Vzťahy medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, ako aj medzi partnermi, sú často spletité a plné výziev. Mnohí rodičia sa stretávajú s nepochopiteľným správaním svojich už dávno dospelých detí, ktoré pripomína detskú nezrelosť. Tento fenomén, kedy sa dospelí správajú ako bábätká, nie je len frustrujúci, ale má aj hlboké psychologické korene, často siahajúce až do raného detstva. Podobné prejavy sa objavujú aj v partnerských vzťahoch, kde jeden z partnerov prejavuje znaky emocionálnej nezrelosti, čím narúša rovnováhu a dynamiku celého vzťahu. Pochopenie týchto príčin a prejavov je kľúčové pre hľadanie ciest k zdravším a funkčnejším medziľudským interakciám.
Prejavy emocionálnej nezrelosti v dospelosti
V dospelosti sa od človeka očakáva schopnosť postaviť sa čelom zodpovednostiam. Ak si všimneme, že partner alebo dospelé dieťa neustále vyhýba záväzkom, či už je to platenie účtov, udržiavanie domácnosti v poriadku, alebo dôležité rozhodovanie v práci či vo vzťahu, môže to byť znak, že nemá záujem alebo schopnosť konať ako dospelý. Dospelosť rovnako zahŕňa schopnosť zvládať frustráciu a hnev. Ak dospelý reaguje prehnaným hnevom alebo frustráciou na drobnosti, ako je zmeškaný autobus, drobná kritika, alebo bežné nezhody, môže to byť znakom emocionálnej nezrelosti. Napríklad, ak dostane nervy, začne hádzať s vecami, čo má upratať, a potom začínajú hádky. Je normálne, že dospelí ľudia majú blízky vzťah so svojimi rodičmi, ale ak je partner stále závislý na svojich rodičoch - finančne, emocionálne, alebo dokonca v rozhodovacích procesoch - môže to naznačovať, že nemá schopnosť alebo ochotu byť samostatný. Ak nemá žiadne konkrétne plány alebo ciele pre svoju budúcnosť, môže to byť tiež znakom toho, že sa nechce alebo nevie zaviazať k dlhodobým cieľom.
Sú situácie, kedy sa správanie dieťaťa v rámci rodiny výrazne odlišuje od jeho prejavov mimo domova. Jedna matka popisuje svoju dcéru, ktorá bola od malička skôr introvert, mala kamarátku jednu, maximálne dve, nikdy nevyhľadávala veľké partie, no v kolektíve v škole bola obľúbená. Mimo domu s ňou nikdy nemali vážnejšie problémy. Doma však áno. Vždy rada robila naschvál súrodencom, absolútne neposlúchala a neznášala, ak sa jej čo i len dotkol niekto vecí. Vždy muselo byť všetko rovno ako Monk a na svojom mieste. Nechcela pomáhať, zavrela sa do izby a chcela mať svoj pokoj. Inak to bolo veselé, zlaté dievča, všade, kde matka počúvala, bola chválená, naozaj šikovná, športovala. Aj strednú zvládla dobre, dokonca bola dvakrát ocenená za nulové vymeškanie hodín. Zlom však prišiel neskôr, a matka dodnes úplne nevie prečo. Ako matka si uvedomuje, že zlyhala, no nevie, kde urobila chybu, ale urobila! Veľa sa jej venovali, bola najstaršia. Táto situácia ilustruje komplexnosť vývoja osobnosti, kde vonkajší obraz nemusí vždy korešpondovať s vnútorným prežívaním a správaním v intímnom prostredí rodiny, kde sú hranice a očakávania často iné.
Aké sú základné rozdiely medzi dospelými a deťmi ako pacientmi? | Dr. Mitnaul
Fenomén Petra Pana a infantilné maniere
Existujú určité detinské maniere, ktoré pretkávajú celkové, každodenné chovanie dospelých mužov a žien a môžu ovplyvniť, alebo rovno narušiť základnú štruktúry vzťahu. Niektoré z týchto prejavov sú obzvlášť znepokojujúce. Napríklad, pozorovať, ako váš partner šťavnato nadáva pri hraní videohier, najmä ak sú jeho on-line spoluhráči štvrtáci na základnej škole, je prinajmenšom znepokojujúce. Pokiaľ sa však takto prejavuje len za počítačom, či hracou konzolou a zvyšok dňa reaguje a správa sa k vám relatívne normálne, je možné mu dopriať, nech sa elektronicky „vyšantí“. Na druhej strane, s niekým, kto sa správa viac ako mladší brat alebo sestra, než ako partner, nikdy nevytvoríte rovnocenné partnerstvo.
