Pre zdravý psychický vývin, formovanie osobnosti a zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých päť rokov života dieťaťa. To, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokoch vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Hoci sa spoločnosť sústreďuje najmä na rolu matky, výskumy čoraz častejšie dokazujú, že prítomnosť a kvalita vzťahu s otcom má rovnako, ak nie zásadnejší, vplyv na celoživotné blaho dieťaťa. Avšak, nie každý otec je pre dieťa prínosom, a zvlášť dominantný a despotický typ otca môže zanechať hlboké a dlhotrvajúce psychologické rany, ktoré ovplyvňujú nielen detstvo, ale aj dospelosť a budúce vzťahy.
Nenahraditeľná úloha otca v ranom vývine dieťaťa
Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby bolo o dieťa v ranom veku postarané kontinuálnym spôsobom, ideálne jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená a prístupná. Rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia niekedy nie sú dostatočne pripravení. Často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi, ktoré sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rola otca rovnako dôležitá.
Približne vo veku troch rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako dieťa vníma vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Pre syna je kľúčové s otcom sa identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Rovnako je pre dcéru veľmi dôležité mať taktiež vzor otca, ktorý jej pomáha formovať vnímanie mužského sveta a jej vlastnú sebahodnotu.
Otcovia zohrávajú dôležitú úlohu pri výchove detí
Výskum vedcov z Brigham Young University, ktorý sledoval niekoľko rokov 325 rodín, ukázal, že otcovia majú jedinečnú úlohu rozvíjať u svojich dospievajúcich detí vytrvalosť. Laura Padilla-Walkerová a Randal Day zistili, že vplyv otcov sa počas rokov premenil u detí na vyšší záujem o školu a menší sklon k delikvencii. Vo výskume sa zamerali na otázky ako: „Dokáže vaše dieťa vyriešiť úlohu? Dokáže dokončiť projekt?“ Pre otcov je dôležité byť rodičom s prirodzenou autoritou, ktorý však nie je despotický. Deti musia cítiť lásku svojho otca a zároveň sa od nich naučiť veľa praktických vecí o živote. Napríklad, možno otcovi dlhšie trvá umyť riad, ale urobí to dôkladne a do poslednej vidličky. Potrápi sa so synom na trénovaní futbalu, aby napokon trafil do brány a nevzdá to. Sú to malé veci, ktoré dieťa vníma a vpúšťa do seba ako vzorce. Asi 52 % otcov vo výskume vychovávalo deti týmto spôsobom. Oveľa častejšie sa u detí týchto otcov rozvinula vytrvalosť, ktorá viedla k lepším výsledkom v škole a menšej delikvencii. Tento výskum skúmal deti vo veku 11 - 14 rokov, ktoré žili v domácnosti s dvomi rodičmi.
Dopady rodinných konfliktov a absencie otca na psychiku dieťaťa
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napríklad kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Spoločne so Zdeňkom Matějčkom a Zdeňkom Dytrychom zrealizoval v rokoch 1965 - 1993 longitudinálny výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa. Na konci svojej cesty profesor Dunovský vyhlásil, že utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva, deti prichádzajú o rodinné väzby. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu. Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600 000 detí a každý rok k nim pribudne 16 500 ďalších.
Mechanizmy pripútania a dôsledky ich narušenia
Prameňom pre pochopenie identity je rodina. Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho, ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu (Matějček, 2006). M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Pripútanie prebieha v štyroch fázach: fáza predpútania (od narodenia do 6 týždňov), fáza formovania pripútania (3. až 4. mesiac), fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac) a fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku), ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti. Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, čo popisuje P. Fonagy.
Dôsledky narušeného pripútania sú rozsiahle a zahŕňajú:
- Utiahnuté a odmietavé správanie: Odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. Ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. Spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti.
- Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa: Tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“.
- Agresívne správanie: Agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí naučiť sa, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti.
