Starostlivosť o dieťa prináša rodičom mnohé radosti, ale aj obavy týkajúce sa jeho vývoja. Jednou z oblastí, ktorá môže vyvolať otázky, je fyzický rast a proporcionalita tela, najmä dĺžka končatín. Keď rodičia pozorujú, že ich dieťa má oproti trupu kratšie nohy a ruky, prirodzene sa môžu objaviť myšlienky na rôzne diagnózy, vrátane tých, ktoré sú spojené s poruchami rastu. Dôležité je vedieť, že každý jedinec sa vyvíja vlastným tempom a v mnohých prípadoch môžu byť pozorované rozdiely len individuálnou variabilitou. Avšak, niekedy môžu byť tieto znaky signálom, ktorý si vyžaduje odbornú pozornosť.
Percepcia a obavy rodičov týkajúce sa dĺžky končatín dieťaťa
Rodičia sú často tými, ktorí si ako prví všimnú jemné odchýlky vo vývoji svojho dieťaťa. Jedna z matiek anonymne zdieľala svoje obavy týkajúce sa jej šesťmesačného synčeka. Dlhodobo pozoruje, že má oproti trupu krátke nohy a ruky. Hoci nohy by ju možno tak netrápili, lebo "ved sú ľudia s krátkymi nohami," a aj jej svokra má "tučné krátke nohy," ručičky sú pre ňu väčším zdrojom starostí. Okolie pritom hovorí, že má zárezy a je tučný, no matka vie, že bruško má úplne normálne a končatiny preto tak vyzerajú, lebo sú krátke. Už aj dvaja ľudia povedali, že ich má krátke. Keď vidí ostatné deti v jeho veku, naozaj majú končatiny dlhšie oproti jej synovi. Porovnaním so starším synom, ktorý bol riadny maco, ale mal nohy a ruky súmerné k trupu, sa obavy ešte prehĺbili. Tieto pozorovania ju vedú k myšlienkam na diagnózy, predovšetkým trpasličí vzrast. Takéto pocity sú prirodzené a ukazujú na rodičovskú citlivosť voči vývoju dieťaťa. Je kľúčové všímať si tieto detaily, ale zároveň hľadať objektívne informácie a odbornú pomoc, aby sa predišlo zbytočnému strachu alebo, naopak, včas identifikovali potenciálne problémy.
Fyzický vývoj a variácie dĺžky končatín: Od individuálnych rozdielov k možným výzvam
Rast a vývoj detí je komplexný proces, ktorý sa líši u každého jedinca. Napriek tomu existujú určité vývojové míľniky a proporcie, ktoré sú všeobecne očakávané. Dĺžka dlhých kostí sa meria už intrauterinne, počas tehotenstva, a to presne preto, aby sa vylúčili dve najčastejšie a najznámejšie kostné malácie, ako sú hypochondroplázia a achondroplázia. Tieto genetické stavy sú charakteristické práve neúmerným skrátením končatín. Ak je problém na úrovni rastových štrbín, ktoré sú kľúčové pre rast dlhých kostí, môže sa to prejaviť zmenšenou dĺžkou končatín. Rastové štrbiny sú aktívne, kým dieťatko rastie, a práve tam je účinnosť rastového hormónu. Rastový hormón sa aplikuje v niektorých prípadoch aj vtedy, keď ho nemusí byť nedostatok, ale podáva sa práve preto, aby sa "natiahli" dlhé kosti tela. V prípade skrátenia všetkých štyroch končatín môže byť táto možnosť zvažovaná.
Avšak, v niektorých situáciách ani rastový hormón nemusí nič vyriešiť, ak je problém priamo v rastových štrbinách. Existujú prípady, kedy sa dieťa narodí s krátkou nohou, a to tak, že ju má len po koleno, respektíve nad koleno, čo je skrátka problém, kde ozaj ani rastový hormón nič nerieši. Zrejme by mohol byť dokonca aj kontraindikáciou, keďže ostatné časti tela by rástli neprimerane tiež. Takéto závažné prípady si vyžadujú špecifický prístup. Rozdiel medzi normálne rastúcim telíčkom a menej rastúcimi končatinami tam asi bude, ale nemusí byť hneď nízka postava. Včasné rozpoznanie a komplexné vyšetrenie, ako radí fyzioterapeutka, je určite na mieste.
Diagnostika a medicínske prístupy pri odchýlkach vo vývoji končatín
Ak existujú obavy z neštandardného vývoja dĺžky končatín, prvým krokom je konzultácia s pediatrom. Ten môže odporučiť ďalšie špecializované vyšetrenia. Komplexné vyšetrenie je dôležité. Naše genetické testy nemusia byť schopné zachytiť nevšedné alebo ojedinelé odchýlky, keďže mnohé ani nie sú pomenované. Napriek tomu je genetické testovanie dôležitou súčasťou diferenciálnej diagnostiky.
