Úvahy o plynúcom čase a trvalých hodnotách sú neustále prítomné v živote spoločnosti, zvlášť v aktuálnom čase celosvetovej pandémie koronavírusu, ktorá poznačila životy nás všetkých. Akoby sa bol zastavil život na našej planéte, a s ním aj mnohé kultúrne aktivity. Obmedzenia počas pandémie značne zasiahli do kultúrnej oblasti, čo viedlo k zrušeniu mnohých pripravených a naplánovaných podujatí. Napriek tomu si v rôznych kútoch Slovenska pripomíname významné výročia a nezabúdame na osobnosti, ktoré formovali našu kultúru a históriu. Táto mozaika spomienok a osláv je dôkazom nepretržitého úsilia o udržanie a rozvoj kultúrneho dedičstva, odrážajúc úsilie o poznanie a uchovanie informácií o zrode a živote tých, ktorí prispeli k duchovnému bohatstvu národa.
Pripomienky a oslavy v tieni pandemických opatrení
Kultúrne inštitúcie a lokálne spoločenstvá sa aj napriek náročným podmienkam snažia udržiavať živú pamäť na dôležité udalosti a osobnosti. Napríklad Miestny odbor Matice slovenskej v Lehote si v týchto dňoch pripomína 10 rokov od obnovenia činnosti. Predseda tohto Miestneho odboru Matice slovenskej Lehota, Ing. Miroslav Baránek, vedie organizáciu, ktorá je dôležitým pilierom miestneho kultúrneho života. Toto jubileum je svedectvom o trvalej potrebe ľudí spájať sa a pracovať pre spoločné dobro, obzvlášť v oblasti kultúry a národného povedomia. Podobne ani tento rok si v Ivanke pri Nitre nezabudli pripomenúť literárnu osobnosť Martu Longauerovú, rodenú Mašurovú, ktorá používala pseudonym Myrta, teta Myrta alebo Podjasienková. Jej literárny odkaz tak žije ďalej v spomienkach a aktivitách miestnych obyvateľov.
Historické výročia a oslobodzovacie boje sú taktiež neoddeliteľnou súčasťou našej kolektívnej pamäti. Dňa 9. októbra 2020, v deň 337. výročia oslobodenia nášho mesta od Turkov, matičiari zo Štúrova a Poliaci tu žijúci položili vence vďaky pri Pamätníku kráľa Jána III. Sobieskeho. Táto udalosť pripomína spoločný boj proti tureckému útlaku a zdôrazňuje historické väzby a vzájomný rešpekt medzi národmi.
Pandémia však priniesla aj netradičné riešenia pre konanie kultúrnych podujatí. V priestoroch Domu Matice slovenskej v Rožňave sa netradične uskutočnilo okresné kolo recitačnej súťaže Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas. Táto súťaž sa každoročne koná na počesť významného slovenského rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského (narodený 16. marca 1828, zomrel 22. októbra 1885), čo podčiarkuje trvalý vplyv jeho diela na mladé generácie a jeho nezastupiteľné miesto v slovenskej literatúre.
Hudobná scéna a operné umenie: Interpretácia biblických námetov
S biblickými témami sa zhodou okolností v slovenskej metropole akoby roztrhlo vrece. Na nedávno skončených Bratislavských hudobných slávnostiach ožila Mária Magdaléna v spracovaní Julesa Masseneta a Schmidtova Kniha so siedmimi pečaťami. V Opere Slovenského národného divadla vzkriesili pre zmenu zo Starého zákona čerpajúceho Samsona a Dalilu z pera Camilla Saint-Saënsa. Premiéry sa konali 10. a 12. októbra, čo svedčí o bohatosti dramaturgie slovenských divadiel, aj napriek sťaženým podmienkam.
