Hudba je univerzálnym jazykom ľudstva, prítomná v mnohých formách a rôznych situáciách, od koncertov a divadla až po každodenný život v obchodoch či dopravných prostriedkoch. Už od prvých okamihov nášho života, ba dokonca ešte pred narodením, má hudba na ľudskú bytosť hlboký a mnohostranný vplyv, ovplyvňujúc koncentráciu, pamäť, kolektívnu skúsenosť, vnímanie komunity, vývoj mozgu aj tlkot srdca. Tento článok prináša podrobný pohľad na to, ako hudba, a najmä živá hudba, formuje vývoj dieťaťa od prenatálneho obdobia až po školský vek, s dôrazom na vedecké poznatky a praktické dôsledky pre rodičov a vzdelávacie inštitúcie.
Hudba a Živý Zážitok: Hlboký Vplyv na Najmenších
Živá hudba má už na bábätká silný vplyv - robí divy s koncentráciou, pamäťou, kolektívnou skúsenosťou, vnímaním komunity, mozgom aj tlkotom srdca. Prečo majú práve živé hudobné predstavenia tak intenzívny dopad na ľudské bytosti, že ich zatiaľ nenahradili ani TV, záznamy, online prenosy a vysielania? Odpoveď prináša štúdia, ktorá sa zamerala na reakcie detí do 1 roka na živú hudbu. Výskumníci a výskumníčky skúmali 120 bábätiek vo veku 6-14 mesiacov, ktoré rozdelili na dve skupinky. Konkrétne, 61 z nich pozeralo priamo a osobne detskú operu v koncertnej sále v McMaster University, zatiaľ čo 59 sledovalo len jej nahranú verziu - no v takom formáte, aby bola zachovaná veľkosť, vzdialenosť a hlasitosť podobne ako v živej verzii.
Následne monitorovali srdcovú činnosť detí a tabletmi sledovali ich reakcie, rozptýlenie, časy, kedy deti sústredene pozorovali hudobníkov a javisko a kedy sa dívali mimo neho, teda ako veľmi boli deti rozptyľované inými prvkami. Laura Cirelli, asistujúca profesorka a koautorka tejto „bábätkovskej“ štúdie z oddelenia psychológie, U of T Scarborough, publikovanej v časopise Psychology of Aesthetics, Creativty and the Arts, osvetlila zistenia. Kolektívne sa tam niečo deje, do čoho sme zapojení, vtiahnutí a čím sme konzumovaní, čím sa vlastne napájame jeden na druhého. Hovorí to o zdieľanej skúsenosti. „Keď detičky pozerali živé predstavenie, tlkot ich srdca sa zrýchľoval a spomaľoval podobne ako u ostatných,“ vysvetlila Cirelli. Všetky bábätká sa pritom snažili vysporiadať sa s rôznym množstvom rozptýlenia v koncertnej sále, ale u všetkých sa registrovali neprerušované „výbuchy“ sústredenej pozornosti.
Nielen na synchronizáciu tlkotu srdca u detí poukázala štúdia, ale zistila tiež, že bábätká priamo v koncertnej sále boli oveľa zaujatejšie predstavením než tie, ktoré pozerali vysielanie tejto 12 minút trvajúcej šou. Hudba naživo zachytila 72% ich pozornosti, nahrávka naproti tomu 54% pozornosti. Nejde o to, že by bábätká videli nahrávku koncertu a jeho streamovanie za nudnejšie, veď po pandémii sa napríklad skúmalo, aké vplyvy má hudba vysielaná napríklad cez Zoom na takto staré deti - živé vysielanie cez Zoom totiž dokázalo zachytiť priemerne 64% ich pozornosti. No zaznamenali tiež oveľa väčšie rušenie pozornosti, čiže deti boli ľahko rozptyľované a mali kratšie epizódy sústredenej pozornosti vysielanej hudbe. Kvalita ich pozornosti nebola taká silná, ako tomu je u živého predstavenia - práve tu rátajte aj s interakciou hudobníkov a hudobníčok s publikom a sociálnou skúsenosťou s davom. Výskumníčka Cirelli pripomína, že keď hudba mala pokojné pasáže, bábätká sa kolektívne upokojili a keď nastali zmeny v hlasovom prejave - intenzite, tempe, rýchlosti a hudobnom, bábätká sa rovnako vzrušili. Živá hudba nás však nevťahuje do seba len touto autenticitou, ale aj zdieľaním skúseností s davom vôkol nás.
„Neustále zisťujeme, že hudba dokáže byť vysoko sociálnym a emocionálnym kontextom, v rámci ktorého si bábätká - deti dokážu vypestovať napojenie so svojimi opatrovníkmi a opatrovníčkami, ďalšími členmi rodiny, dokonca s novými neznámymi,“ dodáva Cirelli. Aj táto štúdia dokazuje, že v kontexte komunity sa bábätká napájajú na hudbu a spájajú s ďalšími členmi a členkami publika. Dokazujú to aj ďalšie výskumy, v ktorých vychádza, že bábätká sú naklonené viac sa socializovať a pestovať si napojenie na ľudí, ktorí im spievajú známu pieseň, tancujú s nimi na hudbu. Silné emocionálne reakcie detí boli zaznamenané dávno pred prvými narodeninami detí. Socializácia je pritom kľúčová v ranej fáze vývoja dieťaťa. V mozgu sa tak vytvárajú dôležité neurónové prepojenia, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu v budúcich schopnostiach a znalostiach detí. V tvorbe takýchto dôležitých spojení a napojení, teda socializácii, zohráva práve hudba dôležitejšiu úlohu, než si myslíme.
