Výchova a usmerňovanie dieťaťa je prejavom lásky k nemu. V súčasnosti existuje veľké množstvo rôznych štýlov výchovy k disciplíne. Univerzálny návod na to, ako sa stať dobrou mamou alebo dobrým otcom neexistuje. Každý pristupuje k výchove vlastného dieťatka po svojom. Niektorí využívajú hlavne zákazy a príkazy, iní svojmu dieťaťu dovolia čokoľvek, pokiaľ je tak spokojné a má radosť. Nikto však nedokáže posúdiť, ktorý prístup je ten najsprávnejší. Dobré je čo najviac spôsobov výchovy poznať a potom vybrať ten, ktorý temperamentu a vlastnostiam dieťaťa najviac vyhovuje. Výchovných štýlov je obrovské množstvo.
Rozptýlenie a presmerovanie pozornosti: Kľúč k okamžitému riešeniu
Možno niekedy bojujete s nutkaním kričať na svoje dieťa, keď sa nespráva tak, ako si to predstavujete. Psychologička Deborah Roth Ledley v takejto situácii odporúča zaujať dieťa inou činnosťou. „Napríklad, ak začína skákať na sedačke, jemne ho posuňte, sadnite si k nemu a začnite spolu čítať knihu alebo sa hrať s hračkou,“ odporúča psychologička. Presmerovanie jeho pozornosti nielenže rýchlo ukončí nežiaduce správanie, ale tiež ho tým učíte, že niektoré veci, napríklad lezenie po určitom nábytku, sú zakázané. Ak je to nutné a musíte niečo dieťaťu zakázať, ponúknite mu už spomínanú alternatívu. Napríklad nemôže kresliť na stenu, ale môže kresliť na papier nalepený na stene. Tento prístup je obzvlášť účinný u batoliat, ktoré menej rozumejú slovám a viac tomu, čo vidia a zažívajú. Je to praktický spôsob, ako dieťaťu ukázať, čo je prijateľné a čo nie, bez zbytočného konfliktu.
Dôslednosť v pravidlách: Základ istoty a predvídateľnosti
Nemeňte často pravidlá. Deti musia vedieť, čo majú očakávať a podľa čoho sa majú riadiť. Toto im pomáha v tom, že sa cítia menej zmätené. Psychologička upozorňuje na to, že mnohí rodičia majú problém práve s dôslednosťou a pravidlá menia každú chvíľu. „Ak sa vaše pravidlá menia zo dňa na deň nepredvídateľným spôsobom alebo ak ich presadzujete len občasne, nevhodné správanie dieťaťa sa môže vyskytovať veľmi často,“ tvrdí. Pravidlá môžu fungovať naozaj len v prípade, že sa dôsledne dodržiavajú. Reč je o rešpektujúcich, nie nezmyselných pravidlách, ktoré by rodič používal ako prostriedok vlastnej dominancie nad dieťaťom. Dôslednosť je následný nevyhnutný krok k pozitívnej zmene. V prípade dieťaťa a rodiča, je dôslednosť výhradne na rodičovi. Nemusí to byť príjemné, najmä zo začiatku. Dôslednosť vytvára pre dieťa bezpečné prostredie, kde vie, čo môže a čo nemôže očakávať, čím sa znižuje jeho úzkosť a frustrácia.
Alternatívy k „NIE“: Komunikácia, ktorá upokojuje
Vždy, keď nastane situácia a vy musíte použiť slovo NIE, tak sa ho snažte nahradiť nejakou inou možnosťou. Mozog slovo NIE totiž nevníma. Najťažšie chvíle nastanú vtedy, keď vaše dieťa premôžu emócie a začne vyvádzať, keď mu nechcete niečo dovoliť. Vtedy je len veľmi ťažké utíšiť ho a docieliť, aby sa hneď upokojilo. Reakcia rodičov je väčšinou taká, že sa začnú svojim potomkom prihovárať, neustále im niečo rozprávajú, ale tým v skutočnosti len prehlbujú ich citové vypätie. Namiesto toho stačí, ak sa ich dotknú, pohladia ich, pozrú sa im do očí a povedia im jednoducho, že chápu, že to majú veľmi ťažké, ale vaše NIE naozaj platí. Vďaka tomu bude dieťa vedieť, že ho úplne chápete a rozumiete tomu, v akej situácii sa ocitlo. To ho upokojí viac ako tisíc slov. Deborah Roth Ledley ale upozorňuje, že existujú situácie, keď môžete dôrazne, nahlas a prísne povedať NIE. Sú to situácie, keď ide o bezpečnosť dieťaťa. Napríklad nechcete, aby sa dotklo ohňa alebo horúcej vody. Ak je to teda nutné a vy už poviete NIE, tak by malo naozaj platiť. A mala by to rešpektovať aj celá rodina. Hlavne otec a mama musia držať spolu. Najhoršie je vydržať NIE, keď sa dieťa hádže o zem, plače, kričí… Toto je dôležité najmä pre batoľatá, ktoré ešte plne nerozumejú abstraktným pojmom a slovám. Emocionálne spojenie a potvrdenie ich pocitov je kľúčové pre ich upokojenie a následné prijatie hraníc.
Ukážte, ako na to: Vizuálne učenie pre najmenších
Batoľatá lepšie rozumejú tomu, čo robíte. Menej rozumejú slovám, ktoré hovoríte. Aby dieťa vedelo, čo je a čo nie je správne, dostatočne mu všetko objasnite. V ideálnom prípade mu takéto správanie znázornite alebo vysvetlite na príklade. Napríklad ak je vaše dieťa pri hraní príliš drsné k iným deťom, ukážte mu, ako by sa malo správať k deťom. Napríklad mu povedzte: „Poďme dievčatko jemne objať.“ Potom vezmite dieťa za ruky a nasmerujte ho do jemného objatia. Alebo ak sa vám ťažko darí umývať si zuby pred spaním, robte to spolu, vy aj dieťa. Tento metódicky prístup uľahčuje batoľatám pochopiť očakávané správanie prostredníctvom modelovania a praktického nácviku. Je to efektívnejší spôsob ako len slovné inštrukcie, ktoré môžu byť pre ne príliš abstraktné.
Pochvala za dobré správanie: Posilňovanie pozitívnych návykov
Batoľatá niekedy robia určité veci len preto, lebo nemajú dostatočné komunikačné schopnosti, a tak často práve nevhodnými činnosťami chcú upútať vašu pozornosť. Preto by ste mali svojmu dieťaťu vždy dať najavo, že vás veľmi teší, keď urobí niečo, čo sa vám páči. Takto sa učí dodržiavať určité pravidlá. Napríklad, keď dieťa pochválite za to, že si zavesilo vetrovku na vešiak, v budúcnosti bude mať tendenciu činnosť opakovať a postupne sa tak veľa vecí naučí. Keď je už dieťa staršie, je dobré, keď ho pochválite za konkrétny prejav a pomenujete presne, za čo ho vlastne chválite. Napríklad za poriadkumilovnosť, starostlivosť, vytrvalosť, priateľské správanie. Takto bude presne vedieť, čo je správne a dobré. Aj v prípade, že zase bude mať zlý deň, spomienka na konkrétnu pochvalu mu dodá silu vrátiť sa na cestu dobra. Keď sa spomienka viaže na príjemný pocit, dáva dieťaťu silu na opätovné snaženie. Nezabúdajte na to, že najlepšie, ako zabrániť tomu, aby dieťa vyžadovalo vašu pozornosť spôsobom, ktorý vám prekáža, je venovať mu pozornosť. To neznamená, že mu musíte vo všetkom vyhovieť, ale buďte s ním a naplno prítomní každý deň, užívajte si jeho spoločnosť aspoň chvíľu. Niektorí psychológovia odporúčajú túto hru, ktorá spočíva v tom, že rodič pantomimicky hrá, že zamrzol a prestane reagovať. Dieťa zostane prekvapené a jeho nálada sa väčšinou zmení. Keď vaša trojročná dcéra odmietne večerať, môžete mať pocit, že ste na konci so svojimi silami. Ak prestanete trvať na tom, aby jedla, môže sa to zmeniť. "Dobre, dobre. Dieťa väčšinou za pár minút všetko zje. „ Ty si to zjedla? Táto stratégia sa dá však použiť raz, najviac dvakrát. Odborníci však hovoria, že niekedy je lepšie vymyslieť nejakú hru alebo niečo prekvapivé, ako sa hádať a kričať. Pochvala je silný nástroj na formovanie správania. Konkrétna a úprimná pochvala pomáha dieťaťu budovať sebadôveru a motiváciu opakovať pozitívne činy. Venovanie plnej pozornosti dieťaťu je základným kameňom prevencie nevhodného správania a budovania silného vzťahu.