Konflikt medzi dvoma odlišnými kultúrnymi a náboženskými spoločenstvami, Židmi a Filištíncami, okorenený ženskou ľsťou a zradou, sa odohráva v pásme Gazy roku 1150 pred naším letopočtom. Túto tému, hoci nie je jednoduchá, núkajú sa rozmanité výklady, pretože má v sebe politikum, erotiku a fantastiku. Camille Saint-Saëns (narodený 9. októbra 1835 v Paríži, zomrel 16. decembra 1921 v Alžíri), ktorý bol mnohostranne zameraný intelektuál, skomponoval Samsona a Dalilu ako jednu z trinástich opier. Táto jediná z nich nezapadla prachom, čo svedčí o jej výnimočnosti. Zrejme tvorba opier nebola skladateľovou najsilnejšou stránkou, no zároveň svojbytnou a dôsledne prepracovanou inštrumentáciou dokazuje, že remeselne išlo o nesmierne zdatného autora. Vnímal rozmanité štýly daného obdobia a predsa nepodľahol ich zvodom. Éra protagonistov žánru 5-dejstvovej francúzskej veľkej opery (Meyerbeer, Halévy) bola už uzavretá. Saint-Saëns ju nekopíroval a ani baletné bakchanálie v 3. dejstve nezodpovedajú zakódovanej štruktúre grand opery. Richard Wagner v rovnakom čase pracoval na poslednej opere Parsifal. Jeho tvorbu teda poznal, no aj podľa slov dirigenta Marca Guidariniho, s leitmotívmi narábal skôr podprahovým spôsobom.
K naštudovaniu Samsona a Dalily, ako prvej premiéry opakovanej riaditeľskej etapy Rastislava Štúra, bol prizvaný rodák z talianskeho Janova Marco Guidarini. Nie je v SND nováčikom, pred vyše dvoma rokmi sa podpísal pod Donizettiho Mariu Stuardu, ktorá však aj pre chybné obsadenie mala veľmi krátku životnosť. Guidarini sa pohyboval väčšmi v dynamicky striedmejších hladinách, nie je typom dirigenta opájajúceho sa veľkým zvukom. Do mohutnejších gradácií sa púšťal len vtedy, keď boli opodstatnené. Orchester, odhliadnuc od zaváhania v dychoch hneď na začiatku prvej premiéry, hral disciplinovane a kultivovane, pričom mnoho pasáží v pásme medzi pianom a mezzoforte malo širokú škálu nuáns. Bakchanálie, ktoré sme nedávno na BHS počuli ako brilantný prídavok v podaní Parížanov, možno mohli byť dynamicky ešte vyhrotenejšie.
Opera SND I Camille Saint-Saëns: Samson a Dalila (trailer)
Režisérka svoj výklad opäť postavila na dvoch či troch pilieroch: na symbolike, tanečnosti a štylizácii. Nie je isté, či prvý rébus, rôzne rozmiestené červené vlčie maky, je bez slovného výkladu v bulletine (majú byť metaforou krvi, smrti i novej nádeje a života) divácky čitateľný. Stavanie na pohybových, tanečných či gymnastických kreáciách (choreografia Zuzany Lisoňovej), behanie krížom javiska v efektných či telá čiastočne obnažujúcich kostýmoch (napríklad v scéne, keď poetický text hovorí o búrke), dvíhanie horných končatín, gestikulácia rukami zboristov, možno diváka oslovia ľahšie ako kompatibilnú alebo nekompatibilnú pohybovú performanciu moderného strihu. Pravda, pokiaľ nevidí zmysel choreografie tohto druhu len v prekrytí dejovo statických miest. Koncepciu bakchanálií nech radšej zhodnotia baletní odborníci. Po tejto gradácii zaznel opakovane hebrejský text Starého zákona (nahral ho herec Ján Gallovič), ktorým Zuzana Fischer svoje poňatie opery zarámcovala. Bol to jej vlastný prílepok, možno niekým vnímaný ako prvok tvoriaci atmosféru, no z pohľadu recenzenta bol zbytočný a v závere oslabil hudobný i dejový vrchol opery.
Inscenátori išli do rizika, keď titulnú mužskú rolu nemali alternovanú. Našťastie brazílsky tenorista Max Jota (pre Slovensko ho objavila banskobystrická Štátna opera, kde už stvárnil hlavné postavy v La Gioconde a Sedliackej cti) vydržal celý skúšobný proces sám a doviedol ho do víťazného konca. Vedľa seba mal dve (v bulletine tri) predstaviteľky Dalily. Ide tiež o neľahký part, ktorý okrem niekoľkých vysokých tónov potrebuje predovšetkým sýtu a obsažnú strednú i hlbokú polohu. Terézia Kružliaková týmito danosťami disponuje, jej tmavší mezzosoprán má príťažlivú farebnosť, vie narábať s výrazom, má dostatok hereckých skúseností, aby sa adaptovala na daný režijný výklad. Problematickejšie je druhé obsadenie Alenou Grach. Do procesu vstúpila neskôr, no Dalilu už stvárnila v poslednej košickej inscenácii. Pokiaľ sa jej part pohybuje vo vyššej strednej polohe, znie jej mezzosoprán vcelku príjemne. Akonáhle však zostupuje do nižších tónov, ubúda z neho objem, farebnosť i zvodná zmyselnosť.
