Kým niektoré deti sa prejavujú pokojne a umiernene, iné môžu mať sklony k výbušnosti a agresivite. V internetových skupinách sa rodičia často pýtajú, prečo ich dieťa bije. Často ide o batoľatá, preto je dôležité vnímať vývojový kontext. Agresívne správanie u detí, ako je bitie, je pre mnohých rodičov znepokojujúca situácia. Ak ste sa ocitli v podobnej situácii, vedzte, že v ranom veku ide často o bežnú fázu vývoja a neznamená to, že z vášho dieťaťa vyrastie agresor. To však neznamená, že by sme nad tým mali mávnuť rukou. Je dôležité pochopiť príčiny a vedieť, ako správne reagovať, aby sa agresívne správanie nezafixovalo.
Agresivita ako signál a vývojový míľnik
Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane, ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená, problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech. Agresivita nie je len negatívna emócia, ktorá nás núti konať v záchvate zlosti. Každý človek má určitú mieru agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Aj keď sa agresívne správanie nemusí objavovať neustále, aj nepravidelné náznaky môžu byť signálom, že dieťa niečo prežíva, niečo nezvláda alebo potrebuje iný typ podpory. U malých detí je bitie alebo hryzenie pomerne bežnou a normálnou situáciou, pretože v silných emóciách prestanú ovládať. Ak sa takéto situácie občas vyskytnú a nepredstavujú veľkú hrozbu, potom často nemusíte robiť nič okrem zabezpečenia bezpečnosti detí a možného ubezpečenia. Batoľatá zvyčajne zabudnú o pár minút, že medzi nimi vznikla konfliktná situácia a hrajú sa ďalej, zatiaľ čo rodičia takéto udalosti zažívajú už dlhší čas a prikladajú im väčší význam.
Agresivita sa však môže prejavovať aj psychologickým nátlakom. Pri poruchách správania sa agresivita môže prejavovať zámerne a opakovane. Zároveň však platí, že liečba aj prognóza sú u každého dieťaťa individuálne.
Hlavné príčiny detskej agresivity
Identifikovať dôvody agresívneho správania je kľúčové pre účinné riešenie. Bežným problémom je to, že tí, ktorí sa starajú o dieťa, sa sústreďujú na hľadanie odpovede, ktorá im zabráni v tom, čo robia. Medzitým bude oveľa viac pomôcť dieťaťu zistiť príčiny jeho správania a reakcie dospelých skôr, ako dosiahne také napätie alebo také ťažkosti, ktoré spôsobia, že niekoho udrie. Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje s Raulom Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev.
1. Nezrelá emocionálna regulácia a komunikačné zručnosti:Mozog malého dieťaťa sa stále vyvíja. Centrá v mozgu zodpovedné za sebakontrolu ešte nie sú úplne prepojené, takže ak zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať - prejaví ich telesne (bitím, strkaním). Deti nespracúvajú emócie ako dospelí. Ešte nemajú dostatočnú kontrolu nad emóciami. Deti, ktoré majú problém s emočnou reguláciou a rytmami, môžu pomôcť aj odstránením nadmerných stresujúcich látok z prostredia - potom bude pre neho ľahšie zostať v pokoji a naučiť sa primerane reagovať na danú situáciu.
Keď dvojročné dieťa chce hračku, ale nevie si ju vypýtať slovami, často koná inštinktívne - natiahne sa a vezme si ju, prípadne odstrčí iné dieťa. Je to jeho spôsob, ako si „vyriešiť problém“. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Agresívne správanie u malých detí nie je znakom zlého charakteru, ale prirodzenou súčasťou ich vývinu. Dôležité je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Malé deti nemajú ešte dostatočne vyvinuté zručnosti na vyjadrovanie emócií slovami, na ovládanie hnevu alebo frustrácie, ani na riešenie konfliktov. Preto niekedy používajú ruky.
2. Napodobňovanie správania a vplyv okolia:Deti sa učia napodobňovaním dôležitých dospelých. Ak vidí, že dospelí v jeho okolí riešia konflikty zvýšeným hlasom alebo fyzickou silou, môže si myslieť, že je to normálny spôsob komunikácie. Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia, ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší. Niektorí odborníci upozorňujú, že násilie v hrách a akčných filmoch môže agresivitu podporovať.
3. Testovanie hraníc a hľadanie autonómie:Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie. Bitím môžu zisťovať, aká bude reakcia rodičov, opatrovateľov alebo druhého dieťaťa. Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje.