Infantilní partneri dokážu robiť hanbu. Tak ako deti, ani niektorí dospelí sa občas nevedia správať, buď ich zabudli vychovať, alebo sú nevychovateľní, alebo to majú jednoducho na háku. Nepredvídateľní a obyčajne aj veľmi nediskrétni, dokážu strápniť v akejkoľvek situácii. Nevhodne začnú vyťahovať urážlivé vtipy, na večeri pri sviečkach v luxusnej reštaurácii „rozosmejú“ fekálnym humorom. Jednoducho sa na verejnosti správajú, akoby sa väčšina dospelých ľudí nikdy nesprávala. Behať po butiku Victoria’s Secret s podprsenkou na hlave je rozkošné, keď má chlapček dva roky, možno smiešne, keď má dvanásť, a absolútne trápne, ak má vyše tridsať. Takýto človek nemá mieru a nemieni rešpektovať hranice nikoho iného, ani tie partnerove. Infantilný človek je ako odistený granát v kabelke. Jedna skúsenosť hovorí, že neexistuje nič horšie, než predstaviť rodine a známym nového priateľa a následne sa zaňho musieť hanbiť. Jej bývalý mal zlozvyk špárať si v nose. Nie z času na čas, bolo to natoľko neznesiteľné, až si ju rodičia pozvali na pohovor a veľmi vážne sa jej spýtali, čo na ňom vidí. Čudovali sa, ako vôbec môže uvažovať o tom, že by strávila zvyšok života po boku chlapa, čo má ukazovák permanentne strčený v rypáku. Keď ho požiadala, aby sa svoje nehygienické nutkanie snažil kontrolovať, odsekol jej, že vo vlastnom nose sa môže špárať koľko len chce, hoci aj na verejnosti. Hoci špáranie sa v nose ako také možno chápať ako povrchný varovný signál, aj keď naozaj nechutný, tvrdohlavosť, s akou zlozvyk bránil, je varovným signálom jednoznačne. Takýto ex bol nielen nechutný, ale aj nezdvorilý a nezrelý. S mužom, ktorý ospravedlňuje otravné, či rovno ofenzívne maniere tým, že „si predsa môže robiť, čo chce“, sa jednoducho nedá vychádzať na každodennej báze. Keď má na všetko, čo robí, nejakú sebeckú zámienku, napína partnerovu trpezlivosť až bude tenučká ako papierová vreckovka.
Varovným signálom môže byť aj prehnaná emocionálnosť. Ak muž z času na čas vyroní slzu alebo sa dokonca rozplače, rozhodne to nie je varovný signál, je to prejav zdravej emocionality. Ale existuje určitá hranica. Ak vám každú noc narieka na ramene pre úplné nezmysly - napríklad, že jeho sestra je vyššia ako on, jeho najlepší kamarát ho porazil v piškvorkách, alebo nedokáže pri fajčení cigarety vydychovať krúžky, rozhodne túto hranicu prekračuje. Skutočný muž nebude pri Monopoloch zúrivo vykrikovať na svoju švagrinú: „Nezahrávaj sa so mnou, ty mrcha, ani v tejto hre, ani v živote!“ Nebude sa vám posmievať, že máte pneumatiku na bruchu, ani vám nepokazí popoludnie sústavnými ponosami, že je hladný. Medzi ďalšie obľúbené zlozvyky, ktoré naznačujú infantilné správanie, patria vytláčanie vyrážok, prdenie v uzavretých priestoroch, rozprávanie o sebe v tretej osobe, spávanie s bývalými partnermi, škrabanie si chrbta a piat vidličkou, holenie celého tela (s výnimkou vrcholových športovcov), neustále opravovanie gramatiky a pravopisu, a prerušovanie iných, keď v spoločnosti rozprávajú niečo zaujímavé. K týmto prejavom sa pridávajú aj rôzne závislosti, ako hazardné hry, drogy, alkohol, opaľovanie, esemeskovanie, tenis, trigonometria, topinambury alebo dokonca Tolstoj, ktoré môžu signalizovať neschopnosť dospelého jedinca vyrovnať sa so životnými výzvami zrelým spôsobom.
Korene problémového správania: Vplyv rodinného prostredia a výchovy
Podľa manželského terapeuta Luciana Kantora má takéto správanie veľmi veľa príčin, pričom mnohé z nich pramenia z detstva a z formovania osobnosti v rodinnom prostredí. Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. To sa stáva, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas, alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé.
Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri takzvaných „toxických“ rodičoch, ak chceme použiť toto slovo, empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Susan Forward v knihe „Matky, ktoré nedokážu milovať“ opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú o svoje deti, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - „helikoptéroví rodičia“, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť. Dieťa na seba nezdravo viažu, majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Strata identity a manipulácia v dôsledku toxickej výchovy
Pokiaľ rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre pre vývoj dieťaťa. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. Druhým scenárom sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Manipulácia dieťaťom je veľmi rôzna a záleží na miere narušenosti rodičov. Čo sa týka vážne narušených rodičov, niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Iní, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas.
Opäť sa ponúka viacero ciest, ako zaobchádzať s takýmto deficitom. Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám a neustále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Hľadanie vzťahov a prežívanie reality v dospelosti
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život, čo im umožní nejakým spôsobom fungovať.
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si takéto deficity uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Preto asi nikoho neprekvapí, že tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí či sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Vplyv rodičovských konfliktov na vývoj dieťaťa a dospelé vzťahy
Takmer žiadny dlhodobý vzťah sa nezaobíde bez konfliktu. Často si rodičia dávajú otázku, či je vhodné hádať sa pred deťmi a ako hádky vlastne vnímajú. Psychologička Veronika Büchler upozorňuje, že na atmosféru nepokoja reaguje dieťa už od šiestich mesiacov. Neskôr deti trpia, pretože konfliktom nerozumejú, nevedia, čo v takejto situácii majú robiť, a tak ich to poškodzuje. Dieťa sa potom inštinktívne prikláňa k tomu rodičovi, ktorý je slabší. Keď je v rodine konflikt skrytý, dieťa cíti, že rodičia sú nešťastní, ono samotné môže mať sklon k depresii, k znižovaniu sebahodnoty a nemá v sebe dostatok radosti a ľahkosti. Často v živote nebýva úspešné. Celkove môžeme povedať, že keď sú deti svedkami hádok, sú z toho nešťastné, pretože sa cítia slabé a zmätené. Nevedia v podstate, ako majú správne reagovať. Keď má dieťa už neskôr v dospelosti vytvoriť nejaký vzťah, bojí sa ho rozvíjať, pretože si spomenie na traumy z detstva, a ak sa vzťah rúti do nejakého konfliktu, radšej ho hneď ukončí, lebo v ňom človek nie je schopný pokračovať.
Aké sú základné rozdiely medzi dospelými a deťmi ako pacientmi? | Dr. Mitnaul
Konštruktívne riešenie konfliktov a ich význam pre deti
Hádzať sa pred deťmi do určitej rozumnej miery je niekedy možné, a to hlavne z toho dôvodu, aby videli, ako sa správne problém rieši, pretože podobné problémy vo vzťahoch môžu mať v škole. Konštruktívne hádky, v priebehu ktorých si rodičia naďalej prejavujú náklonnosť a počas ktorých majú snahu konflikt riešiť, pomáhajú deťom byť empatickejšími a sociálne zručnejšími. Pre deti sú nebezpečné tie hádky, ktoré sú preplnené nenávisťou, ba dokonca násilím. Keď dieťa vidí v rodine silné formy násilia a nenávisti, môže ich podobne ako rodičia uplatňovať vo vzťahu k rovesníkom v škole.Pre zdravé prostredie je dôležité spochybňovať činy a nie charakter. Ak je napríklad manželka nespokojná s tým, že manžel jej nepomohol s kúpaním detí, tak mu povie presne, čo ju trápi, a nehovorí mu hneď, že je lenivý alebo sklerotický. Taktiež je nevyhnutné dbať na tón hlasu. Vo chvíľach hnevu máme tendenciu zvyšovať hlas. Ak sa ale zvýšeným hlasom snažíme získať si rešpekt od druhých ľudí, nie je to najlepšia možná cesta. Radšej znížte intenzitu hlasu a dajte priestor na vyjadrenie aj druhej strane.Ak začína byť hádka veľmi prudká, je lepšie si dať prestávku. Ak cítite, že vaše emócie čoskoro vybuchnú, povedzte partnerovi, že potrebujete byť chvíľku osamote. Je to lepšie riešenie, ako by ste v hádke pokračovali v inej miestnosti bez prítomnosti detí. Tým by ste deťom len ukázali, že je v poriadku hádať sa agresívne, ak ste sami v súkromí. Je dobré, aby deti radšej videli, že človek sa niekedy musí osamote upokojiť. A nakoniec, udobrujte sa pred deťmi. Ak boli deti svedkami hádky, je potrebné, aby videli, ako sa udobríte a ak je to možné, aj ako si odpustíte. Je vhodné, keď pochopia oba názory rodičov, vašu tendenciu problémy riešiť a tiež snahu o ďalšiu vašu spoluprácu. Ak je to potrebné, ospravedlňte sa aj deťom za to, že ste nezvládli situáciu a správali ste sa nevhodne. Deti veľmi citlivo vnímajú nebezpečenstvo, a preto ich veľmi zaujíma, či daný konflikt rodičov od seba nevzďaľuje. Dieťa zaujíma výsledok a hlavne to, či sa rodičia majú naďalej radi.
