Cesta za snom o lepšom živote je často vydláždená mimoriadnymi ťažkosťami a prekážkami, najmä pre tých, ktorí sú nútení opustiť svoj domov a hľadať útočisko v neznámych krajinách. Hľadajú lepší život a idú za svojím snom, no ich začiatky v novej krajine nie sú ľahké. Proces adaptácie je komplexný a hlboko zasahuje do psychiky človeka, pričom sa často prelína s pocitmi straty a neistoty. „Vo väčšine prípadov sa utečenci musia vyrovnávať s pocitom straty,” hovorí psychologička Simona Maťokárová, ktorá niekoľko mesiacov pomáhala v Španielsku v azylovom dome. Tieto pocity môžu byť pre človeka zničujúce a vyžadujú si citlivý prístup zo strany spoločnosti a podporných inštitúcií.
Azylové domy ako útočisko a prvé kroky na ceste za stabilitou
Azylové domy sa stávajú útočiskom pre utečencov, ktorých sprevádzajú existenčné ťažkosti a tragédie. Tieto zariadenia poskytujú prvotnú stabilitu a bezpečie pre ľudí, ktorí prežili často nesmierne traumatizujúce udalosti. Aké okolnosti prinútili hľadať toto útočisko ľudí? Psychologička Simona Maťokárová vo svojom pôsobení v dome organizácie Fundación Escuela de Solidaridad (FES) v Španielsku prišla do kontaktu s rôznymi skupinami ľudí. Bývali tam osamelé matky s deťmi bez domova, utečenci, najmä z Maroka a iných častí Afriky, prípadne celé rodiny, ktoré mali ekonomické ťažkosti. Všetkých týchto ľudí v podstate spájalo jedno - hľadanie domova, teda miesta, kde by mohli vychovávať deti a naplniť základné potreby, ako je strecha nad hlavou a dostatok jedla. O azyl žiadali aj preto, aby s rodinou neskončili na ulici.
Hlavnou úlohou dobrovoľníkov a personálu v azylových domoch je poskytnúť nielen materiálnu pomoc, ale aj psychologickú podporu. Ako dobrovoľníčka som spočiatku robila takmer všetky aktivity spojené s bežným fungovaním organizácie, hovorí Maťokárová. Neskôr, keď som si lepšie osvojila španielsky jazyk, som asistovala klientom pri písaní životopisov či žiadostí o prácu. A veľa som sa s nimi rozprávala. Bolo dôležité vypočuť si ich problémy a povzbudiť ich. Takisto som spolupracovala s inými psychológmi, ktorých som našla cez inzerát. Žili v blízkosti Granady a po vzájomnej dohode k nám prišli stážovať. Avšak, práca s ľuďmi, ktorí prešli toľkými útrapami, prináša aj špecifické výzvy. Ľudia sa väčšinou neradi rozprávajú o svojich problémoch s cudzími ľuďmi, nehovoriac o tých, ktorí sa ocitnú ďaleko od domova a je pre nich ťažké dôverovať neznámym ľuďom. Nezáujem ľudí patril medzi najväčšie ťažkosti, s ktorými sme sa pri našej práci stretávali. Bežne sa stávalo, že niektorí klienti neprišli na dohodnuté schôdzky a nedali to vedieť dopredu, alebo sa dobrovoľne prihlásili na nejaký seminár, a potom naň reálne prišlo pár ľudí. To podčiarkuje dôležitosť budovania dôvery a trpezlivosti v procese pomoci.
V azylovom dome je dôležitým prvým krokom pre nových ľudí zabývať sa a zvyknúť si na to, že život v azylovom dome má určité pravidlá. Komunita v ňom je veľká, žije tam približne sto ľudí. Spočiatku sa novým obyvateľom snažia pomôcť ostatní, ktorí sú tam už dlhšie. Hlavnou myšlienkou je solidarita medzi ľuďmi a snaha naučiť sa žiť bez konfliktov. Násilie a urážky boli niekedy prítomné, no netolerujú sa. Ak k nim došlo, riešením bol odchod z organizácie. Po zabývaní sa niektorým dokonca podarilo nájsť si prácu alebo brigádu v Granade, čo predstavuje dôležitý krok k nezávislosti a integrácii.
