Vo svätom Písme, základnom pilieri kresťanskej viery, sa opakovane stretávame s myšlienkou, že život vo všetkých jeho formách je Božím darom. Hoci slovo „dieta“ môže mať v slovenčine dvojaký význam - ako „dieťa“ (potomok) a „diéta“ (spôsob stravovania) - biblický kontext a hĺbka teologického chápania odhaľujú, že obidva aspekty sú neoddeliteľne spojené s Božou prozreteľnosťou a láskou. Tento článok sa ponorí do významu „dieta“ ako Božieho daru prostredníctvom pohľadu Svätého Písma, pričom rozoberie tak posvätnosť ľudského života a daru detí, ako aj dar jedla a jeho duchovný rozmer. Od najranejších zmienok v Genezis až po Ježišovo učenie a apoštolské listy, Biblia nám ponúka bohaté príklady toho, ako sú tieto dary spojené s naším vzťahom s Bohom, s našimi blížnymi a s celým stvoreným svetom.
Ľudský Život Ako Primárny Boží Dar
Ľudský život je od svojho počiatku až po prirodzenú smrť prezentovaný ako niečo nedotknuteľné, posvätné a predovšetkým ako Boží dar. Tento dar nie je tovarom či komoditou, s ktorou sa narába podľa potreby, ktorá má svoj expiračný dátum, podlieha zákonom trhu a komerčnému hodnoteniu kvality - či je ešte užitočný alebo zbytočný. Ľudský život nie je ani záležitosťou politikov, ani výsledkom náhody. Právo na život je primárnym právom, bez ktorého nejestvuje žiadne ďalšie právo. Nemôže byť upravované či menené hlasovaním v parlamente. Nemá svoj základ v ústave alebo v medzinárodnej deklarácii, ale v prirodzenom zákone, ktorého autorom je Boh.
Ľudský život je účasťou na Božom živote. Boh je Bohom života. Ježiš o sebe hovorí: Ja som Život (Jn 14, 6), čím jasne vyjadruje, že On sám je podstatou všetkého živého a že pravý život je možné nájsť len v spojení s Ním. Duch Svätý, ako vyznávame v Kréde, je Pánom a Oživovateľom, darcom života, ktorý vdychuje do všetkého stvorenstva vitalitu a existenciu. Ako ľud Otca, Syna a Ducha Svätého sme teda ľudom života, povolaným ctiť si a chrániť tento nesmierny dar.
Keď človek žije ako by Boh nejestvoval, keď odsúva zo svojho dohľadu tajomstvo Boha a oslabuje svoju citlivosť na Boha, vytráca sa opravdivá úcta k človeku, a to prináša so sebou zhubné následky pre samotný život. Tento postoj vedie k relativizácii hodnôt a k odmietaniu posvätnosti života, čo má devastujúce dopady na spoločnosť. Veriaci i neveriaci má zodpovednosť budovať taký svet, v ktorom život - od počatia až po prirodzenú smrť - zostáva nedotknuteľným. Každé povolanie je Božím darom človeku, ale špeciálnym darom je povolanie do Božej služby v kňazstve a zasvätenom živote, čo opäť podčiarkuje rôznorodosť a šírku Božích darov. Toto pozvanie Boh neadresuje všetkým ľuďom, ale len vybraným. Jeho voľba je úplne slobodná a pre nás vždy zostáva tajomstvom. Ani pôvod, vzdelanie, sociálne postavenie, také alebo iné schopnosti, ani osobná dokonalosť nie sú dôležité, čo potvrdzuje, že Boží dar je zvrchovaný a nezávislý od ľudských merítok.
Ochrana Života: Biblický Imperatív a Kresťanská Zodpovednosť
Evanjelium naďalej požaduje spoločnosť bez potratov, spoločnosť, ktorá urobí všetko, čo je v jej silách, na ochranu matky a jej nenarodeného dieťaťa. Ježiš vysvetľuje, že Božie prikázanie - Nezabiješ! - má širokú aplikáciu a dôsledky (Mt 5, 21-22), ktoré presahujú len fyzické zabitie. Hnev a zneužívanie tiež zabíjajú svojím vlastným spôsobom, rovnako ako ľahostajnosť k chudobnému Lazárovi pri bráne, predsudky, odmietnutie odpustiť, a násilie v akejkoľvek podobe. Každá voľba v rozpore s realizáciou Božieho projektu života je zradou a vzdáva sa života v hojnosti, ktorý ponúka Kristus.
