Rok 1959 bol v niekdajšom Československu rokom, ktorý priniesol nielen nové umelecké začiatky a osudové udalosti pre už etablovaných umelcov, ale aj narodenie talentov, ktoré neskôr výrazne ovplyvnili domácu kultúrnu scénu. V tomto období sa formoval kultúrny život, ktorý kombinoval tradície s novými vplyvmi, a vznikali diela, ktoré dodnes patria ku klasike. Hoci sa téma článku zameriava na spevákov narodených v roku 1959 primárne z českého prostredia, poskytnuté informácie predovšetkým poukazujú na výraznú osobnosť zo Slovenska, Petra Nagya, ktorý sa narodil v tomto prelomovom roku. Zároveň sa však v kontexte daného roka a jeho kultúrneho odkazu nemožno vyhnúť zmienke o dôležitých českých umelcoch, ktorých kariéra bola s rokom 1959 osudovo prepojená alebo ktorí významne formovali umeleckú krajinu danej éry.
Hlavná osobnosť ročníka 1959: Peter Nagy, ikona slovenskej hudby
Medzi najvýznamnejšie osobnosti narodené v roku 1959, ktoré formovali hudobnú scénu v bývalom Československu, patrí Peter Nagy. Prešovský rodák, narodený 9. apríla 1959, sa dnes radí medzi popredné osobnosti československej a slovenskej hudobnej scény. Sám o sebe hovorí, že je pesničkár. Vyrastal na Štúrovej ulici v rodine letca a úradníčky, kde už od chalanov v susedstve získal prvé akordy. Svoju prvú gitaru dostal od otca po skončení deviatej triedy za jednotky na vysvedčení, zatiaľ čo na druhú si už zarobil počas brigády. Po maturite na gymnáziu vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove.
Jeho hudobná dráha začala už na strednej škole, kde pôsobil ako folkový spevák. Mal iba sedemnásť rokov, keď v štúdiu nahral svoje prvé piesne. Prvé koncertné kroky absolvoval v kapelách ako Profily, Fultura a taktiež v skupine Karla Witza. Práve s Karlom Witzom nahral v auguste 1982 v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu svoj prvý hit s názvom "Profesor Indigo", ku ktorému vznikol aj jeho vôbec prvý videoklip. Zaujímavosťou je, že profesor z tejto pesničky bol skutočnou postavou profesora matematiky na gymnáziu, ktorý Petra učil.
Úspech tejto skladby viedol k významnej ponuke od Kamila Peteraja, aby Peter Nagy spieval v skupine Modus po odchode Mira Žbirku. Dohoda sa však neuskutočnila, pretože Janko Lehotský nechcel pristúpiť na Petrovu podmienku, že aj on bude písať piesne. V novembri 1983 sa Peter Nagy rozhodol založiť vlastnú skupinu Indigo. Prvý koncert s Indigom mali 13. januára 1984 v Banskej Bystrici.
V roku 1984 vydal Peter Nagy svoju debutovú LP platňu "Chráň svoje bláznovstvá". Už rok nato nasledovala druhá LP "Mne sa neschováš", a v roku 1986 vyšla tretia LP "Myslíš na to, na čo ja?". Za tieto tri albumy získal cenu vydavateľstva Opus za viac ako milión predaných platní, čo svedčí o jeho mimoriadnej popularite.
Popularita Petra Nagya vyletela raketovo nahor. V ankete Zlatý slávik za rok 1984 získal druhé miesto, no za rok 1985 sa stal zlatým, pričom za ním skončili Dalibor Janda a Karel Gott. Tento obrovský úspech komentoval slovami: "Celá moja kariéra je vlastne obdoba terénnej rýchlostnej jazdy. Kto žije v našej branži vie, že tu nie sú vyjazdené cestičky." Okrem jedného zlatého slávika má Peter Nagy na svojom konte aj troch strieborných slávikov. Po Mirovi Žbirkovi bol druhým slovenským spevákom, ktorému sa podarilo získať Zlatého slávika. K tomuto obdobiu sám hovoril, že na to sa nedá zabudnúť. V tomto náročnom období bolo zadné sedadlo auta jeho izbou. Tisícky najazdených kilometrov a do tristo koncertov za desať mesiacov, k tomu mesiac v skúšobni a mesiac v štúdiu pri nahrávaní novej platne, boli bežnou súčasťou jeho života.
