Keď sa povie „Albert Einstein“, každému vzápätí príde na um pojem „teória relativity“, ktorá položila základ novému obrazu sveta. Je pokladaný za „otca novej éry fyziky“ a zásadne zmenil pohľad ľudí na hmotu, priestor a čas. Vo svojom osobnom živote dokázal zostať vždy skromný a láskavý, pričom predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek docieliť úspech. Einsteinov život bol plný paradoxov a jeho osobnosť bola rovnako fascinujúca ako jeho revolučné myšlienky. Tento článok sa ponorí do detailov Einsteinovej stravy, skúma jeho obľúbené jedlá, jeho pohľad na výživu a ako sa jeho stravovacie návyky prelínajú s celkovým obrazom jeho života a myslenia, pričom odhalí aj iné zaujímavé aspekty jeho neobyčajného života.
Rané Detstvo a Formovanie Geniality
Albert Einstein sa narodil 14. marca 1879 v juhonemeckom meste Ulm na brehu Dunaja ako syn drobného priemyselníka Hermanna Einsteina a hudobníčky Paulíny Einsteinovej, rodenej Koch. Rok po jeho narodení, v roku 1880, sa rodina presťahovala do Mníchova, kde si jeho otec založil elektrotechnickú dielňu. V roku 1881 sa Einsteinovi narodila sestra. Vieme, že Albert začal rozprávať dosť neskoro a už ako dieťa pôsobil rezervovane. Od svojich rovesníkov sa natoľko odlišoval, že vzbudzoval v matke obavy, či nie je mentálne retardovaný. Predpokladá sa, že začal hovoriť, až keď mal štyri roky. Neskôr sa však rozhovoril a okolo 9. roku svojho života už rozprával ako každé iné zdravé dieťa v jeho veku.
Cesta za Vzdelaním a Boj s Rutinou
V škole a v štúdiu patril Albert Einstein skôr k zaostávajúcim - i to však malo základ kdesi inde než v nedostatku schopností. Albert predbehol svojich spolužiakov v matematike a fyzike, pobyt na gymnáziu sa ale pre neho stával čoraz ťažším. Bifľovanie latinčiny a gréčtiny sa stávalo neznesiteľným rovnako ako rutina a nadbytok neužitočných informácií v ostatných predmetoch. Neznesiteľným sa stal kasárenský duch gymnázia, ignorantské sebavedomie gymnaziálnych orgánov. Einstein, sústredený a ľahostajný k školským kratochvíľam, nezískal v škole blízkych priateľov a rodina bola ďaleko.
Keď mal Einstein pätnásť rokov, odsťahovali sa jeho rodičia do Talianska. Hermanna Einsteina prenasledovali v Mníchove neúspechy: továreň nevynášala, hrozila mu bieda. Bolo treba hľadať úspech inde. Taliansko ho lákalo ako pracovnými perspektívami, tak životnou malebnosťou, ktorú si toľko cenil. Okrem toho bohatí príbuzní Pauliny Einsteinovej - obchodníci s obilím v Henue - sľubovali pomoc. V roku 1894 Hermann a Jakub otvorili elektrotechnickú továreň v Miláne, no tá tiež nevynášala. Tak sa teda bratia presťahovali do Pavie. Ale i tu ich prenasledovali neúspechy a čoskoro bola v Miláne znovu otvorená továreň Per la construzione di dinamo e motori elettrici a corrente continuata e alternata (pre výrobu dynám a motorov na jednosmerný a striedavý prúd). Továreň sa držala vďaka podpore príbuzných - talianskych a nemeckých predstaviteľov Kochovej rodiny.
Albert zostal v Mníchove - musel dokončiť gymnázium, no to sa nepodarilo. Stále silnejšie sa v ňom uzatváralo prianie nechať učenie a odísť k rodine. Tak si obstaral potvrdenie lekára o nutnosti polročného odpočinku vzhľadom ku svojej nervovej sústave. Jeho zámery však vedenie gymnázia prekazilo. Už dávnejšie sa nepozeralo dobrým okom na Einsteinov skepticizmus a slobodomyseľnosť. Vyzvali ho, aby opustil gymnázium, lebo jeho prítomnosť podrýva u žiakov úctu k škole. Rok pred ukončením Einstein gymnázium opustil a odišiel k príbuzným. Po príchode do Milána stratil nemecké občianstvo. Taliansko Einsteina okúzlilo svojou malebnosťou a prívetivými ľuďmi.