Byť kresťanom, Kristovým učeníkom a priateľom, znamená postaviť sa za život. V našej dobe nie je nič, čo ničí ľudský života viac, ako potrat. Voči tomu nemožno byť ľahostajným. Sväté Písmo nás povzbudzuje a naliehavo volá: Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo (Dt 30, 19). Táto výzva nie je len historickou spomienkou, ale stále aktuálnym mravným imperatívom pre každého veriaceho. Úcta k ľudskému životu a jeho obrana sa začína zmenou v srdci, odhodlaním nikomu neuškodiť za žiadnych okolností. Vážiť si svoj vlastný život a život druhých prejavujeme aj svojimi návykmi stravovania a pitia, spôsobom jazdy na aute, starostlivosťou o zdravie a tiež tým, ako hovorím a svedčím o živote. Veriaci človek si vždy bude ceniť každý ľudský život ako dar od Pána Boha a bude jeho ochrancom. Táto ochrana nie je pasívna, ale aktívna, prejavujúca sa v každodenných rozhodnutiach a postojoch.
Deti: Odmena, Požehnanie a Dedičstvo od Hospodina
Dnes si pripomíname Deň detí - deň, kedy si chceme s vďačnosťou uvedomiť, akým veľkým darom sú deti. Biblia hovorí, že deti sú odmena, požehnanie a dedičstvo od Hospodina. Nie sú samozrejmosťou. Žalm 127,3-5 jasne hovorí: „Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený muž, čo si nimi naplnil tulec.“ Tento verš potvrdzuje, že deti sú cenným pokladom a zdrojom radosti.
Pán Ježiš mal deti veľmi rád. V Evanjeliu podľa Marka (10,13-16) čítame, že k Nemu nosili deti, aby sa ich dotýkal a žehnal im. To je silné slovo, ktoré nám Ježiš zanechal: kráľovstvo Božie patrí tým, ktorí sú ako deti. Ich radosť, smiech, zvedavosť a čistota srdca sú vlastnosti, ktoré by sme si mali všetci uchovať a vážiť. Drahý Pane Ježišu, ďakujeme Ti za všetky deti - za ich radosť, smiech, zvedavosť a čistotu srdca. Prosíme Ťa, ochraňuj ich, požehnávaj ich kroky a pomôž nám, dospelým, byť pre ne láskavým príkladom Tvojej lásky.
Deti sú súčasťou Božieho zámeru pre manželstvo, ako je to naznačené už v Genezis 1,28: „Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem ,podmaňte si ju.“ Nie sú vlastníctvom rodičov, ale zvereným darom, ktorý nás pozýva k zodpovednosti, láske a viere. Každý otec i matka dlhujú svojim deťom svedectvo o Božej láske, ktorá nám darovala všetko, čo potrebujeme k existencii. Nielen svet okolo nás, ale nás samých stvoril. Jedine On vie, kto sa počne v živote matky. V knihe proroka Jeremiáša počujeme takúto myšlienku: „Poznal som ťa skôr, ako si sa počal v živote matky”. Jedine Boh od úplného začiatku tvorí dieťa v živote matky. Je potrebné, aby obidvaja rodičia, otec i matka, vydali toto svedectvo svojím deťom o ich zázračnom pôvode.