Treťou dôležitou postavou je Dagonov veľkňaz, písaný pre dramatický barytón. Výborne sa ho chopil na druhej premiére Daniel Čapkovič, ktorého hlas bol zvučný, koncentrovaný a objemný v každej polohe. Pavol Remenár je skôr výrazovým interpretom, jeho materiál nie je taký farebný a má značné vibrato, ale rozsahovo part zvládol. Ďalšie dve úlohy, Abimélech a Hebrejský starec, sú menšie, no potrebujú zdatných predstaviteľov. Na prvej premiére ich vytvorili skúsení Jozef Benci a Peter Mikuláš.
Životnosť novej inscenácie Saint-Saënsovho Samsona a Dalily je ťažké odhadnúť. Už na druhej premiére bolo veľa prázdnych miest, a prvá repríza (14. októbra) sa podľa plániku na webe divadla predáva veľmi ťažko. Dielo sa objaví ešte dvakrát v januári, no či vyvolá novú chuť publika, je otázne. V Opere SND si akosi divák odvyká od pravidelných návštev. Situáciu, vlečúcu sa už päť rokov, žiadne odborné fórum nezanalyzovalo, nepomenovalo príčiny, ani nenačrtlo východiská. K tomu nové reštrikcie, platné pre celý rezort a obzvlášť bolestivé pre finančne najnáročnejšie operné umenie (a to na Slovensku máme len tri divadlá; pre porovnanie, len moravská časť Českej republiky ich má štyri), nedodávajú žiaden dôvod k optimizmu. Kultúra, ako zvyčajne, zostáva na chvoste.
Osobnosti regiónov: Z Liptova a Oravy
Slovensko je bohaté na osobnosti, ktoré sa narodili a pôsobili v jeho rôznych regiónoch, zanechávajúc hlbokú stopu v histórii, kultúre, vede i spoločenskom živote. Mnohí z nich sú síce menej známi širšej verejnosti, no ich prínos pre lokálne komunity a národné povedomie je nezastupiteľný.
Medzi týmito osobnosťami nájdeme aj evanjelických kňazov, ktorí zohrávali významnú úlohu v duchovnom a kultúrnom živote. Ján Beniak, rodený Pavol, príslušník oravského zemianskeho rodu, sa narodil 18. apríla 1694 v Dolnom Kubíne a zomrel 5. júla 1762. Jeho životná dráha bola plná prekážok; po štúdiách v Kežmarku, Debrecíne, Prešove a Wittenbergu, kde literárne pracoval už pod vplyvom nemeckej teologickej spisby, bol po návrate obvinený z tajného kázania a odsúdený na trest smrti. Po šestnástich týždňoch väznenia bol prepustený vďaka zákroku oravského podžupana J. Okoličániho. Od roku 1721 pôsobil ako rektor školy v Necpaloch a od roku 1724 ako evanjelický farár vo Vrbovciach, Prietrži a Štítniku, a v roku 1741 sa stal superintendentom potiského dištriktu. Výrazne ho ovplyvnil Daniel Krman (narodený 28. augusta 1663 v Oravskom Podzámku, zomrel 17. septembra 1740 v Bratislave), s ktorým Beniak spolupracoval na preklade Biblie. Po Krmanovom uväznení vydal Beniak jeho Slovenskú cirkevnú agendu (1734) a prepracovaný Dvojitý katechizmus učení křesťanského (1738). Beniak písal barokovú náboženskú literatúru výchovno-vzdelávacieho charakteru a skladal a prekladal náboženské piesne z nemčiny. Časť jeho tvorby zostala v rukopise, niektoré jeho diela sa stratili, avšak najvýznamnejšie vychádzali až do 20. storočia, vrátane diel ako „Nucleus veritatis“ (Wittenberg 1719) alebo „Gruntovní vysvětlení katechysmu D. M. Luthera“ (1738). Tieto diela svedčia o jeho hlbokej teologickej učenosti a prínose k náboženskej literatúre.