Čo znamená byť utečencom? - Benedetta Berti a Evelien Borgman
Výzvy adaptácie: Kultúrny šok a psychologické aspekty
Proces začlenenia utečencov do novej spoločnosti je poznačený mnohými výzvami. V prvom rade sa imigrant musí adaptovať na nové prostredie. Môže narážať na počiatočný ,,kultúrny šok”, čo veľmi ovplyvňuje celkovú životnú spokojnosť. Aký veľký bude tento šok, závisí od mnohých faktorov: od motivácie, očakávaní alebo miery kultúrnych rozdielov. Utečenci môžu trpieť určitou mierou emočného stresu a zhoršeným emocionálnym zdravím. Adaptácia sa u každého jedinca prejaví rôzne a môže viesť k rôznym výsledkom.
Výsledkom adaptácie môže byť napríklad separácia, ktorá zahŕňa ponechanie si pôvodnej kultúry, zvykov a odmietnutie novej kultúry. Ďalším je asimilácia, keď sa utečenec stane súčasťou spoločnosti a získa novú kultúrnu identitu. Posledným a najhorším dôsledkom je marginalizácia - ocitnutie sa na úplnom okraji spoločnosti a odmietnutie obidvoch krajín a ich tradícií. Charakter adaptácie závisí od mnohých faktorov, vrátane osobnostných vlastností, dostupnej podpory a špecifických okolností, ktoré viedli k úteku.
Hlavným problémom, s ktorým títo ľudia zápasia, je neistota z budúcnosti. Veľa obyvateľov azylového domu nemá spočiatku pas alebo občiansky preukaz, akoby v Španielsku ani neexistovali. Z psychologického hľadiska je to téma vlastnej identity: Kto som bez svojej rodiny? Kto som bez práce? Táto strata identity, spojená s nedostatkom základných dokumentov, vytvára hlboký pocit bezmocnosti a neviditeľnosti. Pri dlhodobej nezamestnanosti môže byť ďalším problémom strata pracovných návykov. Preto bolo dôležité, aby utečenci a azylanti mali zodpovednosť aspoň za aktivity, ktoré súviseli s organizáciou, čo im pomáhalo udržať si pocit zmysluplnosti a štruktúry.
Iným problémom je, že mnohí ľudia nemajú ružové vyhliadky do budúcna. Nezamestnanosť v Španielsku je totiž vysoká a bez papierov sa nepohnete. Takisto veľa z nich neovláda dobre španielsky jazyk, iní nevedia čítať ani písať. Kvôli tomu si nemôžu nájsť prácu na trvalý pracovný pomer, takže dostupné sú iba práce načierno, prípadne sezónne práce. Ako brigádnik však nedostanete dostatočný príjem, aby ste sa presťahovali aj so svojou rodinou preč z organizácie do vlastného domova. Dostávate sa tak do bludného kruhu. V niektorých prípadoch to vedie až k osobnej rezignácii. Mnohí z nich sú už akoby zmierení so svojím osudom, nemajú žiadne ciele do budúcna, ako napríklad nájsť si prácu či odísť z azylového domu.
Okrem existenčných a adaptačných problémov sa mnohí utečenci vyrovnávajú aj s hlbokými traumami. Veľa žien zažilo psychické aj telesné týranie zo strany manžela, a to sú traumy, ktoré si so sebou nesú neustále. Často to vplýva na ich sebaúctu a sebavedomie a v týchto prípadoch je spolupráca so psychológom takmer nutnosťou. Niektoré ženy tam žijú bez svojich vlastných detí, iné nemajú kontakt s rodinou, čo len prehĺbuje ich pocit straty a osamelosti. Ďalšími častými problémami sú úzkosť a strach, odpustenie členovi rodiny, výchovné problémy, zodpovednosť za výchovu dieťaťa. Často to závisí od toho, čo bolo príčinou ich úteku. Pre týranú ženu to napríklad môže byť východiskom z jej situácie. No vo väčšine prípadov ľudia zažívajú pocity straty, ktoré môžu byť veľmi traumatizujúce. Predstavte si, že idete na dovolenku do cudzej krajiny na vlastnú päsť, keď vám je slovenčina nanič a prídete na to, že ani po anglicky to veľmi nejde. Takže musíte riešiť jazykový problém, ktorý môže pokaziť celkový dojem z tejto dovolenky a môže vás to dosť vyčerpať. Do toho riešite organizačné veci, vnímate aj kultúrne rozdiely. Nakoniec ste radi, keď sa z nej vrátite domov. Vy to urobiť môžete, no pre utečencov je to zložitejšie. Tá strata v nich zostane. Všetky spomínané problémy pôsobia na človeka zničujúco, je jasné, že sa k nim musí zaujať citlivejší prístup.
