Diagnostikovali vášmu dieťaťu poruchu pozornosti s hyperaktivitou, známu ako ADHD? Táto neurovývinová porucha, ktorá je v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10) zaradená do kategórie diagnóz F90-F98 a v novšej MKCH-11 pod kódom 6A05, predstavuje v súčasnosti najčastejšiu poruchu psychického vývinu detí do 14 rokov. Súčasne je jednou z najčastejších príčin, pre ktoré sa rodičia so svojimi deťmi obracajú na psychológa. Deti s ADHD zlyhávajú nielen doma, ale aj v škole, často ich označujú ako neposlušné, neporiadne, strácajú sebavedomie a vnímajú samé seba ako neúspešné a zlé. V skutočnosti je však väčšina ich problémov spôsobená vrodenou poruchou a vyžadujú si špecifický prístup vo výchove a vo vzdelávaní. Nejde teda o bežnú detskú neposlušnosť, nie je spôsobená výchovou a nemôže za ňu rodič ani dieťa. Táto porucha, ktorá ovplyvňuje učebné výsledky, správanie a sociálne vzťahy žiaka, si vyžaduje špecifický prístup vo vzdelávaní a hlboké porozumenie jej prejavov a dôsledkov.
Čo je ADHD a ako sa prejavuje?
ADHD je skratkou Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. V slovenčine ju poznáme ako poruchu hyperaktivity a deficitu pozornosti. Táto neurovývinová porucha sa prejavuje pretrvávajúcim deficitom pozornosti, hyperaktivitou alebo impulzivitou - alebo ich kombináciou. Práve tieto tri príznaky - hyperaktivita, impulzivita a deficit pozornosti - pomáhajú lekárom bližšie diagnostikovať ADHD a následne zvoliť čo najlepší terapeutický postup. Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50 % prípadov si ju nesú až do dospelosti. Spoľahlivú diagnózu však stanovujeme zvyčajne po 7-8 roku života, pretože v mladšom veku sú individuálne rozdiely v temperamente a pozornosti príliš veľké.
Podľa prieskumov sa ADHD vyskytuje u približne 7 - 9 % detí. Prevalencia ADHD na Slovensku každým rokom stúpa. Z celkového počtu detí s akýmikoľvek poruchami správania a emotivity je práve výskyt ADHD najčastejší. V roku 2018 to bolo viac ako 78 % pacientov z tejto skupiny, pričom viac ako polovica bola chlapcov. V populačných štúdiách sa pomer chlapcov k dievčatám s ADHD pohybuje približne 2-2,5:1. V klinických vzorkách (teda u detí, ktoré sú už v systéme) je však pomer výrazne vyšší - 3:1 až 10:1. Dôvodom je, že dievčatá s ADHD častejšie majú nepozorný podtyp, ktorý je v triede „tichý“ - dievčatko sedí, pozerá do zošita, sníva, nerobí problémy, nevyrušuje a učiteľka ju tak nevidí ako problém, iba ako „trošku zasnenú“. To vedie k poddiagnostike u dievčat.
V každom mozgu prebiehajú tri mechanizmy, ktoré sú zodpovedné za to, že sa dokážeme pustiť do úlohy, vydržať pri nej a dotiahnuť ju do konca: pozornosť, sebaregulácia a exekutívne funkcie (plánovanie, pracovná pamäť, inhibícia impulzov). U dieťaťa s ADHD je práve táto riadiaca sieť oslabená - nie preto, že by bolo menej inteligentné, ale preto, že jeho mozog pracuje s iným neurochemickým nastavením. Zjednodušene povedané: sústredenie je pre ADHD dieťa kognitívne namáhavejšie než pre jeho rovesníkov.
Typické prejavy podľa veku:Zatiaľ čo v mladšom predškolskom veku prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné. V škole dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešné v neskoršom dospelom veku.Nie každé živé dieťa má ADHD. Nie každé zasnené dieťa má ADHD. Najsilnejší indikátor, že ide o ADHD, je, ak sú prejavy pretrvávajúce (mesiace až roky), pervazívne (vo viac než jednom prostredí) a spôsobujú merateľný dopad na fungovanie.
Subtypy ADHD:ADHD nie je jedna kategória. Existujú tri podtypy, ktoré sa líšia v tom, ktorá zložka triády je dominantná:
- Nepozorný podtyp (ADHD-I alebo „ADD“): Dieťa nie je hyperaktívne. Je skôr zasnené, „mimo“, pomalé, dezorganizované. V triede ticho sedí, nepočúva, sníva, pozerá von oknom. Často sa prehliada, pretože nerobí problémy. Prejavy zahŕňajú: nevšímanie si detailov, strácanie vecí, zabúdanie na úlohy, neschopnosť si organizovať činnosti, problém s dokončením aktivít, nesústredenie sa na zadávané inštrukcie, pôsobí, že nepočúva, ľahko vyrušiteľné.
- Hyperaktívno-impulzívny podtyp (ADHD-HI): Nevydrží sedieť, pobehuje, prerušuje, nezastaví sa. Je neustále v pohybe, behá aj tam, kde to nie je vhodné, veľmi veľa a rýchlo rozpráva, neuvedomuje si nebezpečenstvo, skáče do reči, rieši úlohy bez premyslenia, má problém počkať, kým príde na rad, vykrikuje odpovede. Toto je klasický obraz, ktorý si väčšina ľudí predstaví pod ADHD.