V prípadoch, kde sú prítomné nielen problémy s dĺžkou, ale aj s funkčnosťou končatín, ako napríklad "stáčanie rúčiek" (ako pri DMO - detskej mozgovej obrne), ide vyslovene o záležitosť šliach. Ak nepomôže fyzioterapia a cvičenia, chirurgická liečba vie tieto stočenia pekne napraviť tým, že "povolí" šľachy. Príkladom je chirurgický zákrok, kde sa nareže Achillova šľacha na nohe, ktorá je kratšia, čo vedie k vyrovnaniu a predĺženiu končatiny. Zbytok sa dorovnáva vložkami. V minulosti sa operácie rúk obávali viac, avšak v dnešnej dobe je chirurgia ruky na úplne inej úrovni a vie robiť "zázraky" - minimálne v stáčaní. Tieto pokroky dávajú nádej na čo najpozitívnejšiu a najlepšiu prognózu pre dieťa, a to nielen v jeho prítomnosti, ale aj v budúcnosti.
Širší kontext vývojových porúch a ich vplyv na motoriku a správanie
Rodičovské obavy z jednej konkrétnej fyzickej charakteristiky často vedú k premýšľaniu o širšom spektre možných vývojových odchýlok. Preto je dôležité pozrieť sa na celkový vývoj dieťaťa, ktorý zahŕňa aj neurologické, kognitívne a behaviorálne aspekty. Neurovývinové poruchy predstavujú rôznorodú skupinu stavov, ktoré ovplyvňujú fungovanie mozgu a môžu sa prejavovať v rôznych oblastiach, vrátane motoriky.
Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD)
ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder) je neurovývojová porucha, ktorá sa prejavuje od útleho veku dieťaťa a je jednou z najčastejších psychiatrických porúch v detstve. Postihuje až 7 percent detí školského veku, pričom chlapci sú postihnutí častejšie ako dievčatá. Má silný genetický základ, až 80% význam majú genetické faktory. ADHD má biologický základ v odlišnom vývoji a funkcii mozgu, čo vedie k narušenej schopnosti sústredenej pozornosti, nadmernej aktivite a impulzivite. Táto porucha nie je choroba, ktorú vyliečite, ale skôr súhrn čŕt človeka, ktoré sa dajú „obrúsiť“ na únosnú úroveň, ale nezmiznú. Diagnóza sa najčastejšie stanovuje medzi 6. a 9. rokom života, ale symptómy hyperkinetického syndrómu sa môžu pozorovať už v dojčenskom veku, ako je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia, málo spánku, veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa prejavujú inak ako u zdravých detí.
V predškolskom veku (3-6 rokov) sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja, najmä v hravých situáciách, keď má dieťa problém pokojne a vytrvalo vydržať. Výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc môžu robiť zo všedného dňa v škôlke problematický. Oneskorenia môžu byť prítomné vo všetkých oblastiach detského vývinu, vrátane plánovania a riadenia činností, hrubej a jemnej motoriky, čo je viditeľné najmä pri kreslení. Riziko úrazu je u týchto detí niekoľkonásobne vyššie.
V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, a dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať a dokončiť začaté úlohy. To vedie k problémom s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, pretože stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia a ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, a emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Nediagnostikovaný školák s ADHD často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas, pretože každý šum a pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie.
Bez odbornej pomoci a podpory zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované. Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmto negatívnym pocitom tým, že sa stráni rizikových situácií. V mnohých prípadoch sa potom dostáva vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti do tzv. rizikových skupín. Často sa u mládeže rozvíja úzkosť alebo depresia a býva viac náchylná na zneužívanie alkoholu a drog.
Diagnóza ADHD nie je jednoduchá a patrí do rúk klinickým psychológom, neurológom a psychiatrom. Dnes je už známe, že časť detí z ADHD syndrómu nevyrastie. Mládež aj dospelí trpia aj svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu. Deti a mládež postihnuté ADHD sú však aj veľmi senzitívne a majú svoje silné stránky. Často bývajú veľmi kreatívne a plné fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť.
V praxi rodičia často prichádzajú s intuitívnym pocitom, že dieťa je odmalička nejakým spôsobom „iné“ oproti ostatným rovesníkom. Túto inakosť definujú v zmysle základných príznakov, ktoré sa týkajú ťažkostí v oblastiach nepozornosti, hyperaktivity a impulzivity. Sekundárne môžu tieto aspekty správania veľmi významne ovplyvniť aj sociálne fungovanie dieťaťa vo vzťahoch so spolužiakmi.
Deficity v oblasti pozornosti sa u dieťaťa môžu navonok prejavovať ako problémy so sústredením, neschopnosť dokončiť úlohy. Dieťa môže robiť veľa chýb, hoci to vie. Keď sa odchyľuje, je potrebné ho stále vracať naspäť k danej úlohe. V škole sa to prejavuje aj ako pomalé pracovné tempo alebo roztržitosť - problém sa dlhodobo sústrediť na jednu činnosť. Často sa zdá, že dieťa nepočúva alebo nestíha nasledovať inštrukcie. Býva zábudlivé, má problémy s organizáciou vlastných vecí aj času. Ľahko sa vyruší vonkajšími podnetmi, napríklad prechádzajúcim autom alebo krikom vonku.
