Záškoláctvo je fenomén, ktorý trápi školy, rodičov a v neposlednom rade aj samotné deti. Ide o neospravedlnenú neprítomnosť - absenciu z vyučovania, ktorá sa môže diať bez vedomia rodičov (resp. zákonných zástupcov) alebo, prekvapivo, aj s ich vedomím. Odborníci opisujú záškoláctvo ako poruchu správania, pri ktorej ide o úmyselné zameškávanie školského vyučovania, kedy žiak z vlastnej vôle a zväčša bez vedomia rodičov, nenavštevuje školu. Tieto vymeškané hodiny nie sú ospravedlnené ani rodičmi, ani lekármi. Záškoláctvo sa objavuje ako na základných, tak aj na stredných školách a počet neospravedlnených hodín z roka na rok rastie, čo poukazuje na naliehavosť tejto problematiky.
Predpokladom účinného riešenia a aj prevencie záškoláctva je hlboké poznanie jeho príčin, ktoré sú často spletité a vzájomne prepojené. Nie je totiž jednoduché vyplniť časť 4 až 5 hodín, keď sa dieťa nesmie objaviť na miestach, kde by mohlo stretnúť známeho svojich rodičov. Tiež sa musí trafiť do času, kedy sa treba vrátiť domov tak, aby nevzbudilo podozrenie. Deti chodením poza školu hľadajú únik pred problémom, do ktorého sa dostali. Zatiaľ čo v prípade záškoláctva ide skôr o dlhodobejší jav, tzv. blicovanie je krátkodobé, možno niekedy len „blic“ na pár hodín.
Čo je záškoláctvo? Legislatívny rámec a štatistické fakty
Záškoláctvo, úmyselné zameškávanie školskej dochádzky s cieľom vyhnúť sa školským povinnostiam, napríklad kvôli strachu zo skúšok alebo šikanovania, môže mať aj charakter dobrodružstva. Ide o porušenie jedného zo základných pravidiel, ktoré vymedzujú rolu žiaka, keďže chodiť do školy je jeho povinnosťou. Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny hovorí o záškoláctve v kontexte legislatívy, ktorá je v Slovenskej republike jasne stanovená. Záškoláctvo legislatívne upravuje zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon), zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa. Podľa školského zákona je povinná školská dochádzka 10-ročná a trvá najviac do konca školského roku, v ktorom žiak dovŕši 16 rokov.
Školský poriadok, organizačné smernice a školský zákon jasne vymedzujú posudzovanie ospravedlnených a neospravedlnených hodín a riešenie záškoláctva. Ak má žiak neospravedlnené hodiny, škola musí kontaktovať rodičov či zákonného zástupcu a spolupracovať na riešení. Je povinnosťou riaditeľov škôl nahlásiť obci žiaka, ktorý neospravedlnene vynechá viac ako 15 vyučovacích hodín. Pri ďalšom záškoláctve sa toto hlásenie posúva aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a obci. V prípade neospravedlneného vymeškania viac ako 60 hodín v školskom roku obec rieši situáciu ako priestupok.
Podľa údajov z ročných výkazov V12 Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR predstavuje záškoláctvo, čiže zanedbávanie školskej dochádzky, dominantný dôvod vykonávania sociálnej kurately pri problémovom správaní detí a mládeže. Štatistiky počtu neospravedlnených vyučovacích hodín na školách poukazujú na skutočne vysoký počet neospravedlnených hodín, najmä na druhom stupni základných škôl, niektorých typoch stredných odborných škôl a u detí zo sociálne slabších rodín. Napríklad, Janková (2025) prezentuje výsledky výskumu, podľa ktorého bol priemerný počet neospravedlnených hodín na žiaka v roku 2024 v základných školách 4,92 hodiny, na prvom stupni 4,3 a na druhom 5,5 hodiny na žiaka. Gymnáziá majú najnižší priemerný počet neospravedlnených hodín, zatiaľ čo najväčšie rozdiely sa prejavujú medzi strednými odbornými školami a gymnáziami.
Kategórie záškoláctva: Od skutočnej absencie po vedomé klamstvo
Záškoláctvo nie je jednotný jav, ale prejavuje sa v rôznych formách a kategóriách, ktoré sa líšia mierou vedomia rodičov a motiváciou žiaka.