Peter NAGY - Profesor Indigo ( verzia 2020 )
Okrem svojej úspešnej sólovej kariéry sa Peter Nagy venoval aj ojedinelým detským hudobným projektom. V roku 1987 prišiel s projektom "Peter, Vašo a Beáta deťom", ktorý nahral s Vašom Patejdlom a Beátou Dubasovou. Neskôr nasledovali ďalšie diely ako "Hrajme sa na Petra" (1990), "Peter Nagy & deti" (1992), "Peter Nagy & deti 2" (1996) a "Peter Nagy & deti 3" (1999). V roku 1987 tiež produkoval album desaťročnému Martinovi Madejovi, známy je napríklad hit "Bobi".
Peter Nagy sa úspešne venoval aj profesionálnemu fotografovaniu. V decembri 2008 vydal knihu fotografií s názvom "Book 1" a v októbri 2011 knihu "Láskavé piesne", v ktorej spojil svoju dvadsaťpäťročnú skúsenosť písania textov so vzťahom k umeleckej fotografii. V deň svojich 55. narodenín, 9. apríla 2014, otvoril v galérii na Západnej terase Bratislavského hradu výstavu fotografií s názvom "Revolver a muzika". Názov dostala podľa rovnomenného úspešného albumu a piesne z roku 1991, pričom práve v tomto období Peter Nagy aj s fotografovaním začal, preto ten príznačný názov.
V súčasnej dobe má na svojom konte viac ako tri desiatky vydaných albumov a kompilácií. Z jeho ostatnej tvorby možno spomenúť kompilačný dvojalbum "More piesní z mája" z roku 2011, štúdiovku "ROCKmi overené" vydanú v apríli 2015 a akustický album "Piánko" z októbra 2018, pred ktorého vydaním absolvoval aj rovnomenné turné. V máji 2021 vydal nový album "Petrolej". Na začiatku novembra 2021 vyšiel kompilačný dvojalbum "Aj tak sme frajeri" a zároveň aj kniha "Peter Nagy pre deti", ktorú ilustrovala speváčka Zuzana Smatanová. V októbri 2023 vyšla kniha "Peter Nagy pre deti 2", opäť s ilustráciami Zuzany Smatanovej. Od októbra minulého roka začali vychádzať v reedícii na vinyle Petrove albumy, o ktoré je medzi fanúšikmi stále veľký záujem.
Svoje životné jubileum, 65. narodeniny, oslávi spevák na česko-slovenskom turné s názvom "Peter Nagy 105". Číslo 105 symbolizuje súčet Petrových 65 rokov a 40 rokov skupiny Indigo na scéne. Prvým miestom turné bude 20. apríla Bratislava. V booklete k albumu "More piesní z mája 2011" spevák napísal: "Dal som život pár piesňam a oni zato dali pekný život mne."
České umelecké osobnosti a ich významný rok 1959
Hoci sa Peter Nagy narodil v roku 1959 a pochádza zo Slovenska, česká umelecká scéna v tom istom roku a v blízkom období tiež zažila dôležité momenty a bola domovom pre mnoho výnimočných talentov. Rok 1959 bol pre niektorých z nich rokom výrazných míľnikov alebo dokonca osudových udalostí, ktoré ovplyvnili ich ďalšiu kariéru.