Medzi ďalšie významné postavy, ktorých životné míľniky sú zaznamenané, patrí Johana Lehotská, jedna z prvých poetiek v Liptove, narodená 12. decembra 1810 a zosnulá 19. decembra 1849. Jej tvorba svedčí o ranom rozvoji ženskej literárnej tvorby na Slovensku. Na kultúrne dedičstvo Liptova a Oravy sa viažu aj osobnosti ako Štefan Brtáň, redaktor, prekladateľ, pedagóg, publicista, ochotnícky herec a režisér, krajanský pracovník a evanjelický kňaz, narodený 10. apríla 1873 v Partizánskej Ľupči. Jeho mnohostranná činnosť ovplyvnila šírenie vzdelanosti a kultúry v regióne.
Juraj (Gregor) Fábry, kanonik a regionálny historik, sa narodil 17. januára 1911 v Partizánskej Ľupči a zomrel 2. januára 1993 v Sielnici, okr. Liptovský Mikuláš. Jeho práca ako regionálneho historika bola kľúčová pre zachovanie pamäti na minulé udalosti a životy obyvateľov Liptova. Jozef Gašparík-Leštinský, evanjelický farár, narodený 10. decembra 1928 v Magnezitovciach, okr. Revúca, tiež prispel k duchovnému životu v komunite. Anna Hnilická, rodená Šefranková, učiteľka, organistka a kantorka, narodená 26. decembra 1928 v Budikovanoch, pôsobila v regióne Partizánskej Ľupče, kde svojím pedagogickým a hudobným talentom obohacovala miestny život.
Ján Jánsky, prozaik a dramaturg, narodený 27. mája 1935 v Dolnom Kubíne a zosnulý 16. mája 1993 v Bratislave, študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne a v rokoch 1953-1958 na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V rokoch 1958-1970 pôsobil ako dramaturg a vedúci filmového vysielania v Československej televízii v Bratislave a zároveň bol predsedom televíznej sekcie Slovenského zväzu filmových a televíznych umelcov. Ako prozaik debutoval zbierkou poviedok „Dom pre živých“ (1962), vzápätí vydal druhú knihu próz „Ticho, ktoré si tu zanechal“ (1964). Obidvoma sa zaradil medzi vyzretých prozaikov vtedajšej mladej generácie, usilujúcej sa o prezentáciu umelecky pravdivého obrazu doby, vrátane negatívnych javov, dezilúzie a skepsy človeka v totalitnom režime. V televíznej dramaturgii spolupodieľal sa na tvorbe mnohých programov.
Priekopníci vedy a spoločenského života
Slovenská história je plná aj postáv, ktoré sa zaslúžili o rozvoj vedy a spoločenského pokroku, často v neľahkých dobách. Ich narodenie a pôsobenie sú dôležitými míľnikmi v rozvoji krajiny.
Samuel Adamčík, narodený 22. marca 1748 v Liptovskej Sielnici a zosnulý 15. februára 1806, študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a v rokoch 1782-1785 na univerzite v Jene. V rokoch 1785-1787 pôsobil ako evanjelický farár vo Veličnej, v rokoch 1787-1803 v Banskej Bystrici-Radvani a v rokoch 1803-1806 v Banskej Štiavnici. Bol zakladateľom osvietenskej učenej spoločnosti Societas ex totius monarchiae Austriacae viris eruditis coacta a v rokoch 1793-1803 vydavateľom a redaktorom ročenky Novi ecclesiastico-scholastici Annales evangelicorum aug. et helvet. confessionis in Austriaca haereditarium, do ktorej prispieval správami a recenziami domácej i zahraničnej knižnej tvorby. Usiloval sa o pozdvihnutie cirkevného školstva a vzdelanostnej úrovne širších vrstiev obyvateľstva, v Banskej Štiavnici založil súkromnú školu pre chlapcov a dievčatá a školskej problematike sa venoval i publicisticky. Príležitostnými básňami prispel do zborníkov na počesť rektora bratislavského lýcea J. Carmen, quod dum D. Joannes Georgius Stretsko… (Bratislava 1780) a Ita celeberrimo gymnasii a. c. Posoniensis rektori Joanni Georgio Stretsko die nomini ejus sacra… (Bratislava 1782). Zanechal aj „Svaté kázaní, kteréž… měl v chrámě ev. Radvanském“.
