Škola nie je len miestom realizácie vyučovacieho procesu, ale i sociálnych interakcií a kontaktu s rôznymi prejavmi správania sa detí i dospelých. Okrem pozitívnych a žiaducich sa deti a učitelia stretávajú aj s takými prejavmi, ktoré možno považovať za neštandardné, náročné, problémové. Problémové správanie je pretrvávajúcim predmetom výskumu viacerých vedeckých disciplín, keďže v našej spoločnosti býva považované za jednu z najčastejších foriem klinických ťažkostí dieťaťa. Avšak, netypické až extrémne správanie a prežívanie sú zväčša chápané ako symptómy duševného ochorenia, nie ako možné mechanizmy adaptácie na stresovú udalosť alebo dávnejšiu či akútnu traumu (Klepáčková a kol., 2020). Mnohé z problematických prejavov sú však skutočne dôsledkom traumy. Traumatické udalosti môžu mať hlboký vplyv na deti, ovplyvňujúc ich správanie, emócie a dokonca aj ich stravovacie návyky. Je dôležité, aby rodičia a opatrovatelia rozumeli, ako trauma ovplyvňuje deti a ako im môžu pomôcť prostredníctvom správnej stravy a emocionálnej podpory. Tento článok sa podrobne zaoberá rôznymi aspektmi stravovania detí v období traumatických udalostí, od prejavov regresie v stravovaní až po dlhodobé účinky traumy na zdravie a celkový vývin.
I. Definícia a Typy Psychickej Traumy
Slovo „trauma“ má grécky pôvod a znamená ranu. Ide o zranenie psychiky, ktoré býva dôsledkom nejakej zaťažujúcej skúsenosti. Samotná udalosť však nie je traumou, ale stáva sa ňou neskorší dopad na človeka, ktorý ju prežil. Psychickú traumu možno charakterizovať ako dôsledok udalosti, ktorá presahuje schopnosť jedinca zvládať záťaž z nej plynúcu. Za traumatizujúcu udalosť považujeme takú, ktorá človeka ohrozuje, no on ju nedokáže ovplyvniť, ostáva bezmocný, vystavený jej pôsobeniu, pričom často, avšak nie vždy, zažíva intenzívne pocity strachu až hrôzy. Traumatická udalosť je udalosť, ktorá spôsobuje fyzickú, emocionálnu aj duševnú (psychickú) ujmu. Ak zažívate stresujúcu udalosť, cítite sa fyzicky ohrození alebo extrémne vystrašení. Niekedy nemusíte vedieť, ako reagovať, alebo môžete popierať vplyv, ktorý takáto udalosť na vás má.
Rozlišujeme rôzne druhy traumatizujúcich udalostí. Medzi ne patria napríklad trauma spôsobená druhým človekom, prírodná katastrofa a iné traumatizujúce udalosti, napríklad dopravné nehody, úmrtia blízkych osôb. Za najzávažnejšiu sa všeobecne považuje trauma spôsobená druhým človekom. Môže ísť o traumu akútnu, spôsobenú jednorazovým stresorom, resp. v relatívne krátkom časovom úseku, no tiež aj o opakovane a dlhodobo sa vyskytujúci jav (VÚDPaP, 2022), napr. zneužívanie, zanedbávanie a dysfunkčné rodinné prostredie. Aj mnohé iné skúsenosti môžu viesť k traume, napr. násilie, týranie, či chronicky zlé zaobchádzanie. Životné zmeny, ako sú presťahovanie sa na nové miesto, opustenie rodičov alebo rodinné konflikty, môžu vyvolať poruchu prispôsobenia sa (adaptačná porucha) a pôsobiť stresujúco, traumatizujúco.
Smrť je zásadnou zmenou vo fungovaní rodiny. Smrť rodiča, súrodenca, spolužiaka alebo učiteľa, prípadne spôsob, akým smrť nastala, môže byť potenciálne traumatickým zážitkom. Traumatická udalosť môže byť desivá, nebezpečná alebo násilná udalosť, ktorá predstavuje hrozbu pre život alebo telesnú integritu dieťaťa. Stať sa svedkom traumatickej udalosti, ktorá ohrozuje život alebo fyzickú bezpečnosť blízkej osoby, môže byť pre dieťa tiež traumatické. Toto je obzvlášť dôležité pre malé deti, pretože ich pocit bezpečia závisí od vnímanej bezpečnosti ich blízkych. Napriek tomu, že dospelí sa snažia, aby bolo dieťa v bezpečí, stále sa stávajú nebezpečné udalosti. Nebezpečenstvo môže pochádzať z vonkajšieho prostredia, mimo rodiny (napríklad prírodná katastrofa, dopravná nehoda a podobne) alebo zvnútra rodiny, napríklad domáce násilie, fyzické alebo sexuálne zneužívanie alebo neočakávaná smrť milovanej osoby.