- Pravé záškoláctvo: V tejto kategórii žiak do školy nechodí a rodičia o žiakovej absencii netušia. Často sú to žiaci, ktorí ráno „akože“ odchádzajú z domu do školy a keď rodičia odídu do práce, žiaci sa vracajú domov, kde trávia celé dopoludnie. Iní odchádzajú ráno z domu, potom ostávajú s kamarátmi buď u nich doma, alebo sú vonku. Existujú aj žiaci, ktorí nemusia odchádzať ani z domu, pretože rodičia odchádzajú do práce skôr a ich neprítomnosť v domácnosti je nepostrehnuteľná.
- Záškoláctvo s klamaním rodičov: Tu dieťa dokáže presvedčiť rodičov, že mu je zle. Niektorí rodičia sú tak presvedčení o „chorobe“ svojho dieťaťa, že ani netušia, že sú oklamaní. Iní rodičia tušia, že dieťa choré nie je, no cítia sa „slabí na to, aby bojovali“ s dieťaťom, a tak „potichu“ súhlasia s jeho neprítomnosťou.
- Záškoláctvo s vedomím rodičov: V najzávažnejších prípadoch dieťa so súhlasom rodiča nechodí do školy. Často býva dôvodom skutočnosť, že rodič dieťa potrebuje doma na nejakú pomoc, čo je však v rozpore s povinnou školskou dochádzkou.
Hlbšie do príčin: Prečo deti zameškávajú školu?
Žiadne dieťa nechodí poza školu bez príčiny, len preto, že sa mu to páči. Deti chodením poza školu hľadajú únik pred problémom, do ktorého sa dostali. Dôvodov, prečo sa dieťa škole vyhýba, môže byť viacero. Prítomnosť v škole si plánuje buď cielene, účelovo, alebo impulzívne, náhle a nepremyslene, ale v každom prípade zabúda na dôsledky. Odborníci tvrdia, že hlavným motívom záškoláctva je zlý vzťah k učiteľovi a strach z niektorého z vyučovacích predmetov.
Vplyv rodiny: Skryté korene v domácom prostredí
Niektoré príčiny záškoláctva je potrebné hľadať v rodine. Rodinné prostredie má zásadný vplyv na postoj dieťaťa k škole a k autoritám. Prozaickejšie dôvody, ako tresty za zlé známky, vysoké nároky rodičov na dieťa a jeho porovnávanie s inými deťmi, môžu vyvolať v dieťati odpor a úzkosť. Na druhej strane, aj nezáujem rodičov o dosiahnuté výsledky dieťaťa, či zlá sociálna a finančná situácia v rodine, môžu prispievať k jeho neochote navštevovať školu. Dôvodom simulovania choroby, kedy dieťa na seba chce upriamiť pozornosť svojho okolia, môže byť aj žiarlivosť na mladšieho súrodenca, ktorému rodičia venujú viac času, alebo hádky v rodine, pričom sa pozornosť a výchova detí dostáva na vedľajšiu koľaj. Prapríčina problémov s autoritou je podľa psychologičky Elišky Kostelníkovej v tom, že ani mnohí rodičia si nevážia učiteľov a nevedú k tomu ani svoje deti. „Robia veľkú chybu. Každý musíme v živote rešpektovať nejaké autority, a keď to svojim deťom nebudeme vštepovať od malička, v budúcnosti to budeme ľutovať, lebo si nebudú vážiť ani nás, svojich rodičov,“ varuje.
