Černobyľská jadrová katastrofa z roku 1986 sa navždy zapísala do dejín ako najväčšia v novodobej histórii. Táto udalosť nám pripomenula, aké dôležité je dbať na bezpečnosť jadrových elektrární a aké ničivé následky môže mať nezodpovedný prístup k jadrovej energii. Na tento deň spomedzi všetkých nezabudne ani Ľudmila Ignatenko, vdova po hasičovi Vasilijovi, ktorý v osudnú noc 26. apríla 1986 hasil vybuchnutý štvrtý reaktor. Jej príbeh, plný lásky, nezlomnej oddanosti a nepredstaviteľnej tragédie, sa stal symbolom ľudskej sily a zraniteľnosti v tvár tvárou jadrovej apokalypsy. Ľudmila Ignatenko a jej príbeh sa stali symbolom lásky, obetavosti a tragédie. Jej osud nám pripomína, že aj v tých najťažších chvíľach je dôležité zachovať si ľudskosť a nádej.
Pripiať: Mesto mladosti a sľubných vyhliadok
Mesto Pripiať, kde Ľudmila a Vasilij žili, bolo postavené spolu s Černobyľskou atómovou elektrárňou V. I. Lenina v roku 1970. Mesto sa od atómky nachádza vzdušnou čiarou asi dva kilometre. Pred haváriou to bolo moderné a prosperujúce mesto s takmer 50 000 obyvateľmi, z ktorých väčšinu tvorili mladé rodiny. V Pripiati sa rodili deti ako na bežiacom páse, mladé rodiny sem prichádzali za vidinou lepšieho života. V atómovom meste ich čakali veľkolepé vyhliadky. Kto pracoval v elektrárni, tešil sa z mnohých výhod: vlastného bývania či auta, na ktoré mal nárok prakticky hneď, mimo nekonečných poradovníkov, rovnako tak na jasle a škôlku pre deti.
Obchody boli výnimočne dobre zásobené, ani Kyjev, hlavné mesto, sa nemohlo pochváliť toľkým tovarom, bežne bolo dostať mäso, často aj tri druhy salámy, banány, dokonca i pomaranče! Pre športové vyžitie obyvateľov slúžili tri plavecké bazény, kultúrne centrum malo kino aj divadelnú scénu. Široké ulice zdobili záhony krvavočervených ruží, mesto obklopovala zeleň. „Mami, koľko mladých ľudí tu je!“ s nadšením písala Ľudmila domov. „A malých detí, na každom kroku, dve, tri deti v každej rodine!“ Pripiať bolo skutočne mesto mladých, vekový priemer jeho obyvateľov sa pohyboval do maximálne tridsať rokov. Pred haváriou malo skoro 50.000 tisíc obyvateľov, z toho bolo asi 17.000 detí do osemnástich rokov. V dome hasičskej jednotky okrem Vasilija a Ľudmily bývali ešte ďalšie tri rodiny, ženy sa delili o spoločnú kuchyňu, chlapi spolu mastili karty. Po havárii sa však Pripiať zmenil na mesto duchov. Všetci obyvatelia boli evakuovaní a mesto zostalo opustené. Dnes je Pripiať mementom černobyľskej tragédie a pripomienkou toho, aké ničivé následky môže mať jadrová energia, ak sa s ňou nezaobchádza zodpovedne.
Láska v tieni atómu: Príbeh Ľudmily a Vasilija
Vasilij Ignatenko sa narodil v Bielorusku, Ľudmila pochádzala zo západnej Ukrajiny. Obaja prišli do mesta Pripiať za prácou. Krátko po zabývaní sa v Pripjate spoznala Ľudmila svojho budúceho manžela Vasilija, ktorého si zobrala len tri roky pred tragédiou. „Stretli sme sa ešte s ďalšími priateľmi na študentských internátoch. Vasilij bol od prírody múdry, drzý a krásny,“ popísala ich prvé stretnutie. Zamilovali sa do seba a mali svadbu, dvojitú svadbu, jednu v rodnej dedine ženícha, druhú u nevesty.
