Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. V kontexte rozpadajúcich sa rodín, nových vzorcov rodičovstva a často komplikovaných súdnych úprav styku s deťmi, sa u detí môžu prejaviť zvýšená nervozita a nepokoj, najmä po stretnutiach s jedným z rodičov, typicky s otcom, ktorý s ním nežije v spoločnej domácnosti. Tieto prejavy môžu signalizovať hlbšie emocionálne výzvy, ktoré si vyžadujú pozornosť a pochopenie.
Hnev a jeho prejavy u detí: Zrkadlo rodičovského správania
Dieťa sa často ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči, a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by si rodič mal zamyslieť nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Je paradoxné pýtať sa, prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu.
Negatívne emócie a neukľudnené správanie dieťaťa po styku s otcom môžu byť alarmujúcim signálom. Napríklad, jedna matka opisovala, že po stretnutí s otcom má dieťa tri dni úplne rozhádzaný režim, nespi, plače, bije si do hlavy alebo do hlavy matky, kope do psov a nechce jesť. Po odmlke štyroch mesiacov bol totiž styk s otcom nastavený na dvakrát po dve hodiny týždenne, čo detská psychologička zhodnotila ako príliš intenzívne pre dieťa, ktoré si musí znovu zvykať. Situácia matky, ktorá sa cíti bezmocná, keď inštitúcie nepomáhajú a otec žiada o rozšírenie styku, pričom dieťa jasne signalizuje, že „niečo v poriadku nie je“, je mimoriadne náročná. Je kľúčové, aby dospelí rozpoznali a citlivo reagovali na tieto prejavy, pretože dieťaťu sa často rozpadá celý jeho doterajší svet, stráca istotu a zem sa pod ním chveje ako pri zemetrasení.
Emočný koučing: Návod na spracovanie pocitov
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Je to zásadná schopnosť pre zdravý psychický vývoj. Riešenie detského hnevu či frustrácie, ktoré sa môžu prejaviť po náročných situáciách, ako je styk s rodičom, s ktorým nežijú, spočíva v neustúpení od požiadaviek, ale zároveň v empatickom počúvaní a prijatí pocitov dieťaťa. Vety ako „si zlý“ alebo „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie. Miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“, „viem, že si z toho smutný“ alebo „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev, a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte, čo sa však netýka dieťaťa, ktoré je mladšie ako dva roky. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Rodič by mal určovať hranice a dôsledne, s láskou, trvať na ich dodržiavaní. Príkladom môže byť veta „môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu“. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky, či už pozitívne, alebo negatívne. Je úlohou rodiča pripraviť dieťa na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať, pretože sa celý život bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo.
Rozvod a rozchod: Zemetrasenie v detskom svete a právo na oboch rodičov
Keď rodič odchádza z domu, obvykle odchádza z manželstva. Možno si nemyslí, že opúšťa svoju rodinu, ale deti si to myslia. Rozvod je v podstate novodobým úkazom a nijako neslúži ľudskému rodu ku cti. Vidno, že stačí trocha uvoľniť atmosféru spoločnosti a ľudia to okamžite využijú i zneužijú. Keď si už rodičia sami nevedia pomôcť vo svojom zranenom vnútri, zostáva tu ešte jedna malá iskrička nádeje, či by potrebná pomoc nemohla prísť od samotných detí? Vedieť sa jednoducho na chvíľu postaviť do detských papučiek a pozrieť sa na vzniknutú situáciu detskými očkami. Ten najsilnejší dojem z toho by bola myšlienka, že dieťaťu sa rozpadá celý jeho doterajší svet, stráca istotu a zem sa pod ním chveje ako pri zemetrasení. Najcitlivejším miestom rozpadávajúceho sa manželstva sú deti.
Po rozvode sa väčšinou znižuje podiel druhého rodiča na výchove dieťaťa. Psychológovia však hovoria, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu najmenej troch týždňov. Uznávaný psychológ Zdeněk Matějček pritom už v osemdesiatych rokoch napísal, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu minimálne troch týždňov. Na Slovensku stále funguje silný rodový stereotyp, že jedine matka sa vie postarať o dieťa, pričom vyše 30% otcov sa na výchove detí aktívne podieľa. Z vyše 18 tisíc detí ročne po rozchode rodičov je až 90% detí zverených do výchovy matky, otcom len 7%. V striedavej starostlivosti sú len 3% detí, pričom je podľa odborníkov najprirodzenejším porozchodovým usporiadaním pre dieťa. Vo svete je priemer striedavej starostlivosti vyše 50%.
