Plač je prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa a je jedným z hlavných spôsobov, ako dieťa komunikuje svoje potreby a pocity. U 3-ročných detí sa však plač môže stať častejším a intenzívnejším, čo môže byť pre rodičov náročné. Obdobie okolo tretieho roku života je pre dieťa obdobím veľkých zmien. Dieťa sa stáva samostatnejším, rozvíja si svoju osobnosť a začína si uvedomovať svoje emócie. S tým však prichádza aj frustrácia, keď dieťa nedokáže dosiahnuť to, čo chce, alebo keď sa stretne s obmedzeniami. Plač je v tomto veku bežnou reakciou na tieto situácie. Tento článok sa zameriava na príčiny plaču u 3-ročných detí a ponúka praktické rady a stratégie, ako s týmto problémom efektívne zvládať.
Pochopenie Obdobia Vzdoru: Prvá Puberta Dieťaťa
Prvé obdobie vzdoru je charakteristické pre vek 2 až 3 rokov, no nemožno ho fixovať na presný vek. Vzdor sa môže objaviť u dieťaťa, keď má 1 rok, ale aj keď má 5 rokov. Všeobecne sa však prvé obdobie vzdoru typicky objavuje v priebehu 13. - 36. mesiaca. Hysterický plač u 4-ročného dieťaťa je rovnako pravdepodobný ako záchvaty hnevu u 2-ročného dieťaťa. Vzdorovité správanie u detí rôzne začína i rôzne končí a odlišný je aj jeho priebeh.
Toto obdobie je pre dieťa dôležité, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Prečo sa vlastne hysterické záchvaty u detí objavujú? Najlogickejším vysvetlením je práve obdobie vzdoru, pre ktoré sú takéto prejavy typické. Vzdorovité obdobie nie je doménou zlých, neposlušných a nevychovaných detí. „Prvá puberta“ je prirodzeným javom, ktorý sa vo vývoji dieťaťa objavuje. Súvisí s hormonálnymi zmenami, ale tiež s intelektuálnym, emocionálnym, psychickým a sociálnym vývinom. Snahou dieťaťa je presadiť svoju vôľu, a to za každú cenu.
Dôvodom hysterických prejavov, kriku, plaču a hádzania sa o zem je, že dieťa nedokáže ovládať a vyjadriť svoje emócie. V prvom období vzdoru je ťažké pre dieťa pochopiť, že niečo musí rešpektovať a nedokáže chápať ani pocity iných ľudí. Jeho emočný vývoj nie je natoľko zrelý, aby to vyjadrilo inak než hnevom. Týmto spôsobom uvoľní svoju frustráciu a verí, že dosiahne to, čo chce. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Napríklad, ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Odmietanie lásky rodičov, nepochopenie a hnev musia rodičia do určitej miery akceptovať.
Široká Škála Príčin Detského Plaču
Okrem typických záchvatov, ktoré súvisia s obdobím vzdoru, sa záchvat plaču môže objaviť aj z iných dôvodov. Podstatné je, aby rodičia prišli na to, prečo dieťa bez „zjavného“ dôvodu plače či kričí. Plač u 3-ročných detí môže mať rôzne príčiny, ktoré sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií:
Emocionálne Spúšťače
- Emocionálna labilita a precitlivelosť: Deti v tomto veku ešte nedokážu plne kontrolovať svoje emócie a sú precitlivelé na vonkajšie podnety. Aj malé nepríjemnosti alebo frustrácie môžu vyvolať silnú reakciu v podobe plaču. Vzdor u malých detí je často spojený s emocionálnou labilitou, kedy dieťa nedokáže spracovať svoje pocity a reaguje plačom. Bezmocné dieťa nám už ako novorodeniatko dáva plačom či krikom najavo, čo chce. V neskoršom veku batoľaťa situácia nie je iná, ibaže prejavy dieťaťa sa zmenili a dieťa začína pociťovať, že má určitú moc a chce presadiť svoju vôľu.
- Potreba pozornosti: Niekedy dieťa plače, aby získalo pozornosť rodičov. Ak sa rodičia venujú dieťaťu len vtedy, keď plače, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť a používať ju na dosiahnutie svojho cieľa.
