Existuje veľké množstvo výchovných prístupov. Každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie. Niekedy však aj nechtiac im svojimi prístupmi ubližuje. Z tohto dôvodu je potrebné vedieť, na čo si pri výchovnom pôsobení dávať pozor. Zlyhanie v nastavení zdravých hraníc často vedie k javu, kedy sa rodinná dynamika prevráti a rodičia sa stávajú rukojemníkmi potrieb, nálad a nárokov svojich detí.
Syndróm snímkového dieťaťa: Keď realita naráža na očakávania
Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Tomuto javu hovoríme „syndróm snímkového dieťaťa“. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máte, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo ste si predstavovali. Ale práve prijatie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru. Nespoliehajte sa na to, že deti budú nasledovať vašu predstavu, s týmto narábajte veľmi opatrne.
Prehnaná ochrana a odstraňovanie prekážok
Niektorí rodičia sa až prehnane snažia chrániť svoje deti pred nepríjemnými situáciami. Niekedy to zachádza až do takých extrémov, že si neprajú, aby dieťa pociťovalo akýkoľvek nepríjemný pocit. V súčasnosti sme bežne svedkami toho, že rodičia deťom nedovolia cestovať do školy autobusom alebo nesmú chodiť samy von s kamarátmi. Keď dostanú horšiu známku, rodičia hneď telefonujú učiteľke, žiadajú vysvetlenie, a to všetko v snahe ochrániť svoje dieťa. Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté.
Odstránenie všetkých prekážok v ceste vášho dieťaťa mu nepomôže dosiahnuť úspech. Robiť všetko pre svoje dieťa alebo uľahčiť mu všetko, čo sa len dá, ho len brzdí. Nebude musieť napredovať, lebo má za sebou vás. V prípade potreby ponúknite pomoc, ale robiť čokoľvek za neho, je pre dieťa prekážkou a nie pomocou.
Rozmaznávanie a strata zodpovednosti
Rozmaznávanie je nevhodné hlavne z toho dôvodu, že deťom kradne iniciatívu a oberá ich o sebadôveru. Ako sa vyhnúť rozmaznávaniu? Jednoduchá rada znie - nerobte nič za deti, čo dokážu urobiť samy. Keď dospelí riešia úlohy za deti, tie potom dospelých vnímajú ako ľudí, ktorí majú za ne riešiť ťažkosti. Takéto myslenie potom ovplyvňuje aj ich správanie. Keď rozmaznávanie pokračuje ďalej, deti si začnú myslieť, že nedokážu zvládnuť život samy a napokon si začnú dokonca myslieť, že žijú vo svete, ktorý ich ohrozuje. Dieťa sa prestane spoliehať samo na seba. Neskôr ako mladý človek si nielenže neželá niesť zodpovednosť, ale ani nespolupracuje tam, kde si to život vyžaduje.
Mnoho rodičov, vedených empatiou k svojmu dieťaťu, ho zbavuje zodpovednosti za chyby, ktoré urobilo. Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti. Zdravší prístup by spočíval v tom, že otec naučí syna niesť zodpovednosť za svoje činy a správanie. Juraj, samozrejme, nebude nadšený z takéhoto riešenia situácie, ale naučí sa, ako prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje správanie a nájsť konštruktívny prostriedok k náprave.
Prestaňte si hľadať výhovorky a prevezmite zodpovednosť za svoje činy
Emocionálne napojenie podľa Gábora Matého
Gábor Maté, lekár a významná osobnosť v porozumení závislosti a traumy, učí rodičov už dlhé roky, že emocionálne napojenie je jazyk lásky, ktorému dieťa rozumie. Vďaka rodičovskému záujmu, pozornosti a empatii sa cíti bezpečne a isto. Dieťa potrebuje vedieť, že akékoľvek jeho pochybenie neohrozí lásku rodiča. Pokiaľ nemáme ako deti pocit, že rodič vníma a berie vážne naše myšlienky, potreby a túžby, naša sebaúcta a hodnota klesá.
Maté vo svojej bestsellerovej knihe Rozptýlená myseľ píše, že dieťa intuitívne vycíti rozdiel medzi skutočným a hraným záujmom a pocitmi. Ak sa ho snažíme presvedčiť, že je všetko v poriadku a pritom prežívame silnú úzkosť, na podvedomej úrovni vie, že niečo nesedí a jeho telo reaguje stresom. Nedostatočnú pozornosť, ktorá by viedla k emocionálnemu napojeniu, si dieťa začne vyžadovať štyrmi spôsobmi:
- Neustále si vynucuje pozornosť, aj tú negatívnu.
- Žiarli, chce vás len pre seba.
- Drží sa vás ako kliešť, nedokáže byť samostatné.
- Nedokáže sa emocionálne ovládať, aj keď by podľa veku už malo.
Montessori pedagogika a budovanie kompetencií
Filozofia Montessori považuje rodinu za najvýznamnejšiu inštitúciu v procese učenia. Poskytuje veľmi jednoduchý a overený postup, ako naučiť dieťa domácim povinnostiam bez stresu, napätia a odporu. Povinnosti sú pritom chápané ako prirodzená súčasť života, ktorá prináša pocit dobre vykonanej práce a kompetencie. Metóda má tri kroky:
- Rodič dieťaťu splnenie povinnosti najskôr predvedie a umožní mu, aby ho mohlo pozorovať.
- Potom ich urobí spolu s dieťaťom.
- Následne nechá ich vykonanie v rukách dieťaťa.
Obdobie vzdoru: Prvá puberta
Obdobie vzdoru okolo 2. až 3. roku je najtypickejšie, ale môže sa objaviť aj skôr alebo neskôr. Je to prirodzený proces intelektuálneho vývoja, ktorý ovplyvňujú hormóny. Pochopiť, prečo sa deti správajú vzdorovito, je dôležité. Vzdor nemusí znamenať, že chcú ubližovať. Ide o to, že nedokážu ovládať svoje emócie, reagovať na impulzy, rešpektovať pravidlá a pocity iných. Dieťa sa snaží dosiahnuť svoje za každú cenu, ale nedokáže si uvedomiť, že môže raniť okolie.
Rodič nesie zodpovednosť za to, ako sa dieťa s týmito stavmi vyrovná. Dôležité je využívať spôsoby, ktoré dieťaťu dajú pocit istoty, že rodič je tu na pomoc. Naučiť dieťa zvládať hnev je kľúčové, aby sa naučilo, že sa dá presadiť aj akceptovateľnejším spôsobom.
Narcizmus a manipulácia v rodine
Narcistickí rodičia sú hyperkritickí a potrebujú, aby ich deti kŕmili ich vlastné ego. Znižujú sebavedomie svojich detí. Ľudia s narcistickou poruchou osobnosti sa dostávajú do konfliktov, reagujú odmietavo na kritiku a majú problém s empatiou. Často sa opájajú fantáziami o svojej jedinečnosti. Narcista často uráža okolie, aby vynikli jeho kvality. Ľudia s narcistickou povahou podkopávajú druhých, aby získali pocit kontroly a nadradenosti.
Ak ste v situácii konfliktného expartnera, môže pomôcť metóda sivej skaly (Grey rock method). Cieľom tejto metódy je expartnera takpovediac unudiť, aby o vás a vašu rodinu stratil záujem. Podstatou je reagovať bez emócií a bez názoru na akékoľvek pokusy o výpady. Nikdy sa neobraňujte, nevysvetľujte, používajte krátke odpovede: áno, nie, o tretej.
Špecifiká výchovy: Od autizmu po predčasniatka
Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Výchova takého dieťaťa je veľmi náročná a rozhoduje každý deň. Autistické deti, pokiaľ sa nepridruží iné onemocnenie, sú veľmi pekné. Len sú iné. Kvôli zvláštnemu pohľadu očí, ktorý pripomína pohľad ako zo sklenenej gule, sa im hovorí tiež deti z inej planéty. I keď paradoxne najlepším spôsobom ako zdolať autizmus je - porozumieť mu.
Svetový deň predčasne narodených detí si pripomíname každoročne, pretože starostlivosť o tieto deti je vysoko individualizovaná. Najdôležitejšia je prítomnosť rodiča u dieťaťa, aby vedelo, že je chránené niekým blízkym a že je v bezpečí. Psychomotorický vývin predčasniatok posudzujeme podľa korigovaného veku, k termínu, keď sa mali narodiť. Ich mamy by ich preto nemali porovnávať s donosenými deťmi, a ak vôbec, tak iba podľa korigovaného veku.
Cesta k autentickému rodičovstvu
Dnes je dieťa často projekt. Dieťa má nalinajkované podľa fantázie rodičov, aké bude, a rodičia idú podľa toho. Aj škôlku vyberú podľa toho, kam chcú, aby chodilo ďalej do školy. Výchova by mala byť skôr hrou. Ja ako rodič nie som expert. Do toho nás tlačí všetko okolo. Matka sleduje časopisy, či podala dieťaťu správne veci v správnom mesiaci, a napĺňa ju to úzkosťou. Pretože spoločnosť je dnes založená na závisti a na tom, že sa ľudia porovnávajú.
Myslím si, že dôležitým faktorom je hra. Je veľmi dôležité všimnúť si, či sa deti hrajú. Či sa vedia hrať, či sú spontánne, či sa dokážu tešiť. Ak majú deti stále niečo nalinajkované, tak na hru často už nezostáva čas. Dnes majú deti milión krúžkov, majú taký štruktúrovaný čas, že zaniká priestor na to, aby na niečo prichádzali len tak. Deti od nás často potrebujú len to, aby sme pri nich boli. Nemusíme nič robiť. Deti nepotrebujú, aby sme ich stále riadili, aby sme prerušovali ich fantáziu, ale zároveň potrebujú, aby sme boli v ich blízkosti, aby sa cítili v bezpečí. Základom je, aby deti mali veľa vzťahov, aby chodili na rôzne aktivity, ktoré ponúkajú iný model myslenia a vzťahov, ako majú doma, pretože nikto nie je Pán Boh, aby vedel, že toto je presne ten vzťah, ktorý dieťa potrebuje.