Pre harmonický psychický rozvoj dieťaťa je otcovský prvok nevyhnutný a je v najlepšom záujme dieťaťa nestratiť kontakt s otcom v akomkoľvek veku, naopak k rozvoju dieťaťa je potrebné tento kontakt prehlbovať a utužovať. Práve množstvo času, v ktorom sa realizuje či už verbálne alebo neverbálne pôsobenie rodiča na dieťa, je primárnym elementom napĺňania rodičovskej zodpovednosti za výchovu. Je v záujme detí, aby sa nestávali predmetom sporu rodičov, aby sa nerovným prístupom k starostlivosti o deti nezvyšoval konflikt medzi rodičmi. Do rozhodnutia súdu by úrady mali dbať na rovnocenný styk rodičov s dieťaťom a rodičov motivovať k dohode v prospech dieťaťa. Podľa prieskumov má na Slovensku viac ako 60% detí to šťastie, že o jeho starostlivosť majú záujem obaja rodičia. Aj keď striedavá starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, zvýšenie na minimálne 30% detí by znamenalo každoročne šťastnejšie detstvo pre viac ako 6000 detí.
Právny rámec styku rodičov s deťmi a jeho úskalia
Styk otca s deťmi tak, ako ho upravujú súdy štandardne každý druhý víkend a súvisle len dva týždne počas letných prázdnin, nijakým spôsobom nenapĺňa právo rodičov podieľať sa na výchove svojich detí a je porušením zákona. Často sa spomína, že jednou zo základných podmienok zodpovednosti súdov voči verejnosti je kvalitné, dostatočné, presvedčivé a racionálne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V žiadnom súdnom rozhodnutí však nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, ako si má dieťa vybudovať a udržiavať vzťah k obom rodičom, a ako má otec naplniť svoje právo podieľať sa na starostlivosti a výchove dieťaťa počas štandardných párnych víkendov či počas 54 hodín mesačne.
Ak ste rodičom dieťaťa, bývalá partnerka vám nemôže svojvoľne brániť v styku s deťmi. Zákon o rodine vychádza z toho, že dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obom rodičom, a ak sa rodičia nevedia dohodnúť, styk upraví súd. Ak už súdne rozhodnutie o styku existuje a matka ho nerešpektuje, možno podať návrh na výkon rozhodnutia. Ak zatiaľ žiadne rozhodnutie nemáte, je potrebné podať návrh na úpravu styku s maloletými deťmi na okresný súd podľa bydliska detí, prípadne aj návrh na neodkladné opatrenie, ak je situácia naliehavá. V prípade, že matka bráni v styku ešte pred rozhodnutím súdu, je možné podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že matka styk v súčasnosti neumožňuje a žiadať upraviť styk, prípadne žiadať striedavú starostlivosť.
V súvislosti s nákladmi na preberanie dieťaťa pri určení výživného, je podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Cdo 53/2021) správny právny názor, že na nákladoch spojených so stykom rodiča s dieťaťom by sa mali podieľať obaja rodičia, keďže právo na osobný styk je právom dieťaťa podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine. Súd by mal tieto náklady zohľadniť pri rozhodovaní o výživnom, najmä ak sú preukázané a nie sú zanedbateľné. Ak je rozhodnutie súdu už právoplatné, musíte podať návrh na zmenu úpravy styku podľa § 25 Zákona o rodine. V návrhu možno žiadať, aby si otec vyzdvihol dieťa u matky a matka si ho po skončení styku vyzdvihla u otca. Takéto rozdelenie je v praxi bežné a zodpovedá princípu rovnosti rodičov.
MUDr. pripomína, že súd môže obmedziť styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakázať styk, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak nie je možné zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku. Zakázať styk môže súd len v skutočne vážnych prípadoch, ohrozujúcich záujem dieťaťa. Ak dieťa nemá ani rok, je málo pravdepodobné, že by bola nariadená súdom striedavá starostlivosť, avšak do úvahy by mohla pripadať úprava styku, napríklad, že by sa otec s dcérou mohol stretávať počas týždňa v určených okamihoch, napríklad na pár hodín niektoré dni.
