Komplexný Pohľad na Diétu a Manažment Porúch Pozornosti a Hyperaktivity (ADHD/ADD)

ADHD, alebo porucha pozornosti a hyperaktivita, je neurovývinová porucha, ktorá sa prejavuje už od raného veku dieťaťa a môže pretrvať až do dospelosti. Pre označenie syndrómu poruchy pozornosti bez hyperaktivity sa používa označenie ADD. Tieto poruchy sú čoraz častejšie diagnostikované v detskej populácii a predstavujú významnú výzvu pre deti, rodičov aj pedagógov. Hoci sa k ADHD môžu pridružiť aj poruchy správania, samotné ADHD nie je porucha správania, ako sa to často mylne zamieňa. Diagnostika porúch aktivity a pozornosti je komplexný proces, ktorý si vyžaduje spoluprácu viacerých odborníkov a zahŕňa hodnotenie klinických príznakov správania dieťaťa v minimálne dvoch rôznych prostrediach.

Čo je ADHD/ADD? Základná Charakteristika a Rozdiely

Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a porucha pozornosti bez hyperaktivity (ADD) sú neurovývinové poruchy, ktoré sa prejavujú predovšetkým problémami so sústredením a udržaním pozornosti, hyperaktivitou a impulzívnym správaním. Kým deti s ADHD bývajú nepozorné, ale zároveň veľmi živé a dynamické, deti s ADD, ktoré sú postihnuté bežnou poruchou pozornosti bez hyperaktivity, sa javia ako pomalé, zasnené a často uzavreté vo svojich fantazijných svetoch. Nechajú sa ľahko rozptýliť vonkajšími podnetmi a ich práca si vyžaduje niekoľkokrát dlhší čas. Hoci u nich nie je prítomná hyperaktivita, pretrvávajú u nich problémy s pozornosťou, sústredením a impulzivitou. Väčšinou ale nevyrušujú a ticho sedia, čím na seba nijako nepútajú pozornosť. Táto „skrytá“ forma poruchy je rovnako závažná, pretože zhoršuje prospech a často je príčinou nízkeho sebavedomia dieťaťa, ktoré sa môže javiť ako lajdák alebo leňoch.

Žiaci s ADHD majú problémy so sústredením, s impulzivitou a sú hyperaktívni. Naproti tomu, deti s poruchou pozornosti majú problémy s počúvaním a plnením pokynov; dieťa nie je schopné udržať pozornosť ani po dobu, než mu vysvetlíte, čo po ňom chcete. Veľmi ľahko sa nechá rozptýliť, sledujú, „kde čo lieta“. Má problémy so zameraním sa na jednu vec a udržaním pozornosti. Častý je aj nevyrovnaný výkon v škole a ťažkosti so samostatnou prácou. Pri ADHD sa k týmto príznakom pridáva neustála aktivita, keď dieťa ani chvíľku neobsedí a je stále v pohybe, aj keď je unavené. Má problémy s prechodom na inú činnosť. Okrem toho sa dieťa ľahko vyprovokuje a často provokuje ostatných, čo niekedy vedie k agresívnym reakciám a konfliktom. To všetko môže viesť k tomu, že býva v triede neobľúbené, bez kamarátov, alebo si naopak nájde kamarátov s podobnými problémami.

ADHD je skratka pre Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je zaradená do kategórie diagnóz F90-F98, čo sú poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania. Tento syndróm je vo väčšine prípadov diagnostikovaný až v školskom veku, hoci jeho prejavy je možné spozorovať už v ranom detstve.

Príčiny a Rizikové Faktory Vzniku ADHD/ADD

Presné príčiny porúch pozornosti nie sú celkom známe, ale ide o multifaktoriálnu poruchu, ktorá zahŕňa genetickú predispozíciu, neurologické a biologické príčiny, ako aj psychosociálne nastavenie dieťaťa. Medicína dnes ADHD definuje ako vrodenú malformáciu centrálnej nervovej sústavy, ktorá má dopad na viaceré funkcie rôznych oblastí mozgu. Na pozadí tohto javu stoja aj faktory prostredia. Štúdie ukázali, že rola dedičných znakov pri vzniku ADHD faktorov presahuje 80%, čo znamená, že genetické faktory majú zásadný, až 80% význam.

