Daniel Hevier, rešpektovaný slovenský spisovateľ, textár, básnik a prekladateľ, sa celoživotne venuje nielen tvorbe pre rôzne vekové skupiny, ale aj inovatívnym prístupom vo vzdelávaní. Jeho rozsiahla kariéra a hlboké porozumenie ľudskej povahe ho priviedli k založeniu projektu Radostná škola, ktorý predstavuje dlhodobú kontaktnú aktivitu zameranú na zmenu školstva a pohľad na vzdelávanie u nás. V tomto článku sa ponoríme do Hevierových myšlienok o súčasných deťoch, ideálnom vzdelávacom systéme, výzvach a príležitostiach 21. storočia a filozofii, ktorá stojí za jeho projektmi.
Daniel Hevier: Životná cesta spisovateľa a pedagóga
Daniel Hevier sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave, avšak svoje detstvo a časť mladosti prežil v Prievidzi, kde absolvoval štúdium na gymnáziu pomenovanom po V. B. Hoci Hevier sám nazýva obdobie svojej mladosti ako „chmúrnu dobu“ - jeho otec bol vyštudovaným filozofom a napriek tomu pracoval ako robotník a mladý Daniel sa horkoťažko dostal na spomenuté gymnázium či neskôr na vysokú školu - dodnes na svoje mladé roky strávené v Prievidzi spomína rád a s určitou dávkou nostalgie. Sám uznáva, že to bolo pestré obdobie života - v meste a pri tom blízko k prírode. Svoje vzdelanie už dokončil v Bratislave, na Univerzite Komenského vyštudoval estetiku a slovenský jazyk. K umeniu ako takému ho to ťahalo už od mladých rokov a samotný život v Prievidzi bol v tomto smere obohacujúci, nakoľko dostupnosť mestského kultúrneho života spravila svoje.
Počas vysokoškolských štúdií pôsobil ako redaktor literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase. Písanie a tvorba sa s ním takpovediac ťahali od malička, hoci zapájať sa do literárnych súťaží ho veľmi nelákalo. Do jednej sa však prihlásil - Literárny Kežmarok 1973 - a tá mu priniesla úspech v podobe víťazstva a možnosti vydať svoj debut. Prvú zbierku básní, Motýlí kolotoč, vydal roku 1974. Odvtedy sú jeho menom podpísané stovky kníh - básnické, prozaické, pre deti, preložené z angličtiny, ale aj texty piesní, rozhlasové hry, libretá muzikálov, filmové a televízne scenáre, scenáre pre multimediálne projekty, celé stránky a rubriky v časopisoch, eseje a články. Medzi jeho najznámejšie diela pre deti patria Buvirozprávky, Nevyplazuj jazyk na leva, Fúzy od čokolády či Trinásť pochodujúcich čajníkov. Sám však nie je stotožnený so „škatuľkovaním“ na vyslovene autora detských kníh, väčšinu z nich dokonca napísal ešte keď deti nemal. To samozrejme neznamená, že by tvorbu pre deti nemal rád, skôr by nechcel byť vnímaný ako „špecialista“ na konkrétny druh literatúry či umenia.
Daniel Hevier prirovnáva prostredie detskej literatúry k územiu slobody a imaginácie, kde je možnosťou beztrestne fabulovať či vytvárať alternatívne svety. Hoci v knižkách pre deti využíva hravé metafory, jazykové hry a iné formy hry, nestavia sa do pozície dospelého, ktorý sa chce za každú cenu priblížiť dieťaťu. Tvoje knižky skôr pomáhajú deťom pochopiť svet dospelých. V písaní pre deti je všetko legitímne, čo je pozitívne, aj keď to nemá byť umelá harmónia a ružovkastá oblosť. Konečné smerovanie, vyznenie, ťah by mal smerovať ku kladnému pólu existencie.
Ako čas a život plynuli, Hevier sa takisto posunul od tvorcu k editorovi, pretože ako sám tvrdí, písanie nikdy nebolo jediným zdrojom jeho obživy. Celý život kráča s dobou, pracuje s internetom a jeho možnosťami, patrí k tej skupinke umelcov, ktorý v modernej technológii vidia pomocníka namiesto nástroja na ničenie kreativity. So svojimi priaznivcami komunikuje prostredníctvom Fan page, čo mu dáva možnosť ostať v pozadí, no zároveň sledovať dianie. Spisovateľ je dodnes pohyblivý a aktívny. Napriek tomu, že už poberá penziu, ktorá je podľa neho "slušná, nad priemerom," čo je výsledkom poctivého odvádzania daní a odvodov počas života na voľnej nohe, stále cestuje a pracuje.
