Zažili sme to všetci. Strach, keď zhasla lampička alebo sa ozvali neznáme zvuky. A presne tak sa teraz cíti vaše dieťatko. S trpezlivosťou a trochou cviku môžete svojmu dieťaťu pomôcť zbaviť sa detských "strašiakov". Niektoré situácie, zvuky alebo predmety môžu vyvolať úplne iracionálne obavy dokonca aj u nás dospelých. Nie je sa čomu diviť, že vaše dieťatko občas z niečoho dostane strach. Musí sa zoznámiť s toľkými novými vecami a niektoré sa mu skrátka príliš nepáčia - pavúky, neznáme prístroje, štekajúci psi alebo strašidelne vyzerajúca plyšová hračka na polici.
Prirodzený mechanizmus a detská fantázia
Deti sa väčšinou boja niečoho, čo nepoznajú, alebo s čím majú nejakú zlú skúsenosť. Strach koniec-koncov funguje ako prirodzený obranný mechanizmus. Keď potom dieťa objaví, že nie je dôvod sa báť, strach ho prejde. Len čo si totiž dieťa raz začne iracionálne strachy vytvárať, hrozí, že sa jeho bojazlivosť bude rýchlo šíriť na ďalšie nové situácie, osoby alebo predmety. Vaše dieťatko veľmi dobre vníma, že s vami niečo nie je v poriadku. Reagovať potom môže napríklad aj prehnaným strachom.
Noc, respektíve tma bola vo vývoji ľudstva nebezpečná. Náš hlavný zmysel - zrak, ktorý nás bežne informuje o tom, čo sa deje okolo nás, v tme nemôže pracovať. Stávame sa tak oveľa zraniteľnejší a prirodzene reagujeme väčším pocitom ohrozenia. Keď spal pračlovek v jaskyni, podobný strach ho chránil, pretože ho udržiaval v strehu, keby sa blížil nejaký predátor. U detí hrá rolu aj to, že majú veľkú fantáziu a potme si predstavujú najrôznejšie strašidlá či zloduchov.
Ako správne komunikovať s dieťaťom v strachu
Vy ste tými, komu vaše dieťa najviac verí, a preto mu môžete pomôcť strach prekonať. Naučiť dieťa aktívne čeliť strachu je oveľa lepšie, než len hovoriť a presviedčať, že sa nie je čoho báť. Predovšetkým si uvedomte, že detský strach je naozajstný. Malé dieťa ešte nedokáže úplne rozlišovať medzi skutočnosťou a vlastnou predstavou a tým najhorším, čo môžete urobiť, je, že sa mu zaň budete smiať.
Starostlivo obavy svojho dieťatka vypočujte. Hoci sa vám jeho strach zdá akokoľvek nezmyselný, nechajte si podrobne popísať, čoho presne sa bojí, ako to vyzerá, ako sa to správa, čo to robí a tak podobne. Vymyslite so svojím drobčekom, ako pôvodcu strachu úspešne zahnať. Najmä v prípade rôznych bubákov alebo strašidiel často pomáhajú rituály, ako sú spev, riekanka alebo rozsvietenie malého svetielka. Odbúrať strach ale môžete tiež vtipom. Urobte z desivého škriatka malého nešiku, ktorý sa schováva, pretože sa hanbí.
Postupné zbližovanie a „otužovanie“
Ak je pôvodcom detského strachu skutočný predmet, osoba alebo situácia, snažte sa ho odbúrať krok po kroku. Ak sa napríklad vaše dieťa bojí psov, začnite tým, že si budete prezerať knižku o psoch. Až sa dieťa vyrovná s obrázkami, vezmite ho, nech sa pozrie, ako vy alebo jeho starší súrodenec psíka hladíte. Ďalším krokom môže byť pohladiť psíkovi chrbát a tak ďalej. Majte na pamäti, že deti sa učia napodobňovaním.
Ak má dieťa strach, nedokáže spokojne zaspať ani tvrdo spať, pretože jeho mozog neustále vyhodnocuje, aká je miera nebezpečenstva (tak trochu sa zase ocitá v tej jaskyni). Malé dieťa má tiež nižšiu schopnosť regulovať emócie. Potrebuje rodičov alebo inú bezpečnú dospelú osobu, ktorá mu pomôže sa utíšiť. Keby ste chceli, aby zaspával sám, no on by na to ešte nebol pripravený, mohla by sa situácia zhoršiť. Skúste malé „otužovanie“, postupne sa od postele posúvať ďalej, potom byť napríklad za otvorenými dverami, neskôr ich nechať otvorené a prísť k nemu, až keď vás zavolá.
Nenápadné prejavy úzkosti
Možno ste si to všimli skôr, než ste to stihli pomenovať. Vaše dieťa je zrazu nepokojnejšie, častejšie sa sťažuje na bolesť brucha, nechce ísť do školy alebo má problém zaspať. Úzkosť sa u detí objavuje čoraz častejšie a často prichádza úplne potichu. Niekedy ju spoznáte skôr podľa toho, že dieťa je zrazu tichšie, podráždenejšie alebo sa začne vyhýbať veciam, ktoré mu predtým nerobili problém.
Prvým krokom je pochopenie, že úzkosť sama osebe nie je nepriateľ. Je to prirodzená reakcia tela, ktorá nás má chrániť. Deti však často nevedia, čo sa s nimi deje. Cítia napätie, strach alebo nepokoj, no nedokážu to pomenovať. Keď im ako rodičia jednoducho vysvetlíme, že tieto pocity sú normálne a že ich zažíva každý, pomáhame im získať pocit istoty. Dôležité je aj to, aby deti pochopili, čo sa deje v ich tele. Úzkosť nie je len v mysli. Prejavuje sa fyzicky - zrýchleným tepom, stiahnutým žalúdkom, trasom alebo zahltenými myšlienkami.
Výchovné chyby, ktorým sa vyhnúť
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
- Vyčítanie zlého správania: Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“
- Otázky „Prečo?“: Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru.
- Prosenie a prosíkanie: S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité.“
- Prázdne výzvy: Svoju výzvu si nepresadíte a dieťa sa naučí, že to, čo od neho chcete, nie je dôležité.
- Vyhrážky bez následkov: Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu.
- Ignorovanie extrémov: Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa, pretože dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú.
Kognitívno-behaviorálna terapia pre úzkostné poruchy v detstve
Separačná úzkosť a školské prostredie
U menších detí sa často objavuje takzvaná separačná úzkosť, ktorá vzniká, keď sa dieťa oddelí od rodičov, napríklad pri nástupe do jaslí alebo materskej školy. Zaujímavosťou je, že čas deti vnímajú inak než dospelí - aj krátke odlúčenie im môže pripadať ako veľmi dlhá doba. Negatívna skúsenosť s kolektívom či učiteľom môže u dieťaťa zanechať stopu na celé roky. Ak dieťa zažilo niečo zlé už na základnej škole, často si to nesie aj na strednú.
Ak strach pretrváva dlhodobo - zvyčajne viac než šesť mesiacov - a narúša bežné fungovanie dieťaťa, môže ísť o fóbiu, ktorá už vyžaduje odborné riešenie. Dôležité je nesnažiť sa ich za každú cenu „zoceliť“, ale byť oporou a zároveň postupne trénovať zvládanie situácií.
Poruchy pozornosti a správania
Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Kvalita pozornosti je závislá na zrelosti centrálnej nervovej sústavy, na koordinácii rôznych oblast
tags: #dieta #sa #boji #ked #sa