Rodičia sa často obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť. „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo.
Prečo sa to stalo? Hľadanie príčin detského hnevu
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom. „V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Pozor na únavu a potrebu pozornosti
Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká. Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie. „Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Ako krik ovplyvňuje detský mozog a psychiku
Máte predstavu, čo sa odohráva v mozgu dieťaťa, po ktorom rodič kričí? Nič pekné! To, že po dieťati nebudete kričať, neznamená, že z neho vychováte rozmaznanca. Výchova bez kriku neznamená výchovu bez limitov a pravidiel. Naopak, podľa detskej psychologičky Laury Markham sú jasne určené hranice potrebné a rodičia by mali trvať na ich dodržiavaní. Ako sa cítite vy, keď po vás niekto kričí? Ak je toho už veľa, pravdepodobne sa vám zle dýcha, cítite brnenie či tlaky na hrudníku, možno sa vám točí hlava alebo vo vás rastie hnev a máte chuť udierať okolo seba. Presne toto cíti aj dieťa, keď po ňom začne kričať rodič. Vidí pred sebou človeka tri či štyrikrát väčšieho a silnejšieho, proti ktorému sa nemá ako brániť. Má strach, lebo ten človek, ktorý sa mračí a kričí je ten, kto ho má ochraňovať, lebo bez neho by zomrelo. Je to niekto, na kom dieťaťu najviac záleží, je to jeho oporný bod, osoba, ktorá má jeho bezhraničnú lásku. Niektoré deti, ak je kriku príliš veľa, sa vzdajú. Ich srdce voči vám postupne zatvrdne, lebo dôveryhodná väzba medzi vami je prerušená. Kým prirodzenou snahou detí je rodičom robiť radosť (aj keď to niekedy tak nevyzerá), takéto dieťa už túto snahu mať nebude.
Kedy rodič kričí? Obvykle vtedy, keď je sám unavený a podráždený. Neupratané hračky či jogurt rozotretý po stole sú skôr zámienkou na to, aby mohol „explodovať“. Po tom, ako vypustí zo seba hnev, má pocit, že urobil aspoň niečo. To, že na dieťa nakričíme, nám dáva dočasne lepší pocit. Môže to byť návykové, lebo krikom uvoľníme vlastné napätie. Často sa stáva, že rodič si uvedomuje nesprávnosť výchovy krikom, no práve pre spomínanú návykovosť nedokáže s tým skončiť.
Riešenia a alternatívy k kriku
Podľa psychologičky je dôležité uvedomiť si, čo je skutočným zdrojom nášho napätia. Zdôrazňuje však, že to si vyžaduje prax a dosť času. Najčastejšie sú to strach, sklamanie alebo smútok. Čo by sa stalo, keby sme sa nedali vyviesť z rovnováhy? Skúste sa zastaviť, nadýchnuť sa a uznať svoje pocity. Markham radí, aby sme sa vžili do kože dieťaťa a uvedomili si, že je to ešte malý, možno troj, štvor či päťročný človiečik, ktorý má právo na určité správanie. Ak sa trojročné dieťa pociká na podlahu, je hlúpe začať mu za to nadávať. Má tri a tak je normálne, že sa to môže stať. Vždy, keď dieťa niečo „vyvedie“ položte si otázku: „Je toto stav núdze? Je toto naozaj situácia, pre ktorú je potrebné zvyšovať hlas?“ Odpoveď bude s najväčšou pravdepodobnosťou Nie.
Ak na deti kričíte, strácate ich rešpekt! Čím je to častejšie, tým viac sa voči vám obrnia. Nečudujte sa, že vaše deti reagujú na všetko krikom - od vás sa učia, že toto je spôsob komunikácie, že takto sa zvládajú konflikty a frustrácie. Navyše, krikom prenášate svoje zlé pocity na dieťa, čo je nezodpovedné.