Melódie v Materinskom Lône: Hudba pred Narodením
Hudba má skutočne významný vplyv aj na nenarodené dieťa. Počas tehotenstva sa plod postupne učí vnímať okolité zvuky a reagovať na ne. Vedci hovoria, že najlepšie dieťatko už v tele matky reaguje na jednoduché, pravidelne sa opakujúce zvuky a melódie. Prvé zvuky, ktoré dieťa počuje ešte počas vývoja u svojej matky, sú zvuk jej srdca alebo zvuk plodovej vody. Preto majú deti rady zvuky, ktoré im pripomínajú pobyt v brušku. Čím je bábätko v brušku väčšie, tým lepšie dokáže vnímať zvuky okolo seba. Hudobná terapeutka Mgr. Anna Neuwirthová, Ph.D., uvádza, že čím viac sa matka prihovára svojmu bábätku a čím viac mu spieva, tým lepšie to vplýva na jeho nervovú sústavu.
Podľa Platóna sa hudba spája s ľudskou prirodzenosťou a vedie ju k poznaniu krásy. Aristoteles tvrdil, že človek má vrodený zmysel pre rytmus a melódiu, preto na neho hudba silno pôsobí a môže mu poskytnúť očistu od nepríjemných psychických stavov. Aj súčasní vedci už niekoľko rokov skúmajú vplyv hudby na deti a ich výskumy jednoznačne hovoria v prospech spievania a počúvania hudby. Hudba a spev vplývajú na deti vo viacerých oblastiach. Deti sú schopné vnímať hudbu ešte pred narodením. Známe sú výsledky výskumu prenatálnych psychológov Davida Chamberlaina a Thomase Vernyho, ktorí zistili, že dieťa v mamičkinom brušku sa vďaka príjemnej a pozitívnej hudbe dokáže upokojiť, ale pri agresívnej hudbe aj rozrušiť. Po pôrode bábätká reagujú na piesne a skladby, s ktorými sa zoznámili ešte pred pôrodom. Napríklad je známe, že Česká filharmónia organizuje koncerty pre tehotné ženy a matky s malými deťmi a výber skladieb prispôsobujú malým poslucháčom.
Sluch je prvý zmysel, ktorý sa drobcovi úplne vyvinie ešte počas pobytu v brušku, vyvíja sa približne do 25. až 26. týždňa. Prvé senzomotorické reakcie na hudbu sa začínajú vytvárať v 8. týždni tehotnosti. Reakcia na zvukové podnety predpokladá funkčnosť mozgu, vyvinutú kostru a kožu. Dieťa zachytáva zvuky nielen cez ucho, ktoré je už v 16. týždni kompletné a v 20. týždni funkčné, ale doslova celým telom. Narozdiel od mamy počujú hudbu, rovnako aj zvuky okolo seba, oveľa hlasnejšie, čo je spôsobené tým, že sú obklopené plodovou vodou. Vysoké frekvencie nad 8 000 Hz sú v maternici filtrované cez kosti, tkanivá a plodovú vodu. Stimulácia zvukom dodáva 70 percent energie pre funkčnosť mozgu, psychický, intelektový rozvoj a hudobnú inteligenciu dieťaťa. Dieťaťu poskytuje pocit biologickej istoty a emocionálneho bezpečia.
Mnoho štúdií dokonca ukázalo, že púšťanie hudby, či spev matky ešte nenarodeným deťom má na nich neskôr veľmi pozitívne účinky. Najlepšie na dieťatko vplýva matkin spev, ale pozitívne na deti pôsobí napríklad Mozartova hudba. Matkin spev dieťa upokojuje a navodzuje mu príjemné pocity. Aktuálnu mieru stresu je možné rozpoznávať prostredníctvom hladiny stresového hormónu kortizolu. Podľa uznávaného neurológa Františka Koukolíka stačí krátke spievanie a množstvo vylučovaného kortizolu prudko klesá. Výskumy tiež uvádzajú, že spievanie prehlbuje dýchanie, okysličuje organizmus, posilňuje krvný obeh, zlepšuje koncentráciu, fantáziu, vyššie city, podnecuje originalitu, vytvára pozitívny vzťah k umeniu a k prírode, zlepšuje imunitu, pretože prepojením melódie, rytmu a tempa synchronizuje telesné procesy. A čo je tiež veľmi dôležité, pri speve dochádza k aktivizácii tých častí mozgu, ktoré ovplyvňujú vnímanie a spracovanie emócií, citovosti a empatie. Pri speve deti prežívajú uvoľnenie a hlbokú relaxáciu. Tým najmenším spievanie pomáha aj pri osvojovaní rečových schopností.