Ako môže pochvala poškodiť sebavedomie vášho dieťaťa
Výchova s ohľadom na vek: Od batoľaťa k predškolákovi
Pri zavádzaní disciplíny je potrebné zvážiť vek dieťaťa. Podľa veku budete vedieť určiť, či sa dieťa naozaj správa zle alebo sú jeho skutky neúmyselné. U 13-mesačného batoľaťa môžeme začať pozorovať a zaznamenávať zmeny v správaní a začínajú sa objavovať prejavy nových diferencovaných emócií. Rovnako dieťa prichádza na to, že existujú rôzne prekážky, ktoré mu bránia objavovať a rozšíriť vlastnú rastúcu nezávislosť. Správanie a prežívanie dieťatka v 13. mesiacoch je často spojené so separačnou úzkosťou, ktorá je prirodzenou súčasťou vývinu. Dieťa objavuje svoje okolie, predmety, vlastné telo a zameriava sa nielen na vonkajšie prostredie, ale aj na svoje pocity. Prvý strach, ktorý sa začína objavovať v tejto fáze, je vývinovo podmienená separačná úzkosť. Dieťa je omnoho samostatnejšie, plazí sa, lezie po štyroch, začína stáť a tiež chodiť a pociťuje potrebu vzďaľovať sa od mamy a precvičovať si získané zručnosti a skúmať svoje okolie, rozvíjať svoju nezávislosť a samostatnosť. Batoľa je väčšinou pozitívne naladené - má radosť z pohybu a objavovania, ale môžu prechodne aj narastať príznaky úzkosti - plač, ľpenie na matke, zúfalstvo pri opúšťaní dieťaťa. Dieťa sa pri skúmaní okolia neustále ubezpečuje a kontroluje, či mama alebo otec sú na blízku a to všetkými svojim zmyslami. Krátkodobo sa môžu vyskytnúť mierne „depresívne“ stavy - nešťastie, sklesnutosť, plačlivosť - ktoré však pomáhajú dieťaťu prežiť odlúčenie od mamy. V nich si dieťa vytvára mentálny obraz - predstavu - mamy, a tieto predstavy majú na dieťa pozitívny - adaptívny účinok. V prípade nezvládnutej separácie môže dôjsť k stagnácii psychického vývinu, prípadne až k vývinovému regresu. Dobre zvládnuté prekonanie tejto fáze sa v budúcnosti prejaví dobrým základom na vytvorenie asertívneho správania, autonómie, samostatnosti, zvedavosti a snahy objavovať po celý svoj život. Preto je potrebné používať takú taktiku pri lúčení, ktorá by minimalizovala neurotizáciu dieťaťa. To znamená, že pri lúčení sa s dieťaťom, ho nevytrhávame z aktivity, ktorú vykonáva a vlastné „Ahoj“ má byť veľmi stručné a rýchle. Často dlhým lúčením si snažia skôr rodičia kompenzovať pocit viny, že odchádzajú od dieťaťa. Rastúca nezávislosť dieťaťa ho povzbudzuje k tomu, aby preskúmalo svoje okolie pod dohľadom rodiča alebo aj bez neho a tým v tomto období rastie potreba zabezpečenia a učenia dieťatka ohľadom bezpečnosti. Najlepší spôsob ako to zabezpečiť je, že si sami rodičia kľaknú na dlážku a pozrú sa na miestnosť z výšky svojho dieťaťa a hľadajú nepredvídateľné nebezpečenstvá, ktoré tam môžu hroziť. Nie je potrebné sa ponáhľať a kupovať pre dieťatko topánky hneď ako začne chodiť, alebo sa objavia náznaky chôdze. Ak je povrch dlážky, po ktorom chodí bezpečný, chôdza naboso aj na mierne nerovnom teréne - po tráve, piesku apod. - pomáha dieťatku vybudovať svaly v nožičkách a súčasne napomáha rozvíjaniu pocitu rovnováhy. Naučiť sa držať rovnováhu je neoddeliteľnou súčasťou chôdze, tak sa ako rodič snažte, neskákať a nedržať dieťa hneď ako sa zakolíše, alebo keď spadne - samozrejme dávame pozor, aby sa dieťa nezranilo. Dieťa treba povzbudzovať k tomu, aby sa opäť postavilo na nožičky a získalo dôveru v seba samého. Dieťatko sa musí naučiť kráčať, padať, znovu sa postaviť a kráčať opäť.
Počas druhého roku života dieťaťa sa spomaľuje tempo rastu dieťaťa a začína sa strácať detský tuk. Ďalšou novou zručnosťou, ktorá sa rozvíja v tomto období je reč a sociálna komunikácia. Je viac ako pravdepodobné, že chápe význam toho, čo hovoríte, a jeho slovná zásoba sa rýchlo rozširuje, aby mu mohlo vyjadriť svoje myšlienky. Okrem vlastnej reči - slangu - (napríklad „ba“ môže byť slovo pre fľašu, jedlo, hračku apod.), má dieťatko v zásobe pár perfektných slov a gest. Zbožňuje mávať a kričať „pá - pá“ na návštevníkov, opakovať ich mená, či mená domácich maznáčikov a čo je najlepšie začína používať slová „mama“ a „tata“ keď sa s Vami rozpráva. Avšak aj napriek týmto rozvíjajúcim sa komunikačným zručnostiam môže byť frustrované vlastnou neschopnosťou vyjadriť všetko, čo chce. Je to len malá osôbka s veľkými, nepredvídateľnými, emóciami. Tieto už spomínané rozvíjajúce sa emócie ako je sebadôvera, úzkosť, žiarlivosť, pýcha môžu byť súčasne vzrušujúce aj mätúce. To môže spôsobiť, že vaše batoľa sa v jednej chvíli šťastne a nahlas smeje a po minúte zúri a vybuchuje v obrovskej explózii hnevu. Nezabúdajte, že dieťa sa len učí zvládať tieto emócie a ich pochopenie závisí od Vás samotných a Vášho príkladu. Poskytnite svojmu dieťaťu povzbudenie a pochopenie pri vyrovnávaní sa s jednotlivými emóciami a ich rýchlou zmenou. Pomôžte im rozpoznávať, ako sa cítia ony samé a súčasne aj ako to pôsobí na ich okolie. Skvelou zábavou u 13-mesačného dieťaťa a skvelou hračkou môže byť zrkadlo. Stačí sa postaviť pred ne a sledovať seba i dieťa. Batoľa býva fascinované pozorovaním vlastnej tváre a jej odrazu. Pochopenie toho - Aha to som ja - vidím sa! - je skvelým zážitkom. Pozerajte sa spolu ponad rameno a ukazujte mu, že tam nik nie je. To mu pomáha rozlíšiť seba a svoju mamu. Rovnako je skvelou hrou robenie grimás a smiešnych tvári. Zábava pre Vás aj Vaše dieťatko. Základné heslo, ktoré Vás bude sprevádzať od konca prvého roka je „Buď pripravený!“. Vaše dieťa vymyslí nevymysliteľné, nájde a dokáže veci, na ktoré by ste vy ani nepomysleli. Nie je možné zabrániť drobným úrazom, odreninám, škrabancom, buchnutiam apod. Denne čítajte svojmu dieťaťu - nemusia to byť „naozajstné“ rozprávky, stačia leporelá, ukazujte si obrázky, menujte čo na nich je, čo sa tam robí. Deti preferujú knihy s jednoduchými obrázkami, dobre rozpoznateľnými a málom textu. Pre nich dôležitejšie, že sedia alebo sa túlia k rodičovi a spoločne niečo robia. Požiadajte dieťatko, aby našlo nejaké predmety alebo ukázalo na časti tela a predmety - hra na „Kde je ruka? Hry na triedenie tvarov a jednoduché hádanky. Povzbudzujte dieťa, aby preskúmalo a vyskúšalo nové veci. Rozvíjajte reč vášho batoľa tým, že s ním budete veľa rozprávať a vždy pridáte ďalšie slová prípadne správne pomenujete predmety. Reagujte a pozitívne stimulujte vhodné správanie svojho dieťaťa namiesto trestania toho nežiaduceho. Ak už trestáte je potrebné dbať na to, aby bolo dieťa potrestané okamžite alebo vo veľmi krátkom časovom úseku po nežiaducom správaní.
Trojročné dieťa prestáva byť batoľaťom a podľa vývinových tabuliek sa stáva mladším predškolákom. V tomto veku ide vývin značne dopredu, ale niektoré deti dosahujú jednotlivé vývinové míľniky v rôznych obdobiach, niektoré skôr okolo 3. narodenín, iné až okolo 4,5 roka. Rodičia často nevedia, čo je v tomto veku normálne, čo by malo dieťa vedieť, ako by malo fungovať. Niekedy sa v poradni stretávam s rodičmi, ktorí od svojho dieťaťa chcú v tomto veku naozaj veľa, napr. aby vedelo rátať do 10, aby sa vydržalo hrať nejakú hru aspoň hodinu… Iní rodičia sú zase príliš ochraňujúci a od dieťaťa vlastne nechcú nič, resp mu to ani nedovolia, takže potom prichádzajú 3-ročné deti, ktoré sa nevedia samostatne najesť, či napiť z pohárika. O náznaku samostatného obliekania nehovoriac. Okolo tretích narodenín by vaše dieťa malo mať približne takéto zručnosti a schopnosti:
- Sociálne zručnosti: Stáva sa viac nezávislým. Je menej zamerané samo na seba a prejavuje menej agresívneho správania (ktoré je dovtedy pomerne normálne). Začína viac rozumieť pocitom druhých. Viac reaguje na iné deti a začína s nimi vytvárať priateľstvá. Stáva sa viac schopným deliť sa o veci - hračky. Začína sa identifikovať so svojím pohlavím a začína vnímať rozdeľovanie rolí. Začína sa viac zaujímať o štruktúrovanú hru. Trávi čoraz viac času aktivitami, kde zapája svoju fantáziu a pravdepodobne sa objaví aj nejaký ten imaginárny priateľ. Zmysel pre čas a jeho chápanie už by malo byť pre dieťa jasnejšie. Chápe a orientuje sa vo svojej dennej rutine (raňajky, umyť, obliecť, odchod do škôlky, prechádzka, obed …). Je schopné vnímať seba ako samostatnú osobu - „JA PEŤKO“. Hovorí o sebe v 1. osobe. Pravdepodobne začne ukazovať svoju „priečnu“ tvár a začne pomerne intenzívne odolávať vašim požiadavkám. Začne skrátka neposlúchať a testovať vaše hranice.