Josef Zíma: Následky prelomového roku 1959 a cesta k "nekorunovanému kráľovi dychovky"
Jeden z popredných českých umelcov, Josef Zíma, sa narodil 11. mája 1932 v Prahe. Stvárnil množstvo divadelných a filmových úloh, avšak najviac ho preslávila rola princa Radovana, ktorého si zahral v kultovej rozprávke "Princezna se zlatou hvězdou". Popri hereckej kariére sa intenzívne venoval aj spevu a je právom označovaný za "nekorunovaného kráľa českej dychovky".
Po maturite na gymnáziu študoval herectvo na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe a súkromne navštevoval hodiny spevu. Následne nastúpil na základnú vojenskú službu, počas ktorej bol súčasťou Armádneho umeleckého súboru. Pred filmovou kamerou stál po prvýkrát v roku 1957. V tomto období sa objavil v komédiách "Štěňata", "Páté kolo u vozu" či v dráme "Snadný život".
O rok neskôr, v roku 1958, sa oženil s herečkou Evou Klepáčovou, ktorá sa preslávila v hlavnej úlohe Káči v rozprávke "Hrátky s čertem". Výrazný úspech dosiahol Josef Zíma práve vďaka postave nežného princa Radovana z legendárnej rozprávky "Princezna se zlatou hvězdou" z roku 1959. Táto rozprávka dodnes patrí k sviatočnej filmovej klasike a priniesla mu obrovskú popularitu.
Peter NAGY - Profesor Indigo ( verzia 2020 )
Sľubne rozbehnutú kariéru Josefa Zímu však v októbri 1959, teda v tom istom roku, kedy zažiaril ako princ, poznačila tragická autonehoda. Za volantom auta vtedy zaspal a narazil do stromu. Štvorčlenná posádka sa ťažko zranila a režisér Jiří Jungwirth, ktorý bol jej súčasťou, napokon v nemocnici zomrel. Tento incident z roku 1959 tak predstavoval pre umelca zásadný a tragický zlom v jeho živote.
Počas svojej umeleckej kariéry sa Josef Zíma nevenoval iba herectvu - zahral sa napríklad aj v komédiách "Ženu ani květinou neuhodíš" (1966), "Ta naše písnička česká" (1967) či v snímke "Pěnička a Paraplíčko" (1970). Veľmi blízky mu bol aj spev. Už v roku 1950 začal spievať s Orchestrom Jaroslava Ježka. Ako interpreta populárnych piesní ho mohli diváci na obrazovkách vidieť v hudobnom programe "Já mám kytky rád" (1970) či v kabaretnej spevohre "Lásky Emanuela Přibyla" (1971). Umelec bol taktiež neoddeliteľnou súčasťou hudobno-zábavnej relácie "Sejdeme se na Vlachovce" (1973-1989). Vystupoval aj v relácii "Znovu Na Vlachovce", ktorá bola v 90-tych rokoch minulého storočia pokračovaním pôvodného projektu. Jeho hlas zaznieval taktiež v reláciách "To je ta muzika" (1977) a "Zpívá Josef Zíma" (1982).
Medzi jeho známe hity patria napríklad "Blues pro Tebe", "Bílá vrána", "Jak se máš Maruško" či piesne "Gina" alebo "Nej, nej, nej", ktorú naspieval s Pavlínou Filipovskou. V 70-tych rokoch začal Josef Zíma spievať s českou dychovkou, čím si vyslúžil spomínaný titul "nekorunovaného kráľa českej dychovky". Josef Zíma je držiteľom viacerých ocenení. V roku 2008 získal dabingovú Cenu Františka Filipovského, v roku 2014 si prevzal Cenu Thálie za celoživotné majstrovstvo v kategórii Opereta a muzikál a v októbri 2019 mu český prezident Miloš Zeman udelil Medailu Za zásluhy I. stupňa.
Jaroslav Satoranský: Filmové začiatky v roku 1959 a herecká dráha
Ďalšou významnou osobnosťou českej hereckej scény, ktorej kariéra sa dotkla roku 1959, je Jaroslav Satoranský. Narodil sa 17. decembra 1939 v Prahe. Preslávil sa v 70. rokoch predovšetkým vďaka "Krkonošským pohádkám", no popularitu mu prinieslo najmä stvárnenie hlavnej postavy v seriáli "Nejmladší z rodu Hamrů".