Nikto nie je dokonalý a tak sa snáď každý rodič sem-tam dostane do situácie, keď sa jednoducho vykričať potrebuje. Čo s tým? Podľa psychologičky je vhodné dieťa varovať, že budete kričať, ak si neuprace hračky, ak si neuprace po sebe riady, ak už nepôjde do postele podľa dohody…. „Áno, je to dobré. Markham zdôrazňuje, že dieťa nie je nikdy zodpovedné za svoje činy a pocity. Mali by ste mu však pripomínať, že má veľký vplyv na ľudí okolo seba. V prvom rade sa však snažte zvládať hnev a stres v pokoji vy. Rodičia sú pre dieťa príkladom, ktorý nasledujú. Príjemným rituálom pre rodičov je to, keď si pravidelne premietajú deň a svoje správanie voči deťom. Vytvárate si tak emocionálnu pamäť. Je normálne, že rodičia sa častokrát cítia unavení, zničení, nahnevaní, frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, nezáleží na tom, či ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania, plány a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a vzápätí to ľutujeme. Nikto nie je na to pyšný, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou kontrolu a doslova vybuchneme a nevnímame nič okolo nás, len situáciu, ktorú dieťa nezvládlo podľa očakávaní. Najčastejšie to býva vtedy, keď sme unavení, preťažení, vystresovaní. Zrúkneme na nich, hovoríme im škaredé, zlé veci a želáme si len jedno - aby nám všetci dali pokoj. Aspoň na chvíľu. Dôležité je pamätať si, že deti prežívajú obrovské emócie v malom tele, čo často vedie k výbuchom, keď už nedokážu emócie ovládať. Ani dospelí často nedokážu s nadhľadom zvládnuť svoj záchvat hnevu aj napriek tomu, že poznajú, aký škodlivý dopad má hysterický výstup.
Techniky zvládania hnevu pre deti – stratégie na upokojenie, keď sa váš hnev zvýši
Tri kroky k náprave po kriku
Výskumy dokazujú, že 90 % z 1000 opýtaných rodičov v predchádzajúcom roku kričalo na svoje dieťa. V skupine rodičov, ktorí majú deti staršie ako sedem rokov ide dokonca takmer o 100 % rodičov, ktorí sa priznali ku kriku na svojho potomka. Mnoho rodičov stráca nad sebou kontrolu aj preto, lebo si berú detské nevhodné správanie či ich rebéliu osobne, alebo majú od detí neprimerané očakávania vzhľadom na ich vek a skúsenosti. Nech sú už dôvody týchto výbuchov akékoľvek, krik nie je pozitívnym, ani efektívnym spôsobom, ako vychovávať deti a určite je na mieste naučiť sa, ako s tým prestať. Ak ste sa však pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie. Tým, že sa nad svojím prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako vyriešiť situáciu, keď hnev opadol. Bude reagovať podobne, keď samo bude frustrované, nahnevané, rozrušené.
Prvý krok: Uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa.Druhý krok: Ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich. Ak sú obe strany pokojné, objímte sa a pokračujte ďalej, môžete sa napríklad spolu hrať. Ak nie, zostaňte pri sebe, až kým nebudete pripravení na rozhovor. Fyzická a emocionálna prítomnosť je základ pre udržanie vzťahu. Neopúšťajte dieťa, zostaňte s ním na jednej lodi. Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku. Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti. Takto sa dieťa naučí dívať na situáciu aj z vášho uhla pohľadu, komunikovať s rešpektom a bude vedieť, že jeho názor beriete do úvahy.Tretí krok: Prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“ Synovi: „Kričala som na teba a to nie je správny spôsob, ako ti povedať, čo som od teba potrebovala. Je mi to ľúto, mala som sa s tebou rozprávať iným spôsobom.“ Napokon môžete skúsiť prejsť celú situáciu nanovo: „Rada by som to skúsila ešte raz. Vidím, že ideš v topánkach až do izby, nevyzul si sa na chodbe.“ Odpoveď dieťaťa: „Idem sa vyzuť, zabudol som. Prepáč.“
Chyby ako príležitosti na zlepšenie