Psychická deprivácia a základné ľudské potreby dieťaťa
Psychickú depriváciu definuje Z. Matějček ako stav, kedy nie sú uspokojované niektoré základné psychické potreby dieťaťa po dlhší čas. Medzi kľúčové potreby patria:
- Potreba stimulácie: Ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca.
- Potreba zmysluplného sveta: Práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické a nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napríklad pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo."
- Potreba životnej istoty: Iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet.
- Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja: Znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod a našu životnú históriu.
- Potreba otvorenej budúcnosti: Uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Ako zdôrazňuje Z. Matějček, je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa.
Vôľa znamená slobodný výber a vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Dieťa sa učí, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Okolo štvrtého roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta, ako ho vníma dieťa, je intuitívno-projektívny. „Na základe toho, ako porozumie správaniu významných dospelých, interpretuje pre seba veci, ktoré sa preňho stávajú dôležitými, ako napríklad kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko-konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu.
Despotický otec: typológia a hlboké rany
Existuje niekoľko typov otcov, ktoré sa však nedajú presne ohraničiť, a väčšinou ide o zmiešané typy. Medzi vyhranené typy s výrazným vplyvom na kvalitu vzťahov v rodine patrí aj despotický otec.
1. Otec despotickýDespotický otec je obávaným typom a nikto v rodine ho nemá rád. Strach, ktorý vyplýva z jeho spôsobu správania, nedovoľuje nadviazať s ním priateľské kontakty. Niektoré deti síce predstierajú, že majú otca radi, ale akonáhle dospejú, osamostatnia sa a ich strach z otca zoslabne, zaujmú k nemu prinajmenšom neutrálny postoj. Despotizmus môže mať viacero podôb. Môže sa prejavovať agresivitou a surovosťou, ale môže sa skrývať aj pod prívetivým zovňajškom a snahou „ochraňovať deti pred úkladmi sveta“. Stáva sa, že správanie despotického otca sa snaží zmierňovať matka tým, že potajme akoby zlepšovala atmosféru v rodine. Despotizmus otca má prirodzene vplyv i na ostatných členov rodiny. Môže sa tiež stať, že v rodine sú dvaja despoti: otec a starý otec, čím sa vytvára ešte toxickejšie prostredie.
Príkladom vplyvu despotického otca sú skúsenosti americkej terapeutky Terri Cole. Hoci tvrdí, že jej otec nebol "zlý" a mala mu za veľa vecí vďačiť, nikdy nezažila láskavú konverzáciu ani emocionálne prepojenie. Žila vo vedomí, že je pre otca sklamaním, keďže bola štvrtou dcérou a poslednou šancou na syna. Neskôr si v terapii uvedomila, že „dieťa nemá kapacitu pochopiť zložitý svet, a tak si vytvára vlastné scenáre, aby mu veci dávali zmysel.“ V jej prípade to bol príbeh, že „moje pohlavie môže za to, prečo sa môj otec o mňa nezaujíma.“ S mamou aj so sestrami sa otca báli. Keď pozerali televízor, stačila minúta do konca seriálu, no akonáhle počuli blížiť sa otca ku gauču, v momente televíziu vypli a utekali na dvor. Nikto z nich by sa nebol opovážil poprosiť ho, aby minútu počkal. Jeho vplyv na svoj život odhalila až v rámci terapie, kedy si spätne uvedomila, prečo boli pre ňu vždy bezpečnejšie ženské kolektívy, prečo sa dávala dokopy s nedostupnými mužmi a prečo mala stále potrebu dokazovať, že je dosť dobrá. Usilovala sa byť najlepšou kamarátkou, kolegyňou, niekým, na koho sa druhí môžu spoľahnúť, aby od ľudí dostala pozitívnu spätnú väzbu, ktorú hľadala. Tvrdí, že keby si nespracovala svoje otcovské zranenia, nemala by šťastné manželstvo, lebo by do vzťahu projektovala rany, ktoré spôsobil niekto iný.