„Pochádzam z pražského Braníka, kde fungoval silný ochotnícky súbor, v ktorom hrali moji rodičia aj sestra. Ja som tam teda logicky dochádzal za nimi, ale namiesto toho, aby ma hranie hneď pohltilo, dospel som do fázy, kedy som sa na javisku nepredstaviteľne hanbil," spomínal Jaroslav Satoranský na svoje začiatky. Pôvodne sa vyučil za rytca, ale neskôr sa predsa vrátil ako amatérsky herec na divadelné dosky, čo ho potom priviedlo ku štúdiám na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (DAMU). Po absolutóriu odboru herectva v roku 1961 nastúpil do Divadla J. Průchy v Kladne (1963-1966), odkiaľ potom prešiel do pražského Divadla na Vinohradech v roku 1966.
Pred filmovou kamerou sa Satoranský objavil prvýkrát v detskej detektívke "Zpívající pudřenka" z roku 1959 v réžii Milana Vošmika. O dva roky neskôr prišla pre herca ponuka účinkovať v študentskom filme "Strop" v réžii Věry Chytilovej. Asistentom réžie bol vtedy ešte len 23-ročný Slovák Juraj Jakubisko. Účinkoval v množstve televíznych a filmových úloh. Väčšinou herca obsadzovali filmoví tvorcovia do kladných postáv. „Jednoducho som vždy typovo zodpovedal takým tým - poľnohospodárskym - kladným hrdinom, a tak som hral všetkých tých Kubov, Honzov… Ale je fakt, že rolu prešibaného milovníka mi nikto nikdy neponúkol. Skôr to boli samí takí dobráci a klaďasovia. Čo nie je úplne jednoduché zahrať," zamyslel sa Satoranský nad svojimi hereckými typmi.
V priebehu 60. rokov účinkoval v ďalších filmoch, komédiách i drámach. Napríklad len v roku 1967 hral v piatich snímkach. V roku 1968 si zahral v snímke "Žert" (Jaromil Jireš) nakrúcanej podľa známej prózy Milana Kunderu, hral tiež v čiernej komédii Evalda Schorma "Farářův konec". Dve väčšie úlohy na Satoranského čakali v roku 1969: František Filip ho obsadil do komédie "Utrpení mladého Boháčka", ďalšou bola rola strážnika vo filme "Skřivánci na niti" (1969), v ktorom režisér Jiří Menzel siahol po poviedkach Bohumila Hrabala. Satoranský dostal aj rolu v Kachyňovej dráme "Už zase skáču přes kaluže" (1970).
Herec veľmi intenzívne pracoval pre televíziu a často účinkoval v seriáloch. Jedným z tých prvých bola "Záhada hlavolamu" (1969), nasledoval "F. L. Věk" (1971), a tiež spomínané "Krkonošské pohádky" (1974) v réžii Věry Jordánovej, ktoré sa stali aj Satoranského srdcovou záležitosťou. Seriál Evžena Sokolovského "Nejmladší z rodu Hamrů" (1975) priniesol hercovi nielen veľkú popularitu, ale aj televíznu cenu Zlatý krokodíl, ktorú v roku 1976 získal za úlohu Jana Hamra. V neskoršom období stoja za zmienku hlavné úlohy, ktoré Satoranský vytvoril v televíznych inscenáciách "Případ Auffenberg" (Rudolf Tesáček, 1993) alebo "Misia" (1994) v réžii Pavla Hášu. Známy herec účinkuje do dnešných dní v kriminálnom seriáli "Policie Modrava". „Som pánovi režisérovi Soukupovi veľmi vďačný, že si ma vtedy do tej prvej série vybral," dodal.