Odporúča sa vyberať pokojné veselé melódie, ktorých rytmus sa približuje rytmu tlkotu matkinho srdca. Odborníci sa zhodujú v tom, že na bábätká má najlepší vplyv počúvanie Mozarta a Vivaldiho, uspávanky a ľudové piesne. Mnohé bábätká sa naozaj upokoja, alebo reagujú na skladby kopkaním do rytmu. Naopak, príliš hlasná, rýchla hudba, výrazné bubny či hlas, ktorý je v protiklade s maminým chlácholivým prihováraním bábätko ruší a znepokojuje. Bábätká úzkostne reagujú na rockové a metalové skladby. Hudbu, ktorú bábätká počúvali ešte pred narodením si pamätajú až do jedného roka a pozitívne na ňu reagujú. Zaujímavé je, že si pamätajú aj hudbu, ktorú bežne počúvali mamičky v rádiu v tehotenstve, napríklad po ceste do práce či melódie z rádia pri varení. Najviac však deťom prospieva počuť hlas svojej mamy, na ktorý reagujú inštinktívne oveľa viac než na ostatné zvuky. Mamičky sa môže nenarodenému bábätku prihovárať, spievať, čítať rozprávky či recitovať básničky - na všetko, čo povie pokojným milým hlasom, reaguje dieťa s radosťou. Príkladom môže byť mamička Anna, ktorá do hudobného sveta zasväcovala dcéru ešte pred narodením: „Keď som sa dozvedela, že budeme mať bábätko, vedela som, že s ním chcem veľa komunikovať ešte v prenatálnom období, rozprávaním aj hudbou. Okrem spevu sme malej pravidelne púšťali Vivaldiho a Mozarta, viac-menej rovnaké skladby. Bolo to vždy večer, keď bola najaktívnejšia a najlepšie reagovala na podnety zvonku. Intenzívne sme začali od druhého trimestra a pokračovali až do pôrodu.“ Odkedy je malá na svete, stále počúva klasiku, a už majú odpozorované, ktoré skladby ju upokoja a ktoré naopak nabudia činnosť. Dnes má dva mesiace a keď jej pustia Beethovena, vydrží pri nejakej aktivite podstatne dlhšie ako bez hudby. Ak ste v tehotenstve rozvíjanie prostredníctvom hudby nestihli, netrápte sa. Detský mozog je ako špongia a aktívne nasáva všetky novinky. Počúvaním klasickej hudby či uspávaniek, rovnako aj vlastným spevom, ho môžete rozvíjať od raného detstva. Deti, ktoré sú v kontakte s hudbou, patria medzi tie spokojnejšie a vyrovnanejšie, no najmä šťastnejšie.
Hudba ako Katalyzátor Kognitívneho a Emocionálneho Rozvoja
Hudba je pre deti veľmi stimulujúca už od raného detstva. Rovnako ako jazyk, aj hudba predstavuje spoločný výrazový prostriedok. Je už známe, že hudba má pozitívny vývoj v ranom detstve a môže zlepšiť jemné i a hrubé motorické zručnosti a ovplyvniť vnímavosť detí. Výskum, ktorý v 90. rokoch uskutočnil tím vedcov, ukázal, že vystavovanie sa hudbe od skorého detstva pomáha deťom rozvíjať reč, ľahšie formulovať svoje myšlienky a rozvíjať slovnú zásobu. Psychológ Howard Gardner už v roku 1983 tvrdil, že hudobná inteligencia je rovnako dôležitá ako logická a emocionálna inteligencia. Dôvodom je skutočnosť, že hudba má schopnosť posilniť spojenie medzi telom a mysľou. Autori štúdie z roku 2016, ktorá bola vykonaná na Univerzite v Južnej Kalifornii zistili, že hudobné skúsenosti v detstve môžu urýchliť vývin mozgu, najmä v oblasti učenia jazykov a čítania.
Hudba podporuje vytváranie nervových spojení v mozgu, ktoré u detí následne vytvára predpoklady pre lepšie kognitívne schopnosti. Medzi kognitívne funkcie patrí napríklad pamäť, pozornosť, reč, rýchlosť myslenia, schopnosť pochopenia informácií, schopnosť posudzovania a riešenia problémov, plánovanie, organizovanie, sebakontrola. Mozog detí je v tomto zmysle najmodelovateľnejší do veku 7 rokov. Dokonca i rok či dva hrania na hudobnom nástroji môže mať vplyv na schopnosti dieťaťa učiť sa po zvyšok života. Viaceré štúdie poukazujú na fakt, že deti, ktoré spievajú alebo hrajú na hudobné nástroje, dosahujú lepšie výsledky v škole a tiež majú vyšší nárast IQ. Podľa Asociácie hudobných nadácií môže učenie sa hrať na akýkoľvek hudobný nástroj zlepšiť výsledky v matematike. Profesor Gordon Shaw z Kalifornskej univerzity po štúdii sedemročných v Los Angeles uviedol, že keď sa deti učia rytmus, učia sa pomery, zlomky a proporcie. Akademické úspechy však nie sú jedinou výhodou hudobného vzdelávania.
Hudba podnecuje všetky oblasti rozvoja detí a zručnosti pre školskú pripravenosť vrátane intelektuálnej, sociálno-emocionálnej, motorickej a jazykovej gramotnosti. Pomáha lepšie koordinovať telo a myseľ. Vystavenie detí hudbe v ranom veku im pomáha naučiť sa rozoznávať rôzne zvuky, tóny, rytmus, ale i význam slov. Tanec s hudbou pomáha deťom rozvíjať motorické zručnosti a zároveň im umožňuje precvičovať sebavyjadrenie. Niektoré výskumy dokázali, že študenti, ktorí boli počas dospievania vystavení hudbe, vynikali na akademickej pôde lepšie ako tí, ktorí neboli. Hudba rozvíja ľavú stranu mozgu, ktorá je zodpovedná za jazyk, komunikáciu a spracovanie informácií. Zlepšuje pamäť - počnúc tým, že spievanie nám pomáha ľahšie sa učiť cudzí jazyk, zapamätať si napríklad čísla či abecedu; aktívna hra na hudobných nástrojoch rozvíja prepojenia medzi ľavou a pravou hemisférou a uľahčuje deťom zapamätávanie si nových faktov vo všeobecnosti. Pri hre na akomkoľvek hudobnom nástroji z nôt sa dieťa učí súčastne sústrediť na hru a motoriku prstov, ako aj na čítanie notového zápisu, čo podporuje koncentráciu a pozornosť. Keďže hudba je hlavne o vyjadrovaní pocitov či nálad, má rovnaký účinok aj na poslucháčov, či samých tvorcov alebo interpretov, čím podporuje citovú a emocionálnu inteligenciu. Správny výber na nás môže vplývať rovnako ako masáž.
Nie je stanovená žiadna hranica, kedy je a naopak kedy nie je dobré s hudbou naozaj začínať. Všeobecne sa odporúča začať hru na hudobnom nástroji po prvom ročníku na základnej škole, kedy dieťa už vie, že keď sa chce niečo naučiť, je na to treba trpezlivosť a pozornosť. Na začiatok sa je vhodné začať s niečim klasickým ako je gitara, klavír, či flauta. Neskôr, keď dieťa zapadá do kolektívov, chce sa pridať do kapely či školského orchestru, pre neho môže byť sympatická hra bicích, digitálnom piane, basgitare či husliach. Možnosti je naozaj veľa a je nekonečné množstvo spôsobov ako sa s hudbou spojiť. Nie je to vždy len o hre na hudobnom nástroji.
Sociálne Zručnosti a Sebavedomie prostredníctvom Umenia
Hudba stimuluje časti mozgu zodpovedné za emocionálny rozvoj. Ak deti hrajú na hudobný nástroj, s veľkou pravdepodobnosťou sa zapoja do hrania v skupine - spoločné nácviky, spoločný cieľ, ktorý nasleduje skupina/orchester učia deti pochopiť seba, svojich spoluhráčov a tak zlepšiť svoje spoločenské zručnosti. Učia sa byť súčasťou tímu, spolupracovať, byť vodcom / nasledovať, vnímajú tímovú dynamiku. Hudobné predmety ako je komorná hudba, zborový spev, štvorručná hra na klavíri či detská tanečná kapela alebo ľudový súbor okrem vzdelávacieho cieľa rozvíjajú sociálne zručnosti a kompetencie. Počas dospievania veľa detí čelí výzvam, ako sa spoločensky prispôsobiť. Najlepším spôsobom, ako im pomôcť, je povzbudiť ich, aby sa naučili hrať na hudobný nástroj alebo sa stali súčasťou speváckej skupiny.
Hudba ovplyvňuje náladu dieťaťa, od kolísky pri jeho uspávaní, až po hudbu, ktorá je súčasťou jeho dospievania. Žiaci zušiek sa učia počas celého štúdia rozlišovať dobrú a „zlú hudbu“, rozvíjajú svoj záujem, hudobné schopnosti a zručnosti, čím dochádza k pocitu väčšej sebadôvery, sebavyjadrenia. Ak si všimnete, že vaše dieťa má problémy so sebadôverou, môžete ho povzbudiť, aby sa naučilo hrať na hudobný nástroj. Keď si dieťa uvedomí, že si môže samo rozvíjať svoje zručnosti, dáva mu to pocit väčšej sebadôvery, ktorú potrebuje. Hudba je skvelá forma sebavyjadrenia, je to skvelá možnosť, ako vyjadriť svoje emócie. Učí deti disciplíne a vytrvalosti, pretože naučiť sa hrať na hudobný nástroj alebo stať sa lepším spevákom si vyžaduje disciplínu a trpezlivosť. Dieťa bude potrebovať veľa cvičiť, ale pochopí, že na to, aby sa zlepšilo, musí sa aktivite naplno venovať.
Výtvarné umenie poskytuje žiakom množstvo podnetov - zvyšujú si estetické povedomie, tvorivosť, motiváciu, zlepšujú si emocionálny prejav. Tanec predstavuje pohyb, ktorý je prospešný pre zdravie. Nielenže zlepšuje kondíciu, ale vplýva prostredníctvom hudby na ohybnosť tela, rozvíja hudobný sluch či vyjadrenie svojich pocitov vlastným telom. Je naším poslaním v ZUŠ zaradiť do vzdelania viac umenia, už aj z dôvodu, že na základných školách v 90. rokoch 20. storočia sa mu nevenovala dostatočná pozornosť.
