Úvod: Viac než len hračka - neviditeľné väzby
Každý rodič sa skôr či neskôr stretne so situáciou, keď jeho dieťa prejavuje mimoriadne silnú náklonnosť k určitej hračke alebo predmetu. Nezáleží na tom, či ide o starého plyšového zajaca s natrhnutým uchom a fľakmi od kečupu, ktoré už dávno nejdú vyprať, alebo o nejakú inú obľúbenú vec. Tento fenomén, ktorý je pre dospelých často mätúci, vyvoláva otázky o jeho normálnosti a o tom, či môže signalizovať hlbšie problémy. Príkladom je 9-ročné dievča, ktoré všade nosí jednu hračku, ktorá sa ani oprat nemôže, lebo inak je problém. Keď ju zabudli vo Viedni, o týždeň išli pre ňu. Takéto správanie v deviatich rokoch môže viesť k úvahám, či dieťa nemá nejakú diagnózu, napríklad ADHD alebo iné poruchy, či dokonca súvislosť s predčasným narodením. Avšak, ako ukazuje mnoho skúseností, takéto intenzívne putá k predmetom sú v detstve, a dokonca aj v dospelosti, prekvapivo bežné a zriedkakedy sú znakom patológie.
Hračky ako most k svetu dieťaťa: Hlboké emocionálne väzby a ich význam
Hračky pre dieťa znamenajú omnoho viac, než si dospelí často uvedomujú. Nie sú to len predmety na hranie, ale prostriedky, cez ktoré deti objavujú svet, vyjadrujú svoje emócie a učia sa sociálnym zručnostiam. Hračka môže predstavovať priateľa, spoločníka v imaginárnych hrách, alebo symbol bezpečia a istoty. Pre malé deti, ktoré ešte nemajú plne vyvinutú schopnosť verbalizovať svoje pocity, môžu hračky slúžiť ako prostriedok na vyjadrenie radosti, smútku, hnevu alebo strachu. Dieťa si prostredníctvom hračky vytvára vlastný svet, kde môže experimentovať s rôznymi rolami, riešiť problémy a rozvíjať svoju kreativitu. Lego kocky, autíčka, bábiky - každý z týchto predmetov môže pre dieťa znamenať niečo viac, než len hračku. Môže predstavovať symbol identity, vyjadrenie záujmov, alebo dokonca prostriedok na prekonávanie vnútorných konfliktov.
Objavovanie „ja“ a pocit istoty
Malé deti, najmä medzi 1. a 4. rokom života, prechádzajú intenzívnou fázou budovania svojej identity. Práve v tomto období si začínajú uvedomovať, že sú samostatné osoby - že nie sú „súčasťou mamy“, ale niekým jedinečným. Veci, ktoré považujú za „moje“ - obľúbený plyšák, knižka, autíčko alebo lyžička - im dávajú pocit istoty, kontroly a známeho prostredia. Hračky nie sú len predmety na hranie; sú pre deti bezpečným prístavom, ktorý môžu ovládať, kde sa cítia doma. Okolo druhého roku života často nastáva fáza, keď dieťa začne „majetnícky“ lipnúť na svojich veciach. Nie je to nevychovanosť ani sebeckosť. Deti v tomto veku ešte nerozumejú tomu, že ak niečo požičajú, vec sa im neskôr vráti. Pre ne je to ako trvalá strata. Nedokážu ešte pochopiť zložitejší koncept výmeny alebo dohody. Silný pocit vlastníctva im pomáha zorientovať sa vo svete. Vďaka nemu rozlišujú, čo patrí im, čo patrí iným, kde sú ich hranice. Táto raná fáza je mimoriadne senzitívne obdobie, ktoré poukazuje aj na ústrednú dôležitosť raného poradenstva v oblasti psychického vývoja.
Vnímanie sveta a „sila“ predmetov
Deti nevnímajú veci vždy len ako veci. Podľa psychológov sa deti emočne pripútavajú k jemným hračkám alebo dekám rovnako, ako sa dokážu naviazať na staré a už vôbec nie voňavé predmety. Je to vraj preto, že intuitívne veria, že sú nositeľmi istého druhu životnej sily. Toto vnímanie je hlboko zakorenené v detskej psychike a presahuje jednoduché materiálne vlastníctvo.
Fenomén „esencie“: Prečo je originál nenahraditeľný?
Potvrdzuje to aj štúdia, ktorá ukázala, že deti preferujú svoje staré predmety, aj keď majú na dosah nový duplikát, hoci úplne identický. Výsledky ukázali, že malé deti jednoducho predmetom svojho záujmu pripisujú nehmotné kvality, ktoré sú pre nich nenahraditeľné. Už v minulosti výskumy ukázali, že až 70 percent malých detí si vytvára citový vzťah k nejakému predmetu zo svojho okolia.
