Krádež u detí je problém, ktorý znepokojuje mnohých rodičov a vyvoláva silné negatívne reakcie. Či už si náš drobec zo škôlky prinesie domov hračku patriacu jeho kamarátovi bez jeho dovolenia a vedomia, alebo potajomky berie hračky svojmu súrodencovi či deťom na ihrisku, je to vždy nepríjemná situácia. Musíme pripustiť, že u detí je v istom veku (období) kradnutie normálne. Detská krádež nie je vždy motivovaná túžbou po veciach, ale môže byť signálom hlbších problémov. Mnohokrát krádež nemusí byť krádežou pre samotnú vec, ale má svoj skrytý význam alebo signál pre nás dospelých, že niečo sa v živote dieťaťa deje. Je dôležité pochopiť príčiny tohto správania a zvoliť správny prístup.
Psychológovia na základe svojich skúseností tvrdia, že detské krádeže sú väčšinou signálom problému, ktorý môže byť ukrytý v rodine alebo v škole. Detská krádež môže často znamenať určité volanie o pomoc alebo prostriedok, ako môže dieťa na seba upozorniť. Rodičia naozaj venujú zvýšenú pozornosť svojmu dieťaťu vtedy, ak sa niečo závažné udeje. A keďže dieťa nekradne pre samotnú vec, ale pre pozornosť rodiča, je ochotné znášať následky - hlavne, že má pozornosť rodiča, dodáva Katarína Winterová. Zistila som, že syn mi kradne peniaze z peňaženky. Niekoľko mesiacov sa mi zdalo, že mi miznú, ale tých pár eur som si väčšinou nevšimla. Teraz mi z peňaženky zmizlo 50 eur, ktoré som na sto percent v peňaženke večer mala a ráno boli preč. On mi tvrdí, že ich nezobral, ale myslím, že mi klame do očí. Krádež môžeme charakterizovať ako vzatie veci, ktorá patrí niekomu inému bez jeho dovolenia. Krádeže sú príležitostné, kedy dieťa nezvládlo aktuálnu potrebu po danej veci a dopredu to neplánovalo.
Krádeže v rôznych vekových obdobiach
Rozlišovanie medzi krádežami u detí v predškolskom veku a u školákov je kľúčové pre správnu reakciu. Dôvody a motívy sú rôzne, podľa veku a okolností.
Malé deti v predškolskom veku
U tých najmladších detí sa nejedná o „klasickú“ krádež, neuvedomujú si tak celkom, čo robia, prečo a s akými následkami. Jednajú skôr impulzívne „toto sa mi páči, toto chcem“ a zoberú si to, vraví Katarína Winterová. Príkladom môže byť štvorapolročný Anton, ktorý rodičom vysvetľoval pôvod dvoch ozdobných magnetiek na chladničku slovami: „Kúpil som si. Ale nemal čím zaplatiť,“ keď ich doma vytiahol z vrecka pri návrate z obchodu. Následovalo vysvetľovanie, prečo nemožno kradnúť a komu všetkému takáto krádež ublíži. Chlapča ticho počúvalo. Pár mesiacov nato si Anton doniesol z obchodu žuvačky. Hneď štyri balíčky. Rodičia ostali bezradní.
Dieťa v predškolskom veku (asi do veku 6 rokov) si ešte dostatočne neuvedomuje, že ak zoberie hračku alebo iný predmet svojmu kamarátovi či súrodencovi bez dovolenia, je to krádež. Koná skôr impulzívne, jednoducho tú vec chce, tak si ju vezme a to najlepšie tak, aby o tom nikto nevedel. Aj keď im rodičia vysvetľujú prečo to nie je správne, nevedia to tak celkom pochopiť. Nerozumejú podstate toho čo spravili a čo krádež môže spôsobiť tomu druhému.