Ak budeme chyby vnímať ako príležitosť na zlepšenie, sme na najlepšej ceste, aby sme zmyli zo seba pocity viny z toho, že sa nám situácia vymkla spod kontroly. Namiesto toho, aby nás emócie vzďaľovali od dieťaťa, chyby ponúkajú príležitosť na zblíženie. Ak ich identifikujeme, môžeme byť pred deťmi úprimní a autentickí a učiť ich ako reagovať, keď nám niečo nevyjde. Tým, že dokážeme sami so sebou zaobchádzať s pochopením, podporujeme bezpodmienečnú lásku v nás a ukazujeme deťom, že nemusia byť dokonalé a správať sa neustále podľa našich predstáv na to, aby sme ich ľúbili. Naopak, vytvárame pre nich prostredie, v ktorom si môžu dovoliť robiť chyby. Neváhajte preto ponúknuť sebe, aj deťom druhú, tretiu, štvrtú šancu. Na to, aby ste sa dokázali pozrieť na chyby ako príležitosti, mali by ste sa tiež snažiť dostať sa opäť do normálu tak rýchlo, ako sa dá, pretože takto dokážete získať energiu na ďalší krok správnym smerom, poučiť sa a posunúť sa dopredu. Ak sa budeme neustále zaoberať chybami, ktoré robíme vo vzťahu k deťom, zostávame v bludnom kruhu vlastných emócií a nedostaneme sa k tretiemu kroku. To, že ste stratili kontrolu nad situáciou vás už od potomka oddelilo, nie je potrebné ešte ďalej prehlbovať jamu medzi vami tým, že nedokážete fungovať podobne ako pred tým. Tým, že sa snažíme dostať z nepríjemného zážitku, ukazujeme tiež deťom, ako funguje sebadisciplína a flexibilita. Našim cieľom je zamerať sa na deti, pomôcť im pochopiť ich emócie a zároveň sa postarať o seba. Náprava vzťahu rodič dieťa a zároveň obnovenie spojenia s dieťaťom je najefektívnejší spôsob, ako sa znovu dostať do starej formy a zvládnuť emócie, ktoré nami lomcovali. Je to proces, ktorý vyžaduje prax, trpezlivosť a čas.
Krik ako výchovná metóda: štatistiky a následky
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom. Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne
Zamysleli ste sa niekedy nad tým ako dieťa vníma krik? Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie. Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje
Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal, čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou. Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - „Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš!“ - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať práve takýmto spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované. Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva. Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie čudovať, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
- Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
- Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
Keď dieťa nezvládne situáciu: Ako to vníma jeho mozog
Keď dieťa nezvládne situáciu, deje sa toto:🧠 mozog prejde do režimu “prežitia”,🧠 logika sa vypne,🧠 emócie preberú kontrolu,🧠 telo kričí: “Je toho priveľa!”
Preto vtedy:❌ vysvetľovanie nefunguje❌ logika nefunguje❌ “musíš prestať” nefunguje❌ držanie dieťaťa často všetko zhorší❌ tresty prehĺbia preťaženie
A nie je to preto, že by dieťa nechcelo poslúchať. Ani preto, že rodič niečo robí zle.👉 Dieťa v tej chvíli jednoducho nedokáže viac.
Toto hovorím rodičom najčastejšie: Nie dieťa odmieta vás. Dieťa odmieta podnet, ktorý je naňho priveľa. A keď sa na to takto pozrieme… veľa rodičov prvýkrát úprimne vydýchne.
Dá sa to zvládnuť pokojnejšie. Vidím to u rodín, s ktorými pracujem:🧡 keď rodič pochopí pozadie hnevu,🧡 naučí sa rozpoznať spúšťače,🧡 vie zareagovať skôr, než príde “búrka”,🧡 a hlavne - dieťa sa začne postupne upokojovať oveľa rýchlejšie.Nie zo dňa na deň, ale krok za krokom.
Ak sú pre Vás posledné mesiace náročné, chcem vám povedať toto:
- Nie ste v tom sami.
- Nie je to vaša vina.
- Každý rodič sa ocitne v situácii, keď okríkne dieťa. Je to úplne normálna súčasť rodičovstva. No je rozdiel, či sa nám to pritrafí raz za čas v kritickej, neúnosnej chvíli alebo je krik v našej domácnosti na dennom poriadku ako chlieb s maslom. Mali by sme vedieť, ako to ovplyvňuje naše deti.
Krik nie je dobrý, to vieme - ale čo ďalej?