Ako sa vysporiadať s tvrdohlavým a vzdorovitým dieťaťom
4. Nenaplnené potreby a stresory:Agresivita u detí býva spúšťačom stresu. Dieťa môže byť unavené, hladné, prestimulované alebo sa nudí. Životné zmeny môžu výrazne ovplyvniť správanie. Zamyslite sa, či zmena správania nesúvisí so zmenou v živote - napríklad sťahovanie, zhoršená rodinná situácia alebo prerezávanie zúbkov či choroba? A možno je dieťa iba hladné. Nevhodné prostredie, hluk, príliš veľa svetiel, farieb, vzruchov, alebo preplnenie hračkami tiež prispievajú k preťaženiu. Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote.
5. Neurovývojové špecifiká a poruchy:Ak má dieťa ADHD, autizmus alebo poruchy učenia (napríklad dyslexiu, dysgrafiu), nevyčítajte mu agresívne správanie. Tieto ťažkosti dieťaťu nevyčítajte. Agresivitu môžu sprevádzať aj autizmus, ADHD a poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia). Typickou poruchou nálady je bipolarita, ktorá sa okrem smútku, podráždenosti a depresií môže prejaviť aj agresivitou.
6. Narušená primárna väzba:Ak sa dieťa ešte len narodilo a máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.
Ako reagovať na agresívne správanie detí: Okamžité kroky a dlhodobé stratégie
Ako reagujete, keď dieťa bije iné deti, do veľkej miery závisí od jeho veku a od dôvodov. Je však dôležité si uvedomiť, že agresia strážcov by nemala byť odpoveďou na tieto situácie. Keď rodič dostáva podporu, situácia v rodine sa často zlepšuje, pretože v ňom je menšie napätie.
1. Bezpečnosť na prvom mieste a zachovanie pokoja:Keď dieťa bije iné deti, prvoradé je zaistiť bezpečnosť všetkých zúčastnených. Pri zastavení tejto situácie je dobré pamätať na zranené dieťa aj na postihnuté dieťa. Pokúste sa problém vyriešiť až po zabezpečení, že sa nikomu neublíži.Zachovať si chladnú hlavu je náročné, no negatívna reakcia môže agresivitu posilniť. Ak reagujete krikom alebo trestom, dieťa sa síce môže na chvíľu prestať biť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia. Správna reakcia by mala byť pokojná, ale pevná. Keď vás vaše dieťa udrie alebo poškriabe, je ťažké zachovať pokoj. A predsa je to práve vaša pokojná a dôsledná reakcia, ktorá mu pomáha naučiť sa, čo je správne správanie.
2. Okamžitý a fyzický zásah, nie však trest:Ihned zasiahnite, ale bez hnevu. Jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky, aby ste zabránili ďalšiemu útoku. Napríklad, ak dieťa sa začne správať agresívne a začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to. Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Keď dieťa udrie alebo škriabe: Znížte sa na jeho úroveň, chyťte jemne jeho ruky a pozrite mu do očí. Pokojne, ale pevne povedzte: „Stop. To bolí. Takto sa nerozprávame.“ Reagujte hneď, ale bez kriku alebo hnevu. Dieťa sa učí najmä z vášho tónu.Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou, mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Deti sa učia napodobňovaním dospelých, takže bitie dieťaťa, okrem toho, že je zakázané zákonom, iba posilňuje neprimerané reakcie. Nepristupujte k trestom, najmä nie fyzickým, ako je facka, ktorá je známkou toho, že si už neviete dať rady. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
3. Pochopenie a pomenovanie emócií:Pomenujte jeho emóciu: „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel tú hračku.“ Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie. Pomôžte mu slovami: „Vyzeráš nahnevaný.“ „Je ti ľúto, že ti zobrali hračku.“ „Chceš, aby si bol na rade.“ Keď dieťa naučíte pomenovať emócie, postupne sa naučí riešiť konflikty slovami. Dieťa, ktoré bije ostatné deti, je samo o sebe v ťažkej situácii a často trpí. Najčastejšie potrebuje pomoc dospelých, aby sa naučilo zvládať svoje emócie.
4. Učenie alternatívnych stratégií a komunikácie:Ukážte mu, ako to riešiť inak: „Ak chceš hračku, môžeš povedať: ‘Môžem si ju požičať?’ alebo počkať, kým ti ju kamarát dá.” Ak dieťa ešte nerozpráva, môžete mu ukázať aj alternatívne gesto (napr. „prosím“ rukou). Veľa konfliktov sa dá zlepšiť cez komunikáciu. Vysvetlite dôsledky a učte dieťa, ako zvládnuť hnev bez ubližovania. Bez náznaku hnevu mu ukážte, ako riešiť konflikty, ako sa ospravedlniť a ako povedať rázne nie bez bitiek. Deti potrebujú vedieť, čo MÔŽU urobiť, nielen čo nemajú. Napríklad: „Keď niečo chceš, ukáž prstom.“ „Môžeš povedať: mama, pomôž mi.“ „Keď si nahnevaný, skús zatlačiť ruky k sebe, nie biť.“Učte dieťa iné spôsoby vyjadrenia frustrácie. Hranie rolí s bábikami, kde riešite konflikty slovami („Toto je moja hračka, môžeš si ju požičať neskôr.“) alebo používanie kartičiek s obrázkami emócií (smutný, nahnevaný) a ich pomenovanie sú efektívne. Pre deti s problémami emočnej regulácie môže byť prospešné aj odstránenie nadmerných stresorov z prostredia, čo im uľahčí zostať v pokoji a primerane reagovať.