Škola ako zdroj problémov: Vzťah žiaka a učiteľa
Vzťah medzi žiakom a učiteľom je kľúčový pre úspešné plnenie školskej dochádzky. Problém sa môže začať aj tak, že učiteľ dieťa pravidelne zosmiešňuje, prenasleduje, šikanuje alebo aj udrie. Hľadať, kde je pravda, je pre rodiča náročné. Milada, dieťa učiteľky, spomína: „Ako gymnazistka som sa stala terčom znevažovania dvoch profesoriek, ktoré si ma zaradili ako »zlú žiačku«. Jedna preto, že v škole predo mnou študovala moja staršia sestra a nespravila mi dobré meno a druhá z presvedčenia, že žiadne dievča v prírodovedných predmetoch nemôže vynikať, hádam okrem nej. Lepšiu známku ako trojku - štvorku som u nich nedostala, hoci inak som bola jednotkárka.“
To, že každý človek má okolo seba ľudí, z ktorých sú mu niektorí sympatickí viac a iní menej, je nepopierateľný fakt a platí to aj u učiteľov. „Každý pedagóg má v každej triede obľúbených aj neobľúbených žiakov. Nie je to nič nenormálne, je to úplne prirodzené a nedá sa tomu vyhnúť,“ vyhlasuje Eliška Kostelníková, školská psychologička. Dobrý učiteľ vie tieto svoje pocity skryť, aspoň by sa o to mal snažiť. Nie je to však jednoduché. „Negatívne pocity sa dajú ovládnuť, je však veľmi náročné nedať svojim obľúbencom najavo svoju priazeň. Obvykle sú viac chválení, učiteľ s nimi udržiava očný kontakt, príležitostne prehliadne drobný prehrešok. Bohužiaľ, to úplne stačí na to, aby to niekedy v ostatných deťoch vyvolalo pocit, že na nich učiteľ sedí - tak často ich nechváli, nevšíma si ich, to, čo prešlo susedovi, im neprejde,“ vysvetľuje psychologička. Zo svojej praxe má však skúsenosť, že deti si nezískavajú sympatie učiteľov len na základe nejakých povrchných charakteristík.
V škole učiteľ zosobňuje autoritu namiesto rodiča. A práve s autoritou majú mnohé deti problém. Kostelníková vysvetľuje, že najčastejšou príčinou konfliktu medzi žiakom a učiteľom je nerešpektovanie autority učiteľa. „Ak dôjde ku konfliktu, obvykle preto, že učiteľ pre žiaka nepredstavuje autoritu. Buď preto, lebo ju naozaj nemá, alebo preto, lebo žiak učiteľov v princípe nerešpektuje. Druhý prípad je dnes veľmi častý,“ hovorí psychologička. Problém sa obvykle začne tak, že žiak pred celou triedou učiteľa slovne napadne, spochybní pravdivosť jeho tvrdenia, odmietne vykonať nejakú úlohu. Učiteľ najčastejšie zareaguje tak, že sa pokúsi so žiakom bojovať, aby nestratil autoritu u ostatných žiakov. Uloží mu nejaký trest a často sa uchýli k niečomu nepedagogickému - žiaka urazí, zosmiešni, niekedy aj udrie. Žiak na to zareaguje negatívne a takto to pokračuje ďalej, až nakoniec učiteľ akúkoľvek aktivitu žiaka vníma ako útok na svoju osobu a naopak.
K príčinám odporu ku škole patrí aj zlé prispôsobenie sa školskému režimu, nechuť ku školskej práci a porucha medziľudských vzťahov v škole. Zlé prispôsobenie sa prejavuje u nezrelého dieťaťa, ktoré nie je schopné znášať obmedzenia a podriadiť svoju činnosť ostatným, nerešpektujúc autoritu. Poruchu medziľudských vzťahov v škole môže spôsobiť buď zlý vzťah k učiteľom, alebo neprijatie spolužiakmi, ktorí môžu dieťa zosmiešňovať až týrať (šikanovanie, výsmech, fyzické násilie). Problémom môže byť aj nesprávne pedagogické pôsobenie učiteľa, alebo jednoducho pocit nudy na hodinách.
V niektorých prípadoch je situácia alarmujúca už v materskej škole. Rodičia sa stretávajú s problémami, keď učiteľka „neskutočne vrieska po deťoch, príšerne zabúda a nepamätá si, o čo ju človek žiada, aj keď sa to týka zdravia dieťaťa.“ Príkladom je situácia, keď učiteľka „naposledy, napriek tomu, že vedela, že dieťa má v hlave vši, bez mihnutia oka ho prijala od nezodpovedných rodičov do škôlky, čím sa dostali vši do celej škôlky.“ Riaditeľka v takýchto prípadoch často tvrdí, že ide o „vyškolenú osobu, ktorá má na to papier a je fundovaná,“ a že môže dostať akurát záznam, čo však situáciu pre rodičov nerieši.