Hyperaktivita je spájaná s nadmernou potrebou pohybu alebo motorickým nepokojom. Dieťa pôsobí, akoby bolo stále „poháňané motorom.“ Býva hlučné, vrtí sa na stoličke, hľadá si rôzne predmety pre stimuláciu - s čím sa môže hrať (peračník, fľaša, čokoľvek, čo je skrátka poruke). V škole aj doma stále behá po byte, poskakuje, mimovoľne pohybuje končatinami. Veľmi ťažko sa upokojí, prítomné môžu byť aj ťažkosti s usínaním.
Oblasť impulzivity odkazuje na prirovnanie „skôr koná, ako rozmýšľa.“ Dieťa môže mať ťažkosti s emočnou sebareguláciou - vybuchne, okríkne, neovládne sa. Nevie počkať, kým naňho príde rad. Skáče do reči druhým, občas povie niečo nevhodné. Často vyhŕkne odpoveď skôr, ako sa položí otázka. Medzi deťmi sa často zapletie do hry iným bez opýtania alebo si požičiava veci iných bez povolenia. V škole vykrikuje, narúša hodinu, zle zvláda kolektívne pravidlá.
Niekedy sa môže ADHD mylne zameniť za iné ťažkosti, napríklad za poruchy správania, poruchy učenia, úzkostné poruchy a iné. V týchto prípadoch môžu byť v praxi (najmä vo vzťahu ku škole) symptómy veľmi podobné, avšak majú úplne iný pôvod. Veľakrát sa stáva, že sa neurovývinové poruchy majú tendenciu dopĺňať a dieťa môže mať kombinované napríklad ADHD s vývinovou poruchou učenia. Najčastejšie komorbidity vo vzťahu k ADHD sú práve vývinové poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia alebo dyskalkulia). Často sa stretávame aj s úzkostnými poruchami, v popredí ktorých sú nadmerné starosti, napätie, strachy alebo sociálne obavy, čo môže ešte viac zaťažiť nesústredenosť dieťaťa. Veľmi často sú prítomné poruchy spánku, čo súvisí s nadmernou aktivitou nervovej sústavy a horšou schopnosťou ukľudnenia sa pred spánkom. Ďalšími môžu byť aj poruchy správania, kedy býva odlíšenie od ADHD náročnejšie, preskúmavajú sa motívy správania, kedy oproti ADHD je odpor dieťaťa cielený a vedomý. Stretávame sa aj s kombináciou poruchy autistického spektra s ADHD, kde môže byť diagnostika veľmi náročná kvôli prekrývaniu sa symptómov. Porucha autistického spektra je však samostatnou diagnostickou jednotkou. Menej často sa objavujú aj poruchy nálady alebo depresia.
Pohľady na syndróm ADHD môžu byť rôznorodé. Hovorí sa o tom, že diagnóza ADHD býva nadmerne užívaná. Môže to byť podmienené aj tým, že symptómy niekedy imponujú rôznym spôsobom a nie je jednoduché odlíšiť ich napríklad od problémov podmienených vhodným výchovným prístupom či inej poruchy, čo má za cieľ odlíšiť diferenciálna diagnostika. V dnešnej dobe máme viacero možností, ako zachytiť prvotné signály tejto diagnózy. Diagnostické kritériá sa rozšírili, spresnili. Je vyššia informovanosť odborníkov (najmä v školách) aj verejnosti, tým pádom aj klesá stigma o týchto ťažkostiach. Spoločnosť nám ponúka možnosť sa viac otvoriť a bez negatívnych pocitov či hanby sa na odborníkov obrátiť. Tým pádom sa môže zdať, že nárast klientov s ADHD je vyšší, avšak je pozitívom, že je záchyt a rozpoznanie symptómov presnejší a včasnejší.
Žiadosť o vyšetrenie v Centre poradenstva a prevencie (CPP) prichádza vo väčšine prípadov zo strany rodiča (prípadne iného zákonného zástupcu) alebo školy (riaditeľa, povereného pedagogického zamestnanca školy), a to telefonickou, osobnou či písomnou formou. Stretávame sa aj s podnetmi o vyšetrenie samotného plnoletého dieťaťa alebo aj na základe žiadosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, čo je pri ADHD veľmi výnimočné. Lekári alebo iní odborníci samozrejme môžu vzniesť odporúčanie k vyšetreniu v týchto zariadeniach, avšak iniciatíva podať žiadosť v tomto prípade vychádza prevažne od zákonného zástupcu.
Ku každému dieťaťu je v CPP pristupované veľmi komplexne. Je potrebné, aby bolo vyšetrené najprv zo psychologického hľadiska a v prípade potreby ho doplniť aj o špeciálnopedagogické vyšetrenie. Pri prvom stretnutí sa vždy dôkladne sníma anamnéza (rodinná, zdravotná, osobná apod.), aby sa získal čo najlepší vhľad do ťažkostí, s ktorým detský klient prichádza. S informáciami sa, samozrejme, vždy veľmi citlivo narába. Samotné vyšetrenie dieťaťa prebieha individuálne s vyšetrujúcim, väčšinou na 1-2 stretnutia (podľa možností a kapacít dieťaťa), kde sa využíva pestrá skladba diagnostických metód. Sníma sa aj intelektový potenciál dieťaťa pre potrebnú diferenciálno-diagnostickú činnosť spolu s ďalšími metódami skúmajúcimi čiastkové kognitívne schopnosti, školské zručnosti a aj oblasť prežívania dieťaťa. Všetky aktivity, ktorým sa s deťmi na vyšetrení venujú, bývajú hravé, veku zodpovedajúce a aj kreatívne.
