Zajakávanie u 4-ročných detí: Rozpoznanie, príčiny a efektívna podpora

Zajakávanie je jav, ktorý môže vyvolať u rodičov obavy, najmä ak sa objaví v ranom detstve. Je to bežná forma narušenej komunikačnej schopnosti, konkrétne narušenie plynulosti reči, ktoré si v detstve prejde až 5 % detí na svete. Dobrou správou je, že až 80 % z nich z tejto fázy „vyrastie“. Pre skutočné porozumenie tejto problematike je kľúčové rozlíšiť medzi bežnou súčasťou vývoja reči a jazyka a stavom, kedy je potrebné zbystriť pozornosť. Mgr. Lívia Hozlárová z Ambulancie klinickej logopédie v Nitre zdôrazňuje, že je dôležité nepodľahnúť mýtom a vedieť, čo v takejto situácii robiť a čo určite nerobiť.

Čo je zajakávanie a ako sa prejavuje?

Zajakávanie, odborne nazývané balbutizmus, je porucha plynulosti reči, ktorá sa prejavuje neúmyselným opakovaním, predlžovaním alebo blokádou zvukov, slabík alebo slov. Deti, ktoré sa zajakávajú, vedia, čo chcú povedať, ale majú ťažkosti s plynulým vyjadrením svojich myšlienok. Konkrétne ide o narušenie plynulosti reči. Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb patrí zajakavosť medzi iné poruchy správania sa a emotivity so začiatkom v detstve a počas dospievania. Logopedička Mgr. Lívia Hozlárová vysvetľuje, že zajakavosť - alebo ak chcete koktanie - široko variuje od človeka k človeku, dokonca aj odo dňa ku dňu u zajakavého človeka, závisí aj od situácie a môže mať lepšie aj horšie dni či obdobie.

Hlavné príznaky zajakávania

Pri zajakávaní môžu byť prítomné rôzne prejavy, ktoré narúšajú plynulosť a rytmus hovorenia. Medzi najčastejšie príznaky koktania patria problémy so začiatkom slova alebo vety, predlžovanie zvukov, opakovanie častí slov, krátke pauzy či pridávanie zvukov, ako napríklad „ehm“. Tieto nepravidelnosti spôsobujú ťažkosti hovoriacemu, ktorý vie, čo chce povedať, ale má problém to vyjadriť. Konkrétne, zajakávanie sa prejavuje repetíciou hlások či zvukov, ako je napríklad „p-p-p-pes“, predlžovaním hlások: „mmmmmmmama“, alebo takzvaným blokovaním, čo je absencia zvuku či prestávka uprostred jedného slova, pričom slovo „prelomí“.

Ďalšie symptómy zajakavosti môžu zahŕňať:

• Pre dieťa sa stáva náročné vysloviť slovo, frázu, vetu, má problém s efektívnou komunikáciou.
• V snahe slovo alebo hlásku vysloviť stuhne dieťa v tvári či tele.
• Objavuje sa rapidné žmurkanie, tras pery či čeľuste, zatínanie pästí, tiky v tvári, trhanie hlavou pri snahe vyslovovať.
• Pohyb hornou časťou tela či tváre, aby si dieťa pomohlo pri vyslovovaní hlások.
• Stres, únava alebo vzrušenie môžu zajakavosť zhoršiť.

Dôležité je tiež rozlíšiť medzi pravou zajakavosťou a inými rečovými ťažkosťami. Čo však NIE JE zajakavosť? Keď dieťa napríklad opakuje dokola slová, ktoré sa práve učí vyslovovať, to nie je zajakávanie v pravom zmysle slova. Niekedy je však zajakávanie chronickým problémom, ktorý pretrváva až do dospelosti. Zajakávanie sa môže zhoršiť, najmä keď je osoba unavená alebo v strese, alebo keď sa ponáhľa a je pod tlakom. Je bežné, že deti vo veku od 2 do 5 rokov prechádzajú obdobiami, keď sa môžu zajakávať.

Nie je zajakavosť ako zajakavosť: Typy a variabilita

Organizácie zaoberajúce sa zajakavosťou tvrdia, že je toľko spôsobov zajakavosti, koľko existuje ľudí, ktorí sa zajakajú. Zajakavosť dokonca variuje aj u nich v závislosti od obdobia, v ktorom sa nachádzajú, emocionálneho stavu a podobne. Niektorí dokážu so zajakavosťou v istom období prestať úplne, aby sa zajakavosť v ďalšom znovu objavila. Niektorí sa zajakajú málo, iní viac.