Individuálne faktory žiaka: Vnútorné boje a simulácia
Dôvody záškoláctva sú často ukryté v samotnom žiakovi. Patrí sem strach z odpovede, testov a skúšania, neprimerané požiadavky a očakávania zo strany učiteľov, alebo nezáujem o školu ako dôsledok nad(pod)priemerných vedomostí a schopností. Detský psychológ tvrdí, že na základných školách je dôvod záškoláctva najmä zvedavosť z neznáma a akýsi adrenalín. Nechuť k učeniu často vyplýva z nízkej úrovne rozumových schopností. Dieťa s nízkymi intelektovými schopnosťami nedokáže porozumieť a osvojiť si požadovanú látku, stráca o ňu záujem a tak aj o dochádzku do školy.
Medzi individuálne faktory žiaka patria aj zdravotné postihnutia, poruchy učenia, reči, poruchy správania, ADHD, či telesný hendikep. Problémom môže byť aj porucha sústredenia a hyperaktivity. Záškoláci svoj voľný čas trávia rôzne, od relatívne neškodného sledovania televízie či čítania doma, cez túlanie sa až po fajčenie, pitie alkoholu, návštevy pohostinstiev a herní, dokonca dopúšťaním sa delikventného správania. K tomu môžu viesť aj nevhodné trávenie voľného času, vplyv vrstovníkov, zháňanie peňazí na drogy, chudoba rodiny, prostitúcia, krádeže pod vplyvom vonkajších okolností. Niekedy je motiváciou snaha upútať pozornosť, alebo náhly impulz, nepremyslený dôvod.
Simulovanie choroby: Častá úniková stratégia
Formami záškoláctva je predovšetkým predstieranie choroby, návšteva lekára bez príčiny a rôzne vymyslené rodinné dôvody. Keď dieťa simuluje chorobu, väčšinou to aspoň jeden z rodičov pozná a nemilosrdne ho pošle do školy. Simulovanie choroby deti využívajú najčastejšie a nie je to nič iné ako spôsob vyhnúť sa v škole skúšaniu z neobľúbeného predmetu či písania písomky. Zvyčajne sa „choré“ dieťa sťažuje na bolesti hlavy alebo brucha, ku ktorým si vie šikovne „vyrobiť“ aj horúčku. Keďže deti ešte neuvažujú ako dospelí, usilujú sa takto uniknúť problémom v nádeji, že sa takto vyriešia sami od seba.
Ostrieľaní simulanti idú k lekárovi s vymyslenou chorobou za jediným účelom - dostať na ten deň ospravedlnenie na neprítomnosť v škole, pričom sa rodičia nemusia nič dozvedieť. Časom sa však chronickí simulanti k lekárovi už ani neunúvajú a jednoducho si sami sfalšujú potrebné potvrdenia. Keď sa blicovanie vášho dieťaťa opakuje, zbystrite pozornosť. Najmä ak sa deje na prvom stupni školy, môže ísť o vážny problém. Predstieranie choroby, simulovaná návšteva lekára, klamstvo o rodinných problémoch či sfalšované ospravedlnenia, aj takýmto spôsobom sa školáci snažia vyhýbať školským povinnostiam. U niektorých sú tieto „skvelé nápady“ bežnou záležitosťou, iní to možno už vyskúšali, alebo aspoň o tom uvažujú.
Prípad pani Ely s jej synom, ktorý patril medzi deti s poruchami učenia, ukazuje, že aj počiatočná adaptácia na školu nezaručuje, že sa záškoláctvo neobjaví. Syn sa nikdy škole nevyhýbal, no v treťom ročníku na strednej mu „preplo“. „Najskôr začal chodiť do školy až na druhú hodinu. Potom každý druhý deň a netrvalo dlho a v škole sa ukázal iba raz za týždeň. Diskusie, vyhrážky, tresty, plač, nič nezaberalo. Na polroku dostal trojku zo správania s podmienkou vylúčenia. Pravidelne som chodila za triednou učiteľkou, čo s ním mám robiť. Neflákal sa vonku. Ležal doma v posteli! Dokonca sa aj učil, pretože jeho zvyšné známky neboli najhoršie. Vstať a ísť do školy? To sa mu však už nechcelo,“ spomína pani Ela. Nakoniec jej syna pre absencie zo školy vyhodili. „Vzdala som to, odmietla som mu kamuflovať 220 neospravedlnených hodín,“ opisuje a dodáva, že jediné, čo bola ešte schopná urobiť, bolo pomôcť mu nájsť inú školu a dať mu šancu zmaturovať na nej. Podarilo sa. Jej syn si uvedomil, že to prehnal, a druhú školu dokončil.
