogerka o svojej skúsenosti.
Menej a menej detí
Ich takzvaný „koniec sveta“ znamená v odbornej reči demografov zúženie reprodukčného potenciálu. „Ak si uvedomíme, že ďalšia generácia žien vstupujúca do reprodukčného veku je početne čoraz menšia a naopak z reprodukčného veku odchádzajú početné generácie zo 70. rokov, potom každé zvýšenie bezdetnosti znamená, že potenciálny počet narodených detí bude nižší a nižší,“ hovorí demograf Branislav Šprocha. Lenže téma nestojí len na ženách, ktoré chcú dobrovoľne zostať bezdetnými. Tie podľa odhadov tvoria v slovenskej ženskej populácii maximálne päť percent. O čosi vyšší je podiel žien, ktoré zostali bezdetnými z ďalších iných dôvodov.
Dôvody, pre ktoré ženy nechcú mať deti dobrovoľne, sú rôznorodé:
- chcú sa venovať rozvíjaniu kariéry, záľubám či cestovaniu, a tvrdia, že hoci chcú rodinu, chcú, aby ju tvoril len partner,
- tvrdia, že to skrátka nemajú v sebe a k deťom ich to nikdy neťahalo,
- nemať deti sa môže stať aj filozofiou - svetová populácia rastie a planéte to neprospieva, každý nový život znamená ekologickú záťaž,
- veria, že človek nemusí stvoriť len ďalší život, ale energiu a čas môže investovať do tvorby diel či projektov, z ktorých môžu benefitovať aj ostatní,
- môže ísť aj o obavy z tehotenstva a pôrodu,
- niektoré deti minimálne odkladajú z dôvodu, že im chýba zázemie a nemôžu si ich finančne dovoliť.
Bezdetnosť rastie aj napriek voľbe
Čísla ukazujú jasne, že podiel bezdetných Sloveniek z roka na rok rastie. Podľa odborníka však treba oddeliť tie ženy, ktoré sú bezdetné, pretože materstvo len odkladajú, a ženy, ktoré sa napokon z rôznych dôvodov matkami nestali. „Kým prvá skupina sú predovšetkým mladšie a mladé ženy a o ich výslednej bezdetnosti je v súčasnosti ťažké presne hovoriť, u žien narodených od sedemdesiatych do polovice osemdesiatych rokov, teda u žien, ktoré sú najviac zasiahnuté celospoločenskou transformáciou po roku 1989 sa konečná bezdetnosť už dá do určitej miery predikovať,“ hovorí demograf Branislav Šprocha. Podľa rôznych demografických simulácií sa ukazuje, že výsledný podiel bezdetných žien by sa v týchto generáciách mohol postupne zvýšiť k hranici 18 - 20 percent. Sociologička Silvia Porubänová však podotýka, že podiel bezdetných žien osciloval okolo 10 percent už dlhodobo. Ide podľa nej o akúsi hranicu, ktorá zohľadňuje ženy, ktoré deti nemajú a nebudú mať zo zdravotných dôvodov, plus tie, ktoré to nestihnú z akýchkoľvek subjektívnych či objektívnych dôvodov. „A samozrejme tie, ktoré sa vedome rozhodnú pre bezdetnosť. Takže percento žien, ktoré ostanú definitívne bezdetné, môže narásť nielen vzhľadom na voľbu,“ pripomína.
