Úvod
História ľudstva je neoddeliteľne spojená s vývojom chápania a ochrany práv detí. Tento vývoj viedol k prijatiu kľúčových medzinárodných dokumentov, ktoré stanovujú základné princípy a záväzky štátov voči ich najmladším občanom. Deklarácia práv dieťaťa, prijatá Organizáciou Spojených národov (OSN) v roku 1959, obsahuje desať základných morálnych princípov potvrdzujúcich, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“ Tento historický dokument položil základy pre ďalšie, ešte komplexnejšie úsilie o zabezpečenie plného rozvoja a ochrany detí na celom svete.
V roku 1979, ktorý bol vyhlásený za medzinárodný rok dieťaťa, sa začali intenzívne práce na Dohovore o právach dieťaťa. Tento dohovor, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov, získal širokú podporu a stal sa jedným z najrozšírenejších medzinárodných nástrojov v oblasti ľudských práv. Dohovor o právach dieťaťa je medzinárodná zmluva stanovujúca občianske, politické, ekonomické a kultúrne práva detí, čím poskytuje komplexný rámec pre ich ochranu a rozvoj. Dodržiavanie dohovoru kontroluje Výbor pre práva dieťaťa pri OSN, čo zabezpečuje jeho praktickú implementáciu a monitorovanie.
Medzinárodný Rámec Ochrany Práv Dieťaťa
Valné zhromaždenie OSN prijalo Dohovor o právach dieťaťa 20. novembra 1989. Tento dátum je odvtedy celosvetovo oslavovaný ako Medzinárodný deň práv detí. Vtedajšia Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) sa stala signatárom dohovoru 30. septembra 1990, čím potvrdila svoj záväzok voči právam detí. Po rozdelení Česko-Slovenska sa Slovenská republika ako nástupnícky štát stala zmluvnou stranou dohovoru 28. mája 1993, so spätnou účinnosťou od 1. januára 1993. Týmto krokom sa Slovenská republika formálne zaviazala dodržiavať a chrániť práva ustanovené týmto kľúčovým dokumentom.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať a zabezpečiť práva ustanovené týmto Dohovorom každému dieťaťu nachádzajúcemu sa pod ich jurisdikciou. Tento záväzok je absolútny a platí bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov alebo zákonných zástupcov. Znamená to, že každé dieťa, nech by žilo kdekoľvek, má právo vyrastať v podmienkach dôstojných človeka, a všetky deti sú si rovné. Sú rovnako vzácne ako ostatné deti.
Okrem toho, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na to, aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestania, ktoré vyplývajú z postavenia, činnosti, vyjadrených názorov alebo presvedčenia jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny. Tieto opatrenia zahŕňajú zákonodarné, správne a iné kroky potrebné na vykonávanie práv uznaných Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú takéto opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce. Hlavné zásady Dohovoru o právach dieťaťa sú konať vždy v najlepšom záujme dieťaťa a byť nápomocný dieťaťu pri výkone jeho práv.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, uznávajú zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov alebo, v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa. Tieto práva a povinnosti smerujú k zabezpečeniu orientácie a usmerňovaniu dieťaťa pri výkone práv podľa Dohovoru v súlade s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Štáty zabezpečujú dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodárne a správne opatrenia.
Základné Práva Dieťaťa: Pilier Dôstojnosti a Rozvoja
Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej výnimky, bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, reči, náboženstva, politického alebo iného spoločenského postavenia, či už dieťaťa samého alebo jeho rodiny. Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami zabezpečiť, aby sa v slobodných a dôstojných podmienkach zdravým a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne, duchovne a sociálne. Toto je základný predpoklad pre jeho budúci plnohodnotný život v spoločnosti.
Dieťaťu sa majú dostať všetky výhody sociálneho zabezpečenia. Má mať právo dospievať a vyvíjať sa v zdraví, preto treba jemu i jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primeranej starostlivosti pred narodením aj po ňom. To zahŕňa prístup k lekárskej starostlivosti; keď je dieťa choré a necíti sa dobre, má právo na ošetrenie lekárom. Telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav, aby sa mohlo rozvíjať v maximálnej možnej miere.
Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty. Výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúčiť od matky. Zároveň má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým, ktorým sa nedostáva primeraných prostriedkov na výživu. Každé dieťa má právo na dostatok zdravej výživy, má právo na zdravé jedlo, a rodičia alebo iní dospelí majú povinnosť starať sa o neho, aby nebolo hladné.
Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecno-kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké možnosti rozvíjať svoje schopnosti, svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoločenskú myseľ, aby sa mohlo stať užitočným členom spoločnosti. Každé dieťa má právo na vzdelanie, má právo, ale aj povinnosť chodiť do školy a učiť sa. Dieťa má mať zároveň všetky možnosti a podmienky pre hru a zotavenie, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jeho zdravého vývoja.
Ochrana detí pred škodlivými vplyvmi je rovnako dôležitá. Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania. Deti nesmú pracovať; pomáhať pri práci doma je chvályhodné a nevyhnutné, nikto ho však nemôže nútiť ťažko pracovať. Deti nesmú byť týrané, majú právo, aby sa dospelí o ne starali. Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môže podnecovať rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie. Deti majú tiež právo zvoliť si svoje vierovyznanie; ak chcú, môžu veriť v (akéhokoľvek) Boha, majú na to právo. V konečnom dôsledku, deti majú právo vyrastať v rodinnom prostredí plnom harmónie, lásky a porozumenia, aby sa naučili rešpektovať druhých, a aby sa rozvinuli do svojho plného potenciálu. Maria Montessori tvrdila, že v dieťati leží osud budúcnosti, dávno predtým, ako Organizácia Spojených národov prijala Dohovor o právach dieťaťa.
Právo na Identitu: Meno, Štátna Príslušnosť a Rodinné Zväzky
Jedným zo základných a neodňateľných práv každého dieťaťa je právo na identitu. Každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečujú vykonanie týchto práv v súlade so svojím vnútroštátnym zákonodarstvom a v súlade so svojimi záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodných dokumentov v tejto oblasti s osobitným dôrazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti. Toto právo je kľúčové pre existenciu dieťaťa v právnom systéme a pre jeho prístup k ostatným právam.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, rešpektujú právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov. Ak je dieťa protizákonne alebo úplne pozbavené svojej totožnosti, zabezpečia mu štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, potrebnú pomoc a ochranu pre jej urýchlené obnovenie. Toto ustanovenie zdôrazňuje, že identita dieťaťa nie je len administratívnou záležitosťou, ale aj právom, ktoré je potrebné aktívne chrániť.
Sloboda Prejavu a Právo na Informácie: Hlas Dieťaťa v Spoločnosti
Dieťa má právo na svoj názor, aj keď sa nezhoduje s tým naším. Má právo byť vypočuté. S dieťaťom sa treba rozprávať, hlavne ho počúvať. Dieťa potrebuje hlavne lásku, nezištnú a bezhraničnú. Potrebuje byť milované také, aké je. Len tým, že mu ukážeme, čo znamená niekoho rešpektovať, ho skutočne naučíme rešpektovať druhých. Hovorí sa tomu „childs rights based approach,“ a je to spôsob prístupu k dieťaťu s ohľadom na jeho práva. Základom je pristupovať k dieťaťu s rešpektom a naučiť ho rešpektovať druhých. Je to prístup, ktorý deti učí rešpektovať všetkých ľudí bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu. Nevtĺka deťom do hlavy predsudky a neučí ich diskriminovať.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Toto právo zdôrazňuje dôležitosť aktívnej participácie detí na rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú ich životy.
Dieťa má právo na slobodu prejavu: toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa voľby dieťaťa. Výkon tohto práva môže podliehať určitým obmedzeniam, ale tieto obmedzenia budú iba také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú potrebné na rešpektovanie práva alebo povesti iných; na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Uznávajú tiež práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov, usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže byť podrobená iba takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných. Okrem toho, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu združovania a slobodu pokojného zhromažďovania. Výkon týchto práv nesmie byť žiadnym spôsobom obmedzovaný s výnimkou tých obmedzení, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti alebo verejnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú dôležitú funkciu hromadných oznamovacích prostriedkov a zabezpečujú dieťaťu prístup k informáciám a materiálom z rôznych národných a medzinárodných zdrojov, najmä takým, ktoré sú zamerané na rozvoj sociálneho, duchovného a mravného blaha dieťaťa a tiež jeho telesného a duševného zdravia. Za tým účelom štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, povzbudzujú hromadné oznamovacie prostriedky k šíreniu informácií a materiálov, ktoré sú pre dieťa sociálne a kultúrne prospešné, a ktoré zodpovedajú duchu článku 29 tohto Dohovoru. Podporujú tiež medzinárodnú spoluprácu pri tvorbe, výmene a rozširovaní takýchto informácií a materiálov z rôznych kultúrnych, národných a medzinárodných zdrojov, ako aj tvorbu a rozširovanie kníh pre deti. Hromadné oznamovacie prostriedky by mali brať osobitný dohľad na jazykové potreby detí patriacich k menšinovej skupine alebo domorodému obyvateľstvu. Zároveň je dôležitá tvorba zodpovedajúcich zásad ochrany dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho, majúc na mysli ustanovenia článkov 13 a 18 Dohovoru.