Existuje niekoľko typov koktania alebo disfémie, ktoré sa líšia podľa spôsobu prejavu a závažnosti:

• Klonické koktanie je charakterizované opakovaním jednej alebo viacerých slabík slova (napr. "ko-ko-kôň").
• Tónické koktanie sa prejavuje prerušeniami reči, ktoré sú sprevádzané kontrakciami a svalovým napätím v svaloch zodpovedných za fonáciu (hlasotvorbu).
• Klonicko-tónické koktanie kombinuje tieto dve formy, teda opakovanie a svalové kontrakcie.
• Rozvojové koktanie je bežné u detí vo veku od 2 do 5 rokov, keď sa oneskorí vývoj reči a jazyka.
• Neurogénne koktanie nastáva po poškodení mozgu alebo po cievnej mozgovej príhode, pričom je spôsobené problémami v prenose signálov medzi mozgom a nervami alebo svalmi zodpovednými za reč.
• Psychogénne koktanie je spojené so psychologickými faktormi, najmä s emocionálnymi problémami, hoci psychologické faktory samotné nie sú primárnou príčinou zajakávania.

Kedy sa zajakávanie objavuje? Najmä u 4-ročných detí

Rizikovým obdobím pre vznik koktavosti je vek medzi druhým a piatym rokom, teda v období prudkého osvojovania si reči a jazyka. Zajakavosť sa až v 90 % začína prejavovať v predškolskom veku a v období prechodu do školy. Podľa NIDCD (National Institute on Deafness and Other Communication Disorders) si nejakou fázou zajakavosti prejde 5-10% všetkých detí medzi 2. a 6. rokom života. Z tohto dôvodu sú 4-ročné deti často v centre pozornosti pri diskusii o zajakávaní. Približne polovica detí so zajakavosťou sa začína zajakávať pred 4. rokom života. Do 5. roku života sa zajakáva 75 % a do 6. roku 90 % detí s touto poruchou reči.

Vývinové neplynulosti: Bežná súčasť vývoja reči

Rodičia si najčastejšie začnú všímať neplynulosti okolo 2. až 3. roku života dieťaťa, kedy narastá slovná zásoba a deti už tvoria gramaticky náročnejšie prehovory. Práve v tomto období, cca do 6 rokov, kedy sa reč dieťaťa vyvíja, sa u detí, častejšie chlapcov, objavuje približne medzi 2-4 rokom života takzvaná vývinová neplynulosť.

Vývinová neplynulosť sú určité neplynulosti v reči dieťaťa, ktoré sa javia ako zajakávanie (koktanie). Logopedička Hozlárová vysvetľuje, že vtedy môže nastať obdobie tzv. vývinových neplynulostí, kedy nejde priamo o zajakavosť, ale o to, že dieťa nevie spracovať tento prudký nárast slovnej zásoby, nevie akoby z pamäti rýchlo vyhľadať dané slovo atď., a pomáha si tým, že niektoré slovo zopakuje dvakrát. Väčšinou je to na začiatku vety, kedy si akoby sformuje myšlienku. Príčinou je najmä prudký nárast slovnej zásoby, zdokonaľovanie gramatiky, ktorú dieťa používa (Napríklad namiesto „Idem plávať voda.“ už povie pekne „Idem plávať do vody.“) a celkovo vývin jeho reči.

Odborníci takýto stav ešte považujú za súčasť vývinu a nie je to nič „chorobné“, čo by bolo treba riešiť. Pri vývinovej neplynulosti má dieťa zrýchlené tempo reči, opravuje svoje vety, alebo začne jednu vetu a v jej strede nadviaže druhou vetou. Stáva sa to najmä, keď je dieťa vzrušené, chce nám toho veľa povedať. Ďalším veľmi častým príznakom je aj opakovanie. Nie je však opakovanie ako opakovanie. Ak dieťa opakuje slovo, alebo vetu, časť vety, je to ešte v rámci vývinu (napr. „Mami, mami, mami daj mi to. Som tam videl, a tam a tam a tam sedel vtáčik.“). Vývinové dysfluencie by mali spontánne vymiznúť do 6 mesiacov, bez logopedickej intervencie. Toto obdobie by malo trvať maximálne 3 mesiace.

Kedy zbystriť pozornosť: Prechod k pravej zajakavosti

Akonáhle však vývinové neplynulosti trvajú dlhšie ako 3 mesiace, mal by rodič kontaktovať logopéda či logopedičku. Dôvodom je, že nesprávnou reakciou na vývinové neplynulosti (teda ak rodičia reagujú napr. „zopakuj to slovo“, „povedz to ešte raz“, „nadýchni sa“) sa môže stať, že to nevymizne, ale prejde do začínajúcej zajakavosti. Logopedička Hozlárová zdôrazňuje, že ak dieťa začne opakovať prvú hlásku, alebo slabiku (napr. „Ma-mama bu-budem dobrý.“), už sa zvyšuje riziko, že vznikne „pravá“ zajakavosť. Pravá zajakavosť je vážna porucha reči, ktorá spontánne nezmizne. Rozlíšiť pravú zajakavosť od vývinovej neplynulosti dokáže len odborník.