2. Otec puntičkárskyTento typ otca má blízko k pedantnému typu osobnosti a býva v rodine tiež neobľúbený, čím neprispieva k dobrému spolužitiu generácií. Svojím správaním sa spravidla kompenzuje nejaký svoj nedostatok, prípadne sa takýmto spôsobom bráni pred svojím životným partnerom, ktorý ho v niečom prevyšuje. Puntičkárstvo má zakryť jeho chyby, má mu pomáhať v prekonávaní obtiažnych životných situácií. Môže to však byť aj vzor výchovy z rodiny, v ktorej otec vyrastal.
3. Otec nezúčastnenýTento typ otca nemá špecifické rysy a znaky, pretože väčšiu časť života trávi z rôznych dôvodov oddelene od rodiny. Celý výchovný proces spočíva na matke, prípadne na starých rodičoch. Je možná i iná forma nezúčastnenosti otca, ktorá vyplýva z jeho nezáujmu o výchovu detí a o kontakt s ďalšími členmi rodiny. Niekedy môže mať nezáujem iba prechodný ráz, spravidla sa viaže len na obdobie, keď sú deti malé a nie sú otcovi rovnocennými partnermi. V puberte a dospelosti môže tento nezáujem prerásť aj do kamarátskeho vzťahu. Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. Napríklad, ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie), či ako ten, čo prehnane pestuje bodybuilding, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G. Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut. On tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Boscacha.
Optimálny model: Otec milujúci, priateľský, kamarát
4. Otec milujúci, priateľský, kamarátTento typ otca je najžiadanejším z hľadiska výchovy detí i z hľadiska dobrého nažívania generácií v rodine. Je nositeľom dobrej nálady i úsmevnej atmosféry, v ktorej sa ľahšie riešia drobné nezhody medzi rodičmi, starými rodičmi a deťmi. Milujúcu matku, ktorá kladie dôraz na citovú stránku, dopĺňa práve svojím racionálnym správaním. Dokáže odpustiť, ale i trestať, je spravodlivý i náročný na seba a na deti. Má ich dôveru a prirodzenú autoritu, dokáže poradiť a dá sa na neho spoľahnúť. Nažívanie so starými rodičmi chápe ako dôležitý úsek života človeka, v ktorom je možné získať múdrosť a skúsenosti starších ľudí a poučiť sa z ich chýb a spôsobu života. Je životným optimistom, je spokojný s tým, čo má a nespokojný s tým, čo nedokázal, ale mohol dokázať.
5. Otec nenáročnýMá blízko k pohodlnému človeku, ktorý nechce mať v živote komplikácie a nerád sa pre niečo angažuje. Deti ho majú do istej miery radi, pretože od nich nevyžaduje bežné povinnosti ako iní otcovia. Postupne si ale uvedomia, že ich vlastne nič nenaučí, s ničím ich nezoznámi. Jeho pasivita nemusí vždy vychádzať z lenivosti či nedbanlivosti. Často dospieva k svojmu rodičovskému postoju na základe rezignácie, ktorá vznikla po neúspešných pokusoch rozumne sa dohovoriť so svojím životným partnerom.
Vplyv mentálneho zdravia otca a úloha otcov v súčasnosti
Otec je dôležitý prvok v rodine, pretože ju ekonomicky zabezpečuje. Pravda, no jeho úloha je oveľa širšia a dôležitejšia, čo nám dokázali už mnohé výskumy. To, ako sa správa otec v rodine, aký je jeho vzťah so ženou a matkou detí, má veľký vplyv na deti. No jeho mentálne zdravie vie deti ovplyvniť oveľa viac, než by sme si mysleli.