Aby škola plnila svoje poslanie, musí byť dobre vybavená učebnými pomôckami, hudobnými nástrojami, ktoré sú finančne veľmi nákladné, novými technológiami či moderným materiálno-technickým vybavením vo všetkých odboroch. Primátorka mesta Mgr. Martina Brisudová, aj ako bývalá predsedníčka Rady školy s poslancami, či v súčasnosti ako primátorka mesta Poltár i v ťažkej ekonomickej situácii má pochopenie pre stály rozvoj základnej umeleckej školy, uvedomujúc si význam vplyvu umenia na vývoj detí a mládeže či umenia a kultúry na obyvateľov mesta. V ťažkej dobe poznačenej pandemickou krízou aj ZUŠ musela začať s dištančným vzdelávaním. Mnohé zušky neboli vybavené technológiami ako ZŠ, učitelia učia prostredníctvom vlastných telefónov či internetu. V ZUŠ v Poltári postupne zaviedli v každej triede prípojku na internet, notebooky pre učiteľov (ešte nie pre všetkých) a malé bluetooth reproduktory pre kvalitnejší zvuk. Uvedomujú si aj situáciu, že deti a žiaci sú dištančne vzdelávaní na ZŠ, žiaci 1. stupňa sú doobeda v škole, poobede v školskom klube a na dištančné vzdelávanie sú odkázaní len za pomoci svojich rodičov. Učitelia vychádzajú v ústrety rodičom, presúvajúc online pripojenia na čas, keď prídu zo svojho zamestnania. Veria, že sa situácia zlepší, že sa čoskoro stretneme v škole, že sa triedy rozozvučia hudbou, umením všetkých odborov, že stihneme pripraviť žiakov na umelecké a pedagogické školy a že UMENIE ožije v nás všetkých.
Hĺbka Ľudskej Pamäte a Hudba: Od Vzoru k Notácii
Pri každej aktivite v spojitosti s hudbou, či už ide o hru, improvizovanie, počúvanie alebo komponovanie, zapájame do istej miery aj pamäť. Hudobná pamäť je absolútne kľúčový prvok pre nadobudnutie a rozvoj schopností hudobníka. Bez toho, aby hudobník trénoval hru na nástroji alebo spev neustálym opakovaním celej sféry koordinovaných pohybov, a tým si vrýval schopnosť hrať na nástroji alebo spievať do pamäti, by ani neexistoval nikto, kto by hudbu dokázal interpretovať. Hru na nástroji by sme doslova mohli nazvať choreografiou, pri ktorej si hudobník namemoruje postupnosť konkrétnych pohybov, z ktorých potom vznikne vytúžený celok.
Už pri samotnej hre z listu na akomkoľvek nástroji je potrebné zapájanie pamäte. Konkrétne, či už rozpoznávaním konkrétnych nôt a interpunkčných znamienok, jednotlivých výšok tónov, alebo rozpoznávaním celých klastrov (či už melodických behov ako rad nôt v stupnicovom rade alebo akordov) na základe tzv. „pattern recognition“ (kognitívny proces rozoznávania vzorov, ktorým náš mozog dokáže automaticky rozpoznávať a analyzovať rôzne vnemy, napríklad ak vidíme šesť bodiek na hracej kocke, vieme, že ich je šesť bez toho, aby sme ich po jednom počítali, pretože náš mozog má v dlhodobej pamäti tento vzor spojený s počtom šesť). Pri hre využívame pamäť na samotné pohyby našich orgánov (rúk, nôh, hlasiviek). Napríklad počas hry na klarinete po pohľade na notu náš mozog vie, ktoré prsty majú zakryť či nezakryť konkrétne dierky, aby bol zahraný požadovaný tón bez toho, že by sme nad tým cielene rozmýšľali.
Je všeobecne známe, že poznáme dva druhy pamäte: krátkodobú a dlhodobú. Prvý, kto tento koncept popísal, bol William James (americký filozof a psychológ 19. storočia), ako to hovorí Franěk v monografii Hudební psychologie. Vo svojej publikácii The Principles of Psychology z roku 1890 William James tvrdí, že na to, aby stav mysle zotrval v pamäti, musí trvať istý čas, mať istý význam a musí byť nezávislým faktom. Za nezávislé fakty nepovažuje prechodný stav mysle, kedy v reči používame spojky alebo predložky typu „ako“ alebo „viac-menej“, ktoré tvoria iba akési premostenie medzi plnohodnotnými myšlienkami. James rozdeľuje pamäť na primárnu a sekundárnu - ekvivalenty pojmov krátkodobej a dlhodobej pamäte, ktoré sa začali objavovať neskôr v 20. storočí. Pozoruhodne už v čase vydania knihy (1890), kedy bola moderná psychológia v počiatkoch, popisuje základné princípy pamäte pomerne presne. Podľa neho sa v krátkodobej pamäti nachádzajú „objekty“ alebo udalosti „práve minulé“, ktoré postupne zanikajú. Do krátkodobej pamäte však nezaraďuje „objekty“, na ktoré si spomenieme, ktoré absentovali v našom vedomí a sú znova obnovené z akéhosi „rezervoáru nespočetných objektov, ktoré sú mimo dohľadu“.