Dôsledky záškoláctva: Krátkodobé aj dlhodobé dopady
Záškoláctvo nie je len porušenie školského poriadku, ale má aj vážne krátkodobé a dlhodobé dôsledky pre dieťa, rodinu a spoločnosť. Keď rodič dieťaťa nedbá o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky svojho dieťaťa - neprihlási ho na povinnú školskú dochádzku - alebo ak školák neospravedlnene vynechá vyše 15 vyučovacích hodín v mesiaci, oznámi riaditeľ školy a riaditeľ školského zariadenia túto skutočnosť príslušnému orgánu štátnej správy a obci, v ktorej má rodič dieťaťa trvalý pobyt.
V prípade, že je rodičovi poskytovaný prídavok na dieťa alebo príplatok k prídavku a dieťa si neplní riadne povinnú školskú dochádzku, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, oddelenie štátnych sociálnych dávok vydá rozhodnutie, ktorým určí osobitného príjemcu pre prídavok na dieťa alebo príplatok k prídavku na dieťa. Osobitným príjemcom je obec, v ktorej má rodič trvalý pobyt. Tieto opatrenia sú zavedené s cieľom zabezpečiť, aby deti plnili svoju povinnú školskú dochádzku a nedošlo k sociálnemu vylúčeniu.
Záškoláctvo má úzku súvislosť s ostatnými sociálnopatologickými javmi, ktoré majú vážnejší charakter. Deti, ktoré pravidelne vynechávajú školu, sú vystavené väčšiemu riziku zapletenia sa do rizikového správania, ako je fajčenie, pitie alkoholu, návštevy pohostinstiev a herní, a dokonca sa môžu dopúšťať delikventného správania. Neriešené záškoláctvo môže viesť k výraznému zaostávaniu v učive, čo môže spôsobiť vznik vážnejších fóbií a zhoršenie celkovej kvality života dieťaťa. V extrémnych prípadoch, ako v príbehu syna pani Ely, môže viesť aj k vylúčeniu zo školy a potrebe hľadať alternatívne vzdelávacie cesty.
Cesta k riešeniu: Ako efektívne pristupovať k záškoláctvu
Riešenie záškoláctva vyžaduje komplexný a individuálny prístup, ktorý zohľadňuje všetky možné príčiny a dôsledky. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je iné a čo platí pre jedného, nemusí platiť pre druhého.
Komunikácia: Základný pilier dôvery
Absolútne najdôležitejšia je komunikácia medzi vami a vaším dieťaťom, vytvorenie vzťahu založenom na dôvere. Rodičia by mali hlavne zachovať pokoj a detailne rozobrať vzniknutú situáciu. Najlepšie je pokojne si s dieťaťom sadnúť a porozprávať sa o probléme. Dôležité je tiež nebagatelizovať prítomnosť problému, nevytvárať s dieťaťom „koalíciu“ voči škole. Podľa psychologičky Evy Gajdošovej by ste v prvom rade nemali stratiť nad sebou kontrolu: „Neriešte situáciu s hnevom, krikom a, nebodaj, násilím. Lepšie je s dieťaťom si sadnúť, pokojne podebatovať, čo sa deje v škole, čo v partii, aké má momentálne osobné problémy, či nepotrebuje vašu pomoc.“ Dôležité je aj zistiť príčiny, ktoré dieťa k vymeškávaniu vyučovania vedú, a denne klásť otázky, akým spôsobom trávi dieťa svoj čas a predovšetkým s kým. Jednorazové blicovanie môžete dieťaťu odpustiť, lepšie povedané, po vyjasnení mu napísať ospravedlnenku. Písať ospravedlnenky pri dlhšie trvajúcom záškoláctve je však výchovne nevhodné.