Citlivý prístup a cesta k integrácii
Kľúčom k úspešnej integrácii a zlepšeniu psychického stavu utečencov je citlivý a podporný prístup. Na začiatok ich treba naučiť žiť podľa určitých pravidiel a podporovať ich vo vzdelávaní a rozvoji nových zručností. Ale inak by sme sa k nim mali správať ako ku každému človeku, brať ich ako seberovných. Psychologička Simona Maťokárová spomína: Pamätám si na moje začiatky, keď som nevedela po španielsky. Veľa z nich sa snažilo mi to uľahčiť a neboli rozdiely v tom, odkiaľ som, išlo o pomoc. Sú to veľmi vďační ľudia. Treba stavať na ich silných stránkach a zdrojoch, vypočuť si ich a snažiť sa ich podporiť. Zároveň si uvedomiť ich reálne možnosti a pracovať s nimi na ich cieľoch.
Zaznamenané zlepšenia z hľadiska psychiky v azylovom dome potvrdzujú účinnosť takéhoto prístupu. Určite pomáhala najmä podpora a záujem od ostatných ľudí. Komunitný typ spolužitia v azylovom dome istým spôsobom suploval rodinu, poskytujúc pocit spolupatričnosti a bezpečia, ktorý je pre utečencov po strate vlastnej rodiny alebo komunity nesmierne dôležitý. Rozhodne pomohla aj psychologická pomoc, ktorá sa venovala konkrétnym traumám a emocionálnym ťažkostiam. A nesmiem zabudnúť na pravidelnú prácu, či už v organizácii, alebo mimo nej, za ktorú boli odmeňovaní, a množstvo iných aktivít, do ktorých sa zapájali. Štruktúra a zmysluplné aktivity sú kľúčové pre obnovenie sebaúcty a pocitu kontroly nad vlastným životom.
Konkrétne príbehy často ilustrujú hĺbku utrpenia, ale aj neuveriteľnú silu ľudského ducha. Zaujala ma žena z Maroka, ktorá utiekla od svojho manžela aj s deťmi. Fyzicky ju týral. Jej rodina bola ďaleko a s matkou bola v kontakte len cez sociálne siete. Jej osud bol pre mňa krutý v tom, že jedno z detí ostalo s manželom a doteraz sa jej ho nepodarilo získať späť. Takéto individuálne tragédie pripomínajú, že za štatistikami sa skrývajú reálne životy a hlboké ľudské drámy.
Osobná skúsenosť s pomocou utečencom je transformujúca. Profesionálne aj ľudsky ma posunula, bola to skvelá skúsenosť, hovorí Simona Maťokárová. Venovala som sa tomu, čo ma zaujímalo a dostala som osobný priestor na sebarealizáciu. Celý pobyt bol nezvyčajný a obohatený niečím kultúrnym, novým. Nešlo len o profesijný rast, išlo o tímovú prácu, nové kamarátstva, cestovanie po Španielsku a prácu s ľuďmi. S odstupom času sa jej pohľad na tému utečencov prehĺbil: Myslím, že sa o túto tému zaujímam viac ako v minulosti. Keď som sa vrátila, chcela som sa zamestnať ako psychologička v utečeneckom tábore. Vtedy ale nikde nebolo voľné miesto. Teraz sa v médiách hovorí o utečencoch všeličo. Podľa mňa veľa z nich len hľadá lepší život a idú za svojím snom.
Globálny kontext: Migračná kríza a medzinárodná reakcia
Svetová migračná situácia je alarmujúca; utečencov je už viac než 70 miliónov, čo predstavuje bezprecedentný počet v modernej histórii. Tieto čísla poukazujú na obrovský rozsah humanitárnych kríz a konfliktov po celom svete. Sme naozaj v ohrození? Táto otázka často rezonuje v spoločnostiach prijímajúcich krajín. Je dôležité rozlišovať medzi rôznymi pojmami a situáciami; žiadateľ o azyl nie je „falošný“ utečenec, ale osoba, ktorá prechádza právnym procesom s cieľom získať medzinárodnú ochranu.
