Otázka, prečo nie sú žiadne dve deti rovnaké, hoci majú rovnakých rodičov, prostredie aj výchovu, fascinuje rodičov aj odborníkov. Odpoveď je komplexná a vrstevnatá, zahŕňajúca všetko od biologických predispozícií až po nevedomé psychologické mechanizmy v rámci rodiny.
Unikátnosť detstva a genetické dedičstvo
„Pretože nemajú rovnaké detstvo,“ konštatuje jednoducho odborníčka. Dieťa má dané jedinečné fyzické i psychické črty, ale nielen to: „Každé je napojené na iných predkov. Každé v sebe nesie genetickú stopu vzorcov rôznych rodových príslušníkov a odkrýva témy rodinnej histórie. Každé tehotenstvo je iné, zhoduje sa drvivá väčšina žien. A to vplýva aj na dieťa. Iné emočné nastavenie matky, jej životný štýl, stravovanie, dokonca už aj okolnosti počatia majú na dieťa vplyv. Matka skrátka neprežíva druhé tehotenstvo rovnako ako prvé už len tým, že sa stará o prvorodené dieťa.
„Každé dieťa sa rodí do jedinečného nastavenia rodinného systému. Každý sme iný, už od raného detstva. Každý máme iné potreby, aby sme sa cítili dobre, iné záujmy. Každé dieťa potrebuje rodiča inak, v inom životnom období. Záleží to na pohlaví, poradí narodenia, veku aj na ďalších okolnostiach. Napríklad kým pre prvorodenú dcéru môže byť otec dôležitý medzi piatym a šiestym rokom, jej sestra môže v tomto veku viac potrebovať prítomnosť matky. K nim si vytvára každé dieťa svojský vzťah a ten ho môže ovplyvniť na celý život. Tie majú vplyv na život dieťaťa už od prvých dní. „U každého dieťaťa sa počas prvých mesiacov formuje iná hladina citlivosti a stresovej tolerancie, a následne aj odlišné zvládanie každodenných situácií,“ vysvetľuje Tisíc tvárí radosti.
Mýtus o rovnakej výchove
Aj keď by sme mnohí dali ruku do ohňa za to, že ku každému z detí pristupujeme rovnako, nepristupujeme. Aj vzhľadom na všetky vyššie spomínané odlišnosti si rodič vytvára s každým dieťaťom inú väzbu, každé v ňom vyvoláva iné nevedomé reakcie, iné prežívanie strachov či očakávaní. Ak dvaja vidia to isté, neznamená to, že vám to rovnako aj opíšu. Platí to aj o detstve a živote ako takom. Každý človek si z detstva odnáša iné spomienky, zdroje síl i zranenia, skrátka vlastnú pravdu. Takú, akú si vytvorí, ktorej uverí.
Veta "Ja mám všetky svoje deti rovnako rád/rada" rodičia používajú veľmi často. Rodičia si zvyčajne neuvedomujú, že preferujú viac jedno dieťa ako tie ostatné. A nikdy to ani nepriznajú. Je to spôsobené zvyčajne tým, že rodičia chcú, aby sa všetky ich deti mali rovnako dobre a tak najviac pomáhajú a "nadržiavajú stranu" tomu menej šikovnému či pomalšiemu. Chybou rodičov je to, ak si myslia, že práve takéto dieťa, ktoré preferujú, podstrkujú ho dopredu a "vyšliapavajú" mu cestičku sa bude viac snažiť a vyrovná sa tak šikovnejšiemu súrodencovi. Pravdou je to, že deti, ktoré dostávajú od rodičov neustále pomoc, si jednoducho na takúto situáciu zvyknú a to vedie paradoxne k lenivosti a zaostávaniu dieťaťa. Navyše, takýto model budú pokladať za normálny a očakávať ho i v dospelosti.
