Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou.
Vplyv rozpadu rodiny na dieťa
Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin. Rozbor materiálu o 309 deťoch hospitalizovaných na detskom psychiatrickom oddelení ukázal, že 57 % detí žilo v právne úplnom zložení, 14 % stratilo jedného rodiča, 11 % rodičia rozvedení, 10 % dieťa odobraté zo starostlivosti a zvyšok narodené mimo manželstva alebo siroty.
Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami.
Odcudzenie dieťaťa od rodiča a syndróm zavrhnutého rodiča
Rozvod alebo rozchod rodičov predstavuje pre dieťa vždy náročnú životnú situáciu. V dnešnej dobe, kedy sa mnohé rodiny rozpadajú, sa čoraz častejšie stretávame s bolestivým fenoménom, kedy jedno z detí odmieta druhého rodiča. Táto situácia, často označovaná ako syndróm zavrhnutého rodiča (SZR) alebo parental alienation (PA), má hlboké psychologické dôsledky pre všetky zúčastnené strany a predstavuje vážny problém v oblasti rodinného práva a psychológie.
Odcudzenie dieťaťa od rodiča (parental alienation - PA) je proces, pri ktorom dieťa bezdôvodne odmieta jedného z rodičov, zvyčajne v dôsledku manipulácie alebo ovplyvňovania druhým rodičom. K zavrhovaniu rodiča dochádza, keď dieťa odmietne rodiča bez rozumného dôvodu, zvyčajne pod vplyvom druhého rodiča. Odmietnutie sa môže pohybovať od mierneho po závažné. V miernom odcudzení môže dieťa zdieľať rodičovskú litániu sťažností na druhého rodiča, ale cíti sa s ním dobre, keď sú spolu.
Pochopenie vplyvu rozvodu na deti: emocionálne, psychologické a sociálne dôsledky
Je dôležité rozlišovať medzi odcudzením a oprávneným odmietnutím rodiča, ktoré je spôsobené zneužívaním, zanedbávaním alebo iným nevhodným správaním rodiča. Keď je odmietnutie dieťaťa oprávnenou reakciou na hrubé týranie rodiča alebo na to, že je svedkom domáceho násilia, nejde o prípad zavrhovania rodiča. Deti, ktoré sú chronicky týrané rodičmi, môžu privítať rozvod rodičov alebo rozchod rodiny ako príležitosť uniknúť zlému zaobchádzaniu.
Koncept a kritika SZR
Pojem „syndróm zavrhnutého rodiča“ (parental alienation syndrome - PAS) bol pôvodne zavedený psychiatrom Richardom Gardnerom v roku 1985 na označenie zhluku správania, ktoré sa prejavuje u detí odmietajúcich jedného z rodičov. Termín syndróm bol použitý, pretože sa vzťahuje na zhluk symptómov duševného zdravia, ktoré sa neustále vyskytujú spoločne. Neskôr bol tento termín spochybnený z dôvodu obáv, že môže viesť k zjednodušeniu a bagatelizácii komplexnosti problému.
Kritici tvrdia, že neexistuje dostatok vedeckých dôkazov na podporu existencie takého syndrómu a že tento koncept môže byť zneužitý na spochybnenie tvrdení o zneužívaní detí. Napriek tomu, mnohí odborníci ako Dr. William Bernet či Dr. Amy Baker upozorňujú, že odmietnutie rodiča je útokom na základnú potrebu dieťaťa mať vzťah s oboma rodičmi. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku.
Príčiny odcudzenia a jeho charakteristické znaky
Príčiny, ktoré vedú k obmedzovaniu dieťaťa v kontakte s druhým rodičom, sú rôzne a možno ich rozdeliť do dvoch skupín. V prvej skupine, najčastejšej, príčiny spočívajú v tradičnom konflikte medzi rodičmi. Dieťa, ktoré je svedkom opakovaných a dlhodobých rodičovských hádok, hľadá vinníka tohto stavu a má tendenciu sa postaviť na jednu stranu. Výsledkom je, že dieťa odmieta druhého rodiča a nechce k nemu chodiť, považuje ho za hrozbu. V druhej skupine sú príčiny oveľa závažnejšie a spočívajú v úmysle povinného rodiča vymazať druhého rodiča zo života dieťaťa z nejakého dôvodu.
Medzi hlavné znaky odcudzenia patria:
- Dieťa sa bráni vzťahu s druhým rodičom: Emocionálne a niekedy aj fyzické odlúčenie.
- Strata predchádzajúceho pozitívneho vzťahu: Súčasné odcudzenie ostro kontrastuje s minulosťou, kedy dieťa prejavovalo náklonnosť.
- Chýbajúca ambivalencia: Dieťaťu nenapadá nič dobré, čo by mohlo o zavrhnutom rodičovi povedať.
