Mentálne postihnutie (MP) predstavuje závažnú a nezvratnú poruchu, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie - či už ide o poznávacie, jazykové, pohybové alebo sociálne zručnosti. Zároveň zahŕňa obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, teda v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav, ktorý si vyžaduje špecifický prístup, porozumenie a predovšetkým trpezlivosť.
Charakteristika a stupne mentálneho postihnutia
Mentálna retardácia, alebo retardácia intelektového vývinu, je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje inteligenčným kvocientom (IQ), pričom hodnoty sú stanovené medzinárodnou klasifikáciou chorôb (WHO).
- Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Je to najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia. Väčšina ľudí s týmto postihnutím neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba.
- Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dieťa dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Jedinec je vychovávateľný, možno u neho vypestovať návyky, ale nie je vzdelávateľný v klasickom zmysle.
- Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov. Často sa pridružujú iné postihnutia. Pohyby sú hrubé, nekoordinované a jedinec je trvale odkázaný na starostlivosť druhých.
- Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20): Človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč ani jej porozumieť a vyžaduje neustálu pomoc opatrovateľa.
Etiológia a príčiny vzniku
Mentálne postihnutie môže mať korene v prenatálnom, perinatálnom alebo postnatálnom období. V prenatálnom období hrajú rolu fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, napríklad infekčné ochorenia matky (rubeola, toxoplazmóza). Významné sú aj dedičné faktory a chromozómové aberácie, ktoré vznikajú v čase počatia. Postnatálne poškodenia mozgu, ako sú úrazy hlavy alebo zápaly centrálnej nervovej sústavy (meningitída), môžu taktiež viesť k narušeniu rozvoja rozumových schopností. Osobitnou kategóriou je sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká v kultúrne nepodnetnom a znevýhodnenom prostredí.
Včasná intervencia a rola rodiny
Včasná starostlivosť o dieťa sa začína hneď prvý deň po narodení a je úzko spojená s rodinou. Základným činiteľom sú rodičia, ktorí majú právo na to, aby sa dobrovoľne rozhodli pre služby strediska včasnej intervencie. Aby sa profesionálna intervencia mohla rozvinúť, je potrebné zoznámiť sa s vývinom dieťaťa, vnútrorodinnými vzťahmi a socioekonomickými vplyvmi. Terapeuti sa musia prispôsobiť potrebám dieťaťa, nie opačne. V prvých rokoch je to najmä zdravotnícky personál, ktorý prichádza s dieťaťom do kontaktu a spolupracuje so sociálnymi pracovníkmi či nutričnými terapeutmi.
Špecifiká vzdelávania a integrácia
Môžeme sa hrať na integráciu žiakov zo špeciálnych škôl, ale na integráciu sú v našom školstve všeobecne podmienky asi ako na jazdenie leňochoda na raketopláne. Absolútne žiadne. Na skutočnú integráciu je potrebných splnených veľa faktorov, od preškoľovania pedagógov, cez priestorové a materiálne podmienky, až po dostatočnú mieru asistentov, špeciálnych pedagógov a psychológov.
Sú diagnózy, ktoré má zmysel integrovať, napríklad fyzické diagnózy bez mentálnej retardácie. Avšak pri diagnózach s mentálnym postihnutím a poruchami správania nie je situácia v špeciálnych školách o nič horšia ako v bežných; naopak, v špeciálnych školách je oveľa menší počet žiakov a väčší pomer pedagóg-žiak.
V súčasnosti sa 85 % detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene. Problémom zostáva aj fakt, že po skončení základnej školy získavajú len primárne vzdelanie (ISCED 1), čo im znemožňuje pokračovať na bežných stredných školách. Ich vzdelávanie sa tak obmedzuje na praktické školy alebo odborné učilištia zamerané na jednoduché pracovné činnosti.
Spoločenské normy a život s hendikepom
Život s mentálne znevýhodneným človekom nie je jednoduchý, no ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka, prežijete s ním veľa radosti. Ľudia s mentálnym postihnutím majú právo žiť normálnym životom, nadväzovať partnerské vzťahy, športovať a byť súčasťou spoločnosti. Často sa stretávame s predsudkami - ak stretneme človeka s mentálnym postihnutím, zvykneme odvracať zrak, hoci u ľudí s telesným hendikepom máme tendenciu pomôcť.
Spoločnosť sa zvykne meniť k lepšiemu len veľmi pomaly. Je nevyhnutné prestať hľadať chybu v deťoch a ich rodinách a začať riešiť systémové nedostatky nášho vzdelávania. Každý človek, bez rozdielu zdravotného stavu, má právo na lásku, pozornosť a možnosť rozvíjať svoj potenciál v rámci svojich možností. Ochrana občanov s intelektovým hendikepom je kľúčová, keďže vo svojej dôverčivosti môžu byť ľahko zneužití. Odborná podpora, včasná diagnostika a prijatie okolia sú základnými piliermi, ktoré týmto ľuďom umožňujú viesť dôstojný a naplnený život.
tags: #dieta #s #mentalnym #postihnutim