Ján Agárdi, narodený 10. októbra 1897 v Radošine a zosnulý 7. januára 1968, študoval na gymnáziu v Nitre a právo v Bratislave. Od roku 1921 pôsobil ako notár vo Veličnej a od roku 1925 ako komisár a radca politickej správy na okresných úradoch v Kremnici, Kysuckom Novom Meste, Skalici, Levoči, Nových Zámkoch, Nitre a Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1953 pôsobil v Národopisnom ústave SAV a v rokoch 1954-1958 v Archeologickom ústave SAV v Košiciach. Bol vlastivedným pracovníkom, úspešným najmä v archeológii. Už ako študent gymnázia zbieral archeologické pamiatky z okolia rodiska pre župné múzeum v Nitre. Na Orave skúmal ľudovú architektúru, kroje a ľudovú remeselnú výrobu, v Kremnici dejiny baníctva a miestne názvy, na Kysuciach zbieral národopisný materiál a opísal ľudové zvyky. Udržiaval kontakty so Slovenským národným múzeom (SNM) a vedeckými odborníkmi Matice slovenskej v Martine, ako aj s miestnymi múzeami. Ako pracovník Archeologického ústavu SAV uskutočnil výskumy na strednom Zemplíne (Somotor, Tibava), a novými nálezmi prispel k objasneniu historického vývoja na východnom Slovensku v dobe bronzovej. Jeho práce ako „Výsledok archeologického prieskumu na zemplínsko-užskej nížine v rokoch 1953-54“ a „Bronzový poklad zo Somotoru na východnom Slovensku“ sú dôležitými príspevkami k archeologickému výskumu.
Medzinárodne renomovanou postavou bol geológ Dimitrij Andrusov, narodený 7. septembra 1897 v Jurjeve v Estónsku a zosnulý 1. novembra 1976 v Bratislave. Maturitu získal v roku 1915 na gymnáziu v Petrohrade, kde v rokoch 1915-1918 študoval na univerzite. Neskôr pokračoval v štúdiách na Sorbonne v Paríži (1920-1922) a na Českom vysokom učení technickom a Karlovej univerzite v Prahe (1922-1925). Od roku 1940 bol univerzitným profesorom. Od roku 1926 spolupracoval so Štátnym geologickým ústavom a od roku 1929 bol pracovníkom prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1938-1939 bol riaditeľom Geologického ústavu Slovenskej vysokej školy technickej v Košiciach a Martine, a od roku 1939 v Bratislave. Zároveň od roku 1940 viedol Geologicko-paleontologický ústav a od roku 1952 Katedru geológie a paleontológie Prírodovedeckej fakulty UK, a bol aj vedúcim Geologického ústavu a Geologického laboratória SAV.
Opera SND I Camille Saint-Saëns: Samson a Dalila (trailer)
V duchovnej a pedagogickej oblasti pôsobil Ján Bajzík, narodený 7. septembra 1714 v Necpaloch a zosnulý 19. mája 1779 v Banskej Bystrici. Študoval na artikulárnej škole v Leštinách a na evanjelickom lýceu v Kežmarku a Bratislave. V rokoch 1735-1745 bol rektorom školy v Prietrži, v roku 1745 dvorným kazateľom Uayovcov v Uhrovci a od roku 1748 evanjelickým farárom v Nitrianskej Strede a neskôr v Banskej Bystrici. Bol autorom pohrebnej reči, náboženskej príručky a piesne v Jakobeiho funebráli. Jeho najvýznamnejšia práca o histórii evanjelickej cirkvi nesie názov „Auxilio Altissimi. Sumrha víry křesťanské pro malé dítky a začátečníky“.
Medzi významných predstaviteľov uhorských jakobínov patril Juraj (Gregor) Baláž, narodený v roku 1757 v Dolnom Kubíne a zosnulý 27. marca 1795. Po štúdiách práva pôsobil ako prokurátor dištriktuálneho súdu v Prešove a potom kráľovského súdu v Budíne. Do radikálno-demokratického hnutia uhorských jakobínov s cieľom zvrhnúť feudalizmus a monarchiu a zmeniť Uhorsko na buržoáznu republiku ho získal jeden z vodcov hnutia J. Hajnóci. Bol aj členom slobodomurárskej lóže a opísal časť jakobínskeho katechizmu - pravidiel tajného spolku.