Deti formujú rodičov. Rodičovstvo je viac než len výchova - je to duchovná cesta. Cez deti sa učíme obetavej bezpodmienečnej láske, odpúšťaniu a trpezlivosti. Ako Boh trpezlivo vedie nás, tak aj my sme pozvaní k láskyplnému sprevádzaniu svojich detí. Návod opäť nájdeme v Písme Svätom. Ef 6,4 radí: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich prísnosťou a napomínaním podľa Pána.“ A Príslovia 22,6 pridávajú: „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej.“
Moderná veda potvrdzuje, že rodičovstvo mení mozog a srdce človeka. Neurobiológovia zistili, že počas starostlivosti o dieťa sa v tele rodiča zvyšuje hladina oxytocínu - hormónu lásky, ktorý prehlbuje puto a podporuje empatiu. Psychológovia hovoria, že rodičovstvo posilňuje emocionálnu inteligenciu, schopnosť riešiť konflikty a vedie ľudí k zmysluplnejšiemu životu. Napriek únave a náročnosti výchovy rodičia často opisujú svoje deti ako zdroj radosti, zmyslu a vnútornej premeny.
V spoločnosti, ktorá často zvýhodňuje pohodlie, kariéru a individualizmus, sa deti môžu javiť ako prekážka. No kresťanský pohľad hovorí: Deti nie sú problémom, ale prísľubom. Sú obrazom Božej dôvery, že svet má zmysel pokračovať. Rodičovstvo nie je len „mať deti“, ale žiť s nimi v láske a viere. Aj manželské páry, ktoré deti mať nemôžu, môžu prijímať duchovné deti - byť blízkymi sprievodcami mladým, adoptovať, podporovať rodiny, byť súčasťou spoločenstva. Deti sú vzácny dar a veľká výzva. Ich prítomnosť mení náš pohľad na svet, na Boha i na seba. Sú požehnaním, ktoré si nezaslúžime, ale môžeme ho s pokorou prijať.
Pápež na jednej z prvých audiencií, zaváňajúcej exotikou, s cirkusom z Afriky, venoval svoju katechézu téme detí. Uvažoval najmä nad pliagou detskej práce, pred ktorou mnohí zatvárajú oči. O tom, že v Božích očiach sú deti veľmi cenné, svedčia stránky Biblie. V Starom zákone sa slovo ben, čiže syn, objavuje až päťtisíckrát, podčiarkol pápež. „Deti sú Boží dar. Chráňte ich úsmev, ktorý je jedným z najkrajších prejavov Božej nežnosti,“ vyzval Svätý Otec. Citoval napríklad Knihu Náreky či Knihu proroka Nahuma o vraždení nevinných detí, o ich zotročovaní hladom. Nevynechal, samozrejme, ohrozenie Jezuliatka a Herodesovo násilie. „Pomyslime na to, koľko detí dnes zomiera od hladu a útrap alebo ich trhajú bomby, rovnako na nočnú moru, koľkí sú dnes utečencami v cudzej krajine…“ Preto Ježiš kladie deti do centra záujmu, hoci aj jeho učeníci ich od neho odháňali. Ba ide ešte ďalej a „poukazuje na maličkých ako na vzor pre dospelých“. „Bratia a sestry, učeníci Ježiša Krista by nikdy nemali dovoliť, aby boli deti zanedbávané alebo aby sa s nimi zle zaobchádzalo, aby boli zbavené svojich práv, aby neboli milované a chránené.“ Nanešťastie, pripomenul pápež, stále, aj dnes, teraz, je veľa detí, ktoré sú nútené pracovať. „Všade na zemi sú deti vykorisťované ekonomikou, ktorá si neváži život; ekonomikou, ktorá takto spaľuje našu najväčšiu zásobáreň nádeje a lásky“ - ako nazval deti.
Dnes oslavujeme sväticu, ktorú by bolo možné označiť za „šampióna“ duchovnej „malosti“. Malosť, ktorá si ale vyslúžila a zaslúžila dosť nezvyčajný titul: „doktorka Cirkvi“. Prečo? Ako povedal pápež Benedikt XVI., „Božia veľkosť spočíva v tom, že sa dokáže urobiť malým.“. Dnešná svätá, svätá Terézia z Lisieux, vstúpila do Karmelu, keď bola veľmi mladá (mala 15 rokov), a do „večného Karmelu“ vstúpila ako dvadsaťpäťročná. Taká malá a taká veľká! Aký paradox pre ľudské oči! Ale z pohľadu lásky to tak celkom nie je. Terezka prešla cestou detstva: „Som veľmi malá duša, ktorá môže Pánovi ponúknuť len veľmi málo vecí.“ A pretože bola taká „malá“, zverila svoj rast duchovným prostriedkom. Rozhodne zvykla hovoriť: „Áno, je to modlitba, je to obeta, ktoré mi dávajú všetku silu; sú to nepremožiteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš.“ Paralelne a dôsledne sa spoliehala na duchovné vedenie a mala úctu k poslušnosti, voči svojim predstaveným: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Skutočný kontrast s namyslenosťou modernej doby! Možno práve preto je svätá Terézia „doktorkou“. Mala predsa vedomosti o živote. Život, ktorý mal priniesť ovocie pre Stvoriteľa.