Príčiny detinského správania u dospelých z pohľadu partnerských vzťahov
Manželský terapeut Lucian Kantor zo svojej dlhoročnej praxe pozná príbehy manželstiev, v ktorých nebola prejavovaná ani len základná elementárna slušnosť v podobe vďaky. Existujú manželky, ktoré sa s láskou a s radosťou starajú o iných, ale každý človek, ktorý vydáva energiu, potrebuje aj nejakú spätnú väzbu. Ak manžel nevie alebo nechce ani poďakovať, takáto manželka skôr či neskôr vyhorí a problém je na svete. Väčšinou potom dochádza k výčitkám, k sebaľútosti a neskôr i k vzájomnému vzďaľovaniu sa. V domácnosti je potrebné viesť dialóg a nie dva monológy.
Jednou z príčin detinského správania je zlý výber partnera. Keď sa dvaja ľudia stretnú, hlavne v prvých mesiacoch známosti nevidia svoje reálne osobnosti. Pohľad jedného na druhého je často veľmi skreslený. Keď sa potom schyľuje k spolužitiu, často si hlavne ženy hovoria, že partner im celkom vyhovuje, no a to, čo im nevyhovuje, to chcú v budúcnosti zmeniť. Lucian Kantor hovorí, že všetky vrtochy a zlé vlastnosti sa väčšinou počas života len zosilňujú. Len tí najsilnejší jedinci ich vedia zmeniť, a to v prípade, že dokážu intenzívne na sebe pracovať. Ak sa však niekto odmieta v čomkoľvek zlepšovať, tak s tým väčšinou neurobíme nič. A potrebné je dávať aj pozor na sľuby, ktoré často vyriekneme v nejakej šťastnej situácii. Cestu k zmene je potrebné dlhodobejšie sledovať, a to aj niekoľko mesiacov, niekedy až rokov. Až po dlhej dobe môžeme povedať, že dotyčný človek sa začal meniť, a ani vtedy nemáme na sto percent vyhraté. Lucian Kantor prízvukuje, že je naozaj podstatné uskutočniť správny výber partnera, od toho sa potom odvíja veľmi veľa vecí v živote.
Ďalším faktorom je únava a nedostatok záujmu. Romana je 12 rokov vydatá, má dve malé deti a v poslednej dobe si všimla, že manžel nejaví záujem o rodinu a domácnosť. Má pocit, že ho musí o všetko prosiť, nevšíma si ju a nikde s ňou nechce chodiť. Hovorí, že je stále unavený a že to nemá riešiť, že je všetko v poriadku, veď predsa žijú v pokoji a pekne. Romane sa však takýto život nepáči. Lucian Kantor na túto situáciu hovorí: „Keby bol manžel spokojný, tak nie je stále unavený. Týmto svojím postojom ukazuje, že vo vzťahu vyhorel a nemá silu už niektoré témy otvárať a diskutovať o nich. V tomto prípade je potrebné čo najskôr sa porozprávať o tom, čo mu spôsobuje únavu. Manžel musí mať pocit, že ho niekto počúva.“ Dialóg môžete začať napríklad takto: „Ty hovoríš, že je všetko v pohode, ale ja to tak necítim. Mám strach, že takto nemôžeme byť šťastní. Poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Ak sa o tom neporozprávame a ja cítim strach, sama začnem vymýšľať nejaké opatrenia a ešte viac ti začnem organizovať život.“
Zhoršenie situácie môže nastať aj po narodení dieťaťa. Niektoré manželky po narodení dieťaťa nielenže celú pozornosť venujú dieťatku, ale začnú ešte viac všetko v domácnosti organizovať. Otcovia skutočne nerozumejú tejto novej situácii a nevyznajú sa vo všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné pre dieťa, a tak sa veľa pýtajú. Práve v tomto období potom ženy nadobúdajú pocit, že manžel sa mení tiež na dieťa. Ale on sa pýta len preto, lebo nerozumie všetkým tým dupačkám, cumlíkom, mliečku, podbradníkom a podobne. On často ani nevie, kde sa čo nachádza a nie ešte to, aby to vedel správne používať. Často len zmätenosť z novej situácie robí z neho dieťa. Práve v tejto
tags: #dospeli #sprava #sa #ako #babatko