Radostná škola Daniela Heviera: Koncept a filozofia inovatívneho vzdelávania
Projekt Radostná škola nevznikol zo dňa na deň, ale ako vyústenie celoživotného záujmu Daniela Heviera o odovzdávanie skúseností a vzdelávanie. Už na základnej škole učil spolužiakov, pod lavicou čítali vtedajšiu literatúru, ktorá ešte nebola v učebniciach. Na vojne učil čítať a písať mladých Rómov. A hoci bol na voľnej nohe, celý život trávil na besedách a v školách. Postupne začal učiť mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na univerzite tretieho veku a v súčasnosti aj vysokoškolákov z pedagogickej fakulty a učiteľov z praxe. Mal tak bohatú vzorku žiakov, čo ho viedlo k hľadaniu rôznych prístupov, ktoré dáva do takej syntézy. Radostná škola teda nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdeláva aj on sám. Jej hlavným partnerom je Férová Nadácia O2 a snaží sa žiakom aj pedagógom sprostredkovať iný pohľad na vzdelávanie.
Hevierova Radostná škola je iná už len tým, že to nie je každodenná činnosť, nemá v škole úväzok. Hoci deti tak nemôže spoznať rovnako ako ich učiteľka, zároveň je to pre neho s deťmi taký sviatok, tešia sa na seba. Nie je v tom rutina, neupadá do zabehnutých receptov len preto, že niečo kedysi zafungovalo v jednej triede. Nemá systematický prístup, aký by musel mať v klasickej škole, ale zároveň mu to umožňuje mať širšie publikum a prinášať inšpiráciu aj ostatným učiteľom. Spisovateľ a dlhoročný učiteľ Daniel Hevier založil virtuálnu Radostnú školu, v ktorej učí deti vychádzať zo seba. Dieťa podľa neho potrebuje počúvať v prvom rade svoj vnútorný hlas a dospelý by mu mal dať na to priestor, vnímať ho, motivovať a rozvíjať s ním to, čo má rado a čo mu ide.
Koncept Radostnej školy sa opiera o Hevierovu pedagogiku, didaktiku a metodiku, ktoré vychádzajú zo súčasných potrieb dnešného sveta, ktorý je veľmi premenlivý a neistý. Vždy pritom vychádza zo situácie konkrétneho dieťaťa. Učiteľ by mal najprv spoznať, čo v dieťati je, aké má schopnosti a predpoklady, aké sú jeho najlepšie vlastnosti, a tie by mu mal pomáhať rozvíjať. Jednou zo zásad je potreba všetko aktualizovať, počnúc dnešnou situáciou, dnešným ránom. Treba vždy začať tým, čo je teraz vôkol nás, aká je situácia v triede či v rodine, a potom sa môžeme zaoberať vzdialenejšími javmi, napríklad antickou drámou alebo rozdelením zámen. Informácií je dnes kvantum a mnohé z nich je neproduktívne v sebe uchovávať. Nepáči sa mu tá ambícia školstva prichytiť deti pri chybe alebo im dokázať, že niečo nevedia.
Hevier sa zameriava na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť, ale poznatky z nich sa dajú aplikovať aj pri iných predmetoch. Využíva napríklad matematiku Milana Hejného, ktorá učí hravou názornou metódou. Charakteristikou Radostnej školy je aj spájanie predmetov. Daniel Hevier si vie predstaviť, že sa na jednej hodine učivo môže dotknúť aj troch alebo štyroch predmetov. Veľmi dobre spája dejepis so zemepisom, pretože súvisia, je to priestor a čas. Dokonca sa dajú nájsť paralely medzi matematikou a slovenčinou, také slovné príklady, kde je viac slovenčiny a deti si ich často nevedia ani poriadne prečítať a nerozumejú, čo čítajú, a potom to nevedia vypočítať. Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich „učíme“.