Netrvalo dlho a dvojica chystala svadbu. Vasilij a Ľudmila však boli najradšej sami, zamilovaní až po uši, nemohli sa jeden druhého nasýtiť: „Ľúbila som ho!“ vyznáva sa Ľudmila v knihe Černobyľská modlitba. „Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si jeden druhého užiť. Kráčame po ulici. Schytí ma do náručia a zatočí." Spoločne túžili po bábätku, no pred jadrovou katastrofou Ukrajinka niekoľkokrát potratila. O to viac dúfala, že sa im s milovaným manželom čoskoro pošťastí. „Nedávno sme sa vzali, ešte sme sa držali za ruky, keď sme išli po ulici, dokonca aj keď sme išli na nákup. Vždy sme boli spolu. Hovorila som mu: Milujem ťa… Ale to som ešte nevedela, ako veľmi som ho milovala,“ spomínala v knihe Modlitba za Černobyľ.
Osudná noc a hrdinstvo hasičov
Ten deň, 26. apríl 1986, pripadol na sobotu. Ľudmila spomína, že v noci bola dlho hore, šila si šaty, ruch na ulici okolo pol druhej nadránom ju vyrušil pri šijacom stroji. Hasičská základňa stála neďaleko ich domu, spozorovala, že z nej štartuje jeden voz za druhým. Medzi chlapmi rozoznala mužovu postavu, kam ideš, Vaska, zavolala na neho priduseným hlasom. „V elektrárni horí. Choď si ľahnúť, vrátim sa," povedal jej manžel v osudnú noc. „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí.“ To však netušila, že na ďalší deň ho radiácia zmení na nepoznanie.
Vasilij Ignatenko, mladý hasič z Pripjate, sa stal jedným z hrdinov Černobyľu. Spolu so svojimi kolegami sa bez váhania pustil do boja s ohňom, ktorý zachvátil štvrtý reaktor jadrovej elektrárne. Tridsiatka hasičov bola na mieste dvanásť minút po výbuchu. Vasilij a jeho druhovia dorazili k elektrárni ako prví a hneď začali hasiť strechu reaktora. V domnienke, že ide o obyčajný požiar, hasili tak, ako prišli, bez špeciálnej ochrany. Do ich tiel okamžite prenikali smrteľné dávky rádioaktivity, ktorá sa uvoľnila z horiaceho reaktora. Pre väčšinu z nich to bol posledný zásah v živote. Avšak, za svoje hrdinstvo zaplatil krutú daň. Počas niekoľkohodinového hasenia ich zasiahla dávka 1.600 röntgenov. Už 500 röntgenov by bolo pre nich smrteľných. Krátko po zabývaní sa v Pripjate spoznala svojho budúceho manžela Vasilija, ktorého si zobrala len tri roky pred tragédiou.
Černobyl 1986: Boj s neviditelnou smrtí | Pripjať v osudnou noc
Boj o život v moskovskej nemocnici
Keď sa ženy hasičov ráno zhrčili pred nemocnicou, zriadenci ich odmietli vpustiť dnu. Ľudmila ale uprosila jednu lekárku, svoju známu: „Dvadsať minút, dávam ti dvadsať minút, viac nie,“ povedala doktorka. Vasilijova tvár bola celá červená, telo napuchnuté. Hnal ju preč, si predsa tehotná, ber ohľad na dieťa, dohováral jej nežne. Myslela si, všetky ženy si to mysleli, že sa iba priotrávili plynom. Kto vtedy poznal pravdu? Že počas niekoľkohodinového hasenia ich zasiahla dávka 1.600 röntgenov… už 500 röntgenov by bolo pre nich smrteľných. Počas nasledujúcej noci Vasilija a ostatných hasičov tajne odviezli špeciálom do Moskvy. Ženy poslali domov (akože) po oblečenie a medzitým ich naložili do lietadla. „Naschvál nás takto oklamali. Vonku to vyzeralo, akoby vypukla vojna. Začala sa evakuácia, do Pripiate dorazili stovky autobusov, ľuďom povedali, že musia na štyri, päť dní odísť preč z mesta. Bude sa bývať v stanoch v lese, treba sa dobre obliecť!"