Britský tím pod vedením psychológa Brucea Hooda a kanadsko-amerického profesora psychológie Paula Blooma z univerzity v Yale realizoval experiment, ktorý sa mal bližšie pozrieť, prečo deti preferujú určité veci pred ich duplikátmi. Experimentálny tím požiadal rodičov, aby priniesli svojim deťom vo veku 3 až 6 rokov do laboratória predmet, ku ktorému sú citovo pripútaní. Ak žiadny nemajú, mala to byť nejaká hračka, ktorú majú rady. Deťom bola ukázaná akási „kopírka“, v skutočnosti skrinka z dvoch rôznych drevených boxov. Do jedného z nich dali asistenti zelenú kocku. Oba boxy sa zavreli, následne za zaranžovaných zvukov zabzučala najprv prvá, následne druhá skrinka. Keď sa potom boxy otvorili, v oboch bola rovnaká zelená kocka (tú druhú tam nepozorovane vložili). Deťom to bolo prezentované ako „kópia“, ktorá je úplne identická s kockou pôvodnou. Zároveň im bolo povedané, že takto môžu okopírovať aj ich obľúbené hračky. Oni si potom môžu vybrať, či si vezmú novú, alebo svoj starý originál.
Deti pritom boli rozdelené do dvoch skupín - tie s citovou väzbou k niečomu a tie „nepripútané“. Zatiaľ čo tie bez milovaných predmetov všetky súhlasili s „kopírovaním“ a dve tretiny z nich si následne vybrali vyrobenú „novú“ kópiu (v skutočnosti išlo o starý len prenesený predmet), v druhej skupine, kde bolo 22 detí s niečím, čoho sa zvyčajne nevedia vzdať, to bolo inak. Štyri deti sa rovno rozhodli, že si svoj poklad kopírovať nedajú a nepustili ho z ruky. Zo zvyšných 18 detí by si len 5 vzalo duplikát svojej hračky, ostatné si aj po „kopírovaní“ vybrali svoj starý originál.
Podľa profesora Hooda pokus ukázal, že popri materiálnych vlastnostiach majú deťmi obľúbené predmety aj iné kvality, ktoré sú nekopírovateľné. „Keby taká kopírka okopírovala objekt nášho záujmu identicky do poslednej molekuly, stále by sme uprednostňovali originál. Má totiž svoju esenciu.“ Pridávame predmetom ľudské hodnoty, pozeráme na ne, akoby mali skutočné city. Zatiaľ čo napríklad lipnutie na spánku so svojou obľúbenou dekou je podľa Hooda špecifikom práve v západnej kultúre (deka môže pripomínať vôňu matky), pridávanie spomínanej esencie k predmetom nie. Aj východné kultúry veria, že veci majú niečo odžité, majú svoju životnú silu, a preto dokonca niektorí ľudia nedokážu žiť v dome iných a používať ich osobné predmety, lebo cítia tú nehmatateľnú stopu, ktorú na nich zanechali.
Prechodové objekty a objektová stálosť
Psychoanalýza, s koreňmi v práci Sigmunda Freuda, ponúka hlboký pohľad na vnútorný svet človeka, jeho fantázie, priania a konflikty. V kontexte detského vývinu psychoanalytická teória zdôrazňuje význam emocionálnych zážitkov a vzťahov v ranom detstve pre formovanie osobnosti. Jedným z kľúčových konceptov je objektová stálosť, ktorá sa vyvíja v prvých rokoch života. Dieťa sa učí, že objekty a osoby existujú aj vtedy, keď ich nevidí. Tento proces je spojený s prechodnými objektmi, ako sú plyšové hračky alebo obľúbené deky, ktoré deťom pomáhajú zvládať odlúčenie od matky a prežívať pocit bezpečia. Prvé spojenie vzniká s pokožkou matky. Dieťa sa učí sať materské mlieko a neskôr nadväzuje širší kontakt s rodičom, najmä s matkou, pretože tento „objekt“ má v sebe pevne uložený. Obľúbená hračka dodáva dieťaťu pocit istoty. Batoľatá (1-3 roky) a deti predškolského veku (3-6) sa dokonale sústredia na jednu vec a ich myseľ funguje inak ako myslenie dospelého človeka. Potrebujú svoju dennú rutinu, ktorá im vo svete, v ktorom sa neustále všetko mení, dodáva istotu. Fixovanie sa na určité objekty, ktoré sú stále rovnaké, ich upokojuje a dodáva im pocit istoty v každodenných zmenách.
Hračky ako emocionálna podpora a zrkadlo duše
Hračka pre dieťa znamená omnoho viac, než si uvedomujeme. Dieťa sa identifikuje s jej príbehom, buduje si k nej hlboký vzťah, hovorí Jana Víchová, psychologička na Klinike detskej hematológie a onkológie Motolskej nemocnice v Prahe. Hračka má v dieťati podporovať fantáziu a kreativitu, spolu so schopnosťami, ktoré sú pre neho aktuálne, vysvetľuje Kristýna Křížová zo spoločnosti Agátin svet.