5. Dôslednosť a pozitívne posilňovanie:Dbajte na dôslednosť. Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí. Ak však raz bitku prehliadnete a inokedy sa na ňu nahneváte, dieťa bude zmätené. Deti potrebujú jasné, predvídateľné hranice - vtedy sa cítia bezpečne a učia sa rýchlejšie. Ak dieťa niekedy za bitku dostane hračku a inokedy nie, učí sa, že bitka niekedy funguje. Preto vždy zabránite fyzickému správaniu, vždy pomenujete, čo sa deje, a vždy ponúknete inú možnosť. Rodičia musia dbať na to, aby ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje.
Chváľte želané správanie. Zamerajte sa viac na to, čo robí dobre, než na to, čo robí zle. „Páčilo sa mi, že si sa spýtal namiesto toho, aby si bil.“ „Super si čakal, to je veľká vec.“ „Ďakujem, že si použil slová.“ Pozitívna pozornosť posilňuje správanie, ktoré chcete vidieť častejšie.
6. Práca po záchvate hnevu a reflexia:Ak chcete hovoriť s dieťaťom o jeho správaní, je potrebné pamätať na to, že nemá vôbec zmysel, keď je dieťa veľmi nervózne, pretože jednoducho nepočuje rodiča. Je to kvôli tomu, ako funguje ľudský mozog - keď je dieťa v bojovom / letovom režime, nedokáže logicky myslieť, nepočúva, čo mu je povedané, a nemôže sa učiť. Ak rodič chce, aby dieťa počulo, čo má povedať a niečo sa naučilo alebo logicky hovorilo o tom, čo sa stalo, mal by počkať, kým sa upokojí. Tento proces možno často urýchliť prejavom empatie a porozumenia, objímaním alebo odvedením do inej miestnosti alebo napríklad vonku.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si sa ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.
Prevencia agresívneho správania a budovanie pozitívneho prostredia
Prevencia je základ. Dôležité je venovať pozornosť psychomotorickému vývinu dieťaťa a poskytnúť mu vhodné prostredie pre rozvoj.
1. Vytvorenie pripraveného prostredia a režim:Montessori pedagogika zdôrazňuje, že deti potrebujú pripravené prostredie, ktoré im poskytuje možnosť vyjadriť svoje potreby a realizovať svoju vnútornú energiu. Ak tieto potreby nie sú naplnené, dieťa môže reagovať nahnevane alebo agresívne. Fyzická potreba pohybu: Deti v tomto veku potrebujú možnosť voľne sa pohybovať a objavovať svoje schopnosti.Dávajte mu dostatok príležitostí na sociálnu interakciu. Čím viac sa dieťa stretáva s rovesníkmi, tým lepšie sa naučí riešiť konflikty bez fyzického útoku.Udržiavajte denný režim - deti zvládajú emócie lepšie, keď vedia, čo ich čaká. Dbajte na režim a odpočinok - deti sú agresívnejšie, keď sú unavené, hladné alebo preťažené. Znižujte nároky v náročných chvíľach - unavené alebo hladné dieťa potrebuje viac podpory. Doprajte dieťaťu priestor na pohyb a vybitie energie. Niektoré deti veľa pomáhajú, keď vezmú správne množstvo premávky, aby mohli uvoľniť napätie.
2. Aktivity na odbúranie napätia:Skákanie na trampolíne, jazda na kolobežke, korčuliach, behanie, hranie futbalu alebo bicyklovanie sú výbornými spôsobmi. Je tiež dôležité budovať blízkosť v rodine, napríklad prostredníctvom kooperatívnych stolových hier, ktoré posilňujú pocit spolupatričnosti. Predškoláci ocenia silové hry s rodičmi, ktorých príklady možno nájsť v knihe Lawrence'a Cohena Siłowanki. Oplatí sa pridať čas na každodenné činnosti, v ktorých bude rodič hrať s dieťaťom, venovať mu plnú pozornosť a podľa jeho pravidiel. Zaujímavým návrhom je hrať sa. Montessori aktivity, ako je prenášanie vody, práca s hlinou alebo triedenie predmetov, pomáhajú deťom utíšiť sa a získať vnútorný pokoj.