Okrem dedičného vplyvu treba brať do úvahy aj negenetické vplyvy, ktoré môžu prispieť k vzniku alebo zhoršeniu príznakov. Medzi ne patria napríklad konzumácia alkoholu, drog a fajčenie matky počas tehotenstva, nízka pôrodná váha alebo komplikovaný či predčasný pôrod. Pri oboch typoch pôrodu stúpa riziko poruchy zásobenia krvou a kyslíkom nervového systému. Spúšťačmi môžu byť tiež niektoré choroby v ranom detstve, napríklad potravinová alergia alebo infekčné choroby, ako je zápal stredného ucha, či nesprávne fungovanie imunitného systému. Existuje tiež vzťah medzi inými psychickými chorobami rodičov a prejavmi ADHD u dieťaťa.

Ako rodič je dôležité si uvedomiť, že ADD a ADHD nie sú dôsledkami nesprávnej výchovy, ale ide o narušenie, ktoré môže mať biologickú príčinu. Nesprávne vedenie pri liečbe alebo neliečenie môže mať v ďalšom živote dieťaťa vážne následky. Preto je včasná diagnostika a adekvátna liečba nevyhnutná.

Prejavy a Symptómy ADHD/ADD v Rôznych Vekových Obdobiach

Symptómy ADHD, ako sú hyperaktivita, nepozornosť a impulzivita, sa prejavujú už od raného veku dieťaťa a môžu pretrvať až do dospelosti. Ich intenzita a forma sa však menia v závislosti od veku.

Dojčenský vek (do 3 rokov):V dojčenskom veku môžeme pozorovať jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa prejavujú inak ako u zdravých detí. Aktivita je zvýšená. Diagnózu ale nie je možné spoľahlivo stanoviť pred tretím rokom života dieťaťa.

Predškolský vek (3-6 rokov):V tomto období sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja. Dieťa má problém pokojne a vytrvalo vydržať, hlavne v hravých situáciách. Výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke problematický. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné hlavne pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie.

Školský vek:V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy, pretože požiadavky na dieťa sa stupňujú. Dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Nediagnostikovaný školák s ADHD často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešné v neskoršom dospelom veku. Nezriedka takéto deti menia školu dva- až trikrát už počas prvých rokov školskej dochádzky.

Napriek závažným formám správania u detí s ADHD je pre ne typická kreativita a túžba učiť sa. Všeobecne majú dobré sociálne zručnosti, sú empatické a majú zmysel pre humor. Avšak, bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované. Dôsledkom toho môžu byť duševne zranené, nešikovné, cítiť sa neschopné a bez nadania, čím trpí aj ich motivácia a ochota k učeniu a začleneniu sa do kolektívu.

Adolescencia a dospelosť:Niekedy zostáva ADHD skryté až do obdobia puberty. V tomto období vyplávajú na povrch hlavné znaky hyperaktivity, ako negatívne sebahodnotenie, labilita, úzkostlivé správanie kvôli požiadavkám naň kladených, deviantné správanie, užívanie alkoholu a drog. Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmto negatívnym pocitom tým, že sa stráni rizikových situácií, a preto niekedy vypadne zo spoločenských vzťahov. Často sa u mládeže rozvíja úzkosť alebo depresia a býva viac náchylná na zneužívanie alkoholu a drog. Viacerí považujú ADHD za typickú detskú poruchu, no vyskytuje sa aj u dospelých. Pre ADHD v dospelom veku je typické, že znaky hyperaktivity sa zmierňujú, ale poruchy pozornosti naďalej pretrvávajú, ba časom môžu ukázať aj na ťažší stav. Zábudlivosť je taktiež typický znak pre dospelého s poruchou pozornosti; stále mešká, je v zhone, zaoberá sa príliš mnohými a rôznymi vecami. Dnes je už známe, že časť detí z ADHD syndrómu nevyrastie. Mládež aj dospelí trpia aj svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu.