U týchto malých „zlodejov“ je dobré si na tému kradnutia pohovoriť, ale tak, aby tomu porozumeli. Vyhnite sa unáhleným reakciám, kriku či dokonca bitke. Dieťa nemusíte trestať, obzvlášť ak sa to stalo prvý raz. Snažte sa mu vysvetliť, že cudzie predmety a hračky si nemôže len tak vziať, pretože patria niekomu inému. Tiež poukážte na to, že ak by jemu niekto bez dovolenia zobral jeho obľúbenú hračku, iste by sa mu to nepáčilo. Vysvetľujte pokojne, ale dôrazne. Deti v predškolskom veku už dokážu rozlíšiť čo je dobré a čo zlé. Cesta trpezlivého vysvetlenia je pre ne prijateľnejšia ako krik a tresty. Ukradnutú vec vráťte spolu s malým „zlodejíkom“ okradnutému kamarátovi a nezabudnite na ospravedlnenie (samozrejme, z úst vášho drobca). Aj takto uvidí, že kradnutie má nepríjemné následky a že tak môže dokonca prísť aj o svojich kamarátov. Pokiaľ sa kradnutie už neopakuje, je to dobré znamenie, že sa vaše dieťa poučilo. Ak ale naďalej berie hračky či iné predmety druhým deťom a žiadne dohováranie ani vysvetľovanie nepomáha, mali by ste pátrať po hlbšej príčine, prečo to vlastne vaše dieťa robí. Niektoré deti si takto vynucujú rodičovskú pozornosť, ak majú pocit, že si ich mama s oteckom dostatočne nevšímajú (napríklad keď do rodiny pribudne súrodenec). Ak si však neviete rady, skúste vyhľadať pomoc detského psychológa.
Staršie deti a školáci
Naopak, vážnejšia situácia je, ak kradnú staršie deti. Tam môže byť dôvodov veľa, zväčša tých spomínaných negatívnych. U školákov je kradnutie už trošku inou kávou. Opäť by malo platiť, že ak sa takáto vec stane prvýkrát, mali by ste sa s dieťaťom porozprávať, vysvetliť mu, že to nie je správne. Ukradnutú vec treba vrátiť a pridať aj ospravedlnenie. Ak dieťa však doma ukradlo peniaze a stihlo ich už aj utratiť, môžete zvoliť vhodnú kompenzáciu. Dieťa by malo postupne vracať peniaze napríklad zo svojho vreckového. Určite nie je riešením bitka či iné tvrdé tresty. Pri opakovanom kradnutí u vášho dieťaťa, je opäť nutné pátrať po príčine. Odhaliť príčinu častého kradnutia u detí v školskom veku nebýva vždy jednoduché a neraz je pomocou až návšteva psychológa.
Krádež môže byť „len tak“ pre nudu, pre dokazovanie si svojej pozície u rovesníkov, ale môže mať oveľa hlbší a bolestivejší základ. Často sa skrýva v tom, že dieťa túži mať veci, aké majú jeho kamaráti. Nie všetci rodičia si môžu dovoliť deťom kúpiť všetko, čo by chceli a čo deti vidia u svojich spolužiakov. A neraz to deti vnímajú veľmi citlivo, cítia sa menejcenné, ak danú vec nemajú. Riešenie vidia v krádeži, či už samotnej veci alebo peňazí, aby si ju mohli kúpiť. Ďalšou príčinou kradnutia môže byť pocit, že rodič sa dieťaťu nevenuje, že ho nevníma a zaoberá sa ním len vtedy, ak je v probléme. Toto je, žiaľ, častým dôvodom. Rodičia naozaj venujú zvýšenú pozornosť svojmu dieťaťu vtedy, ak sa niečo závažné udeje. No a v niektorých prípadoch je kradnutie, podobne ako u menších detí, reakciou na nedostatok rodičovskej pozornosti. Existujú rodičia, ktorí si svoje dieťa všimnú len vtedy, keď musia riešiť nejaký veľký problém, a tak dieťa kradne, lebo vie, že si ho konečne niekto všimne. Niektorým deťom nevadí ani trest.
Môže ísť aj o šikanu, keď ostatní od neho vyžadujú veci, ktoré nemá, alebo dieťa môže mať pocit smútku, frustrácie, neprijatia v skupine rovesníkov a toto svoje prežívanie sa môže pokúsiť riešiť krádežou vecí, pričom si myslí, že tak ho skupina prijme. Niekedy je zasa problém v tom, že dieťa je vychovávané príliš tvrdo a prísne. Aj keď sa možno niektorým rodičom zdá, že práve tvrdá disciplína je tým správnym výchovným prostriedkom, môže sa im to kruto vypomstiť. Dieťa môže krádež považovať za vhodný spôsob odplaty za tvrdú rodičovskú výchovu.