Vojna na Ukrajine vniesla do globálnej migračnej krízy nový, mimoriadne dramatický rozmer. Zažívame obliehanie Mariupoľa, kde chcú ruskí okupanti vybombardovať a vyhladovať tisíce civilistov. Ostreľujú nemocnice, školy, kostoly, humanitárne koridory. Unášajú demokraticky zvolených starostov. Kto nariaďuje a vykonáva takéto zverstvá, zjavne pohŕda všetkými hodnotami a ľudskými životmi a je schopný všetkého. Ruskí okupanti obsadili jadrové elektrárne, niektoré pri bojoch poškodili. Máme indície, že pripravujú provokácie s chemickými alebo biologickými zbraňami. Putin nastúpil na veľmi nebezpečnú cestu a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by mienil poľaviť. Pokiaľ nebude zastavený, musíme sa pripraviť na tie najhoršie scenáre.
Táto agresia však nie je len útokom na Ukrajinu. Ako uvádza slovenský diplomat Peter Stano, v čase rozhovoru to boli presne tri týždne od začiatku invázie. Za tri týždne ušli z Ukrajiny tri milióny ľudí. Ďalšie vyše tri milióny sú vnútorne presídlené. Spolu so šokom však prišla vlna obrovskej solidarity s Ukrajinou a jej ľuďmi - na politickej, ale aj na čisto ľudskej úrovni. Agresia podkopáva bezpečnostnú architektúru Európy, destabilizuje bezpečnosť na tomto kontinente, a čo je najhoršie, podkopáva medzinárodný systém dohôd a pravidiel, na ktorých je postavený súčasný svet. Rusko svojou ničím nepodloženou a ilegálnou inváziou na Ukrajinu porušilo vlastné medzinárodné záväzky, Chartu Organizácie Spojených národov (OSN) či Štatút Rady Európy. Je to útok na princípy slobodného rozhodovania krajín o tom, ako sa chcú vyvíjať a kam chcú patriť.
Európa zareagovala jednotne. Obavy z ruskej agresie, jej dôsledkov, ale aj jej odsúdenie sú takmer identické od Portugalska po Estónsko. A takisto prejavy solidarity s Ukrajincami utekajúcimi pred Putinovými bombami. To, čo sa spomína najčastejšie, je právo každej krajiny na slobodnú voľbu svojich partnerov a organizácií, do ktorých chce patriť. Žiadna krajina nemôže druhej nanucovať svoje predstavy o tom, ako sa má vyvíjať a s kým chce spolupracovať. Aj v belgickej spoločnosti a tiež v inštitúciách je veľká miera občianskej angažovanosti, čo sa prejavilo v protestoch proti vojne v bruselských uliciach.
Pre súčasný konflikt trpia najmä deti. Viaceré sa menia na maloletých utečencov bez sprievodu. UNICEF oznámil, že v dôsledku Putinovej agresie proti Ukrajine pribudne každú sekundu jedno dieťa ako utečenec. Jedno dieťa každú sekundu! To je úplne nepredstaviteľné. Šokujúca a srdce trhajúca je však každá informácia o zabitom alebo zranenom dieťati - Putin ich už zabil desiatky (a to hovoríme len o Ukrajine, no nezabúdajme na to, čo ruská armáda robila v Sýrii a predtým v Čečensku). Rezonuje každá snímka dieťaťa, ktoré sa v strachu krčí v bunkri. Ktoré uteká pred bombardovaním. Ktoré so slzami v očiach hľadá rodičov alebo prekračuje hranice na Slovensko či do Poľska. A okrem bezprostredného utrpenia vojnových hrôz či odlúčenia od rodiny je tu ešte problém prístupu k vzdelaniu, najmä ak konflikt potrvá dlhšie. Aj Svätý Otec František vyzýva na mier, rokovania, ukončenie vojny. Tieto výzvy nielen registrujeme, ale aj sa s nimi stotožňujeme, opakujeme ich. A s nami 140 ďalších krajín, ktoré v OSN hlasovali za rezolúciu odsudzujúcu ruskú inváziu. Iba 4 krajiny z celého sveta sa postavili za Rusko (Bielorusko, Sýria, Severná Kórea a Eritrea).
