V dnešnom globalizovanom svete je bežné, že rodiny žijú v rôznych krajinách. Táto realita so sebou prináša aj značné právne výzvy, najmä v citlivej oblasti starostlivosti o deti. Rodičia, ktorí sa ocitli v situácii, keď jeden z nich alebo obaja žijú v rôznych štátoch, sa často stretávajú so zložitými otázkami týkajúcimi sa právomoci súdov a uplatniteľného práva pri úprave rodičovských práv a povinností voči ich deťom. Tento článok sa snaží poskytnúť ucelený prehľad o relevantných právnych predpisoch a princípoch, ktoré sa uplatňujú v takýchto cezhraničných situáciách, pričom osobitný dôraz kladie na kontext Európskej únie a najlepší záujem dieťaťa ako dominantný princíp.
Život v zahraničí prináša mnoho výziev, ktoré sa prehlbujú, ak ide o starostlivosť o deti. Často sa stáva, že rodičia žijúci v rôznych krajinách hľadajú odpovede na otázky, ktorý súd má právomoc rozhodovať o osude ich dieťaťa a ktoré právo sa má v danom prípade použiť. Pochopenie týchto mechanizmov je kľúčové pre zabezpečenie právnej istoty a predovšetkým pre ochranu záujmov maloletých detí.
Určenie právomoci súdov v cezhraničných prípadoch
Základná otázka, ktorú je potrebné riešiť pri akomkoľvek cezhraničnom rodinnoprávnom spore týkajúcom sa detí, je, ktorý súd má právomoc rozhodovať o starostlivosti o dieťa. V rámci Európskej únie sa táto otázka riadi Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, bežne označovaným ako Nariadenie Brusel IIa. Toto nariadenie predstavuje základný pilier pre riešenie medzinárodných rodinnoprávnych sporov v členských štátoch EÚ, s výnimkou Dánska.
Nariadenie Brusel IIa (čl. 8) stanovuje jasné pravidlo, že právomoc rozhodovať vo veciach rodičovských práv a povinností má súd členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Tento princíp má zabezpečiť, aby o veciach týkajúcich sa dieťaťa rozhodoval súd, ktorý je geograficky najbližšie k dieťaťu a má tak najlepší prehľad o jeho životnej situácii, sociálnom prostredí a potrebách.
Pojem obvyklý pobyt nemožno zamieňať s trvalým pobytom maloletého. Trvalý pobyt je často formálny administratívny údaj, zatiaľ čo obvyklý pobyt odráža faktickú realitu života dieťaťa. Pod pojmom obvyklý pobyt sa podľa rozsiahlej judikatúry medzinárodných inštitúcií, a to najmä Európskeho súdneho dvora, chápe miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Toto začlenenie sa posudzuje na základe viacerých objektívnych faktorov, ako sú dĺžka, zákonnosť, dôvody a podmienky pobytu dieťaťa na danom mieste, jeho štátne občianstvo, školská dochádzka, jazyk, ale aj rodinné a sociálne väzby, ktoré si dieťa vytvorilo. Dôležitý je tiež zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v konkrétnej krajine. Nie je teda dôležité len to, kde dieťa fyzicky žije, ale aj to, kde má centrum svojich životných záujmov a kde sa integrovalo do každodenného života.
To znamená, že ak dieťa žije v zahraničí, súd tohto štátu má právomoc rozhodovať o starostlivosti o dieťa, bez ohľadu na štátne občianstvo rodičov. Právomoc na konanie v tejto veci majú súdy toho štátu, kde má Vaše dieťa obvyklý pobyt. Toto upravuje čl. 8 nariadenia Európskeho spoločenstva Brusel IIa.