Vznik Radostnej školy urýchlila aj pandémia. Keď sa začala prvá vlna pandémie, Daniel Hevier každý deň virtuálne vyučoval v inej slovenskej triede, niekedy stihol aj dve školy denne. V súčasnosti pokračuje výukou stredoškolákov, keďže zostali doma. Pedagogickej činnosti sa na rôznych druhoch škôl venuje asi 40 rokov, učil Rómov na vojne, mimoriadne nadané deti, deti s Aspergerovým syndrómom, učil na základných, stredných aj vysokých školách. Teraz má okolo seba asi 80 učiteľov stredných aj základných škôl, s ktorými sa kontaktuje, spolupracuje, robí pre nich prednášky, webináre, posiela im materiály. Stretáva sa s naozaj veľmi vizionárskymi a inovatívnymi učiteľmi. On im niečo predvedie alebo ponúkne a oni to často nielen prijmú, ale ešte to aj obohatia, sami sú aktívni, nedostávajú od neho iba nejaké pokyny, ktoré potom realizujú, ale jeho metodiku ďalej rozvíjajú. A sú v tom s ním nielen Bratislavčania, ale učitelia z celého Slovenska, dokonca aj z malých obcí a dediniek.
Vzdelávanie v 21. storočí: Výzvy a kritika súčasného systému
Daniel Hevier vníma dnešnú generáciu detí ako úplne inú, ako boli deti v jeho veku, no zároveň platí, že sú presne také isté. Vonkajšie okolnosti, ktoré sa časom menia - technológie či spôsob života - sú evidentné, ale podstata mladého človeka, ktorý vstupuje do dospelosti, zostáva rovnaká. Deti sú rovnako vystrašené, sebavedomé, kritické a rebelantské. Majú však veľa informácií a veľa možností, čo im môže spôsobovať zmätok v hlavách, no pomaličky sa hľadajú. A to je podľa neho úloha učiteľa - nezavadzať im pri tom hľadaní, vycítiť, čo je v nich, a pomôcť im to sformulovať. Hevier im nezávidí rýchlo dostupné informácie, čo však môže byť aj na ich škodu. Keď všetko dostanú jedným klikom, nevyvinie sa v nich potreba zvedavosti či pátrania po niečom. Všetko dostávajú naraz a bezbolestne. Majú všetko, aj materiálne, aj v oblasti informácií a nemusia sa až tak veľmi usilovať niečo dosiahnuť. My sme boli možno húževnatejší a išli sme za svojím cieľom, lebo to nebolo až také jednoduché. Ony majú život „poruke“.
Daniel Hevier sa vyjadril, že sa mu osobne dosť ťažko učí v súčasnom systéme. Hoci Gymnázium Jura Hronca v Bratislave, kde Hevier absolvoval hodiny, je dosť osvietené, učia tam skvelí pedagógovia a majú snahu otvárať nové témy, stále je to v tom zabehnutom systéme. Už len to, ako deti sedia, nie je podľa neho dobré. Keby mal možnosť, triedu by si vytvoril úplne inak, možno by to nebola ani trieda, ale úplne iné priestory. Možno by ich rozptýlil po celej škole. To, čo školstvu chýba, je podľa neho tvorivosť či kreativita. Niekedy je hodina veľa, inokedy málo. Občas by sa deti rady venovali celý deň len jednému predmetu, ale musia striedať napríklad chémiu s písaním či s jazykom. Od toho tvorivého skočia niekam inam. Časové nastavenie či spomínané priestorové rozmiestnenie lavíc a stoličiek by sa tiež dalo urobiť úplne inak. Keď na hodinu priniesol knihy, vôbec o ne nebol záujem, nikto si ich neprišiel prelistovať. Pre neho bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre dnešné deti je to mobil a iné technológie.
Hevier sa stretáva s názorom, že na dnešné deti sa kladú príliš veľké nároky, že z nich robíme malých dospelých. Podľa neho je dieťa energetické dynamo. Keď to má preň zmysel, vydrží veľmi veľa a je neúnavné, keď to robí samo pre seba. Žiadne dieťa nepovie, že sa už nevládze hrať počítačové hry, pozerať videá, alebo že ho už nebaví ísť na rande. Treba počúvať, čo deti baví, čo však neznamená, že sa nebudú učiť. Deti sú pre neho svojbytné bytosti, dokonca aj prvákom na gymnáziu vyká, dáva im hodnotu študentov. Poukazuje na rozpor: na jednej strane na ne kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam. Neveríme im, že nezablúdia, že to zvládnu, chceme im všetko uľahčiť, vyriešiť za nich každý problém. Takže to, že ich berieme ako malých dospelých, je pretvárka. Práve naopak, často ich aj v dospelosti berieme ako malé deti. Treba ich nechať padať, popáliť sa, ublížiť si, samozrejme, v medziach pozornosti. Nedržať ich za ručičku do tridsiatky. Potom rodičia plačú, že majú na krku deti, ktoré nechcú byť dospelé.