- Žiarlivosť: Ak má dieťa mladšieho súrodenca, môže žiarliť na pozornosť, ktorú rodičia venujú mladšiemu dieťaťu. Plač môže byť prejavom tejto žiarlivosti a snahy získať si pozornosť rodičov.
Fyzické Príčiny a Nepohodlie
- Hlad a únava: Hlad a únava sú častými spúšťačmi plaču u detí v akomkoľvek veku. Ak je dieťa hladné alebo unavené, je menej tolerantné a ľahšie sa rozplače. Pre rodičov je preto dôležité sledovať pravidelnosť denných režimov svojho dieťaťa a dbať na dostatočný spánok a pravidelné stravovanie.
- Bolesť a nepohodlie: Bolesť spôsobená napríklad rastúcimi zúbkami, kolikami alebo inými zdravotnými problémami môže byť príčinou neutíšiteľného plaču. U starších dojčiat môže byť príčinou nepokoja rastúci zúbok, ktorý môže rovnako vyvolať teplotu. Plač a nepokoj dieťaťa po prerezaní zúbka ustane a dieťa sa vráti do obvyklého stavu pokoja. Pri plači a nepokoji dieťaťa si všímame aj všetky ostatné prejavy jeho aktivity. Prietrž alebo zlomenina môžu byť tiež príčinou neobvyklého plaču a nepokoja. Kosti dojčiat sú veľmi krehké a hrozí nebezpečenstvo ich poranenia. U dieťaťa si preto vždy všímame pohybovú aktivitu rúk aj nožičiek. Hysterický plač u kojenca dokáže vystrašiť mnohých rodičov natoľko, že spanikária a majú obavy, čo sa ich inak doteraz relatívne pokojnému dieťaťu deje. Zvlášť, ak dieťa nie a nie utíšiť. Samozrejme, dôvodom záchvatov plaču môžu byť u malých detí predierajúce sa zúbky, bolesť bruška, nafúknutie, horúčka alebo nástup infekčného ochorenia.
- Hypertonus: Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže spôsobovať nepohodlie a dráždivosť u dieťaťa, čo sa môže prejaviť plačom.
Vplyv Zmien v Prostredí a Rutine
- Nástup do škôlky: Nástup do škôlky je pre dieťa veľkou zmenou, ktorá môže vyvolať stres a úzkosť. Plač môže byť prejavom týchto emócií. Ranné plače, neochota odlúčiť sa od mamy, či tata. Stres na oboch stranách, nielen deti plačú, plačú aj mamy. Takto to spravidla vyzerá pri nástupe dieťaťa do škôlky. Dvoj, trojročné ročné deti nemajú predstavu o čase a je to pre nich naozaj veľký stres z neistoty, či sa mama - otec vrátia.
- Zmena režimu: Zmena denného režimu, napríklad zmena času spánku alebo stravovania, môže narušiť dieťa a spôsobiť plačlivosť. Vytvorenie si rutiny je pre dieťa dôležité, pravidelný denný režim pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a predvídateľne. Dodržiavanie pravidelného času spánku, stravovania a aktivít je kľúčové.
- Nedostatok spánku: Pravidelný a dostatočný spánok je pre dieťa veľmi dôležitý. Ak dieťa nespí dostatočne, môže byť podráždené a plačlivé. Je dôležité dbať na to, aby dieťa nešlo do postele príliš neskoro a malo zabezpečený dostatočný nočný spánok.
Špecifické Príčiny Plaču v Noci
- Nočné mory a desy: Nočné mory a desy môžu byť príčinou nočného plaču. Dieťa sa môže prebudiť s plačom a byť dezorientované. Malé deti spia veľmi tvrdo, preto sa u nich často objavuje zmätené správanie počas spánku. Najhlbšia - 4. fáza NonREM spánku - je u nich tvrdšia ako u starších detí a dospelých. U detí od 3 - 4 rokov sa môžu začať objavovať tiež nočné desy. Hoci je pre rodičov ťažké pozerať sa, ako ich dieťa kričí alebo plače, dieťatko si tento svoj stav neuvedomuje a ráno si vôbec nepamätá, že sa niečo také stalo. Ak sa v tomto stave rodičia pokúsia dieťatko upokojiť, pravdepodobne ich odmietne alebo začne plakať ešte viac. Je to preto, lebo nie je plne pri vedomí. Ak sa vaše dieťatko dostane do takého stavu, nesnažte sa na neho hovoriť, ani sa ho dotykom snažiť upokojiť. Situáciu to môže len zhoršiť.