Robíte rozdiely medzi deťmi? Nečakajte, že sa ich vzťahy v dospelosti upravia. Dieťa či deti, ktoré v rodine nie sú tak preferované to samozrejme cítia ako krivdu, aj keď im rodičia vravia, že sú viac životaschopné ako ich súrodenec a preto ich pomoc nepotrebujú. Omyl! Podľa odborníkov by každé dieťa, bez ohľadu na to aké je šikovné, malo dostať rovnako pozornosti a lásky ako ich súrodenec. Inak sa totiž môže stať nielen to, že dieťa bude žiarliť na pozornosť a lásku rodičov, ale i to, že sa medzi súrodencami nebude vyvíjať žiadny vzťah. Ak si myslíte, že v dospelosti si k sebe nájdu cestu, mýlite sa. Často sa totiž stáva, že takéto deti majú k sebe "vlažný" vzťah či sa dokonca nenávidia. A to len preto, že rodičia pochybili vo výchove.
Poradie narodenia ako formujúci faktor
Klasicky predpokladáme, že poradie, v akom sa v rodine narodíme, má na nás len malý vplyv. Poznáme zľudovené predstavy, že najmladšie dieťa je rozmaznaný benjamínko, stredné dieťa je dobrý stratég a najstaršie šéfuje svojim súrodencom. Syndróm najstaršieho dieťaťa je skutočne fenoménom, ktorým sa zaoberá už aj výskum. Psychológovia predpokladajú, že tlaky, ktoré zažíva prvé dieťa v rodine, a teda aj jedináčik, skutočne nejakým spôsobom formujú jeho život.
Špeciálnou kategóriou sú prvorodené dcéry, čo potvrdzuje aj Lisette Schuitemakerová vo svojej knihe Efekt najstaršej dcéry: Ako prvorodené ženy využívajú svoje silné stránky. V rozhovore pre Huff Post povedala, že fakt, že sa ženy narodili v rodine ako prvé, z nich robí zodpovedné, svedomité, praktické, pozorné a starostlivé ženy. „Keďže sme boli od malička vychovávané k tomu, aby sme sa ujali vedenia, nie je prekvapujúce, že najstaršie dcéry sú nadmerne zastúpené na vedúcich pozíciách,“ tvrdí Schuitemakerová. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Sú veľmi citlivé na stres a neschvaľovanie zo strany okolia.
Platí však, že prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa skutočne stávajú v dospelosti aj dobrými vodcami. „Sú zodpovedné a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia a lekári. Napríklad je dokázané, že najviac amerických prezidentov bolo prvorodenými deťmi,“ povedala v rozhovore pre Postoj psychologička Daniela Čechová. Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. „Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Sú veľmi citlivé na stres a neschvaľovanie zo strany okolia,“ dodáva ďalej Čechová.
Podľa odborníčky na Adlerovu psychológiu má prvorodený veľa spoločného s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. „Prvorodený je vystavený situáciám veľmi špeciálneho dieťaťa, pri ktorom sa rodičia len učia byť rodičmi. Mama a otec majú určité predstavy o rodičovstve, ale ešte nevedia, čo je realita. Teda pri prvom dieťati uplatňujú rodičia najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Uznávajú pravidlá a vedia dobre fungovať v rámci pravidiel,“ vysvetľuje Daniela Čechová.
Riziká a duševné zdravie v kontexte poradia narodenia
Nová štúdia pomenovala aj ďalší spôsob, akým môžu byť prvorodené a jediné deti ovplyvnené poradím narodenia. Výskumný tím z Epic Research analyzoval zdravotné záznamy viac ako 180-tisíc detí narodených v rokoch 2009 až 2016 a zistil, že prvorodené deti so súrodencami mali o 48 percent vyššiu pravdepodobnosť úzkosti a o 35 percent vyššiu pravdepodobnosť depresie vo veku 8 rokov v porovnaní s druhorodenými deťmi alebo ďalšími deťmi v rodine. Toto isté platilo aj pre jedináčikov, u ktorých sa v porovnaní s druhorodenými deťmi alebo ďalšími deťmi v rodine zistila o 42 percent vyššia pravdepodobnosť výskytu úzkosti a o 38 percent vyššia pravdepodobnosť výskytu depresie vo veku 8 rokov.