Dvojica R.C. Atkinson a R. M. Shiffrin zo Stanfordskej univerzity vo svojej publikácii Human Memory: A Proposed System and its Control Processes z roku 1968 už komplexnejšie popisuje vlastnosti pamäťového systému. Ten už rozdeľujú na tri komponenty: senzorický register, krátkodobé úložisko a dlhodobé úložisko. Akýkoľvek stimul, ktorý pôsobí na naše telo, je ihneď registrovaný príslušnými senzorickými dimenziami. Najlepším príkladom na senzorickú pamäť sú vizuálne vnemy. Dvojica sa pri tom odvoláva na experiment Georga Sperlinga z roku 1960, ktorý sa snažil dokázať existenciu vizuálnej senzorickej pamäte. Účastníkom tohto experimentu boli na zlomok sekundy premietané rady písmen s cieľom otestovať, koľko si ich budú schopní zapamätať. Dokázalo sa, že testované subjekty dokázali zopakovať niekoľko písmen, spravidla však nie viac ako päť a pamätali si ich iba veľmi krátko, nakoľko senzorická pamäť je veľmi prchavá.
Druhou zložkou pamäti je podľa Atkinsona a Shiffrina krátkodobé úložisko, ktoré nazývajú aj pracovná pamäť. Predpokladajú, že informácie, ktoré vstupujú do krátkodobej pamäte, pomaly slabnú, až úplne vymiznú. To sa však deje pomalšie ako pri senzorickej pamäti. Treťou najvýznamnejšou zložkou pamäti je dlhodobá pamäť. Tá sa odlišuje od senzorickej a krátkodobej tým, že informácie v nej uložené neslabnú a nemiznú rovnakým spôsobom. Akákoľvek informácia v senzorickej, či krátkodobej pamäti nakoniec úplne zmizne, informácie v dlhodobej pamäti sú relatívne permanentné (môžu byť však modifikované, alebo sa stať dočasne nenavrátiteľnými v dôsledku pribúdania nových informácii). Tok informácií medzi týmito tromi zložkami pamäti je vo veľkej miere pod kontrolou subjektu. Presun informácie z jedného registra do druhého sa deje kopírovaním - bez odstránenia informácie z pôvodného registra. Presúvanie informácií z dlhodobej pamäte do krátkodobej je podľa dvojice autorov z veľkej časti pod kontrolou subjektu.
Významnou osobnosťou v oblasti skúmania ľudskej pamäti je Alan Baddeley. Jeho model pracovnej pamäti (working memory, ekvivalent krátkodobej pamäte), ktorý vznikol v spolupráci s Grahamom Hitchom v roku 1974, sa dodnes považuje za jeden z najrelevantnejších pohľadov na krátkodobú pamäť. V predstavenom modeli rozdeľujú krátkodobú pamäť na tri časti. Centrálna exekutíva (central executive), riadiaca celý systém krátkodobej pamäte, prideľuje informácie podsystémom, triedi prichádzajúce informácie a nahrádza staré. Má taktiež na starosti našu pozornosť. Samotná nemá žiadnu uskladňovaciu kapacitu na informácie. Druhou zložkou je vizuálno-priestorový náčrtník (visuospatial sketchpad), ktorý má na starosti udržiavanie vizuálnych informácií a navigáciu. Má vlastnú kapacitu na uskladňovanie informácií, a preto nezasahuje do iných častí krátkodobej pamäte a tie nezasahujú doňho (zvuky či hovorené slovo nás nerušia pri udržaní si obrazu v mysli). Treťou zložkou krátkodobej pamäte je fonologická slučka (phonological loop). Je zodpovedná za ukladanie zvukových informácií do krátkodobej pamäte a tieto informácie opakuje pokiaľ to je potrebné, alebo pokiaľ nie sú nahradené novými. Inak je definovaná aj ako „vnútorný hlas“ alebo „vnútorné ucho“ (ak si „v duchu“ počítame, čítame, spievame a podobne). Pre nás je obzvlášť zaujímavá z hudobného hľadiska, keďže je aj zodpovedná za to, keď si „v duchu“ spievame nejakú melódiu, poprípade pri sluchovej analýze si opakujeme dva tóny, aby sme určili interval medzi nimi. Ďalej je dôležitá pri učení sa novej slovnej zásoby, alebo nového jazyka. Baddeley v roku 2000 pridal do tejto klasifikácie štvrtý prvok - epizodický triedič (episodic buffer). Jeho úlohou je zoraďovanie informácií zvukových i obrazových na základe vhodného logického kľúča alebo časovej chronológie. Skoršia štúdia Georga Millera ukázala, že dospelý jedinec si dokáže v krátkodobej pamäti udržať cca 7±2 údajov.