Syndróm zavrhnutého rodiča (PAS): Emocionálne týranie s dlhodobými následkami
Stáva sa, že matky viac alebo menej skryto štvú deti proti otcovi. Niekedy začnú deti otca pod vplyvom manipulácií odmietať. Začína sa hovoriť o Syndróme zavrhnutého rodiča (Parental Alienation Syndrome, PAS). Psychológovia upozorňujú, že výsledkom takejto snahy vypudiť „zlého“ rodiča z citového sveta dieťaťa bývajú vážne psychické problémy. Syndróm zavrhnutého rodiča je jednou z foriem emocionálneho zneužívania dieťaťa. Z psychologického hľadiska je táto forma týrania úzko spätá s tzv. psychickým týraním dieťaťa.
Týranie psychické, emočné alebo citové, ktoré nezačne z ničoho nič, ale vyvíja sa v čase, sa v právnom systéme označuje ako "týranie blízkej a zverenej osoby" podľa § 208 Trestného zákona. Týranie nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia. Závažným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa a má veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. To sa môže prejavovať napríklad tým, že dieťa neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. V prípade, ak otec dieťaťa pre dieťa predstavuje hrozbu, súd jeho styk s maloletým dieťaťom môže obmedziť alebo dokonca aj zakázať, pričom pri rozhodovaní vždy uprednostňuje najlepší záujem dieťaťa, ktorý zahŕňa ochranu pred akýmkoľvek nebezpečenstvom alebo negatívnym vplyvom.
Ak rodič z pomsty zneužíva vlastné dieťa, aby jedného z rodičov „vymazal“ zo života ich dieťaťa, je to zavrhnutiahodné. Odborníci zdôrazňujú, že je potrebné chrániť dieťa pred takýmto konaním, nie ho prezentovať ako nástroj manipulácie. Úmyselné zneužívanie dieťaťa na pomstu rodičovi je závažným trestným činom týrania blízkej a zverenej osoby.
Partnerská intimita a sexualita: Pohľad detskými očami
Predstava vašej mamy a otca, ako „to“ spolu robia, vo vás iste nevyvoláva príjemné pocity. Možno ju hneď odoženiete a zatvárite sa kyslo tak, ako to robí váš tínedžer. Čím to je, že sexualita rodičov je deťmi vnímaná takto špecificky? Možno je to štýlom výchovy. Alebo toho, ako to u vás doma fungovalo, keď ste boli deťmi, a ako to funguje teraz, keď ste sami rodičmi. Či ste videli otca objať mamu, pobozkať ju či držať sa za ruky. Alebo si pred vami náklonnosť nikdy neprejavovali. V niektorých rodinách sa o citoch, láske, sexe a nežnostiach veľmi nehovorí dodnes. Aj keď čoraz viac rodičov s deťmi na túto tému diskutuje, sami často vyrastali v prostredí, kde sa to skrátka nehodilo.
Skúsená detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková súhlasí, že prijať sexualitu rodiča v detskom veku, ale aj neskôr v tom dospeláckom, je náročné. Zložitejšie je, ak sú deti malé a ešte naozaj nerozumejú tomu, čo sa to medzi rodičmi deje. Veľmi podstatné je, ako sa ako rodina staviame k nahote, intimite, k svojmu telu a vysvetľovaniu všetkého okolo toho. Deti si približne tak vo veku 4 - 5 rokov všimnú, ak sa rodičia láskyplne dotknú, a často sa stáva, že si medzi nich sadnú, aby neboli vedľa seba, aby sa nedržali za ruky, aby sa nepusinkovali. A tu prichádza dôležitý moment: dieťa potrebuje pochopiť, že rodičia, aj keď dieťa žiarli a chce pozornosť pre seba, potrebujú mať tieto chvíle a dieťa nesmie zakaždým dosiahnuť svoje. Má ich vidieť nielen ako rodičov, ale aj ako životných partnerov. Partnerská láska je rovnako dôležitá ako rodičovská a nesmieme na ňu zabúdať. Ak dieťa zažiarli, že sa rodičia objímajú, môžeme mu povedať, nech ide ku nám, neodháňať ho. A ponúknuť mu, že si môže vybrať, či dá ruku tatovi alebo mame. Ale nemá sa stavať neustále medzi nich. Partnerský vzťah si treba pestovať a je potrebné, aby to vnímali aj deti.
