Výchova detí je jedným z najnáročnejších, no zároveň najobohacujúcejších aspektov ľudského života. Je prirodzené, že malé deti skúšajú, čo všetko si môžu dovoliť, čo im prejde bez následkov a za čo už hrozí trest. Testujú hranice svojho okolia, a tak je to v tomto období správne. Vo výchove však treba rozlišovať, čo je skutočným problémom a čo je iba dôsledkom neskúsenosti a experimentovania dieťaťa. Malé deti sa nevhodne nesprávajú z ničoho nič, pretože nevedia byť zlomyseľné. Vždy majú istý problém, s ktorým potrebujú pomôcť. Úlohou dospelých je odhaliť a nájsť vhodný spôsob, ako dieťaťu pomôcť. Poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelantstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti.
Čo je Problémové Správanie a Ako Ho Rozpoznať?
Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.
V odbornej literatúre sa poruchy správania z psychologického hľadiska definujú ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. Problémy sú dlhodobé a nie je možné ich vysvetliť na základe neurologických, zrakových, sluchových alebo motorických postihnutí, ale ani na základe emočných (citových) problémov. Anomálie sú evidentné a pozorovateľné už v rannom detstve. Typické prejavy porúch správania sa v plnom rozsahu najčastejšie prejavujú okolo 6. roku života dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita.
Komplexné Príčiny Problémového Správania Detí
Spúšťačom problémového správania je spektrum príčin. Mnohé z týchto príčin sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Vnútorné aj vonkajšie determinanty problémového správania sú u detí rôzne kombinované, a preto ich nemožno posudzovať jednostranne, ale vo vzájomných väzbách a súvislostiach. Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje. Existuje teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, ktorá vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Nazýva sa ekologická systémová teória. Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov.
Základy správania, zručnosť 1: Príčiny problémov so správaním dieťaťa
Vnútorné Faktory: Vplyv Rodinného Prostredia a Výchovy
Medzi kľúčové vnútorné príčiny problémového správania detí patria tie, ktoré sú prevažne situované v rodinnom zázemí dieťaťa. Tieto faktory učiteľ môže len vo veľmi obmedzenej miere eliminovať alebo odstrániť, pretože na ne nemá priamy vplyv a nepatria do okruhu jeho pedagogických právomocí. Hranice správania v rodine môžu byť široké, prípadne nie sú žiadne. Dieťa má potom problémy, lebo sa nedokáže prispôsobiť pravidlám, ktoré vyžaduje materská škola.
Do tohto okruhu príčin problémového správania dieťaťa patria hlavne tieto:
- Výchovný štýl rodičov: Dlhodobo stresuje dieťa alebo mu rodičia poskytujú neadekvátne vzory správania a postojov k životným hodnotám. Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame, a to sa prejavuje najmä na jeho správaní.
- Autoritatívna výchova: Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest. Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaviť sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach.
- Autoritatívna (optimálna) výchova: V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú. Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí.
- Permisívna (liberálna) výchova: Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.
- Zanedbávajúca výchova: V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne. Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy.
- Preťažovanie alebo zanedbávanie: Prílišné preceňovanie alebo podceňovanie podnetov dôležitých pre rozvoj osobnosti dieťaťa, ktoré spôsobujú buď preťažovanie dieťaťa, alebo naopak jeho zanedbávanie.
- Citové vydieranie a nedostatok lásky: Citové vydieranie dieťaťa neposkytovaním lásky, nenávistným správaním k dieťaťu alebo poskytovaním účelovej lásky, napríklad v sporoch rodičov o dieťa. Deti s poruchami správania často pochádzajú z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. Aj u materiálne zabezpečených rodín je viditeľný nárast detí s problémovým správaním, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých.
- Neuspokojovanie fyziologických a psychologických potrieb: Patria sem potreby bezpečia a istoty, lásky a spolupatričnosti, ocenenia a sebaaktualizácie. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.
- Rodinné konflikty a nejednotná výchova: Konflikty v rodine, medzi rodičmi, nejednotné výchovné pôsobenie v rodine. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. ACE, teda nepriaznivé detské skúsenosti, zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Spájajú sa s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom.
- Osobnostné problémy a psychické choroby rodičov: Deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami.
Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb.
Vonkajšie Determinanty a Sociálny Kontekst
Okrem rodinného prostredia existujú aj vonkajšie determinanty problémového správania, ktoré formujú vývin dieťaťa. Tie môžu zahŕňať:
- Vplyvy médií: Patologické vplyvy rôznych médií, napríklad v podobe násilia, neúcty, porušovania práv iných a podobne.
- Preťažovanie informáciami: Preťažovanie sociálne a intelektuálne neprimeranými informáciami.
- Vplyvy vrstovníckych skupín: Vplyvy skupiny tiež patria k významným determinantom problémového správania detí. Patrí sem odmietanie, ponižovanie či emocionálne zraňovanie dieťaťa. Deti s poruchami správania v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia.
- Nadbytok podnetov: Rozptyľovanie dieťaťa nadbytkom podnetov.
- Sociálno-patologické javy v spoločnosti: Sprievodným znakom v každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky.