- Respiračný afekt: Respiračný afekt je neškodný, ale hrôzostrašne vyzerajúci prejav, kedy sa dieťa po plači nemôže nadýchnuť, zmodrie a môže odpadnúť. Tento stav je spôsobený reflexnou reakciou na silný podnet a nie je nebezpečný.
Adaptácia na Škôlku: Srdcervúce Rána a Strategie pre Rodičov
Ranné scénky v škôlkach sú naozaj srdcervúce. Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho, chcete sa pritúliť a v tom vás z neho niekto „strháva“ alebo on sám vás od seba odstrčí. Hrozné, však? Presne takto to deti vnímajú, že mama či otec ich opúšťajú. Dvoj, trojročné ročné deti nemajú predstavu o čase a je to pre nich naozaj veľký stres z neistoty, či sa mama - otec vrátia. Preto si myslím, že deti potrebujú hlavne veľa podpory, akceptácie toho, že čo prežívajú, je legitímne. Rodičia by si mohli uvedomiť, že možno nezvolili vhodný čas na to, aby dieťa dali do škôlky. Že možno ani oni sami nie sú zrelí na to, aby sa od dieťaťa odlúčili.
Pokiaľ naozaj rodičia nemajú inú možnosť, napríklad kvôli práci, mohli by urobiť aspoň nejaké kroky vopred - adaptovať dieťa postupne. To, čo isto pomôže je, keď rodič strávi sprvu s dieťaťom v škôlke nejaký čas, niekedy i niekoľko hodín. Niekoľko hodín po niekoľko dní. Ak počas tejto adaptácie chce rodič z triedy odísť, mal by to urobiť tak, aby o tom dieťa vedelo a malo nad situáciou kontrolu. Nikdy teda nie „na tajnáša“. To by mohlo viesť k tomu, že vám dieťa jednoducho nabudúce neuverí, pretože ste ho predtým oklamali, opustili ste ho bez toho, aby vám ono na to dalo súhlas.
Čiže čo robiť, ak dieťa ráno plače? Upokojiť, utíšiť, veľa telesného kontaktu a aj osobnej prítomnosti po istý čas. A nájsť si k tomu všetkému takú škôlku, ktorá vám takúto adaptáciu umožní. Doprajte tomu aspoň dostatočný predstih. Nerobte to tak, že vo svoj prvý pracovný deň odvediete dieťa do škôlky a aj preňho je to po prvý raz. A potom od neho utekáte, lebo vám ide autobus či už máte dohovorené stretnutia. Osobne by som odporúčala, aby maminy začínali s adaptáciou aspoň mesiac - dva predtým, než naozaj musia napríklad nastúpiť do práce.
Ako učiť deti angličtinu - 6 základných tipov, ako sa stať úspešným učiteľom angličtiny ako druhého jazyka - materská škola
Kazuistika: Príbeh o Adamkovi a jeho Nástupe do Škôlky
Jedným z príkladov je prípad trojročného syna, ktorý nastúpil do škôlky v septembri. Najprv bol problém v tom, že odmietal tam jesť. Následne asi tretí týždeň vkuse plakal a kričal zakaždým, keď pre neho matka prišla do škôlky. Vždy si našiel dôvod na plač. Buď to bola trocha múky na koláči, alebo stlačená fľaša, troška obitý banán. Alebo sa rozplakal kvôli tomu, že matka nedoniesla banán. Ak mu ho doniesla, tak reval, lebo nedoniesla jablko. A ten plač a vreskot trval aj hodinu a takto s revom chodievali domov. Začal aj dupať. Keď boli doma, tak ho chytil takýto amok, tak hádzal a kopal. Keď bol minulý týždeň doma, robil to aj vtedy, strážila ho svokra a vravela, že bol zlatý a poslúchal. Akonáhle matka prišla domov, tak to začalo. Najčastejšie to robil pri nej, občas pri manželovi. Matka si nevedela vysvetliť, keďže dovtedy to bolo úžasné a milé dieťa. Vždy za ňou chodil a túlil sa.