Výnimky z pravidla o obvyklom pobyte
Existujú však určité výnimky z pravidla o obvyklom pobyte, ktoré umožňujú určitú flexibilitu v špecifických prípadoch. Napríklad, ak sa rodičia dohodnú, že právomoc má súd iného štátu, súd to môže akceptovať, avšak len vtedy, ak je to v záujme dieťaťa. Táto podmienka „v záujme dieťaťa“ je kľúčová a predstavuje najvyšší princíp vo všetkých rozhodovaniach týkajúcich sa maloletých. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému a to aj z dôvodu, že by to nebolo v záujme maloletého, keďže maloletý sa zdržiava v inej krajine. V takýchto prípadoch by slovenský súd mohol svoju právomoc odmietnuť, ak by usúdil, že efektívnejšie a v lepšom záujme dieťaťa je rozhodovanie súdu v krajine jeho obvyklého pobytu.
Rovnako tak je pri určovaní právomoci v konaní vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúci obvyklý pobyt maloletého aj v zmysle Nariadenia Európskej únie Brusel IIa, ktoré má aplikačnú prednosť pred slovenským zákonom o medzinárodnom práve súkromnom. To znamená, že ak je spor v rámci členských štátov EÚ, uplatní sa Nariadenie Brusel IIa, a nie vnútroštátne slovenské kolízne normy, pokiaľ ide o určenie právomoci. Tento princíp prednosti zabezpečuje jednotný postup v rámci únie a znižuje riziko tzv. "behajúcej právomoci", kde by sa rodičia snažili nájsť pre seba priaznivejší súd.
Uplatniteľné právo v medzinárodnom rodinnom spore
Ďalšou dôležitou otázkou, ktorá sa líši od určenia právomoci súdu, je, ktoré právo sa uplatní pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Je dôležité rozlišovať medzi právomocou súdu (ktorý súd má rozhodovať) a rozhodným právom (aké právo sa má aplikovať). Rozhodné právo sa určí podľa toho, či je medzi krajinou, v ktorej žijete, a Slovenskou republikou uzavretá medzinárodná zmluva vzťahujúca sa na tento právny vzťah. Existuje množstvo bilaterálnych a multilaterálnych dohovorov, ktoré upravujú túto problematiku, napríklad Haagske dohovory z oblasti rodinného práva.
Ak medzi danými štátmi neexistuje špecifická medzinárodná zmluva, súd danej krajiny by mal skúmať, na ktorý právny poriadok ho odkáže jeho vlastný zákon upravujúci vzťahy s medzinárodným prvkom, tzv. kolízna norma. Kolízne normy sú vnútroštátne právne predpisy, ktoré určujú, právny poriadok ktorého štátu sa má použiť v prípade právneho vzťahu s medzinárodným prvkom. V zásade, rozhodovať bude súd krajiny obvyklého pobytu dieťaťa a často sa uplatní aj právo tejto krajiny, hoci to nie je vždy automatické.
Ak medzi štátom, kde má dieťa obvyklý pobyt, a Slovenskou republikou existuje medzinárodná zmluva, táto zmluva určí, ktoré právo sa uplatní. Tieto zmluvy sa snažia harmonizovať postupy a zabezpečiť predvídateľnosť právnych výsledkov. Napríklad, ak nemáte upravený styk s dieťaťom a vzhľadom na miesto bydliska Vašej dcéry, ktorá žije v Poľsku, môžete podať návrh na poľský súd, aby upravil styk s maloletou. V Poľsku by sa takýto návrh podával na rodinný súd v mieste bydliska dieťaťa, a ten by následne aplikoval poľské rodinné právo, prípadne medzinárodné zmluvy, ktorými je Poľsko viazané.
Problematika výživného na dieťa v medzinárodnom kontexte
Vymáhanie výživného na dieťa predstavuje v cezhraničných situáciách osobitné výzvy. Ak otec dieťaťa žije na Slovensku a matka s dieťaťom v zahraničí, môže byť komplikované zabezpečiť efektívne vymáhanie výživného. V takom prípade je potrebné podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na súde v štáte, kde má dieťa obvyklý pobyt. Napríklad, ak dieťa žije v Írsku, návrh by bolo potrebné podať na súde v Írsku.
