Správanie dieťaťa, ktoré iným deťom prikazuje, dožaduje sa a presadzuje svoju vôľu bez ohľadu na ostatných, je často pre rodičov výzvou a pre okolie predmetom kritiky. Takéto prejavy, hoci na prvý pohľad pôsobia ako rozmaznanosť alebo narcizmus, sú v skutočnosti komplexným signálom, že základné potreby dieťaťa nie sú dostatočne naplnené. Každé správanie je formou komunikácie, a inak to nie je ani v prípade dieťaťa, ktoré týmto spôsobom dáva najavo, že mu chýba láska, istota, pocit spolupatričnosti a vlastnej dôležitosti.
Správanie Dieťaťa ako Forma Komunikácie: Volanie o Naplnenie Potrieb
Určite ste sa stretli s prípadmi, kedy dieťa rozkazuje rodičom, prikazuje a dožaduje sa, pričom chýbajú slová „prosím“ a „ďakujem“. Spustí vresk, ak je mu niečo odopreté alebo povedané slovíčko „nie“. S rodičmi vyjednáva, nie je schopné riadiť sa pravidlami, pretože jednoducho ich nikdy nemuselo dodržiavať. Za to, aby sa správalo slušne alebo poslúchlo, vyžaduje odmenu alebo úplatok, či už je to čokoláda, alebo hračka. Takéto dieťa dokáže s ľuďmi okolo seba manipulovať, je materialisticky založené a neustále chce viac. Pohľad tretej strany by toto správanie definoval ako rozmaznanosť a narcizmus.
Je nutné uvedomiť si, že spôsob chovania detí odráža reakcie okolia. Deti pracujú s tým, čo ich rodič vo výchove naučí. Obyčajne nevedia, že sa správajú nevhodne, dokým im to nedáme najavo a nezmeníme svoju doterajšiu reakciu k ich správaniu. Nepoznajú iný spôsob, ako zareagovať, aby boli ich potreby naplnené. Týmto nemáme na mysli materiálne potreby, ako sú hračky a sladkosti, ale istotu, že ich rodič miluje za každých okolností, a bezpečie, ktoré mu má domov poskytnúť. Deti sa nevyznajú vo svojich emóciách a prežívaní, nevedia definovať a pomenovať, čo im chýba. Ak im ale chýba pozornosť a bezpečie rodičovskej náruče, vyskytne sa v správaní problém. Pokiaľ sa totiž naučia, že adekvátnym chovaním si nezaistia pozornosť, lásku a istoty, priklonia sa k neadekvátnemu správaniu - k príkazom, mrnčaniu a záchvatom zlosti či vyjednávaniu.
Podľa psychologičky a licencovanej odborníčky na výchovu pozitívnou disciplínou, Ariadne Brill, je každé dieťa poháňané túžbou po láske, spolupatričnosti a vlastnej dôležitosti. Deti potrebujú pocítiť, že na nich záleží, že ich existencia má význam, nie sú v rodine len „do počtu“, ale jej vítaným a hodnotným členom. Ak tieto potreby nie sú naplnené, deti cítia odlúčenie, neistotu, obavy a strach, že rodinou nie sú prijímané a ľúbené. Uchyľujú sa preto k iným vzorcom správania než adekvátnym - tým negatívnym - v snahe svoje potreby uspokojiť.
Charakteristické Znaky Prikazujúceho a Dožadujúceho sa Dieťaťa
Správanie dieťaťa, ktoré preberá rolu veliteľa nad ostatnými, má často jasné a opakovateľné znaky. Dvojročné deti sú prirodzene sebestredné a istá sebeckosť je pre nich normálna, pretože začínajú budovať svoju nezávislosť a odpútavajú sa od matky. Akonáhle je však dieťa v školskom veku a správa sa stále dožadujúco a prikazujúco, je nutné spozornieť. V predškolskom veku sa dieťa musí naučiť rovnováhe medzi vlastnými potrebami a potrebami ostatných. Dožadujúce a narcistické deti však v tomto zlyhávajú. Chýba im to, čo najviac potrebujú - pravidlá, štruktúra a láska - a výsledkom sú hnev a frustrácia. Nevedia, ako inak získať to, čo potrebujú, a preto sa uchýlia k rozkazovaniu a dožadovaniu.