Výsledky známej štúdie WHO realizovanej na vzorke takmer 70 000 osôb z 24 krajín sveta poukazujú na to, že 70,4 % z nich počas života zažilo traumatickú udalosť. Výskyt traumatizácie v detstve v slovenských podmienkach skúmala Natália Kaščáková a kol. (2020). Emočné týranie bolo zistené u 15,8 % a emočné zanedbávanie až u 48 % obyvateľov SR. Viac ako tri typy zlého zaobchádzania zažívalo v detstve 10,9 %, resp. 14,7 % obyvateľstva. Dlhú dobu bola rozšírená predstava, že deti majú len také „prechodné reakcie“ a oveľa ľahšie na to zlé zabudnú, čo je však mylná predstava.
II. Komplexný Vplyv Traumatických Zážitkov na Detský Vývin
Dopad traumy môže byť nenápadný a postupný, ale aj náhly a prudký. Niekedy i zdanlivo nevýznamná udalosť vedie k tragickým následkom. Niektorí ľudia však prekonajú i závažnú traumu prekvapivo dobre. V kontexte potenciálnych dôsledkov traumy je vhodné rozlíšiť pojmy kríza a trauma. Krízy alebo stresujúce zážitky nemusia nevyhnutne viesť k traume. Samotné krízy ani nepokrývajú rozsah skúseností, ktoré by mohli viesť k traume, ako je chronicky zlé zaobchádzanie, vystavenie násiliu alebo týranie.
Každý reaguje na traumatické udalosti rôznym spôsobom. Často si okolie na danej osobe nevšimne žiadne príznaky traumy, aj keď vo vlastnom vnútri bojuje s vážnymi emocionálnymi stavmi. Šok a odmietanie skutočnosti sú krátko po udalosti normálnou reakciou. Používate ich nevedomky ako ochranu pred emocionálnym dopadom zážitku. Môžete sa cítiť bezcitne až oddelene - akoby sa vás situácia vôbec netýkala. Prekonanie počiatočného šoku zvyčajne trvá štyri až šesť týždňov od udalosti. Po počiatočnom šoku sa často vyplavujú ďalšie reakcie na traumatickú udalosť.
2.1. Dopad Traumy na Mozog a jeho Funkcie
Trauma spôsobuje u detí nadmerné vzrušenie a strach. Bežnou reakciou na nebezpečenstvo je príprava organizmu na boj alebo útek. Ak je dieťa neustále v stave ohrozenia, aj mozog je v nepretržitom stave nabudenia, čo poškodzuje jeho vývoj. Časť mozgu, ktorá číta varovné signály, sa stáva hypervigilantnou (nadmerne ostražitou) a začne ich nadhodnocovať (van der Kolk, 2021). Pocity ohrozenia sa objavujú aj vtedy, keď žiadne nehrozí. Dieťa sa stáva úzkostlivým a nadmerne dráždivým aj v bežných situáciách, čo znižuje jeho schopnosť učiť sa a komplikuje vzdelávací proces.
Trauma môže viesť k trvalým zmenám v štruktúre mozgu (napr. znížená celková veľkosť a nedostatočne vyvinutá kôra) a zmenám jeho fungovaniu (napr. podráždenosť, excitabilita a impulzivita). Môže tiež viesť aj k nadprodukcii hormónov adrenalínu a kortizolu. Hoci oba tieto hormóny sú zvyčajne adaptívne v čase stresu alebo ohrozenia, nadprodukcia môže brániť normálnemu vývinu, kognícii, pamäti a učeniu. Trauma v detstve znižuje schopnosť mozgu myslieť a regulovať emócie. Pre traumatizované deti je ťažšie logicky uvažovať a poučiť sa z následkov. Mozog sa vyvíja hierarchickým spôsobom a bez uspokojivého ukončenia jednej fázy vývinu nemôže prejsť do ďalšej. Racionálna argumentácia a uplatňovanie logiky vyžadujú fungovanie mozgovej kôry, čo sa u dieťaťa, ktoré je zranené traumatickou udalosťou v čase vývinu nižších mozgových štruktúr, míňa účinku. V praxi je to veľmi náročné - znepokojuje nás nevhodné správanie dieťaťa, snažíme sa mu to vysvetliť, no ono nemá kapacitu porozumieť.