Na rodinnej rade sa rozhodlo, že Einstein vstúpi do technickej školy. Z tých škôl bolo treba vybrať takú, kde sa vyučuje po nemecky. Nemecko vylúčili a mimo Nemecka bol najslávnejší Polytechnický inštitút v Zürichu. Keď mal Einstein 16 rokov, absolvoval prijímacie skúšky na univerzitu ETH v Zürichu. Hoci z matematiky a fyziky skúšky zložil s vyznamenaním, zlyhal v ostatných predmetoch (dejepis, zemepis, jazyky a ďalšie). Svoju rolu zohralo i to, že nemal ukončené gymnázium. Einsteina na školu neprijali. Dobrú radu mu dal riaditeľ polytechniky, ktorý bol uchvátený jeho matematickým vnímaním: dokončiť jednu zo švajčiarskych škôl a o rok sa prihlásiť znova.
Na základné prednášky z fyziky a matematiky však chodil zriedkavo. Známym H. F. Weber, ktorý prednášal fyziku, bol vynikajúcim elektrotechnikom, ale v oblasti teoretickej fyziky sa obmedzil na oblasť poznatkov, ktoré už Einstein poznal. Einstein dával prednosť priamemu štúdiu prác Maxwella, Kirchhoffa, Boltzmanna a Hertza. V tejto dobe prechádza od rovnomerných „matematicko-fyzikálnych“ záujmov k sústredenému záujmu o niektoré základné problémy teoretickej fyziky. Medzi jeho známymi bola aj Srbka Mileva Marićová, emigrantka z Rakúsko-Uhorska. Bola to veľmi vážna, mlčanlivá študentka, ktorá s Einsteinom vstúpila na polytechniku roku 1896 a zblížil ich záujem o práce veľkých vedcov. Mileva bola pasívnou poslucháčkou, ale Einsteina to plne uspokojovalo. Nútené učenie sa predmetov kvôli skúškam ho skľučovalo. Vo svojej autobiografii (r. 1949) spomína na svoju slobodu pri návšteve prednášok v Zürichu: „Také nútenie ma tak zastrašilo, že po celý rok po skúške bolo pre mňa otrávené akékoľvek uvažovanie o vedeckých problémoch. Pritom musím povedať, že vo Švajčiarsku sme trpeli donucovaním, ktoré marí skutočnú vedeckú prácu, omnoho menej, než trpia študenti na iných miestach.“
Albert Einstein pre deti | Vedec a vynálezca
Prvé Kroky v Kariére a Hľadanie Miesta
Na jeseň roku 1900 Einstein zložil záverečné skúšky a obdržal diplom. Po skončení vysokoškolského štúdia sa ocitol v existenčných a finančných problémoch. Túžil po zamestnaní asistenta na svojej alma mater, odmietli ho však, a rovnako pochodil i na iných univerzitách. S prácou v teoretickej alebo experimentálnej fyzike na polytechnike Einstein nemohol počítať, keďže nenavštevoval Weberove prednášky a v Pernetovom laboratóriu zavrhoval pokyny k prevedeniu experimentov a robil ich po svojom. Dokonca sa dopustil väčšieho porušenia kódexu, keď raz Webera oslovil „pán Weber“ a nie „pán profesor“.
Bolo treba hľadať prácu mimo polytechniky. Vo februári 1901 odovzdal Einstein svoje úspory, odpovedal na otázky o zdraví a zvykoch deda a keď uistil príslušné orgány, že nemá sklony k alkoholizmu, obdržal švajčiarsku štátnu príslušnosť. Do armády ho nezobrali - zistili u neho ploché nohy a rozšírenie žíl. Počas pobytu vo Švajčiarsku sa vzdal nemeckého občianstva, aby sa vyhol brannej povinnosti. Bez občianstva bol až do roku 1901, kedy získal švajčiarske občianstvo. To mu zostalo až do smrti.
V máji sa Einsteinovi podarilo na dobu niekoľkých mesiacov získať prácu učiteľa odbornej technickej školy vo Winterthure. „Dostal som ponuku pracovať v technickej škole vo Winterthure od 15. mája do 15. júla - prednášať matematiku, kým bude stály učiteľ vo vojenskej službe. Bol som od radosti celý bez seba, keď som sa dozvedel, že táto otázka bola definitívne rozhodnutá. Nemám tušenia, ktorý humánny človek ma tam doporučil: veď ani u jedného z mojich bývalých učiteľov som nebol zapísaný dobre a toto miesto mi ponúkli bez mojej prosby,“ napísal. Einstein patril ku šťastným povahám, ktoré ľahko znášajú zármutok, ale veľmi živo a radostne pociťujú aj ten najbezvýznamnejší úspech.