- Motorika: Dieťa stráca bábätkovské faldíky a tvorí sa mu viac svalov, rastie do dĺžky/výšky. Je pohyblivé a dokáže chytiť loptu do zohnutých rúk. Skáče znožmo dole z prekážok vysokých až cca 40 cm. Dokáže ísť hore a dole po schodoch, pričom nohy strieda. Dokáže sa zohnúť a nespadne pri tom. Behá už viac a istejšie a jazdí na trojkolke. Skáče a stojí na jednej nohe cca 5 sekúnd. Chodí dopredu a dozadu bez problémov. Začína sa zaujímať o nožnice, papier, prstové farby, či voskovky. Začína kresliť kruh, trhá papier na dve časti. Začína sa zdokonaľovať jeho jemná motorika - pohyby prstov a celej ruky.
- Jazykové schopnosti: Malo by ovládať základné pravidlá reči a aktívne používať 600 - 1000 slov, pričom zrozumiteľnosť reči by mala byť asi 80%. Dieťa by malo vedieť povedať svoje meno a odpovedať na otázku „Koľko máš rokov?“. Malo by hovoriť v trojslovných vetách a napodobňovať melódiu reči. Jedno z troch slov by malo byť sloveso. V tomto veku by malo dieťa používať aj zámená (ja varím polievočku, ty budeš spinkať?). Malo by vedieť prerozprávať krátky príbeh - napr. 3 - 4 vety.
- Vývin poznávacích schopností (funkcií): Trojročné dieťa sa dostáva do opytovacieho obdobia, obvykle má veľa veľa otázok: „Prečo je obloha modrá? Prečo majú sliepočky perie?“ Hoci vám to môže prísť otravné, je to normálna vývinová fáza a dieťa sa v tomto čase nekonečne veľa učí. Malo by vedieť správne pomenovať základné farby. Pochopiť pojmy „rovnaký“ a „rozdielny“. Porozumieť a vykonať pokyn zložený z troch častí - „choď do izbičky, vezmi bábiku a prines ju sem“. Zapamätať si časť príbehu. Počítať a začať chápať súvislosti narábania s číslami. Triediť predmety podľa tvaru a farby. Poskladať veku primerané puzzle.
Emocionálne napojenie: Základ zdravého vývinu podľa Gábora Maté
Nezhody a nepochopenie medzi rodičmi a deťmi sú bežné, avšak doktor Gábor Maté, renomovaný lekár a expert na závislosti a traumu, zdôrazňuje, že chýbajúce napojenie a pozornosť sú pre vývoj dieťaťa deštruktívnejšie, než sme predpokladali. Maté učí rodičov, že emocionálne napojenie je jazyk lásky, ktorému dieťa rozumie. Vďaka rodičovskému záujmu, pozornosti a empatii sa cíti bezpečne a isto. Dieťa potrebuje vedieť, že akékoľvek jeho pochybenie neohrozí lásku rodiča. Potrebuje cítiť, že je milované za to, kým je a nie kým rodič chce, aby bolo. Pokiaľ nemáme ako deti pocit, že rodič vníma a berie vážne naše myšlienky, potreby a túžby, naša sebaúcta a hodnota klesá. Podvedome sa snažíme získať emocionálne spojenie s rodičom, a činíme tak rôznymi spôsobmi. Túto snahu však rodič častokrát trestá, čoho dôsledkom je ešte silnejšia úzkosť, ktorú sa snažíme zahnať ešte intenzívnejšou snahou o napojenie. Vzniká začarovaný kruh, ktorý však môže prerušiť jedine rodič.