To, že by každá žena mala byť matkou, je podľa odborníčky istým mýtom. Postupne sa ho však darí rúcať. „Často sa samozrejme hovorí o biologických hodinách, ale ja si nemyslím, že by sa všetky ženy alebo všetci muži riadili nejakým ‚volaním krvi‘ a túžili by svoje gény odovzdávať ďalej. Nie je to pravidlo,” komentuje Porubänová. Výskum, ako je to s rodinnými predstavami aj v tomto ohľade, si pred pár rokmi spravili Česi. Mladých žien sa pýtali, akou cestou by sa vydali, keby si mohli úplne slobodne vybrať. Šesťdesiat percent žien povedalo jasné áno zosúladeniu materstva a práce, no asi tridsať percent žien by si radšej vybralo mužský model - orientovať sa viac na angažovanie sa, na verejný život, záľuby. „Desať percent žien zasa hovorilo o tom, že by sa rady venovali vyslovene tomu najtradičnejšiemu spôsobu života, a síce mať veľa detí a aby bol manžel jediným živiteľom rodiny,” hovorí sociologička. Podľa nej do predstavy o rodinnom živote zasahuje aj to, či žena žije v meste, alebo na vidieku. Kým mesto má pre rozhodnutie väčšie pochopenie, vidiek žene predsa len častejšie kladie žene otázku: Kedy už? „O príkladoch žien, ktoré deti nemajú, sa hovorí už viac. Nie je asi náhoda, že najsilnejšiu pozíciu v Nemecku a vo Veľkej Británii majú ženy, ktoré nie sú matkami. Je úplne legitímne, keď sa niekto rozhodne nemať deti.“
Cesta k rodičovstvu: Namiesto úzkosti a tlaku, radosť zo života
Cítiť sa trápne, že ste ani tesne pred 30-tkou nepocítili túžbu stať sa mamou, je častá, ale neopodstatnená obava. Nemajte obavy, nie ste divná. Moment, v ktorom zistíte, že je čas, môže nastať hoc aj dnes! Niekedy je kľúčom k zmene pohľadu na rodičovstvo stretnutie s ľuďmi, ktorí k nemu pristupujú s pokojom a ľahkosťou. Keď navštívite priateľa, ktorému sa nedávno narodilo dieťa, a mini Paulie je dokonale bacuľatý a už teraz prekukol základné tajomstvo socializácie: okamžite si vás získa sériou presne mierených úsmevov. Pýtate sa Paulieho mamy Eve, ako je možné, že jej dieťa vôbec neplače. Väčšina vašich známych sa stále sťažuje na svoje revúce dojčatá. Ako rodičov ich premáha zúfalstvo, že svojim deťom nerozumejú. Tým zase asi privádzajú do zúfalstva svoje deti. Eve sa len zasmeje a tajuplne vyhlási, že sú do Paulieho zamilovaní. Ale že si nemyslíte - aj on plače, keď je hladný, keď ho niečo bolí alebo keď sa proste nudí. Rozdiel je vo vecnosti, s akou to hovorí. Možno sa zrútila včera, hovoríte si, a dnes je v pohode. A možno je naozaj v pohode.
Po takejto návšteve sa vám môže zdať, že ste takých pohodových rodičov - ani také pohodové bábätko - nezažili. „Tam je asi presne pes zakopaný,“ môže povedať váš partner. „Že oni dvaja sú úplne v kľude, nestresujú.“ Cestou sa zastavíte na pohári vína a myslíte si, že už predtým, než ste si objednali k pitiu bruschettu, ste obidvaja vedeli, že sa v ten večer nevyhnete rozhovoru o deťoch. Bezzubo sa na seba usmievate, povzbudení Paulieho príkladom. „A ty by si… chcela?“ opýta sa nakoniec váš partner. Chceli by ste rozviesť komplikovanú teóriu o emancipácii a hľadaní vlastnej cesty, o teórii dostatku času v dnešnej dobe, vyjadriť svoj pocit, že sa nemáme kam ponáhľať, kým definitívnejšie nevyriešime otázku kde a ako spolu budete fungovať, plus otázku financií. Namiesto toho poviete len ÁNO. Tušíte, že ste seba zaskočili viac ako partnera - od radosti sa na barovej stoličke celý naježil. Ale keďže nič nehovorí, rýchlo sa vo vás ozve starý dobrý kamarát strach. Partnerovi vaše nečakané vyznanie, pripustenie možnosti jeho genofondu, jeho spermiovej investície zrejme zalichotilo, ale možno - zrejme - takmer určite - o dieťati ešte neuvažuje. Navyše s nejakou šopoholickou cudzinkou…