Dva dni po tom, čo odviezli Vasilija, bola Ľudmila v Moskve. Ako ho tam mohla nechať samého? Bol láskou jej života, jediným bodom vesmíru, šla by za ním aj na kraj sveta! Na rádiologické oddelenie ju nechceli pustiť, ale podarilo sa jej podplatiť vrátničku a obmäkčiť primárku. Doktorka sa jej spýtala, či má deti. Áno, dve, zaklamala. To je dobre, pokývala hlavou primárka. Súhlasila, že môže ísť za Vasilijom. Ale nie viac ako na polhodinu. A žiadne objatia a bozky! Má sa od manžela držať čo najďalej, veď (o tom však vtedy ešte nemala ani potuchy) „tam, kde ležali, žiarili azda aj steny“. Na druhý deň ho už našla v izbe samého, vraj je to tak lepšie, lebo každý organizmus zvláda dávky z ožiarenia inak. Doktori sa jej snažili vysvetliť, že rádioaktívne žiarenie zasiahlo celý Vasilijov nervový systém, vrátane kostnej drene. Ale ona ich nepočúvala, neverila a hlavne vôbec nerozumela tomu, čo jej hovoria: „Mala som dvadsaťdva rokov a bola som do svojho muža šialene zamilovaná. Každou bunkou svojho tela som chcela veriť, že to bola len otrava dymom.“ A poškodenie nervového systému? Nuž čo, bude asi trochu nervózny, vykladala si po svojom.
Ľudmila Ignatenko, v tom čase tehotná, ostávala po celý čas po boku svojho manžela Vasilija, napriek obrovskému riziku ožiarenia. Jej láska a oddanosť boli neotrasiteľné. V nemocnici sa o Vasilija starala, utešovala ho a snažila sa mu uľahčiť jeho utrpenie. Bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby nemyslel na smrť a na to, že jeho choroba je hrozná. „Ľúbila som ho! Ešte stále som ani nevedela, ako veľmi ho ľúbim! Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si ešte jeden druhého užiť," spomína Ľudmila. Keď sa dozvedela, že jej muža museli hospitalizovať, okamžite za ním utekala do nemocnice. V tom čase už pod srdcom nosila ich spoločné dieťa. „Nevedela som, že tým ohrozujem svoje nenarodené dieťatko. Myslela som si, že keď je vnútri vo mne, tak je v bezpečí. Nevedela som, že ho môže zabiť radiácia," hovorí Ľudmila, ktorú lekári varovali. „Nevedeli sme, čo to je, nevideli sme to, nikdy sme sa s tým nestretli."
Keď mu začali schádzať vlasy, smiali sa, že aspoň ušetria za šampón. Po troch dňoch jeho žalúdok prestal prijímať potravu. „Začal sa mi meniť pred očami - každý deň som sa stretávala s iným človekom… Popáleniny vychádzali na povrch… V ústach, na jazyku i lícach… Sliznica sa mu odlupovala v celých kusoch, ako také biele blanky. Farba tváre… Farba tela… Je sivý, červený… popolavo hnedý… A všetko je to moje, také drahé, také milované…“ Bdela pri ňom v noci, sestričky si s ňou nevedeli rady, a tak ju nechali pri manželovom lôžku. Ale ráno, kým začala vizita, musela preč, aby ju tam nenašli doktori. Jeden jej povedal: „Nesmiete zabúdať, že pred vami neleží váš muž, nie milovaný človek, ale rádioaktívny objekt s vysokým stupňom kontaminácie.“ Ona však bola hluchá slepá. Jej svet sa scvrkol do jediného bodu - nemocničného lôžka, na ktorom ležal on. „Zakazovali mi objímať ho. Hladkať… Ale ja… Dvíhala som ho, usádzala na posteľ. Ustielala som mu, dávala teplomer, prinášala a odnášala misu… Utierala… Celú noc som bola s ním. Strážila každý jeho pohyb." Americkí doktori sa pokúsili o transplantáciu Vasilijovej kostnej drene, vhodným darcom bola jeho staršia sestra. Ale už mu nebolo pomoci. „Stolica dvadsaťpäť aj tridsaťkrát denne. S krvou a hlienom. Začala mu praskať koža na rukách a nohách… Celé telo sa pokrylo pľuzgiermi. Keď vrtel hlavou, na vankúši ostávali celé chumáče vlasov… Dvíham ho a na rukách mi ostávajú kúsky jeho kože, lepia sa na mňa. Prosím ho: ‚Milučký! Pomôž mi! Opri sa o moju ruku, o lakeť, koľko môžeš, aby som ti mohla uhladiť posteľ, nech ťa nič, ani šev, ani hrčka netlačí.‘ Akýkoľvek hrbolček znamenal pre neho ranu na tele. Ostrihala som si nechty až do krvi, aby som ho niekde nezachytila."