Spolupráca s odborníkmi a školou
V prípade, že si rodičia všimli, že ich dieťa sa cíti pred odchodom do školy úzkostne, plače, bolí ho bruško, nemali by čakať, kým nájde odvahu k rozhodnutiu do školy jednoducho nechodiť. Na začiatku by sa mohli obrátiť na triedneho učiteľa. Triedny by mal žiaka dobre poznať a vedieť odhadnúť, kde by mohla byť príčina konfliktu s iným učiteľom. Samozrejme, ak má škola svojho psychológa, je ideálnym pomocníkom v tejto situácii. Rodičia sa môžu porozprávať aj s inými rodičmi z triedy - ak má s nejakým učiteľom problém celá trieda, mení to situáciu. Ak majú s učiteľom problém viacerí žiaci a konflikty pretrvávajú, je dobré navštíviť aj riaditeľa školy.
Rodičia sa môžu poradiť aj so školským psychológom a premyslieť si spolu s ním ďalší postup. Spolupráca so školou je vždy vítaná. Pedagóg bude vidieť, že máte záujem problém riešiť. Rovnako aj on sa pokúsi s vaším dieťaťom pohovoriť, prísť na to, prečo tento problém vznikol. Poradenský psychológ alebo odborný poradca RPPS môže rodičom pomôcť hľadať nové alebo efektívnejšie výchovné štýly pri problémoch ich dieťaťa, ktoré nechodí riadne do školy. Pri vážnejších dôvodoch záškoláctva je dobré spolupracovať s odborníkmi. Rodičom môžu pomôcť výchovní poradcovia, školskí psychológovia, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a podobne.
Riešenie konfliktu s učiteľom: Diplomatický prístup
Škola je pre deti naozaj ich druhý domov, veď tu trávia väčšinu dňa. Ak sa dostanú s učiteľom do konfliktu, znepríjemní to život všetkým. Takéto situácie treba riešiť, ale pokojne. Určite by však rodič nemal vynechať daného učiteľa, ale mal by za ním zájsť až po tom, čo sa pokúsi získať informácie aj z iného zdroja, ako od vlastného dieťaťa. Predovšetkým netreba prísť v bojovej nálade, vyzbrojiť sa treba skôr ochotou počúvať aj názor učiteľa. Podľa Kostelníkovej by bolo ústretové spýtať sa učiteľa, ako sa dieťa na hodinách správa, prečo si myslí, že má s daným predmetom problém a či nemá nejaký nápad, ako by sa to zdalo zmeniť. „Ak by rodič prišiel s tým, že u svojho dieťaťa nevidí o daný predmet záujem a chcel by to zmeniť, takýto úvod určite učiteľa naladí na spoluprácu oveľa lepšie ako otvorené obvinenie z toho, že na žiakovi sedí,“ varuje Kostelníková.
Ak si rodič myslí, že žiak je naozaj nespravodlivo hodnotený, môže požiadať o komisionálne preskúšanie. Vtedy žiaka preskúšajú iní učitelia daného predmetu. O komisionálne preskúšanie však môže požiadať aj učiteľ, ak žiak vymešká určité percento hodín daného predmetu (napríklad ak pravidelne nechodí na písomky). Ak dieťa nestíha učivo, treba uvažovať o jeho doučovaní, ak sa vám nepozdáva učiteľ, riešením môže byť prestup na druhú školu. Veľa rodičov robí chybu, keď sťažnosti detí považujú za výhovorky. Ak má teda problémy s konkrétnym predmetom, spolupráca rodičov s pedagógom je nevyhnutná. Pretože z menšieho strachu môže vzniknúť vážna fóbia, ktorej následky sa odstraňujú ťažšie.
Výchovné opatrenia a dôsledky
Pri opakovanom vymeškávaní školy by dieťa malo znášať následky. Podľa psychologičky je takisto vhodné zvoliť určitý trest - zakázať počítač, internet, ísť von s kamarátmi alebo finančný postih. Je to však individuálne. „U niektorých mladých ľudí trest vôbec nepomáha riešiť výchovný problém, vyvoláva u nich skôr protiakciu, odchod z domu, túlanie, mlčanie, tvrdohlavosť, pasívny alebo aktívny odpor,“ opisuje psychologička. Pripomína, že ak dieťa blicuje už na prvom stupni základnej školy, má zvyčajne vážny dôvod, ktorý upozorňuje na skutočne naliehavý problém v škole alebo v rodine. Treba ho riešiť urýchlene.