Rovnako môžu vývinové neplynulosti prejsť do zajakavosti, ak sa u dieťaťa objavujú niektoré rizikové faktory. V tomto prípade by pri vzniku neplynulosti mali rodičia kontaktovať logopéda či logopedičku okamžite. Týmito rizikovými faktormi sú:

• V rodine sa vyskytuje zajakavosť (dedičnosť).
• Dieťa prežíva veľké zmeny v živote (sťahovanie, rozvod rodičov, vstup do MŠ).
• Prítomné sú orgánové odchýlky centrálneho nervového systému.
• Odchýlky v psychomotorickom vývine.

Pamätajte, že zajakavosť sa môže u detí objaviť náhle, no môže začať aj postupne a vyvinúť sa v čase. Ak s tým teda vaše dieťa pokračuje až do školského veku, je pravdepodobné, že zajakavosť pretrvá do dospelosti. Prakticky nikto nezačne koktať po dvanástom roku života, iba v prípade vážneho úrazu hlavy alebo po prežití psychotraumatického zážitku. Po 12. roku života sa už ťažko začne dieťa zajakávať - iba v prípade, že ide o následok úrazu, či iného ochorenia.

Mýty a fakty o príčinách zajakávania

Presná príčina zajakavosti nie je doteraz známa. Zajakávanie je však, na počudovanie, stále nepochopená, teda stigmatizovaná téma. Mnohí ju vnímajú ako niečo negatívne, čo poukazuje na nižšiu inteligenciu, nervozitu, osobnostnú črtu či dokonca zlozvyk, ktorý zajakavý človek dokáže vôľou či snažením ovplyvniť. Predpokladá sa, že zajakávanie je multifaktoriálne, čo znamená, že je výsledkom komplexnej interakcie rôznych faktorov. Zajakavosť, pokiaľ nie je súčasťou vážnych poranení mozgu, v žiadnom prípade neznamená, že daný človek je menej mentálne schopný alebo výkonný.

Debunkovanie bežných mýtov

Mgr. Lívia Hozlárová menuje najčastejšie mýty, s ktorými sa vo svojej praxi stretáva, ako napríklad: „Zľakol sa susedovho psa… Začal chodiť do škôlky, majú tam zlú pani učiteľku, odvtedy sa zajakáva. Opakuje to po kamarátovi, ktorý sa zajakáva.“ Logopedička ďalej objasňuje: „Čo tu je uvedené, nie je príčina zajakavosti. Presná príčina momentálne nie je známa.“

Medzi najčastejšie mýty o koktaní patrí niekoľko zavádzajúcich predstáv:

• Nervozita alebo plachosť: Jeden z najrozšírenejších mýtov je, že ľudia, ktorí koktajú, sú nervózni alebo plachí. Nervozita nie je príčinou koktania, aj keď môže byť následkom. Za zajakaním nestojí ani emocionálny stav človeka (nervozita, úzkosť, stres - to zajakanie len zhoršuje, hanblivosť či roztržitosť).
• Psychické problémy alebo trauma: Ďalší mýtus tvrdí, že koktanie je spôsobené psychickými problémami alebo emocionálnym traumou. To nie je korektné, pretože ide o neurologický stav. Zriedkavo môže byť zajakavosť výsledkom zranenia mozgu alebo závažnej psychologickej traumy (v tomto prípade ale hovoríme o odlišnej zajakavosti).
• Napodobňovanie: Rovnako rozšírený je mýtus, že deti, ktoré koktajú, napodobňujú koktanie svojich rodičov. To je tiež nepravda, pretože ide o genetickú predispozíciu, nie o napodobňovanie.
• Zlozvyk, ktorý sa dá vyliečiť vôľou: Niektorí si myslia, že deti, ktoré koktajú, sa môžu vyliečiť, ak sa na to dostatočne sústredia. Koktanie nie je návyk, ale neurologický problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc.
• Súvis s ľavorukosťou a dvojjazyčnosťou: V minulom storočí sa verilo, že zajakavosť spôsobilo učenie ľavákov písať pravou rukou. Štúdie vykonané od 40-tych rokov to však vyvrátili. Mýty o tom, že dvojjazyčnosť spôsobuje koktanie, boli dávno vyvrátené, ale stále pretrvávajú v niektorých kruhoch.

„Ďalším z mýtov je, že zajakavosť ovplyvňuje inteligenciu, čo ale žiadna štúdia nepotvrdzuje,“ tvrdí logopedička Hozlárová. Presne to potvrdzuje aj najväčšia nezisková organizácia na svete snažiaca sa rozšíriť povedomie o zajakaní The National Stuttering Association či Americká asociácia pediatrov a pediatričiek.