- Kombinovaný podtyp (ADHD-C): Najbežnejší - dieťa má výrazné prejavy všetkých troch zložiek (nepozornosť + hyperaktivita + impulzivita).
Podtyp sa môže s vekom meniť. Dieťa, ktoré má v 7 rokoch výraznú hyperaktivitu, môže mať v 14 rokoch dominantné deficity pozornosti (telesný nepokoj sa zmierni, ale rozptýlenosť a dezorganizácia ostávajú).
Rozdiel medzi ADD a ADHD, 3 podtypy a získanie diagnózy ADHD
Príčiny ADHD: Multifaktoriálna Perspektíva a pretrvávajúce debaty
Jednu a hlavnú príčinu ADHD by sme hľadali márne. Ide totiž o multifaktoriálnu poruchu, ktorá zahŕňa ako genetickú predispozíciu a neurologické a biologické príčiny, tak aj psychosociálne nastavenie dieťaťa. Medicína dnes ADHD definuje ako vrodenú malformáciu centrálnej nervovej sústavy, ktorá má dopad na viaceré funkcie rôznych oblastí mozgu. Symptóm sa vyvinie zosilnením alebo blokovaním týchto funkcií mozgu.Štúdie ukázali, že rola dedičných znakov pri vzniku ADHD faktorov presahuje 80 %. Ak má jeden z rodičov, súrodenec alebo blízky príbuzný ADHD, inú neurovývinovú poruchu alebo ŠVPU, riziko u dieťaťa je výrazne vyššie než v bežnej populácii. Hoci je dokázaný dedičný vplyv, treba brať do úvahy aj negenetické vplyvy, ako je napríklad nízka pôrodná váha, komplikovaný pôrod, konzumácia alkoholu, drog a fajčenie v tehotenstve. Spúšťačmi môžu byť tiež niektoré choroby v ranom detstve, napríklad potravinová alergia, alebo infekčné choroby (zápal stredného ucha), či nesprávne fungovanie imunitného systému. Existuje aj vzťah medzi inými psychickými chorobami rodičov a prejavmi ADHD u dieťaťa.
Kontroverzné pohľady: Gabor Maté a jeho teória prostrediaVznik poruchy pozornosti nesúvisí ani tak s génmi, ako sa doteraz tvrdilo, ale najmä s atmosférou v rodine, v ktorej dieťa vyrastá. S touto teóriou prichádza kanadský lekár Gabor Maté. „Emočné stavy rodičov a spôsob, akým žijú svoje životy, majú zásadný dosah na formovanie mozgu ich detí, aj keď si rodičia tieto nepatrne vyzerajúce vplyvy vôbec neuvedomujú ani ich nedokážu ovládať,“ vysvetľuje Maté vo svojej knihe Rozptýlená myseľ. Poruchu pozornosti nevidí ako zdedenú chorobu mozgu, ale ako fyziologický následok života v určitom prostredí a kultúre. Je presvedčený, že z tohto ochorenia sa dá „vyrásť“ v každom veku. „Porucha pozornosti môže vzniknúť, keď sa určitý genetický materiál vyskytne v istom prostredí. Bez vplyvu genetického materiálu porucha nevznikne. Bez vplyvu prostredia tiež nie. Formujúcim prostredím je tu rodina, z ktorej dieťa pochádza,“ tvrdí Maté.
Prirodzene by z toho mohlo vyplývať, že problém budú mať deti, ktoré pochádzajú z nefunkčných rodín či zo znevýhodneného sociálneho prostredia. Maté však upozorňuje, že „negatívne faktory môžu byť prítomné v každej rodine, aj keď je finančne a materiálne zaistená, a napriek tomu, že rodičia svoje deti milujú a majú len tie najlepšie úmysly.“ Zdôrazňuje, že láska k dieťaťu, ktorú rodičia cítia, sa automaticky nemení v pocit dieťaťa, že je milované. Malé dieťa našu lásku vyčíta z nášho hlasu, pohľadu, dotyku, z našej aktívnej prítomnosti. „Deti nemusia mať fyzický nedostatok a napriek tomu môžu v ranom formujúcom období trpieť preto, že sa ich rodičia zámerne či neuvedomujúco nechávajú rozptyľovať od svojich povinností a úloh,“ vysvetľuje lekár. Stres, matkine depresie, problémy v manželstve, rozluka či rozvod rodičov sú u detí s poruchou pozornosti veľmi časté, a podľa Matého narušené vzťahy v rodine negatívne dopadajú na vývoj mozgu v ranom detstve.
Maté dáva ako príklad seba a svoju rodinu, kde mu v dospelosti poruchu pozornosti diagnostikovali a mali ju aj dve z jeho troch detí. On však príčinu vidí vo svojom vorkoholizme a závislostiach, ktoré plynuli z jeho poruchy pozornosti, a v dôsledku čoho bola u nich napätá atmosféra. Vyznáva sa, že im nedokázal dať „dar vnímavej, bezpečnej a spoľahlivej otcovskej prítomnosti“.