Deti často používajú hračky na vyjadrenie svojich emócií. Môžu sa hrať s bábikami a predstierať, že sú rodičia, alebo sa hrať s autíčkami a simulovať rôzne situácie, ktoré zažili. Prostredníctvom týchto hier deti spracovávajú svoje emócie, učia sa ich regulovať a hľadajú spôsoby, ako sa vyrovnať s náročnými situáciami. Tieto schopnosti potom môžu predstavovať u menších detí napríklad jemnú motoriku či trpezlivosť, u väčších potom počítanie, poznávanie farieb alebo voľbu stratégie. Dôležitým faktorom je tiež kvalita samotnej hračky, použitý materiál a prevedenie.
Ďalším dôležitým konceptom je zrkadlenie, ktoré opisuje proces, v ktorom dieťa potrebuje druhého človeka na to, aby zistilo, kým je a kým nie je. Rodičia a neskôr aj iné osoby v okolí dieťaťa slúžia ako zrkadlá, ktoré odrážajú dieťaťu jeho vlastné pocity, správanie a identitu. Prostredníctvom tohto procesu sa dieťa učí rozpoznávať svoje emócie, chápať svoje správanie a budovať si sebaobraz. V skupinovej terapii sa hovorí o skupine ako o „sieni zrkadiel“, kde si účastníci navzájom odrážajú svoje pocity a správanie, čo umožňuje každému členovi skupiny lepšie porozumieť sebe samému a svojim vzťahom s ostatnými.
Úloha hračiek pri zvládaní zmien
Deti potrebujú svoje obľúbené predmety najmä v období rôznych zmien v rodine. Či už pri sťahovaní sa, rozvode, príchode nového súrodenca, nástupe do predškolského zariadenia alebo v iných situáciách, ktoré narúšajú jeho stabilitu a denný stereotyp. Batoľatá sú veľmi citlivé na stres a používajú obľúbené predmety, aby sa s ním vyrovnali. Pomáhajú im hlavne v období, keď ešte nie sú schopné verbálne vyjadriť svoje pocity nervozity a hnevu. Napríklad, keď sa rodič s dieťaťom niekam ráno ponáhľa, dieťa zvykne trvať na tom, aby malo pri sebe obľúbený predmet a mohlo si ho vziať so sebou. Alebo večer, keď rodič dieťa ukladá spať, môže dieťa vyžadovať pyžamo s obľúbenou postavičkou. Tým, že je rodič schopný identifikovať situácie, kedy dieťa najviac potrebuje prítomnosť obľúbených predmetov, aby mu dodali istotu, môže rodičovi pomôcť vyhnúť sa stresovým situáciám práve porozumením dieťaťu.
Mýty a realita: Súvisí lipnutie s traumou alebo diagnózou?
V spoločnosti často kolujú predsudky a obavy, keď dieťa prejavuje silné puto k hračke, najmä ak už nie je úplne malé. Dnes som sa dozvedela o 9-ročnom dievčati, čo všade nosí jednu hračku, ktorá sa ani oprat nemôže, lebo inak je problém. Keď ju zabudli vo Viedni, o týždeň išli pre ňu. Takéto správanie v deviatich rokoch môže viesť k otázkam typu: „To má nejakú diagnózu? Naviazanosť na hračku v 9 rokoch, ani len ADHD alebo nejaké dis… maximálne predčasne narodené.“ Tieto otázky sú pochopiteľné, ale v mnohých prípadoch sú zavádzajúce.
Demystifikácia predpokladov: Trauma, nedostatok lásky alebo diagnóza?
Nie je to tak, že by to bolo niečo nenormálne a že by jej muselo niečo byť. Každý človek je jedinečný. Hoci niektorí ľudia sa jednoducho fixujú aj na veci a nemusí to mať žiaden náročný základ. Neznamená to, že dieťa prežilo nejakú traumu, má pocit nedostatočnej lásky, alebo ho priskoro rodičia dali spať samé. Mnohé príklady vyvracajú tieto priame súvislosti:
- Príklad sesternice: „Moja sesternica mala svoju hračku, nejakého cca 40 cm psa, s ktorou spávala asi až do 12 rokov. Bola na neho naviazaná a nikto sa ho nemohol dotknúť. Hračka bola už úplne čierna, už sa nedalo určiť, čo to bol za tvor. Ale mal pekné a milé meno. Sesternica je úplne normálna, má 42 rokov, 3 deti. Má svoje čestné miesto na komode.“ Toto svedčí o tom, že silná väzba na hračku v detstve nesignalizuje žiadne budúce problémy.