Výskumníci z univerzity v Michigane odhalili, že mentálne zdravie otcov má silnejší dopad na deti než matkino. Skúmali 730 rodín po celej Amerike a zistili, že otcovo zlé mentálne zdravie negatívne ovplyvnilo vývoj reči a kognitívnych funkcií u detí vo veku 2-3 rokov bez ohľadu na matkin vplyv. Rovnako negatívny bol vplyv na ich neskoršie sociálne schopnosti, teda sebakontrolu a kooperáciu s ostatnými deťmi či dospelými. Výskum bol publikovaný v časopisoch Early Childhood Research Quarterly a Infant and Child Development.
„Výskum ukazuje, že otcovia majú naozaj priamy vplyv na deti, krátkodobý aj dlhodobý,“ hovorí výskumníčka a profesorka na spomenutej univerzite Claire Vallotton. Hovoríme o vplyve od vývoja reči (ak sa otec viac zhováral s deťmi, mali širší slovník) a poznávania u detí (ako sa učia - deti vzdelaných otcov uspeli lepšie v testovaní) až po ich sociálne schopnosti v školskom veku (ak sa otec deťom viac venoval, nadväzovali výborné priateľstvá, lepšie kontrolovali svoje emócie). Samozrejme sem zapadá aj zlé matkino mentálne zdravie, no otcovo má vplyv oveľa zásadnejší, napríklad aj na jazykové vyjadrovacie schopnosti u chlapcov (viac než u dievčat) a to bez ohľadu na to, či otec s deťmi býval - dôležitejší bol vzťah, aký s nimi mal.
Otcovia ovplyvňujú vývoj detí aj nepriamo. Ukázalo sa, že ak majú dobrú prácu, pozitívne prostredie prenášajú aj domov. Rola otcov sa v rodinnom živote v poslednom období radikálne mení a veda sa čoraz viac sústreďuje na skúmanie ich prínosu pre potomkov. Ukazuje sa, že v niektorých prípadoch aktívna účasť otca na živote detí zohráva kľúčovú úlohu, dokonca dôležitejšiu ako je tá matkina. Ak majú otcovia záujem o deti, môžu ich výrazne pozitívne ovplyvniť v budúcom živote, bez ohľadu na to, či sú s ich matkou zosobášení, či s ňou žijú, či žijú bez nej, či sú nevlastní otcovia, pracujú alebo sú s deťmi doma.
Otcovská autorita bola daná už oddávna. Jeho slová sa nespochybňovali, rozhodnutia nemenili a jeho vplyv bol dominantný v každej sfére rodinného života. Len ojedinele sme ho mohli vidieť ako milujúceho starostlivého rodiča, ktorý sa venoval deťom. Táto rola zväčša patrila matke. V 20. storočí postupne dochádzalo k zmenám, výrazne sa zlepšovali sociálne, ekonomické, technické vymoženosti a s nimi sa nanovo stanovovala aj štruktúra a funkcia rodiny. Otec strácal svoje dominantné postavenie a jeho vplyv na deti sa dostával do úzadia záujmu spoločnosti. Jeho dôležitosť sa začala merať tým, ako zabezpečil rodinu po finančnej stránke, inak bol jeho prínos minimalizovaný. Vedci sa začali vo veľkom sústreďovať na postavenie matky a jej vplyv na deti. Otcovia sa z ich hľadáčika záujmu akosi vytratili. Dnes sa situácia postupne zlepšuje, no úplné prijatie otcov ako rovnocenných rodičov stále ešte nezažívame. Väčšina kníh, časopisov, televíznych programov o detskom svete, sa šije na mieru matkám. Aj spoločenská klíma sa posúva v ústrety otcom, no tiež len pomaly.