Skutočné (predpokladané) príčiny a rizikové faktory

Dodnes sa odborníkom nepodarilo úplne jednoznačne vyriešiť otázku vzniku zajakavosti. Predpokladajú však, že nejde o jednu jedinú príčinu, ale o súhrn mnohých. Existuje veľa hypotéz, ale ani jedna nie je potvrdená a nevysvetľuje uspokojivo okolnosti vzniku zajakavosti. Na zajakavosti, ako neurovývinovej poruche, sa podľa odborníčok podieľa viacero premenných. Najčastejšími príčinami zajakávania je dedičnosť, neurofyziológia a prostredie.

1. Genetická predispozícia: Najčastejšie sa hovorí o dedičnosti. Ak máte blízkeho príbuzného, ako rodiča alebo súrodenca, ktorý koktá, vaša pravdepodobnosť, že sa u vás táto porucha objaví, je trikrát vyššia, čo naznačuje významný genetický vplyv. Mutácie v DNA môžu prispieť k vzniku koktania, pričom genetika zohráva úlohu aj v tom, či sa táto porucha časom zlepší alebo úplne zmizne. Odborná literatúra poukazuje na variáciu 10 až 30-percentného vplyvu dispozície k zajakavosti. Vedci zatiaľ neprišli na jeden konkrétny gén, ktorý by spôsoboval zajakavosť. Skôr sa hovorí o dedičnej predispozícii, teda o zvýšenom riziku u dieťaťa, ktorého rodič sa zajakáva.
2. Neurofyziologické faktory: Predpokladáme, že príčinou sú narušené rečové, motorické procesy v spojení s rizikovými faktormi ako dedičnosť, rizikové tehotenstvo, štrukturálne odchýlky. Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí koktajú, častejšie vykazujú rozdiely v štruktúre mozgu, najmä v oblastiach zodpovedných za kontrolu svalov potrebných na hovorenie a ich koordináciu. Podľa National Stuttering Association vyzerá a pracuje mozog zajakavého človeka odlišne - viac aktivity je registrovaných v pravej hemisfére a menej v oblastiach ľavej hemisféry, zodpovedných za tvorbu reči. Hovorí sa aj o nepatrných mozgových poškodeniach, ktoré narúšajú koordináciu svalov, vďaka ktorým rozprávame. Ďalej sa uvádzajú aj drobné poškodenia mozgu v tehotenstve alebo pri pôrode. Neurologické faktory môžu tiež spôsobiť koktanie, najmä u dospelých, po poškodení mozgu, ako napríklad po mozgovej príhode, úraze hlavy alebo v prípade degeneratívnych ochorení, ako je Parkinsonova choroba.
3. Vplyv prostredia: Prostredie sa často mylne považuje za samotnú a jedinú príčinu vzniku zajakavosti. Tento faktor je určite dôležitý, ale má skôr fixujúci charakter, ktorý môže zhoršovať symptómy zajakavosti. Hoci silné emócie, ako napríklad negatívne situácie, nie sú hlavnou príčinou vzniku zajakavosti, môžu ju zhoršiť. Dlhodobo negatívne a stresujúce vplyvy rodinného prostredia môžu pôsobiť traumatizujúco. Najčastejšie ide o príliš prísnu, utláčajúcu výchovu, kedy má dieťa neprimeraný strach vyjadriť svoj názor, odpovedať rodičovi z dôvodu prísneho fyzického či verbálneho trestu. Niekedy sa ako príčina uvádza aj silný nečakaný zážitok, strach alebo stres po zranení dieťaťa, hoci toto nie je primárnou príčinou.

Reakcia okolia: Kľúč k podpore dieťaťa

„Dieťa, ktoré sa zajakáva, potrebuje v prvom rade rodiča/rodičov, ktorí sa o danej problematike budú informovať z hodnoverných zdrojov (z odbornej literatúry, od logopedičky), budú mať dostatočné informácie a ak navštevujú logopéda či logopedičku, budú doma komunikovať a pracovať s dieťaťom podľa pokynov,“ odpovedala klinická logopedička Mgr. Hozlárová na jednu z najdôležitejších otázok. „Tiež potrebuje vedieť, že aj keď sa zajakáva, nie je to jediné, čo ho definuje, ale má ešte mnohé iné skvelé vlastnosti, ktoré mu budú rodičia neustále pripomínať.“ Bruce Willis rodičom detí, ktoré sa zajakávajú, v People poradil: „Buďte trpezliví, vždy počúvajte, ponúknite deťom podporu a odvahu.“

Čo robiť a nerobiť pri komunikácii

Je veľmi dôležité, ako rodičia reagujú na zajakávanie. Nesprávne reakcie prostredia pri objavení vývinových dysfluencií môžu negatívne ovplyvniť plynulosť dieťaťa a byť fixujúcim faktorom.