- Osobná skúsenosť s vankúšom: „Aj ja som mala sloníkový vankúš. Odmietala som ísť spať bez neho - bol úplne vypelichaný, babička mi 4x prešívala prednú stranu a dopchávala vatou, ale proste bez neho to nešlo. Neprežila som žiadnu traumu a asi v 12 rokoch som ho odložila. Ale teda doma ho mám stále.“
- Príklad viacerých detí: „Mám tri deti 11, 10, 7 rokov. Všetci majú svojho obľúbeného plyšáka a berú si ich na každú dovolenku. Pokiaľ viem, neprežili žiadnu traumu, nemajú žiaden problém a hračku majú naozaj radi, spávajú s ňou. Keby sme ich zabudli, tiež sa vrátime. Vôbec nemám dojem, že je to niečo choré. Mne príde fakt strašné smutné, že dnes sa od detí očakáva, že nebudú deťmi. Je úplne normálne, že majú vzťah k veciam, nie je to nič choré ani tam nemusia byť diagnózy.“
Dieťa nie je „malý tyran“
Niekedy sa objavuje názor, že ak dieťa nedovolí oprať svoju obľúbenú hračku, je to znakom zlyhania v komunikácii rodič-dieťa alebo dokonca že dieťa je „malý tyran“. „Dieťa tyran preto, že je naviazané na vec a je preňho dôležitá, žasnem niekedy.“ Pravdou je, že niekedy sa hračka naozaj nedá prať, lebo by sa rozpadla. Príkladom je maco, ktorého ušila moja mama zo svojho županu - moja dcéra ju nikdy nepoznala, zomrela dávno pred tým, ako sa mi narodili deti. Tento maco bol dlhé roky odložený v krabici. V čase, keď som tú krabicu otvorila, moja dcéra mala akurát obdobie, keď strašne túžila po babke. Maca nazvala jej menom, chodí s nami všade a niekoľkokrát sme ju museli opravovať. Takáto hračka predstavuje hlbokú emocionálnu hodnotu a je pochopiteľné, že dieťa by nechcelo riskovať jej poškodenie praním.
Čiastočné súvislosti: Keď väzba nadobúda hlbší zmysel
V niektorých prípadoch môže mať silné puto k hračke hlbší význam. Napríklad, ak dieťa prešlo stratou blízkeho. „Brat má skoro 40 a milovaného plyšáka, ktorý s ním cestuje všade. Bola to posledná hračka, ktorú mu naša mamka kúpila. Mal asi 8 rokov a stratu sme ťažko niesli, s plyšákom mal pocit, že je mamina stále s ním.“ V takýchto situáciách sa hračka stáva prechodným objektom, ktorý symbolizuje stratenú osobu a poskytuje útechu. Kludne keď je predčasniatko tak keď bolo dlho v inkubatore, tak moze mat emocny deficit…ale vsetko sa da dobehnut…a kludne to moze byt povahou. Niekedy lipnutie súvisí s tým, ak dieťa išlo príliš skoro do vlastnej postele a vlastnej izby. Avšak ani toto nie je univerzálny dôvod a nie sú ani bojazlivé. Niektorí ľudia sa jednoducho fixujú aj na veci, nemusí to mať žiaden náročný základ.
Dlhodobé putá: Keď láska k hračke pretrváva do dospelosti
Naviazanosť na obľúbené predmety nie je výlučne detským fenoménom. Mnohí dospelí si v sebe nesú spomienky a často aj samotné predmety z detstva, ktoré pre nich majú špeciálny význam. Moja sesternica, ktorá spávala so svojím psíkom do 12 rokov, je dnes úplne normálna 42-ročná žena s tromi deťmi, vysokoškolským vzdelaním a dobrým postavením. Jej starý, úplne čierny pes má dnes čestné miesto na komode. Podobne, moja skúsenosť so sloníkovým vankúšom, ktorý som odložila asi v 12 rokoch, no stále ho mám doma, ilustruje, že tieto putá môžu pretrvať.
Aj dospelí ľudia si často vytvárajú vzťahy k veciam. „Myslím, že aj veľa dospelých má nejaký talizman pre šťastie a pod. Tiež by mali nervy, keby ho stratili.“ Nie je našou úlohou riešiť, prečo si konkrétnu vec obľúbili. „Ja som ako dospelá trepala so sebou do Škótska odnož obľúbeného kvetu a tam si ho úspešne ďalej pestovala.“ To všetko naznačuje, že hlboká emocionálna väzba k predmetom je súčasťou ľudskej povahy naprieč vekom. Spávala som s plyšákom v 23 rokoch od priateľa, teraz už manžela. Prečo? Pretože bol z lásky. Každý má niečo rád, proste, niekedy to časom nahradí, niekedy mu to ostane. Myslím, že toto nie je dôvod na analýzy, veľa žien tu má skúsenosť, že to robia aj ich známi do dospelosti. Pravdaže sa nájde aj človek, ktorý to robí a má za sebou traumy, ale to v hocijakej oblasti môže byť.