Po prvom psychologickom vyšetrení v CPP vystane vyšetrujúcemu na základe získaných informácií hypotéza, ktorá môže súvisieť so symptomatikou ADHD. V tomto prípade sa odporúča rodičom, aby na základe nálezov absolvovali neurologické, prípadne psychiatrické vyšetrenie dieťaťa, ktoré hypotézu potvrdí či vyvráti a ideálne odporučí vhodnú nasledujúcu intervenciu. Zo strany lekára je možné stanoviť prípadne aj potrebnú medikáciu. Zariadenie CPP môže identifikovať ťažkosti spájané s podozrením na ADHD, ponúka vyšetrenie zamerané na problémové oblasti, následne poskytne odporúčania pre rodičov a ich dieťa a v závere spolupracuje so školou na podpore dieťaťa v rámci vyučovania (napríklad návrh individuálneho vzdelávacieho programu, úprava hodnotenia, podporné opatrenia ai. podľa konkrétnych potrieb dieťaťa). Doba, než je dieťa diagnostikované s ADHD, závisí od aktuálnej vyťaženosti odborných zamestnancov, kedy všetky náležitosti k vyšetreniu môžu byť vybavené do 1 mesiaca, ale čakacia doba na termín vyšetrenia môže byť aj dlhšia. Avšak, diagnóza sa stanovuje na základe multidisciplinárnej spolupráce viacerých odborníkov - najmä psychológov, neurológov a psychiatrov.
Práca s dieťaťom s ADHD môže byť pre rodičov náročná, ale zároveň veľmi obohacujúca. Kľúč je v kombinácii trpezlivosti, jasnej štruktúry a podpory rozvoja sebaovládania. Je dôležité vytvoriť jasnú štruktúru a rutinu s presným plánom, aby dieťa vedelo, čo kedy očakávať. To dodáva pravidelnosť v aktivitách, ktoré si môžete spísať na nástenku aj spoločne s povinnosťami, ktoré treba urobiť. Veľké úlohy môžu dieťa zahltiť, preto je potrebné ich rozdeliť na zvládnuteľné časti. Používajte krátke časové úseky, napríklad 10-15 minút práce a krátka prestávka. Pozitívna motivácia a odmeny, ale s mierou, sú taktiež dôležité. Odmeny môžu mať rôzne podoby, napríklad nálepky, extra čas na obľúbenú činnosť a, samozrejme, pochvala. Dôležité je, aby odmena prišla ihneď po očakávanom správaní. Nevyhnutná je dôslednosť rodiča. Stanovte pravidlá a dodržujte ich. Využívajte primerané dôsledky správania dieťaťa, ktoré dávajú zmysel namiesto „trestov“. Napríklad, keď dieťa nedokončí včas svoju úlohu, musí si odkrojiť z času svojho voľného času. Podporujte sebauvedomenie a sebaovládanie - učte dieťa pomenovať svoje pocity: „Vidím, že si nahnevaný, lebo by si chcel robiť niečo iné, ale…“ Naučte ho jednoduché techniky upokojenia: hlboké dýchanie, krátka prestávka, počítanie do 10. Vo voľnom čase môžete hrať hry na zlepšenie koncentrácie a pamäti, ktoré stimulujú mozog a zlepšujú pozornosť. Pracovné prostredie je potrebné prispôsobiť minimalizovaním rušivých podnetov pri úlohách (ticho, uprataný stôl, vypnuté obrazovky). Dôležitá je aj spolupráca so školou a odborníkmi - komunikujte s učiteľmi a školskými psychológmi, špeciálnymi pedagógmi a zdieľajte stratégie. Rodičia by tiež mali dbať aj na seba, pretože práca s dieťaťom s ADHD môže byť náročná. Je potrebné udržiavať si trpezlivosť, hľadať podporu (skupiny rodičov, terapia pre rodičov). Kľudná a predvídateľná reakcia rodiča je modelom správania pre dieťa.
Tipy pre učiteľov, ako pristupovať k dieťaťu s ADHD, sú veľmi podobné, s istou úpravou pre školské prostredie, ako pre rodičov. Dôležité je, že „nepočúvanie“ u detí s ADHD často neznamená neposlušnosť, ale skôr ťažkosti s udržaním pozornosti a impulzivitou.
Poruchy autistického spektra (PAS)
ADHD, podobne ako Aspergerov syndróm, Rettov syndróm, detský autizmus, atypický autizmus a ďalšie diagnózy, súhrnne označujeme ako poruchy autistického spektra (PAS) alebo pervazívne vývinové poruchy (PVP). Ide o rôznorodú skupinu neurovývinových porúch, ktorých niektoré znaky spájajú, iné odlišujú, no ako sa hovorí, každý človek je jedinečný a jedinečné sú aj črty fungovania jeho mozgu. Tri hlavné deficitné oblasti vývoja ľudí na spektre sú sociálna interakcia, komunikácia a predstavivosť. Tvoria tzv. autistickú triádu.
Medzi hlavné prejavy autizmu u detí patria opakované pohyby telom, napríklad mávanie rukami, obzeranie si rúk pred očami, točenie sa okolo vlastnej osi, kývanie sa, tlieskanie a podobne. Taktiež sa objavujú opakované pohyby s predmetmi, ako krútenie koliesok, šťukanie perom, vypínanie a zapínanie svetla, otváranie a zatváranie dverí. Chôdza po špičkách aj v situáciách, keď dieťa nepotrebuje na nič dočiahnuť, je ďalším znakom. Nesprávne držanie tela, napäté svalstvo, psychická nepohoda či úzkosti môžu byť znakom nezrelej nervovej sústavy.
Ďalšími prejavmi sú žiadna reakcia na meno, ani na opakované výzvy, akoby dieťa svoje meno nepoznalo alebo pôsobilo, že nepočuje. Žiadna reakcia na pokyn, ani na ten najzákladnejší, primeraný veku dieťaťa, napríklad „daj ruku“, „prines loptu“ či „stoj“, súvisí s nedostatočným porozumením reči. Tieto prejavy sú typické aj pre deti s vývojovou dysfáziou - narušenou komunikačnou schopnosťou. Oneskorený vývin reči je typický pre mnohé deti na spektre. Chýba džavotanie, opakovanie slabík, slov, pomenovanie osôb a vecí. Slovná zásoba je malá a súvisí so slabým porozumením reči. Reč sa napokon nemusí vôbec vyvinúť a človek ostane neverbálny po celý život. Narušená komunikácia sa u verbálnych autistických detí prejavuje echoláliami, teda okamžitým alebo oneskoreným opakovaním počutého, komolením slov a vytváraním nových pomenovaní, neadekvátnym tónom či melódiou reči, strojenosťou, akoby boli texty stereotypne naučené.
Slabý očný kontakt patrí medzi najčastejšie prejavy autizmu a súvisí s narušením v oblasti sociálnej interakcie. Autisti nemusia vnímať dôležitosť sociálnych podnetov v pohľade inej osoby alebo im očný kontakt môže byť nepríjemný. Typické je odvracanie pohľadu alebo dívanie sa na iné miesto, napríklad rameno človeka. Prítomné je tzv. pozeranie sa cez človeka, aj keď si myslíte, že sa vám díva do očí, čo odhalíte, ak sa pohľadu autistu uhnete. Neopätovaný úsmev je častým indikátorom autizmu už u bábätiek, pretože sociálny úsmev je formou komunikácie a túto oblasť majú oslabenú. Špecifické záujmy ľudí na spektre sú zvláštne či neobvyklé, úzko definované. Predráždenosť je dôsledkom množstva podnetov, ktoré autisti vďaka vysokým zmyslovým predispozíciám počas dňa vnímajú.
Problémy so stravovaním sú veľkou témou pre rodičov detí na spektre. Skôr či neskôr sa vyskytnú u väčšiny, niektoré zdroje uvádzajú až 90 %. Kvôli senzorickej citlivosti sú deti vyberavé a často sa fixujú na konkrétnych pár jedál, ktoré sa na tanieri opakujú dookola. Problémy so spánkom sa týkajú polovice až 80 % autistov. Najčastejším je insomnia, keď dieťa zaspáva neskoro a v noci sa často budí. Nezriedka je prerušovaný spánok doplnený nočnými desmi či škrípaním zubov.
Problémy so zmenou nie sú prítomné u všetkých autistov, ak sa však vyskytnú, ich rodičia majú pred sebou náročnú úlohu podstupovať opakované činnosti čo najpresnejším spôsobom. Deti môže vykoľajiť nielen zmena denného plánu, obchádzka cestou do školy či nové ročné obdobie a sezónny šatník, ale aj iný hrnček, z ktorého pijú čaj. Na každú plánovanú zmenu je potrebné dieťa vopred pripravovať. Rutina predstavuje v živote autistov istotu. Udalosti sa dejú v určitej následnosti, a vďaka denným plánom vedia, čo ich do večera ešte čaká.
Neverbálna komunikácia je narušená obojsmerne. Autisti zväčša nerozumejú výrazom tváre, gestám, tónu hlasu ľudí. Ani oni sami sa svoj vlastný verbálny deficit nesnažia nahradiť mimoslovne. Chýbajúca imitácia nielen v rovine vokálnej, ale aj motorickej, je problémom, pričom opakovanie po niekom je pritom základná zručnosť pre učenie sa. Nevšímavosť voči iným ľuďom je v kontraste so zaujatosťou k určitej špecifickej repetitívnej činnosti. Deti s autizmom už od raného veku nejavia záujem o ostatné deti, v škôlke či na ihrisku sa môžu zdať neprístupné, odmerané, nezaujaté. Osobný priestor iných ľudí autisti často nerešpektujú a nezriedka prekračujú hranice. Narušenie ich vlastného osobného priestoru inými ľuďmi im však môže prekážať. Rituály sú zvláštne rutiny, ku ktorým autistov vedie nutkanie, ktorému len ťažko odolajú. Najznámejším je zoraďovanie predmetov.