Na jeseň roku 1901 bol Einstein znova bez práce. Na doporučenie priateľa Konráda Habichta Einstein nastúpil ako domáci učiteľ v súkromnom penzióne pre študentov, kde mal za úlohu pripraviť študentov na maturitu. Pustil sa do vyučovania a snažil sa ho urobiť živým a zaujímavým, vyhýbajúc sa rutine, ktorá mu v detstve spôsobovala toľko nepríjemností. S mecenášom Jakubom Nuesom sa však nezhodol na názoroch a cieľoch vyučovania, a tak bol Einstein prepustený. Medzitým sa cez otca Marcela Grossmanna podarilo nájsť pre Einsteina miesto v patentovom úrade. Riaditeľ tohto úradu, inžinier Friedrich Haller, bol priateľom Marcelovho otca. V júli 1902 začal Einstein pracovať ako technický expert tretej triedy s platom 3500 frankov za rok v patentovom úrade v Berne. Táto práca nebola príliš náročná a Einsteinovi umožňovala potajomky pracovať na vedeckých výskumoch a nápadoch.
Zlomový Rok a Vzostup Slávy
Einsteinova akademická kariéra sa poriadne začala v roku 1908, keď začal pracovať na univerzite v Berne a o rok na to sa stal docentom na Zürišskej univerzite, ktorá patrí k jedným z najlepších univerzít na svete. V roku 1905 Albert Einstein predstavil vedeckému a akademickému kruhu svoju prácu o špeciálnej teórii relativity a o novom určení rozmerov molekúl, za čo získal doktorát. V rovnakom roku publikoval svoje zásadné práce, ktorými vysvetlil fotoelektrický efekt, Brownov pohyb a mnoho ďalších fyzikálnych zákonov.
Zlomovým rokom v živote Alberta Einsteina bol rok 1916, kedy oficiálne prezentoval svoju prevratnú všeobecnú teóriu relativity. Táto teória bola všeobecne akceptovaná a stala sa jednotnou teóriou priestoru, času a gravitácie. Hoci je jedným z najznámejších počinov geniálneho vedca jeho teória relativity, vrcholné ocenenie za ňu nedostal. Nobelovu cenu mu udelili v roku 1922 za objav fotoelektrického javu a za zásluhy o teoretickú fyziku. Teória relativity mu však otvorila cestu k veľkému uznaniu a nesmrteľnej sláve.
Albert Einstein pre deti | Vedec a vynálezca
Einsteinov Neobyčajný Vzťah k Jedlu
Albert Einstein, muž, ktorého meno sa stalo synonymom geniality, bol fascinujúcou postavou nielen v oblasti vedy, ale aj v bežnom živote. Okrem svojich revolučných myšlienok zanechal Einstein odkaz aj v podobe svojich, neraz zvláštnych, stravovacích návykov. Hoci nebol známy ako gurmán, jeho prístup k jedlu odrážal jeho jedinečnú osobnosť a niekedy aj jeho nekonvenčný životný štýl.Einsteinov vzťah k jedlu bol často charakterizovaný jeho prioritami. V dopise priateľovi, lekárovi Gustavu Buckymu, jasne vyjadril svoj postoj: „Patrím k tým ľuďom, ktorí si radšej dobre pospí, než dobre nají.“ Táto veta odzrkadľuje jeho pohľad, kde fyzický pôžitok z jedla ustupoval iným, preňho dôležitejším aspektom života, ako je odpočinok a intelektuálna práca.
Jeho prístup k jedlu sa s vekom menil. V období intenzívneho vývoja teórie relativity sa príliš nezaoberal tým, či je jeho strava zdravá. V roku 1913 napísal svojej sesternici Else, ktorá sa neskôr stala jeho druhou manželkou: „Pevne som sa rozhodol odísť z tohto sveta s čo najmenšou lekárskou pomocou, až príde môj čas. Ale do tej doby budem hriešiť, ako mi hovorí moja skazená duša. Moja diéta: Fajčenie ako komín, práca ako kôň, jedlo bez rozmyslu a výberu, chôdza len vo skutočne príjemnej spoločnosti, takže bohužiaľ zriedka, nepravidelný spánok atď.“ Tento opis naznačuje obdobie, kedy si doprial istú voľnosť a nezaťažoval sa obmedzeniami, možno aj ako formu rebelie voči tlaku svojej práce.