2.2. Trauma a Kognitívne Funkcie: Pozornosť a Učenie
Trauma obmedzuje pozornosť detí. Je možné, že niektoré deti, ktorým bola diagnostikovaná porucha pozornosti, boli traumatizované. Tieto deti sú väčšinu času v stave hypervigilancie a sledujú i najmenšie náznaky nebezpečenstva. Ich pozornostné zaťaženie je potom tak veľké, že sa nedokážu sústrediť na iné veci a zdá sa, že je ľahké rozptýliť ich a že aj bežné úlohy sú mimo ich schopnosti. To môže viesť k frustrácii a nezáujmu, čo vzbudzuje dojem, že dieťa nie je schopné dávať pozor a vynakladať úsilie. Takéto deti majú prospech z prostredia, ktoré im umožní presmerovať ich pozornosť z minulosti na moment tu a teraz.
Ako trauma z detstva ovplyvňuje mozog a telo počas celého života – štúdia ACES
Traumatizované deti majú narušenú schopnosť učiť sa. Zanedbávanie a deprivácia, ktorú tieto deti zažili, môže spomaliť ich vývin a spôsobiť, že v porovnaní s bežným dieťaťom v ich veku v niektorých ohľadoch zaostávajú. To ďalej zvyšuje ich zraniteľnosť. Aj výskum preukazuje súvis detskej traumy a dosiahnutého vzdelania (Kaščáková a kol., 2020).
2.3. Vplyv Traumy na Emocionálnu Reguláciu a Sociálne Zručnosti
Traumatizovaní žiaci sa ocitajú v stave zamerania na prežitie, čo bráni ich schopnosti učiť sa, socializovať sa a rozvíjať zručnosti potrebné na prosperovanie (Rossen a Cowan, 2013). Jedná sa o rôzne podoby obranného správania, ktoré v situácii výskytu traumatickej udalosti majú svoj význam. Trauma v detstve znižuje schopnosť mozgu myslieť a regulovať emócie.
Trauma odpája deti od vzťahových zdrojov. Trauma niekedy deti ochudobňuje o vzťahy napriek tomu, že práve pozitívne vzťahy dokážu zmierniť jej následky. Dôvodom je strata schopnosti dôverovať ľuďom. Ak dospelí boli zdrojom bolesti, deti sa učia, že závislosť na nich predstavuje riziko. Aby sa ubránili ďalším zraneniam, potláčajú svoje pocity a správajú sa akoby nemali potrebu náklonnosti (Stien a Kendall, 2014). Dôveru možno získať naspäť, pokiaľ dieťa počas dlhšieho obdobia zažíva, že dospelý človek môže byť spoľahlivý a dôveryhodný.
Trauma ovplyvňuje rozvoj sociálnych zručností a rovesnícke vzťahy. Deti z traumatizujúceho prostredia zvyknú mať ťažkosti vo všetkých sociálnych situáciách, napr. majú problémy s vytváraním väzieb, porozumením sociálnym podnetom, ťažkosti riešiť konflikty a primerane reagovať. Stav nadmerného vzrušenia a strachu ich často vedie k tomu, že sa správajú nevhodne - príliš agresívne, kontrolujúco alebo placho aj v situáciách, ktoré sú pre iné deti neohrozujúce. Dospelí zohrávajú veľmi dôležitú úlohu pri pomoci traumatizovaným deťom primerane zvládať medziľudské vzťahy. Je nevyhnutné, aby vlastnými správaním modelovali rešpektujúce a vhodné interakcie s ostatnými.
2.4. Formovanie Identity a Vnútorný Pracovný Model
Trauma podkopáva formovanie identity u detí. Trauma bráni v dosahovaní zmysluplného a súdržného obrazu seba samého. Životy traumatizovaných detí sú často chaotické. Niektoré sa už v skorom veku často sťahovali a menili prostredie, takže majú len slabú predstavu o tom, kým sú a odkiaľ pochádzajú. Dieťa potrebuje byť v bezpečí, zažívať radosť a môcť sa hrať. Ak sú deti primárne zaujaté potrebou chrániť sa pred nebezpečenstvom, narúša to ich vývin. Mnohé traumatizované deti sa hrať nevedia, no práve schopnosť hry môže pomôcť budovať identitu.
Trauma ovplyvňuje vnútorný pracovný model dieťaťa. História tráum sa často datuje od raného detstva. K rôznym ťažkostiam a prípadnému rozpadu rodinného prostredia sa pridávajú ďalšie negatívne skúsenosti, napr. ťažkosti s učením, problémové správanie, vylúčenie zo školy. Takéto zážitky majú škodlivý vplyv na vývin dieťaťa a jeho vnútorný pracovný model. Deti si vypestujú pohľad na svet, ktorý nie je bezpečný, na opatrovateľov, ktorí sú zraňujúci a nedôveryhodní a na seba samých ako na zlých a nehodných. Obranné mechanizmy, ktoré si vytvorili na prežitie a zvládnutie tohto negatívneho presvedčenia, sú zakorenené veľmi hlboko a odolávajú zmene. Niekedy je totiž bezpečnejšie držať sa toho, čo je známe, než riskovať ochotu naviazať sa a zažiť ďalšie sklamanie.