Ideálna škola a kľúčové zručnosti pre život
Ak by Daniel Hevier mohol vytvoriť ideálnu školu, začal by od detí. Pýtal by sa, čo potrebujú na to, aby boli šťastné, spokojné, aby ich to bavilo a do školy chodili rady, čo by sa chceli od dospelých naučiť a čo by im dospelí mohli dať. Z toho by zrejme vyplynuli úplne iné predmety. Možno by zrušil klasické delenia predmetov ako matematika či fyzika a obsahovo by ich pozmenil. Deti by viac hovorili, tvorili, prežívali, formulovali a nielen zapisovali a počúvali, čo do nich hustí učiteľ. Učili by sa tým, že budú konať a vytvárať. Nemuseli by memorovať poučky, vzorce a vybrané slová. Chcel by, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. Vytvoril by školu, do ktorej by žiak nechodil s pocitom, že sa musí niečo naučiť, že si musí napísať úlohu a bude skúšaný. Naučil by sa toho oveľa viac, efektívnejšie a naozaj do života, do praxe. Podľa Heviera by sa malo spojiť nadrámcové vzdelávanie s bežným, dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci. Každé dieťa má nejaký predpoklad a niečo, čo by chcelo robiť. Škola by mu to mala pomôcť nájsť a sformulovať. Ak vidí, že niekto nečíta knihy, nenúti ho do nich, ale nechá ho v tom, v čom sa chce nájsť. Možno bude manuálne zručný, športovec alebo úspešný kuchár. Treba len počúvať, čo dieťa chce a pozorovať, v čom je dobré, nezavadzať mu a nezabíjať to v ňom.
Pre Daniel Heviera sú kľúčové zručnosti pre život oveľa širšie než len čítanie, písanie a počítanie, ktoré sú len vonkajším prejavom. Základnou schopnosťou je podľa neho zvedavosť, čo znamená, že som otvorený a chcem skúmať svet, mám schopnosť kritického myslenia. Viem rozlišovať medzi pravdou, polopravdou a lžou, ktorá sa ku mne dostáva v množstve informácií. Dôležité je sebaskúmanie a skúmanie sveta. Dieťa by sa malo zaujímať o svoje miesto vo svete. Dôležité sú sociálne väzby, ktoré sú, zdá sa, vo veľkej kríze, lebo ľudia nevedia komunikovať. Preto treba pracovať na vzťahoch, či už na tých v rodine, medzi priateľmi alebo s cudzími ľuďmi, inými kultúrami či neskôr v prípade prvých lások. Významná je aj túžba niečo po sebe zanechať. Je jedno, či sme deti, mladí dospelí, rodičia alebo už máme veľké deti. Ak vycítim, prečo som na svete, tak to do niečoho zhmotním a odovzdám ostatným, či už v podobe majetku, schopnosti, diela, alebo svojou účasťou a pomocou iným. S takouto výbavou nebudeme brať zmeny, otrasy a krízy ako katastrofu, ale ako príležitosť na osobný rast. Dnešné deti potrebujú kritické myslenie, prácu v tíme, kreativitu, schopnosť rozmotať uzly problémov, štrukturovať chaos, uchovať si vlastnú integritu, ekonomické a finančné myslenie, vnímanie času a priestoru, ekológiu prostredia, využitie príležitostí, asimiláciu a aklimatizáciu na meniace sa podmienky. Škola by nás v prvom rade mala naučiť učiť sa celý život sám pre seba a jednoducho tak, že uspokojujete svoju zvedavosť.
Hevier verí, že každé dieťa je tvorivé. Keby deti neboli tvorivé, neprežili by, neprešli by ani cez prechod. Tvorivosť môže byť rôznorodá - umelecká, matematická, konštruktérska, organizátorská - to už musí vypozorovať učiteľ alebo rodič a potom tomu dieťaťu dávať na ten jeho typ kreativity tréningy a cvičenia. Mali by sme v dieťati rozvíjať a kultivovať to, čo už má v sebe a mali by sme ho v prvom rade počúvať.