Čo by rodičia nemali robiť:

• Vyhýbajte sa radám typu: „Hovor pomalšie!“, „Nadýchni sa!“, „Počkaj, počkaj… Zastav sa! Tak a teraz to povedz pekne ešte raz a pomaly!“ Takýto zásah do komunikácie s dieťaťom máva práve opačný efekt - dieťa si začína svoje neplynulosti uvedomovať, snaží sa im vyhýbať, začína si dávať na reč pozor. Reč by však mala byť spontánne tvorená, bez toho, aby sme si jej tvorbu priamo uvedomovali. Ak si deti začnú dávať pozor na tvorbu reči, ich plynulosť sa často zhorší a nie naopak.
• Nedokončujte vety za dieťa: Nenechajte sa uniesť nutkaním dopovedať za dieťa to, čo sa snaží povedať. To môže dieťa zneistiť.
• Neopravujte výslovnosť: Neopravujte jeho neplynulosti ani výslovnosť.
• Neupozorňujte na zajakávanie: Neupozorňujte ho na to, aby nebol z toho nervózny. Ak sledujeme u svojho dieťaťa, že si svoju zajakavosť neuvedomuje, a má stále do 5 rokov, je lepšie na to neupozorňovať. Nehovorte o dieťati, pred dieťaťom, že kokce, alebo že sa zajakáva. Logopedička nám povedala, že v žiadnom prípade ho nemáme napomínať.
• Nedávajte najavo obavy, hnev alebo súcit: Nedávajte najavo, že vás koktavosť dieťaťa trápi. Dieťa vás nechce sklamať. Vaše trápenie ho bolí a zvyšuje jeho úzkosť. Nedávajte najavo ani zlosť, hnev a netrpezlivosť. Nedívajte sa na dieťa sústredene a s obavami, či sa koktavosť v reči objaví. Zvýšením pozornosti koktavosť len viac posilňujete. Nedávajte tiež dieťaťu najavo súcit.
• Nevyvíjajte na dieťa tlak: Nehovorte dieťaťu, aby prestalo koktať, nestrašte ho trestom. Koktanie vôľou nemôže ovplyvniť. Počítajte s tým, že v stresových situáciách sa reč môže ešte zhoršiť.
• Neklaďte deťom otázky v rýchlom slede: Vyhraďte si čas na rozhovor s dieťaťom.

Čo by rodičia mali robiť:

• Počúvajte pozorne a buďte trpezliví: Venujte dieťaťu plnú pozornosť a nechajte ho dokončiť vetu bez prerušovania. Dajte dieťaťu čas na vyjadrenie, neprestaňte ho počúvať. Zamerajte sa na to, čo hovorí, nie ako. Pozorne počúvajte svoje dieťa. Počkajte, kým vaše dieťa povie slovo, ktoré sa snaží povedať.
• Hovorte pomaly a pokojne: Nenáhlite a netlačte, nepožadujte okamžite odpoveď. Logopedička odporúča rodičom hovoriť s dieťaťom pomalšie, neopravovať jeho neplynulosti, nenútiť ho zopakovať slovo, v ktorom sa zajakalo. Ak chcete zmeniť tempo reči dieťaťa, musíte začať od seba. Nemôžeme od neho očakávať, že kým my hovoríme rýchlo, ono nám bude odpovedať pokojne a pomaly. Dieťa prirodzene napodobňuje náš štýl rozprávania, preto, ak rodič hovorí pomaly, aj reč dieťaťa sa automaticky po čase spomalí.
• Vytvorte pokojné a podporujúce prostredie: Minimalizujte stres a tlak pri rozprávaní, ktorý by mohol zhoršiť zajakávanie. Povzbudzujte dieťa, aby hovorilo v uvoľnenej atmosfére bez súťaženia alebo náhlenia. Usilujte sa o pokoj. V strese a pod tlakom sa zajakavosť zhoršuje. Zabezpečte dieťaťu pravidelný režim dňa. Dieťa by nemalo chodiť neskoro do postieľky, malo by približne predpokladať, čo sa bude diať, aby bolo čo najmenej vystavované stresu a neočakávaným veciam.
• Dávajte najavo záujem a chváľte: Dávajte dieťaťu najavo, že vás teší sa s ním rozprávať a počúvať to, čo vám hovorí. Chváľte dieťa za to, čo hovorí, nie za to, ako hovorí. Podporte jeho sebavedomie, bez ohľadu na jeho plynulosť reči. Ponúkajte radšej pochvalu ako kritiku. Je lepšie chváliť dieťa za to, že hovorí jasne, ako upozorňovať na zajakávanie. Prijmite svoje dieťa také, aké je. Nereagujte negatívne, nekritizujte ani netrestajte svoje dieťa za zajakávanie. To môže prispieť k pocitu neistoty.
• Podporujte aktivity, ktoré podporujú plynulosť reči: S dieťaťom počas hry rytmizujte, recitujte, spievajte, vytlieskavajte slová. Rytmus v reči deťom pomáha k lepšej plynulosti. Hrajte s ním hry, kde musí komunikovať prispôsobené veku a vývoju dieťaťa. Rozprávajte sa nielen doma, ale aj na vychádzkach, výletoch, pri športe, pri jedle a podobne. Keď pri bábkovej hre dieťa rozpráva za inú postavu a nie za seba, môže začať hovoriť aj plynulo.
• Chráňte dieťa pred posmechom: Najmä v materskej škôlke, alebo na ihrisku, prípadne súrodenci, rovesníci kamaráti by sa dieťaťu rozhodne nemali za neplynulú reč posmievať. Vhodné je porozprávať sa aj s pani učiteľkou, ktorá sa pri svojej práci určite s neplynulým rozprávaním u detí stretla a bude ochotná spolupracovať.
• Rozvíjajte sebavedomie: Pracujte na jeho sebavedomí, rozvíjajte to, čo ho baví, čo ho teší a vytvára mu dobré pocity a pocit, že niečo dokázalo a že ste na neho hrdí. Ako rodič ste pre dieťa vzor. Mali by ste si byť vedomí toho, akým spôsobom hovoríte, ako komunikujete, aké prostredie doma vytvárate a ako svoje dieťa rozvíjate.