Zoznam bežných prejavov, ktoré môžu signalizovať ADHD/ADD:

• Prejavy nepozornosti u detí:
  • Dieťa často robí chyby z nepozornosti v škole alebo pri iných činnostiach.
  • Ľahko sa nechá vyrušiť rôznymi podnetmi z okolia.
  • Často má problém s organizovaním, plánovaním a dokončením práce.
  • Často stráca alebo založí rôzne veci (napr. hračky, oblečenie, školské pomôcky atď.).
  • Požiadavky okolia prepočuje, inštrukcie treba zopakovať, zabúda na bežné povinnosti.
  • Často sa vyhýba úlohám, ktoré vyžadujú sústredenie.
  • Prejavuje roztržitosť a zasnenosť.
  • Nedarí sa mu dokončiť začatú činnosť.
  • Nemá zmysel pre poctivú hru.
  • Vo dne spí (v zmysle „vypínania“ pozornosti).
• Prejavy hyperaktivity u detí:
  • Dieťa je nadmerne pohyblivé, vrtí sa, neustále je v pohybe (u dorastencov je najviac prítomná netrpezlivosť).
  • Býva nekľudné, niekedy aj v spánku.
  • Vstáva zo stoličky (napr. v triede alebo v iných situáciách), keď sa očakáva, že bude sedieť.
  • Často je nadmerne hlučné, robí neprimeraný hluk.
  • Je večne „v akcii“.
• Prejavy impulzivity u detí:
  • Dieťa koná ihneď, bez rozmýšľania.
  • Nevie si zorganizovať prácu, prechádza od jednej činnosti k druhej bez dokončenia, vyžaduje neustály dohľad dospelej osoby.
  • Veľa rozpráva, nedá iným dopovedať myšlienku.
  • V škole nedodržuje pravidlá, unáhlene odpovedá, často vyrušuje pri vyučovaní.
  • Všetko musí byť realizované ihneď, nedokáže počkať, nedokáže si odoprieť okamžitú odmenu alebo príjemnú aktivitu.
  • Dožaduje sa ihneď splnenia svojich požiadaviek.
  • Hneď sa cíti dotknuté, reaguje drzo.
  • Má záchvaty hnevu a nepredvídaného správania.
  • Je nadmerne citlivé voči kritike.
  • Je náladové, hašterivé.
  • Veľmi túži po pozornosti rodiča, učiteľa.
  • V kolektíve detí je odmietané.
  • Ľahko sa dá druhým zviesť.
  • Neuznáva svoju chybu, zvaľuje ju na druhého.
  • Zle vychádza s ostatnými deťmi.
  • Nespolupracuje so spolužiakmi.
  • Má problémy v učení.

Ak sa u dieťaťa vyskytujú viaceré z vymenovaných prejavov, je potrebné začať s diagnostikou a stanovením komplexného programu. Všetky príznaky sa nemusia objavovať v rovnakej intenzite, pretože každé dieťa je jedinečná osobnosť, ktorá sa od ostatných odlišuje rôznou kombináciou prejavov správania, záujmov, vlôh či zručností.

Diagnostika ADHD/ADD: Cesta k Porozumeniu

Rozpoznanie príznakov ADHD často nie je jednoduché a stanovenie diagnózy ADHD je aj pre skúseného odborníka veľkou výzvou. Diagnostika porúch aktivity a pozornosti je založená na hodnotení klinických príznakov správania dieťaťa v minimálne dvoch rôznych prostrediach a zahŕňa komplexný proces a spoluprácu viacerých odborníkov. Včasná a presná diagnostika i súčinnosť rodičov a učiteľov môže dopomôcť k tomu, aby sa situácia s pribúdajúcim vekom zlepšila.

Proces diagnostiky zahŕňa:

• Klinické vyšetrenie: Diagnostiku vykonáva lekár - neurológ v spolupráci s klinickým psychológom alebo psychiatrom. Konečnú diagnózu stanovuje klinické pracovisko detskej neurológie alebo detskej psychiatrie.
• Dôkladná anamnéza: Zbierajú sa informácie o rodinnej, školskej a zdravotnej histórii dieťaťa. Dôležité informácie vedia poskytnúť rodičia alebo pedagógovia, ktorí s dieťaťom trávia najviac času a sú schopní zbadať zmeny v jeho správaní.
• Psychologické testy: Využívajú sa štandardné psychodiagnostické testy, posudzovacie škály a dotazníky.
• Pozorovanie dieťaťa: Odborníci sledujú správanie dieťaťa v rôznych situáciách. Pozorovanie správania je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD.
• Medicínske zobrazovacie a elektrofyziologické metódy: Pri atypickom obraze ADHD, respektíve pri podozrení na organicitu, sa môžu využívať zobrazovacie metódy ako CT (počítačová tomografia) a MR (magnetická rezonancia). Elektrofyziologické metódy ako EEG (elektroencefalografia) a EKG (elektrokardiografia) sa používajú v súvislosti s plánovanou farmakoterapiou.