Úloha moderného učiteľa a rodiča
Moderný učiteľ by mal byť v prvom rade ľudský a mal by byť sám osobnosťou. Učiteľ, ktorý chce vychovať osobnosť, nemôže byť nejaký utiahnutý alebo pasívny. Nemal by to byť človiečik, ktorého vystraší riaditeľ, zriaďovateľ alebo inšpektor alebo si nedokáže obhájiť svoje argumenty pred rodičmi - tí tiež vedia byť sabotérmi všetkých možných zmien. Dobrý učiteľ by mal prejavovať o žiaka záujem v prvom rade ako o človeka, až potom v ňom vidieť objekt vzdelávania. A mal by mať túžbu vystrojiť to dieťa do života, aby sa po tej deviatej triede nestratilo a aby žilo čestným, tvorivým, úspešným životom. Až potom by mala nasledovať jeho odbornosť spätá s predmetom, ktorý vyučuje. Ak je dieťa nesústredené, Hevier to vníma ako zlyhanie učiteľa, ktorý nedokázal dieťa zaujať, pretože išiel mimo jeho záujmov. Samozrejme, nedá sa ich učiť len to, čo ich baví, ale aj to, čo ich nebaví, sa im dá predostrieť príťažlivým spôsobom. Dieťa potrebuje a chce mať hranice, túži po tom, aby mu niekto ukázal ihrisko a povedal, tuto môžeš a tu už nie, lebo by si si ublížil. Netrpezlivosť a neposednosť sa dajú trénovať aj rôznymi hravými formami, kde má dieťa pocit, že sa hrá, ale v podstate plní vôľové vlastnosti. Keď dieťa vidí zmysel v tom, čo robí, dokáže sa aj zaprieť a dokáže niečo vydržať. Naozaj to potom závisí len od majstrovstva dospelého.
Učiteľ by mal mať so žiakom priateľský vzťah, ale celkom kamarát byť nemôže, to je falošné kamarátstvo a dieťa to cíti. Dokonca by som povedal, že je to dieťaťu niekedy až protivné, keby sa dospelý tak štylizoval a chcel by byť príliš familiárny. Deti chcú mať svoj svet, aj si ho pred dospelými strážia a neodhaľujú im všetko, majú svoje záujmy. Hevier si myslí, že by takého príliš kamarátskeho dospelého odmietli. Francúzsky sociológ Michel Serres nedávno prišiel s tvrdením, vraj nastáva prvýkrát v histórii ľudstva taká situácia, keď sa dospelí učia od detí. Daniel Hevier potvrdzuje, že sa tiež učí od detí každý deň.
Rodičia by si tiež mali sadnúť do pomyselných školských lavíc a učiť sa, ako byť dobrými rodičmi, čo je súčasťou Hevierovej misie. Veta „učíš sa pre seba a svoj život, nie pre známky a školu“ sa stala prázdnou floskulou, ktorej neverí ani rodič, ani dieťa, pretože všetko je nastavené na známky a testovania, a mení sa to len pomaly. Tu sú však inovátori, ktorí majú metodiky aj stratégie, ako to zmeniť. Podľa Heviera sa treba detí pýtať, čím chcú byť, už v materskej škôlke. Kým zasadnú do lavíc v škole, učiteľ by ich už mal poznať, vedieť, čo ich baví, aké majú talenty, dispozície, hendikepy. Zásadné je neoddeľovať rodiny a školy od seba. Najhoršie je, keď učiteľ ničí kreativitu. Dieťaťu dá nakresliť strom, potom pozerá výkresy a spýta sa: „A toto je čo? Modré stromy nie sú!“ A dieťa tak veľmi zahriakne, že už nikdy nenájde odvahu prejaviť sa originálne. Rodičia niekedy chcú cez dieťa realizovať to, čo sa im nepodarilo, čo oni nedosiahli. Je potrebné skôr počúvať deti, čo nám oni hovoria. Tiež je dôležité dávať podnety deťom v miere. Nezahlcovať ich krúžkami, dopriať im čas na ničnerobenie, na hru, na detstvo aj na dobrú nudu, ktorá ho dokáže vyburcovať k aktivite.