Jedlo Ako Boží Dar: Od Rajskej Záhrady po Eucharistiu
Jedlo, základná potreba pre život, má v Biblii oveľa hlbší význam než len uspokojovanie hladu. Vníma sa ako dar od Boha, ktorý nielenže udržiava naše telo, ale aj posilňuje náš duchovný život. Od rajskej záhrady až po Poslednú večeru, Biblia nám ponúka bohaté príklady toho, ako jedlo súvisí s naším vzťahom s Bohom a s našimi blížnymi.
Už v knihe Genezis, v prvej kapitole, Boh ustanovuje pôvodný jedálniček pre človeka. V Genezis 1:29 čítame: "Dal som vám na celej Zemi každú bylinu nesúcu semená aj každý strom, na ktorom rastú plody so semenami. Tie budete mať za pokrm." Tento verš jasne ukazuje, že Boh pôvodne určil vegetariánsku stravu pre človeka a zvieratá. V rajskej záhrade nebolo žiadne utrpenie, vykorisťovanie ani násilie, a takáto diéta bola odrazom dokonalého stvorenia.
Po potope, ktorá zničila všetku vegetáciu, Boh dovolil ľuďom jesť mäso. V Genezis 9:3 Boh hovorí: "Všetko, čo sa hýbe a žije, bude vám za pokrm; tak ako zelenú bylinu, dal som vám všetko." Avšak, v Genezis 9:4 Boh opäť pripomína, že sa nesmie jesť mäso obsahujúce krv. Toto obmedzenie nebolo len hygienické, ale malo aj duchovný význam, pripomínajúc posvätnosť života, ktorý je v krvi.
V Starom zákone nájdeme podrobné stravovacie zákony, ktoré určujú, ktoré zvieratá sú čisté a ktoré nečisté (Levitikus 11). Tieto zákony mali nielen hygienický, ale aj duchovný význam. Slúžili ako pripomienka toho, že Izraeliti sú vyvolený národ, ktorý má byť oddelený od ostatných národov a žiť podľa Božích prikázaní. V Starom zákone zohrávali dôležitú úlohu aj zvieracie obety. Židia obetami vyjadrovali naliehavú prosbu k Bohu a jedlo bolo často integrálnou súčasťou týchto rituálov, symbolizujúcich spoločenstvo a zmierenie.
V Novom zákone sa Ježiš často stravuje s hriešnikmi a vydedencami spoločnosti. Týmto ukazuje, že Božie kráľovstvo je otvorené pre všetkých, bez ohľadu na ich pôvod alebo minulosť. Ježiš tiež používa jedlo ako symbol duchovnej potravy. V Jánovi 6:35 hovorí: "Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť." Tento výrok zdôrazňuje, že najdôležitejšou "diétou" pre dušu je duchovná potrava, ktorú ponúka sám Kristus.
Príbeh o nasýtení piatich tisícov (Matúš 14:13-21) je jedným z najznámejších príkladov Ježišovho zázraku s jedlom. Keď videl veľký zástup ľudí, prišlo mu ich ľúto a uzdravoval ich chorých. Keď sa zvečerilo, učeníci mu povedali, aby prepustil zástupy, nech si idú do dedín nakúpiť jedlo. Ježiš im však povedal: "Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!" S piatimi chlebmi a dvoma rybami Ježiš zázračne nasýtil päťtisíc mužov, okrem žien a detí. Tento príbeh ukazuje Ježišovu moc a súcit, ako aj jeho schopnosť poskytnúť hojnosť aj z mála.