Zbieranie hračiek ako záľuba môže byť tiež súčasťou tohto fenoménu. V niektorých prípadoch môže byť silné lipnutie na hračky spojené so zberateľskou vášňou. Človek, ktorý v detstve nemal možnosť robiť si zbierky, si to môže vynahrádzať v dospelosti. Zbieranie hračiek môže byť pre niektorých ľudí spôsob, ako si uchovať spomienky na detstvo, alebo ako vyjadriť svoju kreativitu a záujmy. Je dôležité rozlišovať medzi zdravou zberateľskou vášňou a obsedantným správaním, ktoré môže negatívne ovplyvniť život človeka.
Rola rodičov a výchova k zdieľaniu: Citlivý prístup je kľúčový
Výchova dieťaťa s poruchou sluchu si vyžaduje špecifický prístup a množstvo trpezlivosti. Je dôležité si uvedomiť, že výchova sa nelíši v hodnotách, ale v ceste, ako ich dosiahnuť. Pri nepočujúcom dieťati je to oveľa náročnejšia cesta. Dôležité je podporovať dieťa v rozvoji komunikácie, či už prostredníctvom posunkového jazyka, hovorenej reči alebo kombinácie oboch. Rodičia by mali byť trpezliví a opakovane vysvetľovať veci, pretože dieťa s poruchou sluchu môže potrebovať viac času na pochopenie.
Trpezlivosť a pochopenie: Základný pilier výchovy
Trpezlivosť je jednou z kľúčových ľudských vlastností na dosahovanie výsledkov. Akosi prirodzene sa predpokladá jej automatické osvojenie už počas detstva. Pritom ani mnohí dospelí nemajú nervy úplne pod kontrolou. Trpezlivosť je jednoducho nutné trénovať, u detí zvlášť. Je dôležité si uvedomiť, že dieťa sa učí zdieľať postupne. Nátlak na zdieľanie môže mať negatívne dôsledky. Deti sa môžu naučiť, že ich potreby nie sú dôležité, alebo že nemajú právo niečo vlastniť. Nátlak na zdieľanie síce môže krátkodobo zabrať - dieťa možno podá hračku kamarátovi. Avšak vo vnútri môže cítiť nespravodlivosť, strach alebo dokonca zahanbenie.
Učenie sa zdieľať a riešenie konfliktov podľa veku
Ťahanice o hračky sú prakticky bežnou súčasťou detských ihrísk a predškolských kolektívov. Podľa odborníkov jeden z najhorších spôsobov, aký môžete pri výchove dieťaťa použiť, je nútiť ho zdieľať. Ako teda naučiť deti nesebeckému správaniu? Schopnosť nesebeckého správania a delenia sa o hračky či iné predmety závisí od viacerých faktorov psychického vývinu dieťaťa.
Batoľatá (do 3-4 rokov) a ich vnímanie vlastníctva
Dojča do jedného roka napríklad nie je schopné uvedomiť si stálosť objektov. Nevie, že predmet, ktorý nevidí, ďalej existuje. Jeho vedomie siaha len tu a teraz. Okrem toho ešte nemá celkom ujasnené hranice svojho tela a nerozlišuje medzi „ja“ a „ne-ja“. Po prvom roku sa táto schopnosť vyvíja, ale súčasne so sebauvedomením prirodzene prichádza aj egocentrizmus, teda zameranie na seba. Pre batoľa je príznačné „ja sám“ a „moje“. Dieťa ešte nedokáže byť empatické a pochopiť túžbu niekoho iného po svojej hračke. Ak niečo chce, chce to okamžite. Navyše, dieťa v tomto veku nie je ani mentálne disponované chápať časovú ohraničenosť. Nerozumie rozdielu medzi dať a požičať, pretože si nevie predstaviť časový úsek, za ktorý mu druhé dieťa hračku vráti. Je teda z hľadiska psychického vývinu úplne prirodzené, že dieťa do 3-4 rokov je sebecké a nechce sa dobrovoľne deliť. Schopnosť rozdeliť sa sa prirodzene vyvíja spolu so záujmom o spoločnú hru s ostatnými deťmi približne okolo štvrtého roku života.
Praktické tipy pre rodičov pri učení zdieľania
- Byť vzorom: Ak si medzi sebou s partnerom, súrodencom alebo kamarátkou niečo podáme, podelíme sa o jedlo či knihu a komentujeme to s láskavosťou, dieťatko to vníma. Ukážte dieťaťu, aké to je rozdeliť sa s niekým, ale tiež prijmite, ak sa s vami dieťa o niečo delí. Ak vám dá napríklad cukrík, nikdy ho neodmietnite s tým, že vy cukríky nejete.
- Podpora kooperatívnych aktivít: Hry, kde sa deti hrajú spolu - napríklad stavajú jednu vežu alebo riešia puzzle - pomáhajú rozvíjať spoluprácu.