Ako s deťmi vlastne o zajakavosti komunikovať?

„Doteraz bol taký štandard, že dieťa do cca 5. roku veku sa na zajakavosť nemalo upozorňovať a mali sme sa pred ním akoby tváriť, že sa nič nedeje. To znamená nehovoriť s ním priamo o zajakavosti,“ vysvetľuje Mgr. Hozlárová. „Dnes existujú terapeutické prístupy, v ktorých sa s dieťaťom nepriamo v rámci hry o zajakavosti komunikuje. Hovoríme o tzv. hrboľatých alebo skackajúcich slovíčkach.“

Logopedička ďalej radí: „Podľa mojich skúseností, ak dieťa do 5 rokov začne samo hovoriť, že sa zajakáva, je na mieste sa s ním o tom veku primerane porozprávať a nerobiť z toho niečo, o čom sa nehovorí, nakoľko dieťa môže nadobudnúť pocit, že je to niečo zlé, čo sa mu deje, a rodičia sa o tom nechcú rozprávať.“ Ak však dieťa si svoju zajakavosť neuvedomuje a má stále do 5 rokov, riaďte sa radou, že je lepšie na to neupozorňovať. „Techniky zamerané na plynulosť reči učíme rodičov - dieťa to všetko od nich nepriamo odpozoruje.“ Čím je dieťa staršie, tým viac s ním pracujeme priamo v terapii. „Rozprávame sa o jeho pocitoch pri zajakavosti, o tom, ako sa cíti, keď komunikuje s inými ľuďmi, aj techniky zamerané na plynulosť reči ho učíme priamo,“ dopĺňa Hozlárová.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc logopéda?

Kľúčová je včasná intervencia, ak si zajakavosť všimnete u svojho dieťaťa. Logopéda treba navštíviť čo najskôr, ak vývinové neplynulosti trvajú dlhšie ako 3 mesiace. Logopédiu by ste mali vyhľadať okamžite, ak sa u dieťaťa objavujú rizikové faktory, ako sú rodinná anamnéza zajakavosti, veľké životné zmeny, orgánové odchýlky centrálneho nervového systému alebo odchýlky v psychomotorickom vývine.

Ďalšie situácie, kedy je vhodné vyhľadať logopéda:

• Ak dieťa pri reči výrazne trápi, prejavuje úzkosť alebo strach z rozprávania.
• Dochádza k neustálemu zhoršovaniu reči.
• Ak dieťa tvorí hlásku chybne, teda na nesprávnom mieste alebo nesprávnym spôsobom, napr. hlásku R v hrdle, sykavky medzi zubami, aby si tento zlozvyk nefixovalo. Čím dlhšie dieťa takúto výslovnosť používa, tým náročnejšie je ju odnaučiť.
• Ak dieťaťu v 4 rokoch chýba v reči viacero hlások vývinovo náročnejších ako je R, L, ostré (CSZ) aj tupé sykavky (ČŠŽ) alebo dokonca v reči chýba aj niektorá vývinovo skoršia hláska ako je napr. najčastejšie K, G, T, D alebo V, F. Do piatich rokov by malo dieťa tvoriť a používať správne všetky hlásky reči, ak tak nie je, je vhodné vyhľadať logopéda.
• Pravá zajakavosť je vážna porucha reči, ktorá spontánne nezmizne. Na rozdiel od pravej zajakavosti, tzv. vývinová neplynulosť, ktorá sa objavuje medzi 2. až 5. rokom života, si vyžaduje okamžitú pozornosť.
• Ak dieťa, ktoré sa zajakáva, má aj iné nápadnosti v reči.