Partner ďalej sedí, vrtí sa na stoličke a nechá vás dusiť vo vlastnej neistote. Povedať mužovi, že s ním chcete mať dieťa, a nedostať naspäť „aj ja s tebou“ je ešte o niečo horšie ako vyznanie lásky povedané do prázdna. Rýchlo sa otočíte, odpijete si a zaryto sa zahľadíte medzi fľaše naukladané na bare predo vami, aby sa vám z oka náhodou nevygúľala nejaká slzička. Aby ste sa neprezradili. Periférne vnímate, ako sa partner chechtá do svojho pohára, a ste pripravená začať ho nenávidieť za to, že vás takto nachytal. Našťastie v tom istom momente položí nedopitý pohár na bar, z vrecka vytiahne peniaze, chytí vás za ruku a ťahá von. Za rohom si oprie svoje čelo o vaše. „Ani nevieš, ako si ma potešila. Ani som nevedel, že už som pripravený. Poďme si domov spraviť bábätko,“ šepká vám do tváre. Vtedy vo vás jeden strach vystrieda druhý a ten zase začne úradovať. To bola hádam len konverzácia v teoretickej rovine, takúto vec treba poriadne premyslieť, v hlave vám víria slová ako zodpovednosť, pripravenosť, plán a iné brigádnické heslá. Ale to už partner chápe, čo treba robiť, a vysáva z vás neistotu bozkami. A keď prídete domov, s pochopením šepne: „Dobre, možno nie dnes - dnes začneme tréning divokou …. Ale s vedomím, že to musí byť dokonalé.“
Mnoho žien po deťoch túži. Robia všetko možné a aj to za hranicou možného, aby sa im to podarilo. S týmto stavom, úzkosťou a strachom, či niekedy budú matkou, si prešli mnohé. Lebo ani im sa na začiatku asi rok „nedarilo“. Rok nie je dlhá doba. V porovnaní s pármi, ktoré sa snažia desaťročie, nie. Ale pre niektorých to už pripadalo ako večnosť. A odpoveď bola, že o dieťa ani tak nejde. Skôr chceli vycúvať zo systému. Nechceli už robiť prácu, ktorú robili. To je dosť veľké očakávanie na niekoho, kto sa ešte ani nenarodil. V túžbe po deťoch si často premietame riešenia ťažkých životných situácií.
Keď sa táto skutočnosť pochopila, prišlo rozhodnutie dať výpoveď. Urobiť si kurz klasickej masáže, aby si mohla otvoriť živnosť na kraniosakrálnu terapiu. Ale skôr, ako si stihla živnosť otvoriť, otehotnela. Podobnú situáciu zažila, keď chcela otehotnieť 3.x. Prvé dieťa malo 3 roky, teda blížili sa jeho tretie narodeniny a matka vedela, že sa bude zrejme musieť ísť zahlásiť na Úrad práce, alebo si otvoriť tú živnosť. Ani jedno sa jej nechcelo a tak sa opäť chcela skryť za materskú. Ale našťastie sa spamätala rýchlo. A potom nasledovali situácie, ktoré ukázali, aký sú 2 deti super počet detí a že 3 deti už môžu byť na rodičov v ich veku aj veľa detí naraz. A tak sa v tom uvoľnila. Rozpredala babätkovské vybavenie úplne komplet. A zahlásila sa na Úrad práce. Nuž to tretie tehotenstvo na seba nenechalo dlho čakať.
Aké sú vaše problémy, ktoré chcete riešiť materskou? Aký strach skrývate za túžbu mať dieťa? Tešíte sa ešte zo vzájomných intímností s mužom? Alebo je to všetko už len maratón za dieťaťom? Zabudnite, že môžete otehotnieť! A zabudnite aj na to, že nemôžete otehotnieť! Život nie je priamočiary a najväčšie dary nás čakajú tam, kde nečakáme. Tešte sa zo života, z prítomného okamihu, z lásky, ktorú zdieľate s partnerom, a nekladte na rodičovstvo nerealistické očakávania, ktoré majú riešiť vaše osobné výzvy.