Právomoc na konanie v tejto veci majú súdy toho štátu, kde má Vaše dieťa obvyklý pobyt. Toto upravuje čl. 8 nariadenia Európskeho spoločenstva Brusel IIa č. 2201/2003. Hoci Brusel IIa primárne rieši otázky rodičovských práv a povinností vrátane starostlivosti a styku, existujú aj iné nariadenia a dohovory, ktoré sa špecificky zaoberajú výživným, ako napríklad Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Tieto právne nástroje majú za cieľ zjednodušiť a zefektívniť medzinárodné vymáhanie výživného.
Čo sa týka určenia výšky výživného, vždy to závisí na jednej strane od odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa a na druhej strane od schopností, možností a majetkových pomerov rodiča. Odôvodnené potreby dieťaťa zahŕňajú nielen základné potreby ako strava, oblečenie a bývanie, ale aj náklady na vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, športové aktivity a celkový kultúrny a sociálny rozvoj. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča sa posudzujú na základe jeho príjmu, majetku, životných nákladov, ale aj jeho pracovnej pozície a potenciálnych zárobkových možností. Uvedené sa vždy dáva do pomeru a podľa toho sa výška výživného vypočíta, pričom súd dbá na to, aby dieťaťu boli zabezpečené rovnaké alebo aspoň porovnateľné životné podmienky, aké majú rodičia.
Zverenie dieťaťa do starostlivosti rodiča žijúceho v inej krajine
V prípadoch, keď matka dieťaťa žije v zahraničí a nejaví záujem o dieťa, alebo naopak, otec má záujem prevziať plnú starostlivosť, môže otec podať návrh na zverenie dieťaťa do svojej starostlivosti. Ak má dieťa obvyklý pobyt na Slovensku, návrh sa podá na slovenskom súde. Súd v takýchto prípadoch okrem toho, že rozhodne o zverení dieťaťa, rozhodne aj o povinnosti platiť výživné, ak je to relevantné.
Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov súd dôkladne skúma všetky okolnosti prípadu, pričom vždy kladie na prvé miesto najlepší záujem dieťaťa. Dôležité je posúdenie schopnosti a ochoty každého z rodičov zabezpečiť potreby dieťaťa, jeho emocionálnu väzbu k dieťaťu, stabilitu prostredia, v ktorom by dieťa žilo, a jeho celkový sociálny, psychický a fyzický vývoj. Určite sa odporúča na súde uviesť aj tú skutočnosť, ak matka poberá prídavky na dieťa v inej krajine (napríklad v Anglicku), pretože to môže mať vplyv na posúdenie jej finančnej situácie a schopnosti prispievať na výživu dieťaťa, alebo naopak, môže to súdu poskytnúť doplňujúce informácie o aktuálnom mieste pobytu a životných podmienkach dieťaťa v zahraničí.
Všetky rozhodnutia súdu, či už ide o zverenie do starostlivosti, úpravu styku alebo výživné, musia byť vykonateľné aj v zahraničí. V rámci EÚ sa to uľahčuje vďaka Nariadeniu Brusel IIa, ktoré zabezpečuje vzájomné uznávanie a výkon rozhodnutí medzi členskými štátmi, čím sa minimalizujú prekážky pre rodičov v cezhraničných situáciách.
Najlepší záujem dieťaťa ako ústredný princíp medzinárodného práva
Je dôležité si uvedomiť, že pri všetkých rozhodovaniach týkajúcich sa starostlivosti o dieťa je prvoradý záujem dieťaťa. Tento princíp nie je len teoretickým konceptom, ale je hlboko zakotvený v medzinárodnom práve a predstavuje základný kameň modernej ochrany detí. Historicky sa tento princíp vyvíjal postupne, s významnými míľnikmi, ako je Deklarácia práv dieťaťa.