ADHD-izácia spoločnosti a kritika Matého teórieMaté ďalej tvrdí, že pri hľadaní koreňov porúch pozornosti nemožno obísť ani sociálne prostredie, v ktorom žijeme. Podľa neho „naplnenie tretej základnej potreby - bezpečnej, istej, stabilnej a nie príliš stresovo emočnej atmosféry - je tým, čo deťom v západných spoločnostiach bude chýbať najčastejšie.“ Vidí, že dnešné rodiny majú problém naplniť potreby dieťaťa aj z objektívnych dôvodov, ako je erózia komunít, rozpad rozvetvenej rodiny, tlaky pôsobiace na manželstvo, uponáhľaný životný štýl a narastajúci pocit neistoty.Kanadský lekár tiež kritizuje kultúru, ktorá kopíruje symptómy ADHD: nekontrolovateľné tempo, útržkovité informácie, rýchle strihy, neustála stimulácia, nepokoj. „Akoby producenti televíznych programov považovali za samozrejmé, že celá populácia má obmedzenú schopnosť udržať pozornosť,“ zhodnotil Maté.
Rodičom sa Matého slová počúvajú ťažko, pretože môžu vyvolávať pocity viny. Maté však povzbudzuje, že „deti s poruchou pozornosti nepotrebujú vyliečiť, potrebujú, aby im niekto pomohol rásť.“ Kľúčovým faktorom je podľa neho utužovanie vzťahovej väzby a zmena postoja rodičov. Zdôrazňuje, že malé dieťa nekoná, ale reaguje, a uzdravenie dieťaťa spočíva v schopnosti rodičov zmeniť svoje typické reakcie.
Odborná kritika MatéhoMnohí odborníci majú k Matého teórii rezervovaný postoj. Tvrdia, že s poruchou pozornosti sa už narodíme, pričom faktory jej vzniku sú viaceré, medzi ktorými môžu byť aj vplyvy vonkajšieho prostredia. Kanadská psychologička Jillian Enrightová, tvrdá kritička Matého, napísala: „ADHD nespôsobuje trauma. Bohužiaľ, veľa ľudí s touto poruchou traumu zažilo, táto skúsenosť určite dokáže zhoršiť symptómy, ale každý, kto čítal vedecké texty so základnými informáciami o tejto poruche, vie, že ide o vysoko dedičnú, genetickú a neurovývojovú poruchu.“ Podľa nej Maté, hoci je odborník na traumy, vie o ADHD pramálo a nemá žiadne relevantné skúsenosti s touto oblasťou. Obviňuje ho, že šíri nepravdivé tvrdenia o negenealogickom pôvode ADHD s cieľom predávať svoje produkty.
Psychiater Pavel Mohr z českého Národného ústavu duševného zdravia sa tiež prikláňa na stranu dedičného faktora. Podľa neho môže prostredie ovplyvniť našu schopnosť sústrediť sa, ale v prípade poruchy pozornosti ide o neurovývojové ochorenie, teda je biologicky podmienené. „Na jeho vzniku sa podieľajú tak faktory genetické, teda dedičné, ako aj vplyvy nededičné, ale stále neurobiologické, napríklad užívanie návykových látok počas gravidity, vírusové infekcie, stres, pôrodné komplikácie a podobne,“ povedal Pavel Mohr. Zároveň dodáva, že pre väčšinu chorých, ale i ich rodičov je veľkou úľavou, keď porozumejú príčinám svojich problémov, že tu nejde o ich vlastné zlyhania a neschopnosť, ale o ochorenie, ktoré možno liečiť.
Slovenská psychologička Eva Krupová priznáva, že aj v tejto oblasti sa odborníci sporia a nenachádzajú zatiaľ jednotu. „Situácia je o to komplikovanejšia, že nejestvuje len jedna príčina ADHD. Na vzniku poruchy sa môže podieľať množstvo faktorov, ktoré spolupôsobia,“ povedala. Upozorňuje, že medzi najvýznamnejšie faktory, ktoré sa skúmajú, patrí dedičnosť a komplikácie pri pôrode. Pozornosť sa venuje aj traume a životným okolnostiam a najnovšie výskumy sa zameriavajú aj na faktory životného prostredia. „Výskum je stále vo vývoji. Zdôrazňovať len jednu príčinu môže byť veľmi skresľujúce,“ zdôraznila. „Na základe skúseností z praxe si myslím, že genetický faktor zohráva významnú rolu v rozvoji poruchy. No na druhej strane súhlasím s tým, že rodina je skutočne veľmi dôležitá. Môže byť ochranným aj rizikovým činiteľom. Vplyv rodiny sa odrazí v tom, do akej miery sa porucha rozvinie a v akej intenzite,“ dodala. Rodina teda môže rozsah ochorenia zmierniť. Je však veľmi dôležité, aby si rodičia uvedomili, že za túto poruchu dieťaťa nikto nemôže - ani oni, ani dieťa.
Diagnostika ADHD: Kľúč k včasnej pomoci
Správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ. Odhalenie poruchy pozornosti a hyperaktivity je často odďaľované, pretože spoločnosť tieto deti „škatuľkuje“ ako neposlušné a nevychované. Mnohí rodičia nechcú prijať fakt, že ich dieťa trpí poruchou, čím je práca s dieťaťom náročnejšia.