Tento prípad poukazuje na to, že dieťa často prejavuje stres a frustráciu najviac pred tým, komu najviac dôveruje - pred rodičmi. Je to prejav uvoľnenia nahromadených emócií. Rodičia, najmä matky, bývajú pre dieťa bezpečným prístavom, kde si môže dovoliť prejaviť všetko, čo počas dňa potláčalo. Obdobie adaptácie na škôlku je veľmi individuálne a prejavy stresu sa môžu líšiť. Mamy si pravdepodobne všimnú, že ich dieťatko je zrazu „iné“ a treba to spájať určite aj so zmenou prostredia, v tomto prípade s inštitúciou škôlky. Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky, vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Efektívna Reakcia Rodičov na Plač a Hnev: Emočný Koučing v Praxi
Adekvátne reakcie rodičov sú v krízových momentoch najdôležitejšie. Je totiž vedecky preukázané, že to, ako rodič reaguje na vzniknutú vypätú situáciu, ako ju rieši, má vplyv na následný emocionálny vývoj dieťaťa. Aby bola vaša reakcia tým najlepším možným riešením, je nevyhnutné pochopiť, čo dieťa zažíva. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
Zachovanie Pokojnej Reakcie
Je dôležité, aby rodič zachoval pokoj a nereagoval na plač dieťaťa hnevom alebo frustráciou. Ak už ste si s vaším dieťaťom nejakým tým hysterickým záchvatom prešli a viete, že takáto situácia hrozí, ideálna je prevencia a snaha takýmto situáciám predchádzať. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Empatia a Porozumenie
Pokúste sa minimálne pomenovať emócie dieťaťa („zdáš sa mi smutný, ráno si nechcela ísť do triedy, plakala si“…). Skúste zistiť, ako dieťa prežívalo deň v škôlke - ale od neho samého. Nemusíme sa vypytovať obligátne „čo ste robili“. Skúsme pátrať troška inak. Jednoduchými otázkami - ako si strávil deň, bolo niečo, čo sa ti páčilo? Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“…“viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“…
Stanovenie Jasných Hraníc s Láskou
Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu“. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Presmerovanie Pozornosti a Ponúkanie Volieb
Veľmi funkčná a osvedčená metóda je odpútanie pozornosti dieťaťa. Ak sa dieťa uchyľuje k záchvatu plaču alebo sa schyľuje k nervovému amoku, skúste poukázať na auto na ceste, vtáka na strome, psa za ohradou alebo na niečo smiešne, čo ho vizuálne zaujme. Skúste pokojne aj grimasy alebo spievanie, zaujmite jeho pozornosť niečím, čo má rado, pýtajte sa ho otázky, na ktoré pozná odpoveď, dajte mu možnosť ukázať, aké je šikovné.Vysvetľovanie môže začať až v okamihu, keď dieťa prekoná vrcholnú fázu hysterického záchvatu. V opačnom prípade to nemá žiadny význam. Dieťaťu dajte najavo, že jeho hnev chápete a že hnev je normálny, ale spôsob, akým chce svoje dosiahnuť, je nesprávny. Vysvetlite mu, že nabudúce sa tak nesmie správať. Ak je to možné, dajte mu priestor sa vyjadriť. Objasnite mu, že aj vy sa hneváte, ale takáto reakcia je nevhodná a takýmto správaním vám ubližuje. Dieťa nechce ubližovať svojím rodičom a pochopí, že musí konať a svoje pocity vyjadrovať inak. V ideálnom prípade.Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Učenie sa Vyjadrovať Emócie Slovami
Pomôžte dieťaťu naučiť sa vyjadrovať svoje emócie slovami. Pýtajte sa ho, ako sa cíti a povzbudzujte ho, aby vám o svojich pocitoch rozprávalo. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Dôležitosť Telesného Kontaktu a Podpory
Upokojiť, utíšiť, veľa telesného kontaktu a aj osobnej prítomnosti po istý čas. Ak počas adaptácie na škôlku chce rodič z triedy odísť, mal by to urobiť tak, aby o tom dieťa vedelo a malo nad situáciou kontrolu. Nikdy teda nie „na tajnáša“. Ak sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Rozpoznanie „Stuhnutia“
Niektoré deti stres a nepohodu viditeľne demonštrujú, iné vyzerajú, že sú v pohode a neriešime ich. Ale aj také dieťa môže prežívať stres. Ako sa to prejavuje? Niekedy deti svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, v podstate prestanú odporovať - zvonka to pedagogickí pracovníci alebo rodičia hodnotia ako že sa „upokojilo“, „už neplače“, „už je v pohode“. Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si detičky prenášajú aj do vyššieho veku. Čo môžeme robiť? Nepodceňovať nepokoj, či plač dieťaťa. Ak vidím, že dieťa nie je v pohode, neopustím ho a neodídem.