Symbolická hra nemá u autistov zastúpenie. Hrať sa na niečo, napríklad na lekára, obchod či školu, je u detí na spektre nepredstaviteľné, a to doslova. Hra „akože na niečo“ totiž vychádza z predstavivosti, zručnosti, v ktorej majú deficit. Nezdieľanie sa v bežnom živote sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi. Dieťa nemá potrebu zdieľať, čo prežíva, čo cíti, čo sa mu deje. Spadne a ublíži si, ale neprivolá rodiča. Keď ho niečo zaujme, napríklad hračka, neprinesie ju ukázať rodičovi, aby ju videl tiež. Platí to aj opačne, dieťa sa nepozrie smerom k objektu, ktorý mu v diaľke ukazujú. Manipulácia rukou je častá, keď dieťa niečo chce, ale nevie na to dočiahnuť, použije ruku rodiča. Keďže má deficit vo verbálnej a neverbálnej komunikácii, slovom nepovie ani gestom neukáže, čo chce. Aby mu rodič vec podal napríklad zo stola, vezme jeho ruku a položí ju na stôl. Neukazovanie prstom je taktiež významný míľnik. Deti na spektre netreba napomínať, že ukazovanie prstom na ľudí a predmety sa nepatrí. Práve naopak, musia sa to učiť. Ide o dôležitý míľnik vo vývoji dieťaťa, a ak sa nevyskytuje, treba zbystriť. Ukazovaním prstom dieťa zdieľa, čo vidí a čo chce, aby videli aj ostatní. Upriamuje pozornosť na objekt záujmu, a tak komunikuje. Podobne ako manipulácia rukou, aj neukazovanie prstom vychádza z absencie tvorenia tzv. referenčnej pozornosti. Uzavretosť pre deficit v oblasti socializácie spôsobuje, že sa deti na spektre nedokážu zapojiť do hry s rovesníkmi a nadviazať komunikáciu. Spolu s nevšímavosťou voči deťom môže ísť o typické prejavy autizmu. Aj keď sú v skupine, uprednostňujú hru osamote. Diagnózu potvrdzuje pedopsychiater alebo klinický psychológ na základe špecializovaného diagnostického vyšetrenia.
Ďalšie stavy ovplyvňujúce končatiny, spánok a správanie
Popri spomínaných neurovývinových poruchách existujú aj iné stavy a prejavy, ktoré môžu súvisieť s končatinami, spánkom alebo celkovým správaním dieťaťa. Niektoré z nich môžu byť menej závažné, iné si vyžadujú odbornú diagnostiku a prístup.
Periodické pohyby končatín vo spánku (PLMD)
Za nevyspinkaným dieťatkom býva najčastejšie zlý režim, nesprávna predspánková rutina alebo spánková hygiena. Spánok tiež môže zhoršovať nedostatočný spánok počas dňa alebo príliš málo spánkov a spánku počas dňa. Príčinou zhoršenej kvality spánku býva tiež potravinová intolerancia alebo alergie. Ojedinelejšie sa v praxi stretávame so situáciou, kedy spánok zhoršuje porucha nazývaná periodické pohyby končatín (PLMD: Periodic Limb Movement Disorder). Táto porucha je charakteristická pravidelne sa opakujúcim trhnutím končatín počas spánku, spravidla dolných. PLMD sa prejavuje najmä počas ľahkej fázy NREM spánku. Rodič niekedy spozoruje, že dieťatko počas nočného spánku je nekľudné a jeho končatiny sa opakovane prudko hýbu. Nejedná sa ale o pretáčanie dieťatka, naťahovanie dieťatka alebo iné pohyby, ktoré sú počas REM fázy spánku prirodzené. Ide o prudké a krátke trhnutia, ktoré sa najčastejšie vyskytujú v 20-40 sekundových intervaloch. Najčastejšie postihuje dolné končatiny a len veľmi ojedinele sa prejavuje aj trhaním horných končatín. Porucha periodického pohybu končatín spôsobuje neodolateľné nutkanie hýbať nohami alebo rukami. Často spôsobuje nepohodlie končatín, ako aj vysokú pravdepodobnosť, že pohyb končatín spôsobí bolesť pri náraze na tvrdé predmety.