Neúnavný hlas a celosvetový odkaz: Soňa Červená ako symbol vytrvalosti českej kultúry
Pre pochopenie širšieho kontextu českej kultúry v druhej polovici 20. storočia a jej prepojenia s osudovými rokmi, akým bol aj rok 1959, je nevyhnutné spomenúť opernú speváčku a herečku Soňu Červenú. Hoci sa narodila 9. septembra 1925 v Prahe, a teda nie v roku 1959, jej život a kariéra sú príkladom odolnosti a svetového úspechu českého umenia napriek nepriazni osudu.
Soňa Červená pochádzala z prominentnej rodiny. Jej otcom bol známy spisovateľ, humorista, hudobný skladateľ a prvorepublikový kabaretiér Jiří Červený, zakladateľ pražského kabaretu Červená sedma. Matka sa volala Žofie, rodená Bergerová. Jej prastarý otec, Václav František Červený, bol preslávený královohradecký výrobca a svetový vynálezca a vystavovateľ plechových dychových hudobných nástrojov. Soňa Červená zažila perzekúciu zo strany nacistického i komunistického režimu. Jej rodičia sa rozviedli a počas vojny boli uväznení v koncentračných táboroch, vojnu našťastie prežili. Po februári 1948 bola jej rodina vyhlásená za nepriateľskú pre komunistický režim. Jej manžel, majiteľ továrne na výrobu čokolády František Slabý, utiekol ilegálne cez hranice, pretože pre vládnu garnitúru bol takzvaný triedny nepriateľ. „Nezostalo mu nič iné, ako utiecť. Chcel, aby som odišla s ním, ale ja som už bola zamilovaná do divadla. Už sme sa nikdy nevideli,“ opísala umelkyňa jednu z najhorších chvíľ svojho života. „Po februári 1948, keď sa cez našu rodinu prevalili všetky možné katastrofy, ktoré vyvrcholili tým, že moja matka zomrela za záhadných okolností v novembri vo väzení na Pankráci v Prahe, sa to dievča z dobrého domu ako ja, s tou výbornou výchovou, muselo začať niečím živiť," priblížila kruté okamihy svojej mladosti.
Peter NAGY - Profesor Indigo ( verzia 2020 )
Po druhej svetovej vojne bola v pražskom Osvobozeném divadle prvou Káčou v muzikáli "Divotvorný hrniec" Voskovca a Wericha. Predstavenie malo mimoriadny úspech a hrali ho 324-krát. Napriek tomu ju štátna moc neustále sledovala a dokonca dostala aj zákaz vystupovať. „Každý deň stáli tajní pod mojimi oknami a sledovali, kedy vychádzam. Niekedy ma priamo odviezli na služobňu na výsluch. Inokedy zase len predvolali, nechali ma tam hodiny a hodiny čakať a zase pustili. Pripadala som si ako ovečka, ktorú vedú na porážku,“ opisovala umelkyňa svoje zážitky. Napriek týmto životným nepríjemnostiam nestrácala vzťah k divadlu, práve naopak, chcela na sebe ďalej pracovať. V roku 1951 odišla na sedem rokov do angažmán v brnenskej opere k šéfovi Zdeňkovi Chalabalovi. Keď Chalabala krátko nato odišiel (od roku 1952 bol šéfdirigentom Opery SND v Bratislave), nové vedenie brnenskej opery ju bojkotovalo. Nemala to ľahké, v Brne napokon koncertovala a účinkovala v rozhlase. Následne ju pozývali hosťovať do pražskej opery, kde sa predstavila ako Cherubín v Mozartovej "Figarovej svadbe" či v roli Carmen. Angažmán v Prahe jej však opäť niekto prekazil a pre Soňu Červenú to bolo veľkým sklamaním. „Keby som sa bola dostala do Národného divadla, tak by som ani vo sne nepomyslela odísť. Začala som mať strach, že jedného dňa ma nenechajú spievať vôbec," vyjadrila svoje obavy.