EÚ od začiatku volala po vyriešení všetkých ruských problémov rokovaniami. Moskva však mala od začiatku konfrontačný prístup a bola pripravená na inváziu, veď od marca minulého roku zhromažďovala vojakov a vojenskú techniku na hraniciach s Ukrajinou. Vojna na Ukrajine dostáva ďalší rozmer bojiska v kybernetickom priestore. Odborníci tvrdia, že takýto druh vojny sa ešte neviedol. Vojenskú agresiu na Ukrajine sprevádza aj hybridný spôsob vedenia boja prostredníctvom kybernetických útokov a dezinformácií. Kremeľ už dlhšie využíva kybernetický priestor a dezinformácie ako nástroje hybridných útokov.
Reportéri vo vojnových konfliktoch robia veľmi nebezpečnú prácu, ale zároveň poskytujú významnú a neoceniteľnú službu spoločnosti. Pokiaľ robia svoju prácu profesionálne a nie sú nástrojom propagandy, sú medzi hlavnými aktérmi, ktorí môžu verejnosti sprostredkovať nestranné informácie o tom, čo sa deje. Ich prácu považujem za veľmi dôležitú, pozerám na ňu s rešpektom. Vojnová žurnalistika je asi najväčšia profesionálna výzva pre každého novinára, ktorý je oddaný svojmu remeslu a svojmu publiku. Peter Stano v minulosti pracoval ako novinár a Ukrajinu navštívil aj v čase legendárneho Majdanu v roku 2014, keď v nočných mrazoch na barikádach navštívil Ukrajincov bojujúcich proti korupcii a za európsku budúcnosť svojej krajiny. Ukrajina je náš sused, možnože zanedbávaný, ale ľudia z Ukrajiny sú naši, sú Európania a zaslúžia si patriť do nášho spoločenstva slobodných národov. Práve teraz bojujú o prežitie a o právo rozhodovať o vlastnom živote sami, bez zasahovania z Moskvy. Peter Stano (nar. 1975) je slovenský diplomat, vyštudoval žurnalistiku na FiF UK v Bratislave a má bohaté novinárske skúsenosti. V roku 2011 sa stal prvým Slovákom medzi hovorcami Európskej komisie v Bruseli a neskôr pôsobil ako veľvyslanec s osobitným poslaním pre migráciu.
Reakcia Európskej únie a podpora utečencov z Ukrajiny
Európska únia zareagovala na vojnový konflikt na Ukrajine tak, že aktivovala smernicu o dočasnej ochrane, ktorá ľuďom v núdzi utekajúcim z Ukrajiny priznáva právo na sociálnu podporu, prístup na trh práce a vzdelávanie. Vyčlenila zo svojho rozpočtu zatiaľ na humanitárnu pomoc 500 miliónov eur. Tieto opatrenia majú zabezpečiť, aby utečenci mohli viesť dôstojný život aj v neľahkej situácii. „Budú sa tak môcť zamestnať, dať svoje deti do školy, dostanú zdravotnú pomoc," zdôrazňovali predstavitelia EÚ.
Slovensko sa aktívne zapojilo do pomoci. Cez naše hranice už prešlo vyše 153-tisíc utečencov. Štatút dočasného útočiska je pre nich od 1. marca vstupenkou k pomoci. Ak má Ukrajinec pri sebe cestovný pas, občiansky preukaz alebo rodný list dieťaťa či iné doklady, dostane dočasné útočisko okamžite. Ak doklady nemá, musí oň požiadať na oddelení azylu v Humennom a polícia má 30 dní na to, aby mu ho vydala. Utečenec môže už pri prechode cez hranice k žiadosti o dočasné útočisko priložiť dokumenty o svojom bývaní na Slovensku, ak ho má zabezpečené - buď čestné vyhlásenie všetkých vlastníkov nehnuteľnosti o poskytnutí ubytovania, alebo zmluvu o nájme s vlastníkom nehnuteľnosti.
Štatút odídenca otvára utečencom dvere k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, ich deťom zase prístup k vzdelaniu, teda školám a škôlkam. Prácu by si mal u nás hľadať sám. Zamestnávateľ ho môže zamestnať bez zbytočnej byrokracie s úradom práce. V takom prípade nepotrebuje potvrdenie o možnosti obsadenia voľného miesta. Jeho zamestnanie však musí zamestnávateľ do siedmich dní oznámiť úradu práce na špeciálnom tlačive - informačnej karte. Ukrajinský občan, odídenec, má nárok na dávku v hmotnej núdzi. Dospelý dostane od úradu práce mesačne 68,80 eura, ak má jedno alebo najviac štyri deti 130,90 eura.