Existuje milión malých, či veľkých dôvodov, prečo rodičia kričia na svoje deti. Odborníci sa ale zhodujú, že deti, na ktoré rodičia kričia, zvyknú byť agresívnejšie a viac úzkostnejšie. Podľa psychologičky dr. Laury Markham, ktorá je autorkou knihy „Peaceful Parent, Happy Kids: How to Stop Yelling and Start Connecting,“ sa rodičia môžu bez kričania zaobísť. Zároveň je ale realistka. Spíte v noci tri hodiny, samozrejme, že stratíte kontrolu a ste na nervy. Dobrá a zlá správa pre ukričaných rodičov: Dobrá správa pre tých, ktorí zvyknú začať vrieskať ihneď je, že psychické a emočné zranenia na deťoch sú minimálne (samozrejme, predpokladom je, že nehovoríme o psychickom týraní). Ale pozor. To, že krik nepoškodzuje mozog, ešte neznamená, že neostáva bez následkov. Mozog dieťaťa totiž na krik odpovedá. U dieťaťa, ktoré ešte nemá rozvinutý prefrontálny kortex (prefrontálna kôra, ktorá sa nachádza v prednej časti lebky a zodpovedá za abstraktné myslenie a za našu schopnosť rozhodovať sa), reaguje mozog tak, že mu vysiela tieto signály: boj, odlet alebo zmrznutie. Môžu ťa dostať. Môžem utiecť. Alebo zamrznem. Dieťa vyzerá vtedy celkom stuhnuté. Nič z toho nie je pre vývoj mozgu dobré, hovorí Markham. Ak sa tieto situácie často opakujú, v dieťati ostávajú zakorenené.
Krik si nikdy nezamieňajme s komunikáciou
Je jedno, či kričíte v izbe alebo na ihrisku, v tej chvíli, ako zdvihnete na niekoho hlas, paradoxne, môžu vaše slová strácať na sile. Dieťa sa na vás mlčky díva, ale v tom momente už nie je natoľko otvorené, aby sa ho dotkli vaše slová, ale sa zatvára do seba. Keď kričíte, vyniká forma (a nie je dobrá) a zaniká obsah (čo je ešte horšie). Ak chcete zlepšiť svoju komunikáciu s dieťaťom, potom nekričte, alebo sa aspoň pokúste týmto spôsobom čo najmenej reagovať. Inak bude platiť pre vás to, čo pre ostatných. Ani si nevšimnete, že pokračujete v ukričanej „šnúre“ a už nekričíte na malé dieťa, ale puberťáka. Sústreďte sa na riešenie konfliktov v pokojnom dialógu. Krik znemožňuje všetky kanály komunikácie medzi vami a dieťaťom a často sa míňa účinkom, lebo dieťa si neodnesie nič z lekcie, ktorú ste ho s dobrým úmyslom (len nie chvályhodnou formou) chceli naučiť.
Deti to prežijú, ich pocit bezpečia už menej
Rodičovská moc nad malým dieťaťom je absolútna. V jeho očiach sú rodičia dvakrát väčší a zabezpečujú mu veci, ktoré potrebuje, a to jedlo, domov a lásku. Ak ho osoba, ktorej dôverujú, začne krikom zastrašovať, ničí to jeho pocit bezpečia. Pozrite sa, ako sa mení tvár človeka, keď na neho niekto kričí. Ani dospelý človek sa necíti zvlášť príjemne, nieto malé dieťa, ktoré nie je dostatočne emocionálne zrelé, aby to spracovalo.
Rodičia sú vzorom aj v kričaní
Rodičia, ktorí sústavne kričia na svoje deti, ich naučia, že je to normálna forma správania, ktorú si aj osvoja. Ak chceme, aby sa deti dobre správali, musíme im ísť prví príkladom, ako sa ovládať, ako sa správať, ako komunikovať s druhými. No takisto, hovorí dr. Markham, sú situácie, keď je nutné zdvihnúť hlas. Napríklad, keď sa deti medzi sebou bijú alebo sú v ozajstnom nebezpečenstve. To sú chvíle, keď ich musíte paralyzovať, keď potrebujete získať okamžite ich pozornosť a váš hlas znie skrátka inak. Zvýšte hlas, aby ste ich upozornili, ale stíšte ho, aby ste im vysvetlili, o čo ide. Neustály krik by však nemal byť vašou každodennou rutinou. A čo odporúča psychologička namiesto ukričaného riešenia situácií? Existuje alternatívna metóda, ktorá účinkuje oveľa lepšie a možno nie je ani tak ťažké si ju osvojiť. A je to humor. „Ak rodič odpovie duchaplne, s vtipom, ešte vždy si dokáže udržať svoju autoritu a ostane spojený s dieťaťom,“ hovorí. Smiech je oveľa lepší spôsob, ktorý by pomohol vyriešiť mnohé situácie.