Určenie a Zmena Mena na Slovensku: Praktické Aspekty a Legislatívne Novinky
Na Slovensku neexistuje právna ochrana mena v tom zmysle, že by niekto mal výhradné právo na jeho používanie. Mená a priezviská sú bežnými identifikátormi a nie sú chránené autorským právom ani výlučným právom na používanie. V zmysle nariadenia GDPR sa ochrana osobných údajov týka predovšetkým spracúvania údajov (napríklad uchovávania, zdieľania, obchodovania s nimi), pričom čl. 4 ods. 1 GDPR definuje osobné údaje ako akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby. Samotné meno nie je osobným údajom, ktorý by bol chránený v tom zmysle, že by ho nemohol mať aj niekto iný. Napríklad, právne nemožno napadnúť niekoho, kto dal dieťaťu rovnaké meno a dokonca aj rovnaké priezvisko.
Voľba mena a priezviska
Výber mena pre dieťa je osobnou záležitosťou rodičov, avšak s určitými legislatívnymi a spoločenskými odporúčaniami. Podľa niektorých názorov je dávanie mien po celebritách úplná hlúposť, pretože nič nie je prchavejšie ako sláva dnešných celebrít. Naopak, dávať mená, ktoré sa tradujú v rodine, je stará tradícia, ktorá podľa mnohých vymiera, už to nie je moderné. Mnoho mamičiek vyberá mená len silou-mocou preto, aby zneli moderne a zahranične. Rodičia pritom zabúdajú na to, že dieťa prežije väčšinu života ako dospelé, a preto by malo mať meno, ktoré neznie ako pre 5-ročné dieťa. Detská prezývka sa dá vymyslieť vždy, no meno ostáva.
Určenie mena dieťaťa
Podľa § 1 ods. 2 zákona o mene a priezvisku sa meno dieťaťa určuje dohodou rodičov. Ak k takejto dohode nedošlo, meno sa určuje rozhodnutím súdu. Nemožno určiť meno hanlivé, neosobné alebo domácku podobu mena, alebo prvé meno totožné s menom žijúceho súrodenca uvedeným v matrike na prvom mieste, alebo osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak. Tieto obmedzenia sa nevzťahujú na cudzojazyčné meno, ak je všeobecne známe, že takéto použitie mena je v súlade s tradíciou štátu, kde je takéto meno obvyklé.
Priezvisko slobodnej matky a otcovstvo
V prípade, že matka čaká dieťa s partnerom, s ktorým nie je zosobášená, a nechce dať dieťaťu jeho priezvisko - napríklad z dôvodu, že bude vybavovať všetky administratívne záležitosti (škôlka, škola, úrady, lekári) a nechce mať iné priezvisko ako dieťa - je situácia právne definovaná. Ak rodičia maloletého nemajú spoločné priezvisko, zmena priezviska rodiča, ktorého priezvisko má maloletý, sa vzťahuje na maloletého, ak s tým súhlasí druhý z rodičov. Ak otec nie je známy, dieťa môže dostať priezvisko určené pre ostatné deti jeho matky a jej manžela.
Komplikácie nastávajú v situáciách, keď je matka rozvedená a dieťa sa narodí krátko po rozvode. Podľa zákona sa v takom prípade za otca automaticky považuje manžel matky (tzv. I. domnienka otcovstva), aj keď je to už bývalý manžel. V takom prípade, ako bolo uvedené v jednom z prípadov, do rodného listu zapíšu iba priezvisko syna, nie jeho meno. Ak je bývalý manžel napríklad z Afriky, získal štátne občianstvo Slovenskej republiky, ale nie je ho možné nájsť a dohodnúť sa na mene, potom v súlade s § 1 ods. 2 zákona o mene a priezvisku je potrebné požiadať súd o určenie mena dieťaťa, ak k dohode rodičov nedošlo. Pri podávaní návrhu na určenie mena maloletého dieťaťa, ak nemá zapísané meno v rodnom liste, sa na titulnej strane návrhu dieťa označuje napríklad ako "Maloletý mužského pohlavia s priezviskom xyz, nar. [dátum narodenia], bez určeného mena".