Pre deti, ktoré stratili svoj pôvodný domov a väzby, ktoré boli zneužívané a zanedbávané, sú ťažkosti s pripútaním často ústredným bodom ich skúsenosti. Absencia bezpečného vzťahu je extrémnym príkladom neúspešného pripútania. Dieťa je bez opory, ponechané samé na seba. Cíti sa opustené, osamelé a izolované; jeho vnútorný pracovný model pripútania je charakteristický nedôverčivosťou a negativitou. Vzťahy predstavujú miesto, kde vás iní ľudia sklamú, ublížia vám alebo sa o vás zaujímajú len pre svoje vlastné uspokojenie. V niektorých prípadoch sa v histórii dieťaťa vyskytnú aj pozitívne vzťahové skúsenosti, aj keď príliš krátke a predčasne ukončené. Zotaveniu detí nesmierne pomáhajú príležitosti zažiť to, o čo mohli byť v ranom detstve ochudobnené.
III. Trauma a Fyzické Zdravie Detí: Dlhodobé Dôsledky
Emocionálna trauma má dopad na schopnosť dieťaťa prosperovať; a to vo všetkých ohľadoch. Mozog traumatizovaných detí môže doslova prestať rásť. Perry a Szalavitz (2006) na štúdii viac ako sedemnásť tisíc osôb vysvetľujú, že detská trauma je kriticky prehliadaným faktorom nielen v epidémii obezity, ale prakticky pri každej ďalšej skúmanej hlavnej príčine smrti. Riziká srdcových chorôb, mŕtvice, depresie, cukrovky, astmy a dokonca aj mnohých druhov rakoviny sú ovplyvnené zmenami v systéme stresovej reakcie súvisiacimi s traumou.
Ako dospelí sú traumatizovaní jedinci vystavení zvýšenému riziku rôznych zdravotných problémov (napr. srdcových chorôb, cukrovky, ochorenia pečene a obezity) a problémov duševného zdravia (napr. zneužívanie návykových látok, depresia a samovražda). Vplyv traumy je kumulatívny, pričom čím viac nepriaznivých skúseností jednotlivec má, tým horšie sú dôsledky. Okrem psychických (depresia, úzkosti) problémov trpia traumatizovaní jedinci aj somatickými (diabetes, kardiovaskulárne ochorenia) ochoreniami (VÚDPaP, 2022). Navyše, traumatizované deti často nemajú vhodný model starostlivosti o seba. Môžu vykazovať sebapoškodzujúce správanie, nedostatok záujmu o vlastnú bezpečnosť, nezdravo sa stravovať, nedodržiavať osobnú hygienu, užívať drogy a podobne. Ak hľadáte rovnováhu v alkohole, situáciu vážne zhoršujete a potrebujete pomoc.
IV. Stravovacie Návyky a Regresia v Kontexte Traumatickej Udalosti
Trauma môže ovplyvniť stravovacie návyky detí aj inými spôsobmi. Niektoré deti môžu stratiť chuť do jedla, zatiaľ čo iné sa môžu prejedať ako spôsob zvládania stresu. Je dôležité sledovať stravovacie návyky dieťaťa a v prípade potreby vyhľadať odbornú pomoc.
4.1. Regresia v Správaní a Stravovaní u Detí
Regresia je bežný jav u detí, ktoré prežívajú stres alebo traumu. Občas sa stáva, že sa dieťa začne správať, akoby bolo o niečo mladšie. Navonok sa vzdáva zručností, ktoré už dávno ovládalo. Pre dieťa je prirodzená progresia, a hoci to vyznieva protichodne, aj regresia je u dieťaťa súčasťou progresie. Svedčí o uvedomovaní si dieťaťa svojho vlastného ja a o jeho psychickom dozrievaní. Každým dňom dosahuje ďalšie míľlky v psychomotorickom vývine a vníma svoje narastajúce schopnosti. Dieťa prežíva zo svojich úspechov radosť, ale i stres. Čím viac schopností nadobúda, o to je samostatnejšie a menej závislé na rodičoch. Tento stres občas vedie k prirodzenej regresii v správaní dieťaťa. Regresia je dočasná a trvá do vymiznutia strachu dieťaťa, do naplnenia jeho potrieb alebo do dosiahnutia ďalšieho vývinového obdobia.
Regresia sa môže prejaviť v rôznych oblastiach, vrátane reči, spánku, samostatnosti, vyprázdňovania a fyzických schopností. V stravovaní sa regresia môže prejaviť ako neochota skúšať nové potraviny, návrat k mixovanej strave, alebo vyžadovanie kŕmenia. Dieťa môže odrazu vyžadovať kŕmenie alebo mixovanie potravy. Častá býva tiež neochota ochutnať nové potraviny. Príčiny môžu byť rôzne a dieťa ich vie len málokedy pomenovať. Medzi ne patria zubný kaz alebo zápal v ústach, kedy dieťa má zubný kaz a hryzenie potravy mu spôsobuje bolesť, alebo má v ústach zápal a vyžaduje kašovitú jednotvárnu stravu. Ďalšou príčinou môže byť napodobňovanie mladšieho súrodenca, kedy dieťa opakuje po mladšom súrodencovi a chce sa stravovať rovnako ako ono. A napokon, potreba lásky a opatery, kedy dieťa potrebuje naplniť svoju potrebu lásky a opatery a túži, aby sa oň rodič staral a venoval sa mu.
4.2. Ako Reagovať na Regresiu v Stravovaní
Je dôležité reagovať na regresiu v stravovaní s trpezlivosťou a porozumením. Tu je niekoľko tipov:
- Uistite dieťa o svojej láske a podpore: Dieťa potrebuje cítiť, že je milované a v bezpečí.
- Ponúknite mu pohodlné a známe jedlá: Zabezpečte, aby strava spĺňala požadovanú nutričnú pestrosť a výživu.
- Nechajte dieťa, aby sa stravovalo vlastným tempom: Netlačte naň, aby jedlo viac, ako chce.
- Vytvorte príjemné prostredie pri jedle: Uistite sa, že prostredie je pokojné a bez stresu.
- Vyhýbajte sa nátlaku a trestom: Nátlak a tresty môžu zhoršiť regresiu a spôsobiť ďalší stres.
- Konzultujte s odborníkom: Ak regresia pretrváva alebo sa zhoršuje, vyhľadajte pomoc pediatra alebo detského psychológa.
V. Posttraumatická Stresová Porucha (PTSD) a Cesta k Uzneseniu
Stav známy ako posttraumatická stresová porucha (PTSD) zvyčajne vzniká potom, čo zažijete život ohrozujúcu udalosť alebo ste svedkom úmrtia. Samozrejme, nenastáva vždy. PTSD je typ úzkostnej poruchy, ktorá ovplyvňuje stresové hormóny a mení reakciu tela na stres. Ľudia s touto poruchou potrebujú silnú sociálnu podporu a nepretržitú terapiu. Napríklad mnoho vojnových veteránov zažíva PTSD. Pri PTSD nastáva intenzívna fyzická a emocionálna reakcia v súvislosti s myšlienkami alebo spomienkami na udalosť. Môže trvať mesiace, ale aj roky po samotnom traumatickom zážitku.
Doposiaľ nie je známe, prečo niektorí ľudia zažívajú PTSD po traumatickej udalosti, zatiaľ čo iní nie. Isté však je, že pri rozvoji PTSD zohráva úlohu viacero vecí. Vrátane predchádzajúcej traumatickej udalosti a ďalších fyzických, genetických, psychologických a sociálnych faktorov. O akútnej stresovej reakcii hovoríme zhruba do mesiaca od udalosti, o posttraumatickej reakcii zvyčajne po štyroch až šiestich týždňoch od traumatizujúceho zážitku.
Táto porucha sa môže, ale nemusí rozvinúť u každého, kto prežil nejakú traumatizujúcu udalosť. Napriek týmto rizikovým faktorom sú prítomné aj ochranné faktory, ktoré nám môžu zabrániť vo vzniku tejto poruchy. Liečba tejto poruchy je možná. Najdôležitejšia je však podpora zo strany okolia. Existujú prípady, keď sa z tejto poruchy človek vyliečil len za pomoci svojej rodiny. V prípade ak to pretrváva dôležitá je pomoc odborníka. V tom prípade sa využíva farmakoterapia v spojení so psychoterapiou.
Odporúča sa byť sami sebe terapeutom. Všímajte si, čo vás ťahá vyhýbať sa bežným veciam vo vašom živote. Snažte sa zostať zapojení do rutinných aktivít, ako sú práca a spoločenský život. Neizolujte sa. Snažte sa svoju myseľ zamestnať záujmami. Požiadajte o podporu od ľudí, ktorým na vás záleží. Snažte sa jesť vyváženú stravu, cvičiť, dostatočne odpočívať a vyhýbať sa alkoholu a drogám. Vždy, ak príznaky pretrvávajú naďalej a narúšajú vaše každodenné aktivity, školský alebo pracovný výkon a osobné vzťahy, je čas vyhľadať odbornú pomoc. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
VI. Transgeneračný Prenos Traumy: Emocionálne Dedičstvo
Traumy sú staré ako ľudstvo samo. Tie nespracované často prežijú aj človeka, ktorý ich zažil. Preskočia na jeho deti, vnúčatá a držia sa pri živote aj niekoľko generácií. Sú to kolektívne traumy preživších holokaustu a ich potomkov, generácií pôvodných obyvateľov Spojených štátov či Kanady, Kambodžanov, ktorých rodičia sa narodili za vlády diktátora Pol Pota. Emocionálne dedičstvo zahŕňa emočné zážitky, ktoré sa nevyhnutne dedia z generácie na generáciu. Znamená to, že generácia komunikuje s nasledujúcimi aj na nevedomej úrovni a neúmyselne. Môžeme povedať, že jedna generácia určitým spôsobom žije vo vnútri tej druhej. Skúma spôsob, akým sa medzi generáciami prenášajú emócie, spomienky, pocity a hlavne traumatické zážitky, ktoré často nebývajú na sto percent spracované.