O zajakávaní sa pravdepodobne najskôr porozprávajte s pediatrom vášho dieťaťa alebo so svojím všeobecným lekárom. Ten vám môže odporučiť návštevu logopéda. Logopéd vám pravdepodobne položí množstvo otázok o zdravotnej histórii dieťaťa, kedy sa koktanie začalo a v akých situáciách sa vyskytuje najčastejšie. Skúste si tiež spomenúť, kedy ste si prvýkrát všimli zajakávanie svojho dieťaťa a či to niečo zlepšuje alebo zhoršuje.

Komplexná terapia a podporné prostredie

„Je treba pripomenúť, že zo zajakavosti sa nedá vyliečiť. Je to celoživotná porucha reči,“ upozorňuje logopedička Hozlárová. Avšak liečba môže pomôcť zlepšiť plynulosť reči, rozvíjať efektívnu komunikáciu a podporiť plnú účasť v škole, práci a sociálnych aktivitách. Terapiou sa dajú ovplyvniť jej príznaky (menej časté opakovanie slov, kratšie prolongácie, menšie obavy z rozprávania na verejnosti).

Terapeutické prístupy

Liečba zajakávania a koktania u detí a dospelých je individuálna a závisí od veku a konkrétnych okolností. Vždy sa pracuje aj s dieťaťom aj s rodičom.

• Preventívna terapia (deti do 4 rokov): Najmä s deťmi do 4 rokov sa realizuje tzv. preventívna terapia, teda meníme spôsob komunikácie rodičov s deťmi a komunikačné prostredie. Rodičom sa odporúča hovoriť s dieťaťom pomalšie, neopravovať jeho neplynulosti, nenútiť ho zopakovať slovo, v ktorom sa zajakalo, a neklásť deťom otázky v rýchlom slede.
• Terapia formovania plynulosti reči (Fluency Shaping): Na Slovensku je momentálne dostupných niekoľko terapeutických postupov. Terapeutické postupy na terapiu plynulosti reči sú fonograforytmická technika a Lidcombe program. Lidcombe program zahŕňa poskytovanie konzistentnej spätnej väzby v priateľskom a podporujúcom prostredí, kde sa rodičia pod vedením logopéda starajú o pravidelnú prax. Medzi najefektívnejšie prístupy patrí fluency shaping, ktoré využíva rôzne techniky na nápravu reči, ako spomalená reč, diaphragmatické dýchanie, ľahké artikulačné kontakty, jemná iniciácia, nepretržitá fonácia a pasívny prúd vzduchu.
• Terapia modifikácie zajakavosti (Stuttering Modification): Na terapiu modifikácie zajakavosti sa používa program Minikids (u detí) a MIDVAS (u dospelých). V SCPP Inštitúte detskej reči v Bratislave pracujú formou Personalizovanej terapie zajakavosti (P-tz®), kde s rešpektom ku konkrétnym osobitostiam osoby so zajakavosťou sprevádzajú deti a ich rodiny cestou modifikácie postojov k zajakavosti a k akceptácii zajakavosti ako jednej z mnohých čŕt osoby so zajakavosťou.
• Logopedická terapia: Logopédia vás môže naučiť spomaliť reč a naučiť sa všímať si momenty, keď koktáte.
• Elektronické zariadenia: Na zvýšenie plynulosti je k dispozícii niekoľko elektronických zariadení. Oneskorená zvuková spätná väzba vyžaduje, aby ste spomalili svoju reč, inak bude reč cez prístroj znieť skreslene. Iná metóda napodobňuje vašu reč tak, že to znie, ako keby ste sa zhovárali s niekým iným. Niektoré malé elektronické zariadenia sa nosia pri každodenných činnostiach.
• Kognitívno-behaviorálna terapia (CBT): Tento typ psychoterapie vám môže pomôcť naučiť sa identifikovať a zmeniť spôsoby myslenia, ktoré môžu zajakávanie zhoršiť. Pomáha znižovať úzkosť a negatívne pocity spojené s koktaním.
• Neuroplastický účinok: Pri dlhodobom používaní týchto techník sa zaznamenáva aj neuroplastický účinok, ktorý zlepšuje prepojenie medzi sluchovými a motorickými centrami v mozgu, čím sa zvyšuje plynulosť reči.

Podporujúce prostredie v školských triedach

Podľa klinickej logopedičky sa v rámci spolupráce so školou ďalej informuje aj napríklad triedna učiteľka, a to o prebiehajúcej terapii a o tom, ako by ona mohla v terapii pomôcť či vytvoriť v triede podporujúce prostredie.