Koordináciu činností spojených so sprostredkovaním ubytovania pre utečencov zabezpečuje Minister dopravy Andrej Doležal (Sme rodina), ktorý zároveň zabezpečí a prevádzkuje informačný systém, schválila to 9. marca vláda. Vláda sa chystá finančne podporiť tých, ktorí odídencov z Ukrajiny ubytujú. Musia mať však potvrdenie, že ide o odídenca. Mali by od štátu získať finančný príspevok za každého ubytovaného utečenca. Podľa návrhu, ktorý prezentoval minister financií Igor Matovič (OľaNO) by mal štát prispieť na dospelú osobu 7 eur a na dieťa sumou 3,50 eura na deň. Mesačná výška ubytovacieho príspevku by tak u dospelých mala dosiahnuť 210 eur, čo je životné minimum, a u detí polovicu z tejto sumy. Tieto peniaze by mali rozdeľovať obce a mestá po tom, čo im ich poskytne ministerstvo financií. Táto pomoc by mala trvať do konca júna.
Poľsko takisto prechádza skúškou solidarity. Tisíce poľských rodín už poskytli prístrešie našim susedom spoza východnej hranice. Poľsko už totiž prijalo viac ako milión ľudí utekajúcich pred ruskou inváziou. Jeho pomoc je rýchla, dobre organizovaná a štedrá. Poľská vláda schválila návrh zákona na legalizáciu a zjednodušenie pobytu ukrajinských utečencov. Poľsko umožní ukrajinským utečencom legálne žiť a pracovať v krajine až 18 mesiacov s možnosťou predĺženia pobytu o ďalších 18 mesiacov. Vláda súčasne schválila finančnú pomoc pre utečencov, ako aj hostiteľské rodiny a miestne orgány zapojené do pomoci Ukrajincom. Poľský premiér Mateusz Morawiecki uviedol, že poľské rodiny, ktoré prijmú utečencov, dostanú 250 eur mesačne pre každého chráneného utečenca. Vláda vytvorí aj „účelovú rezervu“ na podporu samospráv. Okrem toho budú mať Ukrajinci všeobecný prístup k verejným službám. V zákone má poľská vláda pripravených aj viacero opatrení pre deti. Ministerka rezortu rodiny, práce a sociálnej politiky Marlena Malągová informovala, že prvou podporou pre utečencov z Ukrajiny bude jednorazová platba 60 eur. Zákon umožní ukrajinským občanom v Poľsku legálny pobyt a prístup k práci.
Česká republika tiež čelí veľkému prílevu utečencov, pričom do Česka už prišlo vyše 150-tisíc utečencov. Zhruba štvrtina z nich zamierila do Prahy. V Česku vznikli krajské asistenčné centrá, ktoré utečencom vybavujú okrem registrácie a zdravotnej prehliadky aj ubytovanie či dopravu. Česká vláda aktivovala na svojom rokovaní 9. marca dočasnú ochranu, ktorá platí v Európskej únii. Ukrajinci sa dnes majú zaregistrovať do troch dní od príchodu do Česka. Vláda tento termín predĺžila na 30 dní, keďže najmä pražské centrum nestíhalo vybavovať registrácie. V týchto centrách si môžu utečenci vybaviť aj špeciálne dlhodobé víza, ktoré im umožnia v krajine pracovať, a budú zároveň zaradení do systému verejného zdravotného poistenia. Vláda schválila pre Ukrajincov, ktorí od 24. februára v Česku získali pobyt, humanitárnu dávku, ktorá by im mala pokryť základné životné náklady. Automaticky dostanú od marca na mesiac 195 eur. Ak má utečenec dlhodobé víza, môže si začať hľadať prácu. O povolenie pracovať môže dnes žiadať sám Ukrajinec alebo aj jeho zamestnávateľ, ak má na to od neho splnomocnenie. K povoleniu musí priložiť kópiu pracovnej zmluvy. Povolenie platí dva roky s možnosťou predĺženia o ďalšie dva roky, a to aj opakovane. Česká vláda schválila zjednodušenie. Minister vnútra Vít Rakušan odhadol, že Česká republika dokáže dnes pomôcť 250-tisíc utečencom. Keďže utečenecká vlna bude väčšia, vláda pripravuje ďalšie opatrenia. Za pochodu Česi riešia aj náklady na ubytovanie utečencov. Na výške príspevku pre rodiny, ktoré ubytujú Ukrajincov sa ešte vláda nedohodla. Kapacita ubytovacích zariadení, ktoré vlastnia kraje, je už takmer vyčerpaná. Vláda a ministerstvá pripravujú zrýchlené uznávanie vzdelania a kvalifikácie. Vysokoškoláci z Ukrajiny nebudú musieť platiť poplatok za uznanie vzdelania. To by umožnilo zamestnať bez pracovného povolenia tých, ktorí majú špeciálne vízové povolenie.