Špecifické Poruchy Správania a Učenia
V súčasnom období sa v našich základných školách čoraz viac stretávame so žiakmi, ktorým bola diagnostikovaná špecifická porucha učenia a správania. Špecifické poruchy správania bývajú diagnostikované už v ranom detstve, pred nástupom do školy. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaraďujeme poruchy správania do skupiny tzv. porúch správania a emócií. Tieto ťažkosti sa mnohokrát objavujú aj u detí, ktorých inteligencia nie je výrazne závažným spôsobom znížená. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy.
Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka. Deti, ktoré majú poruchu pozornosti, žijú stále pod tlakom značne náročných situácií, ktoré vznikajú vplyvom prejavov ich poruchy. Stále bojujú o uznanie a úspech a zväčša tento boj nezvládajú. Bežné sú aj problémy s poruchou pozornosti. Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí.
Jednou z náročnejších foriem zvládania problému je Syndróm ADHD, ktorý je spojený s agresívnymi prvkami správania. Táto porucha je charakteristická neznášanlivosťou dieťaťa s ostatnými, hádavosťou, nedostatkom sebaovládania, často i antisociálnym správaním (krádeže, vzdory, verbálne konflikty, bitky). Rodinné prostredie býva narušené a dysfunkčné.
Kategorizácia Porúch Správania
Poruchy správania u detí a mládeže sú komplexný fenomén, ktorý si vyžaduje podrobné rozlíšenie. Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Odborníci ich kategorizujú rôznymi spôsobmi, aby lepšie pochopili ich etiológiu a navrhli účinné intervencie.
Podľa Kafku (2015) možno poruchy správania rozdeliť na:
- Primárne - počiatočné poruchy: Sú to vekové poruchy správania detí a mládeže, ako sú poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy, poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
- Sekundárne - odvodené od prvotných primárnych porúch: Vznikajú ako dôsledok už existujúcich primárnych problémov.
- Interpersonálne - osobnostné poruchy jedinca: Týkajú sa vnútorných charakteristík osobnosti dieťaťa.
- Extrapersonálne - spôsobené vplyvom okolitého prostredia: Sú podmienené vonkajšími faktormi a prostredím, v ktorom dieťa žije.
Gajdošová (2007) navyše uvádza rozdelenie na základe sociálnych interakcií a prejavov agresie:
- Socializované poruchy: Podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej. Hoci má problémové správanie, udržiava si vzťahy.
- Nesocializované poruchy: V tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy, čo často vedie k väčšej izolácii a zhoršeniu problémov.
- Agresívne formy: Sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným. Tieto prejavy sú často viditeľné a rušivé, vyžadujú si okamžitú pozornosť.
- Neagresívne formy: Autorka medzi tieto zaraďuje napríklad záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže. Hoci tieto formy nie sú priamo agresívne, signalizujú hlbšie problémy a potrebu intervencie.
Krejčírová (1997) dodáva, že poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí. Z uvedených odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných.
Úloha Školy pri Riešení Problémového Správania
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového.
Uvedení žiaci s problémovým správaním musia byť vzdelávaní v základných školách, z čoho vyplýva, že je nevyhnutné využívať špeciálne metódy a formy práce s nimi. Pre učiteľa je to mimoriadne náročné, nakoľko narúšajú edukačnú pohodu pri získavaní vedomostí a nie sú práve najpovzbudivejším výchovným vzorom pre ostatné deti. Na učiteľa, ktorý takéto dieťa alebo deti v triede má, sú kladené mimoriadne nároky a preto je nevyhnutné, aby aktualizoval poznatky o práci s danou anomáliou. Veľké množstvo príčin problémového správania detí však môže presahovať pedagogické spôsobilosti a ľudské možnosti učiteľa. Vtedy sa vyžadujú špeciálne vyšetrenia zo strany odborníkov v medicíne, psychológii alebo špeciálnej či sociálnej pedagogike.
Učiteľ má poznávať dôvody a príčiny nevhodného správania dieťaťa, ale podľa dostupných možností, aby nepresiahol svoju pedagogickú pôsobnosť a právomoc. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov (Bakošová, 2011). Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy.
Primárne - počiatočné poruchy, ako sú vekové poruchy správania detí a mládeže (poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy), poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy. Sekundárne - odvodené od prvotných primárnych porúch. Interpersonálne - osobnostné poruchy jedinca. Extrapersonálne - spôsobené vplyvom okolitého prostredia. (Kafka, 2015). Socializované - podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej. Nesocializované - v tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy. Agresívne formy - sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným. Neagresívne formy - autorka medzi tieto zaraďuje napr. záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže. (Gajdošová, 2007). Z uvedených odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou. V poslednom období na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. - dispozičné faktory, ako napr. - deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami. (Gajdošová a kol., 2011). - neprimeraná rodinná výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel. Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou. (Hroncová, Emmerová, 2010). podporovanie aktívneho vzdelávania, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia. Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a pod. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne. Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiadúce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. (Bakošová, 2011). Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia. Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti. Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.
Prevencia a Podpora: Cesta k Harmonickému Vývoju
Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.
Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí. V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti.
Základy správania, zručnosť 1: Príčiny problémov so správaním dieťaťa
Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou (Hroncová, Emmerová, 2010). Podporovanie aktívneho vzdelávania zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.
Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napríklad „Nenič vedome svoje telo“, „Cesta k emocionálnej vyspelosti“, „Škola podporujúca zdravý životný štýl“ a podobne. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.
Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov.
tags: #dieta #s #problemovym #spravanim