Kresba je v živote dieťaťa niečo magické, je odrazom jeho skúseností a vyjadruje všetko, čo v živote prežíva. Okrem toho napovie aj to, či sa dieťa vyvíja správne. Pre deti je kresba prirodzenou súčasťou ich života, ktorou mnohé vyjadrujú, i keď o tom samy nemusia vedieť. Kreslia to, čo majú rady, čo ich naopak trápi, či dokonca, čo si želajú. Práve z kresby je možné zistiť viaceré oblasti zo života dieťaťa, s ktorými môže psychológ ďalej pracovať.
Odborníci považujú detskú kresbu za ideálny diagnostický prostriedok na spoznanie dieťaťa, jeho kognitívneho i emocionálneho vývinu, na odchýlky od určitej normy či spozorovanie talentu. Kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. V prvom rade však detská kresba slúži ako diagnostická pomôcka, metóda terapie či ako spôsob klinickej práce, ktorá pomáha psychológovi nadviazať s dieťaťom kontakt. Takto sa k nemu dostane bližšie, aby bolo dieťa pri práci otvorenejšie. Ako uvádza Bóriková vo svojej knihe Detská kresba ako diagnostický prostriedok v materskej škole, pre dieťa je kresba veľmi príťažlivou, no na strane druhej náročnou intelektuálnou činnosťou, zložitým systémom s hlbokým významom. Dieťa si prostredníctvom kresby vytvára symboly na základe rôznych vnemových podnetov a opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj v spojení s emocionalitou, prežívaním a poznatkami. Z toho vyplýva, že detská kresba má výpovednú hodnotu, odráža citové, či charakterové znaky daného dieťaťa, nálady či postoje. Pomocou rôznych indikátorov vieme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta.
Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a podobne. Je však nevyhnutné k interpretácii kresby pristupovať s veľkou odbornou skúsenosťou a profesionálnou opatrnosťou psychológa, ako aj s poznaním kontextu problematiky daného dieťaťa. Predchádza sa tak tomu, aby sa nestalo, že psychológ z kresby usúdi niečo, čo nezodpovedá pravde. Napríklad, keď dieťa nakreslí mamu celú čiernu, nemusí to znamenať, že mamu nemá rado, ale môže to byť len informácia o tom, že mama nosí často čierny sveter. Niekedy sa stretávame napríklad s výraznými prejavmi negativizmu dieťaťa, keď sa v kresbe nevie alebo nechce prejaviť. Môže to byť diagnosticky významné zistenie, ale nesmie dieťaťu v celkovom obraze uškodiť. To znamená, že sa naň nemôžeme fixovať a ku kresbe je potrebná aj interpretácia samotného dieťaťa.
Vývojové štádiá detskej kresby a jej transformácia
Detská kresba sa vyvíja v závislosti od vývoja jedinca a to bez ohľadu na jeho umelecké schopnosti. Deti dosahujú v kreslení rôzne vývojové štádiá, ktoré súvisia s ich osobnostným, kognitívnym a fyzickým rozvojom. Tieto štádiá môžu byť pri každom dieťati individuálne. Okrem celkového rozvoja na kreslenie vplýva aj nadanie, osobnostné zameranie, talent, či podpora okolia. Túto domnienku ako prvý vyslovil G. H. Luquet, pričom detské kresby prechádzajú štádiami, ktoré úzko súvisia s vývojom intelektu dieťaťa.
Tesne pred dovŕšením prvého roka až po cca 20-ty mesiac sledujeme prvú fázu, kedy je drobček najmä zvedavý, kreslí a čmára bez akéhokoľvek hlbšieho úmyslu niečo zobraziť. Ani svaly jeho rúk ešte nie sú nastavené výraznejšie koordinovať pohyby ceruzkou. Okolo jedného roku dieťa prechádza štádiom „čmáraníc“. V tomto dôležitom štádiu sa dá mnohé odhaliť. Čiary priamo súvisia s vlastným „ja“ dieťaťa. Šťastné a spokojné deti kreslia silné čiary, ktoré na papieri zaberú veľa miesta. I spôsob držania ceruzky veľa napovie.
V druhom štádiu, ktoré nasleduje bezprostredne po štádiu „čmárania“, sú osoby a predmety zobrazené na obrázku ťažko rozpoznateľné a izolované, v detskej fantázii sú však akčné a konajú. Táto fáza je viac spojená s vývojom intelektu dieťaťa - dieťa sa snaží napodobňovať písanie dospelých a lepšie drží ceruzku. Možno tu pozorovať určitý zámer. Pozornosť však ešte dlho nevydrží, behom kreslenia dieťa mení svoj pôvodný nápad, ak kresbu vôbec dokončí. Zámer niekedy prejaví až pri závere kreslenia - ide o „náhodný realizmus“.