Rodič ako Vzor
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.
Čomu sa Vyhnúť: Chybné Prístupy, Ktoré Situáciu Zhoršujú
Rovnako ako existujú zásady pri riešení hysterických záchvatov, existujú aj také zásady, ktorých by ste sa zaručene držať nemali. Inak sa ľahko môže stať, že namiesto zvládnutia vypätej situácie sa dostaví opačný efekt.
- Neignorujte a neopúšťajte dieťa: Jediné, čo týmto dosiahnete, bude, že dieťa začne panikáriť. Tým, že mu objatím ponúknete svoju lásku, prihovoríte sa mu, ho šokujete. Dieťa môže z vašej reakcie pochopiť, že mu rozumiete a utíchne. Aj napriek tomu, že by rev a plač pokračovali, dieťa bude tento akt vnímať pozitívne. Pokiaľ sa scéna odohráva na verejnosti, dieťa objatím uchopte a odneste do súkromia, kde bude mať priestor sa upokojiť.
- Vyhnite sa kriku, trestom a bitiu: Kontrolujte sa počas záchvatu dieťaťa. V žiadnom prípade sa neuchýľte k tomu, že budete na dieťa reagovať jeho „mincou“ a dáte mu pocítiť radikálny hnev, potrestáte ho alebo nebodaj zbijete. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte.
- Nehádajte sa s ním: Tresty a vyhrážky situáciu len zhoršia a ak máte pocit, že zastrašovanie na dieťa zabralo, vedzte, že do budúcna môžete dieťaťu spôsobiť traumy alebo zvýšenie miery vzdorovitosti.
- Nestrápňujte a nevysmievajte sa: Nie je dobré dať dieťaťu pocítiť, ako ostatné deti poslúchajú, ale ono je zlé. Nesnažte sa u dieťaťa vzbudzovať pocity, že je horšie ako jeho okolie. Nestrápňujte ho a nevysmievajte sa mu. Napodobňovanie dieťaťa vedie k tomu, že sa dieťa cíti nepochopené. Dôležitá je empatia, preto dieťa nenapodobňujte ani sa jeho hysterickým záchvatom nevysmievajte. Takéto praktiky nefungujú.
- Nerobte ústupky pod tlakom: Jednou vecou je kompromis, no druhou, ak dieťaťu v jeho požiadavke vyhoviete. Ak idete k lekárovi a lízankou môžete záchvat utíšiť, ako krajné riešenie, prečo nie. Ale vo všeobecnosti žiadne ústupky nie sú riešenie.
- Nesnažte sa ho zastaviť za každú cenu a „dohovárať“: Ak je dieťa v amoku, nemá príliš veľký zmysel snažiť sa mu niečo dohovárať alebo mu niečo vysvetľovať. Aj tak vás nebude akceptovať a vnímať. Nechajte amok odznieť, aj napriek tomu, že sa akt odohráva na verejnosti.