Výskum v Poľsku, USA a na Slovensku na skupine 422 ľudí (zajakavé deti a ich rodičia) zistil, aké typy užitočnej a neužitočnej podpory dostávajú. Výskum potvrdil, že zajakavé deti potrebujú počas konverzácie tie isté veci ako ostatné nezajakavé - byť vypočutý, nebyť prerušovaný, mať očný kontakt. Či dieťa chce rozprávať o svojej zajakavosti, je už individuálne - niektoré o to záujem majú, iné na to nie sú pripravené. Aj preto sa oplatí opýtať priamo dieťaťa (primerane veku), aký druh podpory očakáva.

Užitočnými formami podpory pre zajakavé dieťa okrem vyššie spomenutého je aj trpezlivé počúvanie, vedomosti o zajakavosti, správanie ukazujúce, že zajakavosť nie je problém, zapojenie dieťaťa do rozhovoru. Nepomáhajúce formy sú dokončovanie slov dieťaťa, výsmech, predstieranie zajakavosti, vtipkovanie o zajakavosti a používanie slova „koktavý“. Najviac podporným prostredím pre deti sa ukázali rodičia, logopédi a logopedičky, detské terapeutické a svojpomocné skupiny - teda prostredie s najväčšími vedomosťami o zajakavosti. Najmenej podporným prostredím sa ukázali rovesníci.

Inšpirácia a osveta: Slávne osobnosti a Medzinárodný deň porozumenia zajakavosti

Zajakaví ľudia dosiahli úspechy v najrôznejších profesiách, aké si len viete predstaviť. Medzi známe osobnosti, ktoré majú či mali so zajakávaním vlastné skúsenosti, patria Emily Blunt, Bruce Willis, Tiger Woods, Joe Biden, Ed Sheeran, Samuel L. Jackson či Marilyn Monroe.

Prvýkrát si zajakávanie začala uvedomovať v 6-7 rokoch obľúbená britská herečka Emily Blunt. Nečudo, veď to má v rodine. Aj preto úzko spolupracuje s Americkým inštitútom pre zajakávanie sa - podľa nej je zajakávanie stále verejnosťou nepochopené. Súčasný americký prezident Joe Biden absolvoval hodiny čítania poézie pred zrkadlom, aby sa zlepšil vo verejnom vystupovaní. Zajakáva sa vždy, keď je priveľmi unavený. Známemu anglickému spevákovi, hudobníkovi a hercovi Ed Sheeranovi pomáhalo so zajakávaním tréning - rapoval zároveň s nahrávkami bleskového Eminema. Americký profi-golfista Tiger Woods pre CNN prezradil, že rozprával na svojho psa, ktorý ho bol schopný verne počúvať a zaspať pri tom, a vyjadril sa: „Viem, aké to je byť odlišný a nie vždy zapadnúť.“ Samuel L. Jackson pre Howard Stern Show povedal, že ako dieťa bol radšej rok ticho, než by sa mal pred všetkými zajakávať. Marilyn Monroe pre logopedické cvičenia na zajakávanie získala svoj nezabudnuteľný, sexy hlas. Tieto príklady potvrdzujú, že zajakavosť nebráni v dosahovaní úspechov a že existujú rôzne spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať.

Dôležitým dňom pre šírenie povedomia je Medzinárodný deň porozumenia zajakavosti, ktorý pripadá na 22. október. Medzinárodný deň povedomia o zajakavosti prichádza každý rok s nosnými témami a myšlienkami. Minuloročnou témou bolo: "Jedna veľkosť nesedí všetkým“. Znamená to, čo sme spomínali v článku niekoľkokrát - jedno riešenie, metóda, terapia, prístup k zajakavosti, ktoré platí pre jedného či viacerých ľudí, nemusí nutne platiť pre ďalších. Zajakavosť totiž variuje od človeka k človeku a všetci sme odlišní a jedineční. Tohtoročnou témou zajakavosti je "Sila počúvania" a hovorí o tom, že by sme sa mali naučiť počúvať tých, ktorí sa zajakávajú, aby sme si navzájom pomohli medzi sebou vybudovať dôveru a porozumenie.

Do úvahy treba brať aj kulturálne a lingvistické faktory - k zajakavosti sa pristupuje odlišne aj naprieč kultúrami, faktom ostáva, že v mnohých je zajakavosť stále stigmatizovaná. K tejto problematike preto treba pristupovať citlivo, akceptujúco a s rešpektom. A šíriť povedomie o zajakavosti ďalej, aby sme prelomili predsudky a mýty, ktoré nikdy neplatili, hoci sme im dlho verili.

tags: #co #je #dovod #ze #sa #zacne

Populárne príspevky:

• Pochopenie skorého tehotenstva po IVF
• Čo potrebujete vedieť o morfologickom ultrazvuku
• Ako rozvíjať hudobný talent na gitare
• Moderná postieľka pre bábätko
• hCG v diagnostike tehotenstva