Raňajkové Rituály: Vajíčka s Medom a Iné Pochúťky
Jedným z najznámejších prvkov Einsteinovej stravy boli jeho raňajky. Podľa svedectva jeho hospodyně, Herty Schiefelbein, boli vajíčka takmer každé ráno na jeho tanieri. Profesor Einstein mal najradšej volské oká, ale nie hocijaké. K nim si doprial „veľa medu.“ Táto kombinácia masla a medu na vajíčkach sa môže zdať nezvyčajná, no pre Einsteina mala špecifický význam. Veril, že práve táto sladko-slaná zmes podporuje činnosť mozgu a zlepšuje pamäť.
Odborníci na výživu dnes potvrdzujú, že niektoré zložky tejto kombinácie môžu byť pre mozog prospešné. Vajcia sú vynikajúcim zdrojom cholínu, nevyhnutnej živiny pre tvorbu pamäti a kognitívne funkcie. Výskumy naznačujú, že pravidelná konzumácia vajec môže zlepšiť pamäť. Maslo, bohaté na zdravé tuky, dodáva mozgu energiu a podporuje koncentráciu. Med, okrem toho, že je prírodným sladidlom, obsahuje antioxidanty a vitamíny, ktoré chránia mozgové bunky a môžu prispievať k lepšej funkcii mozgu. Zatiaľ čo špecifická kombinácia masla a medu na vajíčkach môže byť subjektívna, základné zložky majú svoje opodstatnenie.
Je zaujímavé porovnať Einsteinove stravovacie návyky s inými úspešnými osobnosťami. Hovorí sa, že raňajky sú najdôležitejším jedlom dňa, a zdá sa, že Winston Churchill tomu naozaj veril. Na začiatok dňa vždy zjedol dva plné podnosy s jedlom - na prvom bolo stratené vajíčko, džem, šunka, toast, maslo, káva a mlieko. Tieto príklady ilustrujú, že cesta k úspechu môže viesť cez rôzne, často veľmi individuálne stravovacie stratégie.
Všestrannosť a Zvláštnosti v Stravovaní
Einsteinove stravovacie návyky sa neobmedzovali len na raňajky. Hoci často „zabúdal“ na obedy, jeho strava bola v iných ohľadoch prekvapivo pestrá, aj keď vždy s dôrazom na jednoduchosť. Medzi jeho ďalšie obľúbené jedlá patrili huby, ktoré si doprial na rôzne spôsoby. Grilované šampiňóny s cibuľou a slaninou, marinované v cesnaku, oleji, citrónovej šťave a koreninách, boli jedným z spôsobov, ako si ich vychutnával. Čerstvé ovocie, najmä jahody, bolo tiež súčasťou jeho jedálnička, často ako dezert. Okrem toho si pochutnával na smoothie zo zeleru, čo naznačuje záujem o konzumáciu zeleniny, aj keď možno menej tradičným spôsobom. Táto rozmanitosť v jeho strave, hoci nie vždy systematická, ukazuje, že Einstein sa nespoliehal len na jeden typ jedla, ale hľadal rôzne zdroje výživy.
Tento spôsob života, ako sa neskôr ukázalo, nemohol zostať bez následkov. Einstein trpel chronickou gastroenteritídou a žalúdočnými vredmi takmer po celý svoj dospelý život. Hoci sa snažil vyhýbať mäsu a v posledných rokoch života sa dokonca považoval za takmer vegetariána, jeho tráviace problémy ho prenasledovali. V roku 1954, rok pred smrťou, vyhlásil: „V mojom živote už nie je žiaden tuk, mäso, ani ryby. Je to vlastne skvelý pocit.“ Tento výrok naznačuje, že aj napriek zdravotným problémom sa snažil o zmenu a hľadal cesty k lepšiemu zdraviu. Jeden muž sa dokonca rozhodol, že bude jesť iba to, čo vlastnoručne zabije. Tvrdil, že hlavným dôvodom bolo, aby si uvedomil vďačnosť za každé sústo jedla. „Za rok som sa stal takmer vegetariánom, keďže mi to zabíjanie až tak veľmi po vôli nebolo,“ dodal.