3. Rodič ako vzor a sebareflexia:Je dôležité, aby si rodičia uvedomili svoje vlastné správanie. Ak v rodine riešite konflikty krikom alebo telesnými trestami, dieťa sa naučí, že „silnejší vyhráva“. Ak však vidí, že sa s ním rozprávate pokojne aj vo vypätých situáciách, osvojí si tento model správania.V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov. Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania ( sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta. Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý naručuje jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech.Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť. Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame.
4. Dôležitosť primárnej väzby:Dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia, je kľúčové. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania.
Keď je čas vyhľadať odbornú pomoc
Aj keď sa situácia môže zdať neúnosná, existujú kroky, ktoré vedia pomôcť. Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa.
Kedy vyhľadať odborníka:
- Ak sa agresivita opakuje, zhoršuje alebo výrazne narúša rodinu či škôlku, neváhajte vyhľadať odborníka.
- To isté platí aj pre vás. Agresivita u detí býva spúšťačom stresu. Inak hrozí, že sa stres odzrkadlí na vzťahoch, pracovnom nasadení aj zdraví.
- Ak dieťa bije iné deti opakovane, silno a zdá sa, že neprejavuje empatiu ani po viacerých pokusoch o nápravu, môže byť vhodné konzultovať situáciu s detským psychológom. Rovnako, ak má výbuchy hnevu, ktoré trvajú extrémne dlho a sú neprimerané situácii.
- Ak sa rodič vo vzťahu s dieťaťom cíti veľmi ťažko a úzko, problém mu to nepomôže. V takejto situácii je vždy potrebné sa obrátiť na podporu psychológa, ktorý rodičovi pomôže pokojne sa pozrieť na problém a zistiť, či stojí za to podniknúť nejaké kroky.
- Ak vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. okolo 5.
- Ak agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.
Rola psychológa:Psychológ môže rodičovi pomôcť pozrieť sa na problém s odstupom a zistiť, či je potrebné podniknúť ďalšie kroky. Keď rodič dostáva podporu, situácia v rodine sa často zlepší, pretože v nej klesne napätie.
Detský vzdor a jeho prejavy
V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní. Ak sa rodič takého prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť.
Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety.
Ako zvládnuť detský vzdor:Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí a často ani len netuší, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď je sám unavený, vystresovaný, trápi ho zlá nálada. V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať. Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“.Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často.Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom.Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Agresia a hryzenie: Prečo a ako reagovať
Agresívne správanie u detí, ako je bitie alebo hryzenie, môže rodičov prekvapiť. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagovávať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zlé.
Prečo dieťa hryzie:Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:
- Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.
Vhodná reakcia rodiča na hryzenie a bitie:Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije.
Rodičovská reflexia a zvládanie vlastných emócií
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť a naučiť sa s ním zdravo pracovať a osvojiť si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu.Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácii, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa teda aplikujte aj na seba.
3 základné veci pre rodičov:
- Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv.
- Je dobré si pripomenúť, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
- Dieťa pod náporom náročných emócií potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať „normálne“. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií.Ak si naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. Môže to viesť k tomu, že dieťa získa pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
Rola pedagógov a opatrovateľov
Pedagógovia a opatrovatelia hrajú kľúčovú úlohu pri zvládaní agresívneho správania v kolektíve.Odporúčané postupy:
- Zachovajte pokoj a sebadôveru - Deti si všímajú, ako reagujete. Ak ste vy pokojní, aj ony sa skôr upokoja.
- Stanovte jasné pravidlá - „Tu v škôlke sa nebijeme. Ak si nahnevaný, môžeme to povedať slovami.“
- Všímajte si spúšťače agresie - Niektoré deti sa bijú, keď sú unavené, iné keď majú hlad alebo keď sa cítia ohrozené.
- Zapojte rodičov - Ak má dieťa opakované problémy s agresiou, komunikujte s rodičmi o tom, čo funguje doma a v škôlke.
Odborníci na psychomotorický vývin sú odborníci na zdravý vývin a vhodnú starostlivosť o deti v ranom detstve. Nevenujú sa iba hrubej a jemnej motorike, ale aj prevencii v oblasti učenia, pamäte, pozornosti, reči, adaptability či socializácie. Rodičom sa odovzdáva množstvo praktických tipov na starostlivosť, na to, ako si nastaviť harmonogram dňa, ako tráviť s drobcom čas a hrať sa s ním. Uľahčuje sa deťom adaptácia v novom sociálnom prostredí.