Posledná rozlúčka a stratené dieťa
Vasilij umrel 14 dní po výbuchu na následok silnej radiácie. „Keď naši muži umierali, chceli sme ich mať doma. Dajte nám ich, dajte nám ich, kričali sme. Nemohli sme sa s nimi ani rozlúčiť. Nedovolili nám vôbec nič,“ spomína Ľudmila. Vasilij zomrel, kým bola na pohrebe dvoch jeho kamarátov. Manželka jedného z nich Ľudmilu uprosila, aby šla s ňou, že to bez nej nezvládne. Bola preč od neho iba tri hodiny. Pochovali ho v špeciálnom obale, čo zdôrazňovalo mimoriadnosť situácie. Celofánové vrece, drevená truhla, ďalšie vrece, cínová truhla a na ňu betónová platňa. „Všetko to, čo sa stalo, doľahlo na mňa až po pohrebe, keď ma moji rodičia odviezli domov. Vtedy som si uvedomila, že to je koniec. Spala som vkuse tri dni. Nechcela som žiť."
Nanešťastie, ani Ľudmilino dieťa nemalo šťastný osud. Dva mesiace po pohrebe Vasilija porodila dcéru. V tej istej moskovskej nemocnici, kde zomrel Vasilij. Dala jej meno Nataška, tak chcel otec. Dieťa po pôrode prežilo len niekoľko hodín. Na prvý pohľad vyzerala normálne, ale mala vrodenú srdcovú chybu a cirhózu pečene. Na svete pobudla necelé štyri hodiny. Ľudmila verila, že jej dcérka na seba vzala všetku radiáciu, aby ju ochránila. „Zachránila ma. Moje dievčatko ma zachránilo, vzala na seba všetku tú radiáciu. Taká maličká. Krehučká.“ Noc čo noc sa Ľudmila prihovárala svojmu mužovi: „Vaska, čo mám robiť? Nechcem bez teba žiť.“ Každú noc, dlhé štyri roky. Myslela si, že zošalie.
Život po tragédii a nový začiatok
Po smrti manžela sa Ľudmila nikdy nevydala a do hlavy si vzala jediný cieľ - porodiť zdravé dieťa. „Chcela som ho, pretože som vedela, že až potom sa budem cítiť na živá.“ Ľudmila však musela aj napriek smrti manžela zostať silná. Jediné, čo ju mohlo udržať pri živote, bolo dieťa. „Keď máš dieťa, máš život.“ Zoznámila sa s mužom, ktorému všetko porozprávala. Lekári ju od tehotenstva odhovárali, vraj to jej krehký organizmus nevydrží, strašili ju, že dieťa nemá vyvinutú pravú ruku, ale Andrej sa nakoniec narodil v poriadku, aj keď bol v detstve často chorý. Vasilij sa jej zjavoval každú noc. „Ukáž mi naše dieťa,“ vyzýval ju mäkkým hlasom. A ona mu prichádza v ústrety, držiac za ruku Andrejka, on vedie po svojom boku Natašku. Po Černobyle, tejto najväčšej jadrovej apokalypse v dejinách ľudstva, Ľudmile štát ponúkol byt v Kyjeve. Ulicu, kam sa pozostalí po obetiach havárie reaktora nasťahovali, začali ľudia volať Černobyľská. Z Pripiate sa stalo mesto duchov. Ľudmila neopustila svoju lásku. Nemohla. Vasilij a ona boli do seba vrastení ako strom do zeme. Zavše tým stromom môže byť aj človek.