Deti sa v múzeu cítia ako v raji
Medzi 2. a 3. rokom trojročné dieťa začína zvládať kreslenie a svojim obrázkom dáva určitý obsah. V tretej fáze si už dieťa na papieri vytvára kompozíciu a na výkrese nájdeme konkrétnu situáciu alebo komplexný obraz. Deti kreslia všetko, čo ich zaujme, ale sociálna zameranosť ich vedie k tomu, že kreslia ľudí. Je to prvé zobrazenie človeka, ktoré deti začínajú kresliť približne v 3 rokoch. Neobsahuje všetky dôležité detaily, a tie čo zobrazené sú, často nebývajú správne umiestnené. Dieťa kreslí hlavonožce napriek tomu, že vidí u iných inú kresbu postavy. To znamená, že ich kresba nie je výsledkom napodobňovania. Hlavonožce tvoria kruhový útvar predstavujúci hlavu, v ktorej bývajú nejako znázornené základné rysy tváre a k nej pripojené čiary, ktoré znázorňujú nohy. Pre dieťa má najväčší význam tvár, pretože je dôležitá pri nadväzovaní sociálneho kontaktu. Preto sa od začiatku sústredia na zobrazenie hlavy a detailov tváre. Podľa výskumu Coxovej (1993) polovica detí nakreslí aj ruky. Pripojí ich buď k hlave alebo k nohám, záleží, ktorú časť nakreslilo dieťa väčšiu. Tvorí ju figúra s dlhými nohami ku ktorým sú pripojené ruky. Nohy vytvárajú priestor, ktorý má znázorňovať trup. Neskôr dieťa buď nohy spojí čiarou a tým trup uzavrie alebo ho začne kresliť samostatne. V tomto období býva často postava zobrazovaná v poradí hlava, trup, ruky, nohy. Deti ešte zvyknú striedať hlavonožce s inými typmi postavy a tie jednoduchšie postupne miznú.
Konvenčná kresba, ku ktorej dochádza medzi 5. a 6. rokom, je charakteristická zobrazením všetkých podstatných častí tela. Najčastejším detailom v kresbe sú oči, a tak ich dieťa ako prvé začína kresliť dvojrozmerne. V tejto fáze si môžeme všímať aj lepšie prepojenie jednotlivých častí. Aj kresba končatín sa v tomto veku mení, zlepšuje sa ich proporcionalita, pripojenie k trupu a menia sa na dvojrozmerné. Ruky už nebývajú pripojené k trupu v pravom uhle, ale pozdĺž tela. V kresbách detí od 5 do 7 rokov väčšinou chýba perspektíva, roviny nezodpovedajú skutočnosti a zobrazené predmety sú disproporčné. Pre dieťa je obtiažne rozoznať, čo je horizontálne a čo vertikálne. Vo veku sklápania dieťa kreslí „to, čo vie a pozná“, ako hovorí Malrieu. Kresba nepredstavuje model, ktorý má dieťa pred očami, ale to, čo z neho pozná. Často sa stretneme s hlavou nakreslenou z profilu, ale sú na nej obe oči. Toto obdobie, keď dieťa kreslí „všetko o čom vie“, nazval G. H. Luquet „intelektuálnym realizmom“. Táto fáza sa objavuje väčšinou medzi 7. až 12. rokom. Toto vekové rozpätie však nemusí byť pravidlom, pretože závisí na niekoľkých faktoroch, napríklad na mentálnej úrovni, sociálnom a kultúrnom prostredí a emočnej zrelosti. Dieťa sa snaží kresliť to, čo vidí. Toto videnie je objektívnejšie. Ak kreslí dom, zobrazí ho zvonku. Po tomto štádiu, ktoré väčšinou trvá do 12 rokov, nastupuje posledné štádium - zobrazovanie v priestore.
Detské kresbové testy ako diagnostický nástroj
Detské kresbové testy sa ako diagnostické materiály používajú v rôznych oblastiach detského vývinu. Kresba ako psychologická pomôcka je v praxi využívaná naozaj vo veľkej miere, keďže je to najľahšia cesta, ako sa môžu odborníci dostať k dieťaťu a pochopiť jeho svet.
Kresba postavy podľa Goodenoughovej
Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva ako indikátor poškodenia centrálneho nervového systému (CNS) dieťaťa. Najviac používaným testom je ale Kresba postavy podľa Goodenoughovej. Test vytvorila na základe predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov. Hodnotí sa ich tu až 78 a ukazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa. Autori v knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 rokov a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka.
Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre. Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácií. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motiváciu ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácií. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Test stromu
Problematika osobnosti dieťaťa je pomerne širokou témou. V psychologickej praxi sa v rámci kresby ako metodiky využíva takzvaný Test stromu. Vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov.
Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma. Tie nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky. Častým rušivým faktorom môže byť to, že deti sa snažia od seba navzájom opisovať (teda kresliť rovnaký obrázok ako ich spolužiaci), alebo že sa snažia nakresliť obrázok čo najviac odlišný (Altman, 2002). Čo psychológ v tomto type kresby hodnotí? Zameriava sa na hodnotenie kresby ako celku, na umiestnenie a veľkosť kresby či na subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
Rodinné vzťahy a konštelácie v kresbe
Táto oblasť patrí pri práci s deťmi k jednej z najvýznamnejších. V praxi sa využívajú najmä testy ako Kresba začarovanej rodiny, Kresba rodiny, Strom a snový strom či Kresba troch stromov. Tieto kresbové testy sú zamerané na zisťovanie rodinných vzťahov, na postoje dieťaťa k jeho vlastnej rodine. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom.
V psychologickej praxi sú najčastejšie využívané pri porozvodovom poradenstve, v pedagogickej praxi ich zase odborníci využívajú pri práci s deťmi trpiacimi poruchami správania či učenia. Psychológovia totiž predpokladajú, že to, ako sa dieťa správa v škole, pochádza najmä z výchovy, ktorá mu je doma ukazovaná. Preto sa kresbové testy tohto typu ukazujú ako dobré a významné pomôcky, ako podchytiť problémové správanie v škole a predchádzať tak sociálno-patologickým javom, ktoré z neho môžu vyvstať.
Najčastejším kresbovým testom z tejto oblasti je práve Kresba rodiny. Využívaný je pri deťoch vo veku 6 až 12 rokov. Inštrukcia znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí - ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslil. No a na záver je dôležité nezabudnúť, že všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa.
Psychologický rozmer detskej kresby: Farby, čiary a symboly
Detská kresba je asi najlepší prostriedok na pochopenie detského vnútra. Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity, emócie, poznatky a psychický stav. Odborníci vedia, že práve prostredníctvom kresby spoznávajú úroveň vývinu dieťaťa, emócie, ktoré prežívajú a vzťahy, ktoré ho obklopujú. Deti kreslia svoje pocity a priania.
Umelecký výtvor vášho dieťaťa môže prezradiť veľa. Dá sa z neho prečítať prežívanie dieťaťa, osobnostné črty, ale aj aktuálnu náladu či problémy. A nielen vďaka tomu, čo dieťa nakreslilo, ale ako to nakreslilo, kde, akými farbami a podobne.
Význam farieb a čiar
Jedným z prostriedkov vyjadrenia v detskej kresbe je farba. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie ako radosť a optimizmus. Deti vraj dávajú najviac prednosť červenej a modrej, pričom na kresbách pokojnejších detí prevláda tá modrá. Deti, ktoré sú empatické a majú dobré vzťahy s rovesníkmi, siahajú po zelenej. A čo obávaná čierna? Nemajte obavy. Okrem samotnej kresbičky je dôležitý aj komentár dieťaťa, ako bolo spomenuté.
Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Odborníci hovoria, že ak dieťa silno tlačí farbičkami a zanecháva tak silnú stopu na papieri, môže to byť tým, že je momentálne nahnevané. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Naopak, nesmelé dieťatko kreslí jemné línie. Umiestnenie kresby na ploche zas môže napovedať o celkovej vyrovnanosti dieťaťa. Napríklad príliš malá kresbička na veľkej ploche môže naznačiť jeho zakríknutosť. Kresba odráža aj citové, náladové a charakterové znaky. Na rôznych indikátoroch môžeme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta.
Symbolika a projekcia v kresbe
Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy. Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave, už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy ako domy, stromy, slnko môžu mať emocionálny význam.
Detská kresba je aj projektívnou technikou, vďaka ktorej možno odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu či rešpekt, naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami. Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie.
Kresba ako terapia a podpora rozvoja inteligencie
Detská kresba neslúži len ako diagnostický nástroj, ale aj ako forma terapie. Deti totiž kresbou vyjadrujú zložité či potláčané emócie. Prostredníctvom kresby majú deti prístup k podvedomiu - rôzne emócie, obavy či konflikty môžu byť ukryté hlboko pod povrchom.
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. Gardner ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children’s Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie.
Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia.