Maďarsko napriek prísnej azylovej politike zareagovalo na ukrajinskú utečeneckú krízu pomerne rýchlo. Už v prvý deň konfliktu vydalo nariadenie o nových azylových pravidlách. Umožnilo, aby cudzinci, ktorí prichádzajú z Ukrajiny do Maďarska a nachádzali sa na Ukrajine legálne, mohli prekročiť maďarskú hranicu. Maďarská vláda prijala nariadenie o dočasnej ochrane utečencov z Ukrajiny. Dočasný štatút odídenca by mal v Maďarsku platiť do 1. Kým utečenci získajú dočasnú ochranu, môžu byť ubytovaní v utečeneckom tábore, kde im poskytne štát stravu a zdravotnú starostlivosť a príspevok na nevyhnutné výdavky. Druhým nariadením vláda zmenila pravidlá o pobytovej dani v zákone o miestnych daniach. Utečenci z Ukrajiny za hraničným priechodom vo Vyšnom Nemeckom čakajú na odvoz do Českej republiky.
Právna ochrana detí utečencov
Deti utečencov sú obzvlášť zraniteľnou skupinou a ich ochrana je prioritou medzinárodného práva. Dohovor o právach dieťaťa jasne definuje základné práva, ktoré musia byť rešpektované bez ohľadu na ich pôvod alebo migračný status.
- Článok 7, 8: Dieťa má právo na registráciu svojho mena a štátnu príslušnosť, čo je kľúčové pre jeho identitu a prístup k právam v novej krajine.
- Článok 9: Dieťa by nemalo byť od svojich rodičov odlúčené, iba ak to je v záujme jeho ochrany. To zdôrazňuje význam rodinnej jednoty a zabraňuje neoprávnenému rozdeleniu rodín.
- Článok 14: Dieťa má právo myslieť si čo chce a vyznávať také náboženstvo aké chce, čím sa zabezpečuje sloboda myslenia a vierovyznania aj v novom prostredí.
- Článok 17: Dieťa má právo na získavanie informácií z médií z celého sveta, čo mu pomáha pochopiť svet okolo seba a udržiavať kontakt so svojím kultúrnym dedičstvom.
- Článok 19: Dieťaťu nesmie nikto ubližovať, ani jeho vlastní rodičia. Toto je základný princíp ochrany pred akýmkoľvek zneužívaním alebo zanedbávaním.
- Článok 24: Dieťa má právo na zdravie, profesionálnu starostlivosť a lieky, čo je životne dôležité pre deti, ktoré často prichádzajú z oblastí s nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou.
- Článok 28: Dieťa má právo na vzdelanie, pričom základné vzdelanie musí byť bezplatné. Prístup k vzdelaniu je základom pre ich budúcu integráciu a rozvoj.
- Článok 29: Účelom výchovy dieťaťa je plne rozvinúť jeho osobnosť, talent a duševné schopnosti, čím sa podporuje ich celostný rozvoj a potenciál.
- Článok 32: Dieťa má právo na ochranu pred prácou na miestach alebo v podmienkach, ktoré by mohli uškodiť jeho zdraviu alebo prekážať jeho vzdelávaniu. Tým sa zabraňuje detskej práci a vykorisťovaniu.
- Článok 37: Ak dieťa spraví niečo nesprávne, nesmie byť potrestané spôsobom, ktorý by ho ponižoval alebo by mu ubližoval. Nikdy by nemalo byť uväznené, a keď, tak len na krátky čas a nie v spoločnosti dospelých. Tým sa zaručuje spravodlivé a humánne zaobchádzanie s deťmi v právnom systéme.
- Článok 40: Ak bolo dieťa obvinené z porušenia zákona, polícia, právnici a sudcovia s ním musia zaobchádzať s úctou a rešpektom a zabezpečiť, aby rozumelo všetkému, čo sa okolo neho v tejto súvislosti deje. Dieťa má právo na pomoc právnika a spravodlivý proces, ktorý berie do úvahy jeho vek a stav. Tieto články zabezpečujú spravodlivé procesy pre mladistvých.
