Nadávanie u detí je bežný jav, ktorý môže rodičov značne znepokojovať. Je dôležité pochopiť, prečo dieťa nadáva a ako na to správne reagovať. Tento článok sa zaoberá príčinami nadávania u detí a ponúka komplexné stratégie, ako s týmto správaním pracovať, s dôrazom na kontext a vek dieťaťa, ako aj na dôležitosť rodičovského príkladu a dôslednosti. Aj keď je nadávanie (a v širšom zmysle aj iné nevhodné prejavy ako "plutie") súčasťou vývinu, reakcia dospelých je kľúčová pre formovanie správania dieťaťa.
1. Kde deti počujú nadávky a prečo ich opakujú: Od špongie k uvedomeniu
Deti sa s nadávkami stretávajú v rôznych prostrediach, čo je prirodzenou súčasťou ich vývoja v dnešnej spoločnosti. Tieto prostredia zahŕňajú školu, internet, televíziu a dokonca aj od dospelých vo svojom blízkom okolí. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám, rovnako rýchlo sa môžu dostať aj k vulgarizmom. S nadávkami sa nemusia stretnúť nevyhnutne doma, ale nájdu si ich vonku, v pesničkách či v rôznych videách od influencerov. Keďže naši najmenší nasávajú z okolia všetky informácie ako špongia, tak sa na nich môžu ľahko „nalepiť“ aj neslušné slová. Toto napodobňovanie je dôležitou súčasťou vývinu dieťaťa. Dieťa vidí a počuje, čo sa hovorí v situáciách, keď si niekto udrie palec na nohe alebo agresívne zakričí na iného vodiča, a rozhodne sa to vyskúšať tiež. Deti sú od narodenia ako špongie a je prirodzené, že naberajú zo svojho okolia i tento typ slovníka.
Prvé príklady detských nadávok sa často objavujú už v predškolskom veku. Keď sa rodičia pýtajú, kde tie výrazy dieťa počulo, často padá podozrenie na domov, školu, škôlku alebo televíziu. Školská psychologička Mgr. upozorňuje, že v minimálne 50 % prípadoch dieťa vulgarizmus či neslušné slovo počuje v rodinnom prostredí, či už v bližších alebo širších kruhoch, zvyčajne na oslavách alebo väčších rodinných stretnutiach, kde je ťažšie ukočírovať komunikáciu medzi jednotlivými členmi rodiny. Avšak ak si je rodič istý, že z rodiny určite tento výraz nemôže pochádzať, je dobré porozprávať sa s dieťaťom a následne s pani učiteľkou, ak sa teda slovo rozšírilo v MŠ či škole. Pani učiteľky už vedia, čo treba robiť v takýchto prípadoch.
Zaujímavosťou je, že kým deti nastúpia do školy, majú už vo svojom slovníku celkom slušnú zásobu dospeláckych nadávok, hoci oproti dospelým stále existujú rozdiely v posudzovaní vhodnosti ich použitia. Deti vnímajú nadávky v rôznych vývojových štádiách po svojom. Doktor Timothy Jay z Massachusetts College of Liberal Arts, ktorý sa venoval skúmaniu používania neslušných slov dospelými a deťmi, vo svojej štúdii tvrdí, že deti sú od narodenia ako špongie a je prirodzené, že naberajú zo svojho okolia i tento typ slovníka. Podľa vedcov neslušné slová vo zvýšenej miere používajú deti okolo 5. roku. Najmenší si takto prirodzene rozširujú svoju slovnú zásobu. Ich cieľom zväčša vôbec nie je niekomu ublížiť alebo si nadávkou „uľaviť“. Ak ich počujú príliš často, začnú ich do úst vkladať bez toho, aby si vôbec uvedomovali ich neslušný alebo útočný charakter. Problémom nadávok je, že sa neraz vyslovujú s veľkým dôrazom, napríklad so zvýšeným hlasom, čo má v reči rovnaký efekt, akoby ste písané slová podčiarkli zvýrazňovačom.