„Výchova nie je žiaden výkonnostný šport, nie je to ani šprint, ale beh na dlhé trate,“ hovorí psychologička Mária Horváthová. Podľa psychologičky môže byť snaha o bezchybné rodičovstvo škodlivá. „Každá rodina žije svoju vlastnú realitu. Byť dobrým rodičom preto neznamená predstierať pokoj za každú cenu. Rodičia sa často snažia zakrývať partnerské nezhody, aby deti ochránili. Mnohí rodičia prežívajú pocit zlyhania, keď zvýšia hlas. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov, ale tých, ktorí im venujú svoj čas a prijímajú ich bez podmienok. Deti podľa nej potrebujú cítiť, že sú milované so všetkými svojimi chybami. „Aj tie chyby ich posúvajú ďalej a učia ich, že robiť chyby je prirodzené. Byť dobrým rodičom teda neznamená mať všetko pod kontrolou. Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. „Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež. Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Nie, nie je len negatívny. Rada by som podotkla to, že krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách. Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas. A čo hlasitosť alebo tón? Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Ale dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, dáva mu informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce.
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú? Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice. Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa. Spomenuli ste emóciu strachu. Určite áno. Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je. Už sme hovorili, že spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe. Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku. Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. Áno, ale určite by som na to nešla direktívne. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti. Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane. Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví. Samozrejme, že áno. Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. A to vôbec nejdem obhajovať všetkých rodičov, ktorí kričia na svoje deti, ale faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho. Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť. Od niektorých rodičov počúvame aj také hlášky smerom k deťom, že „ak by som toto ja svojej mame povedal, už mi jedna letí“. Jednoducho sú ešte generácia, ktorá viac zažívala fyzické tresty, a zrejme si hovoria, že predsa oni „len kričia“, dieťa netrestajú fackou. Môžu mať ten pocit, ale ja by som sa ich pri takej hláške spýtala, ako sa cítili pri tej facke. Prečo by mali spôsobovať svojim deťom niečo, pri čom sa aj oni zle cítili? Neverím, že si niekto facku alebo bitku užíval. Ľuďom, ktorí takto argumentujú, je veľmi ťažké vysvetliť, aké negatívne následky na psychiku dieťaťa to má a ako túto generačnú traumu presúvajú na svoje deti alebo vnúčatá. V súčasnosti je ešte stále veľa takýchto ľudí, lebo o výchove a takýchto témach sa málo hovorilo. Ak sa pozrieme do 19. storočia, deti boli majetok rodičov a mohli si s nimi robiť, čo chceli. Dieťa nemalo status chránenej osoby odjakživa. Vidíme, že dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné. Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba. Môžete vyjadriť nesúhlas. Ako som už spomínala, človeka, ktorý sa takto vyjadrí, sa môžete spýtať, či je mu taký štýl komunikácie príjemný, keď je v pozícii toho, na koho niekto iný kričí. Môžete mu navrhnúť iné stratégie, ako dieťa motivovať. Napríklad, môžem ísť na dieťa pozitívnym posilnením: nebudeme sa sústrediť na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochváľme ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné. Zrejme môže byť niekedy až nebezpečné presviedčať takého rodiča o inej pravde. Môžete sa ohradiť, vyjadriť svoj postoj a tam by sa to malo skončiť. Lebo sa s takým rodičom môžete dostať do vážnejšieho konfliktu. A to sú také citlivé témy, že sa na nich môžu skončiť kamarátstva. Stretávam sa s tým. Ani rodič nechce dostať spätnú väzbu a kritiku, lebo ide do obrany a útoku. Stratégia je nepoučovať iných, ale vyjadriť, akú stratégiu výchovy máte pri svojich deťoch vy. Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča. Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa. Môže to vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: Prečo na mňa kričíš a na neho nie? Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom. V praxi sa stretávam s tým, že nám deti píšu: Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie. Väčšinou nám s takéto otázky píšu tínedžeri, stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho. Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič. Napríklad musíme ísť nakúpiť do obchodu potraviny a táto situácia sa týka aj môjho dieťaťa, ale ono to nerieši tak ako my - rieši, že je hladné, že má zajtra písomku, že je možno unavené a my ho vláčime po obchodoch. A preto je potom nepríjemné, mrzuté. Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu. Netreba ísť do extrémov. Je to, ako keď sa chceme zdravo stravovať alebo separovať odpad - nemusíme to robiť dokonale, je dobre, ak to robíme udržateľne.
Môže mať krik medzi rodičom a dieťaťom aj ozdravný efekt?
Áno, krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vnútri, a vyčistí sa vzduch.
tags: #co #sa #deje #ked #rodic #krici