- Zavedenie pravidla "len moje": Môžeme sa s dieťatkom dohodnúť, že niektoré hračky sú len jeho a nemusí ich požičiavať nikomu. Ostatné môže vybrať ako „spoločné“. Obľúbené predmety sú pre deti ich osobné vlastníctvo rovnako, ako pre dospelých peňaženka, mobil alebo talizman. Rodičia by mali byť schopní rozlíšiť, na ktoré predmety je dieťa citlivé a v prípade návštev iných detí tieto hračky radšej preventívne uložiť na bezpečné miesto. Týmto konaním svoje dieťa rozhodne nerozmaznávajú, ani ho neučia byť sebeckým, práve naopak, ukazujú mu svoje porozumenie a vzbudzujú v ňom istotu.
- Príprava dieťaťa dopredu: Ak ideme na návštevu, kde budú iné deti, nechajme dieťatko vybrať si jednu či dve hračky, ktoré si chce nechať len pre seba.
- Vypočutie dieťaťa: Keď protestuje alebo je smutné, že niekto chce jeho vec, povedzme mu: „Vidím, že si nahnevaný.“ V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Nezabúdajte, že je veľmi pekné, keď sa spoločne rozprávate o tom, aké je dôležité mať rád druhých, pomáhať im. Určite v tom pokračujte (a nielen v adventnom čase).
- Striedanie: Ak sa dve detičky hádajú o tú istú hračku, môže to byť pre nás stresujúce. No pre deti je to dôležitý moment. Učia sa, ako riešiť konflikty, ako vyjadriť svoj názor, ako reagovať, keď niekto niečo nechce zdieľať. Dajte ju na striedačku raz jednému dieťaťu, raz druhému. Začnite však krátkym časovým intervalom, napr. 2 minúty, ktorý je dieťa schopné vydržať čakať. Keď si dieťa osvojí systém striedania sa a získa istotu, že hračka sa mu po čase vždy vráti, môžete interval o niečo predĺžiť. Nepreháňajte to však. Deti nevydržia dlho čakať.
- Rešpektovanie „nie“: Aj dieťa má právo povedať nie. Neberte mu ho a ak sa vyjadrí rázne a jednoznačne, rešpektujte to bez ďalšieho naliehania. Dieťaťu vždy ponúknite možnosť požičať hračku, nikdy mu to neprikazujte a nevyvíjajte na neho tlak. Striktné direktívne správanie môže byť v tomto smere skôr kontraproduktívne.
- Nežiadajte požičiavanie obľúbených hračiek: Ak má dieťa hračku, na ktorej skutočne lipne, nosí ju všade so sebou alebo sa s ňou mimoriadne rado hrá, nežiadajte ho, aby ju požičalo niekomu inému. Často to platí napríklad pri hračkách, s ktorými deti spia. Na takéto hračky sú deti naviazané, majú k nim doslova citový vzťah a nechcú sa s nimi deliť. Ak je dieťa zaujaté hrou s jedným autíčkom, nežiadajte od neho, aby práve to požičalo inému dieťaťu. Najmä, ak sú k dispozícii aj ďalšie autíčka.
- Zabezpečenie návratu: Ak vaše dieťa požičalo svoju hračku a pýta si ju späť, postarajte sa, aby sa mu vrátila. To isté platí aj opačne. Týmto spôsobom sa dieťa v kolektíve pomerne rýchlo naučí rešpektovať pravidlá požičiavania a vracania vecí. Ak vám alebo niekomu inému dieťa niečo dá alebo požičia, vždy ho pochváľte.
Komunikácia a rozvoj sociálnych zručností
Zmysel vybranej témy vidíme v pochopení skutočnosti, že nie je prirodzené, keď sa dieťa uspokojí s krútením koliečok od autíčka či sledovaním detailov hračiek. Dieťa musí túžiť po spoločnosti dospelého človeka a iných ratolestí. Ak hľadáme spôsob, ako zvýšiť záujem dieťaťa o komunikáciu pred záujmom o hračky, môžu nám pomôcť odpovede na uvedené otázky:
- Poskytujem dieťaťu priestor k rozprávaniu? Snažím sa hovoriť pomaly, resp. nehovorím príliš rýchlo? Oceňujem dieťa dostatočne? Opakujem, keď dieťa nepočulo alebo nerozumelo? Opakujem a ďalej rozvádzam, čo dieťa hovorí?
- Nechávam sa pri hre viesť dieťaťom? Komentujem (na vývinovej úrovni dieťaťa), na čo sa pozerá a čo robí?
- Vytvorenie a udržanie očného kontaktu: Očný kontakt je nesmierne dôležitá sociálna zručnosť. Spoločné pohľady poskytnú množstvo informácií o danej situácii prostredníctvom gest, mimiky, pohybov, výrazu tváre. Očný kontakt sa dá trénovať a zlepšiť aj tým, že keď sa dieťa na vás pozerá, využijete príležitosť a zatvárite sa šťastne, smiešne alebo mu ukážete niečo zaujímavé.