Agresivita v hre: Ako deti vnímajú úzkosť a hnev rodičov
Ako vlastne vnímajú deti úzkosť a hnev u rodičov? Keď sa v pozadí hádajú pre rozličné problémy? V roku 1987 sa vykonal výskum (E.M. Cummings), v ktorom sa deti (4- a 5-ročné) počas negatívneho správania rodičov (hnev, hádka, úzkosť, stres) v pozadí hrali. Vedci pozorovali ich správanie a pýtali sa na reakcie. Štyridsaťšesť percent detí prejavilo negatívne emócie a vypovedali, že sa cítili zle, smutno a chceli zasiahnuť do hádky rodičov. Pätnásť percent detí nereagovalo, no neskôr vypovedalo, že cítili hnev a iné negatívne emócie. Tridsaťpäť percent detí vypovedalo, že cítili pozitívne aj negatívne emócie, no počas hry sa prejavili agresívne - verbálne aj fyzicky útočili na kamaráta, s ktorým sa hrali, a boli vysoko emocionálne rozrušené.
„Deti oveľa častejšie preberajú nálady rodičov, než by ste si mysleli,“ hovorí zakladateľka edukačného programu pre rodičov v Hong Kongu Odette Umali pre South China Morning Post. Práve tu sa vedci zaoberajú úzkostným správaním detí pod vplyvom správania rodičov. Podľa psychológov deti internalizujú správanie rodičov ako svojich vzorov bez toho, aby si to uvedomovali. Batoľatá reagujú úzkosťou, stresom a hnevom, školopovinné deti sa emocionálne uzavrú alebo prestanú v konfrontácii s negatívnymi emóciami reagovať. Deti okolo troch rokov sa učia emocionálne samoregulovať - ak teda ich rodičia preukážu emocionálnu nestabilitu, reagujú podobne - nekontrolovateľne plačú, zažívate s nimi výbuchy hnevu, prežívajú úzkosť, môžu si vyvinúť fóbie, problémy so spánkom a jedlom, nezdravo sa naviažu na jedného z rodičov. Ak sa rodičom často menia nálady a sú emocionálne nepredvídateľní, deti sú psychologicky traumatizované a stanú sa emocionálne rovnako nestabilné. Hrozí, že budú neskôr trpieť depresiami, úzkosťou a osobnostnými problémami. Negatívnu energiu rodičov totiž deti prežívajú bez toho, aby chceli.
Otec a matka: Jin a jang vo výchove
Muži a ženy sú rozdielni, preto aj ich rodičovský prístup sa v mnohom odlišuje. Otcovia milujú svoje deti „nebezpečnejším“ spôsobom ako matky. Ich hry sú tvrdšie, podporujú deti, aby zariskovali, ponúkajú im širšie možnosti sociálnych zážitkov. Vďaka nim deti spoznávajú rôzne spôsoby riešenia situácií. Trvajú na pravidlách, spravodlivosti, férovosti, povinnostiach a disciplíne. Učia deti objektivite, rozlišovaniu medzi správnym a nesprávnym, zodpovednosti a dôsledkom. Ukazujú, ako to funguje v mužskom svete. Otec podporuje súťaživosť, rozvíja nezávislosť. Mama vyzdvihuje rovnosť, vytvára pocit bezpečia. Vďaka komunikácii s otcom sa deťom rozvíja slovná zásoba, rozširujú intelektuálne kapacity. Mama ich učí porozumeniu, starostlivosti, pomoci a ukazuje dôležitosť fungovania vzťahov. Otec vidí dieťa vo vzťahu k okolitému svetu, mama vidí svet vo vzťahu k dieťaťu. Ani jeden z prístupov nie je dôležitejší, či vhodnejší.
Vďaka aktívnej prítomnosti otcov v živote detí vedci zistili, že:
- Deti dosahujú v škole lepšie výsledky a nemajú zásadné problémy v správaní.
- Predškoláci majú širšiu slovnú zásobu a efektívnejšie sa vyjadrujú.
- Dievčatá sú šikovnejšie v matematike.
- Chlapci majú lepšie známky a výsledky v písomkách.
- Už malé deti sú zvedavejšie a aktívnejšie riešia problémy.
- Zvyšuje sa mentálna zručnosť, empatia, sebakontrola u detí. Zároveň sa odbúravajú stereotypy o rozdelení mužských a ženských rolí.