- "Hraný hnev" ako prekvapenie: Niektorými psychológmi je táto technika odporúčaná, iní hovoria, že má na dieťa negatívny dopad. Táto technika rozhodne nemusí fungovať na každé dieťa a jeho reakcia môže byť aj opačná. Ak nastáva situácia, že dieťa začína byť nepokojné, zahrajte situáciu, že sa hneváte, môžete zvýšiť hlas, skríknuť a dieťa tak prekričať. Nenechajte sa rozhodiť naozaj, svoj hraný hnev kontrolujte. Možno dieťa prekvapíte natoľko, že razom zabudne, čo chcelo svojím hnevom dosiahnuť.
- Nenechať sa biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Neponáhľajte sa a nebuďte prehnane úzkostliví: Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Zvládanie Plaču Pred Spaním a Nočných Desov
Nejedno dieťa plače pred spaním. Cez deň prijíma mnoho vnemov, môže byť s niečím nespokojné. Pokiaľ vaše dieťa často a veľmi plače pred spaním, určite máte veľa otázok. Ako ho utíšiť? Je to normálne? Mám ho nechať vyplakať? Pokiaľ je vaše dieťa zdravé a väčšinou behom dňa kľudné, potom možno tápete, prečo práve večer pred spaním začína plakať. Väčšinou je to kvôli tomu, že cez deň načerpá príliš veľa vnemov, a tak je potom veľmi nekľudné, pretože ich musí nejako spracovať. Plače pred spaním iba kvôli tomu, aby sa so všetkým, čo sa behom dňa stalo, vyrovnalo.
Podľa viacerých odborníkov môžu byť nekontrolovateľné záchvaty plaču u detí v noci či pred spaním často dôsledkom nevhodného spánkového rituálu. Problémy so spánkom či zaspávaním sú často spôsobené nesprávne nastaveným spánkovým cyklom. Matky či oteckovia sami, v dobrej viere, často robia chybu v tom, že ak dieťa počas noci plače, v snahe rýchlo ho utíšiť ho vezmú do náručia a uspia ho. U dieťaťa sa týmto spôsobom vytvára v podvedomí reflex, na ktorý si ľahko zvykne. Následný hysterický plač pred spaním môže byť spôsobený práve tým, že spánkový cyklus dieťaťa je rozhádzaný a zároveň sa dieťa dožaduje toho, na čo si zvyklo. Ideálne je podľa psychológov vytvoriť dieťaťu rutinu s úkonmi, po ktorých bude vedieť, že v danom čase nasleduje vždy spánok.
Malé deti spia veľmi tvrdo, preto sa u nich často objavuje zmätené správanie počas spánku. Najhlbšia - 4. fáza NonREM spánku - je u nich tvrdšia ako u starších detí a dospelých. U detí od 3 - 4 rokov sa môžu začať objavovať tiež nočné desy. Hoci je pre rodičov ťažké pozerať sa, ako ich dieťa kričí alebo plače, dieťatko si tento svoj stav neuvedomuje a ráno si vôbec nepamätá, že sa niečo také stalo. Ak sa v tomto stave rodičia pokúsia dieťatko upokojiť, pravdepodobne ich odmietne alebo začne plakať ešte viac. Je to preto, lebo nie je plne pri vedomí. Ak sa vaše dieťatko dostane do takého stavu, nesnažte sa na neho hovoriť, ani sa ho dotykom snažiť upokojiť. Situáciu to môže len zhoršiť.