Výskumy ukazujú, že trauma sa prenáša viacerými spôsobmi. Prvý je výskum v oblasti epigenetiky, ktorý skúma biologický mechanizmus, ktorým sa trauma prenáša z generácie na generáciu. To znamená vplyv prostredia - v psychológii hovoríme o emočnom prostredí - a predovšetkým traumy na to, akým spôsobom sa u ľudí prejavujú niektoré gény. Ďalším je výskum citovej väzby, ktorý hovorí o tom, ako sme naviazaní na ľudí, ktorí nás vychovali. Ako ich cítime, ako odpovedáme na signály, ktoré nám dávajú, a oni zase na tie naše.
VII. Úloha Školy a Traumaticky Informovaný Prístup
Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že škola nie je miestom, kde sa môžu a majú riešiť problémy súvisiace s traumatickými udalosťami, opak je pravdou. Zároveň školské prostredie jednoznačne disponuje potenciálom napomáhať uzdraveniu, príp. (re)traumatizácii. Mnohí učitelia čelia výzve vzdelávať žiakov a študentov zasiahnutých traumatickou skúsenosťou často bez toho, aby o nej vedeli, resp. boli v tejto téme školení. Bývajú konfrontovaní s prejavmi porúch pozornosti a hyperaktivitou, šikanovaním, odmietaním školskej dochádzky, poruchami správania, roztržitosťou, slabou emocionálnou reguláciou a hypervigilanciou (nadmernou ostražitosťou). Žiaci môžu do školy prichádzať s tými najlepšími úmyslami a dúfajú, že sa im podarí zvládať jednotlivé úlohy bez zlyhaní.
Ako trauma z detstva ovplyvňuje mozog a telo počas celého života – štúdia ACES
V škole je rušivé správanie skôr rozpoznané a označené ako problém. Dieťa sa javí byť neposlušné, vyrušuje počas vyučovacej hodiny, môžu sa u neho objavovať záchvaty hnevu, kričí, vulgárne sa vyjadruje, odmieta dodržiavať pravidlá a pokyny. V závažnejšej podobe sa môže objaviť rizikové správanie, agresívne prejavy voči sebe či ostatným, úteky, poškodzovanie školského majetku a pomôcok. Problémy v správaní sa môžu vyskytnúť u ktoréhokoľvek dieťaťa, napríklad v kontexte vývinových zmien (puberta), v dôsledku neštandardnej situácie alebo krátkodobého oslabenia sebaregulácie. Sú však i deti, u ktorých je náročné správanie až typické. Často tieto deti bez ďalšieho posudzovania dostanú nálepku „problémové” či „nevychované”.
Je náročné správne identifikovať symptómy detskej traumy. Dôvodom je ich komplexnosť, premenlivosť a presahy, ktoré sa prejavujú fyzicky a aj v podobe rôznych psychických stavov (Jochmannová, 2021). Príznaky traumy pozorované v škole sa môžu zdať veľmi podobné príznakom rôznych duševných porúch a porúch učenia, čo často sťažuje rozlíšenie jedného od druhého. Medzi príznaky traumy patrí hypervigilancia (zvýšená ostražitosť), zvýšené vnímanie nebezpečenstva (napr. neškodné pohľady alebo gestá vnímané ako vyhrážky), rýchla reakcia na vnímané hrozby, sebaochranné správanie (napr. úteky) a interpersonálne problémy (napr. neadekvátne reagovanie v sociálnych situáciách).
7.1. Princípy Trauma-Informovaného Prístupu
Trauma-informovaný prístup vychádza z predpokladu, že s veľkou pravdepodobnosťou má (každý) jedinec v anamnéze určitú traumu (SAMHSA, 2014 in Klepáčková a kol., 2020). Hoci sa primárne uplatňuje v oblasti sociálnych a zdravotných služieb, jeho princípy sú dobre uplatniteľné a užitočné aj v prostredí školy, resp. v práci so žiakmi. Nie je založený na špecifických terapeutických technikách, ale na celkovom prístupe a filozofii poskytovania starostlivosti. Medzi jeho kľúčové princípy patria:
- Bezpečie: Zaistenie prostredia, v ktorom sa ľudia cítia po všetkých stránkach bezpečne.