Diagnostický proces sa zameriava na objasnenie prítomnosti symptómov a vylúčenie možných iných príčin, ktoré by mohli byť zodpovedné za dané problémy. Je veľmi dôležité, aby rodičia akceptovali fakt, že ich dieťa trpí poruchou, namiesto toho, aby ho spoločnosť „škatuľkovala“ ako neposlušné a nevychované. Odhalenie poruchy pozornosti a hyperaktivity je často odďaľované, pretože spoločnosť tieto deti „škatuľuje“ ako neposlušné a nevychované. Mnohí rodičia nechcú prijať fakt, že ich dieťa trpí poruchou, čím je práca s dieťaťom náročnejšia.

ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života. Prevalencia ADHD na Slovensku každým rokom stúpa. V roku 2018 to bolo viac ako 78% pacientov z tejto skupiny, pričom viac ako polovica bola chlapcov. Porucha pozornosti s hyperaktivitou je častejšia u chlapcov; prejavy u dievčat sú menej nápadné.

Typy ADHD podľa Závažnosti

Poruchy pozornosti a hyperaktivity sa rozlišujú aj podľa závažnosti prejavov, čo pomáha pri stanovení adekvátneho prístupu a liečby.

1. Mierny typ ADHD:

   • Charakterizovaný len malým počtom symptómov alebo ich miernymi prejavmi.
   • Pozorujeme pokles schopnosti koncentrovať sa.
   • Dieťa má mierne alebo žiadne problémy v škole či sociálnych kontaktoch.
   • Zvyčajne sa zaobíde bez odbornej pomoci, stačí individuálny prístup zo strany rodičov a pedagógov.

2. Stredný typ ADHD:

   • Symptómy sa pohybujú v rozmedzí miernych až vážnych.
   • Pozorujeme nepokoj, nesústredenie, emočnú nestabilitu a zníženú sebakontrolu.
   • Okrem individuálneho prístupu je žiaduca aj odborná starostlivosť, aby sa predišlo zhoršovaniu stavu.

3. Závažný typ ADHD:

   • Symptómy potrebné k stanoveniu diagnózy sa prejavujú v nadmernej miere.
   • Negatívne ovplyvňuje život dieťaťa v škole a v spoločnosti.
   • Prejavuje sa výrazným nepokojom, sklonom k rizikovému správaniu, nízkou až nulovou schopnosťou sebakontroly a problémami vo vzťahoch s ostatnými.
   • Často sa vyskytujú aj špecifické poruchy učenia, ako sú problémy s čítaním, písaním či počítaním.
   • Odborná starostlivosť je v tomto prípade nevyhnutná a vyžaduje si komplexný a intenzívny prístup.

Liečba a Podpora Detí s ADHD/ADD

Liečba ADHD je komplexná a mala by byť individualizovaná. Porucha je liečiteľná, pričom najvýraznejšie úspechy sa dosahujú kombináciou liekov, úpravou denného režimu dieťaťa a zapojením rodičov do liečby. Aj keď získate pre svoje dieťa odbornú pomoc, vaša úloha v liečbe ADHD je nezastupiteľná. Viac ako polovica detí s ADHD má ďalšiu poruchu, napríklad depresiu, úzkostnú poruchu alebo poruchu čítania, tieto poruchy si spravidla vyžadujú samostatnú liečbu.

Farmakologická liečba:Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring.

Nefarmakologické metódy (intervenčný program):Veľmi obľúbené a často využívané sú liečebné metódy bez užívania liekov. Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame intervenčný program.

• Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT): Zameraná na špecifické správanie pacienta, táto terapia sa sústreďuje na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností. Na kognitívno-behaviorálnu terapiu v liečbe ADHD sú však rozporuplné názory. Niektorí odporcovia tvrdia, že pre dieťa s ADHD je takmer nemožné, aby reálne zhodnotilo svoje správanie a vyhodnotilo model iného správania, a želaný výsledok je preto „behom na dlhú trať“ a v konečnom dôsledku sa nemusí dostaviť pozitívny výsledok.
• Výchovné metódy: Trénovanie každodenných činností doma a v škole. Je potrebné dieťaťu vytvoriť rutinu zásad a povinností, ktoré sú pre dieťa nemenné.
• Arteterapia: Práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie.
• Muzikoterapia: Počúvanie hudby (podporuje sústredenie), hra na hudobný nástroj (rozvíja jemnú motoriku) a spev.
• Rečová terapia (logopédia): Pomáha pri problémoch s komunikáciou a vyjadrovaním.
• Hra divadla: Umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu.
• Kontrolovaný pohyb: Skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Jedná sa o cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení.

Ako môžete pomôcť svojmu dieťaťu? Praktické rady pre rodičov a pedagógov:

• Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak sú vám uvedené prejavy povedomé a vaše dieťa má problémy s nepozornosťou, nadmernou aktivitou a impulzivitou do tej miery, že mu spôsobujú problémy v jeho bežnom fungovaní doma aj v škole, poraďte sa s detským lekárom a vyhľadajte pomoc odborníka (školský psychológ, psychológ v centre psychologicko‑pedagogického poradenstva a prevencie, detský psychiater).
• Vzdelávajte sa: Získajte čo najviac informácií o ADHD od odborníkov a z literatúry.
• Stanovte si poradie hodnôt: Prispôsobte sa tomu, že vaše dieťa má túto poruchu a stanovte si priority.
• Vytvárajte pevné pravidlá a návyky: Dieťa s ADHD vyžaduje zvýšenú kontrolu pri bežných činnostiach aj pri príprave do školy. Dôležité je dodržiavať denný režim a časový rozvrh.
• Pracovné prostredie: Doma pri učení vytvorte stabilné, nerušené prostredie.
• Metóda „med a bič“: Dieťa potrebuje mať istotu, že ho dospelý chápe a má ho rád. No zároveň je dôležité postaviť dieťaťu pevné hranice a jednoznačne mu dať najavo, čo si môže dovoliť a čo musí spraviť. Pri nesplnení úloh musí vedieť, že bude znášať následky. Buďme dôslední pri zadávaní úloh aj pri kontrole.
• Dôslednosť a trpezlivosť: Vo výchove buďte dôslední, trpezliví, vytrvalí, ale aj láskaví. Nechajte sa viesť láskou, nie „tvrdosťou“. Stanovte dieťaťu jasné hranice, tresty sú nevhodné, neprinášajú žiaden efekt.
• Pozitívne povzbudenie: Dieťa stále povzbudzujte a pozitívne motivujte. Oceňujte ho a chváľte za všetko, za čo je možné ho pochváliť. Deti s ADHD majú často znížené sebavedomie, ale sú často bystré, majú na niečo talent a veľa dobrých vlastností. Posilňujte silné stránky svojho dieťaťa.
• Kvalitný čas: Buďte svojmu dieťaťu k dispozícii. Trávte s ním čo najviac času. Vzťah dieťaťa s vami je to najdôležitejšie. Vytvárajte čo najviac príjemných a pokojných chvíľ.
• Komunikácia: Rozprávajte sa s dieťaťom. Zaujímajte sa o to, ako vníma vás, svoje okolie a vzťahy s rovesníkmi.
• Spolupráca s odborníkmi: Spolupracujte so školou, detským psychiatrom a psychológom. Zapojte sa do tréningu rodičovských zručností potrebných pri výchove detí s ADHD a vyhľadajte miestnu svojpomocnú rodičovskú skupinu.
• Rozloženie úloh: Zadané úlohy je lepšie rozložiť na menšie kroky a po každom kroku dieťaťu poskytnúť spätnú informáciu o výsledku.
• Učenie organizačných návykov:
  • Naučte dieťa usporiadať si svoje pomôcky.
  • Naučte ho usporiadať svoj pracovný priestor - hovorí sa, kto má poriadok na stole, má poriadok aj v hlave.
  • Naučte ho zaznamenávať si úlohy.
  • Naučte ho sledovať vyučovacie hodiny a vedieť sa na ne pripraviť.
  • Musí vedieť, čo odniesť domov a čo nechať v škole.
  • Musí vedieť, kde a kedy odovzdať vypracovanú úlohu.
  • Musí vedieť, čo presne má robiť pri samostatnej práci.
  • Musí vedieť, čo presne má robiť po ukončení práce.
  • Musí vedieť, kedy môže hovoriť.
  • TIP: Všetky tieto návyky by malo dieťa získať v čo najkratšom čase - zo začiatku školského roka pomocou poznámkového bloku, ktorý by mal byť úplne iný ako klasický zošit.
• Podpora pri učení: Pri učení existuje niekoľko zásad, ktoré sú potrebné dodržiavať. Tam, kde sa to dá, pomáha učenie hravou formou. Odborníčka na spoločenské hry Štěpánka Zoubková zo spoločnosti Piatnik hovorí: „Hry sú prirodzenou a nenápadnou súčasťou výchovy. Niektoré deti potrebujú, aby im rodičia vopred vysvetlili pravidlá, hra musí mať jasný cieľ.“ Podpora pozornosti u detí v školskom veku môže zahŕňať napríklad jasné a presné inštrukcie, štruktúrované a plánované aktivity, pravidelné prestávky, posilňovanie pozitívneho správania a komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi.