Staršie deti, napríklad predškoláci, už vedia rozpoznať citové zafarbenie slov, pri akých príležitostiach a z akého dôvodu dospelí niektoré expresívne výrazy používajú. Uvedomujú si, že nimi môžu zraniť alebo niekoho uraziť. Avšak, aj napriek tomuto pochopeniu, často ich používajú len preto, aby ľahko získali pozornosť rodičov či širšieho okolia, hoci aj negatívnu. Nezriedka si na to vyberajú najmenej vhodné chvíle, napríklad pri nakupovaní alebo pri cestovaní autobusom či električkou, kde je veľa ľudí, a skúšajú tak trpezlivosť dospelých.
Filmy a televízia predstavujú veľký zdroj nadávok. Ak rodičia nebudú filtrovať obsah, s ktorým sa ich deti dostanú do kontaktu, potom ľahko narazia na slová, ktoré sa im určite nebudú páčiť. Nejde pritom len o samotné výrazy, ale aj spôsob komunikácie s druhými ľuďmi vo fiktívnych príbehoch. Horšie je, že najmenší nerozumejú konaniu filmových, kreslených či komiksových postáv tak ako dospelí, preto si môžu niektoré scény zle vysvetliť a napodobňovať svojich hrdinov, pretože budú presvedčení, že takto sa to jednoducho „má robiť“. V takom prípade deťom treba objasniť, že ide o vymyslené postavy a že v skutočnom živote sa ľudia k sebe majú správať inak. Rodičia by sa mali pokúsiť spýtať sa detí, ako by situáciu riešili ony.
2. Prečo nadávky priťahujú deti: Motívy a emócie v pozadí
Existuje niekoľko dôvodov, prečo deti začnú nadávať, a tieto motívy sú často spojené s ich vývojom a hľadaním miesta vo svete. Okrem napodobňovania dospelých a rovesníkov, čo je jedna z najčastejších príčin, sú tu aj hlbšie psychologické faktory.
Jedným z kľúčových dôvodov je testovanie reakcií. Deti často nadávajú, aby zistili, ako budú reagovať rodičia, učitelia alebo iné deti. Vedia, že nadávky vyvolávajú silné reakcie, a sú zvedavé, čo sa bude diať. Chcú byť ako dospelí, pretože počujú, že dospelí nadávajú, a tak testujú reakcie, aby zistili, aké sú hranice a následky takého správania. Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie.
Za agresivitu detí sú zodpovední rodičia
Ďalším silným motívom je získanie pozornosti, aj keď negatívnej. Nadávanie môže byť spôsob, ako na seba upútať zrak okolia, najmä ak dieťa pociťuje nedostatok inej formy pozornosti. Rodičia majú strach, že ak danej situácii venujú veľkú pozornosť, tak dieťa to môže naschvál opakovať. Je to o citlivosti rodiča, akým spôsobom zareaguje.
Vyjadrenie emócií je taktiež významným faktorom. Deti, ktoré majú ťažkosti s vyjadrovaním svojich emócií, môžu používať nadávky ako spôsob, ako vyjadriť hnev, frustráciu alebo iné silné pocity. Naliehavé túžby, ktoré má dieťa, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím, krikom alebo iným nevhodným správaním. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Rovesnícky tlak tiež zohráva úlohu. Deti môžu začať nadávať, aby zapadli do skupiny rovesníkov alebo aby získali prestíž. V niektorých detských kolektívoch sú nadávky vnímané ako znak "drsnosti" alebo "coolness", a tak ich deti preberajú, aby sa stali akceptovanými.
Zaujímavý pohľad na nadávky priniesli britskí psychológovia, ktorí prišli k výsledku, že nadávky sú pre deti prospešné, pretože pomáhajú pochopiť odtiene jazyka a viac významov jednotlivých slov. Pomocou nadávok vraj lepšie chápu a rozumejú nielen vlastným emóciám, ale aj emóciám druhých ľudí a situáciám, ktoré zažívajú. Aj keď to patrí do ľudského života a je to prirodzené, neznamená to, že by sme si nadávanie dieťaťa nemali všímať, ale ani reagovať prehnane. Prehnané reakcie môžu v dieťati vyvolať pocit, že má v rukách silný nástroj, ktorým nás môže do istej miery ovládať. To by sme, samozrejme, nemali dopustiť.