Praktické Tipy a Strategie pre Zvládanie Detského Plaču
Aby ste predišli alebo efektívne zvládli plač a hnev u trojročného dieťaťa, je kľúčové osvojiť si niekoľko osvedčených stratégií:
- Predchádzajte problémovým situáciám: Ak viete, čo spúšťa plač u vášho dieťaťa, snažte sa týmto situáciám predchádzať. Napríklad, ak dieťa plače, keď musí odísť z ihriska, upozornite ho vopred, že o chvíľu pôjdete domov. Dobre plánujte hry, činnosti a dopredu upozornite, že nastane zmena (o chvíľu končíme s hrou na ihrisku a ideme domov), tak sa bude môcť na zmenu pripraviť a neurobí Vám cirkus. Tým, že dieťaťu vystavíte okamžitú stopku a vytrhnete ho z jeho sveta hier, spustíte jeho vzdor, ktorý môže prepuknúť až do hysterického záchvatu. Taktiež, ak raz viete, že pri nákupe v obchodnom centre sa nevyhnete tomu, aby sa pred vstupom do hračkárstva nespustil záchvat plaču, snažte sa takýmto situáciám vyhýbať. Skúste poprosiť partnera, kamarátku, svokru, svokra, mamu či otca o to, či by vaše dieťa nepostrážili, kým si potrebnú vec vybavíte. Rovnako tak od dieťaťa nevyžadujete prehnanú aktivitu, ak je unavené.
- Vytvorte si rutinu: Pravidelný denný režim pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a predvídateľne. Dodržujte pravidelný čas spánku, stravovania a aktivít.
- Venujte dieťaťu dostatok pozornosti: Uistite sa, že dieťa má dostatok vašej pozornosti a lásky. Hrajte sa s ním, čítajte mu knihy a rozprávajte sa s ním. Deti sa cítia nechcené vo chvíli, keď im na niečo povieme NIE, a tak sú precitlivené, prejavuje sa u nich emocionálna labilita. Prácu mami, nevenovanie sa, či jej oddych dieťa nechápe, ale máte na to právo chvíľu vypnúť, len ich to musíte naučiť, aby to akceptovali. Aj tu platí, že je lepšie vymyslieť dopredu hru, zábavu, rozbehnúť ju a potom pomaly odísť a nechať to už na nich.
- Spolupracujte s partnerom: Rozdeľte si s partnerom úlohy a striedajte sa v starostlivosti o dieťa. Podpora a spolupráca sú veľmi dôležité.
- Doprajte si čas pre seba: Starostlivosť o dieťa je náročná a vyžaduje veľa energie. Nezabúdajte na seba a doprajte si čas na oddych a relaxáciu.
- Dajte presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Vysvetľujte, vysvetľujte, vysvetľujte: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Pohyb je pomocníkom proti stresu: Nech sa dieťa hýbe a športuje.
- Berte udalosti s nadhľadom: Odľahčenie a humor môžu pomôcť (napr. nasaďte si pri jej plači slúchadlá na uši a tvárte sa, že si ju nevšímate, ak to pomáha).
- Naučte ju hľadať pomoc: „Nejde mi to, neplačem, idem za mamou ona pomôže.“ Podporujte ju v pocite spolupatričnosti s rodinou, ale zase potrebuje sa od Vás odseparovať a trochu si rozšíriť svoje kruhy kontaktu s okolím.
Kedy Zvážiť Odbornú Pomoc a Útecha pre Rodičov
Nie všetky deti sú zrelé na škôlku v rovnakom čase a preto by sa malo ku každému dieťatku pristupovať individuálne. Neriaďme sa preto dňami, či týždňami, ale skôr správaním dieťaťa a jeho prejavmi. Tie prejavy môžu byť veľmi rôzne - od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania, až po úplné ticho a strnulosť. Doma sa stres dieťaťa môže prejavovať od nepokoja, zmien nálad, až po istý regres, teda napríklad opätovne sa začne pocikávať, hoci už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu, až po nočné mory. Ak rodičia zvažujú, či chodenie do škôlky odložiť, prerušiť … zvažovala by som to, pokiaľ je dieťatko naozaj nezrelé, dlhodobo nepokojné, plačlivé. Samozrejme, stres oslabí dieťa a ono začne byť častejšie choré.
Väčšina prípadov plaču u 3-ročných detí je bežnou súčasťou vývoja a nevyžaduje odbornú pomoc. Ak však máte obavy alebo ak plač dieťaťa ovplyvňuje jeho fungovanie alebo fungovanie rodiny, vyhľadajte odbornú pomoc.
Jedným z dôvodov môže byť, že vzdorovité deti sú zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
tags: #co #robit #ked #dieta #place #3