Deklarácia práv dieťaťa, ako dokument na ochranu dieťaťa, ktorú prijala Organizácia Spojených národov v roku 1959, obsahuje desať základných morálnych princípov. Tieto princípy potvrdzujú, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“ Tieto zásady sú nadčasové a reflektujú univerzálne hodnoty ochrany a rozvoja detí. Patria sem nasledovné body:
- Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej výnimky, bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, reči, náboženstva, politického alebo iného spoločenského postavenia, či už dieťaťa samého alebo jeho rodiny. K dieťaťu sa treba správať ako k seberovnému. Tento princíp nediskriminácie je základom pre spravodlivé zaobchádzanie so všetkými deťmi.
- Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami zabezpečiť, aby sa v slobodných a dôstojných podmienkach zdravým a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne, duchovne a sociálne. Štát a spoločnosť majú aktívne vytvárať podmienky pre plnohodnotný vývoj dieťaťa.
- Dieťaťu sa majú dostať všetky výhody sociálneho zabezpečenia. Má mať právo dospievať a vyvíjať sa v zdraví, preto treba jemu i jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primeranej starostlivosti pred narodením aj po ňom. To zahŕňa prístup k zdravotnej starostlivosti, výžive a vhodným životným podmienkam.
- Ak je akýmkoľvek spôsobom postihnuté - telesne, duševne alebo sociálne - treba mu poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav. Deti so špeciálnymi potrebami si zaslúžia cielenú podporu.
- Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty. S výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúčiť od matky. Má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým, ktorým sa nedostáva primeraných prostriedkov na výživu. Rodinné prostredie je považované za ideálne pre vývoj dieťaťa.
- Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecno-kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké možnosti rozvíjať svoje schopnosti, svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoločenskú myseľ, aby sa mohlo stať užitočným členom spoločnosti. Dieťa má mať zároveň všetky možnosti a podmienky pre hru a zotavenie. Vzdelanie a hra sú kľúčové pre rozvoj dieťaťa.
- Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania. Tento princíp chráni dieťa pred násilím, zneužívaním a vykorisťovaním.
- Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môže podnecovať rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie. Každé dieťa, nech by žilo kdekoľvek, má právo vyrastať v podmienkach dôstojných človeka.
V roku 1979, v medzinárodnom roku dieťaťa, sa začali práce na Dohovore o právach dieťaťa, ktorý bol prijatý v roku 1989. Tento dohovor predstavuje historickú dohodu štátov, a preto má širokú podporu a je najrozsiahlejšou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach na svete. Je to právne záväzný dokument, ktorý stanovuje komplexný súbor práv dieťaťa.
Dohovor o právach dieťaťa je postavený na štyroch základných princípoch, ktoré sú vzájomne prepojené a tvoria rámec pre interpretáciu a uplatňovanie všetkých práv:
- Najlepší záujem dieťaťa: Tento princíp je ústredný a vyžaduje, aby pri každej činnosti alebo rozhodnutí, ktoré sa týka dieťaťa, bol jeho najlepší záujem prvoradým hľadiskom. Najlepší záujem dieťaťa nemá legálnu definíciu, treba ho vnímať ako pojem komplexný a jeho obsah by mal byť adaptabilný vzhľadom na všetky osobitosti konkrétneho dieťaťa. To znamená, že sa musí posudzovať individuálne pre každé dieťa a každú situáciu.
- Participačné právo dieťaťa: Tento princíp zdôrazňuje, že dieťa má právo vyjadriť svoj názor a byť vypočuté vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, v súlade s jeho vekom a úrovňou zrelosti. Medzi základné emancipačné práva dieťaťa patrí právo dieťaťa byť informované o všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, právo dieťaťa vyjadriť svoj názor a právo dieťaťa byť vypočuté.
- Právo na nediskrimináciu: Všetky deti majú rovnaké práva bez ohľadu na ich rasu, farbu pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné názory, národnostný, etnický alebo sociálny pôvod, majetkové pomery, zdravotný stav, postavenie pri narodení alebo iné postavenie dieťaťa alebo jeho rodičov či zákonných zástupcov.