Posledná večera je jednou z najdôležitejších udalostí v Novom zákone. Počas tejto večere Ježiš ustanovuje Večeru Pánovu, pri ktorej chlieb a víno symbolizujú jeho telo a krv. Večera Pánova je pripomienkou Ježišovej obete a našej jednoty s ním, predstavujúc vrchol Božej starostlivosti a daru v podobe duchovnej potravy.
Dnes, v dobe hojnosti a prebytku, je dôležité, aby sme si uvedomili, že jedlo je dar od Boha a mali by sme k nemu pristupovať s úctou a vďačnosťou. Mali by sme sa vyhýbať prejedaniu, plytvaniu jedlom a nezdravým stravovacím návykom. Niektorí kresťania sa rozhodujú pre vegetariánsky alebo vegánsky spôsob stravovania z etických, environmentálnych alebo zdravotných dôvodov. Poukazujú na to, že pôvodný jedálniček v rajskej záhrade bol vegetariánsky a že Biblia nás vyzýva k súcitu so zvieratami. To je ďalší dôkaz, že diéta (ako stravovanie) môže mať hlboký duchovný a etický rozmer, ktorý odráža náš vzťah k Božiemu stvoreniu.
Duchovný Rozmer Pôstu a Jeho Význam v Živote Kresťana
Pôst je v Biblii dôležitou súčasťou duchovného života. Je to čas, keď sa človek zrieka jedla (alebo iných vecí) a sústredí sa na modlitbu a rozjímanie. Každé náboženstvo pozná pôst a žiada svojich stúpencov postiť sa. V Starom i Novom zákone má pôst pevné miesto. Aj Ježiš svoje verejné účinkovanie a ohlasovanie začal štyridsaťdňovým pôstom, čím nám dal vzor. Podľa Ježišovho príkladu Cirkev vždy považovala pôst za prostriedok na vyháňanie satana. Aj v službe exorcistov sú modlitba a pôst tými najsilnejšími prostriedkami. Prví kresťania poznali dvojdenný pôst v stredu a piatok. Stredajší pôst bol pokáním za Judášovu zradu a piatkový súvisel s dňom Ježišovho ukrižovania. Modlitba a pôst patria popri dávaní almužny k pilierom praxe viery.
Účel pôstuPôst by nemal byť o prekonávaní limitov a dokazovaní si niečoho. Mal by byť pozvaním a darom od Boha. Dôležité je, aby sme sa počas pôstu nezameriavali len na obmedzenie jedla, ale aj na modlitbu, čítanie Božieho slova a konanie dobrých skutkov. Ak sa postíme, ale zároveň "zožierame" ľudí okolo, hneváme sa a sme v neodpustení, tak sa nevieme svojím duchom nasmerovať k Bohu. Skutočný pôst je prejavom pokory a túžby po bližšom vzťahu s Bohom.
Biblický pôst je o chlebe a vode. Voda je očisťujúci prostriedok a pripomína krst. Každodenný chlieb ako základná potravina pripomína Eucharistiu. Mali by sme sa zamyslieť nad skutočnosťou, že pôst v živote Cirkvi takmer úplne stratil význam. Pretrval len v niekoľkých skutočnostiach. Piatok je deň, keď kresťania nejedia mäso. Cirkev pozná dva dni prísneho pôstu - Popolcovú stredu a Veľký piatok. A ešte pôst spojený s Eucharistiou (porov. KKC 1387). V aktuálnom uspokojení človek iba ťažko rozpoznáva v sebazaprení pozitívnu hodnotu, tak ako o nej hovorí 4. pôstna prefácia: „Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony. Objavujme v týchto liturgických textoch skúsenosť stáročí, ktorú treba neustále nanovo objavovať.
Pôst uvoľňuje sily a povznáša ducha, otvára naše srdce Božej láske. Nájdime si vlastnú mieru postenia pri zohľadnení svojho zdravotného stavu. Nie je náhoda, že zabúdaním na pôst v Cirkvi sa nejakým spôsobom začalo zabúdať aj na zápas proti silám zlých duchov. Satanovo účinkovanie vo svete je čoraz viditeľnejšie a ničivejšie. Je dobré, že sa v mnohých diecézach znova uvádza do Cirkvi služba exorcizmu či oslobodzovania. Pôstny impulz je nielen veľmi zdravý, ale aj nanajvýš aktuálny.