Tieto deti bývajú náladové, situácie nevnímajú realisticky, ale prostredníctvom skresleného obrazu svojho zraneného ega. Kvôli tomu sú nadmerne reaktívne na vonkajšie podnety, napríklad na „nie“ reagujú neskutočným výbuchom a hnevom. Pretože sú zamerané na seba, nevedia sa pozrieť na situáciu z perspektívy druhého človeka. Na akýkoľvek pokus o nápravu chovania alebo konštruktívnu kritiku nevhodného správania reagujú odmietnutím zodpovednosti, hodia zodpovednosť na druhých, aby sa vyhli stretu s pocitmi nedostatočnosti, ktoré prechovávajú vo vnútri.
Stanovenie hraníc | Lekcie duševného zdravia | Originál hráča RTÉ
Kde Ležia Korene Problému: Rodičovské Výchovné Chyby
Ak rodič ustúpi a dovolí dieťaťu porušiť pravidlá a hranice, obskakuje ho, upratuje za neho, kúpi sladkosť len aby nemrnčalo, deti nemajú dôvod svoje správanie zmeniť. Týchto situácií bude viac a viac, pretože pravé potreby nie sú v skutočnosti naplnené (potreba hlbokého vzťahu s rodičom), sú len nahradené náplasťou, ktorá ale pravú ranu nelieči. Ak nezmeníte svoje správanie, správanie dieťaťa bude rovnaké. Mnohí z nás deťom venujú pozornosť len vtedy, ak sa nesprávajú vhodne, čo je veľká chyba. Dieťa opakuje tie reakcie, ktoré sú rodičom povšimnuté. Je dôležité všímať si, ak dieťa pomôže, podelí sa, vyjadrí empatiu a oceniť to. Pri nesprávnom chovaní hlavne nemodelujte správanie, ktoré zakazujete. To znamená, že ak dieťa vyvádza a vy začnete kričať, reagujete presne ako ono samé, čím si podkopávate autoritu a nedávate žiadnu lekciu.
Dôsledky Rozmaznávania a Nedostatku Hraníc
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu, čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Rozmaznávanie deťom ubližuje, minimálne kriví ich charakter a doslova ich „zneschopňuje“. Hlboko zasahuje ich sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty. Dôležitosť hraníc vo výchove je téma, na ktorú narážame po prvýkrát v období, keď si dieťa začína uvedomovať, že je samostatnou bytosťou. Začína vnímať svoje potreby a snaží sa ich vlastným úsilím naplniť. Dovtedy potreby, ktoré prejavovalo navonok, napĺňali rodičia. S rozvojom fyzickej samostatnosti však nastáva aj rozvoj osobnostnej samostatnosti. Dieťa si uvedomuje svoje schopnosti i možnosti a snaží sa ich aj využívať.
Ak bolo v ranom detstve dobre postarané o základné potreby dieťaťa, aj o jeho psychickú pohodu, vníma dieťa samo seba ako omnipotentné, t. j. myslí si, že môže a dokáže všetko. Ako veľmi sa potom čuduje tomu, že nie všetko je dovolené! Vo veku, kedy začína presadzovať svoje záujmy a potreby vlastným úsilím, mení sa aj úloha rodiča. Už nie je on ten jediný, kto sa môže o dieťa postarať, už to dokáže sčasti aj dieťa samo! Práve preto, že pojem hranice je dieťaťu doposiaľ celkom neznámy, potrebuje rodiča na to, aby ho s ním oboznámil. Spočiatku pri strete s hranicami deti veľmi spontánne a intenzívne prejavujú svoju nevôľu. Chcú sa predsa presadiť, chcú ísť za svojím cieľom, majú predstavu o tom, ako to dokážu a čo všetko už môžu! Ak by sme dieťaťu dovolili všetko iba preto, aby sa nehnevalo, „vyrábame si problém“. Deti totiž hranice potrebujú, napriek tomu, že ich hnevajú. Hranice dávajú ich svetu význam.