Zmeny mena alebo priezviska na Slovensku (Zákon č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku)
Slovenská legislatíva podrobne upravuje podmienky a postup pre zmenu mena alebo priezviska, čo je dôležité pre zabezpečenie stability identity, no zároveň umožňuje flexibilitu v odôvodnených prípadoch.
Kedy je potrebné povolenie na zmenu mena alebo priezviska:
- § 6 ods. 1: Zmenu mena alebo zmenu priezviska možno povoliť, najmä ak ide o meno a priezvisko hanlivé alebo ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
- § 6 ods. 2: Ak majú manželia spoločné priezvisko, zmenu spoločného priezviska možno povoliť len na základe spoločnej žiadosti oboch manželov. Zmena priezviska sa vzťahuje aj na ich spoločné maloleté deti, aj keď neboli zahrnuté do žiadosti.
- § 6 ods. 3: Ak majú rodičia maloletého rôzne priezviská, zmena priezviska rodiča, ktorého priezvisko má maloletý, sa vzťahuje na maloletého, ak s tým súhlasí druhý z rodičov.
- § 6 ods. 4: Zmena priezviska sa povolí vždy, ak štátny občan Slovenskej republiky, o ktorého priezvisko ide, je aj štátnym občanom iného štátu a zmenou sa má dosiahnuť priezvisko v tvare, ktorý je v súlade s právnym poriadkom alebo tradíciou tohto iného štátu.
- § 6 ods. 5: Zmena mena alebo zmena priezviska, na ktorú je potrebné povolenie, sa v matrike vykoná na základe predloženia právoplatného rozhodnutia o zmene mena alebo zmene priezviska.
Kedy nie je potrebné povolenie na zmenu mena alebo priezviska:
- § 7 ods. 1: Povolenie na zmenu mena nie je potrebné, ak ide o zmenu cudzojazyčného mena na jeho slovenský ekvivalent a naopak, mena dieťaťa po jeho právoplatnom osvojení, alebo mena z dôvodu zmeny pohlavia.
- § 7 ods. 2: Povolenie na zmenu priezviska nie je potrebné, ak ide o zmenu priezviska jedného z manželov, ktorí nemajú spoločné priezvisko, na priezvisko jeho manžela, pričom spoločné priezvisko nadobúdajú aj ich spoločné maloleté deti, aj keď neboli zahrnuté do žiadosti. Rovnako nie je potrebné po rozvode manželstva, po nadobudnutí plnoletosti spočívajúcu v používaní len jedného z dvoch alebo viac priezvisk, spočívajúcu v zápise ženského priezviska osoby inej ako slovenskej národnosti bez koncovky slovenského prechyľovania, spočívajúcu v úprave priezviska v súlade so slovenským pravopisom, dieťaťa po jeho právoplatnom osvojení, z dôvodu zmeny pohlavia. Ďalej, povolenie nie je potrebné pri zmene priezviska maloletého dieťaťa, ktorého rodičia uzavreli manželstvo po jeho narodení, na priezvisko určené pre ich ostatné deti, alebo maloletého dieťaťa, ktorého otec nie je známy, na priezvisko určené pre ostatné deti jeho matky a jej manžela.
- § 7 ods. 3: Zmena mena alebo zmena priezviska, na ktorú nie je potrebné povolenie, sa v matrike vykonáva na základe písomného vyhlásenia osoby, o ktorej meno alebo priezvisko ide, alebo jej zákonného zástupcu; pri zmene mena alebo zmene priezviska z dôvodu zmeny pohlavia je potrebné predložiť aj lekársky posudok.
Súhlas maloletého a odmietnutie zmeny:
- § 7 ods. 4: Na zmenu mena alebo zmenu priezviska maloletého staršieho ako 15 rokov je potrebný jeho písomný súhlas s jeho úradne osvedčeným podpisom.
- § 8: Zmena mena alebo zmena priezviska maloletého sa nepovolí, ak by bola v rozpore so záujmom maloletého, alebo s § 4 ods. 2, alebo ak by bola v rozpore s právnym poriadkom alebo tradíciou iného štátu, ak štátny občan Slovenskej republiky je tiež štátnym občanom iného štátu.