Z Brna potom v roku 1958 prešla do východonemeckej Berlínskej štátnej opery, kde bola v angažmán až do emigrácie do západného Nemecka. Odchod z Čiech do Berlína sa nezaobišiel bez komplikácií. „Mocipáni mi osladili odchod ešte tým, že mi robili problémy s vydaním pasu, až sa to jedného dňa podarilo.“ V tom čase sa ju na spoluprácu snažila získať východonemecká tajná služba Stasi i československá Štátna bezpečnosť (ŠtB). Do Prahy dvakrát zavítala v sezóne 1958/1959 už ako sólistka východonemeckej berlínskej Štátnej opery, kde sa predstavila ako Dalinda v Händelovej opere "Ariodante" a ako jedna zo slúžok v Straussovej opere "Elektra".
Do vtedajšieho západného Nemecka Červená emigrovala v roku 1962 po vybudovaní berlínskeho múru posledným otvoreným prechodom z východného Berlína. Tu spievala v Deutsche Oper Berlin. Zostať v západnom Nemecku, kde požiadala o azyl, bolo pre ňu ďalším ťažkým rozhodnutím. V emigrácii prežila približne 30 rokov a do rodnej vlasti sa vrátila až v roku 1991, po zmene politického režimu v novembri 1989. Po jej návrate ju takmer nikto nepoznal. Kým vo svete bola uznávaná, doma bola zatracovaná. Jej príbeh je zaznamenaný aj v knihe "Kvapky na kameni", kde sa o svoje životné osudy podelilo 50 českých a slovenských rebeliek. Krivda z mladosti sa ale jej emigráciou neskončila. Meno Sone Červenej sa dostalo do zoznamov spolupracovníkov ŠtB, o čom vôbec nevedela. Neskôr, už v demokratickej spoločnosti, ju aj obvinili.
Z Frankfurtu nad Mohanom viedli jej kroky na väčšinu významných európskych a zámorských operných scén a festivalov. Účinkovala v milánskej La Scale, v parížskej opere, v Barcelone, Londýne, Amsterdame, Bruseli, Lisabone, v množstve nemeckých miest, v Los Angeles, Chicagu, na festivaloch v Salzburgu, Glyndebourne, Wexforde, Orange či Edinburghu. V množstve titulov účinkovala s významnými spevákmi ako Birgit Nilsson, Renata Tebaldi, Elisabeth Söderström, Teresa Berganza, Dietrich Fischer-Dieskau, Franco Corelli, José Carreras, Theo Adam, Simon Estes a ďalší pod taktovkami takých veľkých mien ako Herbert von Karajan, Charles Mackerras, Kurt Masur, Rafael Kubelík, Václav Neumann, Pierr Bleus, Placido Domingo a iní. Ako hovorievala, večerala s Mariou Callas a Luciano Pavarotti jej varil špagety. Medzinárodné uznanie speváčke priniesla titulná rola Bizetovej opery "Carmen", ktorú nahrala aj na gramofónové platne. V tejto úlohe sa predstavila viac ako 150-krát. Soňa Červená sa preslávila tmavým hebkým mezzosopránom až altom, ktorým dokázala podľa kritikov odtieniť nuansy rozpoloženia svojich postáv, ich túžby a strasti, ktoré vedela precítiť aj premyslieť. Výraz opierala o muzikalitu a suverénnu hlasovú techniku.
„Osud vynikajúcej svetovej speváčky a herečky je pre nás obrazom osudu českej kultúry, ktorej talenty sa často uplatňovali v zahraničí, pretože doma nemali dostatok slobody," zhodnotila jej prínos kultúra. Posledné tri desaťročia kariéry Sone Červenej sa odohrávali už v slobodnom Česku i slobodnom Národnom divadle. Do Národného divadla v Prahe priviedla renomovaného amerického režiséra Roberta Wilsona. Uspela i v opernej inscenácii o umučenom kňazovi Toufarovi. Po návrate do Českej republiky po prvýkrát vystúpila na javisku pražského Národného divadla v symbolickej pantomimickej role Osudu vo Wilsonovej inscenácii Janáčkovej opery "Osud" v roku 2002. Následne tu odohrala viac ako 250 predstavení v činohre aj v opere.