O rozmaznávaní sa hovorí veľmi málo, je to však veľmi aktuálna a mimoriadne dôležitá téma. Rodičia alebo vychovávatelia, ktorí deti rozmaznávajú, vôbec netušia, aký ťažký batoh problémov im dávajú na ich životnú púť. S rozmaznávaním je spojená určitá forma emocionálneho zneužívania. Ten, kto rozmaznáva svoje dieťa, tým sleduje (často celkom nevedome) egoistické ciele. Nejde mu vlastne o dobro dieťaťa. V takom prípade by mu totiž záležalo na tom, aby podporoval jeho vývin k samostatnosti a vlastnej zodpovednosti. Rozmaznávajúci človek sa však namiesto toho snaží pre dieťa robiť všetko možné, len aby získal jeho lásku. Chce si zabrať dieťa pre seba, chce ho vlastniť ako majetok a detská túžba po láske má byť uspokojená rozmaznávaním. Dieťa sa takto stáva objektom uspokojovania vlastných potrieb vychovávateľa, skutočné potreby dieťaťa sú zanedbávané - v tom spočíva emocionálne zneužívanie!
Dieťaťu v tomto prípade nie je dovolené prejsť si frustráciou - zažiť nepohodu a naučiť sa s ňou vysporiadať. Zistiť, že aj nejaký čas dokáže mať potreby neuspokojené, odložiť ich na neskôr, vytrvať, byť trpezlivým. Nie všetko môžeme mať v živote hneď a sú aj veci, s ktorými sa musíme zmieriť, že ich nemáme, alebo sa s nimi rozlúčiť. Rozmaznávanie vždy posilňuje nesamostatnosť a udržiava dieťa v závislosti. Keď človek stále niečo dostáva, je, paradoxne, stále vyprahnutejší. Týmto spôsobom nemôže prísť k uspokojeniu. Ak rodičia všetky potreby dieťaťa napĺňajú, dieťa sa nemá ako naučiť znášať frustráciu (čo ho, naopak, veľmi posilňuje), ale je neustále v zajatí pocitu bezmocnosti. Zažíva, že pomoc musí vždy prísť zvonku, nie je naučené robiť veci samo a starať sa o svoje potreby. Cíti sa neschopné, pretože nezažíva dobrý pocit z toho, že samo niečo dokázalo. Podľa spisovateľa a psychoterapeuta Heinza-Petra Röhra (2012) rozmaznaní ľudia počas svojho detstva dostávali falošné a škodlivé informácie od jedného alebo viacerých svojich blízkych.
Ako Rodičia (Nevedomky) Podporujú Nevhodné Správanie
Expertní psychológovia a odborníci na rodičovstvo identifikovali sedem hlavných znakov, ktoré naznačujú, že rodičia môžu nevedomky prispievať k rozmaznanému správaniu detí:
- Vyčítanie zlého správania: Časté vyčítanie zlého správania je neúčinné. Dieťa väčšinou vie, čo robí, a vie aj, že je to nesprávne. Pre dieťa sú tieto výčitky len „frflaním“, ktoré interpretuje ako „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
- Otázky typu „Prečo?“: Pýtanie sa dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania (napr. „Prečo si si neupratal izbu?“) je zriedka začiatkom zmysluplného rozhovoru. Dieťa často odpovie „Lebo“ alebo „Neviem“, čím vás odignoruje. Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď, namiesto toho si myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Takéto otázky sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
- Prosenie a prosíkanie: Prosiť dieťa o zmenu správania (napr. „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu!“) nie je najvhodnejšia metóda, ak naozaj niečo chcete. V situácii konfliktu je dôležité, aby vás dieťa bralo vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“ Výnimkou je, ak svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážete raz za čas, čo môže dieťa ovplyvniť, ale tento prostriedok treba používať veľmi zriedkavo.