Dôsledkom tejto poruchy spí dieťatko prerušovane, doba zaspávania sa predlžuje. Periodické pohyby končatín mávajú za následok zníženie celkového množstva spánku a vedú k pocitu nedostatočného oddychu po nočnom spánku. Počas dňa sú deti ospalé, podráždené. Táto porucha je silne spojená s anémiou z nedostatku železa. Preto sa ako prvé pri podozrení kontroluje krvný obraz. V prípade, ak krvný obraz potvrdí nedostatok železa, suplementácia železa je prvou voľbou liečby. Nie každé dieťatko, ktoré sa počas spánku hýbe, snaží sa pretočiť alebo natiahnuť v zavinovačke, má automaticky poruchu periodického pohybu končatín. V prípade podozrenia na PLMD je vhodné situáciu konzultovať najskôr s pediatrom. V prípade opodstatneného podozrenia určí pediater nasledujúci postup.
Neurotické prejavy a návyky ovplyvňujúce končatiny
Neuróza je najčastejšie sa vyskytujúca duševná porucha (až 42 percent zo všetkých chorôb). Je to porucha, pri ktorej sa nezistia organické narušenia nervovej sústavy, ani žiadnych iných telesných orgánov, pričom človek je chorý a aj sa tak cíti. Vznik neurotických problémov u detí najčastejšie úzko súvisí s atmosférou v rodine alebo so situáciou v škole a postavením dieťaťa v škole. V živote vzniká mnoho stresových situácií, avšak k tomu, aby sa u dieťaťa vyvinula neuróza, je potrebná určitá predispozícia.
Obhrýzanie nechtov: Tento jav vzniká najčastejšie v predškolskom veku, ale i skôr, a trvá väčšinou do puberty, no niekedy môže pretrvávať až do dospelosti. Nechty si obhrýza asi 30 percent detí a rodičia tomuto javu zvyčajne nepripisujú nejaký zvláštny význam. Riešia skôr estetiku rúk ako dôvod vzniku tohto javu. Obhrýzanie nechtov je vo svojej podstate ľahká neuróza, ktorá je vonkajším prejavom vnútorného napätia - dieťa sa dačoho bojí, prežíva nepríjemné situácie, nemá uspokojenú potrebu istoty a bezpečia, nahrádza si tak napríklad aj satie z prsníka alebo z fľaše. Keďže má obhrýzanie nechtov často psychologický podklad, je dobré najprv pátrať po príčine, ktorá tento zlozvyk spôsobila alebo ho udržiava. Rodičia by si mali všímať, v akých situáciách si dieťa nechty obhrýza alebo obtrháva kožu okolo nechtov. Najčastejším podkladom tohto javu býva vnútorné napätie prameniace najčastejšie z konfliktov v materskej škole alebo zo zlých citových vzťahov v rodine. V škole si dieťa obhrýza nechty často preto, lebo sa dostáva do stresu pri skúšaní, pri písaní písomiek alebo keď má konflikty so spolužiakmi. Okrem samotnej neurotickej podstaty tohto javu treba mať na pamäti aj to, že obhrýzanie nechtov zvyšuje riziko vzniku rôznych mikrobiálnych a vírusových infekcií či hnisavých pľuzgierov. Cez sliny sa môžu do poškodenej kože preniesť baktérie, čo spôsobí začervenanie a infekciu. Ako pomôcť? Vždy je dobré rôznym spôsobom zamestnať ruky tak, aby dieťa nemalo potrebu hrať sa s kožou okolo nechtov alebo si ich dávať do úst. Dieťa za obhrýzanie nechtov nekarhajte a nestrašte ho, pretože za obhrýzaním nechtov často stoja rôzne obavy, pocity menejcennosti a strach. Oveľa prospešnejšie je dieťa motivovať a pochváliť, keď si nechty neobhrýza. Ak to nepomáha, je dobré kontaktovať detského psychológa, s ktorým sa môžete komplexnejšie zamerať na to, čo tento problém zapríčiňuje.
Cmúľanie palca alebo prstov na ruke: U malých bábätiek je satie palčekov veľmi prirodzené a bežné. Používajú ho na upokojenie a utíšenie, často s palčekom v puse zaspávajú. Niekedy si deti začnú cmúľať palce po ukončení dojčenia. Niektorí odborníci hovoria o „nedokojených“ deťoch v zmysle, že im bol prsník odoprený v čase, keď na to ešte neboli pripravené a palček je náhrada zaň. V prvom roku života dieťaťa cmúľanie palca alebo prstov vyplýva z prirodzenej potreby sať, ale vo vyššom veku to môžete považovať za neurotický návyk. Osvojujú si ho väčšinou veľmi tiché deti ako náhradný podnet pri nedostatku inej stimulácie. Cmúľajú si palec nielen pri zaspávaní, ale aj počas dňa niekedy ešte i vo veku desať rokov. U starších detí je cmúľanie palca vnímané ako zlozvyk alebo ako dôsledok nejakého problému - obvykle emocionálneho (strach, úzkosť). Niekedy si dieťa začne palec cmúľať v období, keď začne chodiť do škôlky. To môže byť spojené s ťažkým prežívaním odlúčenia od mamy a palček pôsobí upokojujúco. Môže sa objaviť aj vtedy, keď je dieťa vystrašené, niečoho sa bojí a palček je jeho bezpečnosť a istota. Môže sa báť hádky v rodine, kriku doma alebo v škôlke. Cmúľanie môže niekedy ovplyvniť nesprávny rast chrupu. Ako pomôcť? Je to veľmi individuálne. Ak je dieťa už staršie, je potrebné mu to stále pripomínať a vysvetľovať, ale bez posmievania a strašenia. V niektorých rodinách funguje systém odmeny - za niekoľko dní bez cmúľania palčeka dieťatko dostane ocenenie, malú oslavu, či drobnú hračku. Trávte s dieťaťom veľa času, hrajte sa, hovorte spolu. Veľa ho objímajte a doprajte mu radosť z vecí, ktoré ho bavia.