Černobyľ v popkultúre: Seriál HBO a jeho dopady
V posledných rokoch sa táto udalosť opäť dostala do povedomia vďaka úspešnému televíznemu seriálu Černobyľ od HBO a Sky. Seriál, ktorý má päť dielov, zachytáva mrazivé udalosti a osudy ľudí, ktorí boli priamo zasiahnutí katastrofou. Jednou z kľúčových postáv je Ľudmila Ignatenko, vdova po hasičovi Vasilijovi Ignatenkovi, ktorý bol medzi prvými, ktorí zasahovali na mieste nešťastia. Tvorca seriálu Craig Mazin si predsa len dovolil istú dávku umeleckej licencie, v mnohých ohľadoch však bol až prekvapivo presný. Filmári sa v tomto prípade držali dobre zdokumentovaných faktov: požiarnik Vasilij Ignatenko a jeho žena Ľudmila skutočne existovali. Ignatenko bol jeden z prvých, ktorý sa dostal na miesto katastrofy a v dôsledku ožiarenia musel byť hospitalizovaný. Jeho manželka ho navštívila aj napriek tomu, že bola tehotná. Ignatenko však napokon zomrel.
Samotná Ľudmila Ignatenko, ktorú v seriáli stvárnila herečka Jessie Buckley, sa vyjadrila pre stanicu BBC a vyjadrila svoje sklamanie. „Vo filme bolo o mojom mužovi toľko nepravdy. Ukázali ho na nemocničnom lôžku, ako kričí od bolesti. V skutočnosti bol však veľmi pokojný. Nikdy nebol hysterický. Boli sme mladí a šťastní, nikdy sme si ani len nepomysleli, že to takto dopadne." V rozhovore pre stanicu BBC Ľudmila povedala, že sa s Valerijom (pravdepodobne preklep, malo byť Vasilijom) veľmi ľúbili a tešili sa, keď sa presťahovali do Černobyľa. Keď jej redaktorka ukázala zábery zo seriálu, neudržala sa a z očí jej vyhŕkli slzy.
Ľudmila sa nikdy predtým verejne nevyjadrila k seriálu, no pre BBC priznala, že je „zranená“, že ju producenti seriálu dostatočne nekontaktovali, aby získali jej povolenie na rozprávanie jej príbehu. Hovorí, že mediálna pozornosť, ktorá ju obklopila od odvysielania seriálu, bola ťažká. Po odvysielaní prvých častí začali Ľudmilu diváci šikanovať, telefonovali jej, dokonca ju zastavovali aj na ulici alebo sledovali domov. Vyčítali jej, že svojmu dieťaťu nedala žiadnu šancu na prežitie. Mnohí jej začali nadávať, že svoje dieťa napriek varovaniu lekárov zabila. Situácia sa dokonca vyhrotila až natoľko, že sa musela presťahovať.
Autori seriálu natočili Černobyľ aj napriek tomu, že im na to Ľudmila nedala súhlas. Až po odvysielaní jej údajne niekto zavolal a ponúkol za príbeh 3-tisíc dolárov. „Myslela som si, že si robia srandu, neverila som im," priznáva pre stanicu BBC. Tvorcovia seriálu však tvrdia, že to nie je pravda. S Ľudmilou údajne komunikovali pred aj po natočení Černobyľa a dokonca jej navrhli, aby v ňom účinkovala. „Ľudmila dostala príležitosť porozprávať v seriáli svoj životný príbeh," ohrádza sa voči jej slovám HBO. Tvorcovia seriálu v spoločnom vyhlásení uviedli, že počas celého procesu výroby Černobyľu boli plne odhodlaní vykresliť všetky udalosti, vrátane príbehu Ľudmily a Vasilija Ignatenkových, s maximálnou citlivosťou. Zároveň tvrdia, že v žiadnom bode týchto výmen si nepamätajú, že by Ľudmila vyjadrila, že si neželá, aby bol jej príbeh alebo príbeh jej manžela Vasilija zahrnutý.
Ozveny tragédie: Život v zakázanej zóne a dedičstvo Černobyľu
Černobyľská havária, ktorá sa odohrala v roku 1986, patrí medzi najväčšie jadrové katastrofy v histórii ľudstva. Jej následky ovplyvnili životy státisícov ľudí a dodnes rezonujú v spoločnosti. Po výbuchu vláda vyrezala z tela otrávenej krajiny zhubný nádor, 30-kilometrový kus zeme okolo atómovej elektrárne a vyhlásila ho za zakázanú zónu. Všetci obyvatelia desiatok mestečiek a dedín v okolí Černobyľu sa museli vysťahovať (celkom 150.000 ľudí, vrátane obyvateľov mesta Pripiať). Oficiálne teda v zóne nežil nikto.