Ronald Rohner, riaditeľ centra pre výskum medziľudských vzťahov na Univerzite v Connecticute, navyše tvrdí, že vplyv otcov na vývoj detí je v niektorých prípadoch väčší ako vplyv matiek. Napríklad v najnovšej štúdii sa bližšie pozreli na prínos otca v interakcii s dieťaťom vo veľmi nízkom veku, konkrétne 3 a 24 mesiacov. Zistili, že čím viac kvalitne stráveného času si bábätká užívali s otcom, tým pozitívnejšie napredovali v kognitívnom vývoji. Vplyv matky a jej citlivého prístupu tu nehral rolu. Pravdou je, že ak dieťa cíti, že nie je milované svojimi rodičmi, častejšie z neho môže vyrásť nevraživý, agresívny, emocionálne nestabilný jedinec. Rodičovské odmietanie tiež vedie k nízkemu sebavedomiu, pocitom menejcennosti a negatívnemu náhľadu na život. Vedci tiež zistili, že ak otec odmieta potomka, v správaní dieťaťa častejšie vidíme trestné činy, depresie, užívanie drog a návykových látok, psychické problémy. Rovnako tak, otcovská láska je niekedy zásadnejšia než tá maminina.
Identifikácia a prenos vzorov: Kľúč pre synov a dcéry
„Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viac hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). „A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí.“
Moderný otec sa často snaží byť aktívnym a angažovaným rodičom. Prijíma rolu nielen živiteľa, ale aj starostlivého a podporujúceho člena rodiny. Silné stránky moderného otca zahŕňajú empatiu, schopnosť vyjadrovať lásku a podporu a aktívne zapojenie sa do každodenných činností rodinného života. Nie je to iba úlohou mamy. Rodičia by mali byť tímovými hráčmi v oblasti nastavovania hraníc a definovania pravidiel spolužitia. Deti totiž potrebujú jasné a konzistentné hranice, aby sa cítili bezpečne a aby sa naučili, čo je správne a čo nie. Konzistentné pravidlá a jasné očakávania pomáhajú deťom rozvíjať sebakontrolu a disciplínu. Efektívne rodičovstvo zahŕňa používanie pozitívnej disciplíny, kde sa dieťa učí dôsledkom svojich činov v rámci bezpečného a podporného prostredia.
Otcovia majú významnú úlohu vo vzťahu s deťmi a ich hra s deťmi hrá kľúčovú úlohu pri budovaní väzby medzi nimi. Otcovia sa so svojimi deťmi hrajú inak ako mamy, čo je veľká výhoda, nakoľko dieťa získava rôzne skúsenosti a rozvíja rôzne zručnosti. Tieto spoločné aktivity nielenže pomáhajú deťom rozvíjať fyzické zručnosti a koordináciu, ale tiež posilňujú väzbu medzi otcom a deťmi prostredníctvom zdieľania radosti a smiechu. Otcovia by mali mať na svoje deti veku primerané a realistické požiadavky a nároky. Majú podporovať a povzbudzovať svojich synov a dcéry, aby si definovali ciele, ktoré chcú dosiahnuť, povzbudzujú ich v dosahovaní týchto cieľov, vedú ich, aby prekonávali svoje strachy, aby sa zlepšovali, aby si posúvali svoje hranice, aby sa neustále zlepšovali. Práve otcovia by mali byť vo výchove tými, ktorí sú menej spokojní, ako hovorí aj uznávaný pedagóg, Marek Herman vo svojich prednáškach. Štúdie ukazujú, že deti, ktorým sa kladú realistické požiadavky, sú motivovanejšie a sebavedomejšie. Aktívni a angažovaní otcovia majú významný vplyv na kognitívny, emocionálny aj sociálny vývin svojich potomkov. Ich prítomnosť a zapojenie sa do každodenných aktivít, ako sú hra, učenie a starostlivosť, podporujú zdravý emocionálny a kognitívny vývoj detí. Angažovaní otcovia prispievajú k pocitu bezpečia a stability, čo je kľúčové pre vývoj sebaúcty a sebavedomia dieťaťa.