- Právo na ochranu dieťaťa: Tento princíp zabezpečuje, aby štáty chránili deti pred všetkými formami zneužívania, zanedbávania, násilia a vykorisťovania a prijímali všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie ich prežitia a rozvoja.
V zmysle procesných ustanovení, napríklad v Civilnom mimosporovom poriadku na Slovensku, je dieťa považované za tzv. slabší subjekt, ktorému štát poskytuje zvýšenú právu ochranu v mnohých zákonných ustanoveniach. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa má svoje nezastupiteľné miesto v priebehu celého súdneho konania, a to bez ohľadu na charakter predmetu konania, teda aj počas konania o návrat (v prípade medzinárodného únosu detí). Rešpektujúc participačné práva dieťaťa a záväzky vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa, ustanovenie § 38 CMP účinné od 1. júla 2016 zakotvilo priorizovaný spôsob priameho zisťovania názoru dieťaťa v konaniach uvedených v osobitnej časti CMP.
Napriek tomu sa nemožno súhlasiť s názormi, podľa ktorých v konaní o návrat nie je potrebné či dokonca vhodné aplikovať princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, argumentujúc preambulou Haagskeho dohovoru, ktorý len na tomto jedinom mieste spomína záujem dieťaťa. Prijatím Dohovoru o právach dieťaťa sa povinnosť štátov rešpektovať a ochraňovať záujem dieťaťa bezpochyby rozšírila aj na návratové konania. Je potrebné zdôrazniť, že konanie o návrat nie je bežným opatrovníckym konaním podľa § 111 a nasl. CMP, a preto by aj zisťovanie najlepšieho záujmu dieťaťa malo reflektovať špecifiká a osobité potreby návratového konania pri súčasnom rešpektovaní konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Podľa nej má princíp najlepšieho záujmu dieťaťa dvojaký účel - garantovať, že dieťaťa vyrastá v bezpečnom prostredí a zároveň, že sú zachované rodinné väzby, ak nie sú pre dieťa škodlivé. Napriek uvedenému súdy názor dieťaťa v praxi vôbec nezisťujú a zjavne tak porušujú základné právo dieťaťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho bezprostredne týkajú. Tento nedostatok v praxi predstavuje vážnu výzvu pre efektívnu ochranu práv detí.
Každý deň sa rodia deti, ktoré pravdepodobne nespoznajú všetko to, čo je pre naše deti samozrejmosťou. Ešte aj dnes sú deti vykorisťované, nemôžu vyrastať vo svojich vlastných rodinách, pretože v ich vlasti zúri vojna. Deti nemajú dostatok jedla, nemajú možnosť rozvíjať sa. Týchto desať zásad obsahuje množstvo známych pojmov, ako je sebaúcta, tolerancia voči iným národom, rasám a kultúram, či ochrana pred zneužívaním detí, a sú trvalou pripomienkou potrieb detí.
Medzinárodný únos dieťaťa: Definícia, prevencia a riešenie
Medzinárodný únos detí je jedným z najcitlivejších a právne najkomplexnejších problémov v medzinárodnom rodinnom práve. Často sa stáva, že rodič urobí autonómne rozhodnutie o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby toto rozhodnutie vopred komunikoval s druhým rodičom, relevantným štátnym orgánom ochrany detí alebo súdom. S dieťaťom následne odíde za hranice do iného štátu, alebo sa po dočasnom pobyte v inom štáte odmietne vrátiť späť s dieťaťom do štátu obvyklého pobytu. Na tomto mieste sa stretávame s pojmom medzinárodný únos detí, kedy sa jeden z rodičov rozhodne opustiť doterajšie miesto pobytu maloletého dieťaťa a premiestni sa s ním na územie iného štátu, často do štátu, odkiaľ rodič pochádza.
Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, je neoprávneným vtedy, keď rodič dieťa premiestnil alebo zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez súhlasu súdu štátu, v ktorom malo dieťa pred premiestnením obvyklý pobyt. Maloleté deti nasledujú vždy svojich rodičov alebo rodiča, putujú medzi krajinami, často si vytvárajú nové sociálne väzby a snažia sa zvyknúť si na nové prostredie na území iného štátu. Táto situácia môže mať na dieťa traumatický vplyv, narušiť jeho sociálne väzby, vzdelávanie a celkový vývoj.
Kvalifikovaná ochrana dieťaťa má svoju reflexiu v mnohých významných medzinárodných právnych aktoch, predovšetkým v už spomínanom Dohovore o právach dieťaťa, ďalej v Haagskom dohovore z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodného únosu detí a tiež v Nariadení Brusel IIa. Okrem toho sa na vnútroštátnej úrovni uplatňuje aj príslušná legislatíva, najmä procesný kódex - Civilný mimosporový poriadok.
Každá krajina, ktorá podpísala už spomínaný Haagsky dohovor, má zriadený ústredný orgán, ktorý má právomoc prijímať žiadosti o návrat unesených detí. Ústredné orgány navzájom spolupracujú a podporujú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi svojich štátov na zabezpečenie urýchleného návratu detí a dosiahnutie ďalších cieľov tohto dohovoru, ktorým je obnova stavu pred únosom a zabezpečenie riadneho prejednania veci v štáte obvyklého pobytu dieťaťa.
Ak rodič neuskutoční dobrovoľný návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, môže druhý rodič podať na súde návrh o navrátenie dieťaťa. Je dôležité podať ho v relatívne krátkej lehote, ideálne do jedného roka odo dňa, kedy bolo dieťa odvedené do iného štátu. Po uplynutí tejto doby sa predpokladá, že si dieťa zvyklo na nové prostredie, a súd môže byť zdržanlivejší pri nariadení návratu, hoci ročná lehota nie je prekážkou pre podanie žiadosti. Súd preskúma, v ktorom štáte má dieťa obvyklý pobyt a či bolo do iného štátu odvedené naozaj neoprávnene. Následne rozhodne o tom, či bude dieťa vrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu alebo nie.
Súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, ktoré by mohlo dieťaťu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu. Takéto nebezpečenstvo musí byť preukázané a musí byť dostatočne závažné. Rodič, ktorý dieťa neoprávnene odviedol do iného štátu a odmieta ho dobrovoľne priviesť naspäť, musí preukázať, že návrat by dieťaťu spôsobil existenciu tejto ujmy. Preukázanie takéhoto nebezpečenstva je však v praxi veľmi náročné. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva v prípade, ak sa jedná o členský štát Európskej únie, pretože v rámci EÚ platí princíp vzájomnej dôvery v právny systém a predpokladá sa, že súd v členskom štáte je schopný a ochotný zabezpečiť ochranu dieťaťa aj po jeho návrate. V oblasti rodinného práva sa špecializujeme okrem iného aj na návratové konania, kedy dochádza k premiestneniu dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu. Tieto konania si vyžadujú komplexné právne znalosti a citlivý prístup k situácii dieťaťa.
Aktuálny legislatívny vývoj a budúce smerovanie
Právna úprava v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a rodiny sa neustále vyvíja a prispôsobuje sa meniacim sa spoločenským potrebám a medzinárodným záväzkom. Preto je dôležité sledovať aktuálne zmeny v zákonoch a predpisoch, ktoré majú potenciál ovplyvniť životy detí a rodín. Slovensko, podobne ako iné štáty, aktívne pracuje na modernizácii svojho právneho rámca.
V nedávnej minulosti a v najbližšej budúcnosti bolo a bude prijatých niekoľko významných legislatívnych iniciatív:
- Dňa 10. októbra 2025 bola zverejnená predbežná informácia k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Cieľom návrhu zákona je podpora procesu deinštitucionalizácie systému náhradnej starostlivosti doplnením resp. upravením mechanizmov na prechod detí z inštitucionálnej starostlivosti do rodinného prostredia.