- Cvičenie pozornosti: U menších detí je typické, že majú malý rozsah pozornosti. Cieľom na jej cvičenie je predĺžiť dobu, kedy je dieťa schopné sa sústrediť na činnosť a dávať pozor. Je vhodné odstrániť rušivé vplyvy, vybrať si hračku, o ktorú má dieťa väčší záujem ako o iné hračky, vniesť do hry prekvapenie, zážitok, radosť a nechať sa viesť dieťaťom.
- Napodobňovanie: Deti si osvojujú všetko, čo vidia a počujú cez napodobňovanie. Pridajme sa k dieťaťu, keď sa hrá, vyzvime ho slovom, aby nás napodobňovalo: urob toto a ukážme, prípadne mu s tým pomôžme tak, že to s ním urobíme. Napr. zatlieskame pred ním, chytíme mu ruky a následne zatlieskame s jeho rukami. Dôležitá je aj pochvala, pretože pokyn urobilo, hoci s nami. Rodičia reagujú na zvuky, ktoré vydáva dieťa a na činnosti, ktoré robí a potom ich samo preberá (akoby raz ty a raz ja). Túto schopnosť je nutné podporovať od útleho veku. Pravidlá, ako sa striedať, musia byť jasné a pevné, súvisia totiž s budúcou komunikáciou a vedením rozhovoru.
- Riešenie problémov so správaním na ihrisku: Ak sa na ihrisku vyskytnú situácie, keď sa iné deti správajú k vášmu dieťaťu zle, je dôležité zasiahnuť, ale s rozvahou. Zostaňte pokojní a rázne, ale pokojne, zastavte agresívne správanie. Môžete povedať: "Toto nie je pekné správanie. Každý má právo hrať sa tu." Komunikácia s rodičmi: Ak rodičia detí, ktoré sa správajú zle, nereagujú, je možné sa s nimi pokúsiť porozprávať. Je však dôležité zachovať pokojný tón a zamerať sa na riešenie situácie, nie na obviňovanie. Ak komunikácia s rodičmi nevedie k zlepšeniu, je lepšie sa od danej situácie dištancovať a nájsť iné miesto na hranie. Učenie dieťaťa asertivite: Je dôležité učiť dieťa, ako sa brániť, ale nie agresívne. Môžete ho naučiť povedať: "Nechcem, aby si ma strkal" alebo "Chcem sa hrať s touto hračkou tiež".
Vyhnite sa „nálepkovaniu“ a podporujte pozitívne správanie
Požičiava či dáva vaše dieťa nerado? Veľký pozor na „nálepkovanie“, napríklad „si lakomec“, ktoré deťom môže dlhodobo škodiť pri vytváraní pocitu vlastnej hodnoty. Namiesto vety „to nie je pekné, že si lakomý“ povedzte niečo v zmysle „páčilo by sa mi, keby si sa so súrodencami podelil“. Vždy, keď chcete, aby sa dieťa správalo v určitých situáciách inak, skôr oceňujte pozitívne správanie, než aby ste neustále riešili to negatívne. Kedykoľvek si všimnete, že sa syn s niekým o niečo rozdelí alebo niečo požičia (hoci by to neurobil príliš ochotne), pochváľte ho za to. Nenechajte takéto situácie zapadnúť.
Tiež sa neodporúča pristupovať k deťom štýlom „niečo za niečo“. „Ak nedáš bračekovi ochutnať zo svojho, nedá ti nabudúce ani on. Ak mu nepožičiaš hračku, ani on ti nepožičia svoju.“ Mne sa takýto postup nezdá správny, pretože odporuje tomu, čomu chceme dieťa naučiť - dávame či požičiavame bez nároku na odmenu, aby mal druhý radosť, a potom ju zakúsime aj my, pretože sme urobili niečo pekné. Pretože darovať „niečo za niečo“ nie je láska, je to obchod.
Zvládanie straty a dôležitosť kvality hračiek
Strata milovanej hračky môže dieťa pomerne hlboko zasiahnuť. „Pokiaľ sa rozbije obľúbená hračka, je to veľakrát pre dieťa pocit, akoby umrel domáci maznáčik alebo člen rodiny. Preto je od výrobcov priam nefér, keď hračku vyrábajú vedome nekvalitne,“ dodáva Jana Víchová. Ponúkanie alternatív: Namiesto toho, aby rodičia dieťaťu len hovorili, že „sú to len veci“, môžu mu ponúknuť alternatívne spôsoby, ako sa vyrovnať so stratou alebo poškodením hračky. Môžu mu navrhnúť, aby si hračku opravilo, alebo aby ju vymenilo za inú hračku. Môžu mu tiež navrhnúť, aby si o hračke nakreslilo obrázok, alebo aby o nej napísalo príbeh.