Počas rokov 1986-1992 sa na likvidácii následkov černobyľskej havárie podieľalo približne 600 000 likvidátorov. Títo ľudia, často s nasadením vlastného života, odstraňovali rádioaktívne látky, stavali sarkofág nad zničeným reaktorom a zabezpečovali, aby sa radiácia nerozšírila do ďalších oblastí. Medzi likvidátorov patrili aj hasiči, vojaci, baníci, lekári a vedci. Mnohí z nich boli vystavení vysokým dávkam radiácie, čo sa negatívne prejavilo na ich zdraví. Napriek tomu s odvahou a odhodlaním plnili svoje povinnosti a zaslúžia si úctu a uznanie.
Zinaidin príbeh je príbehom tých, čo zostali. Zinaida Kovalenko, „samousadlíčka“, žila v zakázanej zóne už sedem rokov, keď ju navštívila spisovateľka Svetlana Alexijevič. V krajine mŕtvych, ako stromy navôkol, aj ona zostala. Neoficiálne. Tajne. Napriek všetkým hrozbám a varovaniam. Napriek smrtiacemu rádioaktívnemu žiareniu. Zinaida žije vo svojej dedine sama, všetky ostatné domy sú prázdne. Vojakom hrozila na prahu svojho domu kyjakom, keď ju chceli odviezť. Keď je Zinaide smutno, poplače si a keď sa chce rozveseliť, zavrie oči a predstavuje si staré dobré časy: to v dedine hrá muzika a rozvoniavajú koláče. Keď je jej otupno, rozpráva sa so zvieratami: strakami, zajacmi, do záhrady sa jej zavše zatúla aj statný los. „Všetko tu žije. Ale všetko-všetučko!“ teší sa Zinaida. „Jašterička žije, žabka kváka. Aj červík lezie… Nuž, akáže radiácia, keď aj motýľ lieta, čmeliak bzučí. A môj Vaska loví myši.“ Vaska je malý kocúrik, ktorý k Zinaide prišiel bohvie skadiaľ. Nebyť jeho, v zime by starkú dohrýzli potkany. „Sme teraz druhovia v nešťastí,“ zveruje sa spisovateľke. Odísť preč s ostatnými, ako by mohla? Na cintoríne ležia jej mŕtvi: matka, muž Feďa a malá dcéra, čo cez vojnu umrela na týfus. Zinaida je stará, veľa toho už nepotrebuje, zeleninu a zemiaky si dopestuje sama. Kým vládala, chodila do najbližšej dediny po chleba: pätnásť kilometrov tam, pätnásť naspäť.
Keď začala evakuácia, ľuďom sa ťažko opúšťali domy, ktoré budovali v pote tváre, záhrady, v ktorých hrdlačili od svitu do mrku. Niektorí pred evakuáciou ušli do lesa, aj s kravkou či kozou a tam prečkali niekoľko dní, ako cez vojnu. Vrátiť sa museli tajne, vojaci ich nechceli pustiť, vkrádali sa naspäť do svojich domov ako partizáni v noci. V dedine Belyj Bereg v Gomeľskej oblasti na juhovýchode Bieloruska sa ženy nadchýnajú: „Ako je tu krásne! Veď to bola kedysi rekreačná oblasť! Kto sa kde narodí, tam i na druhý svet odchodí, tak sa to hovorí, nie?" Ženy z dediny spomínajú, že v tých dňoch ani syr sa nedal urobiť, mlieko nekyslo, po dvore pobehovali sliepky a ich hrebienky boli celkom čierne. Nesmeli jesť nič zo záhrady, žiadnu zeleninu ani ovocie, všetko bolo rádioaktívne. Aj neskôr, vraj treba pracovať v gumených rukaviciach alebo si ruky ofačovať obväzmi, chalupy poumývať, aj steny domov, aj strechy, dokonca aj drevo, čo mali pripravené na kúrenie. „Ale veď kto by umýval drevo?!" Ešte aj popol bolo treba zakopávať hlboko do zeme. Po zamorených dedinách chodili vojaci s dozimetrami a merali: kurence, baranina, motyky, hrnce, posteľná bielizeň, záclony, piecky, truhlice. Päťdesiat curie, stopäťdesiat curie, väčšina tých vecí žiarila ako malý reaktor. Hodnoty radiácie aj stokrát prevyšovali normu, všetko je zamorené, zdôrazňovali stále dokola dozimetristi. „Prežili sme vojnu,“ chlapili sa dedinčania, „a tu dajaká radiácia. Nech aj pod zem zalezie. Nikam nepôjdeme.“ Dnes už majú zasa všetko, čo k životu potrebujú, aj vajcia, aj slaninu, aj samohonku. Jedna zo samousadlíčok vymenúva: „Od štátu nepotrebujeme nič. Všetko si dorábame sami. Len nás nechajte! Nepotrebujeme ani obchod, ani autobus."