Podpora detskej kresby a dôležité upozornenia pre rodičov
Behom poslednej doby sa ukazuje, že detská kresba je jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti dieťaťa. Dieťa ku kresleniu nie je treba nútiť, pretože kreslenie ho baví. Kreslí svoje priania. Motiváciu berie zo svojich pocitov a z vecí, ktoré ho zaujímajú. Kresbu berie za vhodný darček pre tých, ktorých miluje. Preto by sme mali podporovať naše deti v kreslení už od prvých čmáraníc. Neskôr získate milé kresby, ktoré môžete spolu s deťmi „čítať", aby ste pochopili ich vnútro a sledovali ich vývoj. Ak má dieťa rado túto aktivitu, pravdepodobne vie vyjadrovať svoje pocity.
Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je individuálne. Mgr. Ahoj, učiteľka MŠ a matka chlapca, odpozorovala, že dievčatá si rady kreslili veľmi skoro, okolo dvoch rokov, zatiaľ čo chlapci až tak okolo štyroch rokov. Dovtedy ich bavia skôr akčnejšie aktivity ako statické. V škôlke sa dieťa naučí, možno len preto, že bude musieť. Taktiež si všimla, že chlapci sú, čo sa týka správneho uchopu, trošku nesikovnejší v porovnaní s dievčatami, ale ako všetko, čo sa týka detí, je to veľmi individuálne. V dvoch rokoch má dieťa ešte naozaj čas. Odporúča hrubšie farbičky, na ktorých sa naučí ľahšie správne držať, pretože klasické sú pre dvojročné dieťa príliš úzke. Prípadne sa dajú kúpiť také gumové násadky, ktoré majú bežne v papiernictve. Keď je lepšie počasie, môžu skúsiť kriedami kresliť na chodník, to je zaujímavejšie ako sedieť a kresliť farbičkami.
Najobvyklejším komunikačným prostriedkom je reč. Neznamená to však, že je to prostriedok najjednoduchší. Je ťažké vystihnúť už iba svoje rodinné problémy. A dieťa je na tom ďaleko horšie, pretože ešte nemá takú slovnú zásobu. Taktiež to závisí od toho, v akom prostredí vyrastá, či sa v jeho rodine vedú dialógy alebo nie. Dieťa z vyspelého kultúrneho prostredia sa samozrejme dorozumie ľahšie ako dieťa z nepriaznivého sociálneho a kultúrneho prostredia. Z týchto dôvodov je kresba obľúbeným vyjadrovacím prostriedkom, pretože nevyžaduje inú schopnosť ako udržať v ruke ceruzku.
Je dôležité si pamätať, že jediná kresba nemôže odhaliť všetko. Bolo by veľkou chybou vyvodzovať urýchlené závery z jediného obrázku dieťaťa, ktoré nepoznáme. K určeniu diagnózy nestačí len test; obrázok každého dieťaťa je nutné posudzovať tiež z hľadiska sociálnych a kultúrnych súvislostí. Aby rodičia nevyvodzovali nesprávne závery z kresby detí, je lepšie sa zveriť do rúk odborníka. Obrázok nehodnoťte hneď subjektívne. Komentáre ako „Ooooh, aký krásny domček!" či „Fúha, aká čierna kvetinka…", nie sú na mieste. Ak sa chcete dozvedieť od dieťaťa viac, nechajte mu priestor a vyjadrite sa neutrálne. Opíšte, čo na obrázku vidíte, napríklad: „Vidím, že dnes si mal/a chuť nakresliť domček s rodinkou". Ako ľudská psychika, tak aj kresby detí nie sú jednoznačné a toto sú len všeobecné ukazovatele, ktoré môžu naznačiť, akú má autor kresbičiek osobnosť a aktuálne pocity.
Dieťa, ktoré ma v škole len zriedka príležitosť kresliť, sa obmedzuje na jednotvárne znázornenia. Má tendenciu kresliť stále tie isté námety a používať rovnaké farby. Takéto výtvarné prejavy sa vyznačujú snahou o „realizmus". Dieťa sa totiž nemôže nechať uniesť svojou fantáziou a citlivosťou. Ak chce dostať dobrú známku, musí vytvoriť kresbu, ktorá má spravidla otrocky kopírovať realitu. Aj keď sa vzťahuje k určitej príležitosti, originalitu stráca. Vianočný stromček, kytička k Sviatku matiek - rovnaký námet pre všetkých aj pre sirotu. Dieťa je tvoriaca bytosť, ale jeho kreativita je v škole mnohokrát potláčaná. Voľných tém by malo byť najmenej toľko, ako je zadávaných úloh na kreslenie.