Dospelý syn má 18 rokov, stále chodí do školy, pripravuje sa na maturitu. Jeho matka zistila, že jej niekoľkokrát ukradol malé sumy - jej a manželovi z peňaženky, sestre zo šporkasky. Po každom incidente sa rozprávali, dostal šancu, aj poslednú. Matka mu povedala, že ak sa to zopakuje, pôjde bývať k otcovi. Sú rozvedení, no už osem rokov je vydatá, syn má s jej manželom dobrý vzťah. Keď potrebuje peniaze, dajú mu. Netrpí nedostatkom, a predsa si potajomky berie. Hoci sľubuje, že sa polepší, potom zas niečo vyparatí. Je to ešte normálne? Detský psychológ Mgr. odpovedá, že kradnutie u dospievajúceho môže byť prejavom mnohých skrytých procesov - niekedy ide o dočasné zlyhanie, inokedy o prejav vážnejšieho problému. Môže ísť o skúšanie hraníc, keď dospievajúci testuje, kam až môže zájsť. Taktiež to môže byť prejav emočného napätia - aj keď sa tvári vyrovnane, vnútri môže zápasiť s tlakmi - školou, očakávaniami, vzťahmi. Niektoré deti si potajomky financujú zlozvyky - alkohol, cigarety, stávkovanie, online nákupy. Pocit nedostatku kontroly alebo neprimerané výdavky môžu byť tiež príčinou.
Hlbšie príčiny detských krádeží
Detské krádeže, ako už bolo spomenuté, nie sú väčšinou uskutočňované za účelom získania určitých vecí. Často sú volaním o pomoc alebo spôsobom, ako na seba upozorniť. Je dobré poznať priateľov, spolužiakov, situáciu v triede, na krúžkoch a podobne.
Medzi hlavné dôvody, prečo dieťa kradne, patria:
- Uspokojenie materiálnych potrieb alebo získanie pozornosti: Dieťa kradne pre seba, lebo chce uspokojiť svoje materiálne potreby alebo chce získať pozornosť rodičov. Takto sa prejavuje jeho volanie o pomoc. Citovo deprimované deti majú napríklad potrebu hromadiť veci. Vnímajú to ako náhradu za nedostatok emocionálneho zázemia. Zistiť to môžeme aj podľa toho pre koho a čo kradne. Ak kradne pre seba, pravdepodobne kradne niečo, čo nedokáže získať prijateľnejším spôsobom.
- Získanie priateľov a postavenia: Dieťa kradne pre to, aby takto získalo priateľov a získalo určité postavenie v rámci sociálnej skupiny, v ktorej sa pohybuje. Dieťaťu, ktoré kradne, aby získalo kamarátov, chýba akceptácia od vrstovníkov a má nedostatočné sociálne zručnosti, aby si ich získalo prijateľnejším spôsobom.
- Vstupný rituál do skupiny rovesníkov: Dieťa kradne z toho dôvodu, že musí absolvovať akýsi „vstupný rituál“ prijatia do skupiny rovesníkov.
- Adrenalínová zábava: Krádež môže predstavovať určitý spôsob adrenalínovej zábavy. Dieťa v tom pokračuje hlavne vtedy, ak jeho čin nebol odhalený.
Pomoc! Moje dieťa kradne veci - Maggie Dent
Ako postupovať, keď dieťa kradne
V každom prípade, najmä pri starších deťoch treba spoznať dôvod krádeže. Ak ho rodičia nebudú poznať, nebudú ju môcť ani riešiť. Darmo budú dieťaťu hovoriť, aby nekradlo, vysvetľovať následky, hromžiť, trestať…, keď je dôvod na kradnutie napríklad šikana, tak dieťa radšej znesie tresty od rodičov akoby si malo ešte viac poštvať deti, ktoré mu ubližujú, pripomína odborníčka. Deti, ktoré kradnú zo strachu či preto, že sú nešťastné, sú väčšinou utiahnuté do seba a nezveria sa. Preto chcem povzbudiť rodičov, aby pristupovali pri tejto téme citlivo. Dieťa nemusí byť hneď „zlodej“, kradnutie môže len zakrývať skutočný problém. Nemôžeme teda riešiť kradnutie, ak skutočným problémom je niečo úplne iné, zdôrazňuje Katarína Winterová. Pokojne a citlivo.