Tí, čo sa rozhodli predsa len odísť, ťažko sa lúčili so svojimi domami. „Odpusť nám, náš rodný dom,“ napísali na bránu. Jedna školáčka na vytrhnutú stránku zošita napochytre načmárala: „Nezabíjajte našu Žuľku. Je dobrá.“ Ďalší nechali v dome zlodejom takýto odkaz: „Milý pocestný, nehľadaj drahé veci. Nemáme ich. Môžeš používať všetko, čo chceš, ale nerabuj. My sa vrátime.“ Rabovačky však aj tak začali, prvé padli za obeť obchody, tie zlodeji vyplienili do poslednej omrvinky, vybili sklo, vylámali mreže. Pokradli všetko a rozpredali po blších trhoch: rádioaktívne kožuchy, detské kočíky, sekery, šijacie stroje, televízory a rádiá, aj keď nefungovali, lebo v dôsledku žiarenia im zhoreli obvody. Mŕtvym kravám, určeným ako rádioaktívny odpad na likvidáciu, vyrezávali stehná a mäso predávali. Po zotmení sa v opustených dedinách mihali celé komandá kradošov, podplatili strážnikov a prekutrávali dom po dome. Všetko sa dalo kúpiť za fľašu vodky. „Jeden predseda kolchozu privezie do oddielu dozimetristov debničku vodky, aby jeho dedinu nezapisovali do zoznamu na evakuáciu a druhý odovzdá tú istú debničku vodky, aby jeho kolchoz vysťahovali. Sľúbili mu totiž trojizbový byt v Minsku. Rádiologické merania nik nekontroloval. Normálny rusky chaos,“ opisoval spisovateľke situáciu Arkadij Filin, jeden z likvidátorov.
Keď vybuchla černobyľská jadrová elektráreň, Svetlana Alexijevič mala 38 rokov. Pred rokom, aj vďaka sviežemu závanu perestrojky, sa jej konečne podarilo vydať knižku Vojna nemá ženskú tvár, do ktorej zozbierala monológy žien preživších 2. svetovú vojnu. Svetlana žila v Minsku, hlavnom meste Bieloruska, narodila sa však v Ivano-Frankivsku na Ukrajine, odkiaľ pochádzala jej mama, otec bol Bielorus. Obaja rodičia učili na vidieckych školách, najprv na Ukrajine, potom v Bielorusku. Svetlana vyštudovala žurnalistiku na Bieloruskej štátnej univerzite, istý čas tiež učila a pracovala ako redaktorka v niekoľkých novinách vrátane bieloruského literárneho časopisu Nyoman. Jej opozičné názory však neboli po chutí sovietskej moci, kritizovala komunistický režim a vôbec, strkala nos všade tam, kde nemala. Najviac zo všetkého ju priťahovalo písať o veciach, o ktorých sa nesmelo písať. Milovala svoju babičku, fascinovane načúvala jej rozhovorom s priateľkami, každá mala v talóne nejaký príbeh, často strašný a krutý, napríklad o ruských partizánoch, ako cez vojnu znásilňovali ženy. Veľa čítala - ruských klasikov, najmä Dostojevského a Tolstoja. Príbeh Ľudmily Ignatenko je prevzatý z knihy Svetlany Alexijevič s názvom „Modlitba za Černobyľ“.
tags: #chernobyl #ludmyla #a #jej #dieta