Pre dcéry: Hojenie otcovských rán a budovanie sebahodnoty
Podľa oficiálnych údajov Európskej únie tvoria rodiny, kde sa o deti stará len jeden rodič, asi 14 percent spomedzi všetkých domácností s deťmi, čo v prepočte predstavuje asi 7,8 milióna domácností. Slovensko patrí v tomto parametri ku krajinám s nižším podielom, jednorodičovské domácnosti u nás tvoria asi deväť percent. Odborníci však upozorňujú, že problémy, ktoré deťom spôsobuje chýbajúci otec, sa zďaleka netýkajú len tých, kde nie je fyzicky prítomný. Ani mnohé deti, ktoré vyrastajú v úplných rodinách, nedostávajú od otca láskyplnú pozornosť a zdravé vedenie. Klinická psychologička Susan E. Schwartz, ktorá vo svojej knihe „Vplyv chýbajúceho otca na dcéry (The Absent Father Effect on Daughters: Father Desire, Father Wounds)“ priniesla nové zistenia v rámci tejto témy, hovorí, že ide o dlhodobo podceňovanú oblasť aj v odborných kruhoch. Keďže v spoločnosti sa tradične hlavná úloha pri výchove pripisovala matke a rola otca bola vnímaná hlavne vo finančnom zabezpečení rodiny, aj jeho vplyv na vývin detí sa podceňoval. „Vždy to bola matka, kto bol ,na vine‘, a od otca sa nečakalo, že má byť emocionálny alebo mať nejaký blízky vzťah. Väzba otca s dcérou hrá pritom kľúčovú rolu v emocionálnom vývoji a sebahodnote dievčaťa,“ povedala v jednom z podcastov psychologička.
Kniha Susan Schwartz vychádza z jungovskej analytickej psychológie a opisuje mnoho príbehov žien s neprítomným otcom, ktoré spájajú podobné symptómy ako pocity neistoty a akejsi vnútornej roztrieštenosti. Keďže vzťah s otcom u dievčat hrá podľa Susan Schwartz kľúčovú rolu v emocionálnom vývoji, dôsledkom jeho absencie sú pocity osamelosti, nedostatočnosti, nízka sebahodnota a veľký vplyv na voľbu partnera. „Dievčatá, ktorých otec nesplnil svoju úlohu, majú problém s nadväzovaním zdravých vzťahov - bojujú s dôverou, intimitou a so zraniteľnosťou. Podvedome môžu hľadať vzťahy, ktoré zrkadlia skúsenosti s chýbajúcim otcom,“ hovorí autorka knihy. Okrem láskyplného vzťahu s otcom potrebujú dievčatá pre svoj zdravý vývin vidieť aj dobre fungujúci vzťah svojich rodičov. Ako prvý krok k riešeniu zranení zo vzťahu s otcom si ženy podľa Schwartz potrebujú priznať, že nedostali to, čo mali v detstve dostať, a svoju stratu si „odsmútiť“. „Stretávala som veľa žien, ktoré zažili otca len ako malé deti. Tieto ženy tvrdili, že otec ich zbožňoval, a idealizovali si ho. V niektorých rodinách síce bol, ale emocionálne neprítomný a nikdy im nepovedal, že ich má rád. Nemôžeme v živote nadobudnúť istotu, keď si veci idealizujeme,“ povedala v jednom z rozhovorov Schwartz. Nenaplnené potreby totiž podľa nej vytvárajú v živote prázdno, ktoré je potrebné niečím zaplniť. „Málo sa o tom hovorí, no otec ovplyvňuje vzťah dievčaťa k vlastnému telu, pomáha vytvárať jeho sebaobraz. Prečo má dnes toľko dievčat problém so sebapoškodzovaním? Čo vlastne robia? Potrebujú niečo cítiť! Absencia totiž vytvára otupenosť vnútri,“ zdôraznila autorka.