Myšlienkové Experimenty a Čas na Premýšľanie
Einsteinove stravovacie návyky boli úzko prepojené s jeho jedinečným spôsobom myslenia, najmä s jeho slávnymi myšlienkovými experimentmi. Bol presvedčený, že predstavivosť otvára dvere pre hľadanie riešení. Napríklad pre svoju všeobecnú teóriu relativity uskutočňoval imaginárne experimenty s vlakmi, výťahmi, zrkadlami a svetlom. Znamená to, že ich nerobil naozaj, ale iba vo svojich predstavách. Tieto experimenty, hoci sa neodohrávali v reálnom svete, boli kľúčové pre jeho vedecké objavy.
Podobne ako tieto myšlienkové experimenty, aj jeho prístup k jedlu mohol byť ovplyvnený potrebou „rozmýšľať.“ Mnohí ľudia, vrátane úspešných osobností, považujú čas strávený „ničnerobením“ za neproduktívny. Skúsenosti veľkých myslí histórie a vedecké štúdie však dokazujú opak. Einstein, podobne ako Charles Darwin, využíval čas na premýšľanie. Darwin venoval prechádzkam minimálne 45 minút denne, pričom nešlo len o fyzickú kondíciu, ale aj o stimuláciu mysle. Chôdza núti mozog pozerať sa na veci z iného uhla, čo pri sedení pri stole nie je možné. Je dokázané, že prechádzky zlepšujú schopnosť zapamätania a riešenia problémov. Môže sa to zdať trochu nelogické, keďže počas chôdze sa musíme sústrediť na to, kam kráčame, aby sme nepadli na nos a máme teda menej priestoru sústrediť sa na iné potrebné úlohy. Chôdza však núti mozog, aby sa na veci pozrel z iného uhla pohľadu, čo sa vám sedením pri stole nepodarí.
Einstein sám si vyhradil dve hodiny týždenne len pre seba a svoje myšlienky, čo považoval za „skromnú cenu“ za ostrejšiu myseľ a lepšie nápady. Táto prax, nazývaná aj „pravidlo dvoch hodín“, podporuje hlboké premýšľanie a reflexiu, ktoré sú nevyhnutné pre kreativitu a riešenie komplexných problémov. Hoci nie je priamo spojená s konkrétnym jedlom, táto forma duševnej „výživy“ bola pre Einsteina rovnako dôležitá ako fyzická strava. Ak aj vy patríte k ľuďom, ktorí nedokážu len tak dve hodiny navonok nečinne sedieť a premýšľať, pomôžte si. Samotná prechádzka, či už do parku, do lesa alebo na iné miesto, je priestorom na premýšľanie, na ktoré zvyčajne nemáme dosť času. Písanie listov rukou je veľmi terapeutické. Výskum Severozápadnej univerzity v USA ukázal, že zapisovanie si myšlienok o vzdialenej budúcnosti je veľmi užitočné.
Ďalšie Zvyky a Osobitosti: Spánok, Fajčenie a Ponožky
Okrem stravovania mal Albert Einstein aj ďalšie zaujímavé zvyky. Je známy fakt, že spánok je pre mozog prospešný a Einstein to bral skutočne vážne. Údajne spal až desať hodín denne, čo je takmer raz toľko, ako spí priemerný Američan. Aj prelomové objavy v histórii vznikli v nevedomí počas toho, ako ich autor spal. Napríklad taká periodická tabuľka, štruktúra DNA, či Einsteinova teória relativity. V roku 2004 nemeckí vedci vykonali experiment, v ktorom účastníkov najprv naučili hrať istú hru s číslami. Jedna skupina si potom mohla osem hodín pospať, kým druhá musela bdieť. Keď zaspíme, mozog každých 90 až 120 minút prechádza od hlbokého spánku k ľahkému spánku a k fáze, ktorá súvisí so snívaním a hovorí sa jej REM fáza (rapid eye movement). Vedci si myslia, že práve REM spánok zohráva dôležitú úlohu v procese učenia a zapamätania. Non-REM spánok je charakteristický nárastom mozgovej aktivity. Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že veľa spánku nám prospieva vždy. Vedci tento problém prirovnávajú k diskusii o vajci a sliepke. Čo bolo prvé vajce, alebo sliepka? Sme inteligentní keď viac spíme, alebo spíme viac, pretože sme inteligentní? Vedci si myslia, že nočný spánok u žien a „šlofík“ počas dňa u mužov zlepšuje schopnosť riešiť problémy. Zrejme preto si Einstein okrem nočného spánku občas oddýchol aj cez deň. Aby to však so spánkom v priebehu dňa neprehnal, vzal do ruky lyžičku a položil pred seba tanier.