- Článok 42-54: Sú článkami Dohovoru týkajúce sa vlád, medzinárodných organizácií, ako napr. UNICEF, ohľadom ich činnosti zabezpečujúcej ochranu práv dieťaťa. Tieto ustanovenia kladú zodpovednosť na štáty a medzinárodné spoločenstvo za implementáciu a dodržiavanie práv detí.
Kontroverzné prístupy a lekcie z minulosti
Globálna migrácia prináša so sebou aj rôzne prístupy a politiky zo strany jednotlivých štátov, ktoré sa líšia v miere rešpektovania ľudských práv a snahy o integráciu. Slovensko napríklad čelilo v minulosti diskusii o prijatí úniou schválených kvót pre utečencov. V troch slovenských azylových zariadeniach ministerstva vnútra bolo aktuálne ubytovaných 32 žiadateľov o azyl. Kapacita bola 25-násobná. Ak by Slovensko akceptovalo úniou schválené kvóty a v prvej fáze by prijalo 802 utečencov z Talianska a Grécka, stačilo by drobné rozšírenie existujúcich kapacít. Pri akceptovaní budúcoročnej kvóty 656 utečencov by sa už zrejme muselo uvažovať aj o budovaní nových zariadení. Keďže sa však slovenská politická reprezentácia pustila do otvoreného súboja s Európskou úniou a kvóty odmietla, slovenské azylové zariadenia zostali zrejme minimálne do marcových volieb tými najkomfortnejšími a najmenej preplnenými v Európe.
Premiér Robert Fico pri odmietaní úniou nariadených kvót často používal príklad s dobrovoľnou ponukou pre Rakúsko. Slovensko ponúklo, že v zariadení v Gabčíkove dočasne na dva roky ubytuje päťsto žiadateľov o azyl z Rakúska, kde boli utečenecké tábory preplnené už začiatkom leta. Na základe memoranda medzi slovenským a rakúskym ministerstvom vnútra sa slovenská strana zaviazala zabezpečiť a hradiť dočasne ubytovaným žiadateľom o rakúsky azyl ubytovanie a stravovanie. Rakúska strana platí zdravotnú starostlivosť, sociálnu starostlivosť a bezpečnostnú službu, zabezpečuje prevoz žiadateľov medzi Rakúskom a Gabčíkovom. Taktiež im hradí vreckové a zaplatí prípadné škody spôsobené v ubytovni. V gabčíkovskom účelovom zariadení Slovenskej technickej univerzity, ktoré už v minulosti slúžilo ako pobytový tábor pre utečencov, bolo zatiaľ 24 ľudí. Mnohí z ostávajúcich žiadateľov na Slovensko prísť odmietli.
Na opačnom konci spektra sú krajiny s mimoriadne prísnymi migračnými politikami, ako napríklad Austrália. „Pokiaľ chcete zastaviť úmrtia, pokiaľ chcete zastaviť prípady utopených, musíte zastaviť lode," zdôrazňoval austrálsky premiér v rozhovore pre stanicu ABC s tým, že Austrálii sa to už podarilo. „Pokiaľ chcete ochrániť ľudí, musíte zabrániť nelegálnej migrácii, a to sme urobili." Austrália na zastavenie lodí smerujúcich k svojim pobrežiam zaviedla mimoriadne prísne opatrenia. Pomocou armády otáča takéto plavidlá nazad a vracia ich do Indonézie alebo do iných krajín, odkiaľ vyplávali. Migrantov vylovených z oceánu po potopení ich lodí austrálske úrady posledné dva roky sústreďujú do záchytných táborov na ostrove Nauru alebo Manus, ktorý patrí Papui-Novej Guinei. Žiadateľom o azyl z týchto táborov podľa vlády nikdy nedovolia vstup do Austrálie a namiesto toho ich buď vrátia do rodnej krajiny alebo presídlia. Tieto prístupy vyvolávajú medzinárodnú kritiku pre ich dôsledky na ľudské práva a etické dilemy, ktoré so sebou prinášajú.
Tieto príklady ukazujú rozmanitosť, ale aj komplexnosť riešenia migračnej krízy, kde sa stretávajú humanitárne imperatívy s národnými záujmami a bezpečnostnými obavami. Hľadanie udržateľných a humánnych riešení zostáva jednou z najväčších globálnych výziev.