Diagnostika ADHD je aj pre skúseného odborníka veľkou výzvou. Nepostrádateľná je mienka tých, ktorí s dieťaťom trávia najviac času. Najdôležitejšie informácie vedia poskytnúť rodičia alebo pedagógovia, ktorí môžu počas svojej práce pozorovať detské správanie v určitých situáciách a zbadať vážne odchýlky. Veľkou pomocou pri diagnostike dokáže byť učiteľ základnej školy, ktorý má najlepšiu možnosť nestranne pozorovať správanie dieťaťa. Aj keď je ADHD poruchou správania, sledujú sa aj fyzické znaky. Pozorovanie správania je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD. Deti, ktoré trpia ADHD, majú obvykle v mladšom veku problémy s hrubou alebo jemnou motorikou, čo môže byť dôležitým signálom pre odhalenie poruchy.Je dôležité si uvedomiť, že ADHD rozhodne nemá ročné dieťa, ktoré veľa behá, pretože pre ne je to prirodzené. ADHD tiež nemá dvojročné dieťa, ktoré často odbieha od činností, pretože ešte nemá schopnosť sa tak dlho sústrediť. Myslíme na to, že pozornosť sa vekom zlepšuje, rovnako tak schopnosť obsedieť pri nejakej činnosti.
Priebeh diagnostiky (napríklad v SCPP TREA):Spoľahlivú diagnostiku ADHD je možné stanoviť typicky od 7-8 rokov. V mladšom veku sú individuálne rozdiely v temperamente a pozornosti príliš veľké - mnohé prejavy, ktoré v 3 rokoch vyzerajú ako ADHD, sú jednoducho znaky normálneho batoľacieho vývinu. Diagnostika prebieha v troch fázach:
- Vstupný rozhovor (cca 50 min, iba s rodičom, bez dieťaťa): Podrobná anamnéza, vývinová história, aktuálne ťažkosti, ukážky školských zošitov a doterajších správ. Rodičia by mali priniesť školské zošity a písomky z posledných týždňov, vysvedčenia (aj staršie - trendy sú informatívne), vyjadrenie triednej učiteľky (aj neformálne), doterajšie odborné správy (pediater, logopéd, neurológ, iné CPP) a vlastné pozorovania zapísané za posledné 2-3 týždne (kedy, kde, čo sa stalo, ako reagovalo dieťa, ako reagovali rodičia).
- Komplexné vyšetrenie (1-2 stretnutia s dieťaťom po 60-90 min): Psychologické vyšetrenie testom intelektu Woodcock-Johnson IE / WISC, škály pozornosti a exekutívy, posudzovacie škály od rodičov aj učiteľov. Počas tohto procesu sa vyhodnocuje aj prítomnosť prejavov vo viacerých prostrediach (materská škola/škola + rodina, prípadne aj krúžok).
- Záverečná konzultácia: Prezentácia výsledkov, plán podpory a odporúčania pre školu. Diagnostická správa slúži ako podklad pre poskytnutie podporných opatrení v škole podľa zákona 182/2023 Z. z., ktorý novelizoval školský zákon.Psychologické vyšetrenie posúdi samotné ADHD, test intelektu a emocionálne ladenie. Špeciálno-pedagogické vyšetrenie posudzuje školské zručnosti a môže byť indikované v priebehu diagnostiky, pretože až v ~45 % prípadov sú s ADHD komorbidne prítomné špecifické vývinové poruchy učenia (ŠVPU) ako dyslexia, dysortografia, dysgrafia, dyskalkúlia.
Vplyv ADHD na rodinný život a rodičov
ADHD nie je poruchou, ktorá by bola primárne zapríčinená nesprávnou alebo nedostatočnou výchovou. Prítomnosť ADHD každopádne výchovu dieťaťa značne komplikuje. Rodičia sú často okolím obviňovaní z toho, že svoje dieťa nevedia vychovávať. Často podliehajú pocitu beznádeje, obviňujú sa, že sú zlými rodičmi. Výchova dieťaťa je pre nich veľmi únavná a náročná už od jeho útleho veku. Rodičia často výchovne zlyhávajú napriek tomu, že pri ostatných svojich deťoch sú úspešní. Porucha má dopad na vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny, na súrodenecké vzťahy a často je príčinou významných manželských problémov. Rodiny detí s ADHD prežívajú viacnásobne viac stresu, obáv, konfliktov i viac kritiky z okolia, čo prirodzene vedie k ich spochybňovaniu ako rodičov.
Nižšia potreba spánku a chronická únava:Už len skutočnosť, že dieťa s ADHD má často od narodenia nižšiu potrebu spánku ako ostatní, býva často príčinou chronickej únavy rodičov a z toho vyplývajúcej nervozity a hádok v rodine. Najmä v kojeneckom období porucha spánkového biorytmu dieťaťa narušuje aj biorytmus rodičov - so všetkými negatívnymi následkami. Všeobecne deti s ADHD majú pomerne často rôzne poruchy spánku až približne do 10.-12. roku. Taktiež častejšie sa u nich vyskytuje aj nočné pomočovanie a v stravovaní sklon k nechutenstvu, vyberavosti v jedle či sklon k zažívacím ťažkostiam.
Ničenie a strácanie vecí:Ničenie hračiek, strácanie školských pomôcok, poškodzovanie oblečenia, pokazenie rôznych prístrojov či ničenie cenných vecí - takto zväčša rodičia opisujú typický obrázok rodinného života s dieťaťom s ADHD. Dieťa často nevie, kde odložilo dôležité školské pomôcky či domáce cennosti, stráca peniaze, málokedy má svoje veci na poriadku, niekedy nemá ani jednu nepoškodenú hračku. Stáva sa, že v škole okrem svojich osobných vecí obyčajne v návale impulzivity alebo z nepozornosti poškodí či zničí aj veci svojho spolužiaka alebo školský majetok.