Vplyv Diéty a Aromaterapie na ADHD/ADD

Všetky pochody v tele a teda aj pozornosť do značnej miery ovplyvňuje aj to, čo jeme. V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD.

Odporúčané a nevhodné potraviny:

• Nenasýtené mastné kyseliny: Do stravy by sme mali deťom zaradiť nenasýtené mastné kyseliny, ktoré sú dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Ich bohatým zdrojom je napríklad rybí olej, konopné a ľanové semienka a niektoré výživové doplnky.
• Jód: Nedostatok jódu môže viesť, okrem problémov so štítnou žľazou, aj k vzniku psychických porúch.
• Vitamíny a minerály: Doplniť deťom vitamíny a minerály môžeme predovšetkým pestrou stravou.
• Potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu: Za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu. Hoci štúdie ukazujú, že cukor nijako neovplyvňuje ani chovanie detí, ani ich poznávacie funkcie, niektoré potraviny môžu prejavy ADHD zhoršovať. Po niekoľkých týždňoch ich postupne skúste zasa nasadiť, aby ste zistili ich vplyv na vaše dieťa.

Aromaterapia:Pomocou vôní môžeme dieťa upokojiť, podporiť jeho koncentráciu a pamäť.

• Na upokojenie a koncentráciu: Vhodné sú medovka, rumanček a levanduľa, ktoré pomôžu upokojiť nadbytok myšlienok. Navodzujú pohodovú atmosféru plnú pokoja a dôvery. Pomáhajú aj pri problémoch so zaspávaním.
• Na odvahu a sebavedomie: Šalvia, jazmín či ruža dodávajú odvahu a stratené sebavedomie.

Rozvoj Pozornosti Prostredníctvom Hier a Aktivít

Hra je najmenej násilná forma výchovy a je kľúčová pre rozvoj detí s ADHD/ADD. Pre deti s ADHD je vhodné organizovať hry v prírode, kde majú čo najväčšie možnosti pohybu. Každá hra má mať aj výchovný cieľ. Odborníčka na spoločenské hry Štěpánka Zoubková hovorí: „Hry sú prirodzenou a nenápadnou súčasťou výchovy.“

Ako pri využití hier postupovať:

1. Premyslená príprava: Hru, ktorú chceme cielene využiť, musíme mať dobre premyslenú a organizačne pripravenú. Hyperaktívne deti musia mať vo všetkom vopred jasno, musia vedieť postup a pravidlá.
2. Vysvetlenie pravidiel: Dieťaťu s poruchou pozornosti pravidlá hry vopred vysvetlíme, najlepšie je, ak si ju môže párkrát precvičiť.
3. Nemenné pravidlá: Pravidlá v žiadnom prípade nemeníme počas hry.
4. Spolupráca: Ak sa hrá viac detí, upozorníme ich na dôležitosť spolupráce.
5. Rola dospelého: Hru spočiatku koordinuje dospelý. Jeho rola nie je vodcovská, ale poradenská. Niekedy je vhodné, aby sa do hry zapojil aj učiteľ/rodič. Hlavne vtedy, ak cíti, že deti by sa bez jeho zapojenia dostali do problémových situácií. Ako účastník hry môže lepšie ovplyvňovať jej priebeh.
6. Motivácia: V každej hre je dôležitá motivácia.
7. Zhodnotenie: Každú hru po jej skončení zhodnotíme. Niekedy stačí slovne, ale dá sa aj odmeniť najlepšieho, najaktívnejšieho, najdisciplinovanejšieho. Pri hre veľmi dbáme aj na slušný spôsob komunikácie medzi hráčmi.

Nápady na hry na podporu pozornosti:

• Spájanie čísel: Na papier napíšte ľubovoľne porozhadzované čísla (napr. 1 - 60). Úlohou žiaka je pospájať ich v číselnom rade bez toho, aby sa spojovacie čiary preťali alebo dotkli. Nájdené číslo zafarbí a cez tento tmavý bod môže prechádzať. Čísla môžu spájať jeden alebo dvaja žiaci na striedačku, ak vedia spolupracovať. Vo dvojici sa dá hra využiť v školskom klube alebo doma.
• Indické preteky: Indické ženy nosia džbány na hlave. Vyskúšajte si obmenu - nosiť knihu na hlave. Spolu s dieťaťom si dajte knihu na hlavu a prejdite krížom cez miestnosť, potom si sadnite, postavte sa, prejdite cez nejakú prekážku. Vyhráva ten, komu dlhšie vydrží položená na hlave a nedotkne sa jej rukou.
• Sluchové hádanky: Dieťa sa otočí chrbtom a postupne zvoníme, klopkáme a pod. predmetmi, ktoré vydávajú nejaké zvuky (napr. kľúče, noviny, sklenený predmet). Po každom zvuku dieťa háda, k čomu zvuk prináleží. Po zhodnotení hry sa môžete porozprávať o tom, ako zvuky vznikajú, ktoré sú nám príjemné a ktoré vôbec nemáme radi.
• Čo vidím, to si pamätám: Na stôl rozložíme veci. Dieťa si ich prezrie, odíde za dvere alebo sa otočí. Následne predmety buď premiestnime alebo vymeníme za iné. Úlohou dieťaťa je rozpoznať a povedať rozdiely.
• Hľadanie písmen: V novinách alebo v časopise dieťa preškrtáva vopred zadané písmeno. Pre kontrolu si na konci odseku napíše počet nájdených písmen. Ťažšie je sústrediť sa naraz na dve alebo viac písmen. Takéto úlohy dávame vtedy, ak má dieťa zvládnuté hľadanie jedného písmena.
• Čo ohmatám, to si pamätám: Na stôl rozložíme rôzne predmety a zakryjeme ich šatkou/látkou. Úlohou je vložiť pod šatku len ruky a pomocou hmatu identifikovať a zapamätať si čo najviac predmetov. Na „ohmatávanie“ vecí má dieťa stanovený časový limit. Po uplynutí času sa dieťa vráti na svoje miesto a snaží sa zapísať (ak je mladšie tak nakresliť) všetky predmety, ktoré si zapamätalo. Táto hra sa dá využiť aj pri precvičovaní slovíčok na vyučovaní cudzieho jazyka, ak pod šatku ukryjete také veci, ktorých názvy sa dieťa práve učí alebo si ich potrebuje upevniť.