Menšie deti absolútne netušia, čo znamenajú neslušné výrazy, a tak sú to pre nich úplne obyčajné slová bez hlbšieho významu. Registrujú len zvýšenú pozornosť, podráždenosť a napomínanie zo strany dospelých na základe toho, kde slová používajú. Dieťa ale dokáže pochopiť, čo je neslušné slovo pomerne skoro. Začnú si to uvedomovať vtedy, akým spôsobom na nevhodné slovo zareagujú rodičia alebo učitelia.
3. Ako správne reagovať na nadávanie: Citlivý prístup a dôslednosť
Reakcia na nadávanie u detí by mala byť premyslená a závisieť od veku dieťaťa, kontextu situácie a rodinných hodnôt. Správne zvolená stratégia môže pomôcť usmerniť správanie dieťaťa efektívne a bez zbytočného napätia.
Ak nadávku dieťa evidentne použilo bez toho, aby vnímalo jej negatívny charakter, alebo vôbec tušilo jej zraňujúci podtón, jednoducho to ignorujte. Nehovorte o tom, ani sa netvárte prekvapene či dotknuto. Ignorovanie môže byť najlepšou stratégiou, ak dieťa nadáva bez toho, aby si uvedomovalo význam slova, alebo s cieľom získať pozornosť. Ak urobíte veľkú scénu, keď vaše dieťa použije vulgarizmus, iba tým zvyšujete šance, že si jeho používanie naozaj osvojí, pretože ho bude vnímať ako prostriedok vzdoru. Buďte pokojní a nereagujte. Vyhnite sa očnému kontaktu, smiechu, hnevu. Mnohí rodičia zámerne ignorujú situáciu, keď dieťa zanadáva a jednoducho sa tvária, že nič nepočuli. V niektorých prípadoch ignorovanie vie byť nápomocné, a to hlavne vtedy, keď vieme, že to dieťa používa ako určitý nástroj, aby rodiča nahnevalo. Vo všeobecnosti ale platí, že by rodič na to mal zareagovať. Netvárte sa preto, že ste to škaredé slovo z úst svojej dcéry alebo syna nepočuli, lebo urobíte viac škody ako osohu. Ak dieťa použije hanlivú nadávku a my na to nezareagujeme, alebo sa tvárime, že sme to nepočuli, tak dieťa neučíme, či je to v súlade s našimi hodnotami, presvedčeniami a morálkou. Je to o citlivosti rodiča, akým spôsobom zareaguje.
Ak je dieťa staršie a rozumie významu nadávok, je dôležité mu vysvetliť, prečo sú tieto slová nevhodné a ako môžu zraniť alebo uraziť iných ľudí. Dieťaťu nestačí informácia, že ide o škaredé slovo, potrebuje poznať dôvod, prečo takéto slová dokážu ľudí zraniť či uraziť. Skúste teda poukázať na situáciu z opačnej perspektívy - ako by sa to páčilo jemu, keby ho prirovnávali k rozličným zvieratkám či iným veciam? Dieťaťu treba priamo povedať, prečo je používanie takýchto slov nevhodné, a teda, že nepatrí k slušnému správaniu ľudí, nielen detí, ale aj dospievajúcich a dospelých ľudí. Všeobecne je dobré vysvetliť dieťaťu, prečo sa takéto výrazy nepoužívajú alebo kedy sa používajú, prípadne jeho veku prispôsobiť význam daných neslušných slov.
Stanovenie jasných hraníc je nevyhnutné. Je dôležité stanoviť jasné pravidlá o tom, aký jazyk je prijateľný doma a aký nie. Vecné konštatovanie: „Nepáči sa nám to, takto sa u nás doma nerozpráva! A ty patríš do nášho domu! Si súčasťou našej rodiny!“ Potom už nás čaká iba dôslednosť. Na nadávky sa však nedá vždy správne zareagovať, preto si stanovte hranicu, na akú nadávku budete reagovať a stopnete ju, upozorníte dieťa a na ktorú už nie.
Pomôžte dieťaťu nájsť alternatívne spôsoby, ako vyjadriť svoje emócie alebo ako sa vyrovnať so situáciami, ktoré ho frustrujú. Ak už dieťa vysloví nejakú nadávku, môžete mu nenápadne navrhnúť inú slušnejšiu alternatívu - začnite používať rôzne skomolené či vtipné náhrady škaredých slov, napríklad namiesto spojenia „zasa sa to p..ralo“ poviete „zasa sa to potentovalo“. Psychológ uviedol, že dieťaťu by sme zároveň mali poskytnúť alternatívu namiesto nadávky, aby to nebolo len o tom, že je to zlé. Dieťaťu musíte konkrétne a na rovinu povedať slovnú alternatívu, ktorú môže v prípade potreby namiesto nadávky použiť. Alternatívu by mal rodič presne definovať. Môže to byť napríklad slovo do kelu, do pekla, do papuče, do auta, ty kokso. Mali by to byť slová, ktoré nenesú pejoratívny význam, sú spoločensky prijateľné a nevzbudzujú mieru pohoršenia. Alebo môžeme povedať dieťaťu, že ak je nahnevané, nech si ide radšej zaskákať na trampolínu, ako by malo použiť toto nepekné slovo. Ďalšou možnosťou je to, že môže použiť aj spojenia ako - som nahnevaný, som smutný a pomenovať svoje emócie. Je to pre dieťa síce náročné, ale ak ho rodič naučí pomenovať emócie, tak mu to môže byť veľmi nápomocné. Ak dieťa používa nadávky v strese, je dobré vymyslieť vlastnú „nadávku“, ktorú môže v strese používať.
Pozitívna pozornosť je rovnako dôležitá. Dávajte dieťaťu veľa pozitívnej pozornosti a pochvaly, keď používa zdvorilý jazyk. Môžete tiež dať svojmu dieťaťu veľa pozitívnej pozornosti a pochvaly, keď použije zdvorilý jazyk.
Za agresivitu detí sú zodpovední rodičia
A čo zvieracie nadávky? Deti v predškolskom veku s obľubou používajú zvieracie nadávky, ako ty krava, ty somár, a potom to rozšíria aj na zastaralé klinické pomenovania - ty debil, ty idiot. Najmenším členom domácnosti by ste mali vysvetliť reálny význam týchto slov, pretože oni to miestami berú iba ako srandu a neuvedomujú si dôsledky. Krause povedal, že niekedy ľudia používajú slová, ktoré môžeme označiť ako nepekné a neúctivé. Ak ľudí označujeme cez zvieratká - somár, krava, tak to v poriadku nie je a ľudia sa môžu cítiť nepríjemne. Preto by sme sa takýmto slovám mali vyhýbať.
Pri starších deťoch na prvom stupni je situácia náročnejšia, nakoľko sú ovplyvňovaní rovesníkmi. V rámci školy sa používanie nevhodných slov dá komunikovať za pomoci pani triednej učiteľky či školského psychológa. V takomto prípade by si mali rodičia dieťa posadiť a skúsiť mu spoločne vysvetliť nevhodnosť používania týchto výrazov.
4. Agresívne správanie a zvládanie detského hnevu: Nad rámec slov
Niekedy nadávanie nie je izolovaný jav, ale prejav širších emocionálnych alebo správanostných problémov, ktoré môžu prerásť do agresivity. Ak dieťa nadáva často a používa nadávky na pomenovanie ľudí, vecí, začína často šomrať, provokovať a stupňovať nadávky, je dobré, ak rodič začne vysvetľovať. Prejavy agresivity u detí majú svoje príčiny. Treba ich nájsť a dieťaťu vysvetliť, že takéto správanie je neprípustné. Je dôležité hľadať príčiny agresívneho správania a pomôcť dieťaťu naučiť sa zvládať svoje emócie zdravým spôsobom.