Štyri znaky nedostatočného emocionálneho napojenia:
Maté vo svojej bestsellerovej knihe Rozptýlená myseľ píše, že dieťa intuitívne vycíti rozdiel medzi skutočným a hraným záujmom a pocitmi. Ak sa ho snažíme presvedčiť, že je všetko v poriadku a pritom prežívame silnú úzkosť, na podvedomej úrovni vie, že niečo nesedí a jeho telo reaguje stresom. Hoci sa s ním hráme a odpovedáme mu, jeho nervová sústava si uvedomuje, že v skutočnosti prítomní nie sme a nevenujeme mu pozornosť, akú potrebuje. Niet sa čomu čudovať; vo víre povinností a starostí je nesmierne náročné byť prítomným tu a teraz a bezstarostne sa dieťaťu venovať. Avšak to je podľa Matého presne to, čo deti pre svoj vývoj potrebujú. Nedostatočnú pozornosť, ktorá by viedla k emocionálnemu napojeniu, si dieťa začne vyžadovať rôznym spôsobom. Tieto štyri sú najčastejšie:
- Neustále si vynucuje pozornosť, aj tú negatívnu: Pre dieťa je pozornosť rodiča nutná pre prežitie. Bez nej nie je možný vývoj seberegulačných okruhov mozgu; znamená to, že jedine láskavou náručou a empatiou zo strany rodiča cíti dieťa bezpečie a istotu, ktoré mu umožňujú priestor na to, aby sa naučilo upokojiť. Pri takomto pocite bezpečia sa môže jeho mozog vyvíjať ďalej. Pretože dieťa evolučne vie, že pozornosť potrebuje, snaží sa ju získať všemožnými spôsobmi, a to aj tú negatívnu. Akokoľvek nelogicky to znie, kritika, zvýšenie hlasu, zamračený pohľad alebo trest je pre dieťa lepšie ako nič. Mnohé deti bažia radšej po negatívnej pozornosti, než by nemali dostať žiadnu. Rozhodujú sa pre ňu mimovoľne, nie vedome, z toho dôvodu sa uchyľujú k huncútstvam, vyvádzaniu, porušovaniu pravidiel a odvrávaniu. Vyžadovanie pozornosti je podľa Matého úsilie o nasýtenie emočného hladu. Dieťa sa necíti pochopené, a pretože jeho priame vyjadrenie potrieb nefungovalo, uchyľuje sa k iným prostriedkom ako neposlušnosť, manipulácia a iné. Robí všetko preto, aby upútalo pozornosť rodiča, načo sa obyčajne dočká trestu, hnevu či odmietnutia zotrvať v jeho prítomnosti. Táto reakcia ešte zvýši jeho úzkosť a strach, dôvodom čoho je ešte intenzívnejšia snaha získať pozornosť, čím sa zintenzívni aj odmietavá reakcia rodiča. Začarovaný kruh pokračuje.
- Žiarli, chce vás len pre seba: Dôsledok neistoty, plynúcej z nedostatočného emocionálneho spojenia s rodičom, je takisto žiarlivosť dieťaťa. Ak je dieťa maličké, isté nárokovanie si rodiča, najmä matky, je prirodzené. Avšak postupom času sa stáva nezdravým návykom, ktorým hovorí jediné: nie som si tvojou láskou isté. Určite ste zažili situácie, kedy ste venovali viac pozornosti mladšiemu dieťaťu, pohojdali si v náručí kamarátkinu ratolesť, alebo ste vyjadrili objatím lásku súrodencom či príslušníkom rodiny. Ak si dieťa v týchto situáciách vymáha vašu náruč a pozornosť, uisťuje sa, či ho máte radšej ako ostatných, váš vzťah mu nedáva istotu. Ak si vás dieťa nárokuje a každú osobu berie ako soka, ktorý mu vás môže "ukradnúť", je načase si priznať, že niečo nie je v poriadku.
- Drží sa vás ako kliešť, nedokáže byť samostatné: Pokiaľ sa vás dieťa drží ako kliešť, vyjadruje tým potrebu neustáleho uisťovania, že ho máte radi a neopustíte ho. Snaha nespustiť vás z očí a držať si vás pri sebe je jeho spôsob, ako si to zaistiť. Keďže sa však jedná len o fyzickú no nie emocionálnu blízkosť, pocit istoty nikdy nenadobudne. Maté píše: „Deti, ktorých matky boli z akéhokoľvek dôvodu príliš vystresované a neboli schopné poskytnúť im kontakt so správnou mierou emočného vyladenia, budú vyrastať s chronickým pocitom osamelosti s vlastnými emóciami, s pocitom - možno oprávneným, možno nie -, že sa nemajú s kým podeliť o svoje emócie, že im nikto nerozumie,” (Rozptýlená myseľ, str. 137).