Pri výbere hračky je tiež treba mať na pamäti, čo pre dieťa symbolizuje. „Hračkou vravíme dieťaťu, že ho poznáme a vieme, čo má rado. Pokiaľ o tom rodič neuvažuje a vyberá len, aby dieťa zabavil a mal od neho pokoj, dieťa to veľmi dobre spozná,“ vysvetľuje Jana Víchová. V takom prípade sa potom dieťa ľahko môže cítiť odmietnuté, čo sa môže negatívne premietnuť do jeho psychiky a vzťahu s rodičmi. Dôležitým faktorom je tiež kvalita samotnej hračky, použitý materiál a prevedenie. „Tá dobre vyrobená s dieťaťom starne a premieňa sa jej rola podľa vývojových potrieb,“ vysvetľuje Kristýna Křížová.
Hranice a pravidlá: Kľúč k zodpovednosti
Hoci je dôležité rešpektovať emocionálnu väzbu detí k ich hračkám, je tiež dôležité stanoviť hranice a pravidlá. Deti by mali vedieť, že nemôžu byť príliš majetnícke a že musia rešpektovať práva ostatných.
- Pravidlá upratovania: Je dôležité, aby deti mali pravidlá upratovania hračiek. Mali by vedieť, kam patria jednotlivé hračky a mali by sa učiť ich pravidelne upratovať. To im pomáha rozvíjať zodpovednosť a rešpekt k svojim veciam. Jeden z rodičov opisuje situáciu, keď jeho syn, ktorý má necelých 5 rokov, prejavuje silné lipnutie na svojich veciach a na tom, aby boli v poriadku. Hračky si upratuje tak, že ich triedi do rôznych škatúľ a neexistuje, aby bola hračka v nesprávnej škatuli. Keď kamarátov syn rozobral jeho lego na jednu veľkú kopu, dieťa začalo kričať a plakať a nešlo sa upokojiť. Toto je príklad, kedy je dôležité nájsť rovnováhu medzi rešpektovaním poriadkumilovnosti dieťaťa a učením flexibility.
- Pravidlá delenia sa: Je dôležité, aby deti mali pravidlá delenia sa s hračkami. Mali by vedieť, že ak sa s niekým hrajú, musia sa s ním deliť o hračky. To im pomáha rozvíjať sociálne zručnosti a učiť sa rešpektovať práva ostatných.
- Pravidlá správania sa k hračkám: Je dôležité, aby deti mali pravidlá správania sa k hračkám. Mali by vedieť, že sa k hračkám musia správať opatrne a že ich nesmú ničiť. To im pomáha rozvíjať rešpekt k veciam a učiť sa zodpovednosti.
Kedy vyhľadať odborníka?
Fixácia detí na obľúbený predmet je normálna, rozšírená a v poriadku. Zvykne vymiznúť alebo sa zmeniť okolo 4. roku života. Avšak, ak si rodič naďalej neistý, či je posadnutosť dieťaťa konkrétnymi predmetmi v poriadku, je vhodné sledovať aj jeho ďalšie prejavy. Priľnavosť k určitej veci môže niekedy signalizovať aj psychickú poruchu, ako napríklad autizmus. Pri vážnych pochybnostiach je vždy namieste vyhľadať odborníka, ktorý posúdi aj sprievodné prejavy, ako napríklad, či je dieťa schopné udržať očný kontakt, či sa dokáže venovať aj iným aktivitám, a jeho celkový stav.
Dôležité je tiež si uvedomiť, že nezáujem o socializovanie môže byť do istej miery aj prirodzený, ale otázny je vždy kontext, ktorý dieťa k takémuto správaniu vedie. Nebolo by rozumné, keby sme do rovnakej pozície stavali dieťa, ktoré má záujem sa kontaktovať, ale nevie, ako na to, a dieťa, ktoré kontakt nepotrebuje. Maureen O'Brien, spoluautorka knihy Watch Me Grow: I'm One-Two-Three, hovorí, že je možné predpokladať vývin detskej osobnosti už na základe správania v ranom veku. Extroverti sú zvyčajne kreatívni, dramatickí a radi stredobodom pozornosti. Hanblivejšie deti sa častejšie prezentujú niečím súkromnejším, napríklad zbieraním autíčok a zoraďovaním ich určitým spôsobom. Ak dieťa obľubuje jeden typ hračky dlhšie obdobie, zvykne si budovať stálosť, vytrvalosť, vernosť, istotu a zlepšuje sa jeho sústredenie. Pri starších deťoch odborníci zistili, že deti, ktoré sú naozaj posadnuté určitou témou alebo vecou, vykazujú dlhší čas sústredenia sa, väčšie vedomosti, vytrvalosť, zvýšenú tendenciu klásť otázky, hlbšie porozumenie a vedia lepšie spracovať poznatky. Deti, ktoré sa venujú určitej oblasti, a tá ich stále zaujíma a baví, sa zvyknú rýchlejšie učiť. Je to práve preto, že sú schopné vytrvať pri jednej veci, činnosti, oblasti záujmu a sú ochotné o nej viac študovať, vedieť všetky detaily.
tags: #dieta #lipne #na #hracku