- Dňa 26. septembra 2025 Národná rada Slovenskej republiky schválila návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. Tieto zmeny majú za cieľ posilniť ústavnú ochranu detí a rodiny.
- Dňa 10. júna 2025 prezident Slovenskej republiky podpísal novelu zákona č. 376/2022 Z. z. o profesionálnych náhradných rodičoch. Cieľom novely je zlepšenie a spresnenie právnej úpravy na základe diskusie so zástupcami profesionálnych náhradných rodičov, centier pre deti a rodiny ako zamestnávateľov, Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a Národného inšpektorátu práce.
- Dňa 28. januára 2025 bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní (MPK) zverejnený návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby došlo k úprave základného okruhu osôb, ktoré si môžu osvojiť maloleté dieťa. Zároveň sa navrhuje rozšírenie ústavného vymedzenia rodičovských práv, medzi ktoré sa navrhuje doplniť právo rodičov rozhodovať o účasti detí na výchovno-vzdelávacom procese, ktorý je nad rámec štátneho výchovno-vzdelávacieho programu.
- Dňa 6. decembra 2024 bol v MPK zverejnený návrh uznesenia vlády Slovenskej republiky k návrhu Národného akčného plánu Európskej záruky pre deti v Slovenskej republike s výhľadom do roku 2030 - aktualizácia, ktorým sa tento akčný plán schvaľuje a ukladá sa zabezpečiť členom vlády Slovenskej republiky plnenie úloh vyplývajúcich z tohto plánu. Cieľom Európskej záruky pre deti je zabezpečiť, aby každé dieťa v EÚ malo prístup k základným službám.
- Dňa 13. novembra 2024 bol v MPK zverejnený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 376/2022 Z. z. o profesionálnych náhradných rodičoch. Táto novela pravdepodobne reaguje na nové výzvy a potreby v oblasti náhradnej starostlivosti.
- Dňa 17. apríla 2024 vláda schválila Akčný plán k Národnej koncepcii ochrany detí v digitálnom priestore na roky 2024 - 2025. Akčný plán obsahuje úlohy zamerané na prevenciu, intervenciu, ale aj následnú starostlivosť o obete aj páchateľov trestnej činnosti v tejto oblasti. Okrem toho obsahuje horizontálne úlohy súvisiace s koordináciou relevantných subjektov v oblasti ochrany detí v digitálnom priestore, čo je kľúčové v dobe rastúceho vplyvu digitálnych technológií.
- Dňa 4. marca 2024 bol v MPK zverejnený Akčný plán na roky 2024 - 2025 vyplývajúci z Národnej koncepcie ochrany detí v digitálnom priestore. Materiál reaguje na intenzívnu prítomnosť detí v online priestore a snahu zabezpečiť ich bezpečnosť v digitálnom svete.
- Dňa 13. novembra 2023 vláda Slovenskej republiky schválila návrh Národnej stratégie na ochranu detí pred násilím Detstvo bez násilia pre všetky deti (2023-2029) a Akčného plánu vychádzajúceho z Národnej stratégie na ochranu detí pred násilím Detstvo bez násilia pre všetky deti (2023 - 2026). Tieto dokumenty predstavujú komplexný prístup k prevencii násilia na deťoch a ochrane obetí.
- Dňa 3. augusta 2022 bol v MPK zverejnený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.
Tieto legislatívne zmeny a iniciatívy odzrkadľujú snahu štátu neustále zlepšovať systém ochrany detí, prispôsobovať sa novým výzvam, ako sú digitálne prostredie a medzinárodné únosy, a plniť medzinárodné záväzky v oblasti ľudských práv detí. Zabezpečenie najlepšieho záujmu dieťaťa zostáva ústredným bodom všetkých týchto snáh. Predstavené zmeny sú príkladom neustáleho úsilia o vytvorenie stabilného a podporného právneho prostredia pre všetky deti v Slovenskej republike a mimo nej.
tags: #dieta #a #medzinarodne #pravo