Einstein bol známy aj svojou vášňou pre fajčenie fajky. Oblak dymu ho často sprevádzal, a dokonca aj ohorky z cigariet zbieral, aby z nich naplnil svoju fajku. Vtedajšie vedecké poznanie o škodlivosti fajčenia bolo obmedzené; súvislosť fajčenia a rakoviny pľúc bola vedecky potvrdená až v roku 1962, sedem rokov po jeho smrti. Hoci dnes vieme o rizikách spojených s fajčením, Einsteinov zvyk poukazuje na to, ako sa vedecké poznanie vyvíja a ako sa menia spoločenské normy. Pre Einsteina bola fajka možno súčasťou jeho relaxačného rituálu a pomôckou pri premýšľaní, podobne ako jeho prechádzky či čas venovaný „ničnerobeniu.“ Hoci neblahé následky fajčenia sú známe, nie je veľmi múdre nasledovať tento zvyk.
Osobný Život a Kontroverzie
Nadanie pre matematiku a fyziku Albertovi Einsteinovi rozhodne nezabezpečilo úplne pokojný manželský život. Počas štúdia na Polytechnike v Zürichu sa Einstein zoznámil s Milevou Marić, jednou z veľmi mála žien, ktorej sa koncom 19. storočia podarilo získať vysokoškolský titul. Dodnes je záhadou a terčom špekulácií, aký veľký bol jej vplyv na konštruovanie Einsteinovej teórie relativity. S Milevou mal dve deti, Hansa Alberta a Eduarda, a tiež dcéru Lieserl, ktorej osud zostáva nejasný.Einsteinovo zaobchádzanie s oboma svojimi manželkami by mohlo byť považované priam za kruté. Veľmi často mal milenecké aféry bez ohľadu na city svojej manželky. Zatiaľ čo sa jeho manželstvo s Milevou rozpadalo, Einstein sa pokúsil napraviť situáciu tým, že jej dal bizarný zoznam „pravidiel“, ktoré by mohli zachrániť ich manželstvo. Zahŕňalo to okrem iného Albertovo očakávanie, že Mileva bude robiť všetky domáce práce. Ale zároveň by nemala očakávať, že jej manžel bude s ňou komunikovať akýmkoľvek spôsobom mimo „spoločenských potrieb“. Nie je preto divu, že veci proste nefungovali.
Jedným z najzaujímavejších aspektov jeho osobného života bol jeho sľub Mileve, že jej odovzdá peniaze z Nobelovej ceny, ak sa rozvedú. Počas rozvodového konania s Milevou Marič Albert Einstein ukázal zvláštny druh namyslenosti. Pochopil, že rozpadu ich manželstva už nie je možné zabrániť, a snažil sa svoju čoskoro bývalú manželku náležite finančne odškodniť. Zahŕňalo to okrem iného sľub, že Mileva dostane niektoré budúce zárobky vrátane peňažnej odmeny za získanie Nobelovej ceny. V tom čase ešte cenu nezískal, ale bol si istý svojím budúcim úspechom. A nemýlil sa. Einstein Nobelovu cenu dostal až o 2 roky neskôr. Mileva peniaze použila na kúpu dvoch malých domov, no až do konca svojho života žila v chudobe.
Einstein sa od roku 1912 intenzívne stretával so svojou sesternicou Elsou Löwenthal a v roku 1919, len pár mesiacov po rozvode s Milevou, si ju vzal za ženu. Nielenže matky Alberta a Elsy boli sestry, ich otcovia boli navyše bratranci - to je hneď niekoľkonásobné spojenie pokrvných línií. Elsa bola vraj úplne iná ako Mileva. Zatiaľ čo Mileva bola neustále skľúčená a nešťastná, Elsa sa nikdy nesťažovala a mala oveľa šťastnejšiu povahu. Albert sa s Elsou veľmi zblížil najmä, keď bol chorý a ona sa oňho starala. S Elsou nemal deti, ale žil s ňou až do jej smrti v roku 1936.