Soňa Červená v deň svojich 95. narodenín v roku 2020 založila nadáciu na podporu mladých umelcov. Cieľom Nadačného fondu Sone Červenej je vyhľadávať a podporovať mladých spevákov i hudobníkov a výnimočné počiny v oblasti hudobnej klasiky, ktorým fond poskytuje finančnú a profesijnú pomoc. Ambíciou je umožniť talentovaným interpretom rozvinúť ich kariéru a podporiť výnimočné výkony. Stará sa o nich Umelecká rada, zložená z popredných osobností českej klasickej hudby. Princípom činnosti fondu je individuálny prístup k podpore mimoriadnych talentov a počinov bez rozdielu odborov tak, aby sa ich kariére čo najlepšie pomohlo.
Je autorkou troch biografických kníh - vlastných pamätí "Stýskání zakázáno" a "Stýskání zažehnáno", a knihy "Můj Václav", približujúcej osobnosť jej prastarého otca Václava Červeného. Je držiteľkou Ceny Thálie, Ceny dr. Františka Ulricha, Ceny Alfréda Radoka. Stala sa čestnou členkou Štátnej opery Praha, udelili jej medailu Artis Bohemiae Amicis (Priatelia českého umenia). Získala čestné občianstvo mesta Hradec Králové a udelili jej medailu Za zásluhy o štát v oblasti umenia od prezidenta ČR a Gold Medal in the Arts od John F. Pri príležitosti životného jubilea jej v roku 2015 udelil minister kultúry ČR Daniel Herman titul Dáma českej kultúry a v roku 2021 získala cenu Ochranného zväzu autorského za propagáciu a šírenie českej hudby. V júni 2018 získala osvedčenie o pomenovaní planétky č. 32096, ktorá bola pomenovaná po nej.
V roku 2018 sa predstavila na opernom javisku Národného divadla v Brne, kde stvárnila rolu Grófky v Čajkovského "Pikovej dáme". Tu si zahrala aj so slovenskými spevákmi Pavlom Remenárom, Vladimírom Chmelom a Igorom Loškárom, druhým dirigentom bol Ondrej Olos. Soňa Červená nespievala v inscenáciách slovenských operných divadiel, ale predstavila sa u nás ako hosť. Prvýkrát v roku 2008 na festivale Divadelná Nitra v komornej opere Aleša Březinu o procese s Miladou Horákovou "Zítra se bude…". V roku 2014 účinkovala v slovenskej premiére inscenácie Roberta Wilsona "1914" v Slovenskom národnom divadle. Naposledy publiku zaspievala part sv. Ľudmily 29. septembra 2022 v Bazilike svätého Jána v Ríme, pri príležitosti Českého národného večera v rámci českého predsedníctva v Rade EÚ. Išlo o oratórium "Nádech věčnosti" od českého skladateľa Jana Zásteru.
Soňa Červená tento svet navždy opustila 7. mája 2023, vo veku 97 rokov, v jednej z pražských nemocníc, kde bola dlhšie hospitalizovaná. O smutnej udalosti informovali české médiá. „Odišla dáma svetových operných scén a úžasná žena Soňa Červená. Ak sa dá o niekom povedať, že bol vtelením hudby, potom to bola práve ona. Nezabudnem na osobné stretnutie s ňou, za ktoré ďakujem. Jej osobitý zmysel pre humor, pohľad na svet alebo láskavé spomínanie na život oddaný hudbe," zaspomínal si na umelkyňu operný kritik a publicista Pavel Unger. „Na javisku zomierala veľakrát. Aj ako 337-ročná Elina Makropulos. Nie ako ústredná hrdinka Janáčkovej opery, ale vo svojich 85 rokoch ako herečka na činoherných doskách pražského Národného divadla v diele Karla Čapka. Kolobeh prírody je však neúprosný. Aj umelkyňa, ktorá sa svojou neutíchajúcou vitalitou zdala byť „nesmrteľnou“, raz svet opúšťa," dodal.