- Nedokáže sa emocionálne ovládať, aj keď by podľa veku už malo: Akékoľvek vyvádzanie je spôsob dieťaťa ako vyjadriť, že sa cíti rodičom nepochopené a nevypočuté. Vyjadruje, že mu chýba spojenie, vďaka ktorému by malo istotu, že mu rodič rozumie, skutočne ho vidí a počuje jeho nespokojnosť. To ale neznamená, že priania dieťaťa musia byť vždy naplnené; značí to, že rodič reaguje empaticky, poskytne náruč i slová porozumenia, že sa situácia dieťaťu nepáči, a snaží sa o kooperáciu než utlmenie a potupenie prejavov dieťaťa. Pokiaľ rodič nereaguje s porozumením a pocity dieťaťa nezohľadňuje, dieťa sa uchýli k manipulácii, aby dosiahlo svoj cieľ. Manipulácia v podobe vyvádzania, revu, odvrávania, prípadne agresívneho správania je podľa Matého nástroj emočne ranených detí, ktorým nie sú umožnené vyjadriť svoje potreby normálnym, priamym spôsobom, poskytujúci pocit bezpečnej a istej väzby. Obvody racionálneho myslenia a emócií sú v mozgu úzko prepojené, čo vysvetľuje, prečo tieto deti majú neskôr problém s logickým uvažovaním a intelektuálnou výkonnosťou.
Deti vnímajú viac, než si myslíme: Pozornosť ako jazyk lásky
Deti vnímajú, ak nie sme na ne skutočne napojení a nevenujeme im plnú pozornosť. Ich emočný radar ešte neruší žiadny vonkajší vplyv, preto vnímajú, čo sa deje v okolí s neomylnou presnosťou. Vedia, ak sa naše slová nezhodujú s konaním. Tento zmätok, akokoľvek sa ho snažia chápať, v nich vyvoláva neistotu. Je ich puto s nami ohrozené? Prečo mi mama nevenuje pozornosť a nie je skutočne pri mne, hoci tvrdí, že ma ľúbi? Emocionálne napojenie pomáha deťom cítiť sa pochopené a ľúbené. Ak ho nezažijú, v budúcnosti budú všetky ich vzťahy založené na neistote a strachu z opustenia. Budú žiarliť, obviňovať a nedôverovať. Veľmi často vykazujú snahu získať si lásku a pochvalu partnera, čím sú ľahkou obeťou toxických a narcistických ľudí. Sociálne situácie budú sprevádzané úzkosťou a strachom, pretože sa desia chyby a strápnenia. Ich nízke sebavedomie je sprevádzané kritickým hlasom, ktorým budú k sebe prehovárať zakaždým, ak nebudú dokonalé.
Celoživotná snaha byť milovaný: Investícia do vzťahu s dieťaťom
Gábor Maté apeluje na to, aby sme deťom venovali pozornosť, akú potrebujú, nie takú, akú si vynucujú. Ak si ju dieťa vynucuje, znamená to nedostatočne silné puto. Vy ako rodič by ste mu preto mali dávať najavo, že s ním túžite tráviť čas - príďte k nemu bez vyzvania, kreslite si alebo sa s ním hrajte z vlastnej iniciatívy, nech vidí, že vás nemusí o pozornosť prosiť. Ak si vyžaduje pozornosť, netrestajte ho, neokrikujte ani nečastujte káravým pohľadom. Naopak, pripomeňte mu, že teraz nemôžete, pretože sa venujete niečomu inému. Maté učí nielen rodičov ale aj ľudí celkovo pochopiť dôležitosť emočného napojenia medzi dieťaťom a rodičom. Bez tejto istoty sa dieťa necíti bezpečne na to, aby sa mohlo vyvíjať ďalej - to znamená vývoj napríklad seberegulačných okruhov mozgu a kognitívnych schopností typu logické uvažovanie, plánovanie a dosahovanie cieľov.
Kedy je dieťa problémové a kedy je problém v nás?
Všimli ste si, že deti majú svoj svet a často sa nesprávajú tak, ako si predstavujeme? V diskusných fórach sa často objavujú sťažnosti na „neposedné“ deti, ktoré „nič nezaujíma“, „pri ničom nevydržia“ a „nepočúvajú“. Mnohé matky sa cítia unavené a bezmocné. Je však dôležité si uvedomiť, že správanie dieťaťa je často len odrazom jeho vývinovej fázy a potrieb. Dieťa testuje hranice, objavuje svet a učí sa regulovať svoje emócie. Ak rodičia očakávajú od dvojročného dieťaťa, že bude 30 minút sedieť pri hre, alebo porovnávajú jeho pozornosť s pozornosťou prvák na základnej škole, je pochopiteľné, že nastane sklamanie. Deti objavujú svet svojím spôsobom a ich „neposlušnosť“ môže byť len testovaním hraníc, čo je vo veku dvoch rokov absolútne primerané. Niekedy je chyba skôr na strane dospelých, než na strane detí. Unavení, precitlivení, nevyrovnaní dospeláci môžu vnímať spontánnosť a vôľu dieťaťa zaplniť celý životný priestor ako problém.
Rodičia by mali k deťom pristupovať s rešpektom k ich individuálnemu tempu a potrebám. Dieťa, ktoré je pripútané k rodičovi, je prirodzené v ranom veku, ale neskôr môže signalizovať potrebu väčšej istoty. Živé dieťa nie je automaticky hyperaktívne; potrebuje pohyb na rozvoj motoriky. Pomalé dieťa nie je lenivé, potrebuje viac času. Citlivá povaha dieťaťa si vyžaduje pochopenie a akceptáciu jeho emócií, nie výčitky.