Súrodenecká rivalita:Problém, ktorý sa vyskytuje v každej rodine aj pri bežných deťoch, sa v rodine s dieťaťom s ADHD môže výrazne vystupňovať a stať sa vážnym problémom. Neustála zvýšená pozornosť zo strany rodičov tomuto dieťaťu môže byť príčinou toho, že ostatné deti v rodine sa s takouto skutočnosťou len ťažko vyrovnávajú. Súrodenecká rivalita môže mať rôzny charakter a podoby a zväčša prináša dôsledky na správaní sa všetkých zúčastnených strán. Neraz sa stáva, že rodičia z obavy, aby starší súrodenec s ADHD neublížil fyzicky mladšiemu, prechádzajú do vysoko ochranárskej pozície voči mladšiemu súrodencovi a trestajúcej pozície voči dieťaťu s ADHD. Nie je vhodné porovnávať deti medzi sebou navzájom.
Sociálna izolácia rodiny:Rodinné návštevy, nákup v obchode, správanie sa v dopravnom prostriedku, čakanie v čakárni u lekára…. to sú všetko štandardné sociálne situácie, v ktorých správanie dieťaťa s ADHD býva zväčša neštandardné. Deti obyčajne bez rozmýšľania hovoria nevhodné veci, skáču do reči, zlostia sa, neustále vyrušujú, kričia, trucujú, vynucujú si bezpodmienečnú pozornosť. Často to vyzerá tak, že dieťa si v schválnostiach a nežiaducom správaní doslova hovie, čo niekedy prerastá do opozičného až antisociálneho správania. Neraz sa stáva, že takéto správanie dieťaťa je po čase dôvodom toho, že návštevy - aj z blízkej rodiny - napokon radšej prestanú chodiť a ak aj prídu, dávajú najavo svoju nespokojnosť a často obviňujú rodičov z neschopnosti vychovávať svoje dieťa. Rodičia detí s ADHD majú ťažkosti aj so sociálnymi kontaktmi.
Videnie dieťaťa „v zlom svetle“ a pocity viny:Neustále ponosy na správanie dieťaťa z jeho okolia (často už od materskej škôlky), časté poznámky v žiackej knižke alebo znížené známky zo správania v základnej škole majú za následok, že rodičia po čase len ťažko nachádzajú na vlastnom dieťati akúkoľvek pozitívnu vlastnosť. Skôr majú tendenciu „podľahnúť“ tlaku okolia a na svoje dieťa sa pozerajú prevažne očami kritika, ktorý napokon viac karhá ako chváli, viac trestá, ako odmeňuje. Rodič do svojho dieťaťa obyčajne vkladá pomerne vysoké nádeje a dieťa s ADHD nie je schopné tieto rodičovské ambície adekvátnym spôsobom naplniť. Rodič zažíva sklamanie a mnohokrát toto sklamanie dáva jasne najavo, prezentuje takýto svoj postoj pred príbuznými alebo aj širším okolím často za priamej „asistencie“ dieťaťa. Deti s ťažkosťami majú sklon byť vnímavejšie k pocitom ostatných a ľahko toto rodičovské sklamanie aj sami vycítia. Ak sú si vedomé toho, ako hlboko rodičov sklamali, prejavia svoju frustráciu ešte nevhodnejším správaním. Medzi tým, ako sa dieťa prejavuje a tým, čo od neho rodičia očakávajú, je veľmi silná väzba.Rodičia môžu milovať svoje deti, aj keď im robia starosti, ale pri deťoch, ktoré neobsedia a „vkuse niečo vyparatia“, je náročné až nemožné vždy si zachovať chladnú hlavu a horúce srdce. Často prežívajú bezradnosť a bezmocnosť, nedokážu sa na problémy pozrieť s nadhľadom, s odstupom a meniť svoje výchovné postupy a stratégie.
Neustály strach o dieťa:Impulzívne chovanie dieťaťa je faktorom, ktorý drží rodičov vo výnimočnej ostražitosti a neustálom strachu, aby sa mu niečo nestalo. Stojí ich často enormné úsilie ustrážiť dieťa pred nehodami a úrazmi. Klasickým príkladom je bezpečnosť dieťaťa na ulici. U mnohých detí s ADHD sa veľmi dlho rodičia nemôžu spoľahnúť na to, že dieťa napr. bezpečne prejde samo cez cestu či rušnú križovatku, alebo vo väčších mestách sa z nepozornosti nezatúla. Dieťa nevníma nebezpečenstvo, koná impulzívne a správa sa často tak, že hazarduje so svojim zdravím - skáče z veľkej výšky, lezie po nebezpečných miestach, alebo v staršom veku riskuje len preto, aby si získalo kamarátov či bolo niečím zaujímavé.