- Výzvy bez následkov: Ak vyzveme dieťa raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo, alebo aby s niečím prestalo, a dieťa nereaguje, a následne sa nič nestane, výzva skončí vo vzduchoprázdne. Rodičia záležitosť nechajú tak a svoju výzvu si nepresadia. Dieťa sa z toho naučí: „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité.“ Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Hrozby bez naplnenia: Oznámiť dieťaťu následky jeho neposlušnosti (napr. „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“) je problematické, ak sa následky v skutočnosti nedostavia. S vysloveným „ak-tak“ chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti, dúfajúc, že náznak následkov zaberie a nebude nutné konať. Ak nesplníte to, čo ste sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
- Ignorovanie extrémne zlého správania: Ignorovanie nevhodného správania môže byť niekedy osožné pre zlozvyky, ako je cmúľanie palca. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie (napr. kopanie, nadávanie), dieťa si pomyslí: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť, čo len chcem!“ a stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša nepríjemné skúsenosti, vedie k eskalácii správania dieťaťa, až kým rodičia nereagujú, často silno a nepriateľsky. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
- Nepriateľské reakcie, výčitky a nadávky, hrozby a bitka: Tieto reakcie obsahujú správu: „Nemám ťa rád!“, aj keď rodičia túto správu vyslať nechcú. Vyčítanie zlých vlastností (napr. „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš!“) nekritizuje správanie, ale odmieta osobu dieťaťa, ničí jeho sebavedomie a vyvoláva túžbu po pomste. Krik iba posilňuje pocit moci dieťaťa nad rodičom. Vyhrážky a tresty, ak nie sú myslené vážne, spôsobujú, že dieťa stráca rešpekt a cíti sa odmietnuté a ponížené. Bitka zasiahne vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku a bezpečie, a učí deti agresii. Všetky nepriateľské reakcie sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Ak sa rodičia dopustia takejto chyby, najlepšie je poprosiť deti o odpustenie a dať im čas na spracovanie pocitov.
Emocionálne Zanedbávanie a Manipulácia: Hlbšie Príčiny Problémového Správania
Za správaním dieťaťa, ktoré rozkazuje iným, sa môžu skrývať aj zložitejšie rodinné dynamiky a nevedomé vzorce správania rodičov, ktoré deťom hlboko ubližujú. Tieto dynamiky, často spojené s emocionálnou nezrelosťou jedného alebo oboch rodičov, môžu viesť k trvalým psychickým následkom a zneschopňujú dieťa pre zdravé fungovanie v spoločnosti.
Syndróm Odcudzeného Rodiča a Vytesňovanie Otcov
Rozvod rodičov predstavuje veľký zásah do života dieťaťa. Čím je dieťa mladšie, tým je pre neho situácia neprehľadnejšia a tým náchylnejšie býva k manipulácii rodičom, ktorý je mu v tej chvíli citovo i fyzicky bližšie. Syndróm odcudzeného rodiča má určité spoločné črty s vymývaním mozgu. Dieťaťu jeden z rodičov, v drvivej väčšine matka, ktorej je dieťa zverené do starostlivosti, neustále predkladá a omieľa, že druhý rodič, teda v absolútnej väčšine otec, je akýsi zlý, že je príčinou zla a prebiehajúcich hádok, že je dôvodom toho, prečo je matka v zlej finančnej situácii a nemôže dieťaťu kúpiť to, čo si ono práve praje. „Toto sa deje i napriek tomu, že nejde o objektívny stav a neprítomný rodič má o dieťa preukázateľne záujem a chce sa podieľať na jeho výchove,“ zdôrazňuje psychologička a sexuologička doc. PhDr. Dr. phil. Laura Janáčková, CSc.