Brigit Trimajová radí, že by mohlo pomôcť rozprávať sa so synom „hypoteticky“. Hovorte mu o tom, že keby vám niekto blízky zobral peniaze, že by vás to zarazilo a sklamalo. Skúste to s ním rozobrať a spýtať sa, aké príčiny by to mohlo mať. Hovorte o tom, že si uvedomujete, že asi to ten človek na niečo potreboval. Nevypýtal si, lebo sa bál, že nebude pochopený, a nemal odvahu to riskovať. Je možné, že takmer s istotou vedel, že dostane zamietavú odpoveď. Prejavte súcit s takýmto človekom a nesúhlas so správaním. Spýtajte sa syna, čo by mal rodič robiť v takom prípade. Čo by mohli byť potreby toho človeka? Čo je strach tohto človeka? Všetko toto vás smeruje k tomu, aby ste urobili nejaký ťah, ktorý vás dvoch nebude rozdeľovať, ale naopak. Treba využiť možnosť rozhovorom vybudovať mostík k sebe navzájom v takejto náročnej téme. Synovi tak vydláždite cestu k tomu, že keby sa chcel priznať, bude to takto ľahšie a s pocitom bezpečia. Kradnúť rodičom peniaze je závažné, ale určite je dôležitejšie to, čo je za tým. Je to neistota vášho vzťahu, ktorá mu nedovolí otvorene hovoriť o tom, čo potrebuje? Určite mu povedzte, že keby sa čokoľvek dialo a on by čokoľvek potreboval, že má hľadať oporu a podporu u vás.
Aby mohli rodičia zistiť, prečo dieťa kradne, musia s ním pravidelne a dôverne komunikovať. Aj v prípade starších detí platí, že o všetkom sa treba v pokoji porozprávať. Vyhnite sa pritom vyhrážaniu, hrozbám, dramatizovaniu situácie. Ak je dieťa prichytené pri čine, je pre neho zvyčajne hanba dostatočným ponaučením. Opakované a cielené porušovanie pravidiel už rodičia musia riešiť prísnejšie. Pomoc odborníka v takomto prípade príde vhod.
Základné zásady pre rodičov:
- Zachovajte pokoj - aspoň navonok. Aj keď cítite hnev a sklamanie, prvá reakcia je rozhodujúca. Krik a urážky môžu dieťa uzavrieť do seba alebo vyvolať odpor.
- Pomenujte veci pravým menom. Nezľahčujte situáciu slovami ako „zobral si“, „požičal si“. Povedzte: „Toto, čo si spravil, je krádež. A to je vážna vec.“ Pomáhate mu uvedomiť si dôsledky.
- Nediskutujte o vine - zamerajte sa na dôsledky. Nie: „Prečo si to urobil?“ Ale: „Urobil si chybu. Teraz ju musíme napraviť.“
- Vystavte dôsledkom - primerane veku. Nechajte ho vrátiť peniaze, ospravedlniť sa, obmedzte výhody, dohodnite pravidlá. Ak je možnosť vrátiť danú vec alebo nahradiť škodu, urobte to spolu s dieťaťom. Otvorene hovorte o dôsledkoch krádeže. Nielen o strate pre okradnutého, je dobré sa dotknúť aj dôvery a jej krehkosti vo vzťahu rodič - dieťa a všeobecne o dôvere vo vzťahoch.
- Otvorte tému hlbšie. Neskôr, keď emócie opadnú, skúste sa porozprávať: „Čo sa deje? Máš nejaké trápenie? Potrebuješ niečo?“ Pýtajte sa so záujmom, počúvajte a v tichu analyzujte.
- Nezatvárajte nad tým oči. Aj malé sumy, ak sa opakujú, sú varovaním.
- Stanovte jasné hranice a dôsledky. Bez hnevu, ale dôsledne. Ak ste povedali, že pôjde k otcovi, musíte to urobiť. Zmeňte štýl rozhovorov. Zapojte odborníka. Už ste v bode, kedy rozhovory doma nestačia. Zámerne pracujte s dôverou. Vaša láska, ochota dať šancu, aj trpezlivosť sú dôležité. Ale teraz je na rade on - aby niesol dôsledky, zodpovednosť, aby prestal kradnúť a začal hovoriť pravdu. Nie ste v tom sama - a už vôbec nie bezmocná.
- Dbajte na prevenciu. Je dôležité, aby deti vedeli, že každé správanie - negatívne aj pozitívne - má svoje následky. Namiesto trestov sa skúste s dieťaťom dohodnúť, čo chce urobiť pre to, aby sa krádeže neopakovali a ako chce svoj skutok napraviť. Nestačí sľúbiť, že už to viac neurobí.