Trestanie dieťaťa a únavový syndróm rodičov:V prípade straty kontroly nad sebou samým („praskli mi nervy“) rodič môže reagovať aj na drobnejšie a banálnejšie „prečiny“ dieťaťa krikom, ale aj hrubým trestaním, či už psychickým alebo fyzickým. Tresty začne používať viac, ako odmeny, a tým v podstate negatívne správanie u dieťaťa iba posilňuje a roztáča špirálu a bludný kruh ADHD.U rodičov, ale aj u ostatných členov rodiny sa môže dlhodobá chronická únava prejavovať celkovým zvýšeným napätím v rodine. Vážne psychické vyčerpanie rodičov alebo iných členov rodiny môže prejsť až do fyzickej vyčerpanosti organizmu s následnými poruchami spánku či nespavosťou rodičov, neurózami, depresiami, zlyhaním psychiky alebo stratou kontroly nad sebou samým. Rodičia v takomto prípade môžu sami siahnuť po liekoch, alkohole alebo iných podporných látkach. Takýto vážny stav vyčerpania môže viesť k rezignácii, emočnému „stiahnutiu sa do seba“, k pocitom viny a osobného zlyhania vo výchove dieťaťa (som zlá matka, zlý otec…). Navyše takéto stavy sa v dlhodobom kontexte nemôžu neodraziť aj na pracovnom výkone rodiča v zamestnaní a v jeho vzťahoch k ostatným svojim deťom a často aj širšej rodine.
Fenomén „víkendového rodiča“ a striedanie výchovných štýlov:Fenoménom dnešnej doby a špecifickým prípadom sú rodiny, v ktorých jeden z rodičov pracuje v tzv. dlhodobejších pracovných turnusoch a je teda doma obyčajne len cez víkendy. Takýmto „víkendovým rodičom“ častejšie býva otec rodiny a výchova tak ostáva na pleciach matky samotnej. Ako výraznejší sa tento fenomén javí tam, kde je v rodine poruchou ADHD postihnutý mužský potomok, ktorý vo všetkých fázach svojho dozrievania potrebuje mužský vzor. Matka veľmi rýchlo - často už v ranom detstve dieťaťa - výchovu sama nezvláda, dostáva sa do fázy únavy a rezignácie, niekedy sa môže dostaviť syndróm vyhoreného rodiča. Mnohokrát zažíva frustráciu zo sebaobviňovania, ale aj z obviňovania manželom zo zlyhávania vo výchove dieťaťa.Zásadný vplyv na správanie dieťaťa má tiež spôsob rodičovskej výchovy - výchovný štýl. U rodičov detí s ADHD sa pomerne často stáva, že rodičia pod vplyvom pocitu neúspešnosti vo výchove dieťaťa často menia svoje výchovné štýly, skúšajú rôzne možnosti a zabiehajú niekedy do výrazných extrémov. Od použitia príliš benevolentného, zhovievavého, tzv. „demokratického“ povoľného alebo až ľahostajného prístupu k dieťaťu, až do príliš striktného, direktívneho, nepripúšťajúceho žiadnu diskusiu. Často svoje reakcie podriaďujú aktuálnej nálade a nie je ojedinelá ani nejednotnosť rodičov v otázkach výchovného štýlu, keď každý z rodičov ide vlastnou „líniou“, presadzuje svoje výchovné postupy a nie je ochotný akceptovať výchovné postupy partnera (otec zakáže, matka dovolí alebo naopak).
Napätie v partnerských vzťahoch:Aj tí najtrpezlivejší rodičia sú po rokoch napätia unavení a aj zničení z neustálych sťažností na správanie dieťaťa, dôsledkom čoho je vyššia frekvencia partnerských hádok. Tieto pomerne často neostávajú len v rovine hádky týkajúcej sa aktuálneho správania dieťaťa, ale prerastajú do vzájomného obviňovania sa a nesúladu v náhľadoch na možné spôsoby výchovy dieťaťa. Štatistiky ukazujú, že v rodinách s hyperaktívnymi deťmi dochádza k manželským hádkam a rozchodom trikrát častejšie, ako v ostatných rodinách.
Komplexná liečba a podporné stratégie
Dôležitá je správna liečba, ktorá by mala byť komplexná. Pri komplexnom prístupe (diagnostika + tréning pozornosti + podporné opatrenia v škole + v niektorých prípadoch medikácia predpísaná psychiatrom + rodičovské poradenstvo) sa výsledky často zlepšujú dramaticky. ADHD je vývinová porucha - to znamená, že úplne sa „nevylieči“ v zmysle, že zmizne. Čo sa však výrazne mení, je schopnosť dieťaťa s ADHD sa vyrovnať so svojím fungovaním.
Farmakologická liečba:Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring. Psychofarmakologickú liečbu ADHD môže predpísať iba detský psychiater, a to na základe vlastného psychiatrického vyšetrenia.
Nefarmakologické prístupy:Veľmi obľúbené a často využívané sú liečebné metódy bez užívania liekov. Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame ako takzvaný intervenčný program. Je to predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) zameraná na špecifické správanie pacienta. Táto terapia sa zameriava na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností. Na kognitívno-behaviorálnu terapiu v liečbe ADHD sú však rozporuplné názory. Niektorí odporcovia tvrdia, že pre dieťa s ADHD je takmer nemožné, aby reálne zhodnotilo svoje správanie a vyhodnotilo model iného správania. Želaný výsledok je preto „behom na dlhú trať“ a v konečnom dôsledku sa nemusí dostaviť pozitívny výsledok.Okrem KBT existujú aj ďalšie terapeutické prístupy:
- Arteterapia: Práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie, pomáha dieťaťu vyjadrovať sa a rozvíjať jemnú motoriku.
- Muzikoterapia: Počúvanie hudby podporuje sústredenie, hra na hudobný nástroj rozvíja jemnú motoriku a spev posilňuje rečové schopnosti.
- Rečová terapia: Logopédia pomáha zlepšiť komunikačné zručnosti.
- Hra divadla: Umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu.