Existuje niekoľko možných vysvetlení toho, prečo sú najstaršie a jediné deti náchylnejšie na tieto duševné problémy. Najstaršie a jediné deti sú prvým pokusom svojich rodičov a rodičia sa ešte len učia vychovávať. Ich prístup k ďalším deťom môže byť úplne iný, ako bol pri prvom. „Pri prvorodenom si rodičia ešte napĺňajú aj vlastné ambície a učia sa, čo funguje a čo nie. Pri každom ďalšom dieťati sú uvoľnenejší a súrodenci tak len profitujú z toho prvorodeného. Tie ďalšie deti už potom lepšie znášajú aj stres,“ povedala pre Postoj psychologička Daniela Čechová.
Jedináčikovia a dospievanie
Ďalšia nová štúdia naznačuje, že rodinná konštelácia, najmä detstvo bez súrodencov, môže mať vplyv aj na to, kedy deti dospejú. Komplexná štúdia dánskej univerzity v Aarhuse v spolupráci s Inštitútom Maxa Plancka v Mníchove zistila, že jedináčikovia dospievali v priemere o päť mesiacov skôr ako deti, ktoré vyrastali s biologickými súrodencami. Výsledky ukazujú, že nielen neprítomnosť súrodencov, ale aj typ súrodeneckého vzťahu môže ovplyvniť pubertálny vývoj. Jedináčikovia môžu mať menej sociálnych interakcií a povinností v rodine, čo podporuje skorý vývoj puberty. Pri patchworkových rodinách môže podľa odborníkov svoju rolu zohrávať stres zo zložitých rodinných vzťahov.
Psychologické zrkadlá: Keď rodičia prenášajú minulosť
Bol to psychológ Alfred Adler, ktorý ako prvý upozornil na význam poradia narodenia na našu osobnosť. Prvorodení sú perfekcionisti, ktorí si museli všetko vybojovať, strední sa cítili prehliadaní a chýbala im pozornosť, najmladším ako bezstarostným prešlo všetko, a napokon jedináčik, vyspelý a egocentrický, ktorého „súrodencami“ boli rodičia. Podľa terapeuta Nira Feliciana nereflektuje dynamika poradia narodenia len našu osobnosť v dospelosti, ale hrá dôležitú rolu vo výchovnom štýle vlastných detí.
Našu subjektivitu vo výchove vlastných detí predpovedá poradie, v ktorom sme sa narodili. Ak ste prvorodení a rodičia na vás mali vyššie nároky ako na vašich súrodencov, možno podvedome očakávate od najstaršieho to isté. Hoci ste nenávideli zodpovednosť za súrodencov, podobné chovanie automaticky vyžadujete aj od najstaršieho dieťaťa.
Rodičovské zavrhnutie a narušená dynamika
Existujú prípady, kedy sa výchovný proces zvrhne do extrémov. Prečo rodičia odmietajú alebo zneužívajú svoje deti a spôsobujú tak disharmóniu ich osobnosti? Niektorí rodičia vnímajú dieťa ako hrozbu pre ich manželský vzťah. Nechcené tehotenstvá spôsobujú, že rodičia vidia novorodenca ako omyl alebo nešťastie. Najbežnejším príkladom je reakcia rodičov na narodenie dievčatka, keď chceli chlapca. Niekedy sa u rodičov môžu prejaviť pocity viny z dôvodu, že sa dieťa narodilo mimo manželstva.
Detský psychológ Goldfarb poukázal na mnohé dôsledky, ktoré má na deti rodičovské odmietnutie. Pri prevencii sa treba zamerať na oboznámenie rodičov s týmito nebezpečenstvami a pomôcť im porozumieť, že deti od narodenia potrebujú náklonnosť a lásku v rovnakej miere, ako napríklad potrebujú jedlo.