Čítanie, písanie a svet technológií
Schopnosť vyjadriť sa a povedať o sebe prostredníctvom nejakého gesta či činu je základná ľudská potreba. A je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom, alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie. Niekto je umelec, niekto copywriter, lekár či manažér, no všetci sa potrebujú vyjadrovať či zaujať stanovisko. Stačí sa pozrieť do parlamentu, ako politici nevedia formulovať, nemajú ucelený prejav ani základnú rétorickú zručnosť. To isté je dôležité aj v písomnom prejave. Vedieť sa vyjadriť je univerzálna potreba, nech máme akúkoľvek profesiu. Hevier sa snaží deťom povedať, že písanie nie je len o písaní domácich úloh, ale že im to rozvíja celé ich vnútorné nastavenie a ich nervovú sústavu.
Daniel Hevier sa na čítanie v detskom veku pozerá inak. Často sa hovorí, ako sa za jeho detských čias v 60. rokoch čítalo, čo podľa neho vôbec nie je pravda. Boli v triede traja, ktorí čítali a ostatní mali presne také isté záujmy, ako majú dnešné deti - behali po vonku, hrali futbal a mali iné záľuby. Poznám však aj deti, ktoré veľa čítajú, vie napríklad o jednom chlapcovi, ktorý číta slovníky od prvej strany až do konca ako román, alebo o chlapcovi, ktorý v deviatich rokoch číta zákony, lebo chce byť právnik. Ale pozná aj deti, ktoré za celý život neprečítali jednu knižku, nielen deti, ale aj vysokoškolsky vzdelaných dospelých. Je to veľmi individuálne, ale určite to nie je tak, že kedysi sa čítalo a teraz nie. Z vlastnej skúsenosti si Hevier myslí, že čítanie mu prinieslo veľa schopností, analytických alebo aj intuitívnych. Poznám však napríklad matematikov, ktorí nečítajú a sú geniálni, majú rozvinuté iné myslenie. Poznám kuchárov a remeselníkov, ktorým čítanie tiež vôbec nechýba. Všeobecne si však myslí, že čítanie je prospešné, pretože sa pri ňom aktivujú také oblasti v mozgu, ktoré sa iným spôsobom aktivovať nedokážu. Aby mali deti čítanie rady, treba im dávať dobré knižky, zaujímavé, také, ktoré otvoria a už ich nepustia. Nikto nechce čítať zlú, nudnú, mravokárnu, nezaujímavú a povrchnú knižku vyrátanú na nejaký efekt, každý chce čítať príbeh, ktorý ho strhne a dá mu niečo do života.
Daniel Hevier verí, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia. Nemá význam ich deťom zakazovať či na ne nadávať. Skôr by sme mali hľadať spôsoby, ako ich ďalej využiť a používať tak, aby sme nedegenerovali, ale rozvíjali sa. Mnohí rodičia dnes nariekajú, že ich deti celé dni presedia pri počítači a hrajú hry. Hevier proti tomu, že deti sedia pri počítačoch, nič nemá, pokiaľ to nie je tupé strieľanie po druhých v rámci hier, ale zmysluplné programy, ktoré ich veľa naučia. Vždy je to o majstrovstve dospelého, ktorý musí deťom poskytnúť iný obsah, ktorý ich zaujme. Tak sa deti môžu na počítači učiť aj vybrané slová, aj cudzí jazyk, aj chémiu, aj čokoľvek iné. Internet nie je náhrada reality, je to normálna realita podobne ako cesta, po ktorej chodíme, strom, ktorý míňame. Preto ju treba spracovať, pochopiť a využiť. Hevier si všíma, že starší ľudia sa od detí učia, napríklad ako on sám sa učí písať SMS dvoma palcami, čo rozvíja aj kognitívne schopnosti. Používa internet aktívne, má tam niekoľko skupín, kde pracuje s ľuďmi a dáva im úlohy. Počúva hudbu, akú počúvajú deti a mladí, aby im porozumel, o akú módu, trendy, hry sa zaujímajú.
