Obdobie detského vzdoru a s ním spojené prejavy agresivity, ako sú bitie, hryzenie či kopanie, predstavujú pre mnohých rodičov jednu z najnáročnejších výziev vo výchove. Je dôležité pochopiť, že tieto prejavy nie sú prejavom „zlého charakteru“ dieťaťa, ale prirodzenou súčasťou jeho vývinu.
Korene detského vzdoru a budovanie identity
Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie.
Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje. Je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy osobnostného zrenia dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať.
Prejavy vzdoru a ich dynamika
To, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných detí sú prejavy vzdoru také silné a negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať.
K základným prejavom detského vzdoru patrí typické detské „Nie!“. V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní.
Ak sa rodič takéhoto prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť. Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety.
PRESTAŇTE hovoriť, keď sa vaše dieťa rozplače. Urobte namiesto toho TOTO.
Ako správne reagovať pri výbuchoch zlosti
Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí a často ani len netuší, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď je sám unavený, vystresovaný, trápi ho zlá nálada. Rodičia potom majú tendencie problém vyriešiť buď „jednou výchovnou po zadku“, krikom, ktorý prehluší aj vresk dieťaťa, alebo sa, naopak, snažia dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť.
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor. Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať.
Dôslednosť na verejnosti
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Agresívne správanie a jeho príčiny
Predstavte si situáciu: Ste na ihrisku a vaše dieťa sa hrá s inými. Zrazu sa otočíte a vidíte, ako udrie iné dieťa lopatkou po ruke. Druhé dieťa začne plakať, jeho rodič na vás vrhne pohľad a vy cítite, ako vám v žalúdku stúpa tlak. „Prečo moje dieťa bije? Robím niečo zle?“ Ak ste sa ocitli v podobnej situácii, vedzte, že v tomto veku (do 3 rokov) ide o bežnú fázu vývoja a neznamená to, že z vášho dieťaťa vyrastie agresor.
Prečo malé deti bijú iné deti?
- Ešte nemajú dostatočnú kontrolu nad emóciami: Mozog malého dieťaťa sa stále vyvíja. Centrá v mozgu zodpovedné za sebakontrolu ešte nie sú úplne prepojené, takže ak zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať - prejaví ich telesne.
- Ešte nemajú rozvinutú komunikáciu: Keď dvojročné dieťa chce hračku, ale nevie si ju vypýtať slovami, často koná inštinktívne.
- Napodobňujú správanie okolo seba: Ak vidí, že dospelí v jeho okolí riešia konflikty zvýšeným hlasom alebo fyzickou silou, môže si myslieť, že je to normálny spôsob komunikácie.
- Testujú hranice: Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie.
Ako správne reagovať, keď dieťa bije?
Najdôležitejšie je zachovať pokoj. Ak reagujete krikom alebo trestom, dieťa sa síce môže na chvíľu prestať biť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia.
- Ihneď zasiahnuť, ale bez hnevu: „Nie, nebijeme. Ruky sú na hladkanie a objímanie, nie na bitie.“ Ak je to potrebné, jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky.
- Pomenujte jeho emóciu: „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel tú hračku.“ Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie.
- Ukážte mu, ako to riešiť inak: „Ak chceš hračku, môžeš povedať: ‚Môžem si ju požičať?‘ alebo počkať, kým ti ju kamarát dá.“
- Dbajte na dôslednosť: Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí.
Úzkosť ako skrytý spúšťač
Úzkosť sa môže prezliecť do mnohých podôb. Dieťa vtedy často nemá inú možnosť než pod vplyvom silného hnevu vybuchnúť, udrieť, polámať. Pod vplyvom úzkosti ich mozog produkuje chemické látky a vybudí tak telo k veľkému nabudeniu. Ak organizmus reaguje na situáciu bojom, ktorá nie je nebezpečná a ohrozujúca, bude sa toto dieťa javiť ako agresívne, aj tam kde nemusí. Bojovné dieťa hľadá bezpečie, prijatie, spojenie.
Montessori prístup k agresivite
Podľa Montessori pedagogiky je obdobie od narodenia do 6 rokov známe ako obdobie „absorbujúcej mysle“. Deti si intenzívne osvojujú svet okolo seba a učia sa prostredníctvom svojich zmyslov. Maria Montessori zdôrazňovala, že deti potrebujú pripravené prostredie, ktoré im poskytuje možnosť vyjadriť svoje potreby a realizovať svoju vnútornú energiu.
Ak sa dieťa správa agresívne, dôležité je nereagovať hnevom alebo trestami. Montessori prostredie by malo byť zorganizované tak, aby dieťa malo možnosť samostatne si vybrať aktivity, ktoré ho zaujímajú a stimulujú. To znižuje frustráciu a pomáha rozvoju. Aktivity ako prenášanie vody, práca s hlinou alebo triedenie predmetov, pomáhajú deťom utíšiť sa a získať vnútorný pokoj.
Nebezpečenstvo fyzických trestov
Fyzické tresty detí v nich zanechávajú komplexy. Ich výsledkom je to, že minulá agresia, teda fyzické tresty dieťaťa, vyvoláva stálu agresiu v dospelom veku. Akýkoľvek fyzický náraz - vyťahanie za ucho, sotenie, facka - je porušením osobnostných hraníc dieťaťa. Vnútorné „ja“ takéhoto dieťaťa je narušené a ponižované.
Fyzickými trestami vychovávate agresora. Príklad je jeho budúcim modelom komunikácie so všetkým okolím. Dieťa, ktoré čelí agresii rodičov, dospeje k záveru, že všetky zložité situácie treba riešiť silou, agresiou a zastrašovaním. Existuje veľké množstvo vedeckých štúdií, ktoré sa zaoberajú fyzickými trestami. Najrozsiahlejšia štúdia na túto tému vznikla v roku 2016 na Univerzite v Texase, kde autori skúmali 160 000 ľudí v priebehu 50 rokov a potvrdili negatívny vplyv bitia na psychický vývin detí.
Prevencia agresívneho správania
Mnoho záchvatov hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu.
- Identifikácia spúšťačov: Je dieťa hladné, nevyspaté, rozrušené?
- Modelovanie neagresívnych reakcií: Deti sa veľa naučia pozorovaním dospelých okolo seba - ste ich vzorom.
- Poskytnutie priestoru: Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
- Udržiavajte si vlastnú pohodu: Vaša pohoda priamo ovplyvňuje vašu schopnosť účinne zvládať správanie dieťaťa.
Vždy zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru. Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite! Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte. Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným.