Rodinné právo predstavuje oblasť plnú emócií a zložitých situácií, ktoré sa dotýkajú života každého z nás. Centrom tejto oblasti je často postavenie dieťaťa, jeho práva, a s nimi neoddeliteľne spojené práva a povinnosti rodičov. V dnešnej dobe, keď sa spoločnosť neustále vyvíja a rodinné modely sú rôznorodejšie, sa vynárajú otázky týkajúce sa samostatnosti detí, ich pobytu mimo rodičovského domu a hraníc rodičovskej zodpovednosti. Tento článok sa pokúsi objektívne zmapovať tieto situácie, opierajúc sa o dostupné informácie a právne normy Slovenskej republiky, pričom detailne rozoberie prípad maloletého dieťaťa, rodičovské povinnosti a možnosti riešenia sporov, ako aj praktické otázky súvisiace s ponechaním detí samých doma.
Prípad Izabely: Cezhraničný spor a jeho právne dôsledky
Jedným z takýchto príkladov, ktorý ilustruje zložitosť rodinnoprávnych vzťahov, najmä v medzinárodnom kontexte, je aj situácia okolo maloletého dieťaťa Izabely. Tento prípad sa stal predmetom sporu medzi rodičmi a záujmu verejnosti, pričom zahŕňa Slovensko a Ekvádor. V centre pozornosti stojí maloletá Izabela a jej budúcnosť, ktorá sa stala predmetom právnych bitiek a mediálnej pozornosti.
Skutočnosti prípadu Izabely
Detailné fakty prípadu Izabely sú kľúčové pre pochopenie jeho právnych a ľudských rozmerov. Informácie uvádzajú, že doposiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa Izabely do osobnej starostlivosti matky. Toto tvrdenie vyvracia niektoré medializované informácie a zdôrazňuje potrebu overovania faktov, čo je v citlivých rodinných sporoch mimoriadne dôležité.
Rodičia Izabely sa ešte pred sobášom dohodli, že budú maloletú vychovávať na Slovensku. Matka s týmto súhlasila a nemala žiadne výhrady, čo potvrdzuje existenciu počiatočného konsenzu o mieste výchovy dieťaťa. Izabela žila na Slovensku od batoľaťa, kde chodila do škôlky, školy a mala tu svoje záujmy a kamarátov. Jej materinským jazykom je slovenský jazyk, zatiaľ čo španielsky jazyk sa učila ako cudzí jazyk, čo podčiarkuje jej silné väzby na Slovensko.
V roku 2014 rodina vycestovala do Ekvádora na Vianoce. V deň plánovaného návratu v polovici januára 2015 matka zobrala dcéru bez vedomia a súhlasu otca na jemu neznáme miesto a oznámila mu, že sa na Slovensko nevráti. Otec ostal v Ekvádore a snažil sa dcéru nájsť. Matka sa po dvoch dňoch vrátila do rodičovského domu, kde otcovi zakázala s Izabelou hovoriť o Slovensku a pripomínať jej ho. Táto udalosť predstavuje nezákonné premiestnenie dieťaťa z jeho obvyklého prostredia. Je dôležité poznamenať, že Izabela matku poldruha roka prosila o možnosť vrátiť sa domov - na Slovensko, čo naznačuje jej silnú túžbu po návrate do známeho prostredia.
Mediačná dohoda, ktorá mala riešiť situáciu medzi rodičmi, nebola nikdy schválená ekvádorským súdom a bola uzatvorená pod nátlakom a za nevýhodných podmienok. Otec sa obával, že mu matka neumožní styk s dcérou. Navyše, dohoda bola len v španielskom jazyku, ktorému otec nerozumel, čo spochybňuje jej právnu platnosť a spravodlivosť pre obe strany. Tvrdenia, že otec pil alkohol a matku bil, sú podľa dostupných informácií účelové. Otec sa k matke správal vždy úctivo a rešpektoval ju. Po podpísaní mediačnej dohody matka podala na súde v Ekvádore návrh na zákaz priblíženia sa otca k Izabele, ktorý nebol otcovi nikdy doručený, čo mu znemožnilo sa brániť.
Súd na Slovensku pozval maloletú Izabelu na zisťovanie jej názoru, ale nezisťoval, kde a s kým chce žiť, či chce ísť do Ekvádora a aké sú dôvody jej rozhodnutia. Z viacerých výpovedí Izabely u psychológov je zrejmé, že by súdu poskytla záporné stanovisko k návratu do Ekvádora, čo by malo byť pre súdne rozhodovanie o záujme dieťaťa kľúčové.
V súvislosti s prípadom došlo aj k medializovaným udalostiam. Riaditeľka Základnej školy v Jakubove uviedla, že poslankyňa Blahová a jej asistentka sa predstavili ako pracovníčky UPSVaR a oznámili, že idú robiť výkon rozhodnutia odobratím dieťaťa. Cieľom bolo vylákať maloletú z triedy počas vyučovania a zobrať ju na neznáme miesto. Tomuto aktu zabránilo konanie otca a starého otca. Poslankyňa Blahová zverejnila blog plný jednostranných tvrdení, klamstiev a osočovania voči otcovi maloletej Izabely, čo značne skomplikovalo situáciu a viedlo k eskalácii napätia. Navyše, Blahová si do školy zorganizovala 2 mužov, ktorí fyzicky zaútočili na starého otca - starostu obce. Rodina disponuje videozáznamom zachytávajúcim dianie pred školou, čo predstavuje závažné obvinenia z násilného správania.
Dôležitým právnym aspektom je, že rozhodnutie o navrátení dieťaťa do Ekvádora nie je právoplatné. Výkon rozhodnutia bol vo veci návratu do Ekvádora, výkon rozhodnutia vo veci styku robený nebol. Matka do dnešného dňa súdu ani len návrh na výkon rozhodnutia nedoručila, čo znamená, že neboli splnené všetky právne podmienky pre vykonanie tohto rozhodnutia.
Právne aspekty rodičovských práv a povinností v Slovenskej republike
Rodičovské práva a povinnosti sú základným pilierom rodinného práva a predstavujú komplexný súbor noriem, ktoré upravujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Podľa Zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z.) majú obaja rodičia rovnaké práva a povinnosti voči svojmu dieťaťu, a to bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo oddelene. Tieto práva a povinnosti zahŕňajú najmä starostlivosť o zdravie, výchovu, vzdelávanie a majetok dieťaťa. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa, ako to vyplýva z čl. 3 Zákona o rodine.
Určenie obvyklého pobytu dieťaťa v medzinárodnom kontexte
V prípadoch, keď rodičia žijú v rôznych krajinách, je kľúčové určiť obvyklý pobyt dieťaťa. Obvyklý pobyt nie je len formálna adresa; je to miesto, kde dieťa žije s určitou stabilitou a kde má svoje sociálne väzby, ako sú rodina, priatelia a škola. Určenie obvyklého pobytu je esenciálne pre stanovenie príslušnosti súdu, ktorý má o osude dieťaťa rozhodovať, a pre aplikáciu príslušných právnych noriem.
Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haágsky dohovor)
Tento dohovor, známy aj ako Haágsky dohovor, upravuje postupy pri návrate nezákonne premiestnených alebo zadržiavaných detí. Cieľom dohovoru je zabezpečiť, aby sa o otázkach starostlivosti o dieťa rozhodovalo v krajine jeho obvyklého pobytu. Týmto spôsobom sa má predchádzať situáciám, kedy jeden rodič jednostranne zmení prostredie dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča a bez súdneho rozhodnutia. Slovenská republika je signatárom tohto dohovoru, čo jej umožňuje aktívne riešiť takéto cezhraničné spory.
Návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a výkon rozhodnutí
Ak bolo dieťa nezákonne premiestnené alebo zadržiavané v inej krajine, súd môže nariadiť jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu. Pri rozhodovaní o návrate súd zohľadňuje najmä záujem dieťaťa a jeho názor, ak je schopné ho vyjadriť. Je nevyhnutné, aby bol názor dieťaťa zisťovaný citlivo a s ohľadom na jeho vek a zrelosť, a aby nebol ovplyvnený jedným z rodičov.
Výkon rozhodnutí vo veciach cezhraničného styku s dieťaťom môže byť komplikovaný a vyžaduje si spoluprácu súdov a orgánov sociálnoprávnej ochrany detí v oboch krajinách. Ak súd rozhodne o styku dieťaťa s rodičom, ktorý žije v inej krajine, je potrebné zabezpečiť efektívny výkon tohto rozhodnutia, aby bolo dieťaťu umožnené udržiavať vzťahy s oboma rodičmi.
Ďalšie kľúčové informácie a súvislosti v rodinnom práve
Slovenský právny poriadok neumožňuje rodičovi vzdať sa dieťaťa alebo rodičovských práv. Rodičovské práva a povinnosti sú neoddeliteľne spojené s rodičovstvom a trvajú až do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa. Jedinou možnosťou, ako ukončiť rodičovské práva a povinnosti, je osvojenie dieťaťa inou osobou alebo manželmi, pričom aj vtedy dochádza k preneseniu týchto práv na osvojiteľa.
Dieťa má právo na styk s oboma rodičmi, a to aj v prípade, že rodičia nežijú spolu. Súd môže upraviť styk dieťaťa s rodičom, ktorý nežije v jeho domácnosti, a to tak, aby bol v súlade so záujmom dieťaťa. Táto úprava môže zahŕňať aj špecifické podmienky styku, najmä ak ide o medzinárodný styk.
Rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom až do času, kým nie sú schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť trvá aj po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa, ak dieťa študuje alebo sa pripravuje na budúce povolanie. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť. Nezaopatreným dieťaťom sa podľa zákona č. 600/2003 Z. z. považuje dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky alebo do dovŕšenia 26 rokov, ak sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom.
V prípadoch, keď sa rodičia nevedia dohodnúť na otázkach starostlivosti o dieťa, môžu sa obrátiť na súd alebo mediátora. Mediácia je mimosúdny spôsob riešenia sporov, ktorý môže pomôcť rodičom nájsť dohodu v záujme dieťaťa, s pomocou nestrannej a nezávislej osoby. Je to často preferovaný prístup, pretože pomáha zachovať vzťahy a znižovať emocionálne napätie.
Dieťa má právo na ochranu pred násilím a zanedbávaním. Ak je dieťa ohrozené, orgány sociálnoprávnej ochrany detí (ÚPSVaR) môžu zasiahnuť a zabezpečiť mu potrebnú pomoc a ochranu. V súlade s čl. 4 Zákona o rodine patria rodičovské práva a povinnosti obom rodičom. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde, ak rodič, ktorý má dieťa v starostlivosti, odmieta informovať druhého rodiča a nevedia nájsť konsenzus. Matka je napríklad povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch k poslednému dňu toho-ktorého mesiaca.
Kedy môže dieťa odísť z domu? Právne informácie a zodpovednosť rodičov
Otázka, kedy môže dieťa odísť z domu, je komplexná a vyvoláva mnoho diskusií, keďže slovenský právny poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, dokedy musí dieťa žiť v rodičovskom dome. Rodičia sa často pýtajú, či existuje nejaký zákon, ktorý by túto situáciu upravoval. Neexistuje presný vek, od ktorého môže dieťa zostať samé doma, ani konkrétny časový úsek, na ktorý je možné dieťa nechať bez dozoru. Zákon o rodine (§ 28) však rodičom ukladá povinnosť zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu a zdravie dieťaťa. Je na rodičoch, aby posúdili, akým spôsobom túto starostlivosť zabezpečujú, vždy s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa.
V prípade, ak rodič nemôže zabezpečiť osobnú starostlivosť, musí sa zariadiť tak, aby bola táto starostlivosť zabezpečená iným spôsobom, napríklad pomocou starých rodičov alebo inej zodpovednej dospelej osoby. Podľa slovenského práva sa na otázku, či môže byť 17-ročné dieťa samé doma, chápe v kontexte zákonného dozoru. Napriek tomu, že u dieťaťa vo veku 17 rokov je už značná miera sebestačnosti, je stále potrebné dbať na jeho dohľad. Pri dĺžke absencie rodičov siedmich dní sa odporúča aspoň periodickejší dozor dospelého - nie iba telefonické hovory a prítomnosť staršej osoby. Táto situácia ale závisí od konkrétnej situácie a konkrétnych okolností. Záleží na zrelosti dieťaťa, jeho schopnosti postarať sa o seba a na množstve rôznych faktorov. Bez dlhšieho rozhodovania však platí, že by mal byť zabezpečený adekvátny dozor. Ak sa dieťaťu niečo stane, nesie dozor zodpovednosť, lebo stále je maloletý.
Zrelosť a zodpovednosť dieťaťa - kľúčové faktory
Rozhodnutie, či nechať dieťa samé doma, by malo byť vždy založené na zrelosti a zodpovednosti konkrétneho dieťaťa, nie len na jeho veku. Deti dozrievajú postupne a každé je iné. Dôležité je posúdiť:
- Zodpovednosť: Je dieťa dostatočne zodpovedné a dokáže splniť to, čo sľúbilo? Zodpovednosť môže ukázať aj v plnení maličkostí.
- Reakcie v nečakaných situáciách: Ako reaguje v nečakaných situáciách? Ak dieťa podľahne panike už pri banálnej prekážke, ešte nie je pripravené osvojovať si samostatnosť. Rodičia by mali sledovať jeho správanie v situáciách, v ktorých vystupuje zo zóny komfortu.
- Bezpečnostné pravidlá: Pozná dieťa pravidlá bezpečnosti? Má dobrý úsudok a vie odhadnúť dôsledky svojho konania?
Odporúčané časové úseky pre samostatný pobyt detí doma
Hoci neexistuje zákon, ktorý by presne určoval, koľko času môže dieťa stráviť samé doma, existujú orientačné odporúčania, ktoré vychádzajú z psychologických a pedagogických poznatkov:
- Do 10 rokov: Dieťa by nemalo byť samé doma dlhšie ako 60 až 90 minút. V tomto veku deti potrebujú neustály dohľad a nedokážu sa spoľahlivo postarať o seba v prípade núdze.
- 11 až 12 rokov: Dieťa môže byť samé doma približne 3 hodiny. V tomto období sa už vyvíja schopnosť riešiť jednoduché problémy a dodržiavať pravidlá, no stále potrebuje pocit bezpečia a vedomie dostupnej pomoci.
- 13 až 14 rokov: Deti v tomto veku už zvládnu byť samy aj vo večerných hodinách, avšak s vedomím, že rodičia sú v dosahu alebo sa čoskoro vrátia. Ich zodpovednosť a samostatnosť sa výrazne zvyšujú.
- 15 až 17 rokov: Dieťa si osvojuje čoraz viac samostatnosť a v prípade potreby zvládne byť samo aj cez noc. V tomto veku je dôležité budovať dôveru a viesť otvorené rozhovory o zodpovednostiach a očakávaniach. Do šestnástich rokov by dieťa nemalo ostávať v noci samé.
Je dôležité zdôrazniť, že dieťa by nikdy nemalo zostať doma, ak sa samo necíti dobre, bez ohľadu na jeho vek. Taktiež ak sú deti nechávané so starším súrodencom, rodičia by mali zvážiť, či to staršie dieťa zvládne, pretože staršia sestra, ak nie je dospelá, nenesie zodpovednosť za starostlivosť o mladšie deti; tá stále leží na pleciach rodičov. Malo by mať však manažérske vlohy a zvládnuť akékoľvek nezhody alebo boje medzi ostatnými. Musí dosiahnuť, aby ostatné deti rešpektovali základné pravidlá alebo sa o ne postarať na nevyhnutný čas, ak sú choré. Pomoc s mladšími súrodencami je prípravou pre život.
Trestnoprávna zodpovednosť rodiča za zanedbanie dohľadu
Ak rodič zanedbá svoju povinnosť zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o dieťa a dieťaťu sa osamote niečo stane, môže niesť trestnoprávnu zodpovednosť. Opakované ponechanie maloletej osoby bez dozoru sa podľa trestného zákona klasifikuje ako trestný čin opustenia dieťaťa. Ak sa dieťaťu sa osamote niečo stane, rodič musí prevziať plnú zodpovednosť. Zranenie sa môže posudzovať až ako ublíženie na zdraví z nedbanlivosti. V extrémnych prípadoch, ak rodič vystaví dieťa nebezpečenstvu smrti alebo ublíženia na zdraví, hrozí mu trest odňatia slobody na 1 až 5 rokov.
Praktické rady pre rodičov pri ponechaní dieťaťa osamote
Pre mnohých pracujúcich rodičov sú prázdniny skutočnou výzvou. Pôvodne neboli určené na oddych, ale skôr ako archaická pamiatka z 19. storočia, keď deti potrebovali prerušiť školu včas, aby pomohli na poliach s úrodou. Momentálne u nás letné vakácie trvajú deväť týždňov. Napriek tomu sú pre pracujúce ženy nočnou morou, keďže majú nárok maximálne na štyri až päť týždňov dovolenky ročne. Ak by ju aj celú vyčerpali na stráženie detí počas prázdnin, nepostačovala by. Pracujúce matky preto vyhľadávajú flexibilných zamestnávateľov, ktorí im umožňujú pracovať aspoň čiastočne z domu. Detský tábor alebo starí rodičia tiež riešia starostlivosť iba na obmedzený čas. Čo robiť, ak potomkov nemá kto postrážiť a oni musia ostať bez dozoru?
Odborníčka na rozvoj detí a autorka knihy Sue Palmer "Toxic Childhood" tvrdí, že striktné obmedzovanie ponechania dieťaťa osamote môže spôsobovať, že deti sa stávajú menej kompetentnými, pretože sa s nimi zaobchádza ako so starostlivo chránenými domácimi zvieratami. Ak im nenecháte zodpovednosť za svoje vlastné správanie, nebudú vedieť ani zaobchádzať s reálnym časom, priestorom a ľuďmi v dospelosti. Rodičia majú právo rozhodnúť, kedy sú už deti dostatočne zrelé ostať bez dozoru.
Ak sa rozhodnete nechať dieťa samé doma, je dôležité dodržiavať niekoľko zásad, ktoré zvyšujú bezpečnosť a podporujú rozvoj samostatnosti:
- Postupnosť: Začnite s krátkymi časovými úsekmi a postupne ich predlžujte. Nechajte dieťa samé 15 či 30 minút na ihrisku či na chalupe a zistite ako reaguje. Táto postupná expozícia mu pomôže zvyknúť si na samostatnosť.
- Komunikácia: Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo ho čaká, a ako sa má správať v rôznych situáciách. Prejdite si pravidlá. Po návrate si vytvorte pár minút čas na spoločný rozhovor. Pre dieťa je aj pár minút osamote obrovskou výzvou a potrebuje spracovať svoje zážitky.
- Bezpečnosť: Uistite sa, že dieťa pozná dôležité telefónne čísla (záchranná služba 112, polícia 158, hasiči 150) a vie, ako ich použiť. Prejdite si s ním, kedy je potrebné tieto čísla použiť a ako komunikovať s dispečermi.
- Kontakt: Nechajte dieťaťu kontakt na seba alebo na inú dôveryhodnú osobu, ktorú môže v prípade potreby osloviť. Povedzte dieťaťu, na koho sa má obrátiť, ak si nebude vedieť rady. V tomto prípade sú dobrí susedia naozajstný poklad.
- Informujte susedov: Zaklopte pre istotu susedom alebo známym, ktorí sú v okolí. Je dobré, ak niekto vie, že je dieťa samo doma a v prípade núdze môže pomôcť. Najlepšie je, ak sa jedná o mamku kamarátov vašich detí, s ktorou si môžete vypomôcť navzájom.
- Dôvera a pokoj rodiča: Prejavte dieťaťu dôveru. Najdôležitejšie je, aby ste vy samy boli v pohode. Ak ste vystresovaná, nervózna a plná obáv, dieťa bez ohľadu na vek bude cítiť, že sa bojíte vytiahnuť päty z domu a bude reagovať na váš strach.
- Pravidlá: Rozlišujte medzi krátkymi úlohami ako vyniesť smeti alebo ísť do obchodu a dlhodobým ponechaním doma. Ak viete, že môže prísť kuratelka, už dupľom je dôležité dodržiavať pravidlá.
Udržiavanie bezpečnosti dieťaťa aj online
V dnešnej digitálnej dobe je nevyhnutné myslieť aj na online bezpečnosť, najmä ak sú deti bez priamej rodičovskej kontroly. Rodičia tínedžerov musia myslieť na ich bezpečnosť aj keď sedia doma. Hoci komunikácia s nimi je poriadna fuška, je dôležité veľa komunikovať. Pýtajte sa priebežne na kamarátov, aj tých online. Požiadajte ich, aby neposkytli osobné údaje online nikomu, koho nepoznajú aj osobne. Rovnako by mali byť opatrné v tom, čo uverejnia. Niektoré fotky a videá nie sú vhodné, a v budúcnosti ich bude problém odstrániť. Rodičia môžu využiť aj automatický softvér rodičovskej kontroly, ktorý pomáha monitorovať a filtrovať nevhodný obsah.
Kedy je dieťa dostatočne zrelé na samostatnosť? Kontrolný zoznam
Pre objektívne posúdenie zrelosti dieťaťa si skúste pravdivo odpovedať na nasledujúce otázky:
- Zdá sa, že vaše dieťa je zodpovedné a zrelé pre svoj vek a vždy robí to, čo mu poviete?
- Sú schopné pripraviť si niečo na jedenie bezpečne pomocou sporáka alebo mikrovlnnej rúry?
- Vedia, čo robiť v prípade núdze, ako výpadok elektrickej energie alebo zaplavená kúpeľňa?
- Vedia, čo robiť, keď zazvoní telefón alebo niekto príde k dverám?
- Dokážu vás kontaktovať alebo iného člena rodiny, ak by to potrebovali? Majú kontaktné čísla po ruke?
- Ako sa cítia, ak ostanú sami - s radosťou, že im bola zverená zodpovednosť alebo sa viac boja?
Ak sú odpovede áno, pravdepodobne môžu ostať samé. V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine je jednou z hlavných povinností rodičov zabezpečovať „sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa.“ Pri výkone týchto práv sú rodičia „povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.“ Položenú otázku treba vnímať najmä v kontexte týchto zákonných ustanovení, keďže ZR na ňu odpoveď priamo neposkytuje. Zároveň platí predpoklad, že uvedené povinnosti má rodič voči svojmu maloletému dieťaťu.
Reálne príbehy a situácie: Právne rady v praxi
Život prináša rôznorodé situácie, ktoré si vyžadujú právne usmernenie. Nasledujúce príklady ilustrujú, ako sa právne princípy uplatňujú v konkrétnych rodinných kontextoch.
Obavy rodičov z ponechania malého dieťaťa osamote
Príkladom môže byť príbeh Zuzany, matky 10-ročného Janka, ktorá má obavy nechať syna samého doma. Zuzana si uvedomuje, že jej správanie je kontraproduktívne. Nakoniec kamarátkam prezradila, z čoho pramenia jej najväčšie obavy: „Keď mal Janko tri roky, nechtiac ma zabuchol na balkóne. Dvere mi nevedel otvoriť, on plakal a ja s ním. Ani neviem, ako sa mi podarilo zliezť z druhého poschodia. Už som to viac nechcela zažiť,“ priznáva. V dôsledku tejto traumatickej skúsenosti stále nie je pripravená nechať Janka samého, aj keď by to jeho vek už za istých podmienok dovoľoval. Tento prípad podčiarkuje, že okrem právnych noriem zohrávajú kľúčovú úlohu aj psychologické aspekty a individuálne skúsenosti rodičov a detí.
Môže otec vyhodiť 17-ročného študenta z domu?
V ďalšom príbehu sa 17-ročný študent strednej školy sťažuje, že ho otec chce vyhodiť z domu kvôli jeho času strávenému pri počítači a nesúhlasu s jeho priateľkou. Otec je presvedčený, že sa iba hrá, aj keď študent tvrdí, že jeho činnosti súvisia so školskými povinnosťami. Otec často nadáva jemu aj matke a raz mu dokonca povedal, že sa má zbaliť a odísť.
V súlade s ust. § 28 ods. 1 Zákona o rodine sú súčasťou rodičovských práv a povinností v zmysle ust. § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rodičia, konkrétne otec, nemôžu dieťa bez vážnych dôvodov „vyhodiť“ z domu, pokiaľ je maloleté. Podľa zákona o rodine je zabezpečenie bývania základnou zložkou starostlivosti o maloleté dieťa. Na adrese bytu má dieťa evidovaný trvalý pobyt, čo taktiež komplikuje možnosti vysťahovania. Ak má syn v rodičovskej nehnuteľnosti hlásený trvalý pobyt a nie je ani podielovým spoluvlastníkom domu, potom mu treba zrušiť trvalý pobyt na obecnom úrade. Súhlas syna na zrušenie jeho trvalého pobytu nepotrebujete. Súčasne synovi treba oznámiť, aby sa do určitej stanovenej lehoty odsťahoval, a keď tak neučiní, rodič by musel podať na súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je podľa ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine ich zákonná povinnosť. Znamená to, že pokiaľ dieťa ešte študuje a nie je schopné samo sa živiť, rodičia majú voči nemu stále vyživovaciu povinnosť. V prípade pretrvávajúcich nedorozumení s otcom je možné požiadať o spoluprácu aj miestne príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, prípadne mediátora, ktorý pomáha rodinám riešiť rodinné problémy mimosúdne.
Situácia po dosiahnutí plnoletosti
Akonáhle dieťa dosiahne plnoletosť, a to buď dovŕšením 18. roku života, alebo uzavretím manželstva ešte pred dovŕšením tohto veku (§ 8 ods. 2 Občianskeho zákonníka, manželstvo je možné uzavrieť na Slovensku najskôr v 16-tich rokoch), mení sa jeho právne postavenie. Plnoleté dieťa je už totiž spôsobilé na právne úkony v plnom rozsahu, nepotrebuje zákonného zástupcu a je právne zodpovedné za svoje rozhodnutia a činy.
V prípade plnoletého dieťaťa, ktoré už ukončilo štúdium a je schopné sa samé živiť, už otec nie je povinný ho doma ubytovávať, a teda ho môže z domu „vyhodiť“. Avšak, či možno dieťa „vyhodiť“ z domu alebo nie tak závisí aj na tom, či je schopné samo si zabezpečiť základné životné potreby vrátane výživy. Táto vec sa posudzuje individuálne a komplexne. Nespolieha sa len na dosiahnutie určitej vekovej hranice, napr. dosiahnutia plnoletosti, alebo od jeho celkovej schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Súd by v takomto prípade skúmal aj iné skutočnosti, ako napr. zdravotný stav, možnosti zamestnania a pod.
Príkladom je situácia 22-ročnej bakalárky, ktorej matka oznámila, že sa má odsťahovať po ukončení štúdia, hoci do nástupu do zamestnania nemala príjem. Vzhľadom na okolnosť, že je plnoletá, má právo sama sa rozhodnúť o tom, kde a s kým bude žiť. Ak ju matka a jej manžel chcú vyhodiť z bytu, urobiť tak nateraz nemôžu, lebo je to jej obydlie, ktoré je chránené Ústavou SR a toto je nedotknuteľné. Vysťahovať z bytu by sa musela len na základe súdneho rozhodnutia, ktorý návrh na vypratanie nehnuteľnosti by musel podať vlastník predmetnej nehnuteľnosti. V takýchto prípadoch sa zohľadňujú aj dobré mravy. Ak by sa dieťa správalo v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičovi, rodič nie je povinný toto správanie dieťaťa trpieť. Ak dieťa má schopnosti a možnosti sa samé o seba postarať, potom ho môže rodič „vyhodiť“ z domu. Ak si dieťa myslí, že na to rodič nemá právo, môže sa obrátiť na súd.
Žiaden právny predpis nezakazuje dieťaťu, aby od rodičov odišlo, avšak je potrebné mať na pamäti, že pokiaľ by nebolo schopné sama sa živiť, prípadne by o neho nebolo riadne postarané, mohli by sa do tejto situácie zainteresovať aj orgány sociálnej kurately. Plnoletosť nadobúda osoba 18 rokom veku a okrem toho, rodičia majú povinnosť plniť si vyživovaciu povinnosť do momentu, kedy dieťa nenadobudne schopnosť samo sa živiť. Ak by odišla a ešte by nebola schopná sa sama o seba postarať, rodičia sú povinní sa o ňu postarať v tom zmysle, že by jej mali platiť výživné. Je dôležité si uvedomiť, že nikdy neviete kedy sa situácia zmení a budete opäť potrebovať pomoc rodičov. Je vhodné podporiť dieťa a dať mu pocítiť, že má aj istotu a aj voľnosť, namiesto toho, aby ho rodičia držali doma alebo mu hrozili, že ho život naučí.
tags: #dieta #odide #z #domu #zakon