- Možnosť voľby: Čím viac kontroly nad svojou skúsenosťou človek má, tým pravdepodobnejšie bude spolupracovať.
Vo vzdelávaní možno uplatniť prvky trauma-informovaného prístupu viacerými spôsobmi. Jedným je zohľadnenie vývinových možností v očakávaniach od žiakov a podpora získavania pozitívnych zdrojov v procese učenia. V tomto kontexte je vhodné si uvedomiť, že školská trieda pre niektoré deti predstavuje to najstabilnejšie prostredie v ich aktuálnom živote. Môže byť preto miestom pozitívnych skúseností a komplexnej podpory. Uzdravenie traumatizovaných detí začína skúsenosťou s pokojným prostredím, ktoré postupne redukuje ich stres a pomáha im nachádzať spôsoby, ako regulovať svoje emócie a upokojiť sa (Stien a Kendall, 2014). Informácie o dopade traumy na mozog a jeho funkcie sú v kontakte s deťmi veľmi dôležité. Prispievajú k destigmatizácii a pomáhajú meniť mylné predstavy a predsudky vo vzťahu k nim a ich správaniu. Zásadnou je schopnosť naučiť sa rozpoznávať prítomnosť symptómov traumatizácie, uznať možný dopad traumy na život daného jedinca vrátane osôb, ktoré s ním prichádzajú do kontaktu a vhodným spôsobom prispôsobiť týmto poznatkom i svoje pôsobenie v praxi. Pre učiteľov môže byť dôležitým posunom už to, ako daného žiaka vnímajú.
VIII. Podpora Detí po Traumatickej Udalosti
Špeciálnou kapitolou je trauma u detí. Je veľmi dôležité všímať si zmeny ich správania a čo najskôr situáciu riešiť, pretože vedie k dlhodobým problémom a neraz až k snahe siahnuť si na život. Proces spracovávania traumy je subjektívny: je možné, že niektoré deti zažijú len jednu z reakcii, kým niektoré môžu zažiť viacero z nich naraz, počas jedného dňa alebo dlhšieho časového intervalu.
8.1. Najčastejšie Príznaky a Symptómy Traumy u Detí a Adolescentov
Tak ako dospelí aj deti a dospievajúci prechádzajú rôznymi vývinovými štádiami, v ktorých sa mení ich vnímanie, hodnotenie stresorov a kvalita vlastného života. Deti a dospievajúci vnímajú, prežívajú a hodnotia riziká obvykle z iného pohľadu ako dospelí. Všeobecne je detský svet omnoho pružnejší, poddanejší a zraniteľnejší ako svet dospelých.
Medzi najčastejšie reakcie detí patria:
- Stres: Často sa objavuje vo forme hnevu alebo podráždenosti, ktoré deti môžu nasmerovať voči najbližším ľuďom (rodičia, kamaráti).
- Nuda: Môže byť spojená so snahou udržať krok s iným tempom učenia sa na diaľku, ako to bolo napríklad počas pandémie Covid-19, kedy vplyv pandémie na deti bol výrazný aj v oblasti sociálnych zručností, samostatnosti a akademických výsledkoch. Mozog dieťaťa je preťažený a musí spracovávať okrem bežných vecí aj strach z ochorenia, úmrtia, sociálnej izolácie či online štúdia.
- Bolesť: Deti ju vyjadrujú svojím správaním, napríklad podráždenosťou, problémami so sústredením, prehrávaním momentov z udalostí, ktoré zažili, kreslením obrázkov zachytávajúcich, čo počuli o infekcii.
- Ťažkosti so spánkom a/alebo jedením: Zmena chuti do jedla alebo problémy so spánkom.
- Málo energie: Únava, ťažkosti v sociálnych interakciách a tendencie k izolovaniu sa.
- Potreba väčšej pozornosti od rodičov alebo opatrovateľov: Deti môžu mať väčšie ťažkosti s odlúčením od opatrovateľov, pretože majú strach, že sa im alebo iným príbuzným môže niečo stať alebo že by mohli zomrieť.
Ďalšie príznaky a symptómy traumy u detí a adolescentov zahŕňajú:
- Sú zmätené alebo znepokojené, prípadne sa obviňujú za to, čo sa stalo.
- Udalosť si neustále prehrávajú v mysliach.
- Veria, že svet je vo všeobecnosti nebezpečný.
- Podráždenosť, hnev a náladovosť. Môže sa vyskytnúť aj agresívne správanie, alebo opak, prílišná úzkostlivosť.
- Strach, pocit bezmocnosti. Znížená koncentrácia pozornosti.
- Problémy v škole s učením, správaním.