Ján Balážia zo združenia Pre rodiny, ktoré robí programy aj špeciálne pre otcov a dcéry, v rozhovore pre Postoj povedal, že jednou z úloh otca je zreálniť dcére mužský svet. „Jedna z aktivít na konci nášho programu je, že dievčatá hovoria, ako by mal vyzerať ich nastávajúci, a všetky zatiaľ opísali svojho otca. Dievčatá netušia, že hovoria o svojom otcovi, no keď sa vtedy pozeráte na otcov, vidíte tú hrôzu v ich očiach, lebo si uvedomia, akú majú moc v živote svojich dcér. Sú prvými mužmi v ich živote,“ povedal v rozhovore Balážia. Dôležité podľa neho je, aby otec pri dcére stál, ubezpečoval ju, že je milovaná, a ochránil ju, ak treba. „Má byť pre ňu istotou v každej činnosti,“ doplnil. Nemá to byť podľa neho o tom, aby sa otec s dcérou hral s bábikami, ale má s ním zažívať dobrodružstvo.
Muži z podcastu pre otcov All Pro Dad, ktorý zastrešuje organizácia Family First a rieši rodinné výzvy z pohľadu mužov, dali dokopy niekoľko vecí, ktoré dcéra potrebuje pravidelne počuť od svojho otca, aby si budovala zdravý pocit vlastnej hodnoty a bezpečia. Na prvé miesto dali vetu „Si nádherná zvonka aj zvnútra!“ Každé dievča túži vedieť, že je nádherné a potrebuje to počuť od otca, čo napĺňa reálnu potrebu potvrdenia tejto pravdy v očiach otca. Ďalšími vetami, ktoré dcéry potrebujú počuť, sú „Veľmi ťa ľúbim!“ a „Verím ti!“, keďže dievčatá dosiahnu všetko, čo si zaumienia, pokiaľ v tom majú podporu. Do prvej päťky zaradili tiež vyjadrenie „Som šťastný, že som tvoj ocko!“ a taktiež výzvu, ktorá má vytvárať priestor na vzájomné rozhovory: „Nad čím rozmýšľaš? Poďme sa porozprávať!“ Dievčatá strašne rady rozprávajú a otcovia sa musia naučiť počúvať a ešte lepšie - naučiť sa iniciovať konverzáciu s dcérou. Je dôležité nájsť si čas, prísť za dcérou do izby, aby sa popýtali, čím žije, alebo ju vziať von, aby sa mohli pozhovárať len oni dvaja.
Význam spolužitia generácií a rola starých rodičov
Pre spolužitie generácií má veľký význam fakt, že sa v rodine vyskytujú dvaja otcovia - starý otec a otec neplnoletých detí. Dôležitým okamihom býva aj moment „prerodu“ otca na starého otca. Nie všetci otcovia sú schopní zastávať rolu starého otca a mnohokrát sa stáva, že sa nechcú vzdať svojho skoršieho postavenia otca a tým zhoršujú rodinné vzťahy. Naopak, niekedy sme svedkami premeny „zlého otca“ na dobrého starého otca. Mnohí starí rodičia sa chcú aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach. Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Puto a jeho roztrhnutie, s ním jeho ťažké, cez ďalšie generácie trvajúce následky sub/deprivácie dieťaťa, by mali byť predmetom neutíchajúcej diskusie slovenských odborníkov, ktorí majú moc rozhodovania o dieťati v bolestných mesiacoch rozvodového procesu. Je to výzva pre spoločnosť, aby sa zamyslela nad významom oboch rodičov v živote dieťaťa a nad tým, ako zabezpečiť harmonické prostredie pre jeho zdravý vývin, aj napriek náročným životným situáciám.
tags: #despoticky #otec #vplyv #na #dieta