- Kontrolovaný pohyb: Cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa, a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení. Príkladom je skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Fyzický pohyb vonku aspoň 30-60 minút denne je overený pomocník - znižuje hyperaktivitu, zlepšuje sústredenie a náladu.
Diétne odporúčania:V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD. Ako top látku viaceré zdroje uvádzajú omega-3 mastné kyseliny. Bez ohľadu na možnosť účinku tejto látky na deti s ADHD, sú omega-3 mastné kyseliny pre deti dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu.
Výchovné metódy pre rodičov:Výchova dieťaťa s ADHD si vyžaduje trpezlivosť a porozumenie. Je nevyhnutné zvýšiť pozitívny rodičovský záujem a vynechať fyzické a psychické trestanie. Tu je päť kľúčových tipov:
- Jasná a pokojná komunikácia: Keď dieťaťu niečo poviete, uistite sa, že vás počúva. Dotknite sa mu ramena. Hovorte pokojne a pomaly. Hnev je prirodzený, ale môžete ho ovládnuť. Nedopustiť, aby sa dieťa naučilo niečo nesprávne. Ak hovoríte príliš dlho, ľahko stratíte jeho pozornosť. Používajte krátke, jednoduché a konkrétne pokyny, ktoré dieťa potrebuje. Vyvarujte sa hrozieb, ktoré sú odložené v čase, pretože jeho mozog má ťažkosti spojiť dnešnú činnosť s tým, čo sa stane o niekoľko dní.
- Štruktúra a rutina: Mozog s ADHD potrebuje externú štruktúru - vizuálny denný harmonogram, stabilné časy jedenia, učenia, spánku. „Ranný checklist“ na chladničke. Minimálna improvizácia, maximálna predvídateľnosť. Vypracujte pre dieťa jasný denný program, kedy má vstať, jesť, hrať sa, pozerať TV, učiť sa, pomáhať, ísť spať… Držte sa ho, pokiaľ je to trochu možné, i keď ho dieťa stále porušuje. Pri každodenných aktivitách si vytvorte zoznam. Deti s ADHD majú problém s dokončením úloh, takže im pomôžte rozložiť veľké úlohy na menšie, ľahšie zvládnuteľné kroky. Keď si poradí, tak si môže odškrtávať zo zoznamu. Naučte ho, ako si má organizovať a plniť úlohy postupne, krok za krokom. To mu pomôže lepšie sa sústrediť a vyhnúť sa zbytočnému chaosu a nestíhaniu. Spánková deprivácia u detí s ADHD výrazne zhoršuje prejavy. Pravidelný režim, tma, bez obrazoviek 60 minút pred spaním.
- Pozitívna spätná väzba a odmeňovanie dobrého správania: Podporujte pozitívne správanie a často dieťa chváľte. Namiesto neustáleho upozorňovania na nevhodné správanie nezabúdajme oceňovať dobré správanie. Aj maličkosti. Snažte sa si každý deň nájsť niečo, za čo môžete dieťa pochváliť. Všimnite si každé pozitívne správanie dieťaťa a reagujte pochvalou. Vyvarujte sa vyhláseniam typu: „Keby si sa len viac snažil…“, pretože ono sa snaží - často niekoľkonásobne viac než spolužiaci. Keď napriek tomu nedokáže dosiahnuť to, čo iné deti zvládnu ľahko, a dospelí mu povedia, že problém je v úsilí, dostane jediný logický záver: asi som hlúpe / zlé / neschopné. To je pôda pre dlhodobé sebahodnotové problémy.
- Pomôžte dieťaťu s prebytkom energie: Namiesto potláčania potreby pohybu, ju usmerňujte. Kontrolovaný pohyb (stláčanie loptičky, pohojdávanie sa na fitlopte, hojdanie nohy) môže pomôcť usmerniť prebytok energie a upokojiť telo. Lepšie: menej podnetov, jasnejšie priestory, jedna aktivita naraz.
- Podpora sebavedomia a sociálnych zručností: Pomôžte dieťaťu nájsť aktivity, v ktorých je úspešné. To posilňuje jeho sebavedomie a dáva mu pocit úspechu. Pomôžte dieťaťu vytvárať kamarátske vzťahy, poraďte mu, ako má postupovať, ako sa má správať k iným deťom, čo im má povedať. Trpezlivosť, pokoj, optimistický pohľad do budúcnosti sú kľúčové. Zabráňte pocitom menejcennosti. Je potrebné tieto deti taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu v súťažiach, v ktorých pre svoje ťažkosti musí byť vždy posledné.