- Šírenie nenávisti: Odmietanie nielen rodiča, ale aj príbuzných a aktivít spojených s týmto rodičom.
Právne riešenia a rola štátu v ochrane detí
V Slovenskej republike neexistuje účinný a rýchly právny spôsob, ako sankcionovať či zamedziť bráneniu v styku s dieťaťom. Nie preto, žeby náš právny poriadok nedisponoval právnymi nástrojmi v tomto smere, ale preto, lebo zodpovedné osoby dlhodobo tieto nástroje účinne nevyužívajú. Exekučný titul je základným zákonným predpokladom pre akékoľvek právne kroky. Súd sa v prvom rade bude snažiť o zmierlivé vyriešenie tohto problému. Ak snaha súdu o dobrovoľné vyriešenie tejto situácie zlyhá, môže pristúpiť k ďalšej možnosti dosiahnutia nápravy nezákonného stavu, a to ukladanie pokút matke maloletého dieťaťa.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti a má právo na ochranu, ktorá presahuje hranice jednotlivých štátov. Jedným z najzávažnejších zásahov štátu do rodinného života je odobratie dieťaťa z jeho prirodzeného prostredia. Rodičovské práva a povinnosti tvoria súhrn práv a povinností, ktorých účelom je zabezpečiť morálne a materiálne blaho dieťaťa. V prípade, že rodičia neplnia svoje povinnosti stanovené právnymi predpismi, prichádzajú do úvahy opatrenia realizované vo forme zásahov štátu.
Medzinárodné skúsenosti a legislatíva
Zásahy štátu do rodinného prostredia sa v jednotlivých štátoch Európskej únie podstatným spôsobom odlišujú, čo je spôsobené rozdielnosťou legislatív, ekonomickou vyspelosťou a právnou kultúrou. Vo Veľkej Británii napríklad zákon The Children Act z roku 1898, aktuálne novelizovaný, ukladá všetkým orgánom povinnosť starať sa o ochranu detí. Akékoľvek oznámenie o podozrení z týrania je ihneď posunuté miestnemu orgánu, ktorý má jeden deň na rozhodnutie. Podobne aj v škandinávskych krajinách, ako je Švédsko, existujú systémy sociálnych služieb, ktoré majú právomoc zasiahnuť, ak dieťaťu nemôže byť poskytnutá náležitá starostlivosť.
Historicky sa v 80. rokoch 19. storočia intervencia štátu do rodiny začala chápať ako menšie zlo než narušenie celého morálneho základu spoločnosti. Dnes však tieto zásahy, najmä odobratie dieťaťa, vyvolávajú diskusie o primeranosti a ochrane ľudských práv podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Prevencia ako najúčinnejší nástroj
Prevencia pred konfliktom je najúčinnejším nástrojom ako vylúčiť riziko obmedzovania kontaktu rodiča s dieťaťom. Je prirodzené, že po rozchode rodičov sú a budú vzťahy zložité, avšak rozvod predstavuje veľký zásah do života dieťaťa. Čím je dieťa mladšie, tým je pre neho situácia neprehľadnejšia a tým náchylnejšie býva k manipulácii rodičom, ktorý je mu v danej chvíli citovo i fyzicky bližšie.
Spoločnosť Úsmev ako dar na Slovensku dlhodobo využíva model Stretnutí rodinného kruhu (SRK) pri pomoci ohrozeným rodinám. Cieľom týchto stretnutí je mobilizovať a zaktivizovať prirodzenú podpornú sieť okolo dieťaťa. Rodina a jej prirodzená vzťahová sieť blízkych najlepšie pozná svoje ťažkosti i možnosti. Tento spôsob práce so širokou rodinou vychádza z predpokladu, že rodina často vie nájsť riešenia svojej náročnej situácie, avšak potrebuje podporu, posilnenie a účinne nastavenú pomoc.
Včasná intervencia má zásadný význam. Rodiny sa k pomoci dostávajú až v čase, keď sú v nich vypuklé a spravidla zoskupené viaceré problémy, čo robí pomoc náročnejšou. Prepojenie „prvej signálnej pomoci“ ešte počas tehotenstva, podpora obcami, susedmi a komunitou, ako aj vzdelávanie o rodičovstve v školách, sú kľúčové prvky, ktoré môžu zabrániť tomu, aby rodiny „nepadli“ do systému pomoci, ktorý často končí vyňatím dieťaťa z rodiny. Rodina v ohrození by mala dostať to, čo konkrétne potrebuje, nielen vybranú ponuku služieb z obmedzeného katalógu. Systémové zmeny, ktoré podporujú včasnú pomoc a využívajú potenciál rodinných kruhov, sú cestou k zníženiu počtu detí vyrastajúcich mimo svojich biologických rodičov.
tags: #priciny #preco #je #dieta #odobrate #rodicom