Komunikácia v rodine a finančné vzdelávanie
Je dobré zamyslieť sa nad situáciou v rodine a či naozaj všetko funguje tak, ako fungovať má, či všetci členovia rodiny sú naozaj šťastní a spokojní. Rozprávajte sa nielen o známkach, záujmoch, ale hlavne o citovom prežívaní a vzťahoch svojho dieťaťa. Aj v tomto prípade pomôže otvorená komunikácia, spoločné stretnutia všetkých členov rodiny, spoločné akcie a podobne. Buďte dobrými pozorovateľmi a po dôvodoch pátrajte spoločne.
Ak vaše dieťa nemá vreckové, zaveďte mu ho. Aj toto môže byť dobrou prevenciou pred kradnutím. Niekedy pomôže s dieťaťom prebrať, koľko eur do rodiny mesačne prichádza, koľko stojí bývanie, energie, oblečenie, drogéria, strava, dovolenky, výlet, krúžky, koľko sa odkladá na sporenie a podobne. Zoberte ho do obchodu, aby videl, čo sa dá za určitú sumu nakúpiť, koľko čo stojí, ak to nerobíte. Ukážte mu na profesii, koľko kde zarábajú, aká je cena práce, koľko musí niekto na určitú sumu pracovať. Zapojte dieťa do plánovania rodinného rozpočtu a rozprávajte sa o tom, ako sa má s peniazmi hospodáriť. Aj takto sa postupne naučí vážiť si hodnotu vecí a uvedomí si, že v živote nič nie je zadarmo a všetko niečo stojí. Aby sme nemuseli riešiť problémy s krádežami našich detí, je dôležité odmalička ich viesť k tomu, aby poznali základné morálne normy. Snažte sa deťom vysvetliť, prečo je kradnutie nesprávne a že je to čin, ktorý vedie len k samým problémom. Dieťa by malo vedieť, že aj v obchode treba najskôr za nejakú vec zaplatiť, až potom je jeho. U predškolákov a malých školákov môžete skúsiť aj rôzne rozprávky, ktoré rozoberajú problematiku krádeže vhodnou hravou formou. Ak takúto rozprávku nepoznáte, zapojte vlastnú fantáziu a vymyslite si vlastný príbeh, na ktorom vášmu dieťaťu ukážete, prečo sa kradnúť nemá.
Klamstvo ako sprievodný jav
Klamstvo a krádež často idú ruka v ruke. Dieťa môže klamať, aby zakrylo krádež, alebo aby sa vyhlo trestu. Je dôležité si uvedomiť, že na svete neexistuje človek, ktorý by nikdy neklamal. S prvým detským klamstvom sa môžete stretnúť už u škôlkarov, a to okolo tretieho roku. Dôvody bývajú rôzne: túžba zaujať, snaha vyzerať lepšie či zaujímavejšie v očiach okolia („Tá veža siahala až po strop.“), ututlanie problému, keď dieťatko niečo vyparatilo a bojí sa následku, snaha dosiahnuť nejaký cieľ, alebo túžba nezraniť city blízkeho človeka (tzv. milosrdná lož). Najčastejšou príčinou klamstva je obava z trestu. Preto si dieťa volá na pomoc dvoch kamošov, na ktorých možno kedykoľvek zvaliť vinu. „Urobilo sa to samo!“ Samo a Sato možno sem-tam zavítajú aj do vašej domácnosti.
Keď prichytíte syna či dcéru pri klamstve, pokúste sa udržať na uzde hnev aj krik. Na druhej strane, tváriť sa, že sa nič nedeje, taktiež nie je správne riešenie. Dieťa môže nadobudnúť pocit, že klamať je vlastne v poriadku a nebude mať snahu ani motiváciu hovoriť pravdu. Tým sa môže vážne narušiť dôvera. Povedzte mu, čo pre vás znamená dôvera a vysvetlite mu dôsledky konania.
Moja 8-ročná dcéra podonášala domov zo školy rôzne veci (vianočné ozdoby) s tým, že to dostali od p. vychovávateľky dobré deti za odmenu. Matka to neriešila, až kým nedoniesla kružidlo, pri ktorom zbadala, že klame. Začala pátrať a zistila, že aj tie veci predtým (9 kusov) vzala vychovávateľke. Najskôr klamala a zapierala. Tvrdila, že ju naviedol spolužiak. Nakoniec sa pod nátlakom priznala. Doma má všetkého dostatok, až nadpriemer by som povedala. V rodine a vzťahoch sa tiež nič nezmenilo.