Rodič, v ktorého starostlivosti dieťa práve je a ktorý sa cez dieťa snaží získať kontrolu nad situáciou, cielene pokračuje vo svojich manipuláciách. Máva tendencie zabraňovať druhému rodičovi v tom, aby sa stretával s dieťaťom. Ruší spoločné schôdzky, vyhovára sa na chorobu dieťaťa, zapiera dieťa, zadržuje darčeky určené pre dieťa, znemožňuje telefonickú komunikáciu a podobne. Pokiaľ všetko trvá dlho, dieťa uverí predkladanému obrazu, začne druhého rodiča odmietať a vytvorí si voči nemu celkom bez dôvodu negatívny postoj. Dieťa sa s umelo vytvoreným obrazom neprítomného rodiča postupne natoľko zžije, že bežne používa frázy, ktoré mu prítomný rodič opakuje, a odmieta argumenty obhajujúce poškodeného rodiča. Tieto frázy dieťa používa pred kamarátmi, v škole, ale i pred súdom či psychológom.
Stanovenie hraníc | Lekcie duševného zdravia | Originál hráča RTÉ
Dôvody, ktoré vedú rodičov k tomu, aby dieťa používali ako zbraň proti svojmu expartnerovi, sú rôzne. Niekedy prítomný rodič chce cez dieťa demonštrovať svoju silu a prevahu, často ide o pomstu za to, že si partner založil novú rodinu. Odmietnutý rodič so vzniknutým stavom vecí nemôže veľa urobiť. Pokiaľ je od neho dieťa izolované, nemá možnosť sa brániť a pokrivený obraz narovnať. Veľa rodičov ohovárajúcich svojho expartnera si však neuvedomuje riziko svojho správania. Prvé riziko spočíva práve v ľahkej manipulácii s dieťaťom. Druhým rizikom je, že dieťa samo pochopí, že mu rodič, v ktorého starostlivosti bolo a ktorému celé roky bezhranične verilo, o druhom rodičovi klamal, a odsúdi ho za to. Tretím, veľkým rizikom je i to, že dieťa pochopí silu manipulácie s druhým človekom a začne byť samo tým, kto chce silou-mocou dostať situáciu pod kontrolu. Vzniknuté situácie môžu byť pre dieťa veľkou záťažou, a nie každý jedinec si dokáže poradiť sám.
PhDr. Eduard Bakalář, Csc., sa vo svojom článku zameriava na tabuizovaný, ale v rodinách reálne existujúci problém, kedy sa matky s nízkou mierou emocionálnej zrelosti snažia vytesniť otca zo života dieťaťa. Opisuje možné vplyvy i motívy pôsobiace na také matky a taktiež uvádza súčasti vytesňovacieho systému. Zmieňuje sa i o dvoch sesterských stratégiách, a to o hyperprotektivite a narcistickom zneužití. Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje. Potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými aktérmi takejto štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné.
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií, ktoré majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená „mať deti vo výlučnom vlastníctve“. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča „byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa“, vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu „po nás potopa“. Ak je matka naopak osobnostne a emocionálne zrelá, potom dokáže okolitých ľudí jemne diferencovať, používa široký repertoár emočných, citových a postojových reakcií (vrátane kompromisných) a do svojich úvah a rozhodnutí začleňuje celú radu informácií o prípadných pozitívach a negatívach, ale najmä o pozitívach pre svoje deti. Praje im dobrý vzťah s otcom, s ktorým je schopná spolupracovať a oceňovať jeho podiel v rodine. Zhrnieme: čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.
Do vytesňujúceho systému matky patria aktivity ako:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom: Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia osôb a ich kategorizácie: Postava otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, jeho priateľstvá a spojenectvá: Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami. V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často i dehumanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca. Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: „Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás…“ Tým vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie, a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú.
- Korupcia dieťaťa: Ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.
- Odhaľovanie vinníka: Do systému vytesňovania patrí i príprava detí na to, kto zlyháva, neskôr potom na to, kto je vinníkom všetkého nedobrého, nepríjemného, zlého. Línia uvažovania sa dieťaťu prefabrikuje, previnenia sa odkrývajú postupne, aby potom v závere mohol byť otec odmaskovaný ako vinník a odhalený s definitívnou platnosťou.