Explicitná pamäť zahŕňa vedomé rozpomínanie na v minulosti naučené vecné informácie (fakty), konkrétne skúsenosti alebo udalosti. Informácie v explicitnej pamäti postupne slabnú, ak si ich opakovane neobnovujeme/nepripomíname. Explicitnú pamäť rozdeľujeme na základe Tulvingovej klasifikácie na epizodickú a sémantickú. Epizodická pamäť obsahuje špecifické subjektívne udalosti a skúsenosti zo života jedinca. Príkladom môže byť napríklad šťastná spomienka na oslavu narodenín z detstva. Sémantická pamäť zahrnuje všeobecné vedomosti nadobudnuté počas našich životov (rôzne fakty, myšlienky, koncepty ako napríklad znalosť gramatických pravidiel, presný dátum historickej udalosti, encyklopedické údaje a podobne). Implicitná pamäť sa týka skúseností, ktoré nevedomky automaticky nadobúdame a využívame bez toho, aby sme nad nimi museli cielene premýšľať. Do implicitnej pamäte spadá procedurálna pamäť, ktorá sa tvorí postupným učením a repetíciou (napríklad schopnosť zaviazať si šnúrky, hrať na klavíri, jazdiť na bicykli, šoférovať auto a podobne), podmienený reflex (Pavlovov reflex, pes slintá, ak vidí jedlo, zvuk zvončeka u neho nevyvoláva žiadnu reakciu, ak budeme dlhšiu dobu spájať jedlo so zvukom zvončeka, pes začne po čase slintať aj pri samotnom zvuku bez toho, aby videl jedlo; u ľudí, napríklad, ak sme niekde na verejnosti a započujeme zvonenie cudzieho mobilného telefónu, aké máme nastavené aj my, inštinktívne siahneme do vrecka po telefón) a priming (podvedomý kognitívny proces, kedy jeden podnet ovplyvní našu reakciu na ďalšie podnety, udalosti; napríklad, keď si človek kúpi čierne auto, má zrazu pocit, že po cestách jazdí veľmi veľa čiernych áut), ktorý je dnes veľmi často používaný v reklame.
Psychológia a neuropsychológia sú pomerne mladé vedecké odbory, ktoré sú stále posúvané dopredu rozvojom technológie. Posun od skorých experimentov (napríklad Sperling, 1960), kedy boli subjektom prezentované testovacie vzorky (písmená) na tabuliach, ktoré boli osvecované žiarovkami, kde bolo potrebné brať do úvahy aj postupné zoslabovanie svetla po odpojení od elektrického prúdu, až ku dnešným vysokofrekvenčným displejom v spojení vysokorýchlostnými kamerami a zariadeniami na sledovanie mozgových aktivít v reálnom čase napomohol otvoreniu nových možností výskumu. Výskum ľudskej pamäti má pred sebou ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Pohľadov na ľudskú pamäť a jej klasifikáciu je vo vedeckej obci mnoho. Nachádzame rôzne názory, niektorí odborníci rozlišujú pracovnú a krátkodobú pamäť v modeli (napríklad Cowan, 2008), kde krátkodobá pamäť slúži čisto ako úložisko a pracovná pamäť vie s danými informáciami narábať a pracovať. Dokonca aj portál Wikipedia vás pri hesle krátkodobá pamäť upozorní, aby ste si ho nezamenili s heslom pracovná pamäť. Iní považujú tieto pojmy za synonymá (napr. Crowder a Carbone, 2015). Objavujeme taktiež aj zástancov unitárneho konceptu pamäte (napr. Melton, 1963).
Pamäť bola pre hudobníka v minulosti ešte dôležitejšia ako dnes. Ak sa vrátime o tisícročie dozadu, hudba sa šírila výlučne ústnym podaním a uchovávala sa mechanickým opakovaním. Speváci v kláštoroch trávili roky cvičením spevu cirkevného repertoáru, aby boli schopní ho interpretovať. Ľudská hudobná pamäť bola teda v tomto období jediným médiom na zaznamenávanie hudby. Je samozrejme známe, že už v období pred rokom 1000 a dokonca aj pred našim letopočtom nachádzame rôzne záznamy o zápise hudby, ide však o zápisy spievaného textu, nie melódie, harmónie či rytmu. Nad textom sa časom začali objavovať aj rôzne mnemotechnické pomôcky ako napríklad neumy, tieto ale nemožno transkribovať do dnešnej notácie, nakoľko slúžili iba ako pripomienka (napríklad o tom, či melódia na danom slove klesá, stúpa alebo stagnuje) pre interpreta, ktorý dané dielo musel ovládať spamäti. Tento trend prácneho dlhodobého memorovania uľahčil Guido z Arezza (benediktínsky mních a taliansky hudobný teoretik 11. storočia). Jeho návrh štvorlinajkovej notovej osnovy sa stal predpokladom vzniku dnešnej modernej notácie. Tento vynález odľahčil ľudskú pamäť tým, že už bola možná hra a spev z listu. Podľa viacerých hudobných vedcov je Guido z Arezza taktiež autorom predchodcu dnešnej solmizácie, ktorú Guido založil na prvých slabikách veršov hymnu Ut queant laxis. Autorom tohto hymnu je pravdepodobne Paulus Diaconus (lombardský mních, pisár a historik 8. storočia).