„NeuČebnica“ a neustále vzdelávanie pre budúcnosť
Daniel Hevier pripravuje „neučebnicu“ pre deti s názvom Škola pre tvoju budúcnosť, v ktorej komunikuje priamo s deťmi a ich rodičmi, aby vedel, čo všetko tam chcú mať. Robí si tak rôzne prieskumy a štatistiky, aké hodnoty preferujú, čo potrebujú vedieť, aké talenty majú. Jeho výhodou je, že na rozdiel od mnohých učiteľov a rodičov nezabudol, aké je to byť dieťaťom. K tomu pripočítava celoživotnú skúsenosť s deťmi, keďže pre ne nielen píše, ale sa s nimi aj stretáva a rozpráva v školách či na besedách. A má aj tri vlastné deti. Sám je vo veku, keď ho ako deti počúvali rodičia dnešných detí. Nespolieha sa len na tieto insitné skúsenosti, ale číta aj veľa odbornej literatúry, výskumy psychológov, skúsenosti učiteľov, neurológov, dokonca kriminalistov. Nemá v sebe tú drzosť, aby tvrdil, že vymyslel niečo prevratné, ale faktom je, že väčšina dnešných učebníc má za cieľ byť komunikačným nástrojom medzi učiteľom a dieťaťom, pričom ich obsah rozhodujú dospelí. On na to ide inak. V prvom rade sa pýta detí, čo by sa chceli naučiť. Žiadne mu síce neodpovie, že sa chce naučiť vybrané slová či zlomky, ale tie veci sa tam dajú zakomponovať tak, aby sa to naučilo. Napríklad, jeden maturant mu povedal, že by sa chcel naučiť piť tak, aby potom nevracal, aby mu nebolo zle. Na prvý pohľad je to vulgárna, rebelská a priam nemiestna požiadavka. Psychológ mu však vysvetlil, že je to naopak - v skutočnosti ide o zrelé uvažovanie. Iné deti chceli vedieť, ako sa ubrániť agresorovi, keď ich niekto šikanuje fyzicky alebo na internete. Niektoré sa pýtali, či sú bitcoiny podvod alebo budúcnosť.
Daniel Hevier súhlasí s profesorom Jurajom Hromkovičom zo Švajčiarskeho federálneho technologického inštitútu, ktorý tvrdí, že naše učebnice majú obrovský problém - nie sú robené tak, aby sa z nich mohli učiť deti samy bez učiteľa. Pozorovaním si uvedomil, že dieťa sa pritom dokáže naučiť všetko, čo len chce - názvy dinosaurov, ale aj Minecraft. Vyberá si to, čo ho baví, aké knihy a iné zdroje ho zaujmú. A ak sa dokáže naučiť všetko, prečo by sa nedokázalo naučiť žiť? Stačí pritom využívať a aktualizovať momenty, o ktorých deti vedia. Keď uviazne loď v Suezskom prieplave, dá sa to využiť ako príbeh samotného dieťaťa - aj ono predsa môže mať v živote chvíle, keď sa cíti zaseknuté. Rovnako vie vyťažiť z víťazstva Petry Vlhovej a z toho, že vymenila svojho trénera, prípadne z toho, že Sagan práve nevyhral preteky. Dá sa to aplikovať na zemepis, fyziku, dejepis aj matematiku. Príčetní rodičia vedia, že ich deti sa učia pre seba, nie pre známky. Problém je, že známky ovplyvňujú celý systém vrátane prijímania na stredné a vysoké školy. Je teda nastavený tak, že podstatná je dobrá známka, nie to, či žiak téme naozaj rozumie. Preto je súčasťou jeho misie aj výchova rodičov.
Daniel Hevier nesúhlasí s názorom, že k vzdelávaniu musí patriť aj dril a námaha, pretože isté veci sa jednoducho treba naučiť. Hranica spočíva v nasledovnom - ak dieťa v niečom vidí zmysel, dril a odriekanie podstúpi dobrovoľne a s radosťou. Krásne to vidieť u športovcov - chceš byť Messim či Saganom? Ak chceme, aby sa deti s radosťou učili vybrané slová, vzorce z chémie či definície z matematiky, musíme im ukázať zmysel. Musia vedieť, na čo konkrétne sa im to zíde. Lenže dnes neraz vedia len to, že sa im to zíde presne raz - v teste, ktorý robia na známky. Látka v škole by mala byť iba zámienkou na to, aby sa každý žiak naučil žiť a rozumieť svetu okolo seba. To sa mu dá vysvetliť tým, že chceme, aby sa v živote naučil prekonávať prekážky. Deti pritom rady vyhľadávajú prekážky, veď si všimnite, koľko sa dokázali naučiť bez nás. Koľko vecí ovládajú, hoci sme ich od nich vôbec nevyžadovali. Daniel Hevier je presvedčený, že naozaj všetky deti sú geniálne. Veď si vezmite, čo všetko zvládnu už v prvých piatich rokoch života - naučia sa chodiť, stáť, behať, rozprávať, rebelovať, vyjadrovať svoj názor, klásť otázky i odpor. To všetko dokážu ešte pred nástupom na základnú školu. Pod genialitou si netreba predstavovať len to, že budú riešiť rovnice ako Einstein, hrať šach s veľmajstrami či písať knihy, ktoré dostanú ceny, ale aj praktické zručnosti. A áno, k nim patrí aj to, že niekto vie geniálne klamať, podvádzať či vyhnúť sa zodpovednosti. Deti sú zázrak a nám dospelým stačí iba nezavadzať.