Pavel Unger ďalej poznamenal: „O jej medzinárodnej opernej kariére, menej už o činohernej, ktorú naplno rozvinula po emigrácii, som vedel najmä prostredníctvom aj počas minulého režimu dostupného časopisu Opernwelt. Po jej návrate do vlasti som mal dve vzácne príležitosti zacítiť jej umenie naživo. Nebol to dotyk fyzický, ale intenzita jej výpovedí asi každého zasiahla tak, že ňou doslova nasiakol." V roku 2008 na festivale Divadelná Nitra hosťovala Opera Národného divadla v Prahe s komorným titulom "Zítra se bude…" od Aleša Březinu a Jiřího Nekvasila, ktorého témou je umelecké spracovanie politického procesu s Miladou Horákovou v roku 1950. O vtedy už 83-ročnej protagonistke Unger napísal pre časopis Hudobný život: „Famózny výkon podáva Soňa Červená, schopná nielen memorovať kvantum textu, ale v metronomickej rytmickej presnosti a s charakteristickou altovou farbou raz part vyspievať, inokedy deklamovať." Po druhýkrát videl Soňu Červenú vo februári 2018 v brnianskom Národnom divadle, kde v Čajkovského "Pikovej dáme" (dirigent Robert Kružík, réžia Martin Glaser) vytvorila - tesne po prekonaní zlomeniny krčka stehennej kosti - jednu z troch podôb rozdelenej postavy Grófky. Zmyslom tohto netradičného riešenia bola práve prítomnosť charizmatickej umelkyne.
„Soňa Červená? Neuveriteľná osoba. Moje prvé stretnutie s ňou prebehlo začiatkom roku 2018 v Brne. Keď vstúpila do miestnosti, zastala vrava a všetky pohľady sa upierali na ňu. Neprehliadnuteľná, veľká Dáma. Ešte v ten deň som si objednal jej knižky a film, dokumentujúci jej život a kariéru. Bola typom človeka, ktorého keď stretnete, pýtate sa osudu, prečo ste ho nestretli skôr. Desať dní pred premiérou Pikovej dámy si zlomila bedrový kĺb, všetci sme si mysleli, že budú musieť zavolať alternantku. Veľký omyl! Na premiére excelovala, chodila pomocou chodítka a bola skvelá," opísal zážitok jeden z jej kolegov. Pavol Remenár sa podelil o príbeh z posledného predstavenia "Pikovej dámy" 28. februára 2022, ktoré bolo veľmi dojemné. Štyri dni po začiatku vojny na Ukrajine sa ich hlavný hrdina Herman (Eduard Martynyuk) nedostavil na predstavenie, pretože z Odesy sa zastavila všetka letecká doprava. Posledné predstavenie spieval hosť. V 96. rokoch ju zaujímal osud kolegu, a keď sa Edovi podarilo dostať z Ukrajiny do Brna, rodinu už tam mal, Soňa Červená sa mu stále snažila pomôcť. „Nakoniec sme vymysleli, že pre jeho dcéru kúpime spolu klavír, aby mohla cvičiť. Keď som mu ho viezol, stretla ma Kamila Magálová a pýtala sa ma čo to mám v aute. Rozpovedal som jej tento príbeh, hneď vytiahla z peňaženky peniaze a prispela. Traja umelci spolu nezištne pomáhajú kolegovi v núdzi." Ak chcete zistiť kto bola Soňa Červená, odporúča sa pozrieť si krásny dokument, ktorý bol o nej natočený, alebo si prečítať jej knihy, ktoré napísala. „Je tam toľko životnej múdrosti, ktorú nenájdeme ani v najslávnejších románoch." ČT art odvysielala 9. septembra pri príležitosti jej narodenín dokumentárny film o jej živote.
tags: #narodenie #spevak #1959 #cesko