Dieťa, ktoré nedokáže adekvátne vyjadriť svoje naliehavé túžby slovami, môže reagovať frustráciou, ktorá vedie k agresívnym prejavom, ako je bitie. Ak rodič trvá na niečom, čo dieťa nechce vykonať, a vytrhne ho z jeho aktivity, dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu, pre neho je podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, zvyčajne reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať, pretože je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť.
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich: "hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv." Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Psychológovia odporúčajú učiť deti pomenovať svoje emócie, ako napríklad: „som nahnevaný, som smutný.“ Je to pre dieťa síce náročné, ale ak ho rodič naučí pomenovať emócie, tak mu to môže byť veľmi nápomocné.
5. Rodič ako vzor: Výchova bez kriku a osobný príklad
Osobný príklad rodičov je jedným z najmocnejších nástrojov výchovy, najmä pokiaľ ide o používanie jazyka a zvládanie emócií. Ak rodičia v domácom prostredí bežne používajú pestrý slovník s hrubými výrazmi, nemôžu od detí očakávať opak. Rodičia sú pre deti vzorom, preto deti väčšinu po nich opakujú. Ak budete častovať škaredými slovami okoloidúcich, vodičov druhých áut, kliať na kolegov z práce či na susedov, sami tak vytvoríte vo svojom dieťati domnienku, že je to správne.
Za agresivitu detí sú zodpovední rodičia
Výchova bez kriku je často spomínaná, a to z dobrého dôvodu. Krik je efektívny len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a rodič, akokoľvek zvyknutý, že krik pomohol, sa bude diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne. Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Dôležitým pravidlom je aj správanie dospelých v situáciách vypätia a osobný príklad. Ak sa stane niečo nečakané a vy chcete vyjadriť svoj hnev, použite iba také výrazy, ktoré smie neskôr povedať aj vaše dieťa a vy sa nebudete v žiadnej situácii musieť hanbiť. Zakaždým, keď sa nedopatrením prerieknete, riadne sa ospravedlňte, či už dotyčnej osobe, ktorej ste nadávali, alebo priamo svojmu dieťaťu. Začnite teda v prvom rade od seba, a to nielen v komunikácii v rodine, ale aj všade tam, kde sú vaše ratolesti. Ak by ste dieťa chceli odnaučiť nadávať, musíte začať od seba.
Odborník na skúmanie fenoménu nadávania doktor Timothy Jay si myslí, že ak rodič občas zahreší aj priamo pred deťmi, nemusí to mať len negatívne dôsledky. Takýto prejav môže deťom tiež ukazovať, ako sa dospelí vyrovnávajú s negatívnymi emóciami. Úlohou rodičov je naučiť deti, kedy je vyslovene nevhodné takýto slovník používať. Deti sa budú celý život stretávať s hnevom a možno tento rečový prejav bude vhodným a prirodzeným nástrojom na jeho odbúranie, dodáva doktor Jay. Treba mať však jednoznačne na pamäti, že používanie neslušných slov nesmie byť nikdy namierené voči iným osobám.
Ak sa vám napriek snahe stane, že vám vykĺzne z úst slovo, ktoré vás zamrzí a dieťa argumentuje, že aj vy také slovo používate, môžete mu navrhnúť, aby vás tiež na to vždy upozornilo. Môžete ho vyzvať, že si budete pomáhať navzájom.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti: než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie je napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy. Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali. Nehanbite sa ospravedlniť. Pozná to takmer každý rodič, v určitom období jeho dieťa povie nejaké neslušné slovo. Občas až také, že vás zaskočí a možno i v spoločnosti zahanbí, lebo neviete, ako na túto situáciu reagovať.
6. Riešenie a dôsledky: Tresty, pravidlá a kedy vyhľadať odbornú pomoc
Pristupovanie k riešeniu detského nadávania vyžaduje nielen preventívne opatrenia a osobný príklad, ale aj jasné vymedzenie dôsledkov, keď sa dieťa napriek všetkému dopúšťa nevhodných výrazov.