Ideálny učiteľ je vždy spravodlivý. So zveličením však možno povedať, že ideálnych učiteľov je asi toľko, čo ideálnych žiakov. Ak má rodič pocit, že už vyčerpal všetky možnosti a škola konflikty nerieši, môže svoje dieťa preradiť na inú školu. „Niekedy sa situácia nedá riešiť inak, ako prestupom na inú školu, ale to považujem za krajné riešenie. Pre dieťa je veľmi náročné zvykať si na nový kolektív a vopred nevieme, akí sú tu učitelia, aké sú tu deti. Také rozhodnutie treba veľmi zvážiť,“ myslí si školská psychologička Mária Tóthová-Šimčáková. Matka žiačky základnej školy svoju dcéru preradila zo štátnej na súkromnú školu preto, že učiteľka používala fyzické tresty. „Škola to neriešila, tak som sa sťažovala na školskej inšpekcii. Dali mi za pravdu a škole uložili »pokutu«, učiteľka mala mať pozastavené odmeny. Zarazilo ma však, keď som zistila, že následne nikto nekontroluje, či to vedenie školy dodržalo a ako problém vyriešilo,“ sťažuje sa matka.
Riešenie extrémnych prípadov: Keď učiteľ zlyháva
V prípade závažného a opakovaného neprofesionálneho prístupu zo strany pedagóga, ako je kričanie na deti, extrémna zábudlivosť ohrozujúca ich zdravie (prípad so všami v škôlke), alebo dokonca fyzické tresty, je potrebné konať rozhodnejšie. Riaditeľ školy má povinnosť konať, ak učiteľ svoju prácu naozaj nezvláda a môže ho prepustiť, na to však potrebuje podnety od rodičov. Ak riaditeľ nereaguje adekvátne, alebo situáciu bagatelizuje tvrdením o „vyškolenej osobe“, rodičia majú ďalšie možnosti.
Okrem priamej komunikácie s triednym učiteľom a riaditeľom školy je možné obrátiť sa na Štátnu školskú inšpekciu. Táto inštitúcia je kompetentná preverovať sťažnosti rodičov na kvalitu a podmienky výchovy a vzdelávania. Kolektívna sťažnosť, podložená podpismi viacerých rodičov, má obvykle väčšiu váhu a môže podnietiť rýchlejšie a komplexnejšie riešenie. Rodičia by tiež mali zvážiť kontaktovanie zriaďovateľa školy (obec, mesto alebo iná právnická osoba), prípadne odboru školstva na príslušnom vyššom územnom celku alebo Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, ak sa cítia, že miestne inštitúcie zlyhávajú.
Pri takýchto závažných prejavoch rodičia často hľadajú možnosti radikálneho riešenia, napríklad požadovaním psychotestov pre učiteľa. Je však dôležité si uvedomiť, že prístup k takýmto informáciám je obmedzený z dôvodu ochrany osobných údajov a takéto kroky spadajú do kompetencie zamestnávateľa, teda riaditeľa školy alebo zriaďovateľa, ak existujú oprávnené dôvody na pochybnosti o psychickej spôsobilosti učiteľa vykonávať pedagogickú činnosť. Rodičia nemajú priame právo tieto testy vyžadovať ani nahliadať do ich výsledkov. Získanie podpisov ostatných rodičov pod sťažnosť však môže výrazne posilniť váhu podnetu a ukázať na systémový problém. V každom prípade, je dôležité mať zdokumentované konkrétne incidenty a fakty, ktoré podporia sťažnosť.
V zásade platí, že ak si rodičia všimli, že ich dieťa sa cíti pred odchodom do školy úzkostne, plače, bolí ho bruško, nečakajte, kým nájde odvahu k rozhodnutiu do školy jednoducho nechodiť. Najdôležitejšie je rozprávať sa s dieťaťom, vytvoriť si vzťah založený na dôvere. Pravdaže, ako vždy, treba k záškolákovi pristupovať individuálne - čo je u jedného dieťaťa môže byť vážnym prečinom, u iného dieťaťa má vážny dôvod, napr. smrť v rodine.
tags: #dieta #s #ucitelom #po #zaskoleni