Tiky u detí: Tiky sú náhle, rýchle, opakujúce sa, nerytmické, vôľou čiastočne ovplyvniteľné, stereotypné pohyby alebo hlasové prejavy, ktoré neslúžia žiadnemu zrejmému účelu. Ich prejavom môže byť hocijaký pohyb alebo zvuk, majú nutkavý ráz. Charakterizujú ich napríklad rýchle bezúčelné pohyby, žmurkanie, potrhávanie hlavou, trhavé pohyby končatinami, pokašlávanie a podobne. Niekedy sa tieto návyky vyvinú z účelových pohybov - napríklad pohodením hlavy si dieťa odstraňuje vlasy z čela. Aj keď mu už vlasy ostrihajú, pohyby naďalej robí. Základná príčina tikov zostáva neznáma. Donedávna vládlo presvedčenie, že tiky sú symptómom neurózy, v súčasnosti tvorí tiková porucha samostatnú diagnostickú kategóriu. Rozlišujeme prechodnú tikovú poruchu, pri ktorej sa objavujú tiky jednoduché, motorické, väčšinou v oblasti mimického svalstva, vzácne aj hlasové, ale nevyskytujú sa súčasne. Chronická motorická alebo hlasová tiková porucha sa prejavuje jednoduchými aj komplexnými motorickými aj hlasovými tikmi (nie súčasne), priebeh je chronický, intenzita tikov sa nemení celé týždne či mesiace. Tourettov syndróm zahŕňa mnohopočetné väčšinou komplexné motorické aj hlasové tiky, ktoré sa vyskytujú aspoň v niektorých obdobiach súčasne, majú premenlivú intenzitu, častý výskyt koprolálií (vyslovovanie urážlivých slov a viet), echolálií (opakovanie po druhých) a echopraxií (kopírovanie konania inej osoby). Porucha začína obvykle v detstve okolo 7. roku. Okrem spomenutých prejavov sa u detí môžete stretnúť aj s pomočovaním, námesačnosťou, nočným desom, poruchami reči, zajakavosťou, s nechutenstvom, ale aj s rôznymi problémami v správaní.
Choroby z dlhodobého zaťaženia končatín
Existuje aj skupina ochorení, ktorá je relevantná pre celkové zdravie končatín, hoci sa týka skôr dospelých v pracovnom prostredí. Ide o choroby z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín. Tieto ochorenia postihujú kosti, kĺby, šľachy, svaly, nervy a cievy končatín, pričom sú spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Ich vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce. Nepriaznivo na ne pôsobia aj mimopracovné faktory, napríklad vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napríklad pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Hoci sa tieto ochorenia primárne netýkajú detského vývoja, zdôrazňujú komplexnosť zdravia končatín a vplyv rôznych faktorov na ich funkčnosť a integritu.
Význam rodinného prostredia a podpory
Odborníci sa zhodujú v tom, že základnou podstatou odstránenia problémov u dieťaťa, či už ide o fyzické, vývinové alebo behaviorálne výzvy, je pocit bezpečia a pochopenia pre jeho starosti v rodine. Rodina (aj keď nie je úplná) by mala byť tým miestom, kam sa dieťa môže vrátiť a bezpečne zdieľať svoje zážitky, poznanie, radosti a aj obavy. Rodičia by mali poznať možnosti a schopnosti svojich detí a svoje nároky prispôsobiť dieťaťu. Nezriedka sú za neurotickými problémami detí ich ambiciózni rodičia, ktorí preceňujú význam školských známok, úhľadného písma alebo prvenstiev v súťažiach. Aj rodič, ktorý sám trpí neurózou, môže byť problémom, tým, že je sám často podráždený, prepracovaný, ľahko podľahne afektu a prenáša svoje psychické vypätie na celú rodinu.
Deti, ktoré od malička vyrastajú s istým viditeľným handicapom, s tým vedia „tak inak“ pracovať. Samozrejme, aj ony vnímajú otázky a začudované pohľady ľudí, ale keď ich rodičia naučia pár trefných fráz a odpovedí a oni budú vedieť sebavedomo zareagovať, tak ich sekundárna stigmatizácia nie je až taká markantná ako u tých druhých ľudí - handicapovaných počas neskoršieho života. Skrátka, ony to berú viac ako súčasť života a prijímajú to „do konceptu“ svojho myslenia ako fakt. Podpora a pochopenie v rodine sú neoddeliteľnou súčasťou ich zdravého vývoja a schopnosti čeliť výzvam.
tags: #dieta #s #kratsimi #koncatinami