Rodič, ktorý má nad dieťaťom moc a kontrolu, má určujúci vplyv na vytváranie rodičovského zavrhnutia. Ide o emocionálne ponižovanie v rôznych podobách, ktoré spôsobuje dieťaťu rozštep psychiky (angl.: psychological splitting). Primárnym spúšťačom obranného mechanizmu, ktorý spôsobuje psychological splitting, je strach.
Biologická predispozícia k pohlaviu súrodencov
V tretine rodín prevažujú buď dievčatká, alebo chlapci. Niektorí ľudia môžu byť predisponovaní k tomu, aby mali deti len jedného pohlavia. To je záver nových zistení publikovaných 18. júla 2025 v časopise Science Advances. Reprodukčný epidemiológ Jorge Chavarro a jeho kolegovia sa zaujímali o časté prípady, keď ľudia majú viac detí jedného pohlavia. Približne tretina rodín mala potomkov rovnakého pohlavia v počte tri, štyri alebo päť detí napriek predpokladu štandardnej pravdepodobnosti 50 : 50. Vedci zistili, že vaginálne prostredie môže byť s pribúdajúcim vekom ženy mierne kyslejšie, čo môže zvýhodňovať spermie s chromozómom X.
Zrelá láska verzus narcistické vzorce
Kniha rozhovorov psychoterapeuta Petra Pötheho so sociológom Fedorom Gálom "Ja a My" otvára dôležité otázky o tom, ako rodičia ovplyvňujú životy svojich detí, a to nielen v detstve, ale aj v dospelosti. Zrelá láska je opakom self-objektovej lásky, ktorá sa označuje aj ako narcistická láska. V tomto prípade dokáže mať človek rád niekoho len vtedy, ak z toho má nejaký úžitok.
Deti by mali zažívať aj frustráciu, aby sa naučili zvládať rôzne životné situácie. Rodičia by nemali robiť všetko pre to, aby dieťa stres nezažilo. V dnešnej dobe sa veľmi často stretávame s tým, že žiadna potreba neznesie odklad. Nie sme naučení potreby si takto symbolicky uspokojiť, ale hneď potrebujeme akciu. Je to celý myšlienkový proces, ktorý je veľmi dôležitý, pretože učí náš mozog uvedomovať si potreby a uspokojovať ich pomocou predstáv a nie pomocou akcie, teda že to hneď musím dostať.
Nuda ako kreatívny a rozvojový priestor
Ak to poviem stručne, tak by sme mali deťom dopriať, aby mohli robiť nič. Nuda je veľmi dôležitá. V mozgu sú tri pracovné okruhy, jeden z nich sa volá default mode network (DMN), ten sa zapája vtedy, keď nič nerobíme. To je stav, keď sa veci spájajú, dostávajú nové významy, dieťa si vtedy vytvára nové predstavy, dostáva nové nápady. Je to stav, keď dieťa zdanlivo nič nerobí. Moderní sčítaní rodičia už teda vieme, že deti treba aj frustrovať, ale prečo to nerobíme? Nerád by som zovšeobecňoval, ale myslím si, že často je to hlavne preto, že sa nechceme cítiť zle. Nechceme, aby sa na nás dieťa hnevalo. Potrebujeme, aby nás malo rado.
Žijeme v dobe, keď sú deti investíciou. Niektoré rodiny sa takto presťahujú z jedného konca Prahy na druhý, pretože tam je lepšia škola pre ich dieťa. A teraz si predstavte, že sa tomu dieťaťu v tej škole nedarí, nie je tam spokojné a šťastné. Ale už má tú zodpovednosť, že sa kvôli nemu celá rodina sťahovala! Také deti už ani v prvej-druhej triede nie sú slobodné, pretože si dali záväzok, že musia naplniť nejaké očakávania. Rodičia, ktorí vidia seba vo svojich deťoch a neuvedomujú si, že dieťa je iný človek, vytvárajú narcistické vzťahy, kde ide o to, kto bude mať moc. Je to doslova boj o moc a vôbec nejde o to, kto má pravdu. Ten, kto sa presadí, ten je jednoducho najúspešnejší. To je jeho hodnota.
tags: #dieta #rovnasa #rodicia