S témou sexuality možno začať napríklad vtedy, keď dieťa príde za nami samo. Príde, že niečo videlo v kamarátovom mobile. Alebo sa spýta, ako prišlo na svet. A dieťa v každom veku potrebuje tieto základné informácie. Rodič má tak šancu urobiť to empaticky, citlivo a veku primeraným jazykom. Dá sa to urobiť aj formou obrázkovej knihy, podobnej encyklopédii, ktorú uzná za vhodnú. Pomôcť so sexuálnou výchovou môže aj škola a hodiny biológie. Odborníčka si myslí, že práve v prostredí triedy je dobré o sexualite hovoriť spoločne, tak s dievčatami, ako aj s chlapcami, pretože raz predsa spolu budú žiť v partnerstvách.
Ak sa dieťa o sexualite rozprávať nechce, je na to háklivé, tak tam postupujeme ešte opatrnejšie. Dnes je jednoduché zadať akékoľvek slovo do vyhľadávača a dieťa si nájde informácie aj samo. Avšak, citlivé informácie by mal podať rodič ako dôveryhodná osoba. Dá sa to tak, že dieťaťu do izby podstrčíte knižku o tom, že už som „chlapec“ či „dievča“ alebo ako som sa dostal na tento svet. Tejto literatúry je teraz naozaj veľa a téma je ohľaduplnejšie podaná než informácie na internete. Prieskumy potvrdzujú, že až 64 % detí okolo 10 až 12 rokov zadá do vyhľadávača výraz, ktorý súvisí so sexom. Potom to preberajú s kamarátmi, lebo ak nie je prístup na internet nejako kontrolovaný rodičmi, dostanú sa k naozaj ostrému, extrémnemu a škodlivému obsahu, akým je napríklad pornografia a podobne.
Keď vám nečakane vtrhnú do spálne, môže sa stať všeličo. Aj keď si myslíte, že deti už spia, alebo nie sú doma. Prípadne zabudnete zamknúť. V takejto situácii treba zohľadniť vek dieťaťa a jeho vedomosti o tom, čo to „sex“ vlastne znamená. Navyše dieťa v podvedomí má, že tí dvaja ľudia sú jeho rodičia. Preto sex na menšie deti pôsobí často veľmi agresívne, majú pocit, že rodičia jeden druhému „ubližujú“ a robia niečo zlé či nevhodné. Keď sa to stane, je jasné, že situáciu treba ošetriť. Menšie deti to zaujíma a je lepšia šanca im situáciu primerane vysvetliť. Netreba sa ich pýtať, čo videli. Treba sa ich spýtať: „Čo potrebuješ vedieť? Pretože možno to vnímaš inak, no je to niečo, čo je nám príjemné, robia to všetci dospelí a je to naša súkromná záležitosť, pretože sa máme radi. Nerobíme to stále, ale je to len o nás dvoch a nabudúce bude lepšie, ak budeš klopať pred tým, ako vojdeš do spálne…“ Ak je dieťa malé a začne plakať, situáciu treba riešiť hneď. Buď za dieťaťom ide jeden rodič, alebo obaja, a vysvetlia mu, že sa nestalo nič zlé. A tiež dať pozor na to, aby to dieťa nevyhľadávalo, aby zo zvedavosti nechodilo pozerať zámerne, čo sa za zatvorenými dverami deje.
Aj v prípade, že ide o staršie dieťa, tínedžera či dospelé dieťa, je namieste sa aspoň opýtať, či chce o situácii hovoriť. Pretože dieťaťu ostane obraz v hlave a hanbí sa za to, čo videlo, najmä ak chápe, že išlo o rodičovský sex. Je potrebné opäť situáciu ošetriť a vysvetliť, že je potrebné klopať. A dodať, že je to pre nás normálne, je to súčasť nášho partnerstva, pretože sa máme radi. A navyše je to súčasť procesu, ako prišli na svet. Deti majú niekedy pocit, že rodičia mali sex iba dvakrát, lebo majú dve deti.
tags: #dieta #je #po #styku #s #otcom