- Fyziologické reakcie, ako je napríklad búšenie srdca, bolesti hlavy, vracanie či strata kontroly nad stolicou alebo močovým mechúrom (enuréza, enkopréza).
Traumatické udalosti u detí a dospievajúcich vyvolávajú predovšetkým silné negatívne emócie. Celkové zhodnotenie traumy sa však dostavuje s väčším časovým odstupom. Deti sú ovplyvnené názormi svojich rodičov alebo osôb, ktorí sú im blízke. Na začiatku sa môžu objaviť vtieravé myšlienky, deti sa v duchu vracajú späť k prežitým udalostiam a nedokážu zabrániť neodbytným myšlienkam. Stránia sa ľuďom, sú skľúčené. Uvedomujú si, že sa stalo niečo vážne, zrazu sa im zmenil alebo dokonca zrútil celý doterajší svet. Nedokážu si predstaviť, čo bude ďalej. S odstupom času sa postupne vynárajú iné myšlienky, opätovné premýšľanie, ktoré nie je zraňujúce ale naopak snaží sa ich vyviesť z beznádeje a bezmocnosti a aktivuje ich sily na zvládnutie stresujúcej situácie.
8.2. Ako Pomôcť Deťom Zvládať Traumatické Udalosti
Deti všetkých vekových kategórií potrebujú pomoc pri zvládaní a zotavovaní sa z traumatických udalostí v nasledujúcich dňoch a týždňoch. Ak sa dospelí (rodičia, blízki, odborníci) snažia deti uchrániť pred smútením, izolujú ich od spoločného trúchlenia a spoločnej útechy, ako aj od sociálnej opory. Dieťa potrebuje vidieť, že dospelí tiež smútia, pozorovaním kultúry sa učí, čo sa od neho očakáva, ako sa má správať, ako ostatní zaobchádzajú so stratou po smrti blízkeho. Dieťa potrebuje od dospelých počuť, ako sa cítia, vysvetlenie, že tieto pocity nebudú trvať navždy a že to zvládnu spoločne.
Tu sú kľúčové stratégie, ako podporiť deti:
- Vysvetlite deťom, že je normálne cítiť sa zaplavený, vystrašený a mať obavy: Vysvetlite im, že všetky tieto pocity sú normálne (normalizácia a validizácia pocitov). Nepopierajte to, ako sa cítite vy, vysvetlite, že je to normálne, že aj dospelí reagujú emocionálne na nečakané udalosti a že všetky tieto reakcie sú normálne a zvládnuteľné. Nepohoda vzniká vtedy, ak potláčame svoje emócie, nie vtedy, keď ich vyjadrujeme. Pôjdete tak deťom príkladom a naučia sa, že vám môžu dôverovať a povedať vám o svojich emočných stavoch.
- Povedzte pravdu a ostaňte pri faktoch: Nepredstierajte, že sa nič nedeje a nebagatelizujte to. Deti sú dobrí pozorovatelia a viac sa budú znepokojovať, ak si všimnú rozporuplnosť. Používajte jednoduché, veku primerané slová.
- Obmedzte ich vystavenie médiám: Je dôležité, aby deti nikdy neboli samé, keď bežia relácie o tejto udalosti. Nezakazujte im pozerať správy, ale zvoľte si jeden moment počas dňa alebo 10 minút a venujte sa tomu spoločne (vyberte správy dopredu) a vysvetlite deťom, čo presne v správach povedali.
- Dodržujte rodinný režim tak, ako sa len dá: Je to dôležité, lebo to vytvára bezpečie. Pocit bezpečia im poskytnú aj rodinné rutiny.
- Doprajte im pocit bezpečia a fyzický kontakt: Všetky deti, od batoliat až po adolescentov, budú mať z vášho dotyku úžitok, extra maznanie, objatie. Dáva im to pocit bezpečia, ktorý je po desivej alebo znepokojujúcej udalosti taký dôležitý.
- Zmeny musia byť malé a postupná príprava: Trauma obmedzuje schopnosť detí zvládať zmeny. Ak je bezpečie dieťaťa pravidelne v ohrození, učí sa rýchlo skenovať sociálne situácie, aby rozpoznalo hrozby a zareagovalo v zmysle ochrany. Zmena vyžaduje podporu od dospelých osôb v okolí a čas. Zmeny musia byť malé a deti je potrebné pripraviť a podporiť, aby si zvykli na jednu zmenu predtým, ako príde ďalšia.
Ak však majú zážitok, že im nejaký dospelý poskytol prvok podpory a starostlivosti, pre ich život to môže znamenať významný rozdiel. Odbornú kontrolu zabezpečila Mgr. Vyberáme z časopisu Manažment školy v praxi č. 18. 7. Autor/i: Mgr.
tags: #dieta #a #traumaticka #udalost