Hyperprotektivita: Nadmerná a Škodlivá Starostlivosť
Hyperprotektivita, alebo nezdravá nadmerná starostlivosť, je v odbornej literatúre zmieňovaná len veľmi zriedka. Skôr sa s ňou stretávame v hovorovej reči, napr. „mamičkin maznáčik“, „opičia láska matky k deťom“, „neurobí bez mamičky ani krok“ apod. D. Levy vo svojej štúdii referuje o dvadsiatich prípadoch „čistej“ materskej hyperprotektivity. Jej prejavom sú: nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom, stále sprevádzanie dieťaťa, nadmerné láskanie, infantilnosť dieťaťa pri obliekaní a kŕmení, odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého a oslabovaním sebadôvery.
G. Parker a P. Lipscombe uvádzajú, že spojenie medzi materskou hyperprotektivitou a vážnymi neurotickými a psychotickými poruchami je známe. U hyperprotektívnych matiek autori zistili vysokú mieru úzkosti, nutkavé myšlienky a zvýšenú potrebu ovládať. „Materská hyperprotektivita viedla paradoxne k nízkej miere skutočnej materskej starostlivosti“! Podľa R. Gardnera jeden z faktorov materskej hyperprotektivity je zlosť. Hyperprotektívne matky vždy očakávajú, že sa ich dieťaťu môžu stať hrozné veci. Tieto obavy matky majú úzky vzťah k jej hnevným myšlienkam a citom. Matka môže napríklad odmietať rolu a povinnosti, ktoré kvôli dieťaťu musí zastávať. Objavia sa u nej primitívne impulzy a priania, aby sa niečo stalo. Má z toho pocit viny, lebo vie, že dobré matky sa zo svojho materstva plne tešia. Pocitov viny sa zbaví tak, že hnev potlačí a nakoniec vyjadrí v podobe pre matku prijateľnejšej - v hyperprotektivite. Tá môže byť - a často býva - akýmsi tréningom, predstupňom pre vypestovanie Syndrómu zavrhnutého rodiča.
Trnka študoval súbor 200 detí z rozvedených rodín s poruchami adaptácie. Medzi zisteniami bola kategória „nezdravá nadmerná starostlivosť matky o dieťa“ (45,4%) s výrazne škodlivým vplyvom na adaptáciu detí. E. Jesenská v článku „Neznesiteľná „starostlivosť“ matiek“ popisuje typické chovanie matiek v roli svokry, ktoré je vo svojom dôsledku pre postihnuté dieťa ťažko deštruktívne. Skrytým cieľom týchto matiek je vlastniť „svoje“ deti, aj keď sú už vekom dávno dospelé. David Niven vo svojej knihe o problémoch partnerských vzťahov spôsobených nezvládnutými vzťahmi matiek a synov píše: „Existujú matky, ktoré svojim synom nedovolia, aby sa od nich odpútali. Majetnícky si ich strážia a žiarlia na každú ženu, ktorá by ich mohla ohroziť. Také matky sú ochotné urobiť čokoľvek, aby zostali u svojich synov na prvom mieste. Nechápu, že im viac ubližujú, než pomáhajú.“ Hyperprotektívny rodič predáva dieťaťu v podstate toto posolstvo: „Svet je nebezpečným miestom a pohromy v ňom prichádzajú naďalej. Drž sa mňa a ja ťa pred nimi ochránim. Odtrhni sa a môžeš skoro umrieť, ani si neuvedomíš, čo sa vlastne stalo.“
Narcistické Zneužitie Dieťaťa
Narcistické zneužitie dieťaťa rodičom je popísané v štúdii W. Andritzkého. Pocit „vnútorného prázdna“ je typický pre hraničné osobnosti, ktoré sú kompenzované stále prítomným pudením po uznaní a po narcistickej „výžive“ či uspokojovaniu. To je dôvod, prečo taký rodič lipne na dieťati silou osoby, ktorá sa topí. Heyne podrobnejšie popísal psychodynamiku, ktorú dieťa vyvinie v dôsledku „narcistického zneužitia“. Rozumie tým konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom, kde rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a exploatáciou. Dieťa je v tomto prípade zneužívané na uspokojenie potrieb rodiča, čo bráni jeho zdravému osobnostnému vývoju a vedie k hlbokému pocitu neistoty a neschopnosti.