Ďalší predstaviteľ osvietenských myšlienok a uhorských jakobínov bol František Abafi, príslušník oravskej vetvy šľachtického rodu, narodený v roku 1732 v Hornej Lehote a zosnulý 15. marca 1817. Študoval právo, filozofiu a dejiny na univerzite v Trnave. Hospodáril na rodinných majetkoch v Hornej Lehote a v rokoch 1760-1770 bol podžupanom Oravskej stolice. Tejto funkcie sa vzdal kvôli cestovateľským plánom a od roku 1772 precestoval viaceré európske štáty, navštívil Paríž, Londýn, Petrohrad a iné. Bol prívržencom myšlienok francúzskych osvietencov a členom slobodomurárskej lóže. V jeho peštianskom dome sa schádzali príslušníci hnutia uhorských jakobínov, ktorí chceli uskutočniť myšlienky Francúzskej revolúcie v podmienkach Uhorska. Pripisuje sa mu autorstvo slovenskej a maďarskej parafrázy Marseillaisy, anonymných letákov a piesní, odsudzujúcich zastarané feudálne pomery v Uhorsku, obhajujúce slobodu vierovyznania a návrat k prostému životu. Po odhalení Martinovičovho sprisahania uhorských jakobínov v roku 1794 ho zatkli a postavili pred súd, svoju časť na sprisahaní však poprel a v máji 1795 bol oslobodený. Medzi jeho diela patrí „Pro se Franciscus Abaffy…“ (Budapešť 1790) a „Declaratio statuum catholicorum…“ (1791).
Anton Abafi, narodený 11. júla 1799 v Hornej Lehote a zosnulý 15. júna 1863, po štúdiách hospodáril na rodinnom majetku a pôsobil v správe Oravskej stolice. V rokoch 1837-1844 bol jej podžupanom a v roku 1860 komisárom. Bol prívržencom Adresnej - Deákovej strany a ideologickým a politickým predstaviteľom záujmov drobnej a strednej šľachty. Zo svojho triedneho stanoviska označil za príčinu biedy ľudu jeho nevzdelanosť a zaostalosť. S bratom Augustínom propagoval, aj v rámci Učenej spoločnosti oravskej, ktorej od roku 1860 predsedal, zakladanie vzorových hospodárstiev, racionálny chov dobytka a moderne riadené hospodárstvo. V roku 1840 bol poslancom uhorského stavovského snemu a v roku 1861 poslancom snemu. Jeho prínos pre rozvoj hospodárstva v regióne bol značný.
Anton Abaffy, organár pôvodom z Oravy, narodený okolo roku 1740 a zosnulý 14. apríla 1798, sa po roku 1772 s rodinou presťahoval z Hornej Lehoty do Miškolca. Na Slovensku je jeho jeden nástroj, dokončený v roku 1773, v rímskokatolíckom kostole v Rimavských Janovciach. Jeho prospektové masívne píšťaly sú zdobené nad i pod lábiom tepaným ornamentom. Z maľovaných maskarón na lábiách jeho nástroja v obci Fáj (Maďarsko), dokončeného v roku 1782, je zrejmé, že jeho tvorba bola mimoriadne umelecká a precízna.
Juraj Agnetus, katolícky farár, narodený 5. júla 1808 v Hladovke a zosnulý 23. januára 1892, po absolvovaní kňazského seminára pôsobil v rokoch 1834-1892 ako katolícky farár v Bobrovci. Tam v roku 1840 založil podľa írskeho vzoru prvý Spolok miernosti na Slovensku. Na pôde spolku sa organizovalo protialkoholické hnutie a v jeho rámci osvetová činnosť. Agnetus taktiež pomáhal pri vzdelávaní, najmä zakladaním škôl, a finančne podporoval mladých učiteľov, čím výrazne prispel k sociálnemu a vzdelanostnému rozvoju svojej komunity.
Tieto príbehy osobností, ich dátumy narodenia a pôsobenia, nám pripomínajú bohatú tapisériu slovenskej histórie a kultúry. Každá jedna z nich, či už v oblasti literatúry, vedy, hudby alebo spoločenského života, zanechala svoj nezmazateľný odkaz, ktorý inšpiruje aj v súčasných náročných časoch.
tags: #daniel #pavel #narodenie