Mozartov Efekt a Rytmika: Vplyv Hudby na Orientáciu a Pohodu
Henry Wadsworth Longfellow raz povedal, že hudba je univerzálnym jazykom ľudstva. Prostredníctvom nej vieme vyjadriť rôzne emócie a ľudský mozog na ňu reaguje veľmi citlivo. Hudba nám spúšťa množstvo spomienok, situácií a zážitkov. Aj to je jeden z dôkazov, aký obrovský vplyv má hudba na ľudský mozog. Jej účinky boli dokonca preukázané už v ranom detstve. Britský Inštitút pre mozog a kreativitu (BCI) začal v roku 2012 v spolupráci s Losangelskou filharmóniou a organizáciou HOLA (Heart of Los Angeles) päťročnú štúdiu s cieľom preskúmať vplyv výučby hudby na sociálny, emocionálny a kognitívny vývoj detí. Štúdia ukázala, že hudobná výučba urýchľuje dozrievanie sluchovej dráhy v mozgu a zvyšuje jej účinnosť. Ak je napríklad nejaká informácia spojená s hudbou, deti si ju dokážu ľahšie zapamätať.
Práve na vzťah medzi hudbou a priestorovou orientáciou sa zameral jeden veľmi zaujímavý výskum. Pôvodne výskum troch vedcov (Frances Rauscherovej, Gordona Shawa a Katherine Kyovej), ktorý uskutočnil v roku 1993, vychádzal zo záhadného javu nazývaného Mozartov efekt. Pri počúvaní Mozartovej hudby, konkrétne Mozartovej sonáty pre dva klavíry D dur, dochádzalo k zlepšovaniu priestorovej orientácie. Neskôr však tento výskum doplnila Frances Rauscherová aj o sledovanie potkanov, ktoré sa nachádzali v bludisku. Počas počúvania hudby od Mozarta sa schopnosť potkanov dostať sa z bludiska zlepšila. Potkany našli cestu oveľa rýchlejšie a robili oveľa menej chýb. Efekt sa prejavil dokonca aj v prípade, že potkany počúvali Mozarta ešte v tele matky.
Aby hudba pozitívne vplývala na mozog, musí mať správnu rytmiku. Rytmika je totiž prítomná počas celého nášho života, je všade okolo nás a v rytmoch fungujú všetky naše telesné systémy. V rytme bije naše srdce, v rytme prebieha aj naša chôdza, a ak vykonávame veci rytmicky, pozitívne to vplýva aj na náš mozog. Ako príklad môžeme uviesť opäť výskum s myšami (pod vedením neurobiológa Schreckenberga a fyzika Birda, uskutočnený v roku 1987), keď bol jednej skupine myší v bludisku púšťaný disharmonický rockový rytmus bubnov. Ich schopnosť orientácie a nájdenia cieľa s jedlom bola s odstupom času značne zhoršená a mohol za to práve rytmus hudby, ktorú počúvali. Pre telo a mozog je preto optimálny štýl hudby, ktorý je relaxačný. Preto aj na hodinách Baby Balance zaraďujú tému „hudba a hudobné nástroje“, hneď v úvode kurzu.
Hudba je naozaj univerzálny nástroj, ktorý nám pomáha pri rozvoji nielen našich detí, ale aj nás dospelých. Hudba v našich životoch má väčší zmysel, ako si možno uvedomujeme. A ešte jedna zaujímavosť na záver - hudba ako jedna z mála činností dokáže aktivovať takmer celý mozog, doslova v ňom spúšťa ohňostroj reakcií, preto ju počúvajme tak často, ako sa len dá. Je naším poslaním zaradiť do vzdelania viac umenia. Aby si deti dokázali hudbu obľúbiť, je nesmierne dôležité, aby sa s ňou zoznamovali nenásilne a systematicky. Nezabúdame pri tom hlavne na kvalitnú hudbu, pretože hudba nemusí pôsobiť len kladne a esteticky účinne. Jej zlý výber a k tomu ešte prehnané decibely môžu ohrozovať zdravie dieťaťa. Ak dieťa počúva nevhodnú, väčšinou agresívnu hudbu s vulgárnymi textami, stráca sa jej estetické a výchovné poslanie. Takáto hudba namiesto osobnostnej kultivácie spôsobuje otupenie dieťaťa. Mnoho rodičov si myslí, že deťom stačí pustiť pieseň z komerčného rádia, a to pre kontakt s piesňou stačí. Zabúdajú na spev v rodine a zabúdajú aj známe piesne, ktoré predkovia bežne spievali. Vhodné a premyslené využitie piesní a hudby deťom naozaj veľmi pomáha. Vysokoškolská pedagogička Sharlene Habermeyer tvrdí, že ak deti nespievajú v nejakom zbore alebo nehrajú na nejaký hudobný nástroj, mali by sme im púšťať hudbu denne aspoň 20 minút. V hudbe platí, že deti sa učia z nášho príkladu, keď si budeme hudbu užívať my, nájdu si cestu k nej i oni. A ak aj nebudú mať záujem o hru na nástroji, či spev, už 20 minút počúvania hudby podľa autorky knihy „Good Music, Brighter Children“ - Sharlene Habermeyer môže mať veľký efekt vo všetkých smeroch.