Podpora v školskom prostredí:Učiteľ by sa určite nemal spoliehať na prácu lekára, prípadne užívanie liekov, pretože len každodenná práca s dieťaťom môže priniesť požadovaný efekt. ADHD je na Slovensku medzi pedagógmi všeobecne známy termín, ale úroveň pochopenia sa výrazne líši - od plne kompetentných učiteľov, ktorí vedia, ako s ADHD dieťaťom pracovať, po tých, ktorí ho vidia ako „zlú výchovu“. Pedagogickí pracovníci a rodičia by mali spolupracovať. Na začiatku hodiny je vhodné oznámiť presný program hodiny, na konci ho zrekapitulovať. Na hodinu si treba pripraviť viac rôznych činností. Zaistiť v triede miesto, kde sa môže žiak sám upokojiť (napr. oddelená lavica). Snažiť sa, aby ústne pokyny boli krátke, jednoduché a konkrétne. Pri písaní úloh je dobré chvíľu pri dieťati pokojne sedieť, aby cítilo oporu. Týmto deťom vyhovuje skôr práca nárazová, krátkodobá, než dlhodobé, sústavné zaťažovanie pozornosti. Napr. 10-15 minút (podľa potreby) venovať jednej úlohe, potom je dobré prácu na chvíľu prerušiť a k úlohe sa vrátiť. Nútiť hyperaktívne dieťa k pokoju, obmedzovať ho, trestať za jeho nadmernú pohyblivosť iba zvyšuje napätie, zhoršuje pozornosť. Pri priebežnom hodnotení je vhodné používať rôzne formy hodnotenia. Pri slovnom skúšaní sa odporúča skúšať žiaka kratšie a radšej dvakrát. Ak žiak píše písomnú úlohu, je vhodné ju rozdeliť na viac kratších častí. Ak je to možné, kontrolné práce by mali byť v tichšom prostredí (oddelená miestnosť, miesto vpredu, mimo okna). Harmonogram dňa na lavici, check-list úloh, farebné oddelenie predmetov v zošitoch. Hodnotenie obsahu, nie drobných prehliadnutí (vynechané slovo, chybne prepísané číslo).
Podpora rodičov:V celom rodinnom prostredí je potrebné vytvoriť atmosféru spolupráce. Dieťa má poznať, že ho v rodine majú radi, že sú mu ochotní pomáhať, nie iba kontrolovať a kritizovať, musí sa cítiť spokojne a prežívať toľko radosti ako každé dieťa. Deti s ADHD sú spravidla pracovne veľmi horlivé a rôzne práce v domácnosti im prinášajú uspokojenie, zvlášť, ak ich pochválime za snahu. Radi sa učia robiť niekomu niečo pre radosť. Rodičia by si mali uvedomiť, že hyperkinetická porucha - ADHD - nie je choroba, ale vzorec problémov v správaní ich dieťaťa. Dieťa je len nositeľom problému, nie je problémovým dieťaťom, nemôžme ho trestať za niečo, čo nedokáže, alebo nevykoná vedome zle.Je dôležité si pamätať: predpokladom úspešnej výchovy dieťaťa s ADHD sú harmonické vzťahy v rodine; obaja rodičia majú vo výchove svojho dieťaťa nenahraditeľnú úlohu, dieťa ich intenzívne potrebuje oboch; rodičia musia postupovať vo výchove jednotne, bok po boku spoločne „ťahať za jeden povraz“; aj rodičia dieťaťa s ADHD potrebujú našu podporu - často väčšiu, ako dieťa samotné, majme to na pamäti, keď s nimi pracujeme.
Rozdiel medzi ADD a ADHD, 3 podtypy a získanie diagnózy ADHD
ADHD v dospelosti a komorbidita
Niekedy zostáva ADHD skryté až do obdobia puberty. V tomto období vyplávajú na povrch hlavné znaky hyperaktivity, ako negatívne sebahodnotenie, labilita, úzkostlivé správanie kvôli požiadavkám naň kladených, deviantné správanie, užívanie alkoholu a drog.Hoci sa ADHD často považuje za typickú detskú poruchu, vyskytuje sa aj u dospelých. Pre ADHD v dospelom veku je typické, že znaky hyperaktivity sa zmierňujú, ale poruchy pozornosti naďalej pretrvávajú, ba časom môžu ukázať aj na ťažší stav. Zábudlivosť je taktiež typický znak pre dospelého s poruchou pozornosti; stále mešká, je v zhone, zaoberá sa príliš mnohými a rôznymi vecami. Hyperaktivita a schopnosť sústrediť sa na jedinú vec a nevnímať nič iné v dospelosti ustupujú do úzadia. U dospelých sa menia skôr na akýsi vnútorný nepokoj, nedokážu dotiahnuť začaté projekty, skáču ľuďom do reči, v hlave im neustále bežia myšlienky, narážajú do dverí či do ľudí. Túto poruchu často nájdeme napríklad u vorkoholikov. Odborníci zistili, že ľudia s poruchou pozornosti majú väčšie sklony k závislostiam od alkoholu či cigariet, ktorými tlmia svoje prejavy. Takisto sú náchylnejší na prekračovanie pravidiel, napríklad častejšie porušujú dopravné predpisy, ale i zákon všeobecne.Aj keď sa časť problémov s vekom zmierni, časť pretrváva a časť (sociálne dopady, sebaobraz, sekundárne problémy) sa bez podpory zhoršuje. Začať liečiť ADHD možno v každom veku vrátane dospelosti, aj keď nebola v detskom veku podchytená.
Komorbidita a pridružené stavy:Izolované ADHD bez akejkoľvek ďalšej neurovývinovej alebo emocionálnej ťažkosti existuje, ale je skôr výnimkou. Pri komplexnej diagnostike sa v ~60-80 % prípadov zistí ešte aspoň jeden pridružený stav.
- ADHD + špecifické vývinové poruchy učenia (ŠVPU): Až u približne 45 % detí s ADHD sa podľa prehľadu 17 štúdií vyskytuje dyslexia, dysortografia, dysgrafia alebo dyskalkúlia.
- ADHD + porucha autistického spektra (PAS): Prekryv je reálny, ale diagnostika PAS si vyžaduje špecializované posúdenie. Nestačí posudzovať iba pozornosť.
tags: #dieta #adhd #nadava #na #rodicov