Benedikt XVI. vyhlásil: „Postiť sa znamená prijať podstatnú formu kresťanského života. Musíme sa vrátiť k spoločným formám cirkevnej kajúcnosti.“ Cieľ pôstu musí byť predovšetkým duchovný, musí nás dokonalejšie zjednocovať s Ježišom. Pôst posilňuje našu vôľu, aby sme tak ľahko nepodľahli zvodom temnoty a nedali sa oklamať. Vďaka pôstu si uvedomujeme, že v našom živote niečo nie je v poriadku a treba nastúpiť cestu pokánia a obrátenia.
Sväté Písmo: Boží List a Sprievodca Životom
Sväté písmo, Biblia, je základným pilierom kresťanskej viery. V tejto knihe nachádzame odpovede na mnohé otázky týkajúce sa nášho života, vzťahu s Bohom a nášho poslania. Slovo má veľkú moc, dokáže budovať i zničiť. Ľudská skúsenosť denne potvrdzuje pravdivosť tohto tvrdenia. O čo mocnejšie je však Božie slovo, ktoré je zachytené vo Svätom písme. Boh nám zjavuje svoju lásku a ako prostriedok používa papier, na ktorom máme Sväté písmo zaznamenané. Je to list od milujúceho Otca. To nás podnecuje, aby sa toto slovo stalo opäť čítaným, počúvaným a v láske prijímaným. Ako hovorí sv. Augustín, Sväté písmo je sviatosť pre ucho.
Sväté písmo môžeme čítať len vtedy, ak je v nás život, z ktorého ono aj povstalo. Ten istý Duch Svätý, ktorý svätopiscov viedol a inšpiroval, chce a musí inšpirovať aj nás čitateľov a poslucháčov; len tak môžeme pochopiť, čo chce Boh povedať. Svätopisci ešte predtým než napísali knihy, mali zážitok s Bohom. Svet ich predstáv nám môže byť cudzí, lebo len málo vieme o svete, v ktorom žili, a o okolnostiach ich života. A tiež nepoznáme ani biblické jazyky. Boh sa chce s každým stretnúť práve tam, kde sa teraz nachádza. Preto sú cesty k Bohu také rozličné. Ale jedno je spoločné: nestačí cestu len poznať, musíme sa na ňu aj vydať! Najlepšie je zvoliť si tú istú dobu a nájsť si miesto, kde nie sme rušení. Slovo, ktoré nás zvlášť osloví, si vždy so sebou vezmime do celého dňa. Časom zistíme, že nielen tá polhodinka, ale celý náš deň bude premenený.
Otcovia biskupi nás v pastierskom liste na Prvú adventnú nedeľu v roku 2005 vyzývali čítať Sväté písmo formou lectio divina. Božie čítanie alebo sväté čítanie sa úzko spája s benediktínskou spiritualitou. Lectio divina neznamená čítanie len pre obohatenie svojho poznania alebo pre získanie informácie; je to predovšetkým stretnutie s Bohom, ktorý k nám hovorí v slove.
Lectio divina má štyri stupne či kroky. Prvým je čítanie; čítam Sväté písmo úplne pomaly, až sa niektoré slovo dotkne môjho srdca a zasiahne ma. Vtedy sa pri tom slove zastavím. Odložím knihu a nechám to slovo preniknúť do svojho srdca. Tá neznamená, že len premýšľam o prečítanom slove, ale že ho nechám zapadnúť hlbšie do srdca a snažím sa ho zakúsiť, vychutnať. Tretí stupeň je modlitba, v ktorej odovzdávam svoju túžbu Bohu a prosím ho, aby túto túžbu čoraz viac napĺňal. Posledný stupeň je kontemplácia, čisté mlčanie, modlitba bez slov a obrazov, bez myšlienok a citov, čisté zjednotenie s Bohom v hĺbke duše. Prvé tri stupne môžeme praktizovať sami, ale štvrtý je dar od Boha. Objavujme poklad Božieho slova a dennodenne sa usilujme uvádzať ho do života! Kto aspoň pol hodiny číta alebo počúva Sväté písmo, môže získať úplné odpustky.