Vlastné deti mal Einstein iba s Milevou Marić. Známy je osud predovšetkým synov Hansa Alberta a Eduarda. Prvý sa narodil v roku 1904, druhý o šesť rokov neskôr. Starší syn Hans Albert Einstein kráčal v stopách svojho otca - študoval na univerzite ETH a neskôr emigroval do USA. O vzťahu so svojím otcom povedal, že jediným projektom, ktorý Albert Einstein nedokončil bol on - jeho syn. S druhým synom sa Einstein stretával ešte menej. Eduard sa oproti tomu rozhodol študovať psychiatriu, no štúdium musel prerušiť, keď mu vo veku 21 rokov diagnostikovali schizofréniu. Takmer celý zvyšok svojho života strávil v ústavoch, kde napokon aj zomrel. Hoci si s otcom posielali listy a zostali v kontakte aj po Albertovej emigrácii do USA, Eduard mu po psychickom zrútení povedal, že ho nenávidí.Najväčšie tajomstvo však zahaľuje osud Einsteinovej dcéry Lieserl, ktorá sa narodila už v roku 1902, teda ešte pred jeho sobášom s Milevou. Tá podľa niektorých teórií zomrela na šarlach po necelom roku života. Je však možné, že ju matka dala na adopciu. O existencii Einsteinovej dcéry sa nevedelo až do roku 1986, keď Albertova vnučka objavila listy, ktoré si v tom čase Albert posielal s Milevou. Einsteinova matka Pauline údajne nebola zo synovho vzťahu so staršou dievčinou z Balkánu nijako nadšená a jej vplyv (spolu s nezanedbateľnou stigmatizáciou nemanželských detí) možno prispel k tomu, že sa rozhodli dať svoju malú dcérku na adopciu.
Politické Presvedčenia a Verejná Rola
Einsteinov život bol tiež poznačený politickými udalosťami. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku, Einstein, ako Žid, emigroval do Spojených štátov a v roku 1940 získal americké občianstvo. Na protest proti nemeckému antisemitizmu odišiel uznávaný fyzik v roku 1933 do Princetonu v USA, kde pôsobil do konca života. Ani po skončení druhej svetovej vojny nechcel mať Einstein s Nemeckom nič spoločné. Odmietol nemecké ocenenia, vystúpil z Pruskej akadémie vied a v roku 1940 získal americké občianstvo, pričom to švajčiarske si stále ponechal. V Amerike s dvojitým občianstvom zostal až do svojej smrti.
Einstein ako Hudobník a Filozof
Albert Einstein bol svetoznámy fyzik i filozof, predstaviteľ syntézy vedeckých a morálnych ideálov, človek mohutného intelektu a ušľachtilého srdca. Cesta životom pre neho znamenala údiv zo zázraku. Vnímal ľudský život a činnosť v ňom ako údiv zo zázraku. Hudba mu prinášala najväčšiu radosť, a dokonca vyhlásil, že ak by nebol vedcom, stal by sa hudobníkom. Hovoril, že svoj život a sny prežíval v hudbe. Až do konca života boli Einsteinovými najobľúbenejšími skladateľmi Mozart a Bach.
Úspešný vedec Albert Einstein riešil aj problémy morálne a všeľudské. Tam nezistil relatívnosť, ale absolútnosť. „Keď ide o pravdu a spravodlivosť, neexistuje nijaký rozdiel medzi malými a veľkými problémami. Lebo najvšeobecnejšie hľadiská, ktoré sa dotýkajú ľudského konania, sú nedeliteľné,“ tvrdil. Naznačil, že každý človek uvedomujúci si vesmírne súvislosti a tajomstvá života a smrti, má byť príkladom duchovnej čistoty a mať odvahu uchovať si zodpovedné mravné presvedčenie. Morálne vlastnosti znamenitého človeka majú pravdepodobne väčší význam ako čisto intelektuálne výsledky.„Najkrajší zážitok, ktorý môžeme mať je pocit tajomstva, mystická skúsenosť. Jedine z toho sa rodí skutočná veda i pravé umenie. Kto je neprístupný tomuto vzrušeniu, kto nevie obdivovať a dať sa niesť úžasom, je akoby slepý, je duševne mŕtvy,“ vnímal vedu i náboženstvo Albert Einstein. Vedomie tajomstva života nás desí, ale aj privádza k začiatkom náboženstva. Zložitosť a harmónia prírodných javov nás často presvedčujú o tom, že môžu byť prejavom mysliacej sily v nepreskúmateľnom vesmíre. Einstein chápal Boha ako pseudonym svetového poriadku, kauzality. Neraz sa však vyjadril, že verí v jedného osobného Boha. Albert Einstein uznával náboženstvo i vedu ako myšlienkovú konštrukciu, ktorá prispieva k zušľachťovaniu celého ľudstva. Vnímal ich ako pocit svetovej harmónie i spôsob pre porozumenie našej existencie. Tušil, že vedecké poznanie robí vieru v Boha pravdepodobnejšou, všestrannejšou, prijateľnejšou a hlbšou. „Poznanie, že Nevyspytateľno skutočne jestvuje a že sa zjavuje ako žiarivá krása, o ktorej ľudia majú iba nejasné tušenie, tvorí jadro každej skutočnej náboženskosti… Prírodné vedy bez náboženstva sú ochrnuté a náboženstvo bez vedy je slepé… Náboženstvo a veda sú podľa môjho názoru dve veľké a príbuzné sily, úzko medzi sebou spriahnuté.“
Posledné Roky a Odkaz Genia
Na jar roku 1955 ťažko chorý vedec pri plnom vedomí prichádzajúcej smrti údajne odmietol naliehavú operáciu s tvrdením, že je nevkusné umelo predlžovať život za jeho prirodzenú hranicu. Zomrel 18. apríla 1955 v americkom Princetone vo veku 76 rokov. Príčinou úmrtia bola prasknutá aneuryzma brušnej aorty. Einstein súhlasil s tým, že po jeho smrti sa bude skúmať jeho mozog.Po smrti Alberta Einsteina patológ Thomas Stoltz Harvey vykonal jeho pitvu. Bez toho, aby o tom niekomu povedal alebo si od jeho rodiny vypýtal povolenie, po desaťročia si nechal Einsteinov mozog. Harvey mozog rozkrájal na niekoľko kusov a vytvoril stovky preparátov. Časť si ponechal a zvyšok dal iným patológom. Keď sa Albertova rodina dozvedela, že Harvey si nechal jeho mozog, udelila povolenie na pokračovanie v jeho štúdiu. Zvyšok Einsteinovho tela bol spopolnený a popol bol rozptýlený na neznámom mieste.
Ukázalo sa, že časti Einsteinovho mozgu boli nezvyčajné. Jeho temenné laloky boli asymetrické, kalózne teleso bolo hrubšie a mal vyšší než zvyčajný počet nervových buniek neuroglií. Vedci si však nie sú istí, do akej miery boli tieto odlišnosti vrodené a do akej miery boli spôsobené aktivitou Einsteinovho mozgu počas jeho života. Dnes sa mozog nachádza v Mütterovom múzeu vo Philadelphii.
Všetko, čo Einstein vykonal, všetko, čo obhajoval a všetky jeho výpovede sa zhodovali s obrazom, ktorý vznikal v mysliach jednoduchých ľudí. Jeho hlas vždy bránil utláčaných, jeho podpis slúžil obrane pokroku. Bol ako svätec s dvomi aureolami. Jedna z nich predstavovala idey spravodlivosti a pokroku, druhá abstraktné fyzikálne myšlienky. Einstein ovplyvnil náš svet svojou vedou, svojimi myšlienkami, svojim písaným slovom. Nebol svojou povahou mužom činu a predsa pochybujem, že by sme v dejinách našli niekoho, kto tak silno vzbudzoval fantáziu ľudí celého sveta. „Aké je nádherné pocítiť jednotu celého komplexu javov, ktoré sa pri bezprostrednom chápaní zdajú nesúrodé… Najviac nepochopiteľné na prírode je to, že ju môžeme chápať…“ Pocítil účinnosť vedeckého poznania i hlbokého významu ľudskosti. Skúmal vedeckú pravdu a odhalil harmonickú krásu, túžil po súlade človeka so svetom, aby spoznal zázrak skúmajúcej vedy a nezištnej ľudskej spolupráce. Priniesol netušené odpovede aj nečakané ďalšie otázky. Myšlienkovým hľadaním nachádzal príčiny a zmysel vesmíru i nášho života v ňom. Ukázal nám ľudský rozmer vedy zakotvený do viery v neohraničeného Tvorcu. Einstein veril, že proces prehlbovania teórie nemá žiadne medze. Uznal, že osud ľudstva závisí predovšetkým od mravných síl každého človeka i celej ľudskej spoločnosti.
tags: #dieta #ako #albert #einstein