Ak dieťa opakovane nadáva aj po vysvetlení a stanovení hraníc, môžete použiť primeraný trest, ako je napríklad odobratie hračky alebo zákazu sledovania televízie. Ak napriek všetkému vášmu úsiliu dieťa naďalej nadáva a používa vulgárne výrazy, neostáva iné ako uložiť mu trest. Aký trest zvolíte, záleží len na vás podľa toho, čo vaše dieťa najviac baví, čo má najradšej a bude ho mrzieť, ak mu to načas zakážete. Trestom by nemalo byť samotné dostávanie domácich prác. Tie by mali byť samozrejmosťou. Trestom by mali byť úlohy či pomoc v domácnosti navyše.
Trest však nie je pre dieťa natoľko motivačný prvok ako si rodičia často predstavujú - teda najmä fyzický trest. S dieťaťom sa radšej o situácii porozprávajte a nech aj ono vyjadrí svoj názor. Povedzte mu, že na túto tému ste sa už rozprávali a ono opäť použilo to slovo, tak vás zaujíma prečo. Rodič by mal pred tým, ako vypení, preskúmať motívy dieťaťa, lebo dieťa si niekedy uvedomí, že povedalo niečo, čo nemalo, ale už sa to nedá vrátiť späť. To ale neznamená, že nebolo schopné sebareflexie, preto by sa na to najskôr mal rodič opýtať. Skôr ako príde k vyvodzovaniu dôsledkov, mal by tomu predchádzať rozhovor, vysvetlil neuropsychológ.
Použiť môžete aj techniku "Pohár nadávok". Ak niekto vo vašej rodine použije slová, ktoré ste sa dohodli, že používať nebudete, bude každý platiť za ich porušenie do pohárika napr. 50 centov. Ak deti nemajú k dispozícii našetrené peniaze, môžete si vyhotoviť tabuľku, kde budete zaznačovať extra domáce práce, prípadne extra domáce úlohy. Každá použitá zakázaná nadávka bude znamenať extra 10 minút domácich prác či domácich úloh. Vysvetlite mu tiež, že keď bude používať vulgárne slová, veľa ľudí bude z toho smutných a možno sa s ním nebudú chcieť priateliť.
Učiť deti ospravedlniť sa je ďalší dôležitý krok. Keď vaše dieťa už s určitosťou chápe význam použitých neslušných slov aj tomu, že je to nevhodné správanie, malo by sa vedieť za svoje činy aj ospravedlniť. Dieťa v prvom rade potrebuje vidieť, že to, čo rodič od neho žiada, tak aj robí. Ak rodič žiada ospravedlnenie, tak aj on sa musí vedieť ospravedlniť. Ak sa aj rodič na dieťa nahnevá a po čase príde za ním a ospravedlní sa mu, tak dieťa učí, čo má robiť v prípade, ak ho niečo mrzí. Ak to rodič nerobí, tak ten proces vytvorenia návyku je oveľa zdĺhavejší. Ale ospravedlnenie je na mieste, lebo je to forma vyjadrenia rešpektu.
Za agresivitu detí sú zodpovední rodičia
Kedy vyhľadať odbornú pomoc? Ak nadávanie u dieťaťa pretrváva, je veľmi agresívne alebo je spojené s inými problémami v správaní, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Pedopsychiater alebo psychológ môže pomôcť identifikovať príčiny nadávania a vypracovať individuálny plán na riešenie tohto správania. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Pri komunikácii s učiteľkami o problémoch dieťaťa je dôležité, aby sa všetky veci, situácie, problémy týkajúce sa konkrétneho dieťaťa a jeho rodičov riešili len s rodičmi dieťaťa. Dieťa sa v prítomnosti rodičov správa rozdielne, ako keď je bez rodičov, takže prítomnosť dieťaťa pri tomto rozhovore nie je negatívna. Následnú reakciu rodičov je vhodné nechať až na príchod domov a nie bezhlavo vyhrešiť dieťa pred učiteľkou.
tags: #dieta #mi #nadava #a #pluje