Efektívne Výchovné Prístupy: Cesta k Zmene
Ak vaše chovanie vyvoláva u dieťaťa neadekvátnu reakciu, je zrejme načase zmeniť svoj prístup. Vnímať, ako dieťa reaguje na vaše správanie, a reakcie následne upravovať a meniť podľa efektívnosti, je kľúčom k lepšej komunikácii, spojeniu, vzťahu a lepšej výchove. Pravá láska sa prejavuje v tom, že sa rodičia snažia dávať dieťaťu to, čo skutočne potrebuje. A dieťa sa niekedy potrebuje aj popasovať s frustráciou. Napriek tomu, že deti prejavujú svoj nesúhlas s hranicami niekedy veľmi výrazne, je úlohou rodiča ich predsa len nastaviť.
Psychologička Ariadne Brill radí, aby sme nechali deti prežiť všetky emócie, vrátane tých negatívnych. Dieťa sa musí sklamať, musí zistiť, čo je frustrácia, hnev, smútok, aby sa naučilo spriateliť sa s nimi a ovládať ich. Musí si zvyknúť, že k životu patria presne ako radosť. Ak ho pred nimi chránime, nenaučí sa ich zvládať, naopak po celý život budú jeho pánom a rôznymi spôsobmi sa ich prežitiu bude snažiť vyhnúť (napríklad aj dožadovanie sa, nepriznanie si chyby, narcizmus, atď.). Upustite od myšlienky, že dieťa musí byť nonstop šťastné a spokojné. Je síce bolestné vidieť ho trpieť, no je to nutné pre to, aby zvládalo život.
Taktiež v pravidlách a hraniciach buďte konzistentní. Hovorte „nie“ a trvajte si na svojom. Dieťa sa zo začiatku pokúsi vyvádzaním dosiahnuť svoje, ale veľmi rýchlo sa upokojí. Hranice deťom prospievajú, sú nutnosťou, ktorá im prináša istotu a pocit bezpečia. Potrebujú pravidlá, aby sa vedeli vo svete orientovať. Posledným, avšak najdôležitejším bodom je dať im pocítiť, že sú súčasťou rodiny. Mnoho detí rodičia neberú do úvahy, akoby ani neboli súčasťou rodiny. Cítia sa neviditeľné, nevypočuté, nikto neberie do úvahy ich slová a city - a pritom je to základ toho, aby z dieťaťa vyrástla psychicky zdravá osobnosť. Dožadujúce sa dieťa volá o pomoc - chce konzistenciu a hranice, ktoré mu zabezpečujú istotu a bezpečie. Nie však tvrdé a obmedzujúce, ale logické, aby sa vedelo do spoločnosti zaradiť ako rozumná a samostatná bytosť. Každá reakcia dieťaťa je len reakciou na svet, v ktorom žije; dbajte na to, aby jeho svet, teda rodina, poskytovala to, čo skutočne potrebuje.
Konkrétne Rady pre Rodičov: Ako Reagovať a Nastaviť Hranice
Ako to urobiť, čo všetko povoliť a kedy už naopak zasiahnuť, je neľahká úloha a rodičia sú často pri výchove svojich potomkov bezradní. Aké pravidlá vo svojej rodine zavediete, to je celkom na vás. Mala by však platiť jedna hlavná zásada: ak máme nejaké pravidlo, tak ho dodržiavajme.
- Majte na pamäti, že hranice sú pre dieťa dobré. V situácii, kedy je pre vás ťažké udržať stanovené hranice a máte chuť ich už-už poľaviť, spomeňte si na to, že hranice sú pre dieťa dobré. Dávajú mu pocit, že svet funguje podľa určitých pravidiel, že si môže byť isté tým, že ak niečo mama alebo otec povedia, platí to.