Aktivity na rozvíjanie pozornosti u detí s poruchami učenia a pozornosti nájdete aj v pracovných zošitoch KULIFERDO. Rozvíjajte pozornosť už v predškolskom veku. Udržiavať pozornosť pomáhajú rôzne hry, či už slovné, obrázkové a číselné. „Napríklad pexeso je vhodná pomôcka pre rozvoj mozgu, či rozvoj pamäte a pozornosti, preto ho vždy odporúčame aj škôlkarom. Treba ale začať s jednoduchými obrázkami, aby ich dieťa dokázalo rozoznať,“ vysvetlila odborníčka na spoločenské hry Štěpánka Zoubková. Skvelou voľbou na rozvoj pozornosti a koncentrácie u detí sú jednoduché hry a aktivity, ktoré ich zaujmú a sú zábavné. „Farebné puzzle, stolové hry alebo kreslenie môžu byť výborným spôsobom ako trénovať ich schopnosť udržiavať pozornosť na konkrétnych úlohách,“ potvrdzuje Michaela Artemiou. Odporúča sa tiež, aby rodičia dieťaťu pomáhali vytvárať rutiny, ktoré mu pomôžu zvládať každodenné úlohy - napríklad priestor na čítanie a rozhovory, ktoré mu pomôžu rozvíjať jeho komunikačné zručnosti.

Pozornosť z Pohľadu Vývinu a Pedagogiky

Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zautomatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia. Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku. Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie.

Charakteristické črty vývinu pozornosti:

• Rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť: Jej dĺžka trvania, zamerania aj jej kontroly sa s vekom zlepšuje.
• Zvýšená schopnosť rozlišovať podnety: Dieťa sa učí sústrediť sa iba na tie práve dôležité.
• Kvalita pozornosti: Závisí na zrelosti centrálnej nervovej sústavy, na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky.
• Automatizácia činností: Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku. Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti.
• Úzkosť a napätie: Úzkosť a napätie narušujú činnosť dieťaťa s poruchou pozornosti a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite, aj keď by vedel, čo má robiť.
• Vizuálne vs. sluchové podnety: Pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen. V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. - 11. rokom.
• Pedagogické implikácie: Všetky tieto aspekty učiteľ berie na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny - rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku. Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napr. spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti.

V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté ako ADHD/ADD. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.

Oslabené aspekty pozornosti u detí s ADHD/ADD:

• Distribúcia (rozsah) pozornosti: Je príliš malá. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
• Schopnosť prenášať pozornosť: Je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať na zmeny.
• Selektivita (výberovosť): Je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.
• Intenzita aktivity: Aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu a preto vyžaduje značné množstvo energie.

ADHD a Spoločnosť: Výzvy a Budúcnosť

Napriek tomu, že ADHD spoznávame stále lepšie a lepšie, neustále narážame ako spoločnosť na limity. V súčasnosti žiaľ naša spoločnosť nie je pripravená (personálne ani materiálne) týmto deťom dostatočne pomôcť. Pedagógovia majú v pedagogike dlhoročné skúsenosti a vnímajú svoju profesiu ako životné poslanie, ktoré ich napĺňa energiou a láskou, a môžu pomôcť tam, kde to potrebujú, avšak potrebujú systémovú podporu.

Školenie pedagogických pracovníkov a edukácia rodičov by poruchu ADHD preniesla do pozície ochorenia, s ktorým sa dá bojovať. Podľa viacerých zdrojov by deti s ADHD nemali byť vyčleňované zo spoločnosti, ako je to v mnohých prípadoch, ale mal by sa klásť väčší dôraz na ich integráciu a prácu s nimi. Intervencia detí sa nedá bez vzájomnej úzkej spolupráce rodiča, lekára a učiteľa. Učiteľ by sa určite nemal spoliehať na prácu lekára, prípadne užívanie liekov, pretože len každodenná práca s dieťaťom môže priniesť požadovaný efekt.

Deti a mládež postihnuté ADHD sú však aj veľmi senzibilné a majú aj svoje silné stránky. Často bývajú veľmi kreatívne a plné fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa. Ich podpora rodičmi a pedagógmi je kľúčová. Odporúča sa vytvárať si efektívne stratégie zvládania: organizácia úloh do menších celkov, používanie vizuálnych pomôcok, alebo sústredenie sa na najdôležitejšie úlohy. Len komplexný prístup a porozumenie môžu viesť k zlepšeniu kvality života detí s ADHD/ADD.

tags: #dieta #s #poruchami #pozornosti #a #hyperaktivitou

Populárne príspevky:

• Systémový Prínos Predškolskej Výchovy pre Rómske Deti
• Kultúrny odkaz kočiarov zo 17. storočia
• Informácie o jasliach Lienka
• Realita na Slovensku
• Od prvých čiar k dospelosti