Príslušnosť a žiadosť:
- § 9: Na povolenie zmeny mena alebo zmeny priezviska je príslušný obvodný úrad podľa trvalého, prípadne posledného trvalého pobytu štátneho občana Slovenskej republiky na území Slovenskej republiky; ak štátny občan Slovenskej republiky takýto pobyt nemal, na povolenie zmeny mena alebo zmeny priezviska je príslušný Obvodný úrad Bratislava.
- § 10: Na zápis zmeny mena alebo zmeny priezviska je príslušný matričný úrad, v ktorého matrike je zapísané meno alebo priezvisko štátneho občana Slovenskej republiky, ktorého sa návrh týka.
- § 11 ods. 1: Žiadosť o zmenu mena alebo zmenu priezviska musí byť písomná a musí obsahovať meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia a rodné číslo osoby, ktorej sa žiadosť týka, a dátum a miesto uzavretia manželstva, ak osoba je ženatý muž alebo vydatá žena. Ďalej miesto trvalého pobytu v Slovenskej republike alebo miesto obvyklého pobytu v cudzine osoby, ktorej sa žiadosť týka, meno alebo priezvisko, ktoré si osoba, ktorej sa žiadosť týka, zvolila. Taktiež meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia manžela alebo maloletých, ak sa vzťahuje zmena priezviska aj na tieto osoby, údaj o štátnom občianstve osoby, ktorej sa žiadosť týka, a odôvodnenie žiadosti.
- § 11 ods. 2: K žiadosti o zmenu mena alebo zmenu priezviska sa priloží osvedčená kópia týchto dokladov: rodný list osoby, ktorej sa žiadosť týka, sobášny list, ak osoba, ktorej sa žiadosť týka, je ženatý muž alebo vydatá žena, právoplatné rozhodnutie súdu o rozvode manželstva, ak osoba, ktorej sa žiadosť týka, je rozvedená, úmrtný list manžela, ak osoba, ktorej sa žiadosť týka, je vdovec alebo vdova, a občiansky preukaz osoby, ktorej sa žiadosť týka, ak ho má mať.
- § 11 ods. 3: Žiadosť o zmenu mena alebo zmenu priezviska maloletého podávajú jeho rodičia, ak sú jeho zákonnými zástupcami, ako spoločnú žiadosť. Ak ide o maloletého staršieho ako 15 rokov, musia k žiadosti priložiť aj jeho písomný súhlas s jeho úradne osvedčeným podpisom. Ak o zmenu mena alebo zmenu priezviska maloletého žiada iba jeden z jeho rodičov, k žiadosti priloží aj písomný súhlas druhého rodiča s jeho úradne osvedčeným podpisom alebo právoplatné rozhodnutie súdu nahrádzajúce jeho súhlas, ak súhlas nedal alebo ak sa súhlas nedal získať, alebo úmrtný list druhého rodiča, ak zomrel, alebo právoplatné rozhodnutie súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony druhého rodiča, ak bolo takéto rozhodnutie vydané.
Nová legislatíva: Dve priezviská pre deti
Od januára (bližšie nešpecifikovaný rok, ale z textu vyplýva, že nedávno) už platí nová legislatíva: Deti u nás už môžu mať dve priezviská. Novinka odstraňuje nerovnosť a reflektuje rôznorodosť moderných rodín. Doterajšia právna úprava podľa predkladateľov umožňovala dieťaťu určiť viac priezvisk, ale len v prípade, keď je jeho rodičom súčasne cudzí štátny občan. Tým bolo vytvorené nerovnoprávne postavenie rodičov - štátnych občanov SR a cudzích štátnych občanov - pri určovaní priezviska ich spoločného dieťaťa v SR. Novelou sa má zrovnoprávniť úprava vo vzťahu k rodičom, ktorí sú výlučne štátnymi občanmi SR, a rodičom, z ktorých jeden je cudzím štátnym občanom.
Po novom tak bude možné dohodnúť sa na určení najviac dvoch priezvisk z priezvisk, ktoré majú rodičia v čase, keď k dohode došlo. Táto legislatívna zmena má odstrániť diskrimináciu a zároveň reflektovať na rôzne modely fungovania rodín, teda aj potrebnú právnu úpravu priezviska detí narodených mimo manželstiev, ako aj detí narodených z predchádzajúcich manželstiev niektorého z rodičov. Dve priezviská budú môcť mať aj deti, ktoré majú oboch rodičov štátnych občanov SR. Priebežné priezviská musia pochádzať od oboch rodičov.
tags: #dieta #ma #pravo #na #meno