- Učenie sa zvládať frustráciu. Že si dieťa poplače? Myslite na to, že sa učí zvládať frustráciu. Učí sa zvládať aj to, že nemôže mať všetko, alebo nemôže mať všetko hneď. Podporte ho, môžete mu vyjadriť aj svoju ľútosť, ale na pravidle alebo hranici trvajte. Toto, paradoxne, vyvoláva v deťoch oveľa väčší pocit istoty a bezpečia ako rozmaznávanie, alebo ako neustále ustupovanie a menenie pravidiel.
- Dajte dieťaťu priestor na vyjadrenie pocitov. Dajte dieťaťu priestor, aby svoje pocity vyjadrilo, môže sa hnevať, môže byť smutné…, ale pravidlá platia naďalej.
- Modelujte správanie, ktoré chcete vidieť. Reagujte pokojom. Na príkaz dieťaťa nereagujte príkazom (ak dieťa povie „Dones mi vodu!“ a vy reagujete „Nerozprávaj sa so mnou takto!“, kritizujete chovanie, ktoré sami používate), ale modelujte to chovanie, ktoré chcete vidieť aj u neho. Ak niečo od neho chcete, skúste to formulovať ako prosbu a pozitívne: „Poď ku mne, mohol by si mi pomôcť…“
- Používajte „JA“ výroky namiesto „SA“. Neargumentujte mu v rovine „sa“ (to sa nerobí), ale mali by ste hovoriť za seba „JA“: „Mne sa to nepáči, veľmi mi je to nepríjemné, som z toho smutná, keď ty…“ Je dôležitý výraz tváre, pohľad do jeho očí, jasná formulácia požiadavky. Vznikajú tým osobné hranice, podľa ktorých sa môže dieťa orientovať.
- Buďte dôslední. Keď je dieťa urazené, neprehovárajte ho, ale naozaj pomôže, ak si ho chvíľu nebudete všímať alebo od sústredíte jeho pozornosť na iné. Chlapci zaberajú na súťaže (kto sa rýchlejšie obuje?) alebo to skúste s humorom (rozosmejte ho tým, že mu predvediete, ako vyzerá jeho nafučaná tvár a pod.). Ak má tvrdú hlavu, tak vydrží trucovať dlho, no vy vydržte, buďte dôsledná a vyhráte.
- Zákazy používajte rozvážne. Nedávajte veľa príkazov a povelov, deti to nemajú rady a vlastne to ani nepomáha. Zákaz, príkaz by sme mali dieťaťu dávať hlavne v situáciách, kde je ohrozené jeho zdravie a bezpečie, napr. „Stoj, nebež cez cestu!“ alebo „Nechytaj to, je to horúce!“ Tak si zvyknú, že keď to poviete a dáte do toho aj ráznosť hlasu, že má poslúchnuť. Pomáha, ak si dáte nejaké heslo, napr. STOP alebo DOSŤ a keď ho poviete, že to už myslíte vážne.
- Priznajte si chyby a buďte „šéfom“, nie kamarátom. Ak rodičia robia chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať. Rodičia, ktorí sa vzdávajú svojej roly byť „šéfom“, ktorého dieťa potrebujú (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie), prispievajú k rozmaznanosti. Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme, to znamená byť rodičom.
- Neprehliadajte šikanovanie a neprijateľné správanie. V prípade, že sa dieťaťu sťažujú iné deti (ako v prípade Mareka, ktorý šikanuje a rozkazuje iným v škôlke), je nutné to riešiť. Takéto správanie môže byť volaním o pomoc, často spojené s neistotou (napríklad príchod súrodenca) a s pocitom ohrozenia. Je dôležité s dieťaťom hovoriť, pomenovať jeho pocity a zároveň jasne stanoviť hranice. Neignorujte situácie, keď vaše dieťa hryzie, bije alebo kope iných, s tým, že je to „len fáza“. Akokoľvek je dieťa nahnevané, nemá právo nikoho udierať, to sa predsa nerobí, a to bolí. Ak nebudete podporovať dobré správanie (ďakujem, prosím, prepáč), nečakajte, že s tým začne samé od seba.
tags: #dieta #rozkazuje #inym #detom