Byť Božím Dieťaťom: Identita, Vzťah a Víťazstvo
V Biblii sa nachádza viacero pasáží, kde sa hovorí o Božích synoch alebo Božích deťoch. Apoštol Ján vo svojom prvom liste jasne hovorí: "Pozrite, akú veľkú lásku nám prejavil Otec: voláme sa Božími deťmi, a nimi aj sme." (1. Jána 3:1). Byť Božím synom alebo dcérou je teda skutočnosť, ktorá sa nemení a je vždy pravdivá. Prví kresťania a pôvodní autori Biblie jednoznačne verili, že bežní veriaci a Kristus sú si vzájomne rovní, že Božím synom sa môže stať každý, nielen Kristus. Boží syn a Božie deti je hierarchicky rovnako vysoký titul.
Význam Božieho synovstva spočíva v tom, že byť Božím dieťaťom znamená mať výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu. Boh pre nás už nie je "iba" Stvoriteľ sveta a tá najväčšia autorita vo vesmíre, ale Otec, ktorý nás prijal do vlastnej rodiny. Má o svoje dieťa záujem, je dobrý, vychováva ho a pripravil pre neho svoj dobrý plán, svoju „dobrú, ľúbu a dokonalú vôľu“. Apoštol Ján šťastne a cielene objasňuje, že nie sme iba „nazývaní Božími deťmi,“ ale že „sme“ Božími deťmi (1. J 3:1). Byť Božím synom je statické aj dynamické. Na jednej strane sa to nikdy nezmení; vždy to bude pravda.
Prvým krokom k tomu, aby sme sa stali Božími deťmi, je odpustenie hriechov. Apoštol Ján v súvislosti s dieťatkami a duchovnými novorodeniatkami na záver svojho listu spomína ešte jednu veľmi dôležitú vec: „Dieťatká, chráňte sa modiel!“ (1J 5,12) Ján ako keby sa po napísaní epištoly ešte rozpamätal, že chce dieťatkám pripomenúť ešte niečo. Víťazstvo nad pocitmi viny a zahanbenia pred Bohom, je asi najväčším pocitom úľavy, ktorý môže hriešna ľudská bytosť zažiť. Z človeka odsúdeného do pekla sa stáva Božie dieťa.
Keď sa z duchovného novorodeniatka stane dieťa, ktoré nadobudne istú mieru samostatnosti, je pre neho dôležité, aby začalo žiť duchovným životom a nestalo sa iba náboženským človekom, ktorý síce nasleduje tradície, ale nemá vzťah s Bohom. Poznanie Otca je kľúčom k ozajstnému kresťanskému životu. Toto poznanie posúva Božie dieťa za hranicu vedomia, že mu boli odpustené hriechy, k osobnému vzťahu s Nebeským Otcom.
Podľa Písma je osobné poznanie Boha podstatou večného života: „A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (J 17,3) Pre kresťana, ktorý sa nachádza vo fáze duchovného detstva je dôležité, aby si uvedomoval Božiu otcovskú lásku spolu s nárokmi, ktoré má Otec na jeho život, a aby sa podobne ako prirodzené ľudské deti učil poslušnosti, vernosti a zodpovednosti. Dieťaťu je stále k dispozícii Otcova pomocná ruka, Jeho vedenie, usmernenie a zaopatrenie. Aj keď kresťan „vyrastie“ z obdobia duchovného detstva, stále mu zostáva toto fantastické postavenie: môže sa nazývať Božím synom alebo dcérou.
Dospievajúci kresťan sa pomaly dostáva do oblasti konfrontácie s tým Zlým a potrebuje sa naučiť obstáť v duchovnom boji. Potrebuje si obliecť „plnú Božiu zbroj“ (Ef 6,10-18), aby mohol odolať nástrahám a víťaziť nad zlom. V tomto boji nie je sám, ale sprevádza ho Božia milosť a vedenie.
tags: #dieta #je #bozi #dar #svate #pismo