Správne nastavenie hraníc a dôslednosť
Výchova detí môže občas priniesť aj výrazne ťažšie obdobia. Keď však trvajú pridlho, väčšina z nás sa začne zamýšľať, kde robíme chybu. Najlepším spôsobom, ako môžete zlepšiť správanie svojich detí, je tráviť s nimi individuálne čas každý jeden deň, hoci aj pár minút. Venujte im svoju pozornosť, rozprávajte sa s nimi, zdieľajte s nimi svoje a ich emócie. Je to dôležité práve preto, lebo ak deťom chýba pozornosť, vyhľadávajú ju a pýtajú si ju negatívnym spôsobom. Práve vtedy sú neposlušné, drzé, súrodenci sú neustále v konflikte, robia iným deťom v škole zle alebo nepomáhajú s domácimi prácami.
Dôležitosť spánku a rutiny
„Dobre odpočinuté dieťa je dobre vychované dieťa“. Nedostatok spánku sa jednoducho niekde prejaví. Deti sa vedia cítiť podobne ako dospelí, keď sú unavení, mrzutí alebo frustrovaní. Je dôležité, aby aj mladšie školopovinné deti a tínedžeri mali pevne stanovený spánkový režim a dodržiavali ho. Deti si na rutinu zvyknú, ak ich budete viesť k tomu, aby ju v dôležitých veciach dodržiavali bez vyjednávania a následného hnevu. Zamerajte sa najmä na časti dňa alebo situácie, ktoré môžu správaniu detí do veľkej miery pomôcť, ako je príprava ráno do školy, domáce práce, robenie domácich úloh alebo pomoc s prípravou večere. Bez výnimiek trvajte na tom, aby boli dané úlohy splnené.
Riešenie konfliktov a podpora samostatnosti
Aby deti neboli voči vám mrzuté, konfliktné, musíte im dať najavo, že každé z nich má v rodine a domácnosti svoje miesto. V určitom veku deti zvládnu viac, ako si ich rodičia myslia. Typickým príkladom je súrodenecká hádka. Rodičia majú tendenciu do hádky súrodencov vstupovať a vyriešiť ju za deti. To je však neefektívny spôsob, pretože deti sa nenaučia, ako problémy riešiť samy. Doprajte im túto možnosť. Môžete ich usmerniť, ako nájsť riešenie, ale nebuďte ich rozhodcom. Zjednodušte rodinné pravidlá a buďte pri ich dodržiavaní dôslední. Aby pochopili všetky pravidlá v rodine všetci jej členovia, musíte ich prispôsobiť tak, aby im každý porozumel. Ak sa týkajú napríklad domácich prác, jasne definujte dôsledky ich nesplnenia.
Pozitívna spätná väzba a pochopenie zdroja správania
V dnešnej uponáhľanej dobe je časté, že rodičia hovoria svojim deťom viac nie ako áno. Viac karhajú ako chvália a detské výkony pre nich nie sú dostatočne dobré. Skúste sa zamerať na to, aby vaše deti dostávali od vás aj pozitívnu spätnú väzbu. Zlé správanie nikdy neprichádza bezdôvodne. Je vždy dôsledkom nejakého problému, s ktorým dieťa bojuje. Skúste sa zamerať na nájdenie tohto problému. Napríklad, ak dieťa uhryzne iné dieťa, namiesto núteného ospravedlnenia sa zamerajte na pochopenie jeho pocitov a naučte ho empatii. Deti, ktoré sú nútené do neochotného zamrmlania slova „prepáčte“, sa stávajú majstrami povrchného ospravedlňovania. V škôlke, kde sa deti neučia hovoriť „prepáč“, ale namiesto toho sa pýtajú, či je druhé dieťa v poriadku a ponúkajú mu pomoc, sa učia praktické kroky a súcit. Vnímanie utrpenia iných je základom empatie. Ak deti pred negatívnymi zážitkami chránite, nenaučia sa vnímať utrpenie iných.
Vciťovanie sa - empatia je zložitejší emocionálny proces, schopnosť vžiť sa do psychického stavu inej osoby. Je to podmienka chápania druhého a vnímania bohatosti pocitov a emócií. Trénovanie empatie už v detstve znamená naučiť dieťa, že sa bude vedieť ospravedlniť s hlbším zmyslom. Učenie sa empatii pomáha deťom vyhnúť sa správaniu, ktoré by neskôr ľutovali.
Ako môže pochvala poškodiť sebavedomie vášho dieťaťa
tags: #co #ma #dieta #vediet #o #spravani