Hevierov projekt „neučebnice“ na Startlabe zaznamenal obrovský úspech. Na knihu chcel vyzbierať 5000 eur, no 18 dní pred skončením zbierky už mali viac ako 18-tisíc eur. Záujem ľudí ho dojíma a veľmi si to cení, ukazuje to, že je tu hlad po takomto koncepte. Pri 5000 eurách by mohli vydať tisíc kusov, teraz ich bude môcť byť viac. Chystajú aj plagát, v detskom jazyku poster, ktorý ich bude motivovať a inšpirovať. Nadväzovať môžu rôzne iné užitočné veci, ktoré to učenie posunú ďalej - aplikácia, chatbot, čokoľvek. Hevier tvrdí, že honorár si zo zbierky nebude uplatňovať, lebo získa oveľa viac - napríklad množinu priaznivcov, s ktorými už komunikuje. V konečnom dôsledku to teda nerobí zadarmo, hoci zo samotnej zbierky nezoberie ani cent. To je inak ďalšia vec, ktorú chce deti učiť - že nič na svete nie je zadarmo. Že každý musí byť za svoju prácu poctivo zaplatený a že tak je to spravodlivé.
Životné uspokojenie a odkaz
Daniel Hevier považuje za uspokojenie či satisfakciu to, že udržal svoju rodinu. Že spolu s manželkou žijú už 35 rokov a majú tri deti, ktoré si nachádzajú svoje miesto v živote. Už sú samostatné, ale stále sa stretávajú a spolupracujú. Teší ho tiež, že je stále pohyblivý, mnohí v jeho veku sú už dedkovia, ktorí sedia doma pri telke a na všetko nadávajú. Jemu nerobí problém sadnúť do auta a ísť na týždeň na východ medzi Rómov do osady. A ešte taká maličkosť, že naučil Slovákov svoje priezvisko. Hevier nie je také bežné, a keď začínal, bol Haviar aj Heviar a ľudia vytvárali aj iné skomoleniny. Dnes už mu ho tak často nekomolia. To by povedal svojmu otcovi, keby ešte žil.
Hevier je presvedčený, že každý človek má v sebe taký pud, že chce byť v živote šťastný a chce si to šťastie a úspech v živote aj zaslúžiť, nechce ho dostať ako nejaké dedičstvo alebo ho niekomu ukradnúť, väčšinou ho chceme získať nejakým svojím úsilím. Toto je podľa neho hlavná motivácia každého z nás. A keď ideme intuitívne tam, kam nás to ťahá, vtedy nás prirodzene baví sa v tej oblasti aj priebežne vzdelávať. Na to, aby človek zostal motivovaný a chcel sa celý život vzdelávať, treba, aby počúval ten svoj vnútorný hlas a robil to, po čom túži a čo má rád - chcem byť kuchár, chcem byť horár, chcem byť kozmonaut, riaditeľ banky alebo športovec. Možností je veľmi veľa. Niektoré deti vedia už odmalička, že chcú byť lekári alebo architekti, niekto to nevie ani v tridsiatke, no nakoniec aj tak každý za niečím kráča. A úžasné je, keď dospelý vycíti, kam to dieťa smeruje a pomáha mu to dosiahnuť. Veľa detí sa, naopak, muselo k svojmu povolaniu alebo k životnej ceste dopracovať vlastne napriek dospelému, cez prekážky. Daniel Hevier, spisovateľ blízky deťom a mladým, autor viac ako 100 kníh, je veľkou inšpiráciou pre deti, mladých, animátorov i rodičov, ukazuje a radí nám, ako kráčať s deťmi v súčasnom svete.