Keď ide o diagnózu: Kleptománia
Ak deti kradnú opakovane aj napriek rodičovským zásahom či dohováraniu, môže ísť aj o poruchu - kleptomániu. Je to opakované, nutkavé kradnutie vecí, predmetov, ktoré dieťa ani nepotrebuje a nemajú pre neho žiaden význam. Ide o diagnózu, ktorú treba konzultovať s odborníkom. Deti, ktoré trpia kleptomániou, nekradnú pre radosť, pre zisk, ale pociťujú silné impulzy, ktoré nevedia ovládať, a prichádza tak k strate kontroly. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa trpí závislosťou alebo kradne peniaze opakovane, nečakajte, kým sa situácia zhorší. Obráťte sa na psychológa, školského poradcu alebo nízkoprahové centrum pre mladých. Špecializovaná podpora pre rodičov, ktorí čelia výchovným výzvam, je dôležitá.
Šikanovanie ako faktor pri krádežiach
Je dôležité si uvedomiť, že krádež môže byť spojená so šikanovaním. Šikanovanie je zámerné, opakované, nevyprovokované použitie sily agresorom, alebo skupiny agresorov s cieľom spôsobiť fyzické alebo psychické ublíženie obeti. Krádež môže byť napríklad prejavom šikany, keď ostatní od dieťaťa vyžadujú veci, ktoré nemá.
Existujú rôzne typy agresorov:
- Hrubý, impulzívny s narušeným vzťahom k autorite. Má výchovné problémy, rodičia sú agresívni voči sebe alebo voči nemu - napodobňuje ich. Má slabé sociálne zručnosti, správa sa neisto a vyrušuje. Šikanuje tvrdo a neľútostne, vyžaduje absolútnu poslušnosť.
- Slušný, kultivovaný, úzkostný, ubližuje rafinovane bez prítomnosti svedkov. V rodine funguje tvrdá výchova bez emócií, lásky a nemá dovolené presadzovať svoje emócie. Je stále pod tlakom, aby bol úspešný.
- Srandista, optimistický, dobrodružný, so značnou sebadôverou, obľúbený a vplyvný.
Zrod ostrakizmu a šikanovania v skupine prechádza fázami:
- Mierne, prevažne psychické formy násilia, kedy sa okrajoví členovia necítia dobre, sú neobľúbení, neuznávaní, outsideri, obetní baránkovia. Toto predstavuje riziko ďalšieho negatívneho vývoja.
- Kľúčový moment (vytvorenie jadra): Ak sa nepostaví pevná hrádza pritvrdeným manipuláciám a počiatočnej fyzickej agresii, utvorí sa často skupina agresorov, tzv. jadro. Členovia začnú spolupracovať a systematicky (nie náhodne) šikanovať tých najslabších. Tu už je skupina rozdelená na podskupiny, ktoré rôznym spôsobom bojujú o vplyv.
- Väčšina prijíma normy agresorov: Chýba schopnosť žiakov rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Bez radikálnej pomoci zvonku sa situácia stáva nezvládnuteľnou. Normy agresora/agresorov sú prijaté, rešpektované všetkými. Žiaci sú rozdelení na dve skupiny: tí, čo môžu, a ich obete. Neutrálni a nesúhlasiaci žiaci sú stále viac konformnejší a násilie sa začína považovať za niečo normálne.
Postup pri riešení šikanovania v škole:
- Zaistenie ochrany obetiam (bez možnosti dohodnúť sa na spoločnej výpovedi). Rozhovory veďte mimo ostatných, individuálne.
- Treba agresorovi vysvetliť, čo od neho očakávate a prediskutovať, ako porušil pravidlá.
- Nájsť vhodných svedkov, následne s nimi vykonať individuálne rozhovory a prípadne konfrontačný rozhovor medzi svedkami (nikdy nie medzi agresormi a obeťami).
- Kontaktovanie rodičov alebo zákonných zástupcov oboch strán a poskytnúť im kontakt na odborníkov (psychológov) s cieľom individuálnej odbornej starostlivosti.
- Kontaktovanie CPPPaP (Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie), či iné odborné zariadenie s prípadným zorganizovaním intervenčného programu.
- Práca s rodičmi: Pozývajte rodičov do školy (zvýšenie zainteresovanosti). Informujte rodičov o programoch, aktivitách, ktoré robíte (ústne, listom). Požiadajte rodičov o pomoc a podporu. Poraďte im, aby svoje dieťa počúvali, ak sa bude sťažovať na šikanovanie. Vyzvite ich, aby vás o prípadoch šikanovania informovali, aby ste ich mohli riešiť. Vysvetlite im postup v prípade šikanovania - jeho zistenia. Keď príde k incidentu a rodičia obete vám to oznámia, ponúknite im okamžitú pomoc a ubezpečte ich, že sa táto záležitosť berie vážne.
- Práca s obeťou: Naučte obeť zvládať posmievanie, doberanie si ich druhými, zostať pokojný, ignorovať. Pomôžte mu/jej vytvoriť si zoznam toho, čo povie, mať pripravenú odpoveď: „Závidíš? Aj ty ich bude raz potrebovať! Majú to len tí najlepší!“ Precvičte si s ním/ňou spôsoby, ako reagovať, neoplácať rany, hlasne kričať nie, rýchle sa dostať preč. Mnoho obetí šikanovania sa cíti byť opustenými a osamotenými - povzbudzujeme ich tým, že im venujeme svoj čas a svoju pozornosť. Dôležité je informovať psychológa/ičku!
- Práca s agresorom: Vždy s ním vedieme rozhovor individuálne, nie pred celou triedou. Ak agresor povie „neviem“, nie je to odpoveď. Chce to ďalší rozhovor. Povedzte mu, že viete, že sa to občas deťom v jeho veku stáva, že napríklad niečo veľmi chcú, alebo sa im páči nejaké dievča a chcú mu niečo kúpiť, ale stáva sa aj to, že deti niekto môže vydierať. Možno odpovie, možno nie. V každom prípade, ak ide o krádež peňazí, vreckové nedostane - počet mesiacov zvážte vy. Ak sa 20 eur zdá priveľa, je dobré si spolu sadnúť a prebrať, koľko eur do rodiny mesačne prichádza, koľko stojí bývanie, energie, oblečenie, drogéria, strava, dovolenky, výlet, krúžky, koľko sa odkladá na sporenie a podobne. Zobrať ho do obchodu, aby videl, čo sa dá za 30 eur nakúpiť, koľko čo stojí, ak to nerobíte. Ukázať mu na profesii, koľko kde zarábajú, aká je cena práce, koľko musí niekto na tých 30 eur robiť.
Odporúčaný postup v škole pri krádežiach
Prevencia je dôležitá už od začiatku školskej dochádzky detí. Je potrebné poskytovať informácie, že krádež je zlý, protiprávny čin, napríklad prostredníctvom príbehov, pri ktorých deti dojme alebo nahnevá dôsledok takého činu.
Do školského poriadku by mali byť zapracované sankcie za krádeže. Každý, kto sa dopustí krádeže, by mal mať možnosť porozprávať sa s riaditeľom/kou školy. Starostlivo sa treba zaujímať o príčiny kradnutia, ktoré môžu byť rôzne, vrátane donútenia od niekoho, kto dieťa zastrašuje, alebo kompulzívneho správania.
Pri náhrade škody treba preferovať nápravu vzťahu medzi poškodeným a zlodejom. Zlodej by mal ukradnutú vec vrátiť priamo poškodenému, ospravedlniť sa mu a ponúknuť kompenzáciu za svoje konanie. Zákonných zástupcov zlodeja je dôležité upovedomiť až potom, čo poznáme presné príčiny, prečo dieťa kradlo, najmä ak ide o menšie deti. Ak ide o škodu väčšieho rozsahu, treba upovedomiť políciu.
Dôležité je prešetriť každú nahlásenú krádež, čo slúži ako posolstvo pre zlodejov a poškodených. Preslovy o krádežiach a rozhovory s poškodenými by sa nemali začínať tým, že si majú všetci dávať na svoje veci pozor, že si ich nemajú nosiť do školy alebo si ich majú zamykať. Takto to vyznieva, akoby za krádež mohol poškodený a nie zlodej, a akoby bolo normálne veci zamykať a nie nekradnúť. V súčasnosti si deti dosť závidia a porovnávajú si veci, ktoré vlastnia. Ak takáto atmosféra porovnávania v škole vládne, je dobré na to upozorniť aj triednu učiteľku. Niekedy pomôže spoločné stretnutie a komunikácia rodičov